Svätý Gerard MajellaSvätý Gerard Majella

Úvod

Ako každú inú postavu aj svätého Gerarda Majellu mu­síme prijímať takého, aký je: ako živú napodobeninu trpiaceho Krista; patrí medzi tých, čo sú bezpodmie­nečne oddaní Božej vôli; charizmaticky nadaný lovec duší; extázami sprevádzaný mystik; divotvorca.

Ak by sme chceli prejsť mlčaním jeho zázraky, zna­menalo by to písať román. To by však zároveň bolo popretím tej Gerardovej čnosti, ktorá bola prameňom všetkých ostatných jeho čností – viery, ktorá mohla ho­ry prenášať, ako to sľúbil Pán (Mt 17, 20).

Iste, povesť, ktorá ide v šľapajach divotvorcu, má ten­denciu rozšíriť a prikrášliť to, čo sa stalo. Bolo na to dosť času – veď medzi Majellovou smrťou (1755) a procesom blahorečenia (1843-1845) uplynulo takmer sto rokov!

Preto som si nevšímal neskoršie pramene a rozhodne som vylučoval aj tie výroky, ktoré začínajú obvyklými frázami typu „hovorí sa, že …“ alebo „podľa tradície tej a tej…“. Tým sa síce iste obetujú okrem legendy aj prav­divé skutočnosti, ale nejakou smrťou zomrieť musíme.

Držal som sa faktov, zázrakov a javov, o ktorých rozprávali očití svedkovia a ktoré na pokyn samotného svätého Alfonza krátko po Gerardovej smrti zazname­nal predovšetkým páter Gaspare Caione, doktor práva a vedecký historik. Ten bol štyri roky priateľom a ako tridsaťdvaročný predstaveným svätca v posledných pätnástich mesiacoch jeho života. Pátrovi Caionemu pripadla zásluha i potešenie vypytovať sa sestier, priate­ľov, spolubratov, predstavených a spovedníkov svätca. Na základe ich rozprávania napísal krátky životopis, neskoršie o niečo dlhší. Ako citlivý literát nemal už čas „vycibriť“ ho na uverejnenie. No oba sa nám zachovali ako čisté a nezakalené pramene.

Aj iný Gerardov súčasník, slávny životopisec svätého Alfonza a jeho mladej rehole, páter Antonio Tannoia (1727-1808) napísal Gerardov životopis, ktorý bol uve­rejnený roku 1811. Čo sa týka obsahu ním opísaných zázrakov, pátrovi Tannoiovi možno dôverovať, keď si uvedomíme veľkosť tohto historika.

Napokon, veď nie je rok 1900. Vtedy scientizmus navrhoval vylúčiť všetky zázraky. Dnes hnutie obnovy stále viac a viac potvrdzuje zázraky a s vďačnosťou ich dosvedčuje. Navyše mnohí vedci vo svojich štúdiách odmietajú náboženský agnosticizmus. Vo februári 1989 dvadsaťpäť vedcov z priestoru veľkého Paríža uverejnilo k tejto téme nasledovné: „Z prísne logického stanoviska nemajú zázraky a veda nič spoločné. Veda sa zaoberá javmi, ktoré možno ľubovoľne často opakovať a pozo­rovať, zatiaľ čo zázraky predstavujú jednotlivé udalosti, ktoré možno skúmať iba z pozície historikov a detektí­vov. Preto veda nemôže nijaké zázraky potvrdiť, ale ani ich popierať. Nemôžeme nejaký zvláštny a zriedkavý jav odmietať len preto, že chýba vysvetlenie… Napo­kon nie sme povinní vidieť v zázrakoch znásilnenie prí­rodných zákonov. Práve ako vedci máme slobodu veriť, že určité zázraky môžu byť znakom Božej reality, ktorá je mimo reality, ktorú poznáme“ (Vedec a viera, úvod Jeana Delumeaua, Flammarion 1989, str. 132-133).

Ešte pár slov k tejto téme: katolícka, apoštolmi odo­vzdaná viera je tá istá v 18. storočí, dnes i zajtra. Dogma je nemeniteľná. Ale učenie – napríklad o utrpení alebo o poslušnosti – sa vyvíja ďalej. Práve tak sa menia po­stoje ducha. Presne tak, ako sa pomaly pohybujú mraky a pritom menia svoje tvary a farby. Ako peniaze získa­vajú alebo strácajú na cene. Avšak láska, na ktorej vy­jadrenie jestvujú rôzne teórie a pohľady, nikdy nestráca svoju hodnotu. Minulosť i prítomnosť musíme teda merať Božou mierou, pre ktorú je láska všetkým.

U. R. M.

Hra s chlebom

Muro Lucano. Toto zvučné meno má mestečko v Ba- silicate, v provincii Potenza na juhu Talianska. Zdá sa, že jeho biele domy, stupňovito zoradené na svahoch vápencového masívu Apenín, celkom pohlcujú slnko svojimi oknami a dverami, ktoré pôsobia ako široko otvorené čierne oči. Celkom hore, smerom na východ, nad touto kaskádou domov sa bok po boku vypínajú katedrála a zámok. Sú prilepené ku skalnej stene, ktorá vyčnieva z kolmého, úzkosť budiaceho svahu.

Ulice sú strmé, často prerušované schodmi a ne­zjazdné ani pre autá, ani pre bicykle. Tým viac sú rajom pre deti, ktoré sa bosé hrajú na kamenných platniach, víriac kúdoly prachu, zatiaľ čo okolo nich pokojne pre­chádzajú malé somáriky. Občas po nich kráčajú k stud­ni ženy, zahalené ako madony, s medenými kanvicami na hlavách.

Všetko vyzerá tak ako pred 250 rokmi. S tým roz­dielom, že dnes má Muro dvakrát toľko obyvateľov: desaťtisíc duší.

Človek by si mohol predstaviť, že vidí prichádzať zbožnú Gerardovu matku Benedettu Galella a jeho otca, statočného krajčíra Domenica Majellu. Tak isto by bolo možné si predstaviť malého Gerarda a jeho tri staršie sestry Brigitu, Anitu a Alžbetu medzi týmito tmavovlasými, do hneda opálenými deťmi, ktoré sa hra­jú a pobehujú na slnku a na človeka sa pozerajú svojimi krásnymi čiernymi očami.

Tam, vo východnej časti mesta medzi katedrálou pod voľným nebom a priepasťou Rescio sa malý Ge- rard Majella narodil 6. apríla 1726.

Tušil kňaz Felice Coccione, koľko milosti vytieklo z jeho rúk, keď krstil toto obyčajné dieťa remeselníka v tú Sobotu umučenia?

každom prípade šťastná matka veľmi skoro zistila, že jej dieťa sa líši od ostatných. Počuli ju, ako medzi dvoma bozkami šepká: „Môj maličký, buď požehna­ný! Figlio mio, sii benedetto!“ Rozprávala mu o Bohu, o Ježišovi, o kríži, o Panne Márii – o Madonnine. Brá­vala ho so sebou do kostola a priviedla ho aj k Panne v Capodigiano, dva kilometre vzdialenom od Mura, na druhej strane priepasti Rescio.

Ako štvor- alebo päťročný sa Gerard najradšej hrá­val tak, že staval jednoduché oltáre Najsvätejšiemu. Zo zvyškov vosku, ktoré mu odkladal príbuzný kostolník, si robil sviečky. Medzi ne a kvety ukladal svoje sväté obrázky a malé sošky’. Čestné miesto vždy musel mať svätý Michal. Príbuzní a susedia sa s obdivom pozerali cez štrbinu vo dverách, ako sa modlil.

Jedného dňa roku 1733 – Gerard mal skoro sedem rokov – videla Benedetta, ako prešťastný priletel do­mov: „Mama, pozri!“ A ukázal jej biely chlieb.

„Kto ti ho dal?“

„Malé dieťa!“

Tento zážitok s chlebom sa opakoval dva, tri razy denne a trvalo to mesiace, „dlhú dobu“, ako uisťuje Caione.

Po dvadsiatich rokoch ako rehoľný brat v Deliceto povie svojej sestre Brigite: „Teraz viem, že to dieťa, kto­ré mi dávalo chlieb, bol sám Ježiš. A ja som ho pova­žoval za dieťa ako všetky ostatné!“ Tu Brigita zvolala: „Nože, poď so mnou naspäť do Mura, možno ho tam znova uvidíš!“ – „Načo“, odpovedá Gerard, „teraz ho môžem nájsť všade!“

Gerard má sedem rokov. Tri roky chodí do školy. Tento malý žiak sa mimoriadne rýchlo naučil čítať, písať, rátať a s ľahkosťou sa vyjadrovať. Tak dobre ovlá­dal každú lekciu, že učiteľ Donato Spicci ho nazýval svojou „rozkošou“ a určil ho za pomocného učiteľa pre zaostávajúcich žiakov. Čo sa týka katechizmu, ten už poznal vďaka mame a vďaka Duchu Svätému.

Svojim vodcovským nadaním si získal mimoriadnu autoritu u svojich kamarátov. Nie na to, aby ich viedol do bitiek či detských roztopašností, ani naháňať mačky na terasách a cestách. Vodí ich do kostola: „Poďte, Boží priatelia, poďte navštíviť Ježiša vo svätostánku!“ A tento neusporiadaný zástup ho šťastný zanietene nasleduje.

Gerard túžil iba po eucharistickom chlebe. Bol však ešte príliš mladý. Tak hovorili dospelí ľudia. Mal čakať, až bude mať desať alebo jedenásť rokov! A Gerard mal iba osem. Ešte dva roky čakať! To by nikdy nedokázal! Jed­no ráno, keď bol svätostánok otvorený – čo bolo v tých časoch zriedkavé – už to nevydržal. Kľakol si s ostatnými ľuďmi k mriežke, kde sa podávalo sväté prijímanie. Keď kňaz prišiel k nemu, okamih váhal, keď videl malú roztú- ženú tvár s otvorenými ústami, čo sotva siahala k plátnu na mriežke. „Nie, príliš malý!“ A s prísnym pohľadom išiel ďalej. „Prijímanie nie je hračka pre deti,“ zahundral. To bolo pre Geradovo srdce priveľa: vybuchol v plač a dlhú chvíľu ho bolo počuť vzlykať v kúte kostola.

Pri toľkej láske a túžbe by ani Ježiš nemohol čakať dva roky, ako si to vyžadoval právny predpis. Nasle­dujúcu noc Gerard opäť horko plakal vo svojej posteli. Tu sa chudobná izbička naplnila svetlom: svätý Michal

áno, intuitívne ho poznal ako anjela, ktorého naj­viac miloval – zjavil sa mu v ľudskej podobe a podal mu posvätný Chlieb zo svätostánku. Gerard, ktorý žil vo svete viery, bol prešťastný, ale nie prekvapený. Keď ráno vstal, nevinne a triumfálne prepukla jeho radosť: „Viete, včera mi kňaz nechcel dať prijímanie, ale dnes v noci mi ho priniesol sám archanjel Michal!“

Sen frustrovaného dieťaťa? V každom prípade túto udalosť po dvadsiatich rokoch potvrdil klenotníkovi Alessandrovi Piccolovi sám Gerard, už čnosťami a div­mi preslávený rehoľný brat.

Je pozoruhodné, že tohto Gerarda, milovníka Ježiša v Eucharistii, ktorý chcel „oklamať“ kňaza a predčasne prijať sväté prijímanie, vyhlásil za svätého pápež Pius X., propagátor skorého svätého prijímania detí.

Vo farských záznamoch v Mure je zapísané, že Ge­rard oficiálne pristúpil k prvému svätému prijímaniu ako desaťročný. Ježiš má odteraz povolenie darovať sa Gerardovi… Oh! Iba v skromnej miere: dva alebo tri razy za mesiac, neskoršie dva alebo tri razy za týždeň, podľa rozhodnutia spovedníka. To sú vrcholy v Gerar- dovom živote. Pripravuje sa na ne spoveďou a pokáním. Jeho sestry počujú, ako sa deň predtým tvrdo bičuje.

Málokedy ho bolo vidieť niečo jesť a viackrát v týž­dni sa postil o chlebe a vode. No odvtedy, čo chodil na prijímanie, jeho pôst sa stal predmetom rozhovorov pre celú štvrť. „To úbohé dieťa zomrie hladom,“ zvero­vala sa jeho matka susedom, „celé dni nič neje!“ Keď Benedetta bola celý deň na poli, večer našla jedlo, ktoré pripravila Gerardovi, nedotknuté. „Jedol som,“ povedal jej, „nie som hladný.“

Svoj voľný čas využíval na hľadanie Chleba, po kto­rom túžil. Tým Chlebom bol Ježiš.

Krajčírsky učeň

Píše sa rok 1738. Najstaršia Brigita je vydatá. Domenico Majella práve zomrel. V tejto jednoduchej remeselníc­kej domácnosti, kde aj doteraz tu a tam chýbal chlieb, táto bolesť znamená zároveň katastrofu. Pri stole bude otcovo miesto prázdne, ale práve tak bude prázdny aj košík na chlieb.

dome je jediný chlap – má iba dvanásť rokov, vek bezstarostných hier a detských slz. Nič sa nedá robiť! Ihneď sa musí stať dospelým. Musí vkĺznuť do príliš širokých nohavíc a svoje ruky roztvoriť pre priveľký nástroj. V každom prípade musí zdvihnúť ihlu, meter a nožnice, ktoré vypadli z otcových rúk.

Pritom mládenec sníval o celkom iných veciach: „Tak rád by som sa stal rehoľným bratom!“ Ale najprv musí za­rábať peniaze. A jeho matka rozhodla, že bude krajčírskym učňom. Zamestnal sa v dielni majstra Martina Pannuta.

Škoda, že v tomto malom kúte bez okna na Via Se- minario 11 je dnes sklad. Mohla byť z neho kaplnka práce, modlitby a trpezlivosti!

Niežeby bol býval Pannuto zlomyseľný. No jeho pre­dák bol surovec. Ten sa stal Gerardovým trýzniteľom. Od začiatku neznášal toto čisté a jemné dieťa, ktoré síce dobre pracovalo, ale chodievalo na omšu a na poklonu pred Najsvätejšiu sviatosť a aj počas práce, keď šikov­ne narábalo ihlou, jeho duch sa strácal v Bohu až do extázy. „Oh! Ja ti ten paternoster otlčiem o uši!“ A vy­smieval sa mu a zasypával ho nadávkami. Ohováral ho u jeho majstra: „Váš učeň je hotový naničhodník. Le­ňoch, že mu niet páru… Okrem toho je stále preč. Kde neustále behá ráno i večer? Taký zlomyseľník!“

Gerard mlčal. Či azda jeho božský Majster odporo­val? Ten druhý naproti tomu dorážal ďalej: „Povedz, kde sa túlaš namiesto toho, aby si pracoval? No povedz, kde? Nič nehovoríš? To hovorí za všetko!“ Gerard mlčal. „Chceš, aby som ti jednu vylepil?“

A vyzúril sa na ňom ako divoch, bil ho a kopal. Gerard ešte stále mlčal. Ani matka Benedetta, ani majster Pannuto sa o tom nikdy nič nedozvedeli. A die­ťa pri všetkom svojom utrpení ešte posmeľovalo ukrut­níka: „Len bite, zaslúžim si to…“

Nanajvýš stonal, keď už viac nevydržal: „O, môj Bo­že, nech sa stane tvoja vôľa!“

Steny by si boli ponechali svoje tajomstvo, keby po­slušnosť nebola Gerarda prinútila krátko pred smrťou všetko toto povedať duchovnému vodcovi.

Jedného dňa, keď prišiel trocha neskoršie do práce, pretože si vykonával raňajšiu pobožnosť v Capodigia- ne, privítala ho päsť. Odpovedal iba pokojným úsme­vom.

„Ty sa odvažuješ ešte sa smiať? Azda sa mi vysmievaš?“ „Ó, nie! Nevysmievam sa vám.“

„Prečo sa teda smeješ?“

„Pretože ma bije Božia ruka.“

Trýznite! mohol teda spokojne biť.

Jedného dňa vyhodil svoju obeť polomŕtvu na ulicu a bil ju železným pravítkom. Gerard si kľakol a pove­dal len toľko: „Odpúšťam vám pre Kristovu lásku.“ Pannuto začal pomaly niečo tušiť a jedného dňa pri­šiel nečakane do dielne. Mladý učeň ležal práve na zemi zrazený takým úderom, že skoro stratil vedomie.

„Hej, čo sa tu deje?“

„Opýtajte sa jeho!“ odpovedal surovec, ktorý rátal s hrdinskou diskrétnosťou svojej obete.

„Prepáčte, majster,“ mrmlal Gerard, „spadol som zo stola.“

A Gerard si sadol na pracovný stôl s nohami na se­dadle a vzal do ruky ihlu.

Večer pôjde do kostola, aby opäť načerpal silu u svojho Priateľa, aby pobozkal dlážku svätyne a jazy­kom lízal kamenné dosky ako zadosťučinenie za rúha­nie svojho zúrivého predáka.

Jedného večera ho Pannuto tajne sledoval. Chcel mať jasno. Sledoval toto dojemné pokánie a videl, ako jeho učeň náhle upadá do extázy. Tu konečne pochopil a predáka vyhodil z práce.

Gerard je však z toho smutný. Ako má teraz napo­dobňovať trpezlivosť svojho ukrižovaného Majstra?!

Pannuto si ho odvtedy ešte väčšmi obľúbil a zaob­chádzal s ním ako s členom rodiny.

Keď objednávky v dielni súria a pracuje sa až do no­ci, učeň spí u svojho šéfa, aby nemusel ísť domov. Ale vedľa postele na holej zemi. Majster a jeho žena sa ču­dujú, prečo si neľahne do postele. Vysvetlí im: „Tak sa mi lepšie spí. Som na to zvyknutý.“

Tu sa láska spája s obdivom plným úcty.

Pannuto mal pravdu. Mal vo svojom chudobnom príbytku zriedkavú perlu – a nielen perlu, ale akoby „čarodejníka“ a divotvorcu. Vysvetľuje to nasledujúca udalosť.

Istý zákazník prišiel na skúšku.

„Tie šaty mi nepasujú, nezmestím sa do nich.“

„Zrejme som sa pomýlil pri braní miery,“ habká zmätený a vyľakaný Pannuto.

Gerard si všimol nepríjemnú situáciu svojho maj­stra.

„To nič nie je. Pozrite sa.“

Potom berie šaty, naťahuje látku do šírky i do dĺžky a vraví: „Prosím, teraz si ich vyskúšajte.“

Zákazník trochu váha, ale napokon si skúša nešťas­tné šaty – a ony sedia ako uliate.

Studňa malého Gcrarda

Po troch rokoch práce u Pannuta má Gerard pätnásť ro­kov. Je z neho vyučený krajčír. Ale chce Boh, aby bol krajčírom?

Medzičasom 5. júna 1740 prijíma sviatosť birmova­nia. Udelil mu ju krajan z Mura – monsignor Claudio Albini, biskup v Lacedonii, pretože miestny biskup bol odcestovaný. Aký milostiplný deň pre Gerarda! V slnku Ducha lásky sa z jeho priania stalo rozhodnutie: bude rehoľníkom. Ale kde? V akom habite?

Gerard dobre pozná habit kapucínov. Majú priamo v Mure noviciát, a tak ich stretáva denne bosých, chu­dobných a jednoduchých na uliciach. Brat jeho matky Benedetty, páter Bonaventúra Galella je predstaveným provincie Lucania. Synovca určite prijme!

Jeho strýko sa práve zdržiaval v San Menne, desať kilometrov od Mura. Bol čas prosiť o prijatie.

„Nie chlapče môj! Si príliš mladý a vychudnutý. Priesvitná kostra! Si kandidátom pre tuberkulózu, a nie pre prísny život synov svätého Františka!“

A okrem toho bol otrhaný! Jeho strýko mu dáva ob­lek. Bude to cenná pomoc pre jeho sestru, chudobnú vdovu, a Gerard bude azda menej nešťastný, že našiel zatvorené dvere.

Nové šaty sa však u mládenca dlho neohrejú. Pri kláštornej bráne stretne polonahého tuláka:

„Majte súcit, pre lásku Božiu!“

„Mám, čo potrebuješ. Vezmi si tieto šaty!“

Keď ho páter Bonaventúra najbližšie stretne, nejde mu to do hlavy.

„Čo si urobil s oblekom, čo som ti dal?“

„Nehnevajte sa na mňa, strýko. Dal som ho jednému bratovi v Kristovi, ktorý ho potreboval väčšmi ako ja.“ Kapucín ukryl svoj obdiv za prísnymi vráskami a ne­mohol spolubratom s pohnutím nepovedať: „Škoda, že nemá zdravia ani za deravý groš. Bol by vynikajúcim kapucínom!“

Aj keď človek sotva niečo zje, musí si zarábať na svoj každodenný chlieb. Gerard má v rukách remes­lo. Je krajčírom. Vstupuje však do služieb monsignora Claudia Albiniho, biskupa v Lacedonii, ktorý ho pred rokom birmoval.

Potrebuje komorníka. To je ideálne miesto pre Gerar- da. Monsignor je vynikajúci prelát a slávny kanonik. Bo­hužiaľ, má rovnako ťažkú povahu, ako veľké vzdelanie. A tak v Lacedonii kolovalo na plné obrátky: „Musí byť svätý, kto by chcel ísť do služby k takému človekovi.“ „Aj keď z toho človek nerobí vedu, s ním to nemôže vydržať.“

„Strieda komorníkov ako spodnú bielizeň a už toľ­kých zodral, že v okruhu desiatich míľ nenájde niko­ho.“

Ale jedného krásneho dňa sa šíri novinka:

„Náš biskup má nového komorníka.“

„Ten určite nevie, čo ho čaká.“

„Veľmi rýchlo to zbadá!“

Ó, vy dobrí ľudia, on vie, čo ho čaká. Biskupský pa­lác so samotou, ktorú možno vyplniť modlitbou, s voľ­nosťou, ktorú možno vyplniť pokáním, s obetavým životom neustálej poslušnosti, so službou Božiemu sluhovi a k tomu blízkosť božského svätostánku, to je pre Gerarda tak trochu kláštor, o ktorom sníva. A čo sa týka napodobňovania trpiaceho Ježiša, tak práve príko­ria zo strany monsignora Albiniho mu to umožňujú! Vie, čo ho čaká. Práve preto možno on sám o to miesto prosil?

každom prípade je isté, že celé tri roky nebolo v Lacedonii nič počuť o monsignorových výbuchoch. „On ma má rád,“ hovoril Gerard, „aj ja mám veľmi rád jeho. Chcem mu slúžiť celý život.“ To bolo jediné, čo bolo počuť v porovnaní s klebetami jeho predchodcov.

Žiaľ, steny biskupského paláca nikdy neprehovoria o bezhraničnej obetavosti, anjelskej trpezlivosti, mimo­riadnych pôstoch, nočných adoráciách, tvrdom bičo­vaní sa tohto pracovitého šestnásťročného chlapca. Bol pokojný a mierny, mlčanlivý a priateľský, neduživý, bledý a takmer ako bez tela. Pritom všetci v Lacedonii ho mali radi a vyjadrovali to zdrobneninou jeho mena: Gerardiello – Gerardko.

Bol taký vychudnutý a bledý, že doktor Lamorte si ro­bil veľké starosti. Tento neduživý mládenec má určite tu­berkulózu. Jedného dňa sa rozhodne túto otázku vyjasniť. „Bolí ťa niečo?“ pýta sa mladého muža.

„Pán doktor, je mi veľmi dobre.“

Keďže Lamorte je napriek tomu skeptický, chce ho vyšetriť. A nachádza na hrudi chlapca nástroje pokánia

cilícium, ostré pichľavé retiazky vo forme košele.

Pod touto kajúcou košeľou bije srdce horiace lás­kou. Páter Caione píše: „Pri tomto všetkom obdivovali zvlášť jeho vnútorný zbožný postoj, ktorý sa prejavo­val v kostole, keď kľačal pred Najsvätejšou sviatosťou, ktorú často navštevoval. A veľa energie vynaložil na to, aby aj iných priviedol navštevovať Pána. Jeho zanietený príklad povzbudil mnohých k návšteve Ježiša v Eucha- ristii, z čoho sa neopísateľne tešil. Toto všetko potvrdil dôstojný kňaz z Lacedonie, Don Franciosa.“

Jedného dňa sa stala Gerardovi nepríjemná vec. Jeho pán odišiel. Gerard vzal džbán, zamkol dvere biskup­ského paláca a išiel s kľúčom v ruke po vodu k mestskej studni. Ale aké nešťastie! Keď naberal vodu, kľúč mu vykĺzol a padol do studne.

„Som ja ale nemehlo! Čo povie monsignor, keď sa vráti?“

Prihrnú sa prví zvedavci – v Taliansku vždy možno nájsť veľa ľudí na námestiach – a človek akoby počul ich súcitné komentáre: „Ach, ale si si dal! Dostane sa ti nerátaných!“

Gerard vôbec nepočúva. Na okamih je jeho tvár mr­zutá, ale potom sa opäť vyjasní od radosti. Nič nehovo­rí, len sa rozbehne rovno ku katedrále.

Ľudí sa zbieha čoraz viac a ich komentáre sú čoraz hlučnejšie a štipľavejšie. A vtedy sa pred katedrálou ob­javí Gerard. Na rukách drží – uhádnete, čo? – sošku malého Ježiška.

Všetci stíchnu. Gerard odväzuje vedro, namiesto ne­ho priviaže na šnúru sošku a plný dôvery povie: „Ty jediný ma môžeš vytiahnuť z tejto šlamastiky. Musíš mi nájsť ten kľúč.“ Spustí sošku až na dno a uprostred ml­čiaceho zástupu opatrne vyťahuje…

Keď sa soška konečne vynorí – aký div! Vo svojich rukách drží kľúč. „Samozrejmosť,“ myslí si Gerard, zatiaľ čo spúšťa do studne vedro, aby načerpal vodu. Potom rýchlo zmizne, viac vo vzduchu ako po zemi, s džbánom a soškou v náručí. Lacedonia užasla. Odvte­dy všetci nazývali túto studňu pozzo di Gerardiello (stud­ňa malého Gerarda) a možno si ju pozrieť ešte aj dnes.

Tento zázrak je jediný známy z Gerardovho pobytu v Lacedonii, ak si odmyslíme to, že Gerard vydržal tri roky v monsignorových službách. Vydržal by aj tridsať rokov a ako sám povedal, po celý život. Ale 30. júna 1744 tento zlostný biskup náhle zomrel. Gerard ho úprimne oplakával: „Mal som ho veľmi rád,“ povedal s bolesťou, „a aj on ma miloval ako otec…“

Smutný musel opustiť svoj „kláštor“ v Lacedonii a vrátiť sa k matke. Už žila sama: obe mladšie dcéry sa vydali, a tak rada privítala svojho dospelého syna.

Príchody a odchody

Noviciát otcov kapucínov so svojou chudobou a horli­vosťou sa vypína na úbočí nad rodným mestečkom. Ge- rard znovu prichádza klopať a prosiť o prijatie. Aj ten­toraz ho odmietajú: „Príliš bledý, príliš slabý!“ Smutný zostupuje do mesta so svojím rozplynutým snom.

Rozplynutým? Nie! Pod bezkrvou kožou je síce kostra, ale železná kostra. Rozhodol sa celkom patriť Bohu, teda neustane, dokiaľ sa tak nestane. A aj keď mu kláštory zatvárajú svoje brány, samoty a jaskyne mu vždy otvoria! Bude žiť ako pustovník.

