ODPUSTENIE

SCHOPNOSŤ POPROSIŤ O ODPUSTENIE

 

Hrešiť je ľudské, odpustenie božske. Človek nikdy nie je taký krásny, ako keď prosí o odpustenie alebo sám odpúšťa.
Odpustenie je výzva, ale tiež odmena. Často si myslíme, že odpustenie je k prospechu iba tomu, kto sa previnil, ale zabúdame pritom, že my sami sa previňujeme, pokiaľ nechceme odpustiť. V srdci zostáva hnev a nenávisť voči druhému. „Ak ťa ovláda hnev, potom už nie si slobodný; má nad tebou moc niekto iný, berie šnúrky do svojich rúk, ťahá za ne a smeje sa ti. Kto odpustí, učí sa bojovať vo vzťahoch a víťaziť. Odpustenie je výzva, ale tiež odmena. Kto odpustí, učí sa bojovať vo vzťahoch a víťaziť. Odpustenie sa oplatí!

Dobré správanie ( zvlášť voči (zvlášť voči tomu postihnutému ) je síce náležitým prejavom mojej kajúcnosti túžby po náprave škody, pokánie ( priznanie a vyznanie, prosba o odpustenie) musí PREDCHÁDZAŤ

V sekularizovanej oblasti totiž neexistuje odpustenie nevinného previnenia, ale iba odčinenie v zmysle odplaty. Inak musí jednoducho so svojou vinou žiť a vysporiadať sa s ňou. pritom môže pod ťarchou svojej viny zrútiť)

Keď teda prinášiš dar na oltár a tam si spomenieš, že tvojbrat má niečo proti tebe, nechaj suoj dar tam pred oltárom n choď sa najprv zmierií so svojím bratom..." (Mt 5,23-24

Dosť ťažké je však ísť a uzmieriť sa ako prvý. Kto nezažil ten strašný boj, keď sa máme pokoriť uznať si svoju chybu a povedať aspoň: „Prepáč..." Rapidosť ktorá potom nasleduje, je síce nádherná, ale ten boj so sebou predtým.

 

 Formy hnevu

Pre niekoho je to taký problém, že sa radšej nikdy neospavedlňuje

Tak dôkladne „prevychoval" (alebo lepšie zatvrdil) svoje svedomie, že funguje ako kompas, Ktorý ukazuje miesto na sever stále na juh. („Ja za nič nemôžem, to on, to oni!") Áno, sú kresťania, ktorí si nikdy nepriznajú svoju chybu. A pokiaľ azda vo svojom srdci áno, rozhodre nie tvárou v tvár druhému. Sami však trpia.

Jeden príbeh zobrazuje scénu po manželskej hádke, muž sedí v kresle, tupo pozerá do novín, bez toho, aby vnímal písmená, a v duchu si vraví: „Ako strašne neznášam, keď sa hádame. Zvlášť keď viem, že nemám pravdu." - O tom si teraz povieme.

 

 CITOVÉ VZŤAHY - HOJENIE ZRANENÝCH VZŤAHOV

 

PROCES UZMIEROVANIA

Pretože som mlčal, chradli mi kosti..." (Ž 32,3)

P. Elias Vella z Malty uvádza v rozbore procesu u « zmierovania päť štádií. (Ide o adaptáciu procesu zmierenia sa s nevyliečiteľnou chorobou, ako ho popísala Dr. Kubler-Rossová.)11'

 

1. fáza— popieranie skutočnosti:

Tvárim sa, že sa nič nestalo, zavriem sa s knihou vo svojej izbe, pustím si televíziu, idem sa poriadne najesť, zaleziem pod perinu alebo do vane, utečiem k práci, začnem si dosť nahlas spievať alebo trápne vtipkov.it a pod.

