Úvodná stránka > Svedomie má aj neveriací človek

Svedomie sa ozýva pred činom i po čine. O tom že je to pravda svedčí herečka Jennifer Lawrence.

Hoci má 25 ročná Jennifer Lawrence v Hollywoode povesť zlého dievčaťa, jej svedomie jej vyčítalo hriech.

Keď nedávno mala zahrať skutočnú posteľnú hriešnu scénu, spamätávala sa z toho niekoľko dní !

Prvý filmový sex zažila s Chrisom Prattom pri nakrúcaní sci-fi Passengers.

Bolo to veľmi znepokojujúce. Urobili sme všetko, ako sme mali, ( Fúúúj, tak ako chcel diabol ) hovorí Jennifer Lawrence.
Vypadalo to akoby by nikto nespravil nič zlé.... ale ja som aj tak mala vo svojom svedomí veľmi zvláštnu skúsenosť, NEPOKOJ. Zdôverila sa herečka. ( človek s nepokojom na duši nemôže správne sa rozhodovať, milovať a žiť ! )

Po hriechu som sa opila. Aj tak mi to nepomohlo

Hneď po tomto hriechu sa musela poriadne opiť. No aj tak mi to nepomohlo hovorí.

Bola som ešte viac nervózna a naštvanejšia, mala som nepokoj a svedomie ma strašne hrýzlo !

Pýtala som sa sama seba, čo som to urobila ? Bozkávala som sa so ženatým mužom. Mala som obrovský pocit viny.

------------------------------------
POROVNAJ

----- Ako sa vyhnút peklu: Sex, bozky, objatia, držanie sa za ruky pred manželstvom a o tanci. Koľko hriechu pred svadbou, toľko nešťastia po svadbe. Otec Tommy Tyson hovorí prvý o potrebe rozväzovať sexuálne či citové – duchovné putá. Ak mal muž pred manželstvom sexuálny či neviazaní citoví pomer zo šiestymi ženami, tak do manželstva berie nie jednu, ale všetkých šesť.Vytvára sa tým trvalé puto, ktoré nemôžeme zrušiť jednoduchým rozchodom. Viac tu: https://jezismaria1.webnode.sk/sex-pred-manzelstvom/
-------------------------------------

Matka svoju dcéru podporovala v hriechu.

Nakoniec som zavolala svojej mame, a mama ma uisťovala, že som vraj nespravila nič zlé. No ja som sa naďalej cítila strašne. Matka pri hriechu svojej dcéry Jennifer mlčala a uisťovala ju že nespravila nič zlé.

Teraz si povieme aký veľký hriech je pri hriechu iných mlčať, a schvalovať. Koľko jasnosti nám zmizlo, dokonca i z povedomia veriacich?

Kto zapríčiňuje hriechy iných, podporuje ich alebo ich umožňuje, hoci by im vedel, mohol a mal zabrániť, stáva sa prisluhovačom Zlého.
Tí, ktorí patria Kristovi sú povinní spolupracovať na diele Pánovom, spolubudovať kráľovstvo Božie a bojovať proti diablovi.

Kto iného človeka zvádza k hriechu, napodobňuje diabla, lebo diabol je sám zlý a chce aj iných urobiť zlými. Ľudia, ktorí neprevravia tam, kde majú prehovoriť sú nemé psi, čo nevládzu brechať (Izaiáš 56, 10)

--- O závisti

Kto hriech bráni a zastáva, je spoluvinným z jeho spáchania. Prispieva totiž k popleteniu a prekrúteniu morálnych úsudkov, k „ zdivočeniu mravov“.
Kto pri hriechu iného mlčí, hoci jeho postavenie a jeho zodpovednosť požadujú, aby proti hriechu iného zakročil, má na takomto hriechu spoluvinu.

Kto hriech iného nepotrestá, hoci má na to oprávnenie a dokonca je na to, aby tak učinil, povinný, prenáša ťarchu spoluviny z takého hriechu druhého človeka aj na seba.
Vlastné hriechy sú tie, ktoré človek pácha sám. Cudzie hriechy sú tie, ktoré človek nepácha sám, ale na ktorých je nejakým spôsobom spoluvinný, lebo ich umožnil, pripustil, podporil alebo zapríčinil, im nezabránil.

Kto pácha vlastný hriech, sám sa odovzdáva zlému nepriateľovi našej spásy, zlému duchu. Kto zapríčiňuje hriechy iných, podporuje ich alebo ich umožňuje, hoci by im vedel, mohol a mal zabrániť, stáva sa prisluhovačom Zlého.

Poukázanie naň nepozná často žiadnu inú odpoveď ako mávnutie rukou, ukazujúc tým, že vlastne „nejde o nič“. A práve preto sa človek tak ľahko zapletie do bezpočtu hriechov: do vlastných, ktoré pácha sám i do cudzích, na ktorých je spoluvinný - je to dôležitá kapitola, pri ktorej je nutné oživiť si naše poznatky o viere.

Spôsob spoluúčasti na hriechu iného

človeka môže byť veľmi rozmanitý.

Môžeme niekoho na hriech

naviesť, môžeme mu pri hriechu

pomáhať a môžeme

iného v jeho hriechu podporovať,

posilňovať

našim súhlasom.

Kto je akýmkoľvek z týchto troch

spôsobov

spoluúčastný konania zlého iným

človekom,

nesie za spáchané zlo svoj diel

spoluzodpovednosti.

Kto sa previní takýmto cudzím

hriechom, hreší

v podielnom rozsahu, ktorý

zodpovedá jeho

vplyvu na tento, iným

človekom spáchaný hriech.

K hriechu dáva popud ten, kto na hriech radí,

hriech odporúča, na hriech navádza, na hriech

obracia pozornosť (dáva ho za príklad) alebo

kto o hriechu a hriešnom konaní falošne,

teda nesprávne, učí. Spoluvinný je i ten,

kto na hriech láka. To lákanie môže byť

vykonávané najrozmanitejším možným

spôsobom. Na prvom mieste sa tak deje

zvádzaním, úmyselným navedením k

hriechu. Kto iného človeka zvádza k

hriechu, napodobňuje diabla, lebo

diabol je sám zlý a chce aj iných

urobiť zlými.

V druhom rade však láka na hriech aj ten, kto sa

správa tak, že v blížnom ten sklon k určitému

hriechu vyvolá, či vyprovokuje. Nebezpečnou

formou spoluviny na cudzom hriechu je

nesprávna ústupčivosť. Je maskovaná

ako dobrota, či pokojamilovnosť.

Bilia hovorí že si zasluhujú smrť tý,

čo schvaľujú hriech iných. Prorok Izaiáš

prirovnal ľudí, ktorí neprevravia tam, kde

majú prehovoriť k nemým psom, čo

nevládzu brechať (Izaiáš 56, 10).

Spoluvinným sa stáva ďalej aj ten,

kto inému v jeho hriechu pomáha.

Pomáhať inému v hriechu značí

iného v páchaní hriechu podporovať,

tým sa získava podiel na vykonaní zla.
https://www.biblia.sk

Hriechy jazyka sú najohavnejšími hriechmi

zo všetkých. Sú to hriechy, ktoré ľuďom

spôsobujú strašne veľa utrpenia, lebo

útočia na jeho dôstojnosť.

--- -- Svedomie je hlasom Boha v nás. Podľa

neho bude aj súdený.
--- -- Svedectvo obrátenia ženy
-- Ako sa vyhnúť peklu - sex pred

manželstvom
-- O pravej a falošnej láske -

Svätá Angela z Foligna

Ľudia, ktorí neprevravia tam,

kde majú prehovoriť sú nemé

psi, čo nevládzu brechať

(Izaiáš 56, 10)

Sväté Písmo nás varuje pred tým, aby sme

sa stali

spoluvinnými na cudzích hriechoch. Prorok

Ezechiel

vyslovil tvrdé varovania proti falošným

prorokyniam

(Ezechiel 13, 18).