Spolu s kamarátom, ktorého získal pre svoj plán, a s vlastnoručne napísanou regulou, kde hovoril iba

o pokání, modlitbe, nočných bdeniach a mlčaní, vydal sa do Apenín bez toho, žeby doma niečo povedal. Bez batožiny a zásob, ktoré by mu iba sťažovali putovanie.

pravidlách totiž bolo, že sa možno živiť iba korienka­mi rastlín a plodmi divých stromov.

A práve na tom sa všetko začína rúcať: kamarát vy­držal iba jeden deň a zahanbený sa vrátil. „Zakladateľ“, ktorý bol zvyknutý na zriekanie, sa vrátil až po štyroch dňoch. On by sa síce nevzdal, ale hlad po Bohu ho hnal k prijímaniu a spovedník mu pri tejto príležitosti zaká­zal takýto spôsob života. Poslušnosť zvíťazila: Gerard sa vrátil k matke.

Nebude teda ani kapucínom, ani pustovníkom. No jeho rozhodnutie celkom patriť Bohu sa nemení.

Opäť sa vrátil ku krajčírstvu. Najprv bol jeden rok u majstra Mennona, aby sa zapracoval, potom koncom roku 1745 si otvoril vlastnú dielňu, kde bol súčasne majstrom, tovarišom i učňom. Výhodou toho bolo, že mohol byť spolu so starnúcou matkou – vdovou. Často to bola „putovná“ dielňa. Krajčír putoval horami do su­sedných dedín, aby v domoch hľadal a vykonával prá­cu. Mnoho by o tom mohol rozprávať predovšetkým kraj Castelgrande, kde ľudia čoskoro spoznali jeho sta­točnosť a bratskú lásku tak ako v Mure.

Chudobní neplatili nič alebo skoro nič. Aj s tým, čo dostal, delil sa ešte s úbohými dušami v očistci. Príj­my od bohatých zákazníkov delil na tri rovnaké čas­ti: jeden pre matku a domácnosť, jeden pre žobrákov a jeden na omše za zomrelých. Svojej matke Benedette, ktorá mala starosť o jeho budúcnosť – a ktorá matka by taká nebola? -, odpovedal: „Nemajte strach, mama, Boh sa postará o naše potreby.“ Aké však už len boli jeho potreby?! Jedol málo, ak vôbec jedol. Zdalo sa, že žije z pôstu.

Bolo by nerozumné myslieť si, že toto zriekanie pad­

lo mladému mužovi ľahko a že by necítil hlad. Práve tak, ako by mu dobre padlo spať vo vankúšoch a v pápe­rí, rovnako by zniesol aj dobré sústo. To vidíme z toho, že vtedy, keď od neho matka mocou materskej autority vyžadovala, aby niečo jedol, z bázne, aby neurazil Bo­ha, ihneď poslúchol a jedol s veľkou chuťou.

Len láska k ukrižovanému Ježišovi je jediným vysvet­lením jeho umŕtvení. Na všetky ponuky jesť odpovedal: „Ďakujem, už som sýty.“ Alebo hovorieval: „Mám zá­soby v batohu.“ Preto vždy nosil so sebou nejaký batoh, kde si každý mohol nejaké zásoby predstaviť.

„Ukážte mi svoje zásoby,“ požiadala ho jedného dňa donna Eugénia Pasquale. Uvidela na dne batohu iba byliny. „Prečo zbieraš tieto byliny?“

„Donna Eugénia, tieto byliny možno jesť a zaháňajú hlad!“

Ochutnala ich. Boli také horké, že skôr vzbudzovali ako zaháňali hlad.

Roku 1746 vyšiel v Neapolskom kráľovstve dekrét, ktorým sa značne zvýšili dane z majetku a obchodu. Následkom toho zaniklo mnoho malých podnikov, medzi nimi aj Gerardova dielňa. Našťastie, alebo na nešťastie – kto to môže dopredu vedieť – Gerarda ako krajčíra začiatkom roku 1747 zamestnal jeho krajan Lu- ca Malpiede. Práve otvoril internát pre vyššie vzdelanie v San Fele, asi desať kilometrov od Mura. Sľuboval mu raj na zemi.

Ale bolo to peklo. Internát Malpiede bol ukážkovou školou nedisciplinovanosti a anarchie. Žiaci, predbie­hajúc sa v zlobe, urobili si z krajčíra terč svojej samo- pašnosti a krutosti. Išli tak ďaleko, že ho bili palicami a často zrážali na zem. Aj riaditeľ školy, ktorému by väčšmi pristalo viesť volský záprah než pedagogický ústav, zúčastňoval sa týchto bitiek.

Táto surová banda neskoršie so zahanbením prizna­la, že ich obeť nikdy nestratila trpezlivosť a vnútorný pokoj. Kde inde by sme mali hľadať kľúč k tomuto tajomstvu radosti uprostred utrpení, ak nie v spojení s božským Ukrižovaným?

Krv

l V/, minuli dva roky odvtedy, čo sa Gerard vyučil u Mar­tina Pannuta a zapracoval u majstra Mennona. Od­hliadnuc od intermezza v San Fele bol majstrom Ma- jdlom. Síce majstrom bez tovarišov, ale pánom svojho ťasu. Využíval lio k účasti na každej svätej omši. Nech už to bolo v katedrále alebo u Panny Márie Pomocnice, kde knieža Gravina vydržiaval deviatich kňazov, zasvä­tených službe Madony.

Tento kostol Panny Márie Pomocnice bol pre Gerarda zároveň miestom akýchsi uzavretých duchovných cviče­ní, ktoré trvali dva alebo tri dni. Vtedy sa nevracal domov .1 žil z kúska chleba a už známych horkých bylín.

Celou silou sa musel odtrhávať od svojho priateľa ležiša, aby sa vrátil k práci. Všetko však doháňal v noci. Vtedy dokazoval svoju šikovnosť a ako akrobat sa ve­čer šplhal na kostolnú vežu, vstúpil do zvonice a okolo zvonov dolu do kaplnky, kde bola Najsvätejšia sviatosť. Potom našiel lepšie riešenie. Našťastie bol príbuzným kanonika Tirica, kostolníka katedrály. Gerard tento vzťah využil na to, aby napriek pochopiteľnému váha­niu kanonika dostal kľúč od katedrály. Tam pred Svia­tosťou trávil veľa hodín v noci, často dokonca celé noci. Čas akoby letel. Modlil sa, spieval, bičoval sa, rozprával sa so svojím priateľom Ježišom, potom si trochu pospal na lavici alebo na stupňoch oltára a opäť pokračovala nevýslovne vnútorná adorácia.

Aká to radosť pre Ježiša!

A aká zúrivosť zo strany diabla! Chcel odohnať to­ho nebojácneho adorátora pomocou strachu. Z temno­ty sa vynorili démoni v podobe psov a vlkov. Príšerne zavýjali alebo na Gerarda zhadzovali z oltára sošky anjelov. Ale všetko bez účinku. Tento malý holobria­dok nedbal na nočné rodeo pekla a pokračoval v svo­jom extatickom vzťahu v blikajúcom plameni večného svetla.

Krátko pred smrťou sa Gerard priznal, že raz v noci počul z bohostánku hlas, ktorý mu milo, ale vyčítavo hovoril: „Pazzarello! Blázonko!“ A Gerard opitý rados­ťou dôverne odpovedal: „Pane, ty si ešte väčší blázon ako ja, pretože teba tu väzní láska.“

Bláznovstvo za bláznovstvo! Gerardovou jedinou túžbou bolo milovať do zbláznenia. Ako jeho Boh.

Už ako dvanásť- alebo trinásťročný mal knihu – azda ako dar strýka pátra Bonaventúru z Mura -, ktorú vo dne v noci čítal: Bolestný rok alebo Meditácie na každý deň v roku o bolestnom živote nášho Pána Ježiša Krista od pátra Antónia del Olivadiho, kapucínskeho misionára. Krok za krokom prežíval duchovné scény utrpenia a jeho srd­ce bolo pri tom zranené i roznietené láskou. Chcel dať Bohu lásku za lásku, krv za krv, do detailu chcel preží­vať Ježišovo utrpenie.

meditácii na 19. júl napríklad čítal: „Pozri, čo Pán trpel pred sudcami: pohrdli ním, urážali ho, vysmievali sa, kopali ho, zneucťovali a považovali ho za blázna. To isté musíš vyhľadávať aj ty: zlomyseľnosti, pohŕda­nie, zničenie, ponižovanie.“

Gerard teda sníval: z lásky k jeho milovanému Kris­tovi, ktorého v bielom rúchu bláznov vysmievali na uli­ciach Jeruzalema, chcel prijímať pohŕdanie a výsmech, chcel byť „bláznom z Mura“.

Aby tento chutný titul dostal, vynaložil Gerard viac ctižiadostivej horlivosti, ako by urobili iní na získanie titulu veľkokniežaťa Toskánska. Mal to ľahké. V Mu­re bola malá banda uličníkov, ktorá sa vyžívala v tvr­dých, surových hrách. Tá sa veľmi ochotne ujala úlohy

Iiý/.niteľa. Sácali ho, vláčili v prachu, blate, snehu, bili ho, pľuvali mu do tváre a volali za ním „blázon“, keď išiel okolo. Ako trpezlivá hračka sa usmieval – a šťast­ný myslel na to, že o tomto všetkom čítal v Meditáciách

o utrpení svojho božského Majstra.

No ešte všeličo iné čítal v Bolestnom roku\ Jeho Ježiš hol za neho bičovaný, teda dá sa pre svojhoježiša bičo­val’. Požiadal dvoch mladých mužov, svojich rovesní­kov, aby mu túto službu preukázali.

Prvý, Felice Farenga to robil z priateľstva, druhý, ľtancesco Malpiede preto, aby nevynechal nijakú príle­žitosť vysmiať sa druhým.

Biče boli upletené z povrázkov nasiaknutých vodou. Obidvaja „katani“ bili silno po holých ramenách. Keď videli, ako sa bičovaný pod ranami zvíja, pocítili súcit .1 prestali, ale on ich prosil, aby pokračovali. Aby ich upokojil, povedal: „Len pokračujte. Čím silnejšie bijete, tým som šťastnejší.“

Konečne začala tiecť krv a tak prestali. Samotný su­rový Malpiede pochopil, že to prekročilo hranice zába­vy, a zamyslený odišiel.

Súdnym dvorom pre tieto bičovania bola obvykle jaskyňa alebo ovocná záhrada. No Gerard sa dal zbičo­vať aj na verejnosti, aby hral „blázna“.

Konečne jeho spovedník v mene poslušnosti urobil koniec týmto Gerardovým hrdinským „bláznovstvám“.

Vo veľkonočnom týždni roku 1749 sa dožil malej radosti. Skupina mladých ľudí si vzala do hlavy, že v katedrále usporiada živé pašie. Rozdelili úlohy pod­ľa nadania a želania jednotlivcov. Vojaci, katani, sväté ženy – všetko mohlo byť obsadené dvojmo. Niekto­rých uchádzačov o Piláta a o stotníka museli dokonca odmietnuť. Avšak pre úlohu Ukrižovaného sa dobro­voľník nenašiel. Bolo ťažké dať sa trápiť a priviazať na kríž. Keď sa to Gerard dozvedel, prišiel, prijal úlohu

Ukrižovaného a to v pravom zmysle slova. Aj tak bol najšťastnejší zo všetkých.

Keď nadišiel deň predstavenia, povedal katanom: „Nešetrite ma. Som pripravený trpieť!“ A tak aj urobili.

Keď bolo všetko pripravené, v katedrále sa zhromaž­dilo množstvo ľudí plných zvedavosti a dojatia. Prišla aj matka Benedetta, ktorá o ničom nevedela. Pri pohľade na tohto bledého, utrápeného ukrižovaného, ktorý bol živým obrazom utrpenia a smrteľného zápasu, upadla do bezvedomia. Ľudia plakali. Ukrižovaný však trpel iba kvôli jednému – že svojho Priateľa na kríži mohol napodobniť len tak málo.

Na rade sú klebety

Ešte iná láska stravovala jeho srdce. Prežíval ju od rané­ho detstva: láska k Panne Márii z Capodigiana, ktorú opäť našiel v Nepoškvrnenej v katedrále.

Už ako dieťaťu mu matka urobila najväčšiu radosť, keď mu sľúbila, že s ním pôjde na púť do Caposele do svätyne Božej Matky – Mater Domini.

Caposele – capo di sele, prameň duše – bola vyššie po­ložená veľká dedina v údolí Sele, na úpätí hory Paŕla- gone. Ešte vyššie nad dedinou a nad údolím sa dvíhala osamelá kaplnka Mater Domini na vyčnievajúcom hor­skom chrbte, ktorý leží na polceste k vysočine Teora. Kaplnka sa nachádzala v šesťstometrovej výške a ľudia k nej prichádzali z celej provincie Avellino a zo sused­ných oblastí.

Jedného krásneho dňa boli teda Benedetta a Gerard na ceste. Napĺňala ich radosť. Rozsievali svoje Zdravas’ Mária na ceste horským svetom, a tak prešli tridsať kilo­metrov. Pozdĺž štrnástich zastavení krížovej cesty, ktoré lemujú cestu z Caposele, prišli do Materdomini vyčer­paní a šťastní k nohám slávnej a materskej Madony.

Čas ubehol v rozjímaní a vrúcnych modlitbách.

Tu odrazu Gerard neodpovedal na Zdravas’ Mária. Prekvapená mama ho pozorovala vedľa seba, ponore­ného v tichej extáze.

Čo mu asi povedala Pánova Matka? Zjavila mu, že na tejto skale zomrie? Že ich mená budú navždy spo­jené v prosbách pútnikov a s úctou vyslovované v ba­zilike, postavenej na ich počesť? Mária a Gerard boli nerozlučiteľní!

Gerard ani nikdy nesníval o nejakom inom spojení.

Od tejto púte uplynulo veľa času. Gerard mal dvadsať­jeden rokov, čo je vek, keď sa mladý človek musí vážne za­mýšľať nad svojou budúcnosťou. Nemal však nijaké „zná­mosti“. Jeho večerné návštevy – v takej malej dedine všetko vidno – boli vyhradené jeho Priateľovi a svätostánku.

Mária Mennonna rozprávala, že ho raz zobrali na bál. On si však do každej topánky nasypal pripináčky. Videli, ako mu z topánok vyteká krv. To nebol dobrý znak pre nejaké zásnuby.

Aj tak sa našli zvedavci, ktorí chceli vedieť, čo si

o tom myslí. Nevedeli si predstaviť, že by im nepovedal pravdu: „Ako je to s tvojou ženbou?“ Gerard odpove­dal dôverne: „Ožením sa s významnou dámou.“

Naozaj. V tretiu májovú nedeľu 1747 alebo 1748 v slávnostnej procesii vynášali z katedrály sochu Nepo­škvrnenej. Gerard sa pokľačiačky modlil a neodvracal od nej oči. Oheň v jeho tvári kontrastoval so zvyčajnou bledosťou.

Náhle sa zdvihol, energicky vykročil zo zástupu a blí­žil sa k Nepoškvrnenej. Väčšmi sa vznášal vo vzduchu ako šiel, stiahol prsteň z prsta, krásnym gestom rytiera ho nastokol na prst Panny a hlasno zvolal: „Teraz som zasnúbený s Madonou!“

Svadba s Pannou a panenstvom!

Katedrála v Mure ešte nič také nezažila. Ešte dlho sa

o tom hovorilo…

Okrem toho pri mestskej studni v Mure sa šepkalo čosi o zázrakoch.

Mladý krajčír prechádzal okolo domu Gulianiov- cov. Z domu bolo počuť krik trpiaceho dieťaťa. Gerard zo súcitu vstúpil dnu a spýtal sa, čo sa stalo.

„Náš malý Amato si obaril rameno vriacou vodou,“ odpovedala matka. „Naliala som mu na to olej a vosk, .ilr nič nepomáha. Už desiaty deň plače tak, že mi to U há suite.“ „To nič nie je! Verte mi!“

Gerard sa dotkol chlapcovho ramena a odišiel. Bo­lesti sa okamžite stratili, akoby odišli s ním.

Inokedy Gerard stretol pani Manuelu Vetrámile na ceste ku kostolu svätého Antona. Jej tvár prezrádzala akési trápenie.

„Čo je, donna Manuela?“

„Naša dobrá slúžka je ťažko chorá. Zdá sa, že už je koniec. Mám ju rada ako vlastnú dcéru. Idem prosiť svätého Antona o zázrak!“

„Dôverujte Bohu a všetko bude v poriadku. Choďte pekne domov, urobte tri krížiky na hlave chorej a uvi­díte, že jej bude dobre.“

Okamžite zabudla na svätého Antona Vrátila sa nech sa svätí dohodnú medzi sebou -, vrátila sa do­mov a s vierou poznačila slúžku predpísanými krížik­mi. Dievča bolo do hodiny zdravé.

Inokedy vo štvrti Magdaléna stavali dom. Bolo po­čuť krik a vášnivé zvady robotníkov. Trámy na krov bo­li krátke a nesiahali od jedného múra k druhému. Na vine bol nejaký fušer, ale ani hnev, ani krik nemohli trámy predĺžiť.

Tu išiel okolo Gerard: „Načo toľký krik a zvada?… Trámy? To nie je také strašné… Upokojte sa a dôverujte Bohu. Všetko bude v poriadku.“ Ach, ten dobrák kraj­čír, tomu sa ľahko hovorí…! No pri Majellovi človek nikdy nevie. Všeličo sa o ňom hovorí. Opäť jeden po druhom dvíhajú trámy – a div: sedia presne od jedného múra k druhému!

„Zázrak! Zázrak!“ volajú murári. Ale pokorný kraj­čír, ktorý v tomto nebol odborník, už odišiel. A opäť vznikla živná pôda pre rozprávanie, večer čo večer, od domu k domu.

Prvé kolo

Je august 1748. V Mure je opiiť čosi nové. Prišli dvaja rehoľníci, páter Antonio Garzilli a brat Onofrio Ricca. Ich sutany boli zaplátané, klobúky vyblednuté, topánky zodrané a ich tváre vychudnuté. Žobravý rád? Kdeže! Mladá kongregácia, ktorú iba pred šestnástimi rokmi založil Alfonz de Liguori. V Mure, tak ako v šírom sve­te, ju ešte nepoznali, ale o to viac si ju vážili v niekto­rých horských oblastiach Neapolského kráľovstva, kde horlivosť jej rehoľníkov robila divy.

Arcibiskup z Conzy, monsignor Giuseppe Nicolai ich chcel mať vo svojej diecéze. V Caposele im ponú­kol svätyňu v Materdomini s priľahlým chudobným domčekom. Alfonz prisľúbil arcibiskupovi svojich re­hoľníkov, veď kto by mohol odmietnuť byť strážcom Panny Márie? Na kopci sa tesne vedľa pútnického do­mu mal postaviť kláštor. Ak chce niekto stavať, aj keď je to kláštor, tak vtedy ako aj dnes potrebuje k tomu prostriedky. Ľahko si možno predstaviť, čo bolo v po­kladnici: prví rehoľníci nemali ani lyžice, ani vidličky. K tomu, čo jedli, ich ani tak nutne nepotrebovali. „Zač­nite stavať,“ vyzýval ich arcibiskup, „a žobrite, aby ste mohli nakúpiť tehly.“ Tak sa stalo, že sa obaja redem- ptoristi objavili v Mure.

Na Gerarda veľmi zapôsobila ich chudoba, pokora a vnútorná hĺbka. To bol jeho sen! Najprv sa porozprá­val s bratom Onofriom. Možno sa mu zdal prístupnej­ší… a okrem toho Gerard chcel byť rehoľným bratom ako on.

Ale dobrý brat videl – práve tak ako ostatní – iba jeho vychudnutosť! Veď je to samá kosť a koža, takého prevráti každý závan vetra. „Och, chlapče! Nevyzeráš n.i to, že by si mohol vydržať náš spôsob života.“

„Váš spôsob života? Ako vyzerá?“

„Veľa pokánia, veľa modlitby, ešte viac práce a pri lom málo spíme a ešte menej jeme.“

„Ale práve to ma priťahuje, brat môj!“

A vtedy sa tento železný mladý muž rozhodol: bude icilcmptoristom. No nateraz ešte musí počkať do misií, ktoré v Mure budú na jar konať Liguoriho spoločníci.

nedeľu 13. apríla 1749 slávnostne vstúpili do Mu-

#11 misionári najsvätejšieho Vykupiteľa, aby vykonali misie v troch farnostiach mesta.

Ich predstavený páter Paolo Caŕaro, muž v najlep­šom veku, zosobňoval celú moc svätosti. Jeho motto, ktoré si napísal na pracovný stôl, znelo: „Mať zaľúbenie v Bohu.“ V hlave, v srdci a na perách nemal nič iné. Je­ho slovo, jeho pero, jeho duchovné vedenie, jeho život, skrátka všetko svedčilo o veľkom predstavenom: plný energie, jasný a zreteľný, bez falošných kompromisov. Hol to charakterný muž. Svätý Alfonz o ňom povedal: .Jeho slová zasahovali ako šípy.“

Druhým bol páter ťrancesco Margotta. Kedysi bol sudcom, potom kňazom a generálnym vikárom v Con- ze, a napokon pokorným rehoľníkom s kajúcim živo­tom pustovníka. Hovorieval: „Toto zvieracie telo mož­no premáhať iba bitím a odopieraním ovsa. Holá zem je preň tou správnou posteľou.“

Sprevádzal ich páter Carmine Fiocchi, veľký misio­nár, ktorý stelesňoval pokoj a Božiu dobrotu. Tento zasa hovorieval: „Hoďte všetko do mora, lebo Boh je morom, a pokojne spite!“

Prišli ešte iní, všetci rovnako horliví a čnostní. Ge- rard bol úplne očarený svätosťou týchto mužov a všade chodil za nimi: do kostola, na ulice, do ich domu a lá­mal si hlavu, ako by im poslúžil. Všemožne sa usiloval pripraviť si u nich dobrú pôdu pre svoj úmysel. Veď Boh chce, aby patril k nim.

Konečne usúdil, že je čas začať útok. Oslovil pred­staveného: „Otče, úpenlivo vás prosím, dovoľte, aby som sa stal bratom laikom vo vašej Kongregácii.“

Odmietnutie bolo jasné a definitívne: „Nevydržal by si tam ani štyri dni.“

Tým dňom sa začal urputný boj medzi pátrom Ca- farom s jeho pevnou vôľou a týmto dvadsaťtriročným, rovnako vytrvalým a rozhodným mládencom. Gerard sa každý deň vracal so svojou žiadosťou a neoblomný predstavený každý deň dával tú istú odpoveď.

No medzitým získaval o Gerardovi informácie:

Mure ho považovali za vynikajúceho mladého mu­ža – trochu výstredný, povedali niektorí, divy konajúci svätec, povedali iní; určite je neschopný dať dokopy čo len malý majetoček; neustále sa stráca v extáze a vlastne nie je k ničomu. To by teda bol „dobrý“ brat!

Nie, nie. Všetci pátri boli zajedno. Nechceli ho. Ne­možno ho prijať ani len na skúšku: už vopred bolo jas­né, že táto skúška by skončila katastrofou! V Mure mal koniec-koncov svoju matku. Ako dobre, že ju tam mal.

Ona svojou ženskou intuíciou uhádla úmysel svoj­ho syna. Zaprisahávala ho: „Nerob mi túto bolesť, dieťa moje!“ Gerard ju nechával hovoriť, nechával ju plakať. Rozhodnutie už padlo: proti vôli svojej matky i pro­ti vôli pátrov bude redemptoristom. Tajne už rozdelil svoj nepatrný majetok, dokonca aj šaty niekoľkým ml­čanlivým priateľom. Ako chudobný chcel nasledovať chudobného Ježiša Krista.

Matka Benedetta bola taká nepokojná, že sa išla vyplakať k pátrovi Cafärovi: „Pre všetko na svete, neprijímajte ho!“ „Buďte úplne spokojná,“ odpovedal predstavený. „Neprijal som ho a ani ho neprijmem – nikdy! Ale verte mi, je tvrdohlavec: je schopný ujsť a utekať za nami.“

I ak sa približoval rozhodujúci deň.

Misie v Mure sa skončili 4. mája. Nasledujúceho čas­tého rána misionári odcestovali, aby koňmo prekonali

11 uls.it’ kilometrov do Rionera. Tam na nich čakali ďal- ‘.n duše na druhej strane vysokých horských chrbtov, ktoré od seba oddeľujú Jadranské a Tyrhenské more.

Množstvo ľudí ich kus cesty odprevádzalo, aby sa * nimi rozlúčilo. Páter Cafaro za pochodu sledoval zá­stup, či v ňom nie je mladý krajčír. Nikde ho nevidel, .1 lak sa mu uľavilo. Úbohé dieťa! Aká to svätá tvrdohla­vosť. Aké to bolo bolestné dať mu poslednú odmietavú odpoveď, ešte raz odmietnuť.

Nehrozilo nebezpečenstvo, že by šiel za nimi! Veľmi /jvčasu ráno, azda ešte v noci matka Benedetta tichuč­ko zamkla dvere izby svojho syna a úzkostlivo dávala pozor. Ako bude „zajatec“ reagovať? Aký smutný bude bez „svojich pátrov“?!

Zdalo sa však, že Gerard vôbec nereaguje. Preto ča- lala, až budú misionári dostatočne ďaleko. Azda už prechádzajú delia Crocelle? Alebo už na druhej strane stúpajú k horám Atella? Potom je už po nebezpečen­stve. Môže teda Gerarda oslobodiť. Benedetta otvorila dvere a povedala niekoľko nežných slov.

Nič, nikto.

Klietka je otvorená a vtáčik vyletel.

Na stole bol položený papierik a na ňom pár slov:

„Odchádzam, aby som sa stal svätým! Zabudnite na mňa!“

Zrejme počul, že celé Muro je na nohách, aby od­prevadilo pátrov. Susedné domy a ulice boli prázdne alebo takmer prázdne. To bol okamih, na ktorý čakal.

Okno bolo vysoko. Tak vysoko, že ako úniková ces­ta vlastne nepripadalo do úvahy.

Ale pri tom sa nerátalo s láskou. Láska vie šplhať, do­konca dáva krídla: už ľudská láska, nieto ešte božská. Azda

nikto doma nevedel o jeho lezení na vežu katedrály, aby mohol navštíviť svojho milého „Zajatca“ v bohostánku?

Teraz bol zajatcom Gerard. Zajatcom lásky ako Ježiš. Musel na to spomínať s úsmevom na perách a so slzami v očiach.

No a teraz z lásky bude aj utečencom.

Zabalil sa do deky, aby stlmil náraz na chodník? Ale­bo sa spustil ako na lane pomocou posteľnej plachty? Možno trochu otrasený, ale v poriadku bol na ulici. Rýchlo sa dal na cestu opusteným mestom smerom na Atello a Rionero. Schovával sa a čakal, kým sa ľudia vrátia a cesta bude voľná, alebo bežal cez polia a olivo­vé háje, aby ho nevideli? Išiel celé hodiny tak rýchlo, ako len vládal. Niesla ho jeho silná vôľa, ale aj milosť, keď si pomyslel na matku a sestry.

Cítil, že to bol predovšetkým Boh, ktorý niečo chcel. A tak išiel ďalej a ďalej.

