Praktické pravidlá k posudzovaniu zjavenia


Jean Charlier Gerson - Doctor christianissimus

 

Jean Charlier Gerson (1362-1428), zvaný Doctor christianissimus.

Byl jeden z největších teologů své doby. Z knihy: Der Wiederschein des Lichtes, vyd. G.Rovira, Kevelaer 1984 ( alebo z knihy o postoji k súkromným zjaveniam - Štefan Senčík SJ )

Svätý Augustín : „ Ak vidíš zázrak, najprv zisti, či pochádza od diabla, alebo od Boha “

OSOBNÉ ZJAVENIA ZJAVENIA SA NESMÚ PRÍJIMNAŤ AŽ DO SMRTI TEJ OSOBY

 

Jean Charlier Gerson - Doctor christianissimusRozlišovanie duchov

 

Charizma znamená po grécky dar milosti.

1. Osobní zjevení, u nichž nemáme jisté údaje o jejich původu, nesmí být až na další přijímána až do smrti dotyčné osoby.

2. Osobní zjevení, u nichž nemáme jisté údaje o jejich původu, nesmí být až na další přijímána, nejsou-li předem prozkoumána všechna jednání, výroky a spisy dotyčné osoby až do její smrti.

3. Pravá zjevení mohou být s jistotou rozlišena od falešných pouze na základě šetření, zaměřeného na konkrétní případ.

4. Jestliže osoba, která má zjevení, sama o nich pochybuje nebo se obává, že byla oklamána ďáblem, nemůže být pravost zjevení rozeznána druhými bez jistých údajů o jejich původu.

5. Zjevení, která se odchylují od zásad a obvyklých způsobů božské moudrosti, nesmějí být připisována Bohu.

6. Odchyluje-li se způsob zjevení od zákonů lidské rozvážlivosti, oč více musí odporovat zákonům božské moudrosti!

7. Je třeba odmítnout zjevení osoby, která z pyšné zvědavosti, touhy po slávě nebo naději na svatost žádá neobyčejná zjevení. Rozezná se to podle následujících znaků: osoba se domnívá, že je takových zjevení hodna, těší se slávou vznikající při vyprávění o těchto zjeveních a mluví o nich bez zvláštní nutnosti.

8. Nemohou být přijata zjevení osobě, která nevykazuje znaky trvalé pokory, jako např. odmítání chvály, mlčení, kromě případu nutnosti, a jednání odpovídajícího pokoře.

9. Nejsou-li zjevení užitečná a osoba je dosud začátečníkem v duchovních věcech, je třeba zjevení považovat za falešná.

10. Nemohou být přijata zjevení osobám, u nichž se setkává tvrdošíjné trvání na vlastním úsudku s indiskrecí o vlastních zvyklostech v postech a bdění.

11. Zjevení, v nichž bystří teologové objeví skryté rozpory s Písmem, musí být pravděpodobně odmítnuta.

12. Ani nadšená láska k Bohu není neklamným znamením, že zjevení, jímž je působena, pochází od Boha.

PRAKTICKÉ PRAVIDLÁ K POSUDZOVANIU ZJAVENIA

 

Jean Charlier Gerson - Doctor christianissimusRozlišovanie duchov

 

13. I osoba, která už měla pravá zjevení, může být podruhé klamána.

14. Jistotu o pravosti zjevení lze získat nadpřirozeným světlem.

15. Ani zjevení uznaná církví nemusí být eo ipso prosta každého klamu.

16. Zjevení, která se vztahují k pravdám víry a nemohou být nezávisle na Písmu a tradici prohlášena za pravá, musí být nejprve odmítnuta jako podezřelá nebo nenáležející k víře.

17. Zjevení, která se vztahují k pravdám víry a zavádějí nový způsob řeči nebo pojmy neužívané církevními učiteli, nemohou být přijata.

18. Zjevení ženám, které se předem domnívají, že mají svou naukou vést církevní představitele a kleriky a poučovat je jako učitelky, mají být jakoby z úřední povinnosti považována za velmi podezřelá a proto jako pochybná odmítnuta.

19. I když zjevení souhlasí se společnou naukou teologů, musí být taková zjevení odmítnuta, neobsahují-li nic, co by přinášelo větší užitek.

20. Zjevení, která obsahují pochybný smysl, který nemůže být jednoznačně vyložen a může vést ke zlému, nemohou být vykládána příznivě a musí být odmítnuta.

21. U osob, které kdysi měly pravá božská zjevení, není znalost spočívající na zkoumání neklamným znamením, že vidění je skutečně božské.