Prorok Izaiáš prirovnal ľudí, ktorí neprevravia

tam, kde majú prehovoriť k nemým psom,

čo nevládzu brechať (Izaiáš 56, 10).
Spoluvinným sa stáva ďalej aj ten, kto

inému v jeho hriechu pomáha. Pomáhať

inému v hriechu značí iného v páchaní

hriechu podporovať, tým sa získava

podiel na vykonaní zla.

K hriechu napomáha i ten, kto inému

zaopatrí príležitosť na hriešne správanie.

K hriechu napomáha i ten, kto na

spáchanie hriechu poskytne prostriedky.

Spoluvinným na cudzom hriechu je

napokon aj ten, kto iného v páchaní

hriechu podporuje, „posilňuje“.

Aj toto sa môže udiať mnohorakým

spôsobom. Kto hriech chváli

a hriešnikovi vyslovuje pochvalu,

je vinným zo vzniku hriechu, z

jeho rozsahu a z jeho následkov.

Kto hriech bráni a zastáva, je

spoluvinným z jeho spáchania.

Prispieva totiž k popleteniu a

prekrúteniu morálnych

úsudkov, k „zdivočeniu mravov“.

Kto pri hriechu iného mlčí, hoci

jeho postavenie a jeho zodpovednosť

požadujú, aby proti hriechu iného

zakročil, má na takomto hriechu

spoluvinu. Kto hriech iného

nepotrestá, hoci má na to

oprávnenie a dokonca je na

to, aby tak učinil, povinný,

prenáša ťarchu spoluviny z

takého hriechu druhého

človeka aj na seba.

Cudzie hriechy

Prof. Dr. Georg May

Cudzie smrteľné hriechy: Dávať

iným radu na

hriech, Povzbudzovať iných na

hriech,Iným

kázať hrešiť,Súhlasiť s hriechom

iných,pomáhať pri hriechu

iných, Mlčať pri hriechu iných,

Zastávať hriechy

iných,

Netrestať hriechy iných,

chváliť hriechy iných.

Svedomie je otupené, zlo prevažuje. Kto by

to chcel poprieť? O hriechu sa už radšej

nehovorí vôbec, celý tento pojem nám

zostarel. Koľko jasnosti nám zmizlo,

dokonca i z povedomia veriacich?

Aká to neschopnosť morálneho

posudzovania ľudského konania je

tu všade okolo nás ! Čo za obrovské

diery tu na nás zízajú v katechéze

a kázaniach ! Hriech?

Poukázanie naň nepozná často žiadnu

inú odpoveď ako mávnutie rukou,

ukazujúc tým, že vlastne „nejde o nič“

A práve preto sa človek tak ľahko

zapletie do bezpočtu hriechov: do

vlastných, ktoré pácha sám i do

cudzích, na ktorých je spoluvinný

- je to dôležitá kapitola, pri ktorej

je nutné oživiť si naše poznatky

o viere, respektíve si ich doplniť.

Je to zároveň dôležité upomenutie

pre všetkých tých ľudí, ktorí sa

domnelo správne prezentujú ako

kresťania istou veselou

ľahkomyseľnosťou

a „nekomplikovanou ľudskosťou“.

Cudzie hriechy ako skutočnosť

Kristus sa zjavil ľuďom, aby zbudoval

vládu kráľovstva Božieho. Toto

zbudovanie však predpokladá najprv

zničenie panstva diablovho.

Diablovej vláde sa podriaďuje ten,

kto pácha hriechy - hriechy vlastné

alebo hriechy cudzie. Vlastné

hriechy sú tie, ktoré človek

pácha sám. Cudzie hriechy

sú tie, ktoré človek nepácha

sám, ale na ktorých je nejakým

spôsobom spoluvinný, lebo

ich umožnil, pripustil,

podporil alebo zapríčinil,

prípadne im nezabránil.

Kto pácha vlastný hriech,

sám sa odovzdáva zlému

nepriateľovi našej spásy.

Kto zapríčiňuje hriechy

iných, podporuje ich

alebo ich umožňuje, hoci

by im vedel, mohol a mal

zabrániť, stáva sa

prisluhovačom Zlého.

Tí, ktorí patria Kristovi sú vyzývaní

a povinní spolupracovať na diele

Pánovom, spolubudovať kráľovstvo

Božie a bojovať proti diablovi.

Každý kresťan sa má zlu vyhýbať,

má sa pred ním brániť a hatiť

jeho šírenie. Ale práve to

šírenie a vôbec, púha existencia

zla medzi ľuďmi nie je ničím

tak podporovaná, ako cudzími

hriechmi. Bez podielu a

spoluúčasti druhého by zostalo

bezpočet hriechov nedokonaných.

Mnohopočetné pochybenia sa

dejú jedine preto, že niekto

druhý akýmkoľvek spôsobom

spoluúčinkoval na ich páchaní. Práve preto

sa musí kresťan vyvarovať nielen

vlastných hriechov, ale chrániť sa

i pred tým, aby sa stal spoluvinným

na hriechoch iných ľudí. Tá možnosť

spoluúčasti na pochybeniach iných tu

existuje v zásade s ohľadom na každého

človeka. Je to ohrozenie všeobecné.

Vo výnimočnom nebezpečenstve

dopustenia sa spoluviny na cudzích

hriechoch sú všetci tí, ktorí vykonávajú

autoritu nad inými alebo ktorí sa tešia

verejnému vplyvu, čiže ide o svet

politikov, poslancov parlamentov,

odborárskych funkcionárov, či

predstaviteľov zamestnávateľských

komôr, predstavených v školstve,

rodičov, autorov kníh a časopisov,

novinárov, vydavateľov, ľudí

pôsobiacich v rozhlase a televízii.

V cirkvi sú to potom predovšetkým

pápež, biskupi, teológovia, kňazi,

kto prichádza do úvahy ako niekto,

kto sa môže poľahky zapliesť do

cudzích hriechov.

Druhy cudzích hriechov

Spôsob spoluúčasti na hriechu iného

človeka môže byť veľmi rozmanitý.

Môžeme niekoho na hriech naviesť,

môžeme mu pri hriechu pomáhať a

môžeme iného v jeho hriechu

podporovať, „posilňovať“ našim

súhlasom. Kto je akýmkoľvek z

týchto troch spôsobov spoluúčastný

konania zlého iným človekom,

nesie za spáchané zlo svoj diel

spoluzodpovednosti. Kto sa

previní takýmto cudzím hriechom,

hreší v podielnom rozsahu, ktorý

zodpovedá jeho vplyvu na tento,

iným človekom spáchaný hriech.
K hriechu dáva popud ten, kto na

hriech radí, hriech odporúča, na

hriech navádza, na hriech obracia

pozornosť (dáva ho za príklad)

alebo kto o hriechu a hriešnom

konaní falošne, teda nesprávne,

učí. Spoluvinný je i ten, kto na

hriech láka. To lákanie môže byť

vykonávané najrozmanitejším

možným spôsobom. Na prvom

mieste sa tak deje zvádzaním,

úmyselným navedením k hriechu.

Kto iného človeka zvádza k

hriechu, napodobňuje diabla,

lebo diabol je sám zlý a chce

aj iných urobiť zlými.

V druhom rade však láka na hriech

aj ten, kto sa správa tak, že v blížnom

ten sklon k určitému hriechu vyvolá,

či vyprovokuje. Toto vyprovokovanie

sa môže udiať skrze posmech,

neprístojné správanie a podobne.

Cudzieho hriechu sa dopustí aj

ten, kto sa svojím správaním, zlým

príkladom stane pre iného

pohoršením, čím dá „dôvod“ na hriech.

Spoluvinným za privolenie k hriechu

sa stane ten, kto hriech druhého

človeka umožní svojim súhlasom

alebo spáchanie takého hriechu

uľahčí. Nebezpečnou formou

spoluviny na cudzom hriechu je

nesprávna ústupčivosť. Je maskovaná

ako dobrota, či pokojamilovnosť.

Spoluvina na cudzom hriechu sa

deje aj skrze príkazy - vinný je,

kto mocou svojho autoritatívneho

postavenia voči iným spáchanie

hriechu druhému ukladá. Veľmi

často a radi sa odvolávame na poslušnosť,

aby sme presadili hriešne a nemravné

príkazy a rozkazy. Poslušnosť však

má svoje hranice tam, kde začína hriech.