Aj Boží rytieri napredovali rýchlo. Azda už stúpali z Atella do Rionera v rytme striedania meditácií, ružen­cov a bratských rozhovorov. Zrazu počuli, ako niekto za nimi volá: „Otcovia, počkajte ma!“ Otočili sa a ne­verili vlastným očiam. Skutočne, bol to on, Gerard Ma- jella. Zadychčaný, ale bol tu.

Aj im došiel dych z toľkej tvrdohlavosti!

Sprievod zastal. Páter Cafaro sa tváril, akoby nič ne­chápal. S prísnou tvárou sa ho spýtal: „Aké posolstvo nám prinášaš?“

„Zoberte ma do vašej rehole, páter, tam chcem žiť.“ „Už som ti sto ráz povedal, že sa to nedá. Naša kon­gregácia nie je pre teba vhodná.“

Ostatní pátri mu pritakávali: „Dobre ti radíme. Vráť sa domov.“

Gerard však len tvrdohlavo stál.

Príliš unavení na to, aby sa dohadovali, pokračovali vo svojej ceste a pokorný a rozhodnutý Majella kráčal za nimi.

Rionero rozhovor pokračoval: „Prinajmenšom ma leda vyskúšajte. Ak to skutočne nepôjde, môžete ma poslať preč.“

Tak sa začal každodenný zápas medzi neústupčivým predstaveným a neodbytným žiadateľom. Medzitým (ierard zdvojnásoboval, ba strojnásoboval svoju usilov­nosť a robil, čo mohol, aby misionárom – tak ako už v Mure – preukazoval služby v kuchyni alebo pri opra­ve šiat. Viedol aj prosebné zápasy pred bohostánkom, pred Pannou Máriou. Jeho prípad začal pátra Caŕara ilačiť ako mora. „A čo ak je to predsa Božia vôľa?“

„No dobre, Gerard, keďže sa ťa nemôžem zbaviť, vy­skúšam ťa. Pošleme ťa do nášho domu v Delicete. Ale ty (.mi musíš sám dosvedčiť, že to robím proti svojej vôli.“ Poslal ho teda s odporúčaním k pátrovi Lorenzovi D’ Antoniovi, rektorovi v Delicete. Gerard vzal list ako vstu­penku do neba a radostne odcestoval. Tu je spomínané „odporúčanie“: „Posielam vám postulanta, ktorý je neuži­točný pre akúkoľvek prácu, pretože je slabý. Koniec-kon- cov o jedného viac pri stole. Nepodarilo sa mi zbaviť sa ho. V Mure ho pokladajú za čnostného mladého muža.“ Do Deliceta bolo päťdesiat kilometrov po zlých .1 neznámych cestách. Gerard sa väčšmi vznáša ako krá­ča. Jeho srdce je povznesené.

Ešte v ten istý večer zbadá na kopci, ktorý sa dvíha nad mestom, zvonicu kaplnky Panny Márie Potešiteľky s pozadím okolostojaceho lesa. Opäť je to Panna Mária, ktorá ho prijíma!

Opäť ona – keď mu už dala obdivuhodnú odvahu premôcť všetky tie odmietnutia. Je 17. máj 1749. Ge­rard má práve dvadsaťtri rokov.

Proti vôli a srdcu svojej matky, proti tvrdému od­mietnutiu pátra Cafara, proti svojmu vlastnému telu a všetkým predpokladom vyhral prvé kolo na ceste k nedosiahnuteľnému ideálu.

nikto doma nevedel o jeho lezení na vežu katedrály, aby mohol navštíviť svojho milého „Zajatca“ v bohostánku?

Teraz bol zajatcom Gerard. Zajatcom lásky ako Ježiš. Musel na to spomínať s úsmevom na perách a so slzami v očiach.

No a teraz z lásky bude aj utečencom.

Zabalil sa do deky, aby stlmil náraz na chodník? Ale­bo sa spustil ako na lane pomocou posteľnej plachty? Možno trochu otrasený, ale v poriadku bol na ulici. Rýchlo sa dal na cestu opusteným mestom smerom na Atello a Rionero. Schovával sa a čakal, kým sa ľudia vrátia a cesta bude voľná, alebo bežal cez polia a olivo­vé háje, aby ho nevideli? Išiel celé hodiny tak rýchlo, ako len vládal. Niesla ho jeho silná vôľa, ale aj milosť, keď si pomyslel na matku a sestry.

Cítil, že to bol predovšetkým Boh, ktorý niečo chcel. A tak išiel ďalej a ďalej.

Aj Boží rytieri napredovali rýchlo. Azda už stúpali z Atella do Rionera v rytme striedania meditácií, ružen­cov a bratských rozhovorov. Zrazu počuli, ako niekto za nimi volá: „Otcovia, počkajte ma!“ Otočili sa a ne­verili vlastným očiam. Skutočne, bol to on, Gerard Ma- jella. Zadychčaný, ale bol tu.

Aj im došiel dych z toľkej tvrdohlavosti!

Sprievod zastal. Páter Cafaro sa tváril, akoby nič ne­chápal. S prísnou tvárou sa ho spýtal: „Aké posolstvo nám prinášaš?“

„Zoberte ma do vašej rehole, páter, tam chcem žiť.“ „Už som ti sto ráz povedal, že sa to nedá. Naša kon­gregácia nie je pre teba vhodná.“

Ostatní pátri mu pritakávali: „Dobre ti radíme. Vráť sa domov.“

Gerard však len tvrdohlavo stál.

Príliš unavení na to, aby sa dohadovali, pokračovali vo svojej ceste a pokorný a rozhodnutý Majella kráčal za nimi.

Rionero rozhovor pokračoval: „Prinajmenšom ma teda vyskúšajte. Ak to skutočne nepôjde, môžete ma poslať preč.“

Tak sa začal každodenný zápas medzi neústupčivým predstaveným a neodbytným žiadateľom. Medzitým (ierard zdvojnásoboval, ba strojnásoboval svoju usilov­nosť a robil, čo mohol, aby misionárom – tak ako už v Mure – preukazoval služby v kuchyni alebo pri opra­ve šiat. Viedol aj prosebné zápasy pred bohostánkom, pred Pannou Máriou. Jeho prípad začal pátra Caŕära tlačiť ako mora. „A čo ak je to predsa Božia vôľa?“

„No dobre, Gerard, keďže sa ťa nemôžem zbaviť, vy­skúšam ťa. Pošleme ťa do nášho domu v Delicete. Ale ty lam musíš sám dosvedčiť, že to robím proti svojej vôli.“ Poslal ho teda s odporúčaním k pátrovi Lorenzovi D’ Antoniovi, rektorovi v Delicete. Gerard vzal list ako vstu­penku do neba a radostne odcestoval. Tu je spomínané „odporúčanie“: „Posielam vám postulanta, ktorý je neuži­točný pre akúkoľvek prácu, pretože je slabý. Koniec-kon- cov o jedného viac pri stole. Nepodarilo sa mi zbaviť sa ho. V Mure ho pokladajú za čnostného mladého muža.“ Do Deliceta bolo päťdesiat kilometrov po zlých a neznámych cestách. Gerard sa väčšmi vznáša ako krá­ča. Jeho srdce je povznesené.

Ešte v ten istý večer zbadá na kopci, ktorý sa dvíha nad mestom, zvonicu kaplnky Panny Márie Potešiteľlcy s pozadím okolostojaceho lesa. Opäť je to Panna Mária, ktorá ho prijíma!

Opäť ona – keď mu už dala obdivuhodnú odvahu premôcť všetky tie odmietnutia. Je 17. máj 1749. Ge­rard má práve dvadsaťtri rokov.

Proti vôli a srdcu svojej matky, proti tvrdému od­mietnutiu pátra Cafara, proti svojmu vlastnému telu a všetkým predpokladom vyhral prvé kolo na ceste k nedosiahnuteľnému ideálu.

Druhé kolo

Píše sa rok 1749. Je to rok, v ktorom Boh daruje mladej Kongregácii najsvätejšieho Vykupiteľa pápežské schvá­lenie a svätého Gerarda Majellu.

Cestu pripravila Panna Mária. Ona spolu so svätým Alfonzom založila túto apoštolskú školu roku 1732 v Scale. Odvtedy uplynulo šestnásť rokov. Malé seme­no zatiaľ vyrástlo v stromček: päťdesiat rehoľníkov, otcov a bratov, všetko svätých. Žili v štyroch domoch: Ciorani a Pagani na rovine Arna, Deliceto alebo Iliceto v provincii Fogia a Materdomini v Caposele.

Domy boli chudobné. Rehoľníci „bez pšenice, bez vína, bez syra, bez jačmeňa, bez peňazí,“ písal zakladateľ. Brat Onofrio to výstižne zhrnul: málo jedla a veľa práce. Gerard nad tým jasá. Povedal: „Práve to ma priťahuje.“ Keď si páter D’Antonio obzeral novoprišelca, mož­no si pomyslel: „Páter Cafaro nám poslal zvláštny dar! Postulanta do nemocnice!“

Určil ho za pomocníka iných bratov pre prácu v zá­hrade. Čoskoro však bolo jasne, že tento malý, v práci neúnavný, „neužitočný“ krajčír pracuje za štyroch. Aj keď bol väčšmi zvyknutý na krajčírsku ihlu ako na mo­tyku, sám prosil o najťažšiu prácu: „Nechajte mi to, ja som ešte mladý,“ hovorieval.

Dokonca si ešte našiel čas búrať starý múr, zbierať kamene a nosiť ich na stavenisko, aby sa urýchlila stav­ba kláštora a exercičného domu.

„Nevydrží to ani šesť dní,“ tvrdili misionári z Mura. Vydržal to šesť dní, šesť týždňov a bol tam takmer šesť mesiacov, keď pátra Cafara menovali za superiora v Delicete.

Či medzitým už niečo počul o svojom mladom „utečencovi“? V každom prípade je isté, že mladý tvr­dohlavý krajčír mu ako posledný zo všetkých pokorne pobozkal ruku pri slávnostnom sľube poslušnosti. Pá­ter Cafaro bol falošným prorokom! Ešte horším, ako si sám spočiatku myslel. Každý totiž spieval chválu na pracovnú horlivosť a telesnú odolnosť tohto „neužitoč­ného brata“.

Ešte väčšmi chválili jeho poslušnosť, jeho bratskú lásku, jeho presnosť a jeho ducha modlitby a kajúcnos­ti. V mnohom už predstihol starších bratov so sľubmi.

Keď uplynulo šesť mesiacov postulátu, páter Cafaro prosil generálneho predstaveného Alfonza de Liguori

o prijatie mladého Majellu do noviciátu.

Noviciát bratov vtedy trval najmenej dva roky, alebo presnejšie, bol prvý a druhý noviciát. Každý tival šesť mesiacov a medzitým žili jeden rok normálnym rehoľ­ným životom, aby sa sami skúmali. Oblečenie habitu otváralo prvý noviciát a časné sľuby ukončovali druhý noviciát.

Gerard na Vianoce roku 1749 z rúk pátra Cafara .1 pod žehnajúcim pohľadom Našej milej Pani Poteši- leľky dostal habit a opásali ho veľkým redemptoristic- kým ružencom.

Svoje skúšobné roky prežil v Delicete. Tam mal šťastie, že ho viedol veľký, sám osebe svätý majster, kto­rý bol triezvy’ a horlivý, opatrný a odvážny súčasne; on akoby mečom presekol posledné zvyšky egoistickej pri­rodzenosti a vyskúšal extázy a divy v ohni poslušnosti: bol to páter Cafaro.

Zázrak, ktorý mu Gerard každodenne znovu a zno­vu predkladal, bola modlitba. Keď tento dôkladný pra­covník splnil svoje úlohy, utiahol sa do kostola! K trom hodinám dennej modlitby, ktoré predpisovali rehoľné pravidlá, pridával ešte hodiny poludňajšieho pokoja – a tie sú v tejto krajine tropických horúčav sväté – a čas­to aj hodiny nočného odpočinku. Ráno ho nachádzali pohrúženého v modlitbe na tom istom mieste, kde ho videli predchádzajúci večer.

Samotná jeho práca bola vždy ožiarená slnkom Bo­žej prítomnosti. Aby vyskúšal jeho poslušnosť, páter Cafaro mu prikázal, aby nemyslel na Božiu prítomnosť. Gerard vynaložil obrovské úsilie, aby sa oslobodil od tejto „fixnej idey“, ale vzdychal, až to budilo súcit: „Nemôžem! Jednoducho nemôžem!“

Ako pokorný nasledovník svojho ukrižovaného Krista bičoval sa striedavo lanom s uzlami alebo bičom, ktorého remienky boli zakončené oceľovými hrotmi. To bolo bičovanie! Čo sa týka korunovania tŕním, nosil kajúcu košeľu a malé retiazky s pichliačmi. Na hrudi no­sil železné srdce s pichliačmi a na noc si hlavu ovenčil ostnatým drôtom. Pôstom nahrádzal špongiu so žlčou a octom. Vyhlásil: „Láska k Bohu nemôže preniknúť do duše, keď je plný žalúdok.“ Dva kúsky chleba mu stačili na celý deň. A to málo, čo musel z poslušnosti jesť, si korenil aloou a zemežlčou.

Po troch rokoch modlitby dostal dokonca v deji­nách svätých jedinečnú milosť – úplne stratil schopnosť rozoznávať chute. „Uhorka alebo kuriatko je pre moje podnebie to isté,“ vyhlásil raz veselo doktorovi Santo- rellimu v Caposele.

Tento nenasýtenec v túžbe ešte väčšmi napodobňo­vať utrpenie svojho Majstra, ako ho popisuje Antonio delí Olivari v Bolestnom roku, dostáva pomoc…

Do Deliceta prišiel nový postulant z Lacedonie – Andrea Longarelli, starý priateľ a známy. On bude ka­tom. Väčšia jaskyňa v blízkosti kláštora mala byť popra­viskom. Tam novic s rukami uviazanými na kus dreva ako božský Trpiteľ prijímal údery upleteným mokrým lanom na holé plecia. Keď krv zafarbila lano a steny, k U prestal. Ale náš trpiteľ už zatiaľ pripravil tŕňové vet­vu’ky, ktoré si dal okolo hlavy a brat Andrea bil po nich Inllicou. Zostalo ešte ukrižovanie. Brat Gerard priniesol do jaskyne kríž vo výške človeka, taký, aké stavali misio- n,ii i na konci misií. Nechal sa naň priviazať.

I’rosby svätca museli byť veľmi presvedčivé a autori-

#ii neodolateľná, aby premohla odpor svojho kata.

Keď si novic pýtal od magistra povolenie napodob­ňovať Ježišovo utrpenie, chápal to páter Cafaro ako »vnibolický akt, niečo ako modlitbu krížovej cesty. Keď sa napokon dozvedel o tomto hrdinskom jednaní, v mene poslušnosti urobil tomu koniec.

Gerard roku 1752 počas druhého noviciátu znovu obnovil svoju božskú pašiovú hru s povolením druhé­ho magistra. Teraz mal dvoch katov: jedného starého hriešnika, ktorého obrátil – Francesca Testu, a mladé­ho, silného mládenca, ktorý bol nemilosrdný a vždy ťa­hal lano ako zmyslov zbavený takou silou, že mu skoro /lomil chrbticu.

Boh sám pokračoval v hre. Ako svätý František / Assisi, svätá Katarína Sienská a niektorí iní aj Gerard dostal mystickú milosť prežívania Kristovej smrteľnej úzkosti. Každý štvrtok ho náhle vnútorne ovládlo utr­penie z Getsemanskej záhrady, niekedy dokonca vracal krv, čo si lekári nevedeli vysvetliť. V piatok ho celý deň trápili vnútorné bolesti a telesne i duševne ho vyčerpá­vali.

Jedného jarného večera roku 1750, keď sa už blížil koniec prvého noviciátu, videl páter Cafaro z okna, ako je Gerard prácou v záhrade úplne vyčerpaný. Pozorný magister spoznal, že to presahuje jeho sily. Preto ho ur­čil za kostolníka.

Od tejto chvíle sa Gerardov život točil okolo jeho veľkej lásky, okolo Ježiša v Najsvätejšej sviatosti a okolo Matky Potešiteľky. Teraz už bude v ich blízkosti nielen vo svojom voľnom čase, ale aj v pracovnom, nielen po nociach, ale aj vo dne.

Tí, ktorí prichádzali do kostola, ešte nikdy ho ne­videli taký čistý. Svätyňa bola rozšírením jeho vlastnej anjelskej duše a práve tak horela plameňmi z kvetín a svetiel.

Ako by sa dala popísať jeho vášnivá láska k božské­mu Priateľovi? Páter Tannoia o tom hovorí: „Bol som v kostole bez toho, žeby to zbadal. Videl som, ako ne­spočetne mnoho ráz sa zastavuje pred oltárom a zasa vstáva a odchádza vo vnútornom zápase medzi povin­nosťou, ktorá ho nútila odísť z kostola, a spoločnosťou svojho Ježiša, ktorá ho zadržiavala pred bohostánkom. Keď sa konečne s námahou odtrhol, hlasno volal: ,Pusť ma, mám robotu!1 a utekal k dverám.“

Poznáme aj druhú veľkú a krásnu vášeň brata kos­tolníka: Svätá Panna, „veľká Pani“, Nepoškvrnená jeho srdca a jeho zasnúbenia v Mure, Panna Mária Poteši- teľka, ktorej ako rytier slúžil v jej kostole v Delicete. Ona, bez poškvrny počatá, mu ovládla dušu a často aj zmysly.

Jedného dňa uprel svoj zrak na obraz Nepoškvrne­nej, ktorý visel na hlavnom schodišti v dome. O chvíľu ho bolo vidno v extáze vznášať sa od zeme smerom k obrazu. Pútnici, ktorí sa tam zhromaždili, neverili vlastným očiam.

No uvidia ešte iné veci.

Gerard raz išiel v sprievode dvoch mladých mužov do Deliceta. Cestou sa zastavili na mieste, ktoré sa vo­lá Francese a je blízko mariánskej kaplnky. Prichádzajú k nej a on im hovorí o veľkosti Božej Matky. Jeho tvár sa mení, je ako oheň. Zrazu vyberie z kapsy kúsok papie­ra, napíše naň niekoľko slov, zloží ho ako list a vyhodí s vášnivou láskou hore k Madone. List skutočne letí, ale aj Gerard sa dvíha od zeme tak, akoby bol svojou láskou

nesený vzduchom k Panne Márii. Obidvaja mladí muži zmätení a udivení – ho videli, ako v extatickom lete prekonáva celý kilometer až k svätyni Panny Márie Po- tcSiteľky.

Eucharistia a Panna boli jeho veľkou láskou, ktorá ho podporovala v jeho strašnej krvavej hre.

Vyhral aj druhé kolo: mohol zostať v Kongregácii najsvätejšieho Vykupiteľa.

Z učňa sa stáva majster

Noviciát je školou kresťanských a rehoľných čností. Na prvom mieste je láska k blížnemu.

„Všetko opustiť, aby som mohol slúžiť,“ pozname­nal si Gerard vo svojich rozhodnutiach.

Bol nielen kostolníkom, ale aj krajčírom. V čase, ked plátno a vôbec akékoľvek látky boli v Delicete zriedka­vosťou, pre iného by to bola príležitosť prilepšiť si. Pre Gerarda to však bola možnosť veľkodušne sa zrieknuť svojho podielu. Jemu stačila najchudobnejšia bielizeň, najobnosenejšie šaty. Chýba niečo spolubratovi? Prečo chodiť za predstaveným a v časoch takej núdze robiť výdavky? Dával svoje. Mrzol celú zimu, pretože svoju vlnenú vestu dal spolubratovi, ktorý ju potreboval.

Za múrmi kláštora ho videli, ako na cestách pomáhal starcom niesť otiepky raždia a koše plné bielizne starým ženám, ktoré sa vrátili z prania v potoku.

dôsledku zemetrasenia, epidémií, sucha, veľkých búrok, veľkých daní, ktoré vyžadovali vlastníci pôdy, bolo v Delicete veľa chudobných ľudí. Ako sa Gerard tešil, keď im mohol pri kláštornej bráne rozdeľovať po­zemský chlieb a nebeské slová. A niekedy aj zázraky.

Tak sa stalo, že istý mladý muž si nemohol zarábať každodenný chlieb ani prácou, ani žobraním. Rana na nohe mu znemožňovala akýkoľvek pohyb. Jeho rodi­čia počuli o svätosti a divoch brata Gerarda. „Keby to tak bola pravda,“ povedali si. Posadili syna na somá­ra a išli do Deliceta, aby prosili o zázrak. Nič menšie

len zázrak!

blízkosti kláštora stretli nejakého rehoľníka.

„Chceme hovoriť s bratom Gerardom.“

„Čo od neho chcete?“

„Chceme ho prosiť, aby uzdravil nášho syna.“ A vy­rozprávali mu všetko o rane, o ochrnutí a o celej tej biede.

Brat Gerard – lebo to bol on sám – si kľakol vedľa nemocného, strhol obväz z rany a prezeral si ju, ako­by na ňu hľadal liek. Hnis vytekal, všetko bolo špina­vé. Priložil ústa k zanedbanej rane, vysal hnis, umyl .1 „dezinfikoval“ ranu svojím jazykom, opäť ju zaviazal .1 povedal chorému: „Môj milý brat, nezabudni, že to ťa Boh uzdravil. Poďakuj sa mu a už nehreš.“ A zmizol ako blesk.

Rodičia mladého muža onemeli a strnuli úžasom. Chorý vstal. Už niet bolestí, už nič neprekáža chôdzi.

„Odstráňme obväz!“

Už niet rany. Vrátili sa domov a chválili Boha a bra­la Gerarda.

Láska k nepriateľom je hádam ešte ťažšia ako poboz­kať malomocného.

Aby si ľudia skrátili dlhú cestu z Foggie do Deliceta, používali chodník, ktorý viedol cez pozemky kniežaťa di Bovina. Knieža chcel tento zvyk odstrániť, preto za­kázal chodník používať a postavil k nemu stráž. Gerard

o tom nevedel a jedného dňa išiel na koni chodníkom ku kláštoru. Surový strážca ho uvidel, vrhol sa naňho pevne rozhodnutý exemplárne ho potrestať: „Už dlho hľadám nejakého mnícha, aby mali moje ruky čo ro­biť!“ kričal. Kolbou ho zrazil z koňa a bil ho na zemi, akoby mu chcel polámať všetky kosti.

„Bi, bi ma, brat môj, máš pravdu,“ povedal rehoľ­ník.

Zlý človek počítal so všetkým, len nie s takouto po­kornou miernosťou, dokonca ani u mnícha. V okamihu bol ako premenený, odhodil zbraň, udrel sa do pŕs a bo­lestne zvolal: „Čo som to urobil! Zabil som svätca!“

Ale nezabil ho. Gerard mal zlomené rebro, čo mu neskôr zapríčinilo chrlenie krvi a tuberkulózu.

Či mu môže odpustiť? Gerard ho veľmi srdečne objal a ešte našiel dôvody ospravedlniť jeho jednanie. Keďže už sám nevládal vystúpiť na koňa a udržať sa, prosil svojho „priateľa“, aby ho vydvihol a sám si sadol na koňa za ním a pevne ho držal v sedle, kým neprídu do kláštora. Nič mu cestou nevyčítal a ani sa nesťažo­val. Rozprával mu o Bohu, o duši, o hriechu a o pekle. Hriešnik začal rozmýšľať nad sebou.

Keď prišli do Deliceta, rehoľníci obklopili Gerarda: „Môj Bože, ako to vyzeráš, čo sa stalo?“

„To nič nie je,“ odpovedal brat, „spadol som z ko­ňa. Tento dobrý muž mi prišiel na pomoc. Treba ho odmeniť…“

Prv, ako odišiel, ešte mu poradil: „Brat môj, už viac také niečo nerob! Môže ťa pri tom stihnúť nešťastie!“ Trochu neskoršie sa stalo, že po tejto stráženej ceste prechádzal františkán Giuseppe z Deliceta. „Mních!“ Náš strážca sa opäť cítil provokovaný. Františkán rýchlo zostú­pil a ospravedlňoval sa, že o rozkazoch kniežaťa nevedel, a prosil ho, aby mu odpustil pre lásku svätého Františka a svätého Antona. Surovec mu odpovedal ranami kol­bou; nemusel brať nijaký ohľad, pretože teraz už vedel, že mnísi sú ako baránky. Františkán bol však toho názo­ru, že už je dosť pokornej trpezlivosti. Cítil sa dostatočne silný na to, aby chlapa premohol. Skočil naňho, vytrhol mu zbraň, zbil ho ňou a dokopal. Potom išiel ku knieža­ťu a ukázal mu rany, ktoré od strážcu utŕžil. Knieža stráž zrušil a strážcu prepustil, pretože nemal záujem nechať mrzačiť mníchov a ľudí, chcel iba chrániť svoj majetok.

No bývalý strážca sa ešte dosť nepoučil. Jedného dňa nastal spor medzi ním a jedným rivalom. Vznikla bitka, v ktorej strážcu zabili. „Raz sa ti stane nešťastie,“ povedal vtedy svätý brat z Deliceta.

„Len pridaj, máš pravdu,“ povedal Gerard strážcovi. Jeho obdivuhodná pokora bola celkom úprimná. „Som samý hriech,“ písal, „proste Boha, aby mi odpustil. Všetci sa obracajú. Iba ja zostávam bezcitný, zatvrdený v zlom.“ Alebo: „Vidím, že som pred Bohom nehodný a hriešny. Hanbím sa objaviť pred ním v modlitbe.“

Obviňoval sa, že zjedol dva tenké kúsky chleba, na ktoré si vraj nezarobil. Pritom často vôbec nejedol.

Pre Gerarda bolo takmer neznesiteľné, ak ho niekto chválil, zatiaľ čo ho oblažovalo, keď naňho zabúdali .1 pohŕdali ním.

Pretože sa naozaj pokladal za nehodného jesť a bý­vať pod strechou Kongregácie, vždy sa usiloval uskutoč­ňovať svoj ideál – zaberať pokiaľ možno málo miesta ,i málo jesť. Dôsledne žil túto hru chudobného Krista, ktorý „nemal miesta, kde by hlavu zložil“.

Ako krajčír mal za úlohu pripravovať a prideľovať izby pre tých, čo prichádzali na duchovné cvičenia. Často bolo málo miesta, a preto šťastný dával k dispo­zícii svoju celu tak, ako to robil so svojou bielizňou a vlnenou vestou. Bez toho, že by o tom niekto vedel, dlhý čas žil v kláštore ako kočovník, bez postele a cely.

Kde trávil tých málo hodín odpočinku, ktoré si tu ,i tam doprial? Až neskôr sa prišlo na to, kde sa utiahol: do opusteného kúta domácej chodby, alebo do chlie­va, kde mu kone, somáre, kravy, kozy a hydina pripra­vili najlepšie prijatie na svete. Tam sa vystrel s väčším pohodlím ako králi vo svojom páperí. Jeho najmilším miestom však bol výklenok pri mramorovom oltári Panny Márie Potešiteľky. Odložil odtiaľ vázy, svietniky a omšové nádoby a schúlil sa za oltárom pod bohostán- kom ako pes k nohám svojho pána.