22. Pro schválení nebo odmítnutí zjevení není důkazem jediný znak, nýbrž jen společný výskyt několika.

23. Často se vyskytující zjevení, v nichž není obsaženo ani nic mimořádného,ani nic, co se učí v Písmu a jiných knihách, nepocházejí od Boha, nýbrž od ďábla nebo z fantazie.

 

 

Satan chce len to, aby sa duša, túžiaca po svätosti, viedla sama, a vtedy je nemožné aby ju dosiahla ! Svätá Faustína

Svätá Faustína : Duša musí názoru duchovného vodcu ( spovedníka ) dávať prednosť pred mienkou samého Boha, lebo len vtedy bude chránená pred KLAMOM A VYBOČENÍM Z CESTY. Duša, ktorá by nepodrobila tieto vnuknutia prísnej kontrole Cirkvi, čiže duchovnému vodcovi, dáva tým najavo, že ju vedie nedobrý duch.

Sv. Ján z Kríža: spomína 6 nevýhod zjavení pre duchovný život: duša sa menej dáva viesť vierou a viac sa spolieha na svoje sily, menej sa pridržiava neviditeľného sveta, nepraktizuje úplné zriekanie, je v nebezpečenstve, že bude lipnúť na Božích daroch, stráca milosti, ktoré by jej Boh dal, keby sa riadila len vierou, vystavuje sa nebezpečenstvu, že ju oklame a zvedie zlý duch. Sv. Ján z Kríža.

 

ZASADOL K SÚDU A KNIHY SA OTVORILI

Jean Charlier Gerson - Doctor christianissimus

 

Budú to dve knihy: Písmo a svedomie. (Kniha proroka Daniela − 7, 9-10. 13-14). V Písme sa prečíta, čo mal vinník robiť, a to svedomí, čo urobil: Každý uvidí čo urobil, hovorí svätý Hieronym.

Na vážkach Božej spravodlivosti sa nebudú vážiť bohatstvá, hodnosti a vznešenosť osôb. Budú vážené jedine skutky. Odvážili ťa na váhe a zistili, že si ľahký." povedal Daniel kráľovi Baltazárovi (Don 5, 27).

 

 Svätý Martin de Porres

 Home

 

 

CHARIZMY

Charizmy, či už mimoriadne, alebo jednoduché a skromné,(951, 2003) sú milosti Ducha Svätého, ktoré sú priamo alebo nepriamo užitočné Cirkvi, lebo sú zamerané na jej budovanie, na dobro ľudí a na potreby sveta.

Charizmy má vďačne prijímať nielen ten, kto ich dostáva, ale aj všetci členovia Cirkvi. Veď sú obdivuhodným bohatstvom milosti pre apoštolskú životnosť (vitalitu) a pre svätosť celého Kristovho tela; pravda, ak ide o dary, ktoré skutočne pochádzajú od Ducha Svätého a používajú sa spôsobom, ktorý plne zodpovedá jeho autentickým podnetom, čiže v duchu lásky, ktorá je pravým kritériom chariziem.

801 V tomto zmysle je vždy potrebné rozoznávanie chariziem. Nijaká charizma neoslobodzuje od závislosti od pastierov Cirkvi(894) a podriadenia sa im, lebo im „zvlášť patrí úloha neuhášať Ducha, ale všetko skúmať a držať sa toho, čo je dobré“, aby všetky charizmy vo svojej rozmanitosti a vzájomnom dopĺňaní boli „na spoločný úžitok“ (1Kor 12,7). (255)

KATECHIZMUS

 

 

Rozpoznávanie chariziem

 

 

V liste Rimanom 12, 6 sv. Pavol dosť rozhodne píše: „Máme rozličné dary (gr. charizmy) podľa milosti, ktorá bola daná každému z nás“, ako je možné že toľko kresťanov si tieto dary (charizmy) vôbec neuvedomuje?

Máte skutočne pravdu. Sme obdarovaní, ale neuvedomujeme si to a navonok to vyzerá ako by sme žili bez chariziem. Príčin takéhoto stavu bude pravdepodobne viacero. O charizmách sa dlhé stáročia nevyučovalo, Sväté písmo sa nečítalo, ľudia si mysleli, že charizmatické dary patrili len prvotnej cirkvi alebo kresťanom svätého života. Žiaľ, mnohé z toho platí aj dnes, napriek tomu že od druhej polovice 20. stor. prišla mohutná vlna „charizmatickej obnovy“ aj do Katolíckej cirkvi

 

Nepatria charizmy len svätcom?