Nikto nesmie napríklad spôsobiť

škodu Cirkvi alebo svojej vlasti,

hoci by sa aj odvolával na poslušnosť.

Spoluvinným sa stáva ďalej aj ten,

kto inému v jeho hriechu pomáha.

Pomáhať inému v hriechu značí iného

v páchaní hriechu podporovať, tým

sa získava podiel na vykonaní zla.

Ten podiel môže byť menšieho i

väčšieho rozsahu, podľa miery pomoci.

Ak by hriech bez onej pomoci nemohol

byť spáchaný, je miera viny väčšia,

ako v prípade, že pomoc by spáchanie

hriechu „iba“ uľahčila, či zväčšila.

K hriechu napomáha i ten, kto

inému zaopatrí príležitosť na

hriešne správanie. K hriechu

napomáha i ten, kto na

spáchanie hriechu poskytne

prostriedky.

Spoluvinným na cudzom hriechu

je napokon aj ten, kto iného v

páchaní hriechu podporuje, „posilňuje“.

Aj toto sa môže udiať mnohorakým

spôsobom. Kto hriech chváli a

hriešnikovi vyslovuje pochvalu,

je vinným zo vzniku hriechu, z

jeho rozsahu a z jeho následkov.

Kto hriech bráni a zastáva, je

spoluvinným z jeho spáchania.

Prispieva totiž k popleteniu a

prekrúteniu morálnych úsudkov, k

„zdivočeniu mravov“. Kto pri

hriechu iného mlčí, hoci jeho

postavenie a jeho zodpovednosť

požadujú, aby proti hriechu iného

zakročil, má na takomto hriechu

spoluvinu. Kto hriech iného

nepotrestá, hoci má na to

oprávnenie a dokonca je na to,

aby tak učinil, povinný, prenáša

ťarchu spoluviny z takého hriechu

druhého človeka aj na seba.

Svedectvo Svätého písma

Sväté Písmo nám prináša veľa

príkladov na cudzie hriechy a

podáva nám o nich svoje

posolstvo. Spomeniem

aspoň niektoré:

- Kráľ Dávid dal svojmu veliteľovi

Joábovi príkaz, aby zradou dopustil

smrť Uriáša v boji. Prikázal mu

tým vykonanie neprávosti voči

človeku, ktorého manželku

Dávid zviedol.

- Kráľ Herodes prikázal vraždu

malých chlapcov (neviniatok)

v Betleheme. Rebeka, manželka

Izáka poradila svojmu

milovanému synovi Jakubovi,

aby oklamal svojho slepého otca.

- Veľkňaz Kajfáš radil Pilátovi

zabiť Ježiša.

- Áron sa podvolil modloslužbe

Izraelitov na púšti a dal odliať

zlaté teľa, ktoré sa stalo

prostriedkom modloslužby.

Pilát sa podvolil, hoci dobre

vedel pravdu o nevine, a dal

ukrižovať Ježiša.

- Had v raji zviedol ženu, aby jedla

ovocie zo stromu napriek zákazu

Božiemu. Eva následne zviedla

Adama k tomu istému zločinu.

Herodias a jej dcéra Salome

zviedli kráľa Herodesa Agrippu,

aby dal sťať Jána Krstiteľa. Židia

chválili Herodesa, že dal zabiť

apoštola Jakuba. Dokonca skrze

náš súhlas k zlým skutkom

našich predkov sa môžeme

podľa slov nášho Pána stať

vinnými (Lukáš 11, 47).

- Ženy Jóba a Tobiáša dráždili

svojimi pochabými rečami

svojich mužov k netrpezlivosti

a hnevu.

- Judáš pomáhal ohavnému zločinu

Bohovraždy tým, že vydal Ježiša

do rúk Židom.

- Šavol podporoval mužov, čo

kameňovali Štefana tým, že

im strážil šaty.

- Svedkovia kráľa Achaba bránili

kráľovu lož voči nevinnému Nabotovi.

- Súhlas s herézami. Pápež Honorius

I. keď pri hereze mlčal, nasledujúci

pápež ho po smrti práve preto

exkomunikoval. Preto že pri

heréze mlčal.
Koncil v Elvíre v roku 305 vyhlásil „aby tým, ktorí

v dospelom veku po prijatí krstu vstúpia do

pohanského chrámu a budú uctievať modly

(úcta k iným religiam), je smrteľný hriech

a aby im nebolo podané sväté prijímanie

ani v hodine smrti.

Sväté Písmo nás varuje pred tým, aby

sme sa stali spoluvinnými na cudzích

hriechoch. Prorok Ezechiel vyslovil

tvrdé varovania proti falošným

prorokyniam (Ezechiel 13, 18).

Prorok Izaiáš prirovnal ľudí, ktorí

neprevravia tam, kde majú

prehovoriť k nemým psom, čo

nevládzu brechať (Izaiáš 56, 10).

Pán prehovoril „Beda!“ na adresu

tých, od ktorých prichádza

pohoršenie (Matúš 18, 6). Aj

apoštol Pavol varuje v liste

Timotejovi: „Na nikoho

prenáhlene nevkladaj ruky a

nemaj účasť na cudzích

hriechoch. Zachovaj sa čistý!

“ (1 Timotejovi 5,22).

Cudzie hriechy v súčasnosti

Spoluvina za zlyhania iných nie je časovo

obmedzená len na skutky, spáchané v

minulosti. Nájdeme ju aj v dnešných

časoch. Kto si pozorne všíma súčasný

svet, naráža znovu a znovu na smutný

fenomén účasti na zle páchanom inými.

Každý, kto pracuje s mládežou, či ako

sudca v trestných veciach vie, akými

častými sú cudzie hriechy i dnes a práve

dnes. Ale aj v Cirkvi samotnej nie je

táto smutná skutočnosť ojedinelou.

Na niekoľko prípadov by som chcel

v krátkosti upozorniť.

Vodcovia štátov, ktorí energicky nezakročia

voči zločincom, ale naopak, jednajú s nimi

v rukavičkách, dopúšťajú sa ťažkej viny

a robia sa spoluvinnými na ich zločinoch.

Poslanci parlamentov, prijímajúci určité

zákony s ďalekosiahlym morálnym

vplyvom, ktoré vychádzajú v ústrety

domnelej alebo skutočnej zmene v

ľudskej mentalite súčasných spoločností

sa dopúšťajú podielu na vine na

spoločenskej amoralite svojím súhlasom

s týmto stavom alebo nápomocou k

prehlbovaniu takéhoto stavu. Za čias

Tretej ríše boli mnohými vysokými

hodnostármi dané mnohé hriešne a

nemravné príkazy a veľká väčšina

z nich bola aj naozaj vykonaná.

Ľudia nemali vôľu, postaviť sa týmto

príkazom na odpor. „Rozkaz je rozkaz !“

,vravelo sa. Aj dnes prikazujú vládni

predstavitelia v mnohých krajinách

na Zemi hriešne správanie a nachádzajú,

žiaľ mnohých, ktorí tieto príkazy aj

vykonajú. Je treba sa aj pýtať, či

určité spôsoby prevádzania takzvanej

sexuálnej náuky v školách nie sú

masovým navádzaním na hriech.

Ľudia, ktorí vydávajú, píšu a distribuujú

nemravné diela, dráždia iných na rôzne

hriechy. V prvom rade ide o autorov a

vydavateľov rôznych časopisov a

magazínov. To, čo sa tu deje za pokušenia,

neradno podceňovať. Dnes máme tak

slabých rodičov - skrz ich

povoľovanie, „mäkký prístup“ vo

výchove sa stávajú spoluvinnými

na cudzích hriechoch (svojich detí),

najmä vtedy, ak trpia alebo povolia

zlé správanie svojich detí. Aj ženy,

ktoré svoje telesné vnady neprimerane

otŕčajú na obdiv sa môžu stať spoluúčastnými

hriechov tých iných, ktorým sa takto

ukazujú. Koľkým vnútorným hriechom

i hriechom páchaným navonok, až po

tie najohavnejšie zločiny by sa dokázalo

predísť, keby len ten sexuálny pud

nebol stále úplne zbytočne vybičovávaný.