Jedného dňa sa však stalo, čo sa muselo stať. Keďže bol príliš unavený a bolo potrebné dohoniť vela spán­ku, nezobudil sa na spoločnú modlitbu. Po raňajšej modlitbe prišla hodina omše, ale kostolníka nikde. Kde je Gerard? Zvonenie na „Sanctus“ ho konečne prebralo. „Bože môj, kde som? Čo sa to deje?“ Teraz sa nemo­hol objaviť! Každý by ho videl a jeho bývanie by sa prezradilo. Nemohol sa ani hýbať: bolo by ho vidieť cez priehľadnú kovovú rozetu, ktorá smerovala do kos­tolnej lode. Gerard bol zajatcom svojho Zajatého až do konca svätých omší, ktoré jednu po druhej slúžili pri hlavnom oltári.

Jeho duchovný vodca, rektor a magister páter Ca- faro sa nikdy nechcel stavať proti vnuknutiam Ducha Svätého, ale teraz sa domnieval, že musí ukončiť toto blúdenie, a prikázal bratovi, aby býval v jednej cele, kde bude v noci spať a cez deň podľa potreby odpočívať.

Gerard si vybral izbičku bez okna a svetla. Priniesol tam slamník, ktorý vyzeral ako pravý, ale iba na oboch koncoch bolo trochu slamy. Med/.i tým boli kamene, kúsky škridiel a zbytky tehál. Všetko bolo položené na niekoľkých doskách. Celý nábytok brata Gerarda tvori­

lo jedno staré kreslo, o ktorom nik nevedel, akým zázra­kom sa ešte nerozpadlo.

Raz prišiel do Gerardovej izby brat Cesare, ktorý po­treboval slamník pre chorých a domnieval sa, že si ho na niekoľko dní môže požičať práve od brata Gerarda, ktorý vtedy nebol doma. „Ale je ťažký“, mrmlal si, keď ho dvíhal na jednom konci, „ťažký ako kamene.“ Pove­dal to výstižne!

Keď sa prezradilo toto tajomstvo, spolubratia a náv­števníci využili neprítomnosť majiteľa, aby v temnom kúte vyskúšali slamník. Z tohto kúta sa stalo pútnické miesto. Tí, ktorí si konali exercície, dokonca aj bisku­pi z Melŕi a 7. Lacedonie rozjímali pri tomto slamníku a prežívali pritom najväčšie dojatie. „Brat Gerard,“ pýtal sa ho jedného dňa súcitne brat, „prečo sa tak trápite?“

„Lebo práve to si zaslúžim, brat môj,“ odpovedal (ierard, „a je to ešte všetko málo pre Boha, ktorý ma utvoril.“

zmysle pokánia zložil „najdokonalejší sľub“: „Ro­biť to, čo poznávam pred Bohom ako najdokonalejšie. ľ<> znamená, že každý skutok, aj nepatrný, musí obsa­hovať to, čo sa mi v Božích očiach vidí najvhodnejšie k umŕtvovaniu. Predpokladám, že mám vždy k tomu povolenie, aby som mohol konať s istotou. To ma ve­die k poslušnosti“ (Caionne, str. 61-62).

Ako perie vo vetre

„Čnosťou z povolania“ rehoľníka je poslušnosť, bez ktorej nie je možný spoločný život. „Boh nás volá clo rehole, aby sme sa naučili poslúchať,“ píše Gérard. Čo je rehoľník? Učeň svätosti. Kto je svätý? Divotvorca? Ten, kto upadá do extázy? Nie. Ale je ním človek, ktorý vo všetkom plní Božiu vôľu. Kde nachádzame Božiu vôľu? Predovšetkým v rehoľných pravidlách a v poky­noch predstavených.

Gérard bol vyslovene svätcom poslušnosti, lebo ona jedinečným spôsobom vytvára jeho duchovnú fy- ziognómiu v galérii svätých. Preto tak miloval pašiové hry, lebo išiel v stopách Krista, ktorý bol poslušný až na smrť, až na smrť na kríži.

tejto lire Gérard otvoril svoju dušu podnetom poslušnosti práve tak ako vnuknutiam Ducha Svätého. „Ako korok na vode, perie vo vetre, sledujúc tok vody a vanutie vetra bez najmenšej vlastnej vôle“ (H. Bro­chet).

No „nie je vždy jednoduché byť závanom vetra ale­bo vodou, keď treba niesť bremeno takého zanietenia… Zbytočné slovo, nešťastne formulovaná veta a už môže byť všetko neisté! A predstavený bude súdený podľa to­ho slova alebo onej vety.“

Perie naopak bude súdené podľa svojej poslušnosti. Preto Gérard poslúchal doslova a so zatvorenými oča­mi. Keď si niekto stále hovorí, že litera zabíja, duch oživuje, potom sa mu bez problémov podarí posluš­nosť rozriediť svojím výkladom, čo je koniec-koncov iba prejavom vlastnej vôle. Gérard nepoznal nijaký taký výklad. Usiloval sa nájsť ducha cez literu.

„hr.it Gerard, vydaj sa ihneď na cestu do Ascoli,“ wt/k.izal mu predstavený. V okamihu sa dáva na cestu

biednom oblečení a v opotrebovaných topánkach, Itliur nosil doma.

Ascoli má, prirodzene, nepredstaviteľný úspech,

| m i in/e okolo tohto brata v karnevalovom oblečení Klimmažďujú sa so smiechom a výsmechom predo- vši tkým deti. Je však z toho šťastnejší, ako keby ho víta­

li zvonením a so zástavami.

Kto by sa odvážil takúto doslovnú, sme v pokušení povedať, že až naivnú poslušnosť odsúdiť, tomu sám Holi dáva nasledujúcu prekrásnu odpoveď. Náš novic » kostolník mal v dome aj iné úlohy: šiť, zametať krí- / 0 v ú chodbu, posluhovať v jedálni, keď už nerátame fAzne zastupovania a náhodné služby.

ledného dňa ho páter Cafaro poveril zastupova­ním vrátnika. Povedal mu: „Len čo niekto zazvoní, nechaj svoju prácu a ihneď bež k bráne.“ To dopolud­nie hol Gerard v pivnici, aby natočil víno pre spolo- i’enstvo. Práve narazil sud a v jednej ruke držal zátku ,i v druhej džbán, do ktorého tieklo víno. Tu niekto /.izvonil pri bráne. Ihneď sa rozbehol otvoriť s džbá­nom v jednej a so zátkou v druhej ruke. Cestou stretol pátra Cafara:

„Kde bežíš s tým džbánom a zátkou, brat Gerard?“ „Páter, niekto zvonil pri bráne a vy ste mi prikázali pri prvom zvonení otvoriť.“

„S týmto v ruke?“

„Áno, aby som nenechal ľudí pri bráne čakať.“

„Ach, môj dobrý brat! Choď do pece!“

To bol obľúbený spôsob reči predstaveného, keď chcel vyjadriť malú nespokojnosť s úsmevom a potrase­ním hlavy. My by sme povedali: Zmizni!

„Áno, páter,“ odpovedal Gerard a bol preč. Na dlhú dobu sa stratil a páter Cafaro už zabudol na vrátnika s džbánom a zátkou, keď tu ako bez dychu pribehol pekár.

„Páter, páter!“

„Čo chce náš pekár?“

„Hádajte, čo som našiel v peci, keď som chcel zakú­riť a piecť chlieb!“

„Ako to môžem uhádnuť?“

„Brata Gerarda, páter, brata Gerarda osobne!“

„V tvojej peci?“

„Vraj ste mu povedali, že má ísť do pece.“

„To som mu povedal? Čo sa zbláznil?“

„Ale on nechce bez vášho rozkazu z pece vyjsť.“

Tu si zrazu páter Caŕaro spomenul, že stretol Gerar­da s džbánom v ruke, a preto posiela pekára: „Rýchlo utekajte pozrieť, či nenechal otvorený sud.“ Pekár beží a o chvíľu je nazad. Sud bol otvorený, ale ani kvapka nevytiekla na zem. „Boh sám sa s týmto bratom hrá,“ povedal predstavený, „nechajme ho teda ísť tam, kde ho Boží Duch ženie!“ A išiel vyslobodiť svojho zajatca a udelil mu riadne pokánie.

Pozrime sa raz na nášho novica v jedálni. Okrem sto­lov pre spoločenstvo musí pripraviť ešte jeden stôl pre skupinu seminaristov, ktorí sa duchovnými cvičeniami pripravujú na kňazské svätenie. Starostlivo a bez zázra­kov pripraví stôl: nežongluje s taniermi, nepremieňa vo­du v džbánoch na víno, ani víno vo fľašiach na vodu. Celkom normálne. Tu však padne jeho pohľad na obraz Ecce Homo, ktorý visí na stene. Jeho oči tam zostávajú visieť, jeho srdce sa rozohrieva, tvár červenie, padá na ko­lená do extázy, v jednej ruke vidličku a v druhej utierku.

Okolo ide iný brat a volá na Gerarda viac s humo­rom ako udivený – už je na to zvyknutý. Tentoraz je je­ho námaha márna. Priblíži sa, kričí, trasie ním. Krik pri­lákal ďalších, ale všetka námaha bola márna. O chvíľu bude obed a stôl nie je pripravený.

Zavolajú rektora domu. Páter Cafaro ho chytí za ra­meno: „Brat Gerard, prikazujem ti, aby si prišiel k se­be.“ Gerard ihneď vstáva s vidličkou a utierkou v ruke. Jc čas, brat Gerard. Tvoja roztržitosť prevráti domáci poriadok. Musím ti uložiť prísne pokánie.“

Gerard nebol kazuistom ako sme my, preto nepri- jímal ťažkosti ako zámienku neposlúchať. Každá pre­kážka bola pre neho príležitosťou hrdinsky poslúchnuť. IWírka zhasína sviečky, ale rozdúchava oheň.

Boží sluha bol v Carbonare u Dona Antónia Di Do- menica. Páter Fiocchi, magister jeho druhého noviciá- tu, ho čaká v MelH a on chcel ihneď po obede vyraziť.

1 ialo ako z kanvy.

„Brat Gerard,“ povedal Antonio Di Domenico, „pre­tože prší, nemôžete ihneď vyraziť. Je tu Don Matteo Serio, kanonik zo San Angelo dei Lombardi, ktorý vám r.id bude spoločníkom, dokiaľ sa nepripraví jedlo.“ „Ďakujem, Don Antonio, ale ja sa idem pripraviť na cestu, l<-bo večer musím byť v MelH. To mi prikazuje poslušnost.“ „Ale brat Gerard,“ zapojil sa kanonik, „poslušnosť nevylučuje rozumnosť. Váš predstavený vás nechce v tomto psom počasí poslať von.“

„Boh už dá počasie do poriadku tak, že budem môcť pokračovať v ceste.“

Išlo sa k obedu. Hostiteľ a kanonik spoločne naťahujú obed. Keď nastal čas, začína sa Gerard lúčiť. Ostatní pro­testujú: nikto by ho v tomto počasí nenechal odísť! Mu­sí predsa prebrodiť Lausiento a Ofanto, predovšetkým Oŕanto! Rimania mu nie nadarmo dali meno AuHdus, Zradca. Mladý rehoľník rozhodne vstal a povedal: „Pre­páčte, musím poslúchnuť a dnes večer musím byť v bis­kupskom paláci v MelH, kde ma čaká páter Fiocchi. Ne­robte si starosti. Mám vynikajúceho koňa Raposa, ktorý pláva ako kačka. Okrem toho sa počasie zlepší, len čo bu­dem na ceste.“ A odišiel do stajne, aby osedlal Raposa.

Domenico kázal osedlať ešte dva kone a dvom mu­žom prikázal, aby sprevádzali rehoľníka, pokiaľ nepre- brodí divoké potoky.

Sotva vyrazili, slnko zahnalo dážď. No potoky boli plné vody. Lausiento sa dal prebrodiť, ale Ofanto uná­šal stromy a skaly.

„Nechoďte do vody,“ prosili muži. Avšak Gerard urobil veľký znak kríža a popohnal koňa do vody: „Nože, koník, v mene Najsvätejšej Trojice!“ A kôň sa pustil so zdvihnutou hlavou, pričom voda mu siahala až po chrbát. Ale v strede potoka sa priamo na nich rútil strom. „Madona mia, zachráň ho,“ modlili sa muži na brehu a zúfalo volali: „Pozor, brat Gerard, pozor!“

„Nič sa nedeje,“ odpovedal brat, „nebojte sa.“ A stromu povedal: „V mene Najsvätejšej Trojice obráť sa preč!“ V tom okamihu odplával strom iným smerom a jazdec dosiahol druhý breh.

Páter Cafäro chcel preskúmať pôsobenie Ducha Svätého v duši svojho novica. Preto skúšal dávať mu rozkazy na diaľku púhou myšlienkou. Zistil pri tom skutočnosť, ktorej by sa nikdy neodvážil veriť: Gerard poslúchal rozkazy vyslovené iba v mysli.

Túto skúsenosť potvrdil čoskoro aj jeho nástupca páter Fiocchi. Poslal Gerarda s listom do Lacedonie. Zrazu mu prišlo na um, že tam zabudol niečo dôležité napísať. „Ach, keby som ho tak mohol zavolať späť!“ Bolo to iba prianie, okrem toho musel mať brat za se­bou už dobrý kus cesty. Páter neveril vlastným očiam, keď sa jeho „poštár“ náhle objavil vo dverách. „Prečo si sa vrátil?“ pýta sa ho a skrýva svoje veľké prekvape­nie. Gerard sa len usmieva na svojho predstaveného, akoby chcel povedať: „Však vy to viete najlepšie.“

Odteraz páter Fiocchi s obľubou používal tento prostriedok komunikácie, toto rádio Ducha Svätého.

Uveďme tu jeden prípad z množstva ďalších. Raz sa

i uchádza páter Fiochi v Melŕi u monsignora Teodora Bas-

#11 Rozpráva mu o svojom mimoriadnom Gerardovi.

„Rád by som ho poznal,“ hovorí prelát. „Nemohol

l>y lu stráviť niekoľko dní? Pošlem niekoho do Deliceta, ,il>y ho priviedol.“

„To nie je nutné, dôstojnosť. Jednoduché, v duchu formulované prianie z diaľky stačí, aby vyvolalo zázrak

I x »slušnosti.“

Páter sa na okamih sústredí a dáva rozkaz.

Práve v tej chvíli je Gerad u pátra, ktorý zastupoval predstaveného v jeho neprítomnosti:

„Páter rektor ma volá do Melti. Požehnajte ma, páter!“ Kľaká si, prežehnáva sa a vydáva sa na koni z Delice-

#11 do Melfi vzdialeného päťdesiat kilometrov.

Keď sa objaví v biskupskom paláci, pokúša sa ho páter ľiocchi oklamať: „No toto! Prečo si prišiel, brat môj?“ „Váš rozkaz, dôstojnosť!“

„Môj rozkaz? Neposlal som ti predsa ani nijaký list, ani iné oznámenie!“

„Oznámenie áno, a to v prítomnosti monsignora, ktorý ma chce vidieť.“ A obracia sa k biskupovi:

„Monsignor, čo chcete vidieť? Jedného zemského červa, hriešnika, úbožiaka, ktorý potrebuje všetko Božie milosrdenstvo, aby nebol zatratený…“

Napriek tomu musel niekoľko dní zostať v biskup­skom paláci. Boli to dni sústredenia: modlitby, pôsty, sebatrýznenie. Teda nič nové. Žil pokorne v spoloč­nosti domáceho služobníctva okrem chvíľ, keď ho pre­lát zavolal k sebe. Ten pri týchto rozhovoroch žasol, s akou hĺbkou hovoril tento pokorný brat o Božích tajomstvách. Tak by to nedokázali ani kanonici a profe­sori jeho seminára.

Cas, ktorý mu predstavený dal, rýchlo plynul. Už nič nemohlo Gerarda zadržať: ani biskupovo naliehanie,

ani zlé počasie, ani neskorá hodina, ani hmla, kedy si človek nevidel ruku pred očami. Rozlúčil sa, nasadol na koňa a v daždi a hmle sa vydal do Deliceta.

Mal byť dva dni na ceste a večer sa zastaviť v La- cedonii v rodine Dona Constantina Capucciho, ktorý bol zvláštnym priateľom a veľkým dobrodincom mla­dej Kongregácie.

Hmla hustla tak rýchlo, ako sa približovala noc. Bolo to v marci. Tmavý les ešte prispel k tomu, že sa nedalo nič rozoznať. Cesta viedla okolo zrázov. Ofanto hučal a vystúpil z brehu. Kde vlastne bola cesta? Kôň i jazdec sa každým krokom mohli zrútiť do rozbúreného prúdu. Gerard sa modlil, triasol sa zimou, bičovali ho prúdy vody. Môj Bože, pomôž, pomôž!

Tu nocou ktosi prichádza, ledva viditeľná postava. Rukou chytila koňa za uzdu. Z tmy zaznel pyšný hlas: „Toto je moja hodina! Konečne ťa mám!“

Gerard odpovedá celkom pokojne:

„Ach, to si ty…! Ty ohavné zviera, v mene Ježiša a Márie ti rozkazujem, aby si ma okamžite priviedol do Lacedonie. A to bez blúdení a aby si mi neublížil! Tak poďme, do toho!“

Porazený, zúrivý, ale poslušný viedol satan ako zvláštny sprievodca svojho „rytiera“ cez hory a lesy. Blízko mesta pred kaplnkou zasvätenou Najsvätejšej Trojici posiela Gerard svojho „sprievodcu“ preč. Je asi desať hodín večer, čierna noc. No Gerard pozná ulice

i domy. Zaklope na dvere Capucciovcov. Don Con- stantino vstáva a pozerá z okna:

„Kto jc tam?“

„Brat Gerard z kláštora v Delicete.“

„Ale, svätý muž, v túto hodinu a v takomto počasí by sa ani Lucifer neodvážil vyjsť von!“

Diabol? Ó, áno! A Gerard mu porozprával svoj zá­žitok.

Hľadanie pokladu

17. júla 1752 zložil brat Gerard v kostole Panny Márie ľolešiteľky večné sľuby chudoby, čistoty, poslušnosti .1 zotrvania v Kongregácii až do smrti. Azda v tom is­tom čase urobil aj sľub „vždy robiť všetko, čo sa mi vidí pred Bohom najdokonalejšie“. Možno to bolo už .i| skôr.

Na konci noviciátu sa ďalšia cesta rehoľníka určuje poslušnosťou: posielajú ho do určitého domu s určitým poslaním.

Poslušnosť vyžadovala od brata Gerarda, aby zostal v tom istom dome. Deliceto sa už nemohlo zaobísť bez lnlio mladého, dvadsaťšesťročného brata Gerarda, kto- m’Iio tam pred tromi rokmi poslali ako neužitočného dlravníka. No nebol ani „vyjedač“, pretože sotva niečo jedol, a ani neužitočný, pretože pracoval za štyroch, /ostane teda pri Panne Márii Potešiteľke kostolníkom, krajčírom, bratom pre všetko.

On sám radostne vyspieval toľké Sláva Bohu! V pus­tovníckej samote Deliceta, vo svojej utajenej jaskyni, v lesoch, takých vhodných na meditáciu, vo svojej záhrade plnej kvetov pre kostol a predovšetkým pred bohostánkom a svojou Matkou Potešiteľkou, ktorým aj naďalej bude patriť celá jeho vrúcna horlivosť!

Pretože odteraz bol bratom so sľubmi, muselo za­čať, prípadne sa zintenzívniť jeho verejné pôsobenie. Jeho čnosť tak silne žiarila, že páter Fiocchi cítil, že nemá právo držať toto svetlo pod mericou. Začínajú tri roky verejného pôsobenia – ako u Ježiša z Nazare- ta. Pôsobiť bude v troch miestach: Deliceto, Neapol, Materdomini.

„Ako kartuzián doma,“ ako si prial svätý Zakladateľ

a on bol skutočne výborným kartuziánom tak chcel byť „svetu apoštolom“. „Bude chodiť a dobre robiť“ v rovnakom duchu, ako to napísali o Ježišovi. Bude otriasať dušami a mestami, rozsievať milosti a zázraky, vyťahovať množstvo ľudí na ulice a cesty, pretože ho chceli vidieť a dotknúť sa okraja jeho rúcha. Nádherné poslanie pre túto nádhernú pokoru.

A aj mimo kláštora zostával tento apoštol kartuziá­nom: aj v palácoch pánov a biskupov žil svojím rytmom nočného bdenia, modlitby, pôstu a umŕtvovania.

Kartuzián zostáva vo svojom srdci apoštolom. Ge- rard má hlad. Hlad po Bohu a dušiach, hlad po Bo­hu pre duše, hlad po dušiach pre Boha. Napísal: „Ó, môj Bože, keby som mohol obrátiť toľko duší, koľko je kvapiek vody v mori alebo zrniek piesku na zemi alebo listov na stromoch.“

Tým, ktorí prichádzali do Deliceta na duchovné cvičenia, „dával všetko, čo mohol“. Akým vynikajúcim misionárom bol! A aké prostriedky používal? Vieme o jeho dňoch a nociach v modlitbe a pokání. K tomu ešte pohotovosť v reči, ktorou mohol obmäkčovať ka­mene, jeho ohnivý pohľad, jeho výrazný hlas, hneď utešujúci, hneď vyčítavý, mimoriadna schopnosť čítať vo svedomí ako v otvorenej knihe, poznávať budúcnosť a hriešnikom bezprostredne ukazovať nadprirodzený svet.

Tento pokorný brat laik bol v porovnaní s inými svätými v nevýhode, lebo nebol kňazom, no pred mno­hými kňazmi mal tú výhodu, že bol svätý.

Nasledujúci príklad – jeden z mnohých – nám pred­staví jeho apoštolskú metódu:

Jedného dňa do Deliceta prišiel „verejne známy hriešnik“, ktorého sa márne pokúšali obrátiť všetkými prostriedkami vrátane miernosti.

Sám biskup z Lacedonic ho poslal, aby si dal do poriadku dušu. Tento sa rozhodol urobiť túto „forma­litu“, aby mal pokoj a mohol sa vrátiť k predošlému životu.

Po spovedi bez úprimnosti a ľútosti išiel do kostola na svätú omšu a prijímanie.

Gerard však toto na podnet „zhora“ poznal, a preto ho zastavil:

„Kde idete?“

„Na prijímanie.“

„Na prijímanie? A čo hriechy, ktoré ste pri spovedi zamlčali? Von! Von! Vyspovedajte sa, ale riadne, ak ne­chcete, aby vás pohltila zem.“

Tento frontálny útok tónom proroka bol účinný. Muž sa do Lacedonie vrátil obrátený.

Ale, bohužiaľ, iba na krátky čas! Keď slamený oheň vyhasol, o to viac vzbĺkol oheň vášní. A všetko bolo horšie ako prv.

Nasledujúci rok sveták znova prišiel do Deliceta, aby zapôsobil aspoň navonok.

„Ach, vy ste tu už zas,“ zvolal Gerard, „zdá sa, že sa vám vedie dobre. A ako sa má vaša duša?“

„Veľmi dobre, brat môj, veľmi dobre.“

Ale brat videl všetky jeho hriechy. Odišiel na nie­koľko minút, priniesol kríž a zavolal pútnika do svojej izby. Zatvoril dvere a okno a prešiel do útoku.

„Teraz sa my traja pomodlíme!“

„My traja? Vidím tu iba vás a seba.“

„A tento?“ opýtal sa Gerard a vysoko zdvihol kríž. „Vy nešťastník, chcete tu opäť zneužiť milosrdenstvo .1 máte odvahu ešte mi povedať, že je všetko v poriad­ku…! Tak, všetko je v poriadku? A čo tieto neslýchané neporiadky vo vašom živote… a čo tieto, a čo ostatné? Pozrite sa, len sa dobre pozrite! Kto zavinil rany na tele Ježiša Krista? Pre koho tečie táto krv?!“

tej chvíli skutočne začína z rán Ukrižovaného tiecť pravá krv.

Spustlík zvolal bezmocným hlasom:

„Krv, Bože môj! Kde sa tu vzala? Odkiaľ?“

„Od vás a z hriechov celého sveta.“

Hriešnik bol zdrvený. Gerard pokračoval:

„Čo zlé vám Boh urobil? Tento Boh, ktorý sa pre vašu dušu narodil v chlieve?“

tomto okamihu sa v náručí brata Gerarda objavil Ježiško.

„A vy napriek tomu máte odvahu urážať Boha? Vy­smievať sa mu? Pozor, s Bohom sa nemožno beztrestne hrať! Kde končí milosrdenstvo, nasleduje súd a trest. Pozrite sa, čo vás čaká, ak budete naďalej takýto!“

Pokynom ruky privolal Gerard démona, ktorý sa na muža vrhol, chytil ho a chcel ho odvliecť. Muža pojala hrôza a zúfalo sa držal brata Gerarda.

„Zmizni, ohavná beštia,“ rozkázal Gerard.

Vízia pekla skončila a s ňou aj hriešny život. Stra­chom a ešte väčšmi ľútosťou otrasený kajúcnik ide k no­hám pátra Petrella, v slzách sa vyspovedá a vyrozpráva onú danteovskú scénu s dovolením zverejniť ju.

Po svojom návrate do Lacedonie žil ako vzorný kres­ťan a tentoraz ním aj zostal až do smrti.

No nie všetci blúdiaci mali takú veľkú drzosť ako tento Lacedončan.

Jedného dňa, keď Gerard na ceste do Sant Agata di Puglia, osady južne od Deliceta, prišiel na jednu kri­žovatku, počul v sebe hlas Ducha Svätého: „Zastav sa, o chvíľu sem príde veľký hriešnik.“ A skutočne sa tam objavil muž so zachmúreným pohľadom.

„Kamže, kamže?“ opýtal sa ho jemne Gerard.

„Čo ťa do toho,“ zamrmlal druhý.

„Aj tak mi povedz, kto si a kam ideš. Kto vie, azda by som ti mohol nejako pomôcť!“

„Idem za svojimi záležitosťami,“ odpovedá zúrivo muž. „Nechaj ma ísť, frataccio, a nelež mi na nervy.“ Tu ho Gerard vezme za ruku a hovorí: „Viem, že si plný zúfalstva a chceš zapredať svoju dušu diablo­vi.“ A povedal mu všetko, čo vedel o jeho biede. Po­tom jemne dodal: „Ale všetko nie je zlé. Pozri, Boh ma sem poslal práve pre teba. Maj veľkú dôveru. Choď do Deliceta, vyhľadaj pátra Fiocchiho a povedz mu, že ťa posiela brat Gerard. Dobre sa uňho vyspovedaj a už sa nemusíš ničoho obávať.“

Tento človek, Francesco Teta, krajčír z Nusca, urobil tak, ako mu Gerard povedal. Obrátil sa s takou vnú­tornou horlivosťou, že už vôbec nechcel opustiť dom v Delicete. Zostal tam roky ako krajčírsky majster a ako vzor modlitby pre celé spoločenstvo.

Vášeň obracať hriešnikov Gerarda nikdy neopustila, či v kláštore alebo mimo. Neustále hľadal duše. V Apu- lii, v Lucanii – neskôr aj v Campanii – by každá cesta mohla rozprávať o nejakej dráme obrátenia.

A ešte ďalší príklad:

Išlo o jedného z tých tulákov, ktorí tiahnu cez lesy a pokojnou krajinou vždy pripravení na nejakú lotrovi­nu a sú ochotní na všetko, okrem poctivej roboty. Ge­rard šiel po lesnej ceste, ale taký Gerard, že by ho bolo možné považovať za všetko možné, len nie za mnícha: mal pokrčený klobúk, krátku roztrhanú sutanu, vybled­nutý plášť s pestrými záplatami a topánky, ktoré už pat­rili na smetisko. Dobrodruh ihneď zavetril príležitosť: „Čo je to za človeka? Nemá na sebe nič meštianske, z neho by som nemal nijaký zisk. Azda je rovnakého razenia? Hej, kamarát!“

„Dobrý deň,“ odpovedal Gerard s údivom a ihneď zavetril „svoju“ príležitosť.