 

Áno aj nie. Patria svätým, ale v zmysle ako o svätých píšu Skutky apoštolov. Tieto označujú svätými nasledovníkov Ježiša Krista (Sk 9, 13. 32. 41; 26, 10). Pomenovanie svätý je synonymom pre kresťana. V žiadnom prípade však charizmy nie sú odmenou za osobnú svätosť. Samotné slovo charizma označuje dar daný zdarma (od gréckeho charis), prijímaný bez našej zásluhy. Charizmy ani primárne neslúžia pre osobné posvätenie, ale sú darmi Ducha Svätého pre službu Cirkvi (samozrejme verná služba vedie takisto k osobnému posväteniu a duchovnému rastu).

 

Philippe Madre spomína prípad jednej ženy, ktorá žila neviazane a roztopašne. Raz navštívila jedno zdravotnícke stredisko a dojala ju bieda, s ktorou sa stretla. Ona, ktorej viera sa veľkosťou nevyrovnala ani horčičnému semienku, sa vtedy rozpomenula na vkladanie rúk ako spôsob modlitby za chorých, čoho bola sama raz svedkom. A hoci tomu neverila „skúsila šťastie“, pristúpila k ochrnutým a vložiac na nich ruky, bez nijakého zvláštneho presvedčenia, pri každom vzývalo Ježišovo meno. O hodinu po dvore zdravotníckeho strediska poskakovalo a prechádzalo sa viac než desať pacientov, celých šťastných, že ich uzdravil Kristus. Ženu udalosť ohromila práve tak ako ostatných (Túžte po charizmách, s. 9 ) Najväčšia je láska !

 

. Charizmy dáva Duch Svätý každému svätému – čiže kresťanovi, bez ohľadu na jeho dokonalosť. Na druhej strane pre účinné používanie chariziem je dôležitá spolupráca s Duchom Svätým, bez ktorého sa žiadny dar nedá dlhšie používať. Spomenutá žena prijala dar uzdravovania len pre spomenutý jeden prípad, viac sa už u nej neobjavil, hoci sa aj neskôr modlila za chorých.

 

Aký je vzťah medzi prirodzenými darmi a charizmami Ducha Svätého?

 

Každý človek má určité talenty a prirodzené dary, ktoré sa rozvíjajú výchovou a cvičením. Žiaľ málo ľudí si uvedomuje, že aj tieto talenty sú Božími darmi, ktoré sme dostali od nášho Stvoriteľa. Preto je počas modlitieb vhodné za tieto dary Bohu ďakovať. Prirodzené – stvoriteľské dary sú veľmi dobrou bázou pre charizmy Ducha Svätého a službu. Človek, ktorý má hudobné alebo spevácke nadanie, môže prosiť o charizmu vedenia chvál, ďalší s prirodzenou komunikatívnosťou, môžu prosiť o službu povzbudzovania alebo človek s dobrou obrazotvornosťou bude mať prirodzené predpoklady pre charizmu prorockých obrazov. Prirodzenosť je vhodným základom pre milosť. Duch Svätý je napriek tomu pri rozdeľovaní darov úplne slobodný, on rozdeľuje každému, ako chce (1 Kor 12, 11). Nezriedka preto prekvapí a daruje niekomu určitú charizmu nečakane, akoby „proti prirodzenosti“. Napríklad známy kazateľ Benny Hinn bol veľmi prekvapený, keď ho Duch Svätý pozval, aby kázal evanjelium. Benny mal však rečovú vadu – koktal, preto jeho prirodzenou odpoveďou bola námietka: „Ale, pane, ja nemôžem hovoriť.“ Po opakovanej Pánovej výzve, povedal svoje áno, „pod jednou podmienkou, že vždy budeš so mnou.“ Vo chvíli, keď sa prvý krát postavil za kazateľnicu a otvoril ústa, ucítil, ako sa niečo dotklo jeho jazyka a uvoľnilo ho. Začal zvestovať Božie slovo celkom plynulo a bez ťažkostí. Koktanie bolo preč a už nikdy sa nevrátilo (por. Dobré ráno, Duchu Svatý, Postilla, Brno, s. 46-47). Charizmatické dary dodajú prirodzeným darom väčšiu účinnosť a Božiu moc.

 

Ktosi mi povedal, že stačí len túžiť po charizmách a oni prídu, ale dajako to nefunguje, čo mám ešte robiť?