Biskupi, ktorí šíria bludy alebo trpia

ich šírenie a nechávajú tak ľud v

područí tohto duchovného jedu sa

stávajú spoluvinnými svojou apatiou a

podvolením sa. Biskupi, ktorí mlčia k

bludom teológov, hoci ich úrad ich zaväzuje

k tomu, aby prehovorili, sa týmto stávajú

spoluvinnými na skaze bezpočtu duší,

ktorá je vyvolaná šírením bludov týmito

teológmi. Biskupi, ktorí sa prizerajú

spľundrovaniu liturgie bez toho, žeby

zasiahli, majú na tomto hriechu spoluúčasť.

Cirkevná autorita, ktorá v otázke

zmiešaných manželstiev nehovorí

jasnou rečou a podvoľuje sa trendu

týchto manželstiev, nesie spoluvinu

na tom, že mnohí od viery odpadnú

a početné rodiny prestanú byť

katolíckymi, keďže ich viera

týmto vyhasína.

Cirkevná vrchnosť, ktorá neustále

ignoruje odôvodnené a dôležité

potreby svojich podriadených bez

akéhokoľvek pochopenia, či

uznania ich oprávnenosti,

zvádza týchto podriadených

k poľutovaniahodnému konaniu

a stáva sa tak spoluvinnou na

krokoch, ktoré vyplývajú z

rozhorčenosti a duševných

poranení týchto im zverených

veriacich.

Teológovia, ktorí chvália biskupov

za ich nečinnosť proti šíreniu

bludov a ich podporu ničivému

progresivizmu v Cirkvi a porovnávajú

ich napríklad s Jánom XXIII (a pri

tom toto porovnávanie myslia ako

kompliment), majú spoluvinu na

hriechu týchto biskupov. Profesori

teológie, ktorí z dôvodu falošnej

solidarity so svojimi kolegami

mlčia k nimi šíreným bludom,

majú spoluvinu na nešťastí, ktoré

z týchto bludov pochádza.

Katolícki teológovia morálky,

ktorí tvrdia, že nie v každom

prípade ide pri predmanželskom

alebo mimomanželskom pohlavnom

styku o ťažký hriech, sú vinní na

morálnej skaze týchto ľudí,

ktorých zle vyučujú. Spoluvinným

na cudzom hriechu je i ten, kto

odporúča protiprirodzené metódy

zabráneniu počatia alebo ich

atestuje ako povolené alebo

ich jasne neoznačí za nedovolené.

Duchovní, kazatelia a katechéti,

ktorí ignorujú a zatajujú vážnosť

Božích príkazov a posledného

súdu, ako aj skutočnosť zatratenia,

sú spoluvinnými na náboženskej

a morálnej ľahkovážnosti,

dodávajúcej typický ráz

súčasnej pokoncilnej Cirkvi.

Veriaci, ktorí neoznámia svojim biskupom

nevhodné správanie teológov, katechétov

a duchovných, ktorého sa títo dopúšťajú

počas aj mimo Bohoslužieb, ako aj

pohoršenie vyvolávajúcu falošnú náuku,

ktorú títo šíria sa dopúšťajú spoluviny

na ich zlyhaniach. Veriaci, ktorí spoznajú,

že určité liturgické novoty prinášajú

viere a zbožnosti veriaceho ľudu

škodu a napriek tomu nezasiahnu

pred pápežom, či miestnym

biskupom, stanú sa spoluzodpovednými

za tieto škody. Osoby, ktoré sú členmi

rôznych rád a orgánov a ktoré nepozdvihnú

svoj hlas proti škodlivým a nespravodlivým

rozhodnutiam a uzneseniam týchto rád a

orgánov, spoluhrešia. Kto obraňuje

odpadnutie kňazov od svojej služby,

keď sa títo vzdávajú svojej služby

z rýdzo pozemských a telesných

dôvodov, zastávajúc toto ich

správanie, je spoluvinným

týchto hriechov.

Odolávať hriechu,

odmietať ho

Je treba mať jemné, vytríbené svedomie,

aby človek mohol robiť všetko to, čo je

vhodné, aby mohol od hriechu odhovoriť

iných ľudí a aby sa dokázal vyhýbať

všetkému, čo by mohlo viesť ku

vzniku spoluviny na hriechoch iných.

Je k tomu treba i odvahu a slobodu

od strachu pred ľuďmi. Lebo

spoločenské

konvencie vyvíjajú na človeka silný

tlak, aby určité hriechy bagatelizoval

alebo ich úplne vytesnil z povedomia.

Pripomínam len to zabraňovanie počatiu.

Na druhej strane je nutné a každý by

si mal na to dávať pozor, aby sa nenechal

inými ľuďmi rôznymi spôsobmi

nahovoriť na hriech. Aj tu cítiť

spoločenský tlak, nevymaňovať

sa, nevylučovať seba samého z

toho, čo robia (skoro) všetci.

Svedomitý kresťan postaví voči

každému zvádzaniu na hriech, a

nech je ono akokoľvek lákavé a

líškavé, svoje rozhodné „Nie !“.

Hoci by to bola aj vrchnosť

(či už cirkevná alebo svetská),

ktorá by dala hriešny pokyn

k niečomu, musí sa jej vzoprieť.

Poslúchať treba viac Boha ako ľudí.

zdroj
https://dielnasj.blogspot.sk/2013/04/cudzie-hriechy-prof.html

Mlčanie

Kto sa neprehrešuje slovom,

je dokonalý muž…” (Jak 3,2)

V téme Mlčanie sa budeme zaoberať

niekoľkými vecami týkajúcimi sa

hovorenia i nehovorenia. Niektorými

sme sa už zaoberali, preto sa ich

dotkneme len okrajovo, niektoré

sme si ešte nespomínali, preto sa

pozrieme na ne hlbšie.

V prvom bode budeme hovoriť

o ohováraní, klebetení, osočovaní,

nactiutŕhaní, teda o všetkom tom,

čo zahrňujeme pod termín

„hriechy jazyka”. Týmto všetkým

sme sa už zaoberali, preto si to

všimneme viac menej len okrajovo.

V ďalšom bode budeme hovoriť

o tajomstve a o jeho rôznych

dimenziách. A konečne,

najvďačnejšou oblasťou je

mlčanie ako predpoklad pre

to, aby k nám mohol hovoriť

Boh, a aby sme sa v jeho

prítomnosti čosi viac

dozvedeli o sebe samých

ba i o druhých.

1. Hriechy jazyka sú najohavnejšími

hriechmi zo všetkých. Sú to hriechy,

ktoré ľuďom spôsobujú strašne veľa

utrpenia, lebo útočia na jeho

dôstojnosť. Hriechy jazyka vlastne

ľudí potupujú. A čo to je potupa?

Je to strata cti.

Je to poníženie, zahanbenie. Je to akoby

vyzlečenie človeka donaha uprostred námestia,

pred tvárami množstva ľudí, ktorí sa pohľadom

na nahotu tohto bezmocného človeka s

úškľabkom dívajú, ba mnohoráz i reagujú:

pľuvancom, úderom, výsmechom, a

človek s tým nemôže nič spraviť.

Človek je vo všetkom tom bezmocný.

Keď sa pozrieme na príbeh Ježišov,

na ktorý sa tak silne sústreďujeme

práve počas tohto Veľkého týždňa,

to čo je tam najsilnejšie je práve toto:

prekrúcanie pravdy, klamanie pri

jeho súdnom procese, vymýšľanie si

toho, čo povedal, hoci nič takého sa

nestalo. Ježiš bol vlastne odsúdený

na smrť a ukrižovaný na základe

vymyslených faktov.

Toto je to, čo sa dosť často deje i v

prípade nás ľudí: jeden o druhom,

ak sa chceme navzájom znemožniť,

šírime vymyslené fakty,

ktoré sa nedajú overiť. A ľudia na

základe nich sa potom k dotyčnému

postavia. Aj keď tento hriech nie je

zriedkavý, predsa všakmyslím, že

sa nenachádza medzi nami, ktorí

sa zhromažďujeme tu na sv. omši a

ktorí sa nazývame veriacimi; a ak

sa nachádza, tak iba veľmi zriedkavo.