„Ako sa darí? Len tak, na prechádzke na čerstvom vzduchu?“

„Ako vidíš.“

„Je dobré počasie na lov, prirodzene na lov pokladu! Ideš na lov, alebo už 7. lovu?“

„No, to závisí…“

„Od čoho?“

„Napríklad od tvojej sily.“

„Prečo… Mohol by som ísť kúsok s tebou?“

„Prečo nie?“

„Hľadáš veľký poklad?“

„Keď ho už hľadám, tak chcem, aby bol poriadne veľký.“ „Áno, ale človek si musí byť istý, že taký nájde.“

„Ó, ja som si svojím pokladom celkom istý.“

„To si hotový chlap! Som tvoj človek!“

„Rád ti ukážem svoj poklad, iba…“

„Čo iba?“

„Si aj skúsený človek, máš odvahu a znesieš aj mi­moriadne prekvapenia?“

„Za koho ma máš?“

„Poďme teda do lesa. Porozprávaj mi niečo o sebe, aby som videl, či ti môžem dôverovať.“

„Ak chceš vedieť, kto som: som najväčší darebák v tomto kraji.“

„Veľmi dobre.“

Nato začal bandita rozvádzať svoje „kúsky“ a zrejme aj preháňal. Keď sa priblížili k jednej húštine, Gerard vo­šiel dnu a dal znamenie mladíkovi, aby ho nasledoval. Mlčky prišli do stredu húštiny. „Tu je to,“ povedal Ge­rard. Vyzliekol plášť a rozprestrel ho na zemi. „Poď sem, tu si kľakni a zlož si ruky!“ Mládenec robil všetko ako automat. Aj sa dobre cítil, aj sa ho zmocňovala úzkosť.

To sú čertove obrady, myslel si, azda sa hneď objaví aj satan.

Brat dvihol oči k nebu a chvíľu sa modlil. „Kúzelné formuly,“ pomyslel si bandita. Potom Gerard povedal vrúcnym a slávnostným hlasom:

„Sľúbil som ti poklad a svoj sľub dodržím. Nie je to však taký poklad, ako si myslíš. Je to poklad pokla­dov.“

Nato vybral z kapsy kríž: „Tu je ten poklad, ktorý si stratil po všetky tie roky, čo žiješ v hriechu. Stratil si ho pre trochu vzrušenia a dymu. Ale teraz je tu Boh a volá ťa z kríža tu, uprostred samoty lesa.“

A pol hodiny znela táto prenikavá a otriasajúca ká­zeň v lesnom tichu.

Pohnutý a zdrvený hriešnik striedal slzy a výkriky zdesenia a ľútosti.

Keď Gerard videl tohto „tvrdého“ muža, že je ako dieťa, zmocnila sa ho neha. Ako matka ho privinul k se­be a ako malému dieťaťu mu povedal:

„Poď, môj malý, všetko bude v poriadku. Pôjdeš so mnou, pripravíš sa na dobrú spoveď a opäť nájdeš svoj poklad. Veď som ti povedal, že nájdeme poklad.“

A u Panny Márie Potešiteľky našiel dobrodruh lásku ľudí, pokoj v duši a radosť v Bohu. Skutočný poklad!

Iba zriedkavo sa stalo, že by sa Gerard vrátil zo svojej cesty bez „stratenej ovce“. Vždy ju niekde našiel.

„Mal som dobrý lov,“ rozprával šťastne pátrovi Fioc- chimu, „budeme sa tešiť.“

Keď Gerard zbieral peniaze, zbieral najprv duše. Keď Gerard posluhoval pátrom na misiách, slúžil najprv hriešnikom. „Choďte k bratovi Gerardovi,“ hovorievali pátri nepoddajným hriešnikom, keď už boli na konci so svojou latinou. A tak sa hriešnici menili na šťastných kajúcnikov.

„Sto misionárov by neobrátilo toľko hriešnikov ako tento príležitostný misionár,“ hovorili pátri Margotta a Caione.

Široko-ďaleko okolo Deliceta a Caposele sotva bola dedina alebo mesto, ktoré by nezažili mnohé obrátenia k Bohu.

Preto nikoho nemôže prekvapovať hnev démonov. Strašne a hrozivo sa vynárali v jeho malej izbičke, pred­vádzali pekelné tance okolo slamníka s kameňmi, ked sa tam Gerard vystrel, divé tance okolo svojej obeti, ktorej chceli vytrhať vlasy a na smrť vystrašiť. Alebo ho prepadali na chodbe, vláčili ho po zemi, bili ho, až bol polomŕtvy. Dokonca sa pokúšali postrčiť ho do ohňa v kuchyni. Znamenie kríža, svätená voda, sväté mená Ježiš a Mária, vzývanie jeho „najmilšej Najsvätejšej Tro­jice“ boli Gerardovými zbraňami.

„Stekajte len, nemôžete ma pohrýzť,“ hovoril, „mám pri sebe Ježiša Krista a mamu Máriu.“

Prorokom vo svojej otčine

Gerardova prvá cesta po sľuboch v júli 1752 viedla do jeho rodného mesta Muro Lucano.

Pátri kázali zadarmo. Pri misiách si sami platili pod­nájom, starali sa o živobytie i náklady na cestu (tie dnes predstavujú cestovné na vlaky a autá, ale vtedy zname­nali zaobstarávanie krmiva pre osly a kone).

Pri takejto bezplatnej a nákladnej práci boli potrebné nejaké príjmy, aby sa dalo žiť. Deliceto muselo priznať svoju biedu a nastaviť ruku.

Mure boli dobré a veľkodušné rodiny. Teda bolo treba ísť do Mura. A koho iného tam poslať, ak nie mla­dého Majellu?

Muro teda opäť videlo svojho „malého blázna“, kto­rý pred tromi rokmi cez okno opustil mesto, aby „sa stal svätým“.

„Zabudnite na mňa,“ napísal vtedy.

Ale stal sa opak. Pudia sa zamýšľali nad jeho svätý­mi, s divmi spojenými bláznovstvami, až napokon po­vesť „svätého“ z Deliceta prenikla až do Mura.

Niekdajšie dieťa tohto mesta prijali v triumfálnom sprievode.

Množstvo chudobných ľudí ho oslavovalo, ľudia z vyšších vrstiev si pokladali za česť byť blízko pri ňom a pozvať ho, kňazi a rehoľníci ho obklopili a počúva­

li ho ako orákulum, každý mu chcel pobozkať ruku a mnohí sa pokúšali odstrihnúť kúsok z jeho odevu a uchovať ho ako relikviu.

Očakávajú ho v kňazskom seminári, aby komento­val evanjelium: „Na počiatku bolo slovo.“ U klarisiek ho pozývajú na hodiny rozhovorov, z ktorých každá je

hlbšia ako pôstna kázeň. Aj biskup ho očakáva a nebu­de unavený prítomnosťou „tohto Bohom naplneného srdca“ a napĺňa ho radosť „pri púhom pohľade na túto rajskú tvár“.

Žiaľ, už sa nemohol stretnúť so svojou matkou Bene- dettou. Zomrela krátko predtým, 10. apríla 1752. O tri mesiace prichádza do Mura jej Gerard, oslavovaný pre svoje uzdravovania, kázania a svoje zjavenia.

„A čo je s tým ťažkým hriechom, ktorý ste už v troch generálnych spovediach zabudli vyznať?“ opýtal sa jed­nej klarisky.

Inej zase povedal: „Odložte tento malý šperk, kto­rý napriek sľubu chudoby ešte vždy nosíte: zlaté srdce, ktoré vo vašom srdci zaberá Božie miesto.“

Notárovi Antoniovi de Rubertis pošepkal do ucha: „Majster, prečo ste sa nikdy nepriznali, že ste kedysi dávno zabili zlodeja, ktorého ste prichytili vo svojej vinici? Viete, toho muža, čo ste ho náhlivo zahrabali medzi viničmi pri búdke!“

Notárov syn, ktorý sa medzičasom stal majiteľom vi­nohradu, chcel mať v tom jasno a skutočne našiel – ako tragické dedičstvo – kosti zlodeja.

„Gerard môj,“ povedal mu biskup, „proste Pána, aby ma zbavil reumy, ktorá trápi moje ruly i nohy.“

„Nie, monsignor, trpezlivo znášajte bolesti: to je na Božiu slávu!“

Keď bol u svojho dávneho priateľa zlatníka Ales- sandra Del Piccola, nenápadne upozornil pani domu, ktorá prekypovala zdravím: „Vaše svedomie nie je v po­riadku. Rýchlo si vykonajte dobrú spoveď, lebo už ne­budete dlho žiť.“ A tak sa aj stalo.

Nešťastie zriedka prichádza samo. Tak najstarší Pic- colov syn, ktorý dobrovoľne Gerardovi pomáhal, bežal cez mesto, potkol sa a spadol na kameň hlavou dopre­du. Ako ležal v bezvedomí, zaliaty krvou, zbehli sa ľudia a zdesene kričali: „Je mŕtvy, je mŕtvy!“ Nehybné telo odniesli do blízkeho domu. „To nič nie je, malý, vôbec nič.“ Brat Gerard vstúpil do domu a urobil mu krížik na čelo.

Najkrajší zázrak bol však v tom, že Gerard, o ktorého súperili medzi sebou biskupi, mešťania, kanonici a bo­hatí ľudia z Mura, aby ho pozvali k sebe, sa všetkým poďakoval a dával sa pozývať chudobnými: pri bráne seminára alebo nejakého kláštora čakával na svoj tanier polievky.

Corate, Castelgrande, Fogii a všade inde to už nerobil, lebo mu to predstavení zakázali a on žil pre­dovšetkým z poslušnosti, ale pri tejto prvej ceste ešte mohol slobodne žiť svojím vlastným najpokornejším spôsobom.

O mesiac bol už opäť v Delicete.

Netreba zvlášť spomínať, že Muro bolo k „svojmu Gerardovi“ mimoriadne veľkodušné. „Keby som ich nebrzdil, ženy by boli dávali i svoje šperky a muži by si vyškriabali oči,“ rozprával Gerard pátrovi Caionemu.

Myši, okná, vreckovky

Na jar 1753 kňazi i mešťania z Corata žiadali, aby Ge- rard strávil nejaký čas v ich meste. Mnohí účastníci duchovných cvičení totiž rozprávali o svätom z Deli- ceta. Páter Fiocchi usúdil, že to môže byť prospešné a súhlasil.

Do Corata to bolo asi sto kilometrov. Na vtedajšiu dobu to bola veľká cesta. Už takmer na jej konci, medzi Andriou a Coratom, Gerard zastavil svojho koňa. Pri okraji cesty nariekal roľník.

„Prečo plačete, priateľu?“

„Ach, s tým nič neurobíte, bratku!“

„Ja nie! Ale Boh by vám azda mohol pomôcť?“ „Áno, Boh určite môže pomôcť. Pozrite sa na to pole. Je plné poľných myší. Už tu nič nerastie a moja rodina bude hladovať.“

Gerard ide s ním kus ďalej po spustošenom poli. Modlí sa. Potom urobí veľký znak kríža na zemi a zrazu sa pri ich nohách objavuje množstvo zdochýnajúcich myší. Zvieratá vyliezajú na povrch, aby skapali. Rados­ťou bez seba sa roľník vrhol Gerardovi k nohám: „Ďakujem, ďakujem!“

„Musíte poďakovať Bohu.“

A Gerard už je na koni a odchádza smerom na Co- rato. Ale roľník, plný obdivu, sa ponáhľa za ním. Všade rozhlasuje tento zázrak, svoju radosť zo zdochnutých myší. Po Gerardových stopách tak príde do Corata a budí pozornosť medzi ľuďmi volaním: „Svätec, svä­tec!“ Novinka sa rozšíri ako oheň a ľudia sa zbiehajú.

Co sa týka samotného svätca, ten nemal príkaz v Corate žobrať, ale ubytovať sa u istého Papalea. Ale tu to nebolo ako v Mure, Castelgrande či Lacedonii, kde bol Gerard ako doma a poznal každé dvere a kaž­dú tvár. Popustil teda uzdu svojmu koňovi a nechal ho voľne ísť.

Zviera sa bez váhania pustilo uličkami Corata a za­stavilo sa pred jednými dverami.

„Kde je dom Dona Felice Papalea?“ pýta sa Gerard. „Stojíte pred ním.“

Tri týždne až do 24. apríla celé Corato sem chodilo za Gerardom tak, ako kedysi ľudia za Ježišom.

Na Veľký piatok ho celé mesto videlo, ako sa uchvá­tený láskou v extáze vznášal k veľkému krížu v procesii.

Po Veľkej noci sa Gerard chcel vrátiť do kláštora. Všetci protestovali. Nik sa nechcel zmieriť s myšlien­kou, že už ho viac neuvidí.

„Ale ja som dostal rozkaz.“

„Ako to? Z Deliceta neprišla nijaká pošta ani posol.“ „Volali ma a ja musím ísť.“

Páter Fiocchi sa neskoršie priznal Donu Giovemu, kanonikovi z Corata, že Gerardovi naozaj dal v duchu rozkaz, aby sa vrátil domov. Rozkaz „vyslal“ 24. apríla.

Nasledujúci deň istý kňaz z Melfi, ktorý sa zdržiaval v Corate, Don Francesco Saverio Scoppa v liste pátrovi Fiocchimu, Gerardovmu predstavenému, vyjadruje svo­je nadšenie a obdiv:

Najdôstojnejší páter rektor!

Prozreteľnosť nám dopriala, aby brat Gerard neča­kane prišiel do Corata, k najväčšiemu blahu mnohých duší. Jeho pobyt u nás bol skutočne Božou milosťou, lebo jeho príklad podnecoval každého k zbožnej horli­vosti a spôsobil prekvapujúce obrátenia.

Mešťania a vznešené dámy v zástupoch išli za ním. Obdiv všetkých bol taký veľký, že skrúšenosť

napĺňala srdcia pri najmenšom slove o Bohu. Páter, nemám slov, aby som vám popísal tieto zázraky. Ani si neviete predstaviť, aké húfy sprevádzali brata cez mesto. Ľudia ho bez prestania a neúnavne obklopova­li. Dokonca mu postavili triumfálne brány, akoby to robili pre nejakého svätého, ktorý prichádza priamo z neha.

Pretože dni nestačili na rozhovory s tými, čo s ním chceli byt’ dom pána Feliceho Papalea sa večer plnil množstvom kňazov, šľachticov a ďalších, ktorí chce­li počúvať svätého brala, a polom odchádzali až okolo polnoci, ba aj oveľa neskôr, veľmi povzbudení z>šetkým, čo im dobrý brat hovoril o Bohu.

Neviem, dôstojnosť, ako vám to mám vysvetliť: každé slovo z perí brata Gerarda prenikalo priamo do srdca tých, čo ho počúvali. Keď hovoril o Bohu, pa­novalo hlboké ticho a bolo počuť iba vrúcne vzdychy. Málokto má taký dar ako on obmäkčiť a dotknúť sa najzatvrdnutejších duší.

Jeho svätosť tak zapálila ľudí, že otcovia mesta nielen chcú mať misie v Corate, ale každý mesiac oko­lo pätnásteho alebo dvadsiateho sa zúčastňovať aj du­chovných obnov v Delicete. Mnohí z nich rozmýšľajú , opustiť tento sveť. Veľmi ma to všetko udivilo.

Ale toto všetko je ešte málo v porovnaní s tým, čo teraz poviem: Gerard nezapaľoval oheň Božej lásky iba v obyčajných ľuďoch, ale aj v jednom veľmi zo- svetáčtenom kláštore. Jediný rozhovor s Gerardom sta­čil, aby sa mníšky odvrátili od márnosti sveta a opäť poslúchali matku predstavenú, čo sa už zdalo celkom nemožné. Dnes je radosť vidieť, ako sa podriaďujú aj najmenšiemu rozkazu svojej abatyše.

Nebudem tu opisovať všetky detaily udalostí, ktoré u nás Boh skrze tohto brata urobil. Keď vás prosím, aby ste nám ho znova poslali, až prídu pátri na misie,

vyjadrujem tým všeobecné želanie. Aj ja vds prosím pre lásku, ktorou milujete Ježiša Krista, aby ste nám túto milosť poskytli, lebo to bude na väčšiu Božiu slá­vu. Ešte by som písal ďalej, no dúfam, že budem môcť skoro hovoriť s vami osobne o viacerých, skutočne mi­moriadnych veciach, a zostávam ako veľmi nehodný sluha vašej dôstojnosti.

Saverio Scoppa Corato, 25. apríla 1753.

Tento list vyzdvihol ako najväčší zázrak obrátenie zosvetáčtených a neposlušných mníšok. Išlo o rozjí­mavý uzavretý kláštor dominikánok. Uzavretý? Ale ako! Určite nie, pokiaľ išlo o srdce a oči. Bolo tam jedno zvláštne okno, ktoré slúžilo zvedavým, aby po­zorovali, čo sa deje na ulici. Márnivé sestry pozerali cez toto okno viac ako na monštranciu. Skazená priro­dzenosť nikdy neodumiera ani u zasvätených duší. Pri najmenšej vlažnosti rastie ako burina na jar. Gerard protestoval citlivo: „Sestry, ktoré sa usilujú o svoju spásu, musia sa pozerať iba na ukrižovaného Krista.“ Nerozumeli tomu. Tak bol adresnejší: „Ak chcete žiť verné svojmu božskému Snúbencovi, potom zamuruj­te toto okno.“

Tak aj urobili a na okno zavesili Gerardov kríž.

prvom májovom týždni poslali Gerarda do Foggie, aby vybavil materiálne záležitosti domu.

Keď išiel pozdĺž rieky Carapelly okolo mosta Bovi- no, zrazu začul krupobitie nadávok a preklínania. To si „uľavoval“ kočiš, ktorému zapadol voz do výmoľa, vyhĺbeného prudkou riekou.

Preklínanie prenikalo telo i dušu Gerarda. Ako pom­stiteľ tam pribehol: „Ty úbožiak, kedy prestaneš s tým preklínaním?“

„Vytiahni ma z tejto diery’ a ja prestanem,“ zakričal.

„Vy, Boží tvorovia,“ zavolal Gerard na kone, „v me­ne Najsvätejšej Trojice vám prikazujem, aby ste voz vy­tiahli!“

Urobil veľký znak kríža nad vozom a koňmi. Kone sa pohli akoby nič a voz bez problémov z jamy vytiahli. A Gerard povedal kočišovi, ktorý sotva veril vlastným očiam:

„Priateľu, nikdy nesmieš preklínať! Vezmi si túto vreckovku. Ak sa ti opäť stane niečo podobné, hoď ju na voz a nebo ti pomôže.“

Neskoršie, keď kočiš opäť zapadol, pomyslel si na bratov „talizman“. „Prv, ako začnem kliať, môžem to skúsiť s vreckovkou,“ pomyslel si. Hodil ju na voz a kone vytiahli svoje bremeno z bariny, akoby to bola slamka.

Páter Fiocchi teda urobil dobre, že do Foggie poslal tohto vplyvného brata obhajovať záujmy Deliceta, pre­tože ten vo svojom vrecku nosil podivuhodnú vreckov­ku, ktorú mohol liodiť aj na tie najväčšie ťažkosti.

Zemetrasenie v Castelgra ide

Krátko po návrate z Foggie poslali Gerarda koncom júna do provincie Basilicate, kde sa v blízkosti jeho rodiska nachádza vysoko položené Castelgrande, kto­ré so svojimi 915 metrami nadmorskej výšky presahuje Muro o tristo metrov a leží sedem kilometrov sever­nejšie. Je to divoký kraj bez vegetácie, zbrázdený skal­nými roklinami, vzbudzujúcimi strach. Akoby to bol ateliér Božieho sochárstva, plný krásy v obnaženom kameni.

Kedysi ako krajčír tam Gerard chodieval a pracoval po domoch. Dostalo sa mu tam veľa výsmechu od detí, ktoré ho ako „blázna“ vláčili po skalách.

Castelgrande boli ľudia práve takí tvrdí ako skaly. Pred rokmi v akomsi spore notár Martino Carusi zabil syna svojho bratranca Marca Carusiho. Obe rodiny zachvátila diabolská nenávisť. Ako v každom spore, aj tu sa vášnivo a v strašnom hneve na jednu či na druhú stranu pridávali rodiny a susedia, rodiny rodín a susedia susedov.

Nič a nik nevedel zmieriť na smrť znepriatelené tá­bory. Naopak, nebezpečné kvasenie každým dňom mo­hutnelo a nikto nevedel, kedy všetko vybuchne a vyžia­da si ďalšieho mŕtveho.

Tu si páter Cafaro, rektor v blízkom Caposele, spo­menul na svojho bývalého novica. „Jedine Gerard by mohol znovu obnoviť lásku a pokoj.“ Páter Fiocchi mu Gerarda sľúbil a ten sa teda ako posol pokoja vydal na cestu v sprievode brata Francesca Fiore.

Gerard prešiel Ruvo del Monte, kde ho s volaním na slávu privítalo množstvo ľudí, a napriek blížiacej sa

noci pokračoval v ceste do Castelgrande. Tam ho už očakával starosta mestečka doktor Gaetano Federici.

Svätý brat ihneď prešiel do útoku. Vyhľadal Marca Carusiho, otca zabitého a hlavu rodiny, od ktorého po ťažkom rozhovore získal sľub, že odpustí.

No ten to urobil bez vedomia žien: matky a sestier obete. Muži nevedia, ako veľmi možno milovať či ne­návidieť. To je tajomstvo žien.

Žena dona Marca spolu s dcérami vystúpila ako hye­na, keď sa dopočula, že jej muž bol „slaboch“.

„Ty si odpustil vrahovi svojho syna? Ty nie si otec! Dokonca ani muž! Pozri na tieto šaty, to je krv tvojho syna, ktorá volá po pomste!“

A trasúc sa zúrivosťou, hodili mu do tváre mláden­cove zakrvavené šaty, ktoré uchovávali, aby mohli pod­ľa potreby rozdúchavať plameň nenávisti. Takto to ve­dia robiť ženy. Či v dobrom, či v zlom.

Zaskočený Don Marco kapituloval.

„Napriek tomu diabol nezvíťazí,“ povedal Gerard, keď sa o tom dopočul. A opäť zaútočil.

Tentoraz už nehovoril iba s otcom, medzi štyrmi očami. Útok musel zasiahnuť srdce. Privolal aj matku .1 dcéry. Jemne sa pokúšal skrotiť tieto „divošky“ a do­tknúť sa ich kresťanského cítenia. Ony však zostávali bezcitné a neprístupné. Preto siahol k účinnejším a sil­nejším prostriedkom! Hodil sa na kolená, vytiahol svoj kríž a pateticky ho položil na zem:

„Nože, potom pošliapte Krista!“ kričal. Všetci ska­meneli a bledí hľadeli v dramatickom mlčaní.

„Tak do toho, poďte, šliapte! Nemáte odvahu? Ale uvedomte si, že neexistuje nijaká stredná cesta: alebo odpustiť, alebo ho rozmliaždiť! Vyberte si!“

Múr nenávisti zostal pevný.

Vtedy vstal a s pohľadom vzbudzujúcim strach za­hrmel tónom posledného súdu:

„Tak počúvajte Boží rozsudok: váš syn je v očistci .1 bude tam tak dlho, dokiaľ sa nevzdáte svojej nenávis­ti. A čo sa týka vás, nechcite vedieť, aký strašný trest vás stihne, ak neodpustíte!“

Dvihol kríž zo zeme a išiel k dverám. Tu sa odpor náhle zlomil. Celá rodina Carusi sa vrhá k nemu, zdr­žiava ho a s plačom volá: „Odpúšťame, odpúšťame!“ To bol najväčší zázrak onej „misie“. Páter Caione sa o tom dozvedel zo svedectva otca zabitého.

Gerarda pri odchode odprevádzalo celé kilometre tristo ľudí v triumfálnom sprievode. Dona Fcderici vy­behla na cestu, aby mu dala „zabudnutú“ vreckovku. „Nechajte si ju, dobrá žena.“

Castelgrande bojovalo o každý kúsoček z vreckovky. Bol to kúsok Gerarda, čo tu zostal.

Aj keď tam nechal vreckovku, odniesol si so sebou inú víťaznú trofej: pätnásť či dvadsať mladých mužov, ktorí boli pohoršením a postrachom v Castelgrande. Krotkých ako baránkov ich viedol na duchovné cviče­nia a spoveď do Caposele. Páter Caťaro objal Gerarda, prijal „dobrý lov“ a keď videl bývalého novica odchá­dzať do Deliceta, povedal:

„Stačí, keď brat Gerard len ide okolo a už všade spô­sobuje zemetrasenie!“

Zemetrasenie v Castelgrande, zemetrasenie v Mel- fi, v Atelle, v Lacedonii, v Bisacciu… To by mohli byť nadpisy nasledujúcich kapitol s podtitulkami uzdra­vovania, proroctvá, extázy a predovšetkým obrátenia hriešnikov, skrytých i verejných, pretože Gerard má mi­moriadny dar čítať v srdciach a meniť ich.

Dostupné dokumenty to dosvedčujú a dokazujú. Musíme sa však mierniť v ich uvádzaní.

„Krásna Božia vôľa“

„Gerard udržiaval pozoruhodnú korešpondenciu s oso­bami, ktoré žili v nepokoji a pokušeniach, a z jeho od­povedí čerpali podivuhodnú útechu. Jeho listy boli pl­né poznania a náuky, ktorej sa bolo možné naučiť iba v škole modlitby.“ Tak svedčil páter Caione.

Väčšina jeho listov sa však stratila. Zo štyridsiatich ôsmich listov, ktoré sa nám zachovali, polovica je adre­sovaná karmelitánkam v Ripacandide v diecéze Melfi. Z toho šestnásť predstavenej, sestre Márii od Ježiša.

Svätý Alfonz v apríli roku 1750 počas misií dával týmto mníškam exercície. Bola to komunita mladých sestier s priemerným vekom dvadsaťštyri rokov. Pred­stavenou bola dvadsaťsedemročná Mária od Ježiša. Bo­la to neter zakladateľa Giovanni Batistu Rossiho, kňaza v Ripacandide. „Nemyslel som si, že na týchto skalách nájdem takú krásnu kvetinu,“ povedal svätý Alfonz.

Tak ako Alfonz, aj Gerard bol naklonený týmto mla­dým rehoľníčkam, ktoré mysleli iba na Boha. Jedného dňa, keď sa v hovorni rozprával s matkou Máriou od Je­žiša, náhle sa v extáze vzniesol. Aby sa udržal, chytil sa železnej tyče mreže, ale zohol ju, „akoby bola z vosku“. Toto prirovnanie pochádza od pátra Caioneho, ktorý to na vlastné oči videl.