Očakávania a túžba po Duchu Svätom, jeho ovocí a charizmách sú základnou podmienkou pre ich prijatie. Apoštol Pavol nás dokonca pobáda, aby sme dychtili (horlili, grécky zélúte) po duchovných daroch (1 Kor 14, 1). Pritom je potrebné strážiť si správny úmysel. Ak by niekto túžil po charizmách kvôli vlastnej moci či snahe vyniknúť, nič nepochopil. Charizmy sú dary pre službu ohlasovania evanjelia. Keď dychtíme po ohlasovaní radostnej zvesti o Ježišovi Kristovi a sme ochotní sa nechať Duchom Svätým vyslať, charizmy prídu veľmi rýchlo. Túžba pritom nesmie byť uzatvorené v našom vnútri alebo v mysli. Je to podobne ako so sponzormi.

 

Ak chceme od nich niečo získať, musíme sa o nich zaujímať, dohodnúť si stretnutia, nadviazať priateľské vzťahy. Keď vedia byť ľudia vo svete vynaliezaví pri zháňaní peňazí, my potrebujeme byť tvoriví v dychtení po charizmách. Nestačí len pasívne vyčkávanie. Charizmy je potrebné prijímať aktívne. Apoštoli zhromaždení vo večeradle nečakali desať dní so založenými rukami, či náhodou duch Svätý o nich nezavadí. Oni aktívne vytvorili spoločenstvo, vedome sa zjednotili, spoločne a jednomyseľne sa vytrvalo modlili (por. Sk 1, 14). Vnútorná túžba sa zviditeľnila spoločenstvom a vytrvalou modlitbou.

 

Mám tomu tak rozumieť, že charizmy a spoločenstvo patria neoddeliteľne k sebe? Prečo je pre prijímanie chariziem potrebné spoločenstvo?

Dve najdôležitejšie pasáže Nového zákona, ktoré pojednávajú o duchovných daroch, sú úzko späté s predstavením Cirkvi ako Kristovho tela. V 12. kapitole listu Rimanom Pavol najprv píše: „Lebo ako máme v jednom tele mnoho údov, ale všetky údy nekonajú tú istú činnosť, tak aj my mnohí sme jedno telo v Kristovi a jednotlivo sme si navzájom údmi“ (v. 4 –5), a až potom – v rámci tohto jedného tela – píše o tom, že máme rozličné charizmy (por. v. 6 – 7). Podobne v 12. kapitole 1. listu Korinťanom, Pavol píše o charizmách (v. 1 – 11) a potom vzápätí uvádza obraz jedného Kristovho tela, v ktorom je každý úd nepostrádateľný a potrebný (v. 12 – 27). Charizmy sú darmi jedného Ducha v rámci Kristovho tela, nikdy mimo neho. Oni sú nám darované nie na našu okrasu, aby sme získali moc alebo uznanie, ale vždy na budovanie Cirkvi (1 Kor 14, 12). Okrem toho spoločenstvo je podľa skúseností najlepším miestom pre charizmatické rozlišovanie. Väčšina kresťanov spoznala svoje dary vtedy, keď sa za nich modlili iní kresťania, ktorí už používajú charizmy v praxi. A nakoniec, potrebujeme bratov a sestry, aby sa s nami modlili, aby naša modlitba bola zrelšia a mocnejšia v Duchu Svätom. Bez spoločenstva charizma často nedozreje a neprináša dosť ovocia (por. MADRE, P.: Svätosť v živote služby uzdravovania in Kol. aut.: A dal im moc uzdravovať, Lúč, Bratislava 1999, s. 29-30).

 

Ako má prebiehať modlitba v spoločenstve, počas ktorej sa rozlišujú charizmy?

 

Nejestvujú zaručené recepty a presné pravidlá, lebo Duch vanie kedy chce a ako chce. Predsa však zo skúseností mnohých spoločenstiev, môžeme rozlíšiť niekoľko dôležitých prvkov, ktoré napomáhajú k charizmatickému rozlišovaniu. V rámci spoločnej modlitby môžeme začať vzývaním Ducha Svätého a modlitbami chvál. Potom sa môžeme rozdeliť do menších skupiniek (6 – 8 ľudí), v ktorých bude vždy aspoň jeden animátor, ktorý už používa charizmy a má skúsenosť s modlitbou za druhých ľudí. Ten za koho sa bude skupinka modliť, môže byť v strede a ostatný môžu na neho symbolicky vložiť ruky (toto gesto je vhodné vopred vysvetliť).