Ten totiž predpokladá pekelnú

zlomyseľnosť: totiž, aby človek

výslovne a vedome na základe

klamstva chcel niekoho zničiť.

Také prípady sa stávajú vtedy,

keď niekto niekomu stojí v ceste

či už tým, čo robí, alebo tým, čo

vie, alebo jednoducho už samotná

jeho existencia toho druhého rozčuľuje.

No verím, že sa medzi nami nachádzajú

takí, ktorí rozširujú fakty o iných bez

toho, že by si overili ich pravdivosť.

S rečami je to totiž tak, že tu sa niečo

povie, a kým to príde tam, cez niekoľko

uší a úst, už je z toho úplne niečo iné.

Z komára sa stane somár, maličkosť

sa nafúkne a vznikne z toho ozruta.

A jej dôsledky môžu byť hrozné.

Aký je rozdiel medzi ohováraním,

klebetením, osočovaním a nactiutŕhaním?

Klebetenie je rozširovanie prehreškov

človeka pred tými, ktorých do toho

nie je nič. Je to v podstate

nezainteresované rozširovanie

informácií o nejakom zlom skutku

človeka. w Ohováranie je v podstate

to isté, čo klebetenie, no má v sebe

už istý stupeň zainteresovanosti.

Človek už ním čosi sleduje, robí

ho systematicky, rád, a so zameraním

na konkrétneho človeka. Je tam

istá dávka škodoradosti alebo

túžby tomu človeku uškodiť.

Osočovanie je rozširovanie nepravdivých,

neoverených, alebo polopravdivých vecí

o druhom človeku. Je tam už výslovné

zlo, pretože človek je už jasne

nasmerovaný na to, aby o človeku

vytiahol čo najviac zlých vecí,

doslova po nich loví a čím ich

má viac, tým je tomu radšej.

Nactiutŕhanie je podobné: zámerom

je zničiť česť človeka, dosiahnuť to,

aby si ho tí, ktorí si ho vážia nevážili.

Toto všetko sú ťažké činy, pretože to,

čo má človek najcennejšie je jeho česť

a dobré meno. Dobré meno sa ľahko

zničí, na ťažko znovanavracia. Mnohí

ľudia sa po skúsenostiach s takýmito

prehreškami na vlastnej koži utiahli,

prípadne na ľudí zanevreli a prestali

im dôverovať. Kresťanovi by sa to

síce nemalo stať: mal by sa vedieť

s tým vyrovnať zrelo s tým, že veď

Boh vie ako to je, no i tak, nie je to ľahké.

Je každé spomínanie zlých

skutkov iného hriech?

Často sa s touto otázkou stretám pri

spovedaní. Nie je. Ak by to tak bolo,

potom by sa neriešilo žiadne skutočné zlo

a ľudia, ktorí ho konajú by mali voľnú

cestu. Ak chceme zlo, ktoré niekto koná

riešiť, musíme sa často dať viacerí

dohromady, povedať si o tom, zistiť,

či to je naozaj pravda a potom sa

rozhodnúť pre konkrétne kroky.

No takýto proces má svoje pravidlá

a nikdy nie je zameraný na výslovné

poškodenie tomu druhému, ale

naopak na jeho záchranu a hlavne

na záchranu zainteresovaných ľudí,

prípadne duchovných a materiálnych

hodnôt. Taktiež človek, ktorý sa

nachádza pod vplyvom zla druhého

potrebuje sa občas o to všetko čo zažíva

i s niekým podeliť: či už preto, aby

dostal svetlo, alebo aby mu niekto

pomohol už tým, že si ho vypočuje

niesť tento jeho kríž. Tam vlastne

ide o hľadanie opory.

2. Poďme teraz na tajomstvo.

Tajomstvo je súčasťou nášho ľudského

života. Sú veci, o ktorých sa nehovorí

. Tak, ako nechodíme po ulici nahí,

tak máme i vo vnútornom živote veci,

ktoré nikdy neodhaľujeme. Je síce

pravdou, že čím menej tajomstiev

máme, tým sme slobodnejší, no nie

je možné byť celkom bez tajomstiev,

alebo lepšie povedané: sú tajomstvá,

ktoré sa odhaľujú v špeciálnych kontextoch.

K tomu prvému treba povedať toľko,

že nevyslovené, nevypovedané

tajomstvá nás kvária a dosť často –

ak nie vždy – oberajú o pocit sebaúcty.

Ak ja totiž viem, že v živote mám

niečo, čo som nikdy pred nikým

neotvoril, nikdy sa ani nedozviem,

ako to celé je, čo som za človeka.

Stále budem mať o sebe všelijaké

podozrenia a ich výsledkom bude,

že sa budem vyhýbať istým témam,

alebo istým ľuďom, zo strachu, že

sa ma opýtajú na niečo, čo si neželám,

aby vedeli. Ak sa mi však podarí

tajomstvo niekomu odhaliť, pred

niekým ho vypovedať, a vypočuť

si od neho spätnú väzbu, dosť

často zistím, že vlastne to, čo

som pokladal za tragédiu, som

vlastne dramatizoval, a že v

skutočnosti o nič nejde. Alebo

dokonca zistím, že to, čo prežívam,

možno prežíva každý človek alebo

aspoň väčšina ľudí. Preto

vyjavovanie tajomstiev, ktoré nás

deformujú je vlastne cestou k

oslobodeniu.

John Bradshaw napísal knihu Rodinné tajomstvá,

ktorá vyšla i v slovenčine[1]. Zaoberá sa v nej

mnohými tajomstvami, ktoré panovali a

panujú v našich rodinách, a ktoré – ak ich neodhalíme

– začnú mať nad nami svoju deštruktívnu moc.

Ide o tajomstvá správania sa niektorých predkov,

nášho pôvodu, života a praktík v našej rodine:

vraždy, podvody, väzenia, potraty, zneužívania,

alkoholizmus, adopcia, predmanželské

tehotenstvo, nevera rodičov, zamýšľaný

potrat alebo nechcené narodenie niektorého

člena rodiny, rasový pôvod, neznámi

súrodenci, samovražda, traumy

(napríklad koncentrák, mučenie niekoho)

, nezvestný člen rodiny, opustenie

niektorého člena rodiny, ktorý potom

opustený zomrel, neodpustenie pred

smrťou, kult, kliatba a prekliatie,

duševné poruchy, dedičné choroby,

rôzne problémy súvisiace so

sexualitou, sexuálna orientácia,

úchylky a pod.

Je preto dôležité, aby sme o svojich

tajomstvách hovorili. No nie s každým

alebo s kýmkoľvek. Sú tajomstvá, ktoré

môžeme povedať každému, no sú i také,

ktoré si vyžadujú istý stupeň dôvery medzi

mnou a tým, komu to tajomstvo odhaľujem.

Nejestvuje totiž nič deštruktívnejšieho,

ako prezradenie tajomstva, ktoré jeden

človek druhému zveril. Toto dokáže

mnohých riadne odrovnať a nehovoriac

o tom, že vzťah tých dvoch to

definitívne zničí.

Preto máme v katolíckej cirkvi ustanovizeň,

ktorá je výslovne zameraná na oblasť

tajomstiev: ustanovizeň spovede. Ja dosť

často pripomínam tým, ktorí sa ako dospelí

idú po prvý raz spovedať: „Nebojte sa spovede.

Keď idete na spoveď ste v bezpečných rukách.

Kňaz, ktorý tam sedí, už počul príbehy desiatok

tisícov ľudí. Pred kňazom, ktorý často spovedá,

žiaden človek nevyznie ako čudák. Jednoducho

kňaz je postava, ktorá je takmer

dokonale zasvätená do tajomstva

ľudského hriechu. On vie, ako sa

všetci nachádzame na tej istej lodi.

Všetci hrešíme takmer rovnako. Je iba

veľmi málo ľudí, ktorí hrešia výnimočnými

hriechmi. Ale ani v takom prípade

nemožno mať obavu. Spovedajúci

kňaz je realista.