 

 

2. fáza - hnev:

Rana v srdci „krváca" a ja trpím. „Pretože som mlčal, chradli mi kosti..." (Ž 32,3) Príčinu svojho hnevu a bolesti vidím vďaka projekcii v druhých, ktorí za niť nemôžu. (Napríklad šéf mi nespravodlivo vynadá a j,i sám niekoho zraním, a doma sa odreagujem na partnerovi a deťoch.)

 

 

3. fáza - vyjednávanie:

„Ospravedlnil by som sa, keby aj on uznal svoju chybu! Budem sa s ním rozprávať, ale až sa vzdá tých svojich názorov. Budem ho milovať, ale až keď nechá ten alkohol..." (čiže podmienečné uzmierenie).

 

 

4. fáza - depresia:

Prichádza sebaobviňovanie. „Ja hlupák! Ja sa asi nikdy nezmením!" To však ešte nie je „skrúšený duch", ktorým Boh nepohŕda (porov. Ž 51,19), to ešte nie je ozajstná ľútosť nad hriechom.

 

Zatiaľ ide o sebaľútosť, rozbil som si svoj obraz o sebe. Je tu ten istý rozdiel, ako medzi ľútosťou Judášovou a Petrovou. Porov. 2 Kor 7,10-11: „Veď zármutok podľa Božej vôle spôsobuje pokánie r na trvalú spásu, zármutok sveta však pôsobí smrť.

Pozrite, čo znamená zarmútiť sa podľa Božej vôle: akú starosť vo vás vyvolalo, akú obranu, aké rozhorčenie, akú bázeň, akú túžbu, akú horlivosť... " Vo fáze depresie sa teda ešte balansuje na ostrí noža, nie je jasné, čo sa vyvinie z tohto zármutku: Keď nasleduje ochota ospravedlniť sa, je to dobré.

 

5 fáza - prijatie druhého:

Uznanie vlastnej chyby (svojho podielu na spore), dávam blížnemu ďalšiu šancu. Prijímam ho takého, aký je. Dovoľujem mu, aby bol i slabý a zlý - aj tak ho chcem milovať, nie až keď sa zmení ! Z mojej strany nasleduje praktický krok k zmiereniu, odpustenie a prosba odpustenie môjho podielu viny.

 

BEŽNÉ OBRANNÉ MECHANIZMY

 

Skúmaj ma, Bože, a poznaj moje srdce, skúmaj ma a všímaj si moje cesty. Pozri, či nejdem bludnou cestou, a ved ma po ceste k večnosti." (Z 139,23-24)

Starý človek v nás sa vyznačuje silným pudom sebazáchovy, zvlášť ak hrozí potreba pokánia, pokorenia. pozrime sa zblízka na niekoľko najbežnejších obranných mechanizmov, ktoré používame, keď ide o to, aby sme si priznali vinu a poprosili o odpustenie:

 

Ako keby sa nič nestalo

 

Zvolím si taktiku „mŕtveho chrobáka". Vôbec sa i priznám k svojej vine, akoby neexistovala. Preto si nevymýšľam výhovorky na svoju obhajobu. Tento branný mechanizmus zodpovedá prvej fáze proo uzmierovania (popieranie skutočnosti), v ktorej člov zotrváva a nepokračuje ďalej.

 

„Ja za nič nemôžem, môže za to..."

Zvaľovanie viny na druhých, na okolnosti, na výcli vu, na počasie, na režim... alebo tzv. "Adamov syn róm" v akcii. Používame ho veľmi často.

 

 On začal !

Ak začal on, potom má na našom spore svoj podlí viny, za ktorý nesie zodpovednosť. Ja som však pokračoval. MOJÍM HRIECHOM JE MOJA ZLÁ REAKCIA na správanie druhého a za to sa musím ospravedlniť ( aj keby mal deväťdesiatpercentný podiel viny a ja iba desaťpercentný).

Uznať si svoju vinu a poprosiť o odpustenie mu však nezištne, nemám očakávať, že teraz ten druhý MUSÍ urobiť to isté.