Tieto karmelitánky prijali pôvodné pravidlá Terézie z Avily, pričom zakladateľ ich varoval, aby sa ani v naj­menšom od nich neodklonili. Ony však veľmi chceli, aby sa mohli pripojiť k veľkej reholi. Preto je iba priro­dzené, že karmelitánky a biskup z Melfi Teodoro Bašta ako podmienku žiadali prijať zmiernené pravidlá pápe­žov Sixta V. a Gregora XIV. Tu bol koreň konfliktu, v ktorom Alfonz aj Gerard rehoľníčky diskrétne pod­porovali. Odpoveďou biskupa sestrám bol zákaz udr­žiavať akýkoľvek listový kontakt. Sestry poverili istého kňaza, aby o zákaze informoval Gerarda. Preto Gerard, aby rozptýlil akúkoľvek horkosť, ktorá by v srdciach sestier mohla vzniknúť, napísal matke Márii od Ježiša nasledujúci list. „Je hodný toho, aby sa naveky zachoval v pamäti,“ povedal o liste páter Caione.

Keď vám môj drahý a vznešený biskup zakázal pí­sať, urobil dobre, pretože je to vôľa najdrahšieho Boha.

Čo sa týka mňa, teším sa, že vás Pán oslobodzuje od mnohých námah ako dôkaz, že vás veľmi miluje a pra­je si, aby ste bez mnohého naháňania mohli žiť celkom sústredené na neho. Radujte sa teda a uchovajte si po­kojnú myseľ. Niet dôvodu k smútku, ale oveľa viac je dôvod k radosti.

Pred Božou vôľou musí ustúpiť všetko ostatné. To viete lepšie ako ja a každý iný.

Čo vám o tom povedať? Hovoril som a budem o tom hovoriť s niekým, kto o tom vie viac ako ja.

Doteraz som nevedel pochopiť, ako môže byť na tejto zemi roztrpčená duchovná, Bohu zasvätená duša, pokiaľ vo všetkom a vždy prijíma krásnu Božiu vôľu a chápe ju akojediné bytie svojej duše. Ó, prekliata vlast­ná vôľa, ktorá pripravuje duše o takýto poklad! 0 raj na zemi! 0 samotného Boha! Ó, neuveriteľná ľudská hlúposť, ktorá si nechá ujsť takú veľkú príležitosť!

Nie je to najvyšší Boh, ktorého riadeniu nič neujde, ktorý dcrvoľuje tento zákaz? Nie je v tomto vyjadrená jeho najsvätejšia vôľa, aj keď to na prvý pohľad tak ne­vyzerá? Či je iná, lepšia cesta, ktorá by nás mohla pri­viesť k našej večnej spáse ? Ako ináč sa môžeme Bohu väčšmi zapáčiť, ako keď vždy a vo všetkom plníme je­ho božskú vôľu? A čo iné od nás očakáva, než aby sme

plnili jeho božskú vôľu a to dokonale, tak, ako chce, a tam, kde chce. Vždy musíme byť ochotní nasledovať jeho najmenšie pokyny.

Preto musí byť pre nás všetko vedľajšie, aby sme s čistým úmyslom mohli vždy a vo všetkom plniť Bo­žiu vôľu, ako to Boh od nás očakáva.

Božia vôľa – ty si skutočne veľká vec! Si skrytý poklad, ktorý sa nedá zaplatiť! Ach, ako dobre tomu rozumiem. Ty máš tú istú cenu, akú má môj milovaný Boh. A kto iný ťa môže pochopiť okrem môjho milo­vaného Boha?

Pociťujem veľkú útechu pri myšlienke, že patríte k tým dušiam, ktoré sa živia výlučne krásnou vôľou môjho drahého Boha, lebo veľmi dobre poznám vašu hrdinskú čnosť. Premieňajte sa leda aj naďalej v do­konalú jednotu, do úplného spojenia s krásnou Božou vôľou!

To, čo prežívajú anjeli v nebi, chceme prežívať aj my na zemi. Božia vôľa v nebi a Božia vôľa na zemi. Teda aj raj v nebi, aj raj na zemi.

Prečítajte môj krátky list celému spoločenstvu. Lebo predpokladal som a myslím si to aj teraz, že monsigno- rov zákaz písať sa nevzťahuje iba na vás, ale na všetky sestry. Urobil dobre a tak, ako to je, je to dobre.

Prosím vás, aby ste sa nad tým netrápili, to by znamenalo sťažovať sa na Boha. Teda nech sa sta­ne jeho najsvätejšia vôľa. Čo sa mňa týka, uspoko­jil som sa s tým, že už mi nebudete písať, a to platí aj o všetkých sestrách. A ak by ste ma chceli nechať pozdravovať a pri lom by ste pocítili najmenší tieň neposlušnosti, prosím vás z lásky k Bohu, aby ste to nerobili! Lebo ja som spokojný. Stačí, keď ma budete porúčať Pánovi. Len to chcem. Lebo dobre poznám úmysel tohto svätého preláta: Chce, aby ste sa úplne zjednotili s Ježišom.

Ak raz prídem do Ripacandidy, nebudem pro­siť o dovolenie rozprávať sa s vami. Tak nebude ani potrebné písať. Aj keď ma tam pošle predstavený, ne­bude nutné, aby sme sa videli, lebo sa uvidíme v nebi. Pokiaľ žijeme na zemi, chceme sa posvätiť vďaka vôli iných, a nie vlastnou.

24. apríla 1752 Gerard od Vykupiteľa

Nie je potrebné hľadať centrum Gerardovho du­chovného ohňa inde: je to dokonalé spojenie s Božou vôľou.

Preto bol úplne poslušný. Až do takmer miery, že Boh pre Gerarda robil to isté: Gerard plnil vo všetkom „krásnu Božiu vôľu“; Boh vo všetkom, čo bolo v pro­spech úbohého, trpiaceho ľudstva, plnil vôľu Gerar- dovu.

Ďalší kláštor, s ktorým Gerard prežíval hlboké zjed­notenie, bo! kláštor najsvätejšieho Vykupiteľa vo Foggii. Založila a viedla ho žena, ktorú celé mesto nazývalo iba „svätá predstavená“: Mária Celeste Crostarosa. Zatiaľ čo Mária od Ježiša v Ripacandide bola Gerardovou ses­trou vo svätosti – bola totiž iba o rok staršia ako on -, Mária Celeste, narodená ako svätý Alfonz roku 1696, bola preňho ako matka.

Bohužiaľ, zachoval sa iba jediný Gerardov list Márii Celeste, a ten sa zaoberá otázkami odpustkov. Hovo­rí veľa o potrebe očisťovania sa, ale neodhaľuje závoj z charakteru ich duchovného priateľstva. Vieme iba, že jej poslal tucty postulantiek, tak veľmi si vážil túto „svä­tú predstavenú“ a jej komunitu.

Keď dva a dva nie sú štyri

„Desať, dvadsať, tridsať… Tridsať carlinov! Tu máte, brat Gerard! Vezmite so sebou jedlo na prvý deň cesty. A najal som ešte dvoch somárikov od pustovníka bra­ta Angela od svätého Hieronyma, aby niesli batožinu a vyčerpaných.“

Týmito slovami páter Fiocchi, rektor v Delicete, po­veril Gerarda, aby viedol jedenástich študentov teoló­gie, ich profesora pátra Alessandra Di Mea a pustovníka so somárikmi na púti k svätému Michalovi na Monte Gargano.

Trinásť ľudí malo žiť deväť dní z tridsiatich carli­nov!

Stratil páter rektor rozum? Nie, pretože on vie, že u Gerarda dva a dva nie sú vždy štyri.

Prvá etapa ich vedie do Foggie. Je to tridsaťpäť ki­lometrov dolu kopcom. Dobre sa kráča, vládne dobrá nálada a nadšenie. Večeria sa a býva u priateľov.

Druhá etapa končí v Manfredonii. Je to tridsať­osem kilometrov po rovine, ale viacerí sú vyčerpaní / predchádzajúceho dňa. Preto vodca skupiny prenají­ma voz. Pre ostatných je to prekvapenie. Dvadsaťosem carlinov a dvadsať halierov! Takmer celý majetok ma­lej skupiny!

Všetci nastupujú, nohy si môžu odpočinúť, ale tváre sa predlžujú.

„Čo si počneme bez haliera, brat Gerard?“

„Boh sa o nás postará.“

Kone sa rýchlo rozbehli, a tak brat Angelo so svoji­mi somárikmi nemohol stačiť. Čakajú naňho v penzió­ne v Candelarc, osemnásť kilometrov pred cieľom tejto etapy. Jedia zo zásob, ktoré im dali priatelia vo Foggii. Našťastie.

Pustovník ich dohoní na svojich vyčerpaných somá­rikoch a nechce ísť s nimi ďalej.

„Moje zvieratá skapú, ak budú musieť bežať za vaši­mi veľkými koňmi.“

„Poď s nami až do cieľa, brat Angelo, a nemaj strach

o svojich somárov, postarám sa, aby stačili.“

Ach, keď sa Gerard o niečo stará… Brat Angelo sa naje a občerství. „Počúvaj, tvoje zvieratá musia bežať pred nami. Ty na jednom somárovi, kočiš na druhom a ja budem viesť záprah.“

„Na voz, mládenci! Do sedla, predvoj!“

Gerard zapráska bičom.

„V mene Najsvätejšej Trojice, cvalom!“

Brat Angelo nepoznáva svoje zvieratá. Bežia ako ga­zely. Jazdci a konský záprah hltajú kilometre v týchto rovinách Apúlie za zvuku zvončekov a v mraku zlatis­tého prachu.

Ešte je biely deň, keď prichádzajú do Manfredonie. „Navštívime Najsvätejšiu sviatosť!“

Cestou stretávajú predavača kvetov. „Čo stoja tieto klinčeky?“ Takto vydajú zbytok z peňaženky. Vchádza­jú do kostola. Gerard ide k bohostánku a položí tam svoju kytičku lásky: „Pane, vidíš, ja som myslel na teba, teraz musíš aj ty myslieť na nás.“

Kňaz pozoroval túto scénu. Spoznal synov sväté­ho Alfonza a ide k nim: „Urobte mi radosť a príďte ku mne.“

„Pán Boh zaplať! Ale pozrite, koľko je nás.“

„To nič! Mám miesto a jedenie pre všetkých.“

Deň sa končí slávnosťou.

Tretia a posledná etapa je najkratšia, ale aj najťažšia. Treba sa vyšplhať od Jadranského mora do výšky 843 metrov na Monte Sant Angelo, horu svätého Michala.

Ako praví pútnici robia výstup peši. Ostatne aj tak nemajú peniaze. Keď prídu na vrchol – sú predsa pútnici, a nie turisti idú rovno do svätyne a dlho sa modlia.

Ale už sa hlási hlad. Vstávajú a chcú vyjsť von, ale Gerard nejde s nimi. Volajú ho, ťahajú za rukáv. No on je hluchý a nič nevníma. Je v extáze. V rozhovore so „svojím“ svätým Michalom! Konečne ním silno za­triasli. Celý zmätený prichádza k sebe: „To nič, to nič, poďme pripraviť jedlo.“

Jedia a spia v pohostinstve. Kto to platí? Veď nema­jú už ani halier!

Nasledujúce dopoludnie sa celkom venujú modlitbe. „Ku stolu, ku stolu,“ zvoláva ich Gerard.

Zo svojej peňaženky vyberá dva a pol carlina, dáva ich bratovi Angelovi, aby kúpil chlieb a víno.

„Pozrite sa, opäť má peniaze,“ hovorili si študenti medzi sebou. Jeden z nich, brat Sebastiano Ricciardi im to vysvetľuje: „Videl som istého muža, ako prišiel k bratovi Gerardovi, keď sme boli v chráme, a ten mu peniaze vnútil.“

„Svätý Michal, určite to bol svätý Michal,“ šepkajú si študenti. Gerard ich však s úsmevom odbije:

„Poďme, vy maloverní! Kde je vaša poslušnosť? Po­vedal som: Ku stolu!“

Všetci idú do jedálne: ihneď ich obslúžili ako pá­nov. Na každom tanieri je veľká porcia rôznych ryba­cích špecialít. Keď nadišiel čas odchodu, Gerard išiel vyrovnať účet. Hostinský už odhadol svojich hostí: bezbranní mnísi, ktorí majú hlavu v oblakoch.

Strojnásobil teda bežnú cenu. Gerard protestoval, ale hostinský nepovolil:

„Ani carlino menej!“

„Rozmyslite si, čo robíte! Ak sa nebudete držať spra­vodlivej ceny, zahynú vám vaše mulice!“

tej chvíli pribehol syn domáceho pána: „Otec, poď rýchlo do stajne! Jedna mulica, a to tá najlepšia, práve zdochýna a ostatné sú choré, zduli sa!“

Toto bol zázračný okamih. Muž zbledol ako krieda .1 hodil sa k nohám svätca:

„Odpustite mi! Všetko vám dám zadarmo, len mi zachráňte moje zvieratá!“

„Nie, tu je spravodlivá cena, vezmite si ju. Ale nikdy nezabudnite, že Boh chráni chudobných.“

Vydali sa späť na cestu do Deliceta. Rozpálený vzduch sa ani nepohol, zo všetkých cícerkom tiekol pot, prach vysušoval hrdlo. Studňa! Studňa!

Ale v Apúlii je voda vzácna ako zlato. Vtedy ešte neexistoval obrovský Apúlijský kanál, ktorý v Caposele odvádza bohatú vodu Sely a vedie ju štyridsaťštyri kilo­metrov, aby zúrodnila polia Apúlie.

Pútnici takmer umierali od smädu.

„Majte strpenie, nájdeme studňu,“ upokojoval ich Gerard.

A tak aj bolo. No majiteľ odstránil povraz. V tomto suchu mal so svojou vodou iné plány než občerstvovať smädných mníchov.

„Odopieraš svojmu blížnemu, ktorého máš milovať ako seba, trochu vody? Hovorím ti, že aj tvoja studňa ti ju odoprie!“

A išli ďalej. O chvíľu však mali sedliaka za sebou. „Vráťte sa, prosím vás! Načerpám vodu pre vás i vaše zvieratá!“

Vrátili sa. Studňa bola suchá. Na Gerardovu modlit­bu sa voda do studne vrátila, stúpla a muž vodu naťa­hal, aby utíšil smäd mužov i zvierat.

Gerard mu nakoniec poradil: „Brat môj, maj v srdci lásku a nikdy nikomu neodopieraj vodu, ináč ju Boh odoprie tebe. Buď dobrý, ak chceš, aby Boh bol k tebe milosrdný.“

Všetci sa spokojní vrátili do Deliceta. Brat Angelo preto, že svojich somárov priviedol v dobrom stave. A páter Di Meo a jeho študenti preto, že boli svedkami Božích divov.

Aj brat Gerard bol šťastný, pretože sa stretol so „svo­jím“ archanjelom a pocítil nebeské volanie: viac ako inokedy zvracal krv. Bolo to v septembri 1753. Ešte má dva roky života.

I páter Fiocchi zdieľal všeobecnú radosť: celá výpra­va sa šťastná a nadšená vrátila a brat Gerard priniesol viac carlinov ako pôvodne dostal.

Superior sa tomu ani tak veľmi nečudoval: nebolo to prvý raz, čo u tohto brata dva a dva bolo viac ako štyri.

Panna Mária Potešiteľka, zbohom!

Pagani, 27. júla 1752 Moji najdrahší otcovia a bratia v Ježišovi Kristovi:

Prosím každého z vás, aby ste správne chápali význam môjho rozhodnutia. Prikazujem vám v mene poslušnosti, aby ste denne v modlitbe a chvále prosili Je­žiša Krista, nášho opovrhovaného Pána, o silu znášať všetky ponižovania, a pritom nestratili pokoj a vnútor­nú radosť. Najhorlivejší medzi vami by mali dokonca prosiť o milosť zakúšať pohŕdanie pre jeho lásku.

Alfonz d e Liguori od najsvätejšieho Vykupiteľa.

Zakladateľ vyslal túto naliehavú výzvu zo svojej malej cely v Pagani. Je to denný rozkaz predstaveného a svätca svojim mužom, svojim rehoľným spolubratom.

Delicete už o niekoľko dní bolo počuť: „Pane, ty pohŕdaný a ponižovaný Majster, daj mi milosť, aby pre tvoju lásku aj mnou pohŕdali.“ Brat Gerard neustále pro­sil o túto milosť v modlitbe, v chválach pri svojom noč­nom klaňaní, vo svojom kútiku, na svojom kamennom slamníku. Týždne, mesiace, áno, dva roky vystupovala k Bohu táto naliehavá modlitba. Veľká hra o kríži musí ísť tak ďaleko!

A modlitba bola vyslyšaná.

Tento Gerard mal skutočne dar obracať hlavy i srd­cia mladých dievčat, aby sa ich dotkla láska Krista, „je­ho milovaného Boha“, a kláštory sa zapĺňali zasvätený­mi pannami. Už skoro nebolo možné spočítať dorast u benediktínok v Corate, v Calitri a Atelle, u Najsvätej­šieho Vykupiteľa vo Foggii, u karmelitánok v Ripacan- dide. Práve tam Gerard poslal tri dcéry Don Benita Fra- zioliho! A naraz sedem slečien do kláštora v Savignane! A dvanásť mladých dievčat iba z rodiny Capucciovcov z Lacedonie vstúpilo na jeho podnet do Najsvätejšieho Vykupiteľa vo Foggii.

Medzi nimi bola istá Nerea Caggiano. Gerard aj pre ňu, ak mnohokrát predtým pre iné, vyžobral po­trebnú výbavu. Ale, bohužiaľ, tento pekný plameň bol iba slameným ohňom. Tri týždne po vstupe do kláštora sa Nerea, tento vetroplach, vrátila do Lace­donie, hlboko zronená neúspechom. Nikdy si to však nechcela priznať!

„Na vine je kláštor so svojou neznesiteľnou ľahostaj­nosťou! Sestry sú na vine… a iné… a ďalšie…“

„Ale ak je ten kláštor taký zlý, prečo by si ho tak vážil svätý brat Gerard, ktorý ťa tam poslal?!“ odpove­dali jej.

„Sv.ilý brat Gerard! Svätý brat Gerard!“ reaguje Ne- rca podráždene a potriasa hlavou, aby posilnila svoj zdanlivo úprimný a súčasne pohoršujúci podtón.

A postarala sa, aby nezostalo iba pri náznakoch.

Pripravila veľký úder, takže „svätý brat Gerard“ mu­sel v hanbe za nadávok opustiť kraj, okrem toho boli pošpinené mníšky z Foggie a samotná Nerea kula svoju pomstu.

Jej spovedníkom bol vážený kňaz, Don Benigno Bo- naventura, ktorého si vážili v celej diecéze a bol osob­ným priateľom pátra Alfonza de Liguori.

„Môj otče, požehnajte ma, lebo som zhrešila. Už mesiace ma to ťaží. Brat Gerard, ktorého všetci považu­jú za svätca, je pokrytec, vlk v ovčej koži! To a to mladé dievča rodiny, kde sa Gerard často zdržiava, priviedol do nešťastia. Tu sú dôkazy, deň a miesto, kedy sa to sialo. Mohla by som menovať aj svedkov, ale úcta k re­hoľným šatám…“

„Rozkazujem vám všetko povedať pátrovi Alfonzo­vi,“ povedal spovedník. „A keď dovolíte, pridám k váš­mu listu pár slov.“ Ako ochotne súhlasila!

Alfonz de Liguori vo svojej malej cele v Pagani do­stal list kajúcnice, ktorej spovedník poradil, aby hovori­la. Podrobný a obšírny list, ktorý najhorším spôsobom obžalúval brata Gerarda. List kňaza a váženého priateľa to potvrdzoval. Bolo by to možné? Strašné zneváženie Boha z vlastných radov! To by bolo smrteľné zneucte­nie mladej duchovnej spoločnosti. Na to by mohla za­hynúť. O to viac, že išlo o svätca, ako to všade bolo počuť. Alfonz ho ešte osobne nepoznal. No v celom kráľovstve počúval chválospevy na jeho mimoriadne skutky. O to horšie by boli následky, pretože by sa o tom všade hovorilo.

Predstavený však musí byť veľmi opatrný, ak má uveriť zlej správe, no zároveň musí rýchlo konať, aby sa prípadne zabránilo ďalšiemu zlu. Alfonz rýchlo posiela do Lacedonie a do Deliceta pátra Villaniho, aby prinie­sol ďalšie informácie. Odosielatelia listov trvajú na svo­jich výpovediach. A kto by už mohol dokázať opak? Páter Liguori volá brata Gerarda do Pagani.

Deliceto, máj 1754

„Môj predstavený ma volá k sebe,“ píše Gerard, „modli­te sa za mňa, budem to veľmi potrebovať.“

A opúšťa Deliceto, aby sa tam už nikdy nevrátil. De­liceto, milovaná kolíska jeho duchovného života, javis­ko takmer celého jeho života redemptoristu.

Vedel to už vtedy?

Panne Márii Potešiteľke dáva navždy zbohom – tušil to? Tak sa začínajú jeho veľké útrapy.

Pagani. Vstupuje do malej cely Zakladateľa.

„Vy ste brat Gerard? Je mi ľúto, že vás prvý raz vi­dím za takýchto okolností. Viete, o čom hovorím?“

„Nie, môj otče.“

„Tak čítajte tento list, ktorý sa týka vás a obžalúva vás.“

Gerard si kľakol. Cíta…

On, ktorý vo svojich rozhodnutiach kedysi napísal: „Medzi všetkými tvojimi cnosťami, ó, môj Bože, naj­viac milujem anjelskú čistotu,“ dostáva priamy zásah do srdca. Zmysly sa mu zahmlievajú, chcel by zomrieť.

Ale nie. Pozbiera všetky svoje sily, celú svoju lásku, aby skryl vo svojom vnútri nesmiernu bolesť. Bez slova skláňa hlavu až na zem.

„Čo na to poviete? Nič? Očakával som prinajmen­šom výkrik pobúrenia alebo slová obhajoby alebo pat­ričné vysvetlenie. Nič z toho všetkého?“

Gerard sa nehýbe, tragicky pohrúžený vo svojom ml­čaní. Toto mlčanie je pre Alfonza strašné. Rád by veril v Gerardovu nevinu, jednoducho nemôže s pokojným svedomím veriť v jeho vinu! Cíti, že mu nemá právo zobrať rehoľné rúcho a poslať ho nazad do sveta.

Ale toto mlčanie! Toto strašné mlčanie!

Konečne vynáša rozsudok: „Nevyženiem vás. Ale zakazujem vám hovoriť s ľuďmi zo sveta alebo im písať a predbežne vám zakazujem chodiť na prijímanie.“ Gerarcl opúšťa celu bez slova. Po prvý raz vo svojom živote je taký chorý, že musí zostať v posteli.

Chorý, ktorého extázy dvíhajú z lôžka, nemôže byť vinníkom. Spolubratia z Pagani naliehajú, aby sa ospra­vedlnil. „To je Božia záležitosť,“ odpovedá.

Ciorani, v noviciáte, kam poslali „vinníka“ za po­kánie a na pozorovanie po jeho uzdravení, možno po­čúvať takéto rozhovory:

„Brat Gerard, veľmi trpíte tým, že nemôžete chodiť na prijímanie?“

„Prehlbujem sa rozjímaním o nesmiernej Božej veľ­kosti.“

„Brat Gerard, je mi ľúto, že nemôžete prijímať Pána!“ „Mám ho vo svojom srdci a nik mi ho nikdy nemô­že zobrať.“

„Brat Gerard, mali by ste prinajmenšom prosiť o po­volenie chodiť na prijímanie.“

„Nie, radšej chcem zomrieť v lise Božej vôle, ak to tak musí byť!“

A energický úder na zábradlie potvrdzuje toto hr­dinské zrieknutie sa.

Jedného rána mu istý páter ponúka možnosť miniš­trovať – býval predsa tak rád kostolníkom!

„Páter, nepokúšajte ma, bol by som schopný vytrh­núť vám Hostiu z rúk!“

Týchto desať dní pozorovania v Ciorani vychádza v prospech úbohého brata.

Páter Alfonz ho opäť volá do Pagani a zmierňuje je­ho pokánie: každú nedeľu môže prijímať. Posiela ho do Caposele, do blízkosti Božej Matky vo svätyni Mater- domini pod duchovné vedenie pátra Giovenala.

Pred týmto „prvým prijímaním“ prosí Gerard, ktorý sa chce zvlášť pripraviť, o voľný deň až po nedeľňajšiu svätú omšu.

nedeľu dopoludnia ho hľadá páter rektor. Lež Ge­rard nie je ani vo svojej izbe, ani nikde v dome.

Medzitým prichádza lekár domu doktor Nicola San- torelli. Zbadá nepokoj predstaveného:

„Čo sa stalo, páter Giovenale?“

„Stratil sa brat Gerard!“

„Pozerali ste v jeho izbe?“

„Ja sám som ho tam hľadal.“

„Aj pod posteľou?“

„Všade.“

„Nemajte starosť, na prijímanie sa určite včas objaví.“ A skutočne sa objaví na chodbe, keď je čas omše. „Páter rektor vás hľadá.“

Ide k pátrovi rektorovi, ktorý sa ho prísne pýta: „Odkiaľ prichádzaš?“

„Zo svojej izby.“

„Z tvojej izby? Márne sme ťa hľadali v nej i v celom dome.“

„Prosil som vás o povolenie mať vo svojej izbe deň sústredenia. Aby som to mohol čo najlepšie urobiť, pro­sil som dobrého Ježiša, aby som bol neviditeľný, a on mi vyhovel.“

„Zaslúžil by si si, aby som ti zakázal prijímanie celý mesiac a uložil pôst o vode a chlebe.“

Gerard s úsmevom odpovedá:

„Páter, urobte tak pre lásku Ježiša Krista.“

„Pre tento raz je to v poriadku. Ale s takýmito pros­bami sa už viac na Pána neobracaj.“

Pagani, začiatok júla. Nastáva neočakávaný zvrat udalostí. Páter Alfonz dostáva dva listy. Nerea Cag- giano už nevydržala výčitky svedomia a priznáva sa, že vo všetkom klamala, a svoje ohovárania odvoláva.

Don Bonaventúra sa zmätene ospravedlňuje, že bol prí­liš neuvážený a nedostatočne jasnozrivý.

Svätý Alfonz jasá! Ponáhľa sa opäť dať všetko do po­riadku. Volá Gerarda do Pagani.

Aké to stretnutie v tej istej malej cele! Ešte dnes po dvestopäťdesiatich rokoch uchváti človeka pohnutá at­mosféra, ktorú cítiť pri vstupe do tejto cely!

Vysvetľujúce, záverečné slovo je nesmierne vzneše­né vo svojej jednoduchosti, ale strašné vo svojej nároč­nosti: „Ale prečo ste mi nič nepovedali, môj synu, ani slovo, aby ste hájili svoju nevinu?“ pýta sa Alfonz.

„Otče, ako som to mohol urobiť, keď rehoľné pra­vidlá zakazujú brániť sa pri napomínaní predstavený­mi?“

„Dobre, môj synu, veľmi dobre! Boh vás žehnaj!“ hovorí Alfonz a rýchlo ho posiela preč, aby zakryl slzy obdivu a radosti, ktoré už nevládze dlhšie zadržať.

Dvaja, ktorí boli pre seba ako stvorení

Pagani, Ciorani, Caposele: dva mesiace blúdil Gerard sem a tam pod úderom osudu. Uprostred júla 1754 sa mu opäť otvorili dvierka bohostánku a tým aj dvere k dušiam.

Páter Margotta, ktorý spravoval záležitosti Kongre­gácie, mal v Neapoli malú izbičku v paláci dona Hercu- la de Liguori, brata svätého Alfonza.