No aj napriek tomu, cirkev dáva možnosť

predsa si úplne uchrániť svoju tvár.

Ak máš naozaj obavu sa vyznať

známemu kňazovi, alebo i neznámemu

avšak s tým, že si ťa môže zapamätať,

choď tam, kde to nebude vôbec možné.

Napríklad choď na pútnické miesto,

ďaleko od svojho domova, vyspovedaj s

a tam, uprostred noci, v úplnej tme

spovednice, ako sa to robí napríklad

na mariánskej púti v Levoči, a tam

zhoď zo seba nadobro svoje

tajomstvo, aby si mohol cez toto

svoje sebaodhalenie a Božie odpustenie

a zároveň kňazove povzbudenie kráčať

(a možno od ľahkosti i lietať) ďalej,

ľahšie svojím životom.”

Spovedné tajomstvo, ktoré je jednou

z najposvätnejších vecí v katolíckej tradícii,

má cirkev v hlbokej úcte a takmer nepoznať

kňaza, ktorý by ho porušil. Kňaza, verného

svojmu povolaniu, určite. Ale nepočul som

nič takého ani o kňazovi, ktorý by bol z

kňazstva odpadol a potom porušil

spovedné tajomstvo. Nedávno som

počul o jednom sympóziu, ktoré sa

konalo na sklonku 80-tych rokov v

Nitre, kde vraj komunisti konštatovali,

že všeličo pod nátlakom a mučením

už ich tajná polícia z kňazov dostala,

okrem jedného: prezradenia

spovedného tajomstva. To je čosi,

čo si každý kňaz pokladá za známku

svojej stavovskej cti. A odhliadnuc

od toho, je za to i jeden z

najvyšších cirkevných trestov.

Aký to má zmysel a akú silu?

Spisovateľ Max Frisch vo svojom románe

Moje meno nech je Gantenbein

píše o istom mužovi, ktorý sedí vo svojom

opustenom byte. Manželka od neho odišla.

Zrejme manželstvo stroskotalo. Aby

vyjadril svoje zážitky, vymýšľa si mnohé

príbehy, v ktorých sa snaží objaviť svoju

vlastnú skúsenosť v mnohých rolách.

Ale potom to nechá a rozhodne sa pre

rolu zdanlivo slepého menom Gantenbein.

I keď so svojím „ja” sa nedokáže celkom

vžiť do svojej roly, predsa v nej nachádza

optimálne vyjadrenie svojej základnej skúsenosti.

Z času na čas toho má po krk, chodiť

ako zdanlivo slepý a klamať ľudí.

Vtedy sa poberie do prírody, prechádza

sa so svojím slepeckým psom, hádže do

vody borovicové šišky a teší sa, že

môže vidieť, ako pes skáče do vody,

vyloví ich, vynesie von a strasie zo srsti vodu.

Počas tejto divnej zábavy mu napadne myšlienka:

„Katolík má spoveď, kde sa môže zbaviť

svojho tajomstva. Je to výborné zariadenie:

kľakne si a skoncuje so svojím mlčaním bez

toho, aby sa vydal ľuďom napospas.

Potom vstane a opäť zaujme svoju

rolu medzi ľuďmi, zbavený

nešťastnej túžby byť uznávaný.

A ja mám len psa, ktorý mlčí ako

kňaz, ktorého pohladím, keď

prídeme k prvým ľudským

obydliam a za ktorým kráčam.”

„Ja mám len psa, ktorý mlčí ako kňaz,”

hovorí Gantenbein a z jeho slov cítiť

ľútosť, že nemá možnosť spovedať sa.

Spoveď je kúsok raja, kde veriaci

človek znova nachádza seba samého.

Akú možnosť duševného uvoľnenia

poskytuje tomu, kto v nej vyslovuje

tajomstvo, skrývané pred svojím

okolím a ukazuje sa takým, akým

je, bez strachu, že jeho tajomstvo zneužijú!

Ale tým ešte nie je spomenuté to podstatné

v spovedi: ak nás naša rozpoltenosť núti

za veľkého duševného napätia k

mnohorakým rolám, tak v každej

dobrej spovedi uznávame, že

príčinou toho sú hriech a vina.

Veriaci človek sa spoveďou vracia

k vnútornej jednote, k svojej

vlastnej identite. Po úprimnom

vyznaní mu Boh odpúšťa celú vinu

a dokáže na ňu zabudnúť. Keďže ho

prijíma Boh, môže i on prijať seba.

Táto z milosti Boha darovaná

vnútorná jednota mu otvára novú

cestu k blížnym, pretože vzťah

jednotlivca k blížnym odzrkadľuje

jeho vzťah k sebe samému. A tak,

keďže spoveď zjednocuje človeka

so sebou samým a s Bohom,

zjednotí ho zároveň i s jeho okolím.

Takto je spoveď prostriedkom spásy,

ktorý podporuje spoločnosť a dáva

jej nové podnety. Kto v nej našiel

seba, môže sa stretnúť s blížnym

otvorenejšie, čestnejšie a bezprostrednejšie.

Z tohto vidíme nielen to, ako dôležité

je mať inštitúciu, ktorá je určená na

vypovedanie našich ponižujúcich tajomstiev,

ale i to, ako nás v nej vypovedané

tajomstvo znova navracia k pôvodnej

trojitej jednote, ktorá sme stratili

hriechom tým, že nám v nej Boh

udeľuje svoje odpustenie.

No zároveň nám hovorí, ako

dôležité je mať také miesto,

kde to tajomstvo ostáva.
My kňazi dosť často zažívame

výsmech a ponižovanie zo strany

profánneho sveta. Snažíme sa to niesť s pokorou.

Často sa nám pripomínajú veci, pri

ktorých sa nemôžeme obhajovať,

pretože by sme museli otvoriť

sféru, ktorá je pre nás zapečatená.

Nedávno sa tak stalo, keď v našej

tlači vyšiel článok o redaktorovi

talianskeho bulvárneho časopisu

L’Espresso Rochardovi Bocca,

ktorý pochodil množstvo spovedníkov,

fingovane sa u nich vyspovedal a potom

všetko, čo mu údajne povedali zverejnil.

Vatikán proti tomu protestoval.

Celá pointa spočívala v tom, že toto

je vždy nerovný boj: jeden hovorí a

druhý mlčí, lebo mlčať musí. Toto sa

nám kňazom občas stáva. Počujeme

niekedy odniekiaľ, čo sme komu

povedali v spovednici. No my sa k

tomu vyjadriť nemôžeme. Preto si

radšej zvolíme utrpenie, ako to,

aby sme vec jednoducho rozuzlili

a povedali, ako to bolo naozaj a

ako sa veci naozaj majú. Toto si

ale nevolíme, alebo by to bola zrada podstaty.

Spoločnosť si dosť často neuvedomuje,

ako veľa my kňazi vieme, dokonca o

tých, ktorí nás sami vysmievajú a

pritom my mlčíme a mlčať budeme.

Kňaz, ani za cenu mučeníctva, nikdy

neodhalí tajomstvo, ktoré by mohlo

niekoho kompromitovať alebo ho vystaviť.

Spovedné tajomstvo, aj keď je to fenomén

veľmi špeciálny, by mal byť vzorom pre

mnohých, ktorí sa musia učiť tomu,

že jestvujú tajomstvá, ktoré si musíme

držať u seba a my nemôžeme o nich

povedať nikomu, za žiadnych

okolností, lebo by sme vážne

zradili človeka. Mnohé vnútorné

veci, o ktorých vieme, sú cenným

pokladom, s ktorým musíme nakladať

s úctou a múdrosťou. Preto mlčanie

je čnosť, ktorá svedčí i vnútornej

integrite a múdrosti človeka viac,

než ktorákoľvek iná.

Na zakončenie tohto bodu by som

chcel uviesť ešte jednu formu

mlčania: mlčanie ľudí, ktorí

sa nachádzajú v pozíciách,

kedy nie je možné hovoriť o

istých veciach, lebo by ublížili

či už zainteresovaným ľuďom

alebo inštitúcii ako takej. Sem

zapadajú rôzni vedúci pracovníci,

predstavení, ale napríklad i rodičia.