Alebo dokonca chcieť mu svoj pokorou „nasypať popol hlavu", všetku vinu odsunúť na druhého. Aj prosba o odpustenie musí vychádzal' srdca, bez postranných úmyslov, bez falošnej pokory bez snahy otvoriť druhému oči.

 

Veď aj on ! A ešte viac!

Hriech môže byť zotretý jedine Kristovou krvou ba jamusím vyznať: „Povedal som si: »Vyznám Pánovi svoju neorávosť '.« A ty si mi odpustil zlobu môjho hriechu."

ale a k vyznávame svoje hriechy, on je verný a spravod- miustí nám hriechy a očistí nás od každej neprávosti."

hriechom nemôžem narábať ako s účtovníckou knihou - keď mi druhý môj čin odplatil, nemusím už kvôli tomu robiť pokánie, sme „fifty-fifty". Vôbec nie, múj hriech sa nemôže zotrieť tým, že niekto tiež zhreší proti mne. Dokonca ani tým, keď takto konajú všetci okolo mňa.

 

Ale ja som urobil aj veľa dobrého

Môj hriech sa však nedá zrušiť ani tak, že ho vyvážiím dobrím, správaním.

Dobré správanie (zvlášť voči (zvlášť voči tomu postihnutému ) je síce náležitým prejavom mojej kajúcnosti túžby po náprave škody, ale pokánie (priznanie a vyznanie, prosba o odpustenie) musí PREDCHÁDZAŤ

V sekularizovanej oblasti totiž neexistuje odpustenie nevinného previnenia, ale iba odčinenie v zmysle odplaty. Inak musí jednoducho so svojou vinou žiť a vysporiadať sa s ňou. pritom môže pod ťarchou svojej viny zrútiť,"n)

Ak však kresťania „vysporiadavajú" so svojou vinou v lomto duchu, svedčí to o tom, že vlastne nespoznaliu svojho Spasiteľa. Ježiš predsa riekol cudzoložnici Ani ja ťa neodsudzujem" a až potom jej dal mravné ponaučenie : „ Choď a už nehreš!" (Jn 8,11) Dobrý život teda nemal byť podmienkou, po splnení ktorej by ju Ježiš prijal a všetko jej odpustil, ale naopak.

Dobrý život má nasledovať po tej veľkorysej Božej „amnestii", mal byť odpoveďou lásky na lásku. „My milujeme, pretože on prvý miloval nás." (1 Jn 4,19) Nie, že my milujeme, aby nás Boh miloval. Koľkí kresťania však neprijali evanjelium milosti a žijú vlastne v Starom zákone. Tým to všetkým apoštol hovorí:

„Ale keď sa zjavila dobrota Boha, nášho Spasiteľa ii láska k ľuďom, spasil nás nie pre spravodlivé skutky, kloti' konali, ale zo svojho milosrdenstva... žeby tí, čo uverili II usilovali sa vynikať v dobrých skutkoch." (Tít 3,4-5,8!t) „Nepohŕdam Božou milosťou. Lebo ak je spravotlh skrze zákon, potom Kristus nadarmo zomrel." (Gal

„Veď som to naozaj myslel dobre!"

To je určite poľahčujúca okolnosť v Božích oi'i (a niekedy i v ľudských), ale znova: Zlo, ktoré som čal svojím nerozvážnym slovom či skutkom, sa tým i ruší ani nezastaví. Aj preto postihnutým často nestačí vysvetlenie o „dobrej vôli".

Jedine Boh má moc zmyť hriech a dokonca dokonca i uskutočnené zlo použiť na dobré, ako o tom spievame každý rok na Veľkú noc: „Ó, šťastná vina, pre ktorú k nám prišiel taký vznešený Vykupiteľ!" (Exultet) O tomto všaj neskôr.

 

Žalm 32,1-6

Blažený človek, komu sa odpustila neprávosť

a je oslobodený od hriechu.

