Panna Mária ich zachránila

Viac tu: Sv. Mária Goretti

 

Panna Mária vzkriesila Araba -Zázračná udalosť bola potvrdená písomnou správou lekárov. Stehy ešte aj dnes sú viditeľné

Len pre  jednu ružu?

Istá    mladá kresťanka sa vydala  za  muža, ktorého veľ­mi milovala, ale ktorý nemal nijakú vieru. Robila všetko možné, aby ho obrátila, ale márne, aj napriek ich veľkej vzájomnej láske. Obavy v nej deň Čo deň vzrastali, pre­tože bol veľmi chorý na srdce a bála sa o jeho náhlu smrť.

V    jednej veci jej však robil radosť: zbieral kvety, ktorými ozdoboval sošku Panny Márie.

Nečakane odišiel na druhý svet bez akéhokoľvek znaku viery. Ona, akoby zlomená ostrým bôľom ochorela a mys­lela si. že sa zblázni. Potom počula hovoriť o arskom farárovi, ktorý vedel zmierniť každú bolesť a len čo mohla, vydala sa na cestu, o ktorej nik nevedel. Keď vošla do kostola a začala sa modliť, zbadala pri sebe farára, ktorý jej pošepkal: « Pani, neplačte! Vaše nxxllitby boli vysly­šané! »

A úbohej, akoby ohromenej tou neuveriteľnou zves- tou, doda! istotu: « Pamätáte, že mesiac pred smrťou vám váš manžel priniesol najkrajšiu ružu a povedal: 'Zanes ju Presvätej Panne!' Panna Mária to nezabudla! Váš manžel je spasený. » (Z apoštolského procesu svätého farára arského)

Odseknutá ruka.

Svätý Ján Damascénsky bol osobným sekretárom kráľa v Damasku. V tom čase carihradský cisár. Lev Isaurický začal všemožnými prostriedkami bojovať proti katolíckej viere a opovrhoval a ničil sväté obrazy.

Ján, veľký ctiteľ Panny Márie, začal písať nádherné listy, v ktorých bránil úctu k Panne Márii a sväté obrazy, aby tak udržiaval vieru tých, čo sa klátili počas hrozného prenasledovania.

Cisár Lev sa preto veľmi rozhneval a dal napísať list, akoby ho ho! zložil mladý Ján Damascénsky, v ktorom pozýval cisára, aby sa zmocnil Dámsku a kráľovstva. Ba naznačil aj spôsob, ako by sa ho mohol zmocniť. Potom ako­by sa mu hnusila Jánova lesť a vierolomnosť, poslal fa­lošný list kráľovi Damasku a nepravdivo ho uj>ozornil na nečestnosť jeho sekretára Jána.

Keď kráľ list prečítal, rozhneval sa tak veľmi, že ne­chcel ani len počuť obranu Jána a dal mu odťať pravú ruku, ktorou — podľa falošnej obžaloby — napísal ten prekliaty hanebný list.

Obohý Ján podstúpil prebolestnú amputáciu pravej ru­ky. Potom dôverujúc Panne Márii, pre slávu ktorej toľko písal, aj proti obrazoborcom, poprosil kráľa o odťatú ruku. ktorú mali verejne vystaviť na námestí.

Kráľ súhlasil. Ján šiel pred obraz Panny Márie a vrúcne ju prosil, aby mu ruku opäť spojila s ramenom, aby mohol i naďalej písať na česť a slávu Božiu a svä­tých.Dlho sa modlil. Nato upadol do vytrženia a videl Pan­nu Máriu, ako láskavo na neho hľadí a počul slová: « Hla, ruka, ktorú ti odťali, je na pôvodnom mieste. Používaj ju pre dobro, ako si to robil doteraz. »

Keď sa spamätal, ruku mal opäť na pôvodnom mieste, ostala len jazva na dôkaz toho, čo sa skutočne stalo.

Keď sa to kráľ dozvedel, chcel prijať Jána späť do úradu a zasypať ho poctami, no svätec sa radšej utiahol do kláštora v Palestíne, kde sväto žil a písal krásne diela užitočné Cirkvi a na slávu Matky Božej. Toto zázračne uzdravenie horlivého ctiteľa Pannv Má­rie je zobrazené aj v Hlavnej mariánskej bazilike v Ríme.