Niekedy nechápeme, prečo sa človek

rozhodol tak, ako sa rozhodol, ale

treba jednoducho uznať, že pozná

dôvody, ktoré my poznať

nemôžeme a že on jednoducho o

všetkom hovoriť nemôže.

3. Treťou oblasťou mlčania je „

mlčanie, ako miesto kde sa

stretávame s Bohom“. Bez mlčania

sa človek nemôže stretnúť ani s

Bohom, ani sám so sebou a vlastne

ani s blížnym. Je zaujímavé, ako

logicky sú tieto veci poprepletané.

Žijeme vo svete, ktorý je preplnený

hlukom. Zvykli sme si naň až tak,

že ticho a mlčanie nás mnohých

vyrušuje, ba dokonca privádza do

paniky. No mlčanie je najzákladnejším

postojom pre to, aby sme mohli počuť.
Pozrime sa na niektoré výhody mlčania,

ticha a samoty.

Mlčanie a samota je spôsob, kedy
sme mimo ľudí a vecí a my sa
dostávame do prítomnosti Boha.
V takomto stave potom strácame
pokušenie pretvárať svet a ľudí
na svoj obraz. Jednoducho sme
pred Bohom a hovoríme mu:
„Som tu a som pripravený nechať
sa tebou zmeniť na to, na
čo si to želáš ty!”
Mlčanie a samota nás učí, že
ľudí a veci nepotrebujeme
až tak, ako sme si to mysleli.
Ľudí máme milovať, nie ich
potrebovať.
Mlčanie a samota nám ďalej pomáha
postaviť sa zoči-voči beznádeji.
V mlčaní, samote a tichu objavujeme
očarujúcu prítomnosť Boha a táto
nám stačí, aby sme získali pokoj,
nech sa nachádzame v akomkoľvek stave.
Mlčanie a samota nám pomáhať
upokojovať svoje vnútro a vyrovnávať
sa s pokušením stále čosi hovoriť
a čosi komentovať. Pustovník Agatho
vraj nosil tri roky vo svojich ústach
kamienok a tak sa učil mlčať. Bola
to vraj pre neho veľká škola.
Mlčanie a samota nás učí, že
nemusíme odpovedať na všetky
požiadavky a naliehania nášho
okolia. Aj keď treba byť pripravený
slúžiť ľuďom, je tu predsa jeden
hlas, ktorý je zo všetkých
najpodstatnejší a to je hlas Boží.
V mlčaní, tichu a samote sa učíme
tieto hlasy triediť.
Mlčanie a samota nás učí niečo
o našich sklonoch veci a ľudí
riadiť, ovládať, kontrolovať.
Oslobodzuje nás od tyranie,
ktorú uplatňujeme nad inými
svojimi slovami. Thomas Merton sa vyslovil:
„Ticho nenarušuje hovorenie; narušuje
ho naša úzkosť, aby nás iní počúvali!”
Keď sme ticho, je pre nás oveľa ťažšie
manipulovať a kontrolovať ľudí a situácie.
Slová sú zbrane, ktoré keď sme ticho
odkladáme. Vzdávame sa svojej túžby,
aby nás ľudia počúvli a poslúchli.
Ticho nás núti poddať sa vôli
Najvyššieho.
Mlčanie a samota nás otvárajú
pre Božiu milosť. Kladú nás
do pozície očakávania na to,
čo nám Pán povie. Je to postoj
pripravenosti na jeho slovo.
Mlčanie a samota nás otvárajú
pre pohľad Boží: na svoj život,
na svoje skutky i na motívy,
ktorá za nimi ležia sa začneme
pozerať skutočnými – Božími
– očami a začneme v nich
vidieť to, čo tam naozaj je.
To isté bude platiť i o životoch,
skutkoch a motívoch iných.
Mlčanie a samota keď sú
skombinované s otvorenosťou
nášho ducha v nás dokážu
zničiť pocity strachu z
osamelosti, pretože začneme
cítiť, že v skutočnosti nie sme
nikdy sami. Vždy tu je prítomný
náš milujúci Boh. Toto nás dá
úžasnú slobodu: budeme síce hľadať ľudí, no nebudeme sa cítiť opustenými, keď nás pre tú či onú príčinu vytlačia na okraj.
Osamelosť nebude pre nás kliatbou
. Boh nás totiž nikdy neopustí.
Mlčanie a samota nám pomôže
zistiť, že náš nekonečne prázdny
život dokáže naplniť iba
nekonečný Boh. V mlčaní a tichu
ho hľadáme a nachádzame.
Mlčanie, ticho a samota
skombinované s otvorenosťou
voči Bohu, to je tá najlepšia
kombinácia, akú nám náš život
môže ponúknuť. Je to postoj,
ktorý stojí na začiatku všetkých
ostatných užitočných
duchovných praktík. Žiadna iná nemá
bez nich šance na úspech.

1. Nestáva sa Ti, že páchaš hriechy jazyka? Klebetením, ohováraním, osočovaním, nactiutŕhaním? Uvedomuješ si, čo tým robíš?
2. Ako vieš mlčať? Rešpektuješ tajomstvo? Vieš u seba udržať tajomstvo? Máš skúsenosti s prezradením tajomstva? Ako to bolo? Čo to s tebou urobilo?
3. Vyhľadávaš samotu, mlčanie, ticho? Snažíš sa hľadať Boha? Kde ho hľadáš? Kde ho nachádzaš? Milan Bubák, SVD

Predmanželská príprava

O NEČISTOTE
.......,,,,
Svätý Ján Vianney -

Patrón farárov, spovedníkov

a všetkých kňazov

Keď vám chcem správne predstaviť

ťažkosť tohto prekliateho hriechu –

hriechu, ktorý toľko duší privádza

do zatratenia – je potrebné, aby som

otvoril pred vašimi očami peklo s

celou jeho hrôzou a ukázal vám,

ako strašne Božia všemohúcnosť

trestá nešťastné obete tohto hriechu.

Ak nás každý smrteľný hriech

môže uvrhnúť do pekla, tak čo

potom hovoriť o hanebnom hriechu

nečistoty? Či už samotný názov

tohto hriechu nedesí každého

človeka, a tým viac kresťana ?

.......,,,,.......,,,,.......,,,,.......,,,,.......,,,,.......,,,,.......,,,, †

Ách, keby som vám mohol

predstaviť dôkladne, akým

čiernym a odporným priestupkom

je tento hriech, tak by ste sa

mu možno starostlivejšie

vyhýbali a cítili by ste voči

nemu väčší odpor! Môj Bože!

Ako sa môže kresťan oddávať

vášni, ktorá tak strašne

ponižuje, ktorá ho zahanbuje

a uponižuje ako nerozumné

zviera! Ako sa môže oddávať

tomuto – jednoducho povediac

– zločinu, ktorý šíri v ľudskej

duši také strašné zničenie? †

Bratia moji, treba tu teraz

pred vás postaviť nehanebnú

kráľovnú Jezabel, ktorá

svojím cudzoložstvom

zahubila toľko duší; ona

sama vám musí namaľovať

strašný, ponurý a zúfalý

obraz múk, ktoré teraz

znáša v pekle a bude znášať

naveky. Počuli by ste, ako

uprostred plameňov, ktoré

ju pohlcujú, kričí: „Beda mi!

Ako strašne trpím! Krásne nebo,

nikdy ťa neuvidím – pre mňa

sa už všetko skončilo. Prekliaty

nečistý hriech, za teba sú

odmenou plamene, ktoré

ma teraz pália. Ako draho

musím platiť za špinavú,

chvíľkovú príjemnosť!

Keby som sa mohla ešte

raz vrátiť na zem,

dokázala by som si

oceniť čnosť čistoty!

Viac tu: O nečistote

† Svätý Ján Mária Vianney
Viac tu: Sex pred manželstvom

.......,,,,.......,,,,.......,,,,.......,,,,.......,,,,.......,,,,.......,,,, †

I want to be pure until

the night of my wedding

Man desires a woman like a rose.

As soon as a man embraces a

woman he damages her petals.