Blažený človek, ktorému Pán vinu nepripočíta

a v ktorého mysli niet podvodu.

Pretože som mlčal, chradli mi kosti

a celý deň som nariekal.

Veď vo dne i v noci doliehala na mňa tvoja ruka

a ako v letných páľavách vysychala mi sila.

 

Vyznal som sa ti zo svojho hriechu

a nezatajil som svoj priestupok.

Povedal som si: „Vyznám Pánovi svoju neprávosť."

A ty si mi odpustil zlobu môjho hriechu.

Preto každý nábožný bude sa modliť k tebe v čase tiesne.

 

CESTA Z VÄZENIA SAMO SPRAVODLIVOSTI

 

Obetou Bohu milou je duch skrúšený, m, h i nepohŕdaš srdcom skrúšeným a poníženým." (Ž 51,19)

Priznanie viny, vyznanie hriechov sa podobá aj vyjdeniu z väzenia, v tomto prípade z väzenia svojej pýchy.

Každý to už iste niekedy skúsil. Nech už ide iba o vyznanie pred Bohom alebo o pokorenie pred blížnym, do duše človeka vnikne znova príliv Božej milosti prúd ktorej zablokovala pýcha, postoj samospravosti a s prílivom Božej milosti prichádza ovocie ducha « - láska, radosť, pokoj (porov. Gal 5,22).

Prirodzene radosť sa umocňuje, keď druhý skutočne odpovie na moju prosbu o odpustenie, keď ma „prepustí na slobodu (zo zajatia výčitiek a zloby). Keby to však aj neurobil môj krok kajúcnosti už spôsobil, že sa nado mnou znovu otvorilo nebo, znova sa objavila holubica Ducha a ja som sa opäť stal Božím synom, Božou dcérou. „Blahoslavení, tí čo šíria pokoj, lebo ich budú volať Božími synmi (Mt 5,9)

 

Šťastná vina

zákon Božej milosti ide však ešte ďalej. Nezastavuje sa pri návrate do pôvodného stavu, ktorý bol pred hriechom, ale: „kde sa rozmnožil hriech, tam sa ešte väčšmi roz- mjnila milosť, aby tak, ako hriech vládol v smrti, aj milosť vládla spravodlivosťou pre večný život skrze Ježiša Krista, nášho ho Pána" (Rim 5,20-21).

... Boh vo svojej nekonečnej milosti dokáže využiť i zlo na dobré situácie, ktoré sú urážkou jeho plánu..."

 

 

VÄZENIE SAMOSPRAVODLIVOSTI

„Kto môže povedať: »Ja som si srdce očistil, som čistý od hriechu?«" (Prís 20,9)

Doteraz sme sa zaoberali väzením neodpustenia, si tuáciou, keď nám niekto ublížil a my ho nechceme zno va prijať, prepáčiť mu, odpustiť. Jestvuje však presne o pačná situácia, nie menej častá a nie menej závažná, situácia, keď sme my niekomu ublížili. Teraz je na nás, aby sme poprosili o odpustenie.

Ak sa k tomu neodhodláme, nastáva veľmi podobní situácia ako v predchádzajúcom prípade - uzatvárame sa dobrovoľne do svojho vnútorného väzenia, ktoré to raz môžeme nazvať „väzením samospravodlivosti". Je­ho podstatou je pýcha a ako každý hriech vnáša do srd­ca človeka tmu, ochrnutie, duchovnú slepotu a hluchotu...

„Bezbožní sú však ako rozbúrené more, ktoré sa nevládze upokojiť a jeho vody vrhajú bahno a blato.