„Vezmi brata Gerarda so sebou,“ povedal mu Al­fonz. Boli ako stvorení pre seba. Boli to skutočne prete­ky o svätosť. Obaja nachádzali rovnakú radosť z dlhého nočného bdenia pri ich božskom Hostiteľovi, v starost­livosti o chudobných v útulkoch pre bedárov a v ne­mocnici pre nevyliečiteľných, v spaní na holej zemi a v tom, že dávali somárovi – telu viac rán ako ovsa.

Páter pravidelne „zabúdal“ kúpiť niečo na jedenie a Gerard „zabúdal“ jedlo pripraviť. Tak si uťahovali opasok a tým získali čas na modlitbu.

Alebo si dovolili „maškrtu“, keď na prahu palácov a kláštorov nastavili ruku a tam jedli jedlo pre žobrá­kov. Táto pokorou korenená polievka chutila výborne! Vynikajúco zahnala hlad po pohŕdaní pre Ježiša Krista! Konečne sa o tom dozvedel páter Liguori a pripomenul im, že rehoľa zakazuje žobranie. Preto si zriadili kuchy­ňu doma podľa vlastnej chuti.

„Čo si navaril, brat Gerard?“

„To, čo vaša dôstojnosť prikázala!“

„A čo som prikázal?“

„Nič.“

A vykutrali kdesi v skrini alebo v „debničke na po­traviny“ dva kúsky chleba.

Voľný čas, ktorý takto Gerard pri svojej kuchynskej práci získal, vynaložil na umenie, v ktorom sa jeho ši­kovné prsty a sväté srdce rýchlo vyznamenali. Chodil na hodiny do modelovacej a maliarskej dielne a rýchlo sa naučil zhotovovať udivujúce Ecce Homo – dojemné sošky Krista, ktoré ešte dnes uctievajú v Delicete, aj vo Vietri di Potenza a v Materdomini.

To bude súčasťou jeho služby vrátnika i jeho apošto­lát, keď bude chorý ležať v Caposele.

Pri modelovaní Ukrižovaného nachádzal model pre­dovšetkým v sebe samom. To bola vášeň jeho života. Boh ju naplnil až po agóniu prežívanú v horkom kali­chu ohovárania. Až po strašnú opustenosť na Kalvárii: Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?

Počas pobytu v Delicete strašná úzkosť zo strachu, že ho Boh zavrhne, bránila Gerardovi v pristupovaní k svätému prijímaniu, aj keď tak veľmi po Bohu tú­žil.

jeden takýto deň bolestného „pôstu“ ho videl kanonik Bozio ísť cez pole a pritom si spievať Jere- miášove náreky; potom išiel k organu, aby prehlušil ešte vždy nenasýtený hlad po Eucharistii – hral talen­tovane na každom nástroji, čo mu prišiel pod ruku, a pritom vášnivým hlasom spieval pieseň Alfonza de Liguori:

Šťastné kvety, ktoré ste vo dne, v noci v blízkosti môjho Priateľa.

Šťastné sviece, ktoré sa k úcte nášho spoločného Pána stravujete.

Neapoli je Gerardovo mystické križovanie zvlášť bolestivé. V septembri 1754 v bolestiach píše matke Márii od Ježiša:

„Píšem vám z kríža, na ktorý ma pribíjajú neo­písateľné úzkosti. Plačem lak veľmi, že sotva môžem napísať týchto pár riadkov.

Moje utrpenie je také ukrutné, že prežívam smrteľ­nú hrôzu. Keď už mám pocit, že vydýchnem svojho du­cha, život sa opäť vracia, aby som ešte väčšmi trpel

Nedokážem vám povedať nič iné. Nechcem vám o tom ani písať, aby som vám nespôsobil bolesť.

Viem, že ste spokojná. Práve to mi pomáha nabrať opäť síl a upevniť sa v dôvere k Bohu.

Nech je vždy zvelebený Boh, ktorý mi dáva toľko milostí. Namiesto toho, aby ma usmrtil svojimi svätý­mi ranami, stále ma vracia k životu, aby som ďalším utrpením nasledoval svojho božského Vykupiteľa. On je mojím Majstrom, ja jeho učeníkom. Učím sa kráčať v jeho šľapajach.

Teraz však stojím, som nehybný, pribitý na kríži. Smutný a v nevysloviteľnom utrpení. Niet kopije, kto­rá by to všetko skončila. To ma trápi najviac.

S Ježišom som pribitý na kríž. Moja duša sa na­chádza v úplnej opustenosti. Aby som nasledoval prí­klad svojho Majstra a vo všetkom ho napodobňoval, modlím sa: Nech sa stane tvoja vôľa, ó, môj Bože!“

Náš pohľad je často veľmi povrchný, keď si myslí­me, že svätí trhali kvetinu dokonalosti jednoducho pal­com a ukazovákom!

Zázraky sprevádzali Gerarda ulicami. Keď sa stretol s ne­jakým utrpením, mrmlal si: „To nič nie je, to nič nie je!“ Znamenie kríža stačilo, aby zmizlo zlo, ale aj Ge- rard. Ľudia však čoraz hlasnejšie za ním volali: „Svätec, svätec!“

Už to bolo takmer na nevydržanie. No neočakávaná udalosť, ktorou jeho sláva vyvrcholila, urobila tejto po­pularite rázny koniec.

neapolskej zátoke bol búrlivý deň. Na rozbúre­nom horizonte pred Pietra del Pesce bolo vidieť ry­bársky čln, ktorým vlny ako hračkou pohadzovali sem a tam. Mnoho ľudí na brehu sledovalo drámu so srd­com plným úzkosti. Nebolo možné ísť rybárom na po­moc. Ulicou del Carmine zrazu prichádza brat Gerard. Keď zbadal, čo sa deje, na okamih sa ^astavil, potom dvihol oči a ruky k nebu, poznačil sa veľkým znakom kríža, odhodil plášť a rozhodne vstúpil do rozbúreného mora.

Ľuďom sa zatajuje dych a kričia úzkosťou i s náde­jou. Gerard rýchlo kráča po vode, preskakuje vlny. Ko­nečne je pri nešťastnom člne.

„V mene Najsvätejšej Trojice!“

A ťahá ho ľahko ako korok „iba dvoma prstami“ na breh. Ľudia boli bez seba. S plačom objímali zachrá­nených. Gerard zmizol tak rýchlo, ako mohol, v su­sedných uličkách. No zástup utekal za ním a nadšene volal: „Svätec, svätec!“

Bežali však nadarmo: svätec vkĺzol do jedného skla­du a vyšiel von, až keď bola vonku čierna noc.

Odteraz už nemohol vyjsť na ulicu, aby ho nespo­znali, neobklopili a neoslavovali.

Páter Liguori listom z 1. novembra 1754 poslal Ge- rarda do Caposele, do kláštora Materdomini.

„Svätý“ sa objavil v Neapoli ešte raz, keď na jar roku 1755 navštívil pátra Margottu. Bola to jeho posledná jar. A títo dvaja „pre seba ako stvorení“ kajúcnici cestovali odtiaľ do Calitri, odkiaľ páter Margotta pochádzal.

Tam ich čakal úplne iný spôsob života, než na aký boli zvyknutí. Prijala ich rodina Berilliovcov, ktorá sa hneď o všetko postarala. Dokonca sa pokúsili brata Ge- rarda obliecť do nových šiat. Išlo totiž o relikvie.

Najväčší úspech zožali jeho sandále. Tieto preslávené staré sandále, ktoré zostúpili z Apenín do ulíc Neapola, ešte nikdy toľko neputovali ako teraz, keď ich Gerard už nenosil. Ako zázračné relikvie boli roky na ceste v rodi­nách s chorými v Calitri a okolí, každá topánka iným smerom. Napokon sa úplne „opotrebovali“ a zbožnými krádežami pomaly, ale iste úplne zmizli.

Jeho ošúchaný klobúk stihol rovnaký osud. Jedné­ho dňa prišla k Berilliovcom donna Angela Rinaldiová, aby svätca poprosila o uzdravenie z hroznej migrény. Keď vstúpila, ležal starý klobúk na dosah ruky.

„Teraz sa presvedčím, či je brat Gerard skutočne taký svätý, ako sa hovorí,“ pomyslela si. A nasadila si klobúk na hlavu. Nik ju nevidí, len skriňa so zrkadlom je ne­mým svedkom. A v tej istej chvíli sa presvedčila, že brat Gerard je skutočne taký svätý, ako sa hovorí.

Preto sa nemožno diviť, že počas misií v Calitri, kto­ré sa krátko nato konali aj za účasti brata Gerarda, „mi­sionári boli zamestnaní iba tým,“ ako hovorí páter Tan- noia, „že udeľovali rozhrešenie kajúcnikom, ktorých sa Gerardovi podarilo obrátiť.“

Kľúče do neba

Gerard počas oktávy Spomienky zosnulých roku 1754 jedného večera prišiel do Caposele na úpätí Materdo- mini – „Matky Pána“. Tu nachádza pod iným menom Pannu Máriu Potešiteľku, ktorú musel opustiť pred šies­timi mesiacmi v čase súženia. Opäť si spomína na púť, ktorú sem vykonal ako malé dieťa so svojou matkou Benedettou, na extázu, na tajomstvá, ktoré si navzájom s Pannou vymenili…

„Brat môj, tu sú kľúče. Budete vrátnikom.“

„Dúfam, páter, že si týmito kľúčmi otvorím dvere do neba!“ Páter Gaspare Caione, rektor v Caposele, takto pridelil prácu svojmu novému podriadenému. Siahal jeho pohľad tak ďaleko ako Gerardov?

Služba vrátnika obsahovala aj rozdeľovanie almu­žien žobrákom. Gerard bol šťastný. Jeho milovaní chu­dobní! A v tomto roku nemali chudobní chýbať. Zima 1754-1755 bola krutá. Zvieratá a ľudia boli zasypaní snehom vo svojich chalupách v stálom ohrození, že zahynú hladom a zimou. Každé ráno prichádzalo ku kláštornej bráne viac ako stodvadsať žobrákov.

Páter Caione bol veľkodušný. Dovolil Gerardovi, aby chudobným pomáhal všetkým, čo bolo v kláštore. To znamenalo, že Gerarda poznali veľmi málo. Čosko­ro ho však spoznali až pridobre. V každom prípade veľ­mi rýchlo nastali ťažkosti.

Najprv s bratom v pekárni. Je treba pestovať lásku k blížnemu? To určite. Ale piecť chlieb iba pre chudob­ných? Je načase, aby sa to dozvedel páter rektor. A po­staral sa o to. Jedného rána nenapiekol čerstvý chlieb. Pritom predošlú dávku dobroprajný vrátnik celú rozdal.

Pekár krátko pred obedom vyhlásil, že pre komunitu niet chleba.

Páter rektor si zavolal Gerarda a vytýkal mu nezod­povednosť.

„Nech je vaša dôstojnosť bez starostí,“ odpovedal vrátnik pokorne. „Boh sa postará, aby sme mali chlieb. Pozrime sa, koľko ho ešte zostalo.“

„Nič nezostalo!“ vykríkol pekár. „Len sa pozrime.“

„Môžete sa pozerať koľko chcete, nezostal ani jediný chlieb!“ – „A keď sa predsa len pôjdeme pozrieť?“

Truhlica na chlieb bola plná!

„Boh je s ním,“ povedal páter rektor pekárovi. „Ne­chajte ho, Pán sa s ním hrá.“

To bola hra s chlebom.

Zásoby obilia v sýpke sa neustále zmenšovali.

„Brat Gerard, musíte šetriť. Keď pôjdete svojím do­terajším tempom, za chvíľu nebudeme mať v dome chlieb.“

„Buďte bez starosti, páter. Boh sa o to postará.“ – „My však nemôžeme Boha nútiť, aby robil zázraky.“ A išli spolu do sýpky, aby vypočítali, aký prídel určiť na deň. Sýpka bola plná!

Jedného dňa akýsi žobrák prišiel neskoro. Už nič ne­zostalo. „Počkaj chvíľu,“ povedal Gerard a išiel – nebo vie, kam – priniesť teplý chlieb.

Objavili sa aj dve malé dievčatká. Všetko už bolo porozdeľované a zjedené. „Chvíľočku, deti moje.“

A vrátil sa s čerstvým, ešte teplým chlebom, ktorý nemohol pochádzať z kláštornej pece, pretože v nej od predošlého dňa nekúrili!

Jedného dňa Gerard nechtiac prezradil, odkiaľ sú tieto nevyčerpateľné zásoby chleba. Don Nicola Santorelli bol presvedčený, že ho musí varovať pred falošnými žobrák­mi, ktorí prosia o chlieb, aby si ho potom uchovávali ako relikviu. „Nie,“ odpovedal brat, „musím dať bez rozdielu všetkým, ktorí idú z lásky k Ježišovi Kristovi žobrať, ináč by Ježiš Kristus už chlieb nerozmnožoval.“

Gerard už teda nemal s pekárom nijaké problémy. Lež teraz nastal v dome spor v kuchyni. Ozbroje­ný všeobecným dovolením predstaveného išiel Gerard do kuchyne a obšmietal sa okolo pariacich sa hrncov, v ktorých sa varil obed pre komunitu.

Kuchár naňho rozčúlene kričal: „Vypadni odtiaľto!“

„Boh sa postará,“ odpovedal vrátnik, ktorý sa bohato obslúžil do nádob, ktoré so sebou priniesol.

„Dobre, pri obede to všetci konečne pochopia,“ po­myslel si kuchár, „keď uvidia prázdne misky. Dnes ne­bude veľa riadu na umývanie.“

Išiel si zobrať dva taniere, lebo len toľko jedla zostalo v hrncoch po Gerardovom „samoobsluhovaní“. Ked’ sa vrátil a začal čerpať, v hrncoch bolo viac, ako tam vložil.

Aspoň s krajčírstvom Gerard nemal problémy, pre­tože to bola jeho práca. Staré i nové, všetko rozdával.

Ľudia sa často triasli od zimy. Vtedy zapaľoval veľký oheň. Keď videl, ako trpia deti, bol taký dojatý, že zohrie­val ich rúčky vo svojich rukách. Pritom hovoril: „Úbohí malí tvorovia, my sme zhrešili a oni za to trpia.“

Tento „otec chudobných“ niekedy takto ohrieval a živil až do dvesto detí.

Dával im potravu aj pre duše. Jeho slová boli tak pravdivo nebeské, že bohaté deti sa pripájali k chudob­ným, aby mohli brata počúvať. Aj mnohí žobráci, ktorí boli chudobnejší na duši ako na majetku, nachádzali cestu od dverí k spovednici.

Nad tým by sa mali zamýšľať všetci vrátnici a vrátničky. Ale nik od nich nežiada, aby pri obyčajnej piesni // tuo gusto {Tvoje prianie, Pane) upadali do extázy, ako sa to raz stalo vrátnikovi v Materdomini. Keď upadol do extázy pri bráne, tak to ešte ušlo, ale nie vtedy, keď zastupoval kuchára.

Aká to nerozumná myšlienka dať do kuchyne člo­veka, ktorého vd’akyvzdávanie po svätej omši oberá o zmysly a hrozí nebezpečenstvo, že pred obedom sa vôbec nepreberie a práca v kuchyni bude stáť!

Práve to sa totiž stalo. Bilo dvanásť, v peci sa ešte nekúrilo, dokonca ani kuchyňa ešte nebola otvorená.

Tu sa vynoril na chodbe príležitostný kuchár s roz­žiarenou tvárou, akoby práve zostupoval z vrchu Tá­bor. Vedel vôbec, koľko je hodín?

„Brat Gerard, už je pomaly čas na obed a kuchyňa je ešte zatvorená.“ – „Vy maloverní,“ odpovedá pokojne, „čo myslíte, čo robia anjeli?“ Ešte nikdy nemalo spoločenstvo na stole také výborné jedlo! A presne v určený čas!

A tak to bolo aj lepšie: anjeli boli v kuchyni šikovnejší ako Gerard a Gerard bol pred oltárom zanietenejší ako sera- fíni. Keď si myslel, že je pred oltárom sám, v noci i vo dne bolo počuť hlboké vzdychy, výkriky lásky. Keď ho predsta­vený prosil, aby trochu ovládal svoje vzlety, namiesto od­povede jednoducho chytil jeho ruku a položil ju na svoje srdce. Bilo tak, akoby malo každú chvíľu puknúť.

Prekvapili ho aj pri vrúcnych rozhovoroch: „Nazý­vaš ma bláznom, môj Bože, ale čo mám robiť? Ty sám ma učíš, aby som bol taký!“

Videli ho tiež, ako pred bohostánkom rýchlo vstáva a odchádza, aby sa ubránil extáze. Doktorovi Santorel- limu často hovorieval: „Viete, už ma často dostal a bo­jím sa, aby mi opäť niečo nevyviedol.“

To boli skutočne vysoko šľahajúce plamene sviečky’ pred vyhasnutím.

Ale prv, ako vyhasla, Boh chcel ešte posledný raz túto horiacu pochodeň povodiť po svete.

lete roku 1755 začala výstavba kláštora v Mater- domini.

Hľadali niekoho, kto by viedol všetky práce. Vybrali Gerarda. Cez deň pracoval s lopatou, pripravoval vápno a maltu; večer a veľa ráz i v noci zostupoval do Capose- le, aby hľadal dodávateľov a najímal robotníkov. No eš­te dôležitejšie bolo zohnať peniaze. Páter Caione dobre poznal svojho „podnikateľa“!

„Brat Gerard, zajtra je sobota. Musíme zaplatiť ro­botníkov, ale v pokladnici už nemáme ani carlino!“ „Prečo vaša dôstojnosť neodovzdá svoju prosbu Je­žišovi v Hostii?“

Predstavený prosbu napísal a dal Gerardovi. Tento išiel rovno k bohostánku, zaklopal na dvierka a pove­dal: „Pane, tu je naša prosba. Teraz je na tebe, aby si odpovedal.“ Hodiny, ba celú noc až do sobotného rána sa modlil. Tu ktosi zazvonil pri bráne. Išiel tam a na kľučke našiel visieť plný mešec peňazí.

Štyri alebo päťkrát takto získal značné sumy, ktoré vyzdvihol z banky Prozreteľnosti.

„Tento brat je zhýčkané Božie dieťa,“ povedal hl­boko dojatý páter Caione. Ale tiež platí: pomôž si sám a pomôže ti aj Boh. Táto ruka, ktorá cez zimu toľko rozdávala, sa teraz otvára, aby prijímala almužny. To si prial arcibiskup z Conza, ktorý sám dal značnú sumu a zbierku sprevádzal pastierskym odporúčaním.

Aj keď vracal krv a bol poznačený smrťou, láskou planúci Gerard sa dáva na cestu, aby prosil o lásku.

„Prikazujem vám, aby ste sa dobre cítili a vykonali zbierku,“ hovorí páter rektor.

Gerard odcestoval koňmo spolu s bratom Frances- com Fiorem.

Šťastný kraj, ktorý navštívil posledný raz – Sener- chia, Oliveto, Auletta, Vietri, San Gregorio, Buccino. Jednou rukou prijímal dary, druhou robil zázračné zna­menie kríža. „To nič nie je, to nič nie je!“ hovorieval a hneď zmizol, zatiaľ čo za ním ostávali stopy slávy: „Svätec! Svätec!“

„Čo krok, to zázrak,“ písal páter Caione.

San Gregoriu Gerard dostal silné chrlenie krvi, ktoré sa opakovalo aj v Buccine.

Hra s krvou dosahuje svoj vrchol.

Pretože Gerard bol úplne vyčerpaný, vrátil sa k rodi­ne svojich priateľov Salvadorovcov do Oliveta, podob­ne ako Ježiš pred svojím utrpením do Betánie.

Keď sa to dozvedel páter Caione, veľmi sa znepoko­jil a prikázal mu, aby si tam dôkladne odpočinul.

A práve tam sa stal ešte jeden zázrak, ktorý je kľú­čom k životu tohto veľkého srdca.

Keď bol na návšteve u rodiny Piroŕälovej, „zabudol“ tam svoju vreckovku – opäť tá vreckovka!

Mladé dievča z tejto rodiny mu ju prinieslo k Salva- dorovcom. „Nechaj si ju,“ odpovedal jej, „jedného dňa ju budeš potrebovať.“

Po niekoľkých rokoch žena takmer zomrela pri svo­jom prvom pôrode. Rýchlo siahla po vreckovke brata Gerarda. A zázrak šťastného pôrodu bol tu.

Ze sa všade o tom hovorilo, to si možno predstaviť! Keď sa ženy postarajú o rozšírenie nejakej zvesti…

Olivete rozdelili Gerardovu vreckovku na veľa kúskov, ba vlákien, každý z nej niečo chcel.

oblasti Neapola táto udalosť ihneď nadobudla veľký ohlas.

„Brata Gerarda vzývajú zvlášť ako ochrancu ma­tiek v nebezpečenstve života,“ písal po jeho smrti jeho priateľ páter Tannoia. „Preto tam, kde je známy, každá matka má pri sebe počas pôrodu jeho obrázok a prosí o jeho ochranu.“

Aj preto je na svete toľko chlapcov s menom Gerard. Sú votívnymi pamiatkami svätého Gerarda Majellu, ktorý ich podivuhodne ochraňoval.

To je aj dôvod, prečo v okolí Neapola 16. októb­ra na sviatok svätca je zvykom svätiť vreckovky s jeho obrazom a dávať ich snúbeniciam ako svadobný dar.

„Zomieram spokojný“

30. augusta sa Gerard vrátil do Materdomini. Svoju cestu kvôli zbierke poslušne dokončil. Tvár mu žiarila radosťou. Ale tak veľmi sa zmenil, že pátrovi Caionemu vstúpili slzy do očí.

„Len odvahu, páter, je to Božia vôľa, Božiu vôľu musíme plniť s radosťou.“

„Páter, napíšte: Tu sa plní Božia vôľa… tak, ako on chce… a predovšetkým ako dlho on chce. Túto tabuľ­ku potom pribite na moje dvere, dobre?“

„Áno, brat Gerard.“

„Ďakujem. Božia vôľa a ja sme jedno!“

Na stenu oproti posteli poprosil umiestniť kríž z le­penky, na ktorom bol utýraný a krvou zaliaty Kristus. Každý deň sa vliekol, pokiaľ ešte mohol, k nohám tohto Krista a tam zostal hodinu alebo dve v extáze.

nedeľu 5. septembra mu páter Buonamano po­sledný raz priniesol Oltárnu sviatosť – viaticum – ako pokrm na cestu. Povedal mu: „Hľa, to je Pán. Čosko­ro bude tvojím sudcom. Obnov si svoju vieru a nádej a vzbuď si vrúcnu lásku.“

A Gerard pred Hostiou, pred ktorou sa nedá klamať, v pokornej dôvere vyznáva:

„Ty vieš, môj Bože, že všetko, čo som robil a pove­dal, malo iba jediný cieľ: tvoju oslavu. Zomieram spo­kojný, pretože viem, že som nikdy nehľadal nič iné ako tvoju božskú česť a tvoju božskú vôľu.“

Nasledujúci deň sa jeho stav očividne zhoršil. K chrleniu krvi sa pridala úplavica. To je koniec. Udelili mu pomazanie chorých. Ale nastal nečakaný obrat.

Chorý práve dostal list od svojho spovedníka pátra Fiocchiho.

Úctivo ho prečítal a privinul si ho k srdcu. Tu sa ob­javil doktor Santorelli.

„Co to tak pevne držíte?“

„List od pátra Fiocchiho, ktorý mi zakazuje dáviť krv.“

„A čo chcete robiť?“

Gerard sa obrátil na ošetrovateľa: „Brat, odneste to pľuvadlo.“

A po krvi už nebolo ani stopy.

Ale čo s úplavicou?

„Čo pomôže zastavenie krvácania, ked úplavica tr­vá?!“ povedal doktor.

„Ja som dostal pokyny iba ohľadom chrlenia krvi.“

Santorelli pochopil systém tohto terapeutického pochodu a povedal to pátrovi Garzillimu, ktorý bol ochotný spolupracovať. Išiel k nemocnému a tónom predstieraného pohoršenia povedal:

„Ale, ale, brat Gerard, čo to je za novinka? Že po­slúchaš iba na polovicu? Je úplne zrejmé, že úmyslom pátra Fiocchiho bolo, aby si bol zdravý a mohol vstať z postele.“

„Ak je to tak, otče, potom chcem poslúchnuť vo všetkom!“

Horúčka a úplavica náhle zmizli.

Keď na druhý deň lekár opäť prišiel, išiel rovno do izby nemocného, ale bola prázdna. Gerard už pracoval.

„Mal som zomrieť na sviatok Narodenia Panny Má­rie, ale pre poslušnosť Boh môj život predĺžil,“ zdôveril sa komusi.

Koncom septembra choroba vypukla znovu.

4. októbra prichádza doktor Santorelli.

„Milý doktor, bol som poslušný, ale teraz musíte ve­dieť, že skoro zomriem. Prišla moja hodina. Náš Pán chce, aby som trpel, a ani ja netúžim po ničom inom.“

K telesným bolestiam sa pridávajú úzkosti smrteľné­ho zápasu.

Kňaz Gerard Gisone ho prišiel poprosiť: „Modlite sa za mňa, brat, lebo veľmi trpím.“

„Viete, koľko ja trpím?“ odpovedá chorý. „Musíme trpieť, musíme trpieť!“

„A ako to všetko môžete zniesť, brat?“

„Som v Kristových ranách a Kristove rany sú vo mne. Nepretržite znášam bolesti utrpenia Ježiša Krista.“

Nikdy však nenariekal. Často ho počuli volať: „Tr­pieť, môj Bože, trpieť!“

„Mali ste dnes v noci bolesti?“ pýtal sa ho lekár. „Doktor, ak nemám bolesti, trpím tým, že netr­pím.“

Jedného dňa povedal: „Doktor, niečo ma trápi.“ „Čo také?“

„Že ste jednému bratovi prikázali, aby pri mne bdel a o polnoci mi podal liek. Ja som nič a nezaslúžim si toľkú starostlivosť.“

Často hovorieval: „Nezaslúžim si chlieb, ktorý jem.“ Robil si starosti, koľko stojí komunitu, a pýtal sa le­kára, aké drahé sú lieky, ktoré musí užívať.

„Nemyslite na to,“ odpovedal Santorelli.

„Predsa, milý doktor, nemali by ste takými výdav­kami zaťažovať spoločenstvo. Čo som už ja urobil pre Kongregáciu, že sa tak obetuje?“

Jedného dňa prišli na návštevu jeho priateľ dok­tor Giuseppe Salvadore z Oliveta a páter Prospero DelľAquila. Sprevádzal ich mladý roľník, ktorý chcel vidieť „svätca“, o ktorom všetci hovorili. Nesmelo zo­stal stáť pri dverách. „Nech vojde!“ pozval ho Gerard priateľsky.

Mladý muž sa pozeral na slávneho chorého, oči mu blúdili po izbe a zastavili sa zvedavo na čembale. Gerar- dovi ho požičal priateľ Santorelli. Chorý sa tu a tam pri ňom obveseľoval, a tak si vzbudzoval myšlienky poklo­ny Najsvätejšej sviatosti a úcty k Madone. Náš roľník sa asi pýtal, na čo slúži tento zvláštny nábytok s bielymi a čiernymi klávesmi. Gerard ho poprosil, aby niečo za­hral. Roľník bol zmätený. Don Prospero sa smial: „Ale, brat Gerard, 011 ešte ani raz nevyšiel zo svojej dediny a ešte nikdy nevidel čembalo!“ Brat Gerard trval na tom, aby niečo zahral. Úbohý „neužitočný brat“ prosil o posledný radostný koncert.