 

--------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

Obrovská lavína totiž úplne pochovala celý expresný vlak.

Pokúšali sa uviesť do pohybu mocnú lokomotívu. Már­ne! Vtedy všetci pocítili smrteľné nebezpečenstvo: luxusný expres sa mohol premeniť na veľké ľadové máry. Hrozila im biela smrť!

Po 24 hodinách začalo chýbať uhlie. Vtedy všetkých cestujúcich zhromaždili do jedného vozňa. Jeden starý le­kár robil všetko možné, aby udržal pri živote zimou skreh­nutých a prestrašených ľudí. Niektorí, aby si dodali od vahy, zaintonovali akúsi pesničku, ktorá však skoro utíchla.

Tu jeden kňaz vytiahol ruženec a začal sa polohlasne modliť. Všetci odpovedali. A Boh ich vypočul na prího­vor Panny Márie. Po 96 hodinách (štyroch dňoch smrteľ­nej úzkosti, mrazu a hladu) jeden odvážný lyžiar zistil miesto snehovej katastrofy. Z najbližšej stanice prišlo veľa ochotníkov,  ktorí   oslobodili     vlak spod snehovej lavíny.

Výzva k       Božej Matke —      posledný      vyskúšaný liek —zabral naplno.

Co vás robí takými?

Dvadsaťročná cestujúca rozpráva (Famiglia Cristiana č. 15 zo 6. apríla  1986), že    cestovala         vo vlaku z Pesara

do Ríma s    troma « už nie mladými » paniami. Každá z nich mala vcľkc problémy: smrť manžela, syn a neter sa drogovali, manžel alkoholik, rozvedený syn a nutná cesta na pohreb brata. To boli smutné histórie a predsa mali by ste vidieť ich oči a pokojnú tvár. Ani slovíčko znechutenia, ba zbadala som ich chuť do života, vôľa nevzdať sa, mi­lovať napriek všetkému.Skoro som sa rozplakala, keď mi jedna z tých pani na otázku: « Čo vám dodáva silu byť takými? » dala do rúk ruženec...

 Dal sa fotografovať s ružencom.

Nedávno požiadali kráľa ostrovov Samoc, aby sa dal odfotografovať a aby podaroval cudzím konzulom svoju úradnú fotografiu. Súhlasil. Keď prišiel fotografista, král sa práve modlil ruženec a tak požiadal, aby ho odfotogra­fovali s ružencom v ruke.

V              Azda bv bolo lepšie dať sa fotografovať ako vaši predchodcovia, bez náboženských symbolov. — namietal fotografista.

V              Oni neboli katolíci, ale ja som — odvetil kráľ

Dal ruženec žene, ktorá ho mala zavraždiť.

Otec Titus Brandsman, karmeiitán, ktorého Svätý Otec Ján Pavol II. vyhlásil 3. novembra 1986 za blahoslave­ného, bol zabitý v nacistickom tábore smrti v Dachau.

26. júla 1942, prv než bol zavraždený, dal mladej ho­landskej ošetrovateľke, ktorá mu mala vstreknúť smrto­nosnú injekciu kyseliny fenolovej, svoj hrubozrnný ruženec.

V              Modli sa na ňom — povedal jej.

V              Mne nie je na nič. Ja sa neviem modliť.

V              Pokus sa aspoň opakovať: « Pros za nás hrieš­nych... »

To sú posledné slová rehoľníka.

Zena, ktorá žije pixl cudzím menom, keďže ju hľadajú polície mnohých európskych štátov, lebo prispela k vraž­dám a týraniu tisícok žalárovaných, našla vieru práve vd a- ka tomuto ružencu a roku 1955 sa dobrovoľne predsta­vila (chránená osobitným tajomstvom) pri procesoch bla­horečenia. aby svedčila o posledných dňoch života tohto karmelitána.

Po vražde brigatistov.

Po 47. dňoch žalárovania červené brigády zavraždili Jozefa Taliercia. 54-ročného inžiniera, riaditeľa Petrolchi- mico v Porto Marghera (Benátky). A auto s telom, pre- dierované 20 výstrelmi pištole nechali — posledný hrozný žart — neďaleko jeho pracoviska.