Niet pokoja pre bezbožných..." (Iz 57,21)

 

Hrešiť je ľudské, odpustenie božske. Človek nikdy nie je taký krásny, ako keď prosí o odpustenie alebo sám odpúšťa.
Odpustenie je výzva, ale tiež odmena. Často si myslíme, že odpustenie je k prospechu iba tomu, kto sa previnil, ale zabúdame pritom, že my sami sa previňujeme, pokiaľ nechceme odpustiť. V srdci zostáva hnev a nenávisť voči druhému. „Ak ťa ovláda hnev, potom už nie si slobodný; má nad tebou moc niekto iný, berie šnúrky do svojich rúk, ťahá za ne a smeje sa ti. Kto odpustí, učí sa bojovať vo vzťahoch a víťaziť. Odpustenie sa oplatí!

Na otázku sv. Petra „Pane, koľkokrát mám svojmu bratovi odpustiť, keď proti mne zhreší? Azda sedemkrát nestačí?“ dáva Ježiš najavo, že tu neplatia hranice, že máme byť vždy pripravení odpustiť (Mt 18,21).
Niekedy sa to zdá neprekonateľne ťažké. Ako to máme robiť – stále znovu odpúšťať? Čo ak ide o závažné previnenie? Čo ak ide o zradu, podlosť, o stratu dôveryhodnosti či dokonca o znásilnenie alebo vraždu? Dá sa niečo také vôbec naozaj odpustiť?
Pán Ježiš od človeka nikdy nevyžaduje nič nemožné. Vie, že sme iba slabé stvorenia a nenakladá na nás viac, než sme schopní uniesť. Keď nás povzbudzuje k odpusteniu, musí to byť možné. Možno je treba, aby sme si trochu skorigovali svoje predstavy o odpustení.
Ak ide o odpustenie, veľa ľudí má pritom na mysli zabudnutie. Chcú záležitosť vymazať z pamäte a zdá sa, že to je riešenie problému.
Zabudnúť a pritom neodpustiť je to isté ako schovať bóju na mori pod vodu. Človek sa rozhliadne po hladine a nič nevidí. Zdá sa, že je čisto. Ale jedného krásneho dňa vyskočí krikľavo oranžový balón na hladinu. Behom chvíľky sú všetky zabudnuté pocity hnevu, sklamania a nenávisti znova von. Kruté precitnutie.

Kto chce zabudnúť a pritom neodpustiť, ten chybu druhého vedome iba odsúva. Robí, akoby všetko bolo v poriadku. V skutočnosti to iba potláča, nikdy sa z toho nedostane. Kto mu zaručí, že všetko zlo jedného dňa zase nevyjde von?
Na niektoré veci asi nikdy nezabudneme. Ale „ak krivdu úprimne odpustíme, potom nehrá žiadnu rolu, ak si na to spomenieme raz, občas alebo nikdy, rana je zahojená,“
Vďaka odpusteniu sa môže stať ten zázrak,

Nejde o otupenie citov
Kto čaká na nával citov, skôr než odpustí, môže čakať dosť dlho! Kto bol citovo zranený, môže málokedy počítať s veľkými pocitmi. A nie je to treba.

Odpustenie je rozhodnutie hlavy, nie srdca, je to triezva, suchá záležitosť. Nemusíme pritom chcieť prekabátiť rozum ani city. Nie je treba sa preniesť do stavu opojenia, aby sme boli schopní druhému odpustiť. Odpustenie nesúvisí s reakciou druhého. Ako „jednostranné rozhodnutie vôle“ nepotrebuje odpustenie súhlas od nikoho. Dotyčný sa o tom vlastne nemusí dozvedieť.
Odpustenie je čin vôle, a preto sa dá naučiť. Mnoho ďalších spôsobov správania sa dá nacvičiť a trénovať.
Kto nechce odpustiť, ten sa tiež previňuje

Odpustenie je výzva, ale tiež odmena. Často si myslíme, že odpustenie je k prospechu iba tomu, kto sa previnil, ale zabúdame pritom, že my sami sa previňujeme, pokiaľ nechceme odpustiť. V srdci zostáva hnev a nenávisť voči druhému. „Ak ťa ovláda hnev, potom už nie si slobodný; má nad tebou moc niekto iný, berie šnúrky do svojich rúk, ťahá za ne a smeje sa ti. Kto odpustí, učí sa bojovať vo vzťahoch a víťaziť. Odpustenie sa oplatí!