 

Počas modlitby je dôležité nechať „priestor načúvania“ – ticho alebo modlitbu v jazykoch. Charizma modlitby v jazykoch pomáha otvárať dvere vnuknutiam, zvlášť charizmám slova. Slová, obrazy alebo vnemy, ktoré cítia modlitebníci vo svojom srdci, je dôležité vysloviť, a to po poriadku, nie všetci naraz. Je dôležité, aby sa modlitebníci navzájom počúvali. Spoločná modlitba nie je pretekárskou dráhou, kde si každý sleduje len svoj vlastný smer. Slovo či obraz, ktorý počas modlitby zaznie, ešte nie je automaticky Božím slovom pre daného človeka. Potrebné je jeho rozlíšenie. Pri ňom majú úlohu viaceré spôsoby rozlišovania. Prvým je odozva v srdci človeka – či slovo človeka zasiahne alebo nie (v prípade že k tomu nepríde, ešte sa nemusí jednať o falošné proroctvo, slovo je dobré uchovávať v srdci alebo zaznamenať), druhým je overenie v praxi. Dôležitým znakom pravdivosti je zjednotenie sa viacerých modlitebníkov, tzv. viacnásobné potvrdenie. Avšak aj v tomto prípade konečné rozlíšenie pravdivosti charizmy, bude až v praxi.

 

Chceli ste povedať, že keď si niekto myslí, že má určitú charizmu, ešte to neznamená, že ju skutočne má ?

Jestvovanie charizmy nie je v mojej mysli, ale ona je vždy pre praktickú službu. Dokonca aj pri charizmatickom obdarovaní nemusí prísť k jej zviditeľneniu, ak obdarovaný svoj dar nepoužíva pre službu iným. Benny Hinn, ktorého zázračné vyliečenie z koktavosti sme vyššie spomínali, pripomína: „Boh ma neuzdravil, keď som sedel v lavici. Neuzdravil ma, keď som šiel dopredu. Neuzdravil ma, keď som sa postavil za kazateľnicu. Urobil ten zázrak, keď som otvoril ústa.

 

“ Dôležité je overenie v praxi. Charizmu uzdravovaniu objavíme, len keď vyhľadáme chorých a budeme sa za nich modliť. Dar mocného vyučovania nezistíme, ak vyučovať zo strachu nikde nebudeme. Podobne by sme mohli pokračovať so všetkými charizmami. Charizmy sa overujú v službe. Emiliano Tardif, ktorý 26 rokov slúžil službou uzdravovania, povzbudzoval: „Všetci sme pozvaní modliť sa za chorých. Dar uzdravovať je pre všetkých pokrstených. Nie je privilégiom len jednej osoby. Je to služba Božiemu ľudu. Ježiš chce aj naďalej uzdravovať a to cez svojich učeníkov“(in Charizma uzdravovania, Lúč, Bratislava 1996).

 

Keď mi niekto počas modlitby prorokuje určitú charizmu, moje srdce tomu povie áno, dá sa to niekde vyskúšať ?

 

Charizmy Ducha Svätého nie sú hračky na skúšanie, ale vaša otázka môže smerovať k vytvoreniu charizmatického priestoru počas modlitbových stretnutí spoločenstiev. Väčšinu chariziem je možné najprv overiť praxou v malom spoločenstve, kde vládne rodinná atmosféra a je tu možné robiť aj chyby. Týmto chybám sa nikto na začiatku nevyhne. Úlohou animátorov spoločenstva a služobníkov chvál je pomôcť utvoriť charizmatický priestor počas modlitieb. Pre proroctvo je napríklad veľmi dôležité určité stíšenie v modlitbe. Keď stále niekto hovorí, je veľmi ťažké počuť jemný hlas Ducha, zvlášť, ak človek ešte nie je dostatočne vyzretý, aby si vytvoril priestor vnútorného stíšenia vo svojom srdci aj uprostred vonkajšiemu hluku. Stíšenie v modlitbe môže byť celkom bez hudby, spevu a reči alebo hudobníci budú jemne hrať jednoduchú melódiu.

 

Aby všetci vedeli, že ide o čas počúvania, animátor ho môže slovami krátko uviesť. Inou alternatívou je spoločný spev v jazykoch, počas ktorého ľudia „vypínajú“ svoj vlastný rozum, myšlienky zmĺknu a otvára sa priestor pre počúvanie. Potom, čo spoločenstvo viackrát potvrdí určitú charizmu, môže dotyčný týmto darom slúžiť aj mimo spoločenstva. Overenie sa môže robiť spätnými väzbami, tým, že sa po skončení modlitby nechá priestor na svedectvá a zdieľanie. Na druhej strane určité dary sa môžu prejaviť až mimo modlitbového spoločenstva, zvlášť pri evanjelizácii.