„Teda do toho,“ vyzval hosťa Don Prospero, „po­ložte svoje prsty na klávesnicu a udrite, aby ste mu urobili radosť.“ Stuhnuté prsty sa pohybovali po klá­vesoch. O, zázrak! Nebeská sonáta naplnila chudob­nú, pokornú celu.

Práve tak začala celu napĺňať nádherná vôňa, ktorá vychádzala z tela a odevu tohto úplavicou a tuberkuló­zou strápeného chorého.

Ošetrovateľ sa pohoršil a bratsky ho napomínal:

„Brat, vy používate voňavku. Pravidlá to zakazujú!“

„Nie, uisťujem vás, že nijakú voňavku nepouží­vam.“

A Gerard sa tichučko usmieval.

Ošetrovateľ sa napriek tomu znepokojil a informo­val o tom pátra rektora.

„Upokojte sa, môj dobrý brat,“ odpovedá páter Ca- ione. „Boh nemá rehoľné pravidlá.“

Ošetrovateľ čoskoro zistil, že v skutočnosti aj hlie­ny voňajú a že vôňa bola zvlášť silná v piatky, v dňoch Kristovho utrpenia, ktoré pre Gerarda boli osobitne bo­lestné.

Návštevníkov už nebolo treba vodiť do izby choré­ho, táto nebeská vôňa ukazovala správnu cestu bludis­kom chodieb.

15. októbra povedal Filipovi Galellovi z Mura: „Zajtra bude pre spoiubratov radostný deň!“

„Prečo, brat Gerard?“

„Pretože dnes v noci zomriem.“

Naozaj, svätý Alfonz si prial, aby sa v spoločenstve oslavoval odchod každého redemptoristu do neba. Čas­to hovorieval: „Som presvedčený, že ten, kto v Kongre­gácii vytrvá až do konca, bude spasený.“

Okolo ôsmej hodiny večer počuli, ako Gerard ne­ustále opakuje:

„Ó, môj Bože, kde si? Pane, ukáž sa mi!“

Lekár uisťuje komunitu, že sa môže spokojne odobrať na odpočinok.

Brat Saverio D’Auria bude pri nemocnom.

Gerard ho prosí, aby ho na posteli posadil a začína sa modliť žalm Mizerere. S bolesťou sa zastaví zvlášť pri verši: „Proti tebe samému som sa prehrešil, Bože, a uro­bil som, čo je v tvojich očiach zlé.“

Je to Mizerere svätca, ktorý sa pomaly, pokorne a s bolesťou modlí v tomto veľkom mlčaní svojej po­slednej noci…

Potom sa bije v prsia a vrúcne opakuje: „Môj Bože, milosrdenstvo! Chcem zomrieť, aby som vyplnil tvoju svätú vôľu.“

Okolo polnoci prosí o trochu vody. Saverio ide po ňu. Keď sa vráti, umierajúci sa k nemu obráti a zastoná. Vydýchol naposledy.

Práve sa začal 16. október 1755. Mystérium lásky a milosti sa skončilo. Trvalo dvadsaťdeväť rokov, šesť mesiacov a desať dní.

Na svitaní kostolník Carmine Santarniello začína zvoniť umieračikom, ale zo zvonice znejú slávnostné zvony radosti.

„Pomýlili ste sa, brat. Zvoníte mŕtvemu!“ „Neovládam svoje ruky, hýbe nimi vyššia sila!“

A hlasy zvonov znejú radostne do vysoko polože­ných údolí a ozvena odpovedá jasavé aleluja…

Novéna matky, ktorá čaká dieťa

Prvý deň

Svätý Gerard, ty si celý život miloval a ctil svoju po­zemskú matku. Miloval si ju takú, aká bola, a bol si jej vďačný za všetko.

Teraz, keď sa stávam matkou, odovzdávam ti svo­ju pozemskú matku. Vypros mi vďačnosť za všetko, čo mi dala. Ona prijala môj život ako dar a rozhodla sa priviesť ma na svet. Naučila ma rozumieť slovu mama. Vychovávala ma, vedela ma povzbudiť, potešiť, pora­diť, chránila ma od zla a učila ma robiť dobro. Prosím za seba, aby som jej dokázala odpustiť, ak mi niekedy ukrivdila, ak vo mne niečo nerozvinula alebo keď mi dala zlý príklad.

Vypros jej požehnanie, aby svoje materstvo mohla rozvíjať až do konca ako matka, aj ako stará matka.

Druhý deň

Svätý Gerard, ty si od malička cítil veľkosť povolania ženy ako matky. Aj do mňa Boh vložil dar materstva, v ktorom je naplnenie môjho života. Tvoje citlivé srd­ce pomáhalo ženám nájsť svoju hodnotu práve a jedine v materstve. Chcem prosiť za tie matky, ktoré sú poni­žované a nedocenené vo svojom materstve, za tie, ktoré hľadajú zmysel svojho života v práci, kariére, vzdelaní, a pritom zabúdajú na svoje pravé poslanie, ktoré jediné môže urobiť ich život plným a šťastným.

Svätý Gerard, ty si po celý život vytrvalo stál v službe životu. Vypros aj mne tento dar, aby som vedela s lás­kou slúžiť životu, ktorý sa vo mne počal. Pomôž mi ďakovať Bohu za tento nový život, za to, že môžem mať účasť na jeho stvoriteľskom diele, za to, že môžem prežívať konanie Boha v mojom lone, keď utvára nové­ho človeka, jedinečného a neopakovateľného na tejto zemi. Či to nie je zázrak Božej lásky a múdrosti? Pomá­haj aj ostatným matkám v tej chvíli, keď sa dozvedia, že sa počal nový život v ich lone. Aj keď je to niekedy ťažké prijať, nech ich posilňuje myšlienka, že Boh sa nesmierne teší z každého nového človeka a že od prvej chvíle ho ochraňuje a zahŕňa svojou láskou a nehou.

Štvrtý deň

Svätý Gerard, ty si prinášal požehnanie a šťastie mno­hým ženám, najmä v čase problémového tehotenstva. Prihováraj sa za mňa počas celých deviatich mesiacov tehotenstva, aby ma Boh uchránil od chorôb, nešťas­tí a všetkých telesných aj duševných nebezpečenstiev. Vypros, aby tento požehnaný čas bol pre mňa časom radosti a očakávania, že sa narodí dieťa. Odovzdávam tvojmu príhovoru chvíľu pôrodu, lekára, celý zdra­votný personál, aby boli naplnení Božou múdrosťou, trpezlivosťou a láskou. Pros za mňa, aby som prijala bolesť, nech z nej vytryskne radosť z toho, že sa rodí nový život. Zvlášť ti chcem odovzdať matky, ktorým sa narodia postihnuté či choré deti. Vypros im u Boha silu, pokoj a radosť. Nech im Boh dá svoj pohľad na celú situáciu, odhalí svoje zámery aj s týmto dieťaťom.

Nech majú neochvejnú vieru v to, že Boh ich miluje, že im chce len to najlepšie a že tým, ktorí milujú Boha, všetko slúži na dobré.

Piaty deň

Svätý Gerard, ty si miloval deti a videl si v nich Ježiša. Odovzdávam tvojmu príhovoru dieťa, ktoré rastie vo mne. Ty vieš, koľko nebezpečenstiev číha na telesné a duševné zdravie detí, ktoré prídu na svet. My tu na zem nemôžeme vidieť a pochopiť, čo všetko zdedili deti po svojich rodičoch. Skrze teba to všetko odovzdá­vam uzdravujúcej Ježišovej moci.

Pretože sme sami zranení, zraňujeme iných a bude­me ich zraňovať. Už dopredu ti, Pane Ježišu, odovzdá­vam chvíle, v ktorých zraníme svoje dieťa. Len ty vieš byť najbližšie každému človeku, najlepšie mu rozumieš. Ty sám ho uzdrav v jeho najhlbšom vnútri. Daj nám, rodičom, silu trpezlivo znášať všetky choroby našich detí a osláv sa v nich.

Šiesty deň

Svätý Gerard, aj ty si určite bol za všetko dobro, ktoré bolo v tebe, vďačný svojej matke, ktorá ťa s láskou vy­chovávala. Od malička mala účasť na tvojom živote, mala podiel aj na tvojom rehoľnom povolaní. Vypros mi múdrosť, lásku, trpezlivosť učiť sa tomu umeniu. Aj mne Boh dáva do rúk dieťa, ktoré mám pripraviť na život, ktoré mám naučiť modliť sa a dobre stvárňovať jeho charakter. Zvlášť v prvých troch rokoch, ktoré sú základom, pomôž mi venovať mu čas, ktorý mu patrí.

Vypros mi citlivosť, aby som vedela vycítiť jeho túžby, potreby, aby som vedela potešiť, povzbudiť, pokarhať. Nech si s manželom neprotirečíme pri výchove dieťa­ťa, ale nech mu spoločne pomáhame dôjsť k cieľu, pre ktorý ho Boh predurčil. Odovzdávam ti matky, ktoré sa vyhýbajú zodpovednosti za výchovu svojho dieťaťa. Vypros im múdrosť srdca a pomôž im objaviť krásu ma­terstva, lebo ono je naplnením ich života.

Siedmy deň

Svätý Gerard, tvoja svätosť je dôkazom, že ty i tvoja matka ste plnili Božiu vôľu. Ty sám vieš, že život kaž­dého človeka, nech by bol akokoľvek krátky podobne ako tvoj, má nezastupiteľné miesto v Božom pláne. Pri­hováraj sa teraz za mňa a môjho manžela, za celú našu rodinu, ale zvlášť za naše dieťa, ktoré sa má narodiť. Ono sa v krste stane Božím dieťaťom a bude volať Bo­ha svojím Otcom. Pri krste dostane úlohu byť spolupra­covníkom Najvyššieho. Prihováraj sa za nás, rodičov, aby sme mu v tomto poslaní nebránili, ale pomáhali. Na tvoj príhovor nech nám Otec zošle svojho Svätého Ducha, ktorý nám pomôže vždy dobre poradiť nášmu dieťaťu a usmerniť ho. Vypros nám pokoru, aby sme dokázali prijať Božie plány s naším dieťaťom, aj keď sa nebudú zhodovať s našimi predstavami.

Osmy deň

Svätý Gerard, ty vieš, čo je to trpieť núdzu, byť chu­dobným. Cítil si s tými, ktorí boli chudobní ako ty a dokázal si sa deliť s druhými s tým málom, čo si mal.

Vypros nám ducha jednoduchosti, aby sme si vedeli správne zoradiť hodnoty v živote, aby náš život nebol ustavičnou honbou za kariérou, za majetkom. Nauč nás zverovať Bohu svoje starosti o materiálne dobro našej rodiny. Prihováraj sa za nás zvlášť vo chvíli, keď bude­me cítiť nedostatok, aby nás takéto situácie neodvádzali od Boha, ale naopak, aby sme dôverovali, že sa môže o všetko postarať. Požehnaj všetku našu prácu a úsilie vynaložené pre dobro našej rodiny, našich detí. Vypros nám vďačné srdcia voči všetkým našim dobrodincom. Zverujeme tvojmu príhovoru rodiny, ktoré žijú v biede, v ktorých otcovia nemajú prácu alebo sú zotročení al­koholom.

Prihováraj sa aj za bohaté rodiny, aby boli štedré k tým, čo trpia núdzu.

Deviaty deň

Svätý Gerard, ty si po celý život uctieval Pannu Máriu ako svoju nebeskú Matku. Svoje kroky si zveril pod jej ochranu. Ona ťa sprevádzala na všetkých tvojich ces­tách, so svojou pomocou bola pri všetkom, čo si robil. Neprestávaj sa prihovárať za mňa ako za matku. Oko­lo nás je toľko skreslených vzorov matky, že je veľmi ťažko vedieť, ako vyzerá pravý vzor. Vypros mi takú lásku, pokoru a vieru, ako mala Panna Mária. Pomáhaj všetkým matkám učiť sa od nej pravému materstvu. Nech tvoja a naša nebeská Matka privedie mňa, moje dieťa i celú moju rodinu k svojmu Synovi Ježišovi, aby sme sa mohli naveky radovať v nebi.

Deväťdňová pobožnosť za rodiny

Svätý Gerard, patrón rodinného života, patrón matiek, prosíme ťa, zjednoť všetky rodiny. Potreby sú veľmi veľké, mnohí ľudia sú osamelí a nesmelí. Rodinný ži­vot dneška je ohrozovaný z každej strany. Prosíme ťa, oroduj za nás u nášho nebeského Otca.

Prvý deň

Drahý Pane, prosíme ťa za všetky matky: nech si uvedo­mujú hodnotu svojho materstva. Povzbuď všetky, ktoré sú skľúčené úzkosťami a trápením. Daruj im silu milo­vať a chrániť svoje rodiny. Dovoľ, aby tých, ktorých im ty dávaš, zahrňovali svojou láskou. Prosíme i za matky, ktoré sú osamelé v starostlivosti o svoje deti. Pomôž im prekonať samotu. Nech sa im vždy dostáva lásky a pod­pory od ľudí, s ktorými žijú.

O to ťa prosíme skrze Krista, nášho Pána.

Druhý deň

Drahý Pane, prosíme ťa za všetkých otcov. Nech spo­znajú svoju úlohu v rodine. Nech si uvedomujú svo­ju veľkú zodpovednosť, hodnotu osobného príkladu, ktorou vytvárajú vo svojich deťoch tvoj obraz – obraz milujúceho, nebeského Otca. Nech nevidia v sebe len „zabezpečovateľov“ rodiny, ale najmä prameň nevy­hnutnej sily a citlivosti.

Prosíme ťa o to skrze Krista, nášho Pána.

Drahý Pane, prosíme ťa za všetkých novorodencov. Ich nevinnosť a sviežosť sú prameňom šťastia vo svete. Nech si ju zachovajú aj pri svojom dospievaní. Prosíme najmä za tie deti, ktoré nevyrastajú v rodine alebo žijú v rodinách, ktoré sú v kríze. Nech nájdu útechu a bez­pečnosť, ktoré tak potrebujú.

O to ťa prosíme skrze Krista, nášho Pána.

Štvrtý deň

Drahý Pane, prosíme ťa za dospievajúcu mládež. Nech nestráca odvahu a nech sa nesklame chybami a nedo­statkami svojich rodičov a prostredia, v ktorom vyrastá. Pomôž jej rásť v rozumnosti a súcitnosti, aby si čoraz lepšie uvedomovala prítomnosť a potreby druhých.

O to ťa prosíme skrze Krista, nášho Pána.

Piaty deň

Drahý Pane, prosíme ťa za rodiny, ktoré majú vo svo­jom strede členov postihnutých chorobou. Prosíme za tých, ktorí trpia už mnoho rokov, i za tých, ktorí spo­znávajú svoju úlohu slúžiť im. Daruj im silu, keď sú unavení, posilni ich, ked sú premožení smútkom alebo pocitom opustenosti. Nech si ľudia okolo nich vždy uvedomujú ich potreby.

O to ťa prosíme skrze Krista, nášho Pána.

Drahý Pane, prosíme ťa za starých rodičov. Nech spo­znajú svoju schopnosť obohatiť rodinný život. Nech ich neznechutí ich fyzická slabosť, lebo aj naďalej môžu pomáhať svojej rodine v mnohých problémoch. Poteš tých, ktorí sa cítia osamelí, zbytoční a nechcení. Daj, aby sme boli citliví na ich potreby.

O to ťa prosíme skrze Krista, nášho Pána.

Siedmy deň

Drahý Pane, prosíme ťa za všetkých, ktorí pomáhajú ro­dinám. Prosíme za príbuzných, učiteľov, lekárov, opat­rovateľky, kňazov a rehoľníkov. Dodaj im odvahu v ich práci, najmä vtedy, keď cítia, že v ťažkých situáciách môžu urobiť len málo. Nech rodiny, ktorým pomáhajú, ocenia ich prácu a pomoc.

O to ťa prosíme skrze Krista, nášho Pána.

Ôsmy deň

Drahý Pane, prosíme ťa, aby si vypočul modlitby tých, ktorí túžia po dieťati. Ty si stvoril všetko z lásky. Daj, aby aj ich láska bola plodná. Prosíme ťa, nech nezatrp- knú v sklamaní, najmä keď vidia, ako iní pohŕdajú živo­tom. Nech tí, čo nemôžu mať dieťa, nájdu iné vhodné cesty, ako naplniť dar svojho rodičovstva.

O to ťa prosíme skrze Krista, nášho Pána.

Drahý Pane, prosíme ťa za všetky rodiny. Ty poznáš ťažkosti, ktoré prežívajú. Daj, nech sa každý, mladý či starý, naučí milovať a chápať jeden druhého a spozná­vať svoju úlohu v tvojom pláne. Pomôž im v ich ťaž­kostiach. Nech nestratia odvahu. Nech pocítia tvoju milujúcu ochranu, keď to najviac potrebujú. Nech ma­jú účasť na radostnom pokoji a istote, ktoré sú založené na tvojej láske.

O to ťa prosíme skrze Krista, nášho Pána.

Svätý Gerard, verný Boží služobník, ty si svojím živo­tom nasledoval príklad nášho Spasiteľa. Preto na tvoje orodovanie Boh udelil mnoho milostí. Prihováraj sa za nás, aby sme získali potrebné milosti. Pomôž nám, aby sme spoznávali Božiu vôľu vo svojom živote a veľkory­so ju prijali. Amen.

Modlitby s prosbami o príhovor svätého Gerarda

Za materstvo

Ó, dobrý svätý Gerard, mocný orodovník pred Bohom, ty aj v našej dobe robíš zázraky. Vzývam ťa a hľadám tvoju pomoc. Ty si na zemi vždy plnil Božie plány, po­môž mi, aby som aj ja vždy hľadala a plnila svätú Božiu vôľu. Pros Pána života, od ktorého pochádza každé ot­covstvo, aby ma urobil plodnou, aby som mohla Bohu vychovať deti v tomto živote a dedičov jeho slávneho kráľovstva v budúcom svete. Amen.

Za matku čakajúcu dieťa

Ó, všemohúci a večný Bože, ty si pôsobením Ducha Svätého pripravil telo a dušu slávnej Panny Márie, aby bola dôstojným príbytkom tvojho božského Syna. Pô­sobením toho istého Ducha Svätého si posvätil svätého Jána Krstiteľa, keď bol ešte v lone svojej matky. Vypo­čuj moje modlitby a prosby, aby si túto matku (ma) na orodovanie svätého Gerarda ochraňoval, aby jej (mo­je) dieťa bolo očistené spásonosnou vodou krstu a po kresťanskom živote na zemi nech so svojou matkou (so mnou) dosiahne večnú blaženosť v nebi. Amen.

Za choré dieťa

Ó, svätý Gerard, ty si podobne ako Spasiteľ nežne mi­loval deti a svojimi modlitbami si mnohé oslobodil od chorôb a dokonca aj smrti. Láskavo zhliadni na zarmú­tených rodičov, ktorí ťa prosia o zdravie pre svoje dieťa, ak je to Božia vôľa. Predlož Bohu ich prísľub, že vycho­vajú toto dieťa ako dobrého kresťana a budú ho strážiť slovom a príkladom pred smrteľným malomocenstvom hriechu. Prosíme ťa, ó, svätý brat, o túto priazeň skrze nežnú lásku, akou Pán Ježiš a Panna Mária požehnali tvoje nevinné detstvo. Amen.

Za chorého človeka

Ó, Bože, ty si dal svätému Gerardovi moc uzdravovať všetky druhy chorôb; osláv svojho služobníka, ktorý bol taký milosrdný k ľudskej úbohosti, tým, že ma oslo­bodíš od mojej terajšej choroby. Daj tiež, aby som sa posilnený na tele lepšie vyhýbal hriechu a prekonával svoje zlé vášne, duchovné choroby, ktoré toľkých vedú do večnej smrti. Skrze Krista, nášho Pána. Amen.

časných potrebách

Ó, Bože, ty si tak často dával svätému Gerardovi moc postarať sa o potreby biednych; daj nám milosť, o kto­rú ťa prosíme (tu spomeňte potrebu) na orodovanie tvojho najláskavejšieho služobníka. Dovoľ, aby sme ťa po vy­počutí v našej terajšej potrebe väčšmi milovali a celým srdcom slúžili tebe, nášmu jedinému pokladu v čase a večnosti. Amen.

čase skúšky

Ó, svätý brat Gerard, tvoje srdce bolo celkom otvo­rené pre nešťastníkov a chudákov. Potešil si toľkých chudobných, uzdravil toľkých chorých, utešil toľkých strápených. Pozri na mňa strápeného a sužovaného. Zbytočne sa obraciam k ľuďom o útechu a pomoc. Preto sa utiekam k tebe, lebo tvoj príhovor v nebi má veľkú moc. Láskavo mi pomôž, svätý Gerard, aby som bol oslobodený z tejto skúšky alebo aby som dostal silu znášať ju z lásky k Bohu. A tak aby som mohol Boha chváliť a ďakovať a slúžiť mu s väčšou láskou a horli­vosťou. Amen.

Za zvláštne požehnanie

Milý svätý Gerard, radujeme sa z tvojho šťastia a slávy. Zvelebujeme Pána, ktorý ťa obdaril tými navyberanejší- mi darmi svojej milosti. Blahoželáme ti, že si na ne tak verne odpovedal. Vypros pre nás, prosíme ťa, časť tvo­jej anjelskej čistoty, tvojej vrúcnej lásky k Ježišovi v bo- hostánku, tvojej nežnej zbožnosti voči Nepoškvrnenej Panne Márii. Vo svojej bratskej láske, ktorá ťa urobila oporou chudobných, utešovateľom sužovaných a apoš­tolom najopustenejších duší, udeľ mi milosti, o ktoré ťa teraz prosím.

(Tu ich spomeň.)

Ó, najmocnejší patrón, ty si vždy pomáhal tým, ktorí sa k tebe modlili. Oroduj za mňa pred Božím trónom. Ó, dobrý svätý, tebe zverujem svoje vrúcne modlitby. Láskavo ich prijmi a skôr, než sa skončia tieto dni mod­litby, nech zakúsim účinky tvojho mocného orodova­nia. Amen.

Za čnosť trpezlivosti

Ó, mocný a večný Bože, ty si obdaril svojho verného služobníka svätého Gerarda nezlomnou trpezlivosťou uprostred protirečení a prenasledovania, urážok a sla­bostí, čím si ho urobil obrazom tvojho trpiaceho a ukri­žovaného Syna. Daj, prosíme, aby sme podobne ako on upriamili svoje oči na kríž a trpezlivosťou odčinili svoje hriechy a dokázali ti svoju lásku. Skrze Krista, nášho Pána. Amen.

Modlitba rodičov

Pane, urob ma lepším rodičom. Nauč ma rozumieť svo­jim deťom, trpezlivo počúvať, čo hovoria, a s láskou odpovedať na ich otázky. Nedovoľ, aby som im skákal do reči a škriepil sa s nimi. Urob ma takým zdvorilým, ako by som chcel, aby boli ony ku mne. Daj mi odva­hu priznať si previnenia voči svojim deťom a poprosiť ich o odpustenie, keď viem, že som im ublížil… Pomôž mi rásť s mojimi deťmi, zaobchádzať s nimi primerane ich veku, ale nech od nich nečakám úsudky a spôsoby dospelých ľudí. Nedovoľ mi olúpiť ich o možnosť do­zrieť, myslieť, vyberať si a rozhodovať sa.

Svätý Gerard, verný Boží služobník, ty si svojím ži­votom nasledoval príklad nášho Spasiteľa. Preto na tvo­je orodovanie Boh udelil mnoho milostí. Prihováraj sa za nás, aby sme získali potrebné milosti. Pomôž nám, aby sme spoznávali Božiu vôľu vo svojom živote a veľ­koryso ju prijali. Amen.

Obsah

Úvod 5

Hra s chlebom 7

Krajčírsky učeň 11

Studňa malého Gerarda 14

Príchody a odchody 18

Krv 21

Na rade sú klebety 25

Prvé kolo 28

Druhé kolo 34

Z učňa sa stáva majster 40

Ako perie vo vetre 46

Hľadanie poldadu 53

Prorokom vo svojej otčine 61

Myši, okná, vreckovky 64

Zemetrasenie v Castelgrande 69

„Krásna Božia vôľa“ 72

Keď dva a dva nie sú štyri 76

Panna Mária Potešiteľka, zbohom! 81

Deliceto, máj 1754 84

Dvaja, ktorí boli pre seba ako stvorení 88

Kľúče do neba 93

„Zomieram spokojný“ 99

Novéna matky, ktorá čaká dieťa 105

Deväťdňová pobožnosť za rodiny 110

Modlitby s prosbou o príhovor

svätého Gerarda 114

rhcodule Rey- Mermer

CHLAPEC, KTORÝ SA HRAL S BOHOM

Svätý Gerard Majella

Vydali Redemptoristi – Slovo medzi nami, Puškinova 1, 811 04 Bratislava v roku 2006 ako svoju 19, publikáciu.

Z nemčiny preložil Jozef Doležal. Zodpovedný redaktor Marián Kováčik, rafická úprava a návrh obálky Ľudmila Králiková. Jazyková úprava Zita Zittňanová.

Tlač LÚČ, vydavateľské družstvo Bratislava.

Druhé vydanie. 136 strán.

ISBN 80-968638-7-8

Dlho sme nemohli mat’ dieťa. No potom sa nám do­stala do rúk novéna k svätému Gerardovi. Prosili sme ho o pomoc. Dnes sme šťastnými rodičmi.

Pri pôrode som bola v ohrození života. Moji najbliž- \ ši sa modlili k svätému Gerardovi, ktorému som sa aj ý ja pred pôrodom zverila do ochrany. Napokon všetko, vďaka Bohu, dobre dopadlo. ;

Kl Sni 5

|:1 > • ‘ . Wf-Ij ‘.:;r

í Milióny ľudí po celom svete vydávajú také-

l’\ to svedectvá o nenápadnom rehoľníkovi, re- K demptoristovi Gerardovi Majellovi, ktorý žil K v rokoch 1726 – 1755 na juhu Talianska. Dnes je A osobitne uctievaný ako ochranca matiek, zvlášť j|* pri pôrode, a ako mocný orodovník manželov, B I ktorí z nejakého dôvodu nemôžu mať deti.

I I Pri čítaní tejto knihy sa stretnete s mnohý-

i mi zázrakmi, ktoré Gerard urobil. Hral sa totiž

. s Bohom takúto hru: Gerard vždy plnil Božiu

t vôľu. A Boh potom plnil Gerardovu vôľu.

M „Ako ináč sa môžeme Bohu väčšmi zapáčiť, ako

s ‘ keď vždy a vo všetkom plníme jeho božskú vôľu ?

;lv A čo iné od nás očakáva, než aby sme plnili jeho

S ’ božskú vôľu a to dokonale, tak, ako chce, a tam,

j kde chce. Vždy musíme byť ochotní nasledovať

1 jeho najmenšie pokyny… Božia vôľa – ty si sku­točne veľká vec! Si skrytý poklad, ktorý sa nedá

I zaplatiť! Ach, ako dobre tomu rozumiem. Ty

1 máš tú istú cenu, akú má môj milovaný Boh. “