Odpustenie sa oplatí!
Skutočné odpustenie dáva slobodu a nezávislosť.
Tak začína uzdravenie. Zranenie nás už neovláda. Sme slobodní, už nás to neženie k pomste.
Kto odpustí, učí sa bojovať vo vzťahoch a víťaziť.
Preto ti hovorím: Odpúšťajú sa jej mnohé hriechy, lebo veľmi milovala. Komu sa málo odpúšťa, ten málo miluje.
Preto ti hovorím: Odpúšťajú sa jej mnohé hriechy, lebo veľmi milovala. Komu sa málo odpúšťa, ten málo miluje.
Kajúca a milujúca žena
Ktorýsi farizej ho pozval, aby s ním jedol. On vošiel do farizejovho domu a sadol si k stolu. 37 V meste bola istá žena, hriešnica. Keď sa dozvedela, že je hosťom vo farizejovom dome, priniesla alabastrovú nádobu s voňavým olejom, 38 s plačom pristúpila zozadu k jeho nohám, začala mu slzami máčať nohy a utierala mu ich svojimi vlasmi, bozkávala mu ich a natierala voňavým olejom. 39 Keď to videl farizej, ktorý ho pozval, povedal si v duchu: "Keby tento bol prorokom, vedel by, kto a aká je to žena, čo sa ho dotýka, že je to hriešnica." 40 Ježiš mu vravel: "Šimon, mám ti niečo povedať." On odvetil: "Povedz, Učiteľ!" "Istý veriteľ mal dvoch dlžníkov. Jeden dlhoval päťsto denárov, druhý päťdesiat. 42 Keďže nemali skadiaľ dlžobu splatiť, odpustil ju obidvom. Ktorý z nich ho bude mať radšej?" 43 Šimon odpovedal: "Myslím, že ten, ktorému viac odpustil." On mu povedal: "Správne usudzuješ." Potom sa obrátil k žene a Šimonovi povedal: "Vidíš túto ženu? Vošiel som do tvojho domu, a nedal si mi vodu na nohy. Ale ona slzami zmáčala moje nohy a svojimi vlasmi ich poutierala. Nepobozkal si ma. Ale ona odvtedy, ako som vošiel, neprestala mi nohy bozkávať.  Hlavu si mi olejom nepomazal. Nepomazal si mi hlavu olejom, ale táto masťou mazala mi nohy. 47 Preto hovorím ti: Odpúšťajú sa jej mnohé hriechy, lebo mnoho milovala. Komu sa však málo odpúšťa, málo miluje. 48 A jej povedal: Odpúšťajú sa ti hriechy. 49 Vtedy tí, čo spolu stolovali, začali si hovoriť: Kto je tento, že aj hriechy odpúšťa? 50 On však povedal žene: Viera tvoja ťa zachránila. Choď v pokoji!

https://www.bible.sk/sk/evanjelicky/lukas/7#lk-7%3A36

 

Lukáš 13 : 1-35

 

13.1  Niektorí z tých, čo tam boli v tom čase, rozprávali mu o Galilejčanoch, ktorých krv Pilát zmiešal s krvou ich obetí.

13.2  On im povedal: „Myslíte si, že títo Galilejčania boli väčší hriešnici ako ostatní Galilejčania, keď tak trpeli?

13.3  Nie, hovorím vám, ale ak nebudete robiť pokánie, všetci podobne zahyniete.

13.4  Alebo si myslíte, že tí osemnásti, čo na nich padla veža v Siloe a zabila ich, boli väčší vinníci ako ostatní obyvatelia Jeruzalema?

13.5  Nie, hovorím vám, ale ak nebudete robiť pokánie, všetci zahyniete podobne.“