 

Spomínali ste svedectvá. Nemalo by ísť skôr o vedecké overenia pri niektorých uzdraveniach alebo zázrakoch?

 

Charizmy nie sú v službách medicíny, ale evanjelizácie. Preto ich používanie je súčasťou kerygmatického ohlasovania a evanjelizácie. Páter Tardif verejne hlásal, že by nikde neprijal pozvanie ku službe uzdravovania, keby pritom nemohol ohlasovať evanjelium. Medicína si môže robiť svoju prácu a je to len k prospechu a väčšej oslave Pána, keď sú niektoré zázraky potvrdené aj modernom medicínou ako „vedecky nevysvetliteľné“.

O to však primárne nejde. V rámci evanjelizácie a charizmatickej službe, napríklad v prípade uzdravenia, je dôležité vyzvať ľudí, či chce niekto dosvedčiť svoje uzdravenie. Pri vyslovení slova poznania ohľadom uzdravenia, nemáme žiadnu istotu. Ten, kto sa modlí, slová vyslovuje vo viere. Istota sa získa až vo chvíli svedectva. Tí, ktorí na zhromaždení počujú svedectvo, sami rastú vo viere v živého Ježiša Krista a oslavujú Božiu moc. Tým rastie účinok Božieho uzdravenia a z roviny telesnej sa prenáša do oblasti viery. Úplné uzdravenie Ježišovou mocou sa prejavuje vďačnosťou a oslavou Boha, ako to robil jeden z uzdravených desiatich malomocných, ktorý veľkým hlasom velebil Boha (por. Lk 17, 11 – 18).

 

Predstavme si ideálny prípad. Niekomu počas modlitby za rozpoznávanie chariziem bol prorokovaný určitý dar. Viacerí moditebníci ho potvrdili. Spoločenstvo pre túto charizmu poskytlo priestor a pozitívne sa overila nielen tam, ale aj počas evanjelizácie V POKORE A POSLUŠNOSTI CIRKVI.

 

Dá sa charizma ďalej rozvíjať?

 

Samozrejme, ba dokonca je to veľmi dôležité. Tu treba pripomenúť, že pre používanie chariziem je vždy potrebné aktuálne vnuknutie Ducha Svätého. „Charizmatik“ – čiže každý kresťan, ktorý používa charizmy v praxi – potrebuje rásť v načúvaní Ducha Svätého, čo mu Pán chce aktuálne povedať.

 

Nikto obdarovaný charizmou uzdravovania nemôže samovoľne vyrieknuť slovo o uzdravení s autoritou, ak mu to nezjaví Duch prostredníctvom inšpirácie. Bez vnuknutia nemôže nikto prorokovať ani konať zázraky. Jean Pliya napomína: „Ak nedostanete špeciálne vnuknutie, chráňte sa toho, aby ste chorým dávali falošnú istotu a presvedčivo vyhlasovali slovo o uzdravení. Boha nemožno prinútiť, aby vykonával našu vôľu, ani nemožno predbehnúť jeho zámery“ (Charizmy a uzdravovanie in A dal im moc uzdravovať, s. 57).

 

Philippe Madre to nazval pokušením voluntarizmu, keď chceme konať namiesto Boha, lebo si myslíme (pretože to cítime), že Boh musí niekoho uzdraviť, len sa treba pomodliť, a bude to (Svätosť v živote služby uzdravovania in A dal im moc uzdravovať, s. 33). Učiť sa počúvať Ducha Svätého znamená počúvať svoje vnútro, hlas srdca, v ktorom hovorí Pán. Citlivosť pre hnutia srdca a jemné vnemy môžeme rozvíjať. Je potrebné prekonávať strach a s vierou ich vysloviť.

 

Apoštol Pavol píše: „Máme rozličné charizmy podľa milosti, ktorá bola daná každému z nás: či už dar prorokovať v súlade s vierou, alebo dar slúžiť v službe, alebo učiť pri vyučovaní, či povzbudzovať pri povzbudzovaní“ (Rim 12, 6 – 8a). Charizmy sa vždy rozvíjajú pri ich vernom používaní v službe blížnym.

 

Literatúra k osobnému štúdiu:

MADRE, P.: Túžte po charizmách, Lúč, Bratislava 1992