For a man, the greatest and true

attraction of a woman is her

chastity. A man’s heart is stirred,

not his body. Woman, do you

want to be desired by a

man’s body or his heart?

It is chastity
that attracts his heart. If a woman

uses her body to attract, she only

arouses a man physically. Woman,

do you want to enchant a man

with your body or your heart?

A chaste woman attracts a

man with her heart.

A restrained woman’s beauty

is her charm, wisdom and beauty.

A man can really love only a

chaste woman. So, woman,

if you want to have a serious

relationship, you should want

to be loved and not used. You

need to make chastity your

greatest attraction – it is a gift

and not a possession. If you

have lost your purity, you can

regain it like St Mary

Magdalene. It is called

Magdalene’s virginity.

The same principles of

purity also apply to men.

.......,,,,.......,,,,.......,,,,.......,,,,.......,,,,.......,,,,.......,,,, †

You will not find love without

carrying a cross, and you will

not be able to carry a cross

without love. ( Saint John Paul II)

Dear children! Today again I am

calling you to complete conversion,

which is difficult for those who

have not chosen God. God can give

you everything that you seek from

Him. But you seek God only when

sicknesses, problems and difficulties

come to you and you think that

God is far from you and is not

listening and does not hear your

prayers. No, dear children,

that is not the truth.

.......,,,,.......,,,,.......,,,,.......,,,,.......,,,,.......,,,,.......,,,, †

The word rosary comes from Latin

and means a garland of roses, the

rose being one of the flowers used

to symbolize the Virgin Mary.

If you were to ask what object

is most emblematic of Catholics,

people would probably say,

"The rosary, of course."
The prayer begins, "Hail Mary,

full of grace,

the Lord is with thee." Since

the Hail Mary is a prayer to

Mary, many Protestants assume

it's unbiblical.
Quite the contrary, actually.

Let's look at it. The prayer begins,

"Hail Mary, full of grace, the Lord

is with thee." This is nothing other

than the greeting the angel Gabriel

gave Mary in Luke 1:28

( Confraternity Version )

.The next part reads this way:

"Blessed art thou among women,

and blessed is the fruit of thy

womb, Jesus."

This was exactly what Mary's cousin

Elizabeth said to her in Luke 1:42.

The only thing that has been added

to these two verses are the names

"Jesus" and "Mary," to make clear

who is being referred to. So the

first part of the Hail Mary is

entirely biblical.

Some Protestants object to the title

"Mother of God," but suffice it to

say that the title doesn't mean

Mary is older than God; it means

the person who was born of her

was a divine person, not a human

person. (Jesus is one person, the

divine, but has two natures, the

divine and the human; it is

incorrect to say he is a human person.

) The denial that Mary had God in

her womb is a heresy known as

Nestorianism (which claims that

Jesus was two persons, one

divine and one human), which

has been condemned since the

early 400s and which the

Reformers and Protestant

Bible scholars have always

rejected.

Both Catholics and non-Catholics,

as they learn more about the rosary

and make more frequent use of it,

come to see how its meditations

bring to mind the sweet fragrance

not only of the Mother of God,

but of Christ himself.

continue
https://www.catholic.com/tracts/the-rosary

-----------------------------

Scott Hahn catholic convert: back

to the Catholic Church -

The Splendor of the Catholic Church

continue
https://www.scotthahn.com/

-------------------------------

Sins of the Flesh †

The man who dishonors

his marriage bed says to

himself, “Who can see me?
Darkness surrounds me, walls

hide me, no one sees me. Who

can stop me from sinning?”

He is not mindful of the Most High,

19 fearing only human eyes. He

does not realize that the eyes

of the Lord, ten thousand times

brighter than the sun,

A drunken wife arouses great

anger, for she does not hide her shame.

By her haughty stare and her eyelids

an unchaste wife can be recognized.

11 Watch out for her impudent eye,

and do not be surprised if she betrays you:

11 Watch out for her impudent eye, and

do not be surprised if she betrays you:

12 As a thirsty traveler opens his

mouth and drinks from any water

nearby, and drinks from any

water nearby, So she sits down

before every tent peg and

opens her quiver for every arrow.

A silent wife is a gift from the Lord;
nothing is worth more than her self-discipline.

A modest wife is a supreme blessing;
no scales can weigh the worth of her chastity.
The sun rising in the Lord's heavens--
the beauty of a good wife in her well-ordered home.

The light which shines above the holy lampstand— *
a beautiful face on a stately figure.

Golden columns on silver bases--
so her shapely legs and steady feet. †

continue
https://www.usccb.org/bible/sirach/26

Why Women Cry ?

A little boy asked his mother,

"Why are you crying?" "

Because I'm a woman," she told him.
I don't understand," he said.

His Mom just hugged him and said,

"And you never will."
Later the little boy

asked his father,

"Why does mother seem

to cry for no reason?"
All women cry for no reason,"

was all his dad could say.

The little boy grew up and

became a man, still

wondering why women cry.

continue
https://svedectva.weebly.com/why-women-cry.html

Without love and without cross

could not bear the cross not find love.

Mirijanin quote: "I had never said nothing. Well, if you are aware, brothers and sisters, that with us the Mother of God? We worthy? Let each of us asks. I say this because it is hard for me to watch the suffering Virgin Mary, because each of us is looking for a miracle. And does not want to do a miracle in itself. "

I was in Medjugorje, recommends going. See link

https://www.youtube.com/watch?v=FJn7aDtNgtA

https://www.youtube.com/watch?v=xteG66nXBUs

https://www.youtube.com/watch?v=p5TGfisOKMM

https://www.medjugorje.ws/

:rolleyes:
First Date
I go to church every week and my faith is very important to me.

I want to be pure** until the night of my wedding !

I want to be pure** until the night of my wedding !

I want to be pure** until the night of my wedding !

:angel:

DRAMATIC MESSAGE AND SIGNS IN SKY REPORTED AROUND CHURCH-APPROVED VISIONARY IN AFRICA AND OTHERS WHO WARNED OF COMING 'EVENTS'

Suggested Reading - Marie Claire Mukangango presents the Rosary of Seven Sorrows. She was killed during the war in 1994. Alphonsine said that during one apparition, Mary said: "Few understand the mysteries of God's love. Let me, as your mother, embrace all my children with love, so you can confide your deepest longings to me. Know that I give all your prayers to my son Jesus, your brother."

Good Overcoming Evil - Despite the sin and evil in the world, Mary said through the apparitions, people can always confidently look to God as their source of hope. She said through Alphonsine: "Follow the Gospel of my son. Don't forget that God is more powerful than all the evil in the world."

To avoid a horrible war. Conversion, prayer, penance, fasting
Suggested Reading - https://www.michaeljournal.org/kibeho.htm

Suggested Reading - https://www.spiritdaily.net/kibehoanatalie.htm

:rolleyes:

Without love and without cross could not bear the cross not find love.

A man longs for woman as the rose as soon as it embraces its polar lupene.Najväčšiia and true feminine appeal to man's chastity. in males is provoked by the desire of the heart, not your body and you want a woman to a man after you Tužil body or heart? Therefore chastity draws its heart.

When a woman is alluring, the man wakes up in the flesh. woman, what do you want to charm a man body or heart? Chaste woman man attracts the heart.

Restrained female beauty is the charm of it is her wisdom and beauty. The man may have actually just like a chaste wife. Therefore, a woman want to have a serious relationship? Do you want to be loved and not of usage of? You need to have her chastity its greatest attraction. That which is not a gift shop. If you lost your purity, you can regain as St. M. Magdalene. It's Magdalene virginity. A purity apply to men.

Súhlas s herézami. Pápež Honorius I. keď pri hereze mlčal, nasledujúci pápež ho po smrti práve preto exkomunikoval. Preto že pri heréze mlčal.

Koncil v Elvíre v roku 305 vyhlásil „aby tým, ktorí v dospelom veku po prijatí krstu vstúpia do pohanského chrámu a budú uctievať modly (úcta k iným religiam), je smrteľný hriech a aby im nebolo podané sväté prijímanie ani v hodine smrti.

Svedomie má aj neveriací človek.