Mons. Vecchi hovorí: « Keď sme sa o tretej v noci toho hrozného pondelka dozvedeli o nájdení tela, bol som v ich rodine. Všetci piati s matkou sa modlili ruženec. Scéna, na ktorú nikdy nezabudnem. »

Vy doma, ja v cele.

Benigno Aquino, vedúci opozície Filipín, zavraždený na letisku v Manile 21. augusta 1983, zdôveril sa svojej manželke Cory (teraz prezidentka republiky):

ja v cele: každý večer o ôsmej sa modlime ruženec. V tej chvíli budeme naozaj spojení.

Verne zachovávali prísľub. Ba aj p» oslobodení rodina sa každý večer spoločne modlievala ruženec.

Vedúci duchovnej služby talianskych žandárov, mons. Salvatore C'¡polia, svedčil v milánskom denníku o viere a kresťanskom živote generála Alberta Dalla Chiesu: « Ani raz nevynechal nedeľnú svätú omšu. Jeho manželka Manuela, ktorú zavraždili spolu s generálom v Palermc, bola so svojím manželom na omši ako obyčajne aj poslednú nedeľu v ich živote a pristúpila s ním ku svätému prijímaniu. »

Hlavný kaplán spomína, že Dalla Chicsa mal mimo­riadnu zbraň — modlitbu: « Každv rok pri rodinnom sil- vestrovkom posedení daroval vzácny ruženec. Dával ho podľa lósu manželkám poddôstojníkov, slobodníkov a ka- rabinierov. Ako jxiložku žiadal, aby sa obdarovaná pani modlievala každv tieň ce/ celv rok ruženec za karabinierov. *

 

 

Keby si aspoň raz videl jej tvár a pozrel sa do jej očí, nechcel by si už žiť !

 

Učenie Druhého vatikánskeho koncilu predkladá pravdu

o        Máriinom prostredníctve ako účasť na tomto jedinom zdroji, ktorým je prostredníctvo Kristovo. « Toto podradené poslanie Márie Cirkev neváha vyznávať, neprestajne ho skusuje a odporúča láske veriacich, aby sa vďaka tejto ma­terinskej pomoci užšie spojili so Sprostredkovateľom a Spa­siteľom ». ^ Táto jej funkcia je súčasne úplne osobitná a mimoriadna. Pramení zo skutočnosti, že je Božou Matkou a môže byť chápaná a prežívaná vierou len na základe plnej pravdy o tomto jej materstve. Keďže z Božieho vy­volenia Mária je Matkou Syna súpodstatného s Otcom a « veľkodušnou spoluúčastníčkou » na diele vykúpenia, « sta­la sa pre nás Matkou v poriadku milosti »." Táto funkcia je skutočným rozmerom jej prítomnosti v spásnom tajom­stve Krista a Cirkvi.

41.          Z toho hľadiska treba ešte raz dôkladne zvážiť zá­kladnú udalosť ekonómie spásy, totiž vtelenie Slova vo chvíli zvestovania. Je významné, že Mária spoznala v slo­vách Božieho posla vôľu Najvyššieho a podriadila sa jeho moci, keď povedala: « Hľa, služobnica Pána, nech sa mi stane podľa tvojho slova » (Lk 1.38). Prvým úkonom pod­riadenia sa jedinému prostredníctvu « medzi Bohom a ľuď

>Uvu a česť. ktorej sa jej dostáva: I«!., In NaliviíJie H M,ir. .• Setmo — Df ii 12: cit. ed. 283.

^w IX>|tmutiikií konštitúcia o Cirkvi l.uwc:: Gt n t tmu, (>J ^m Tiiiufc, 62. ľmnfc. 61.

 

 

 

mi », prostredníctvu Kristovmu, je, že Panna / Nazareta prijala materstvo. Mária súhlasí s Božou voľbou stať sa pôsobením Ducha Svätého Matkou Božieho Syna. Možno povedať, že tento súhlas s materstvom je predovšetkým plodom jej bezvýhradného darovania sa Bohu v panenstve. Mária prijala vyvolenie stať sa Matkou Božieho Syna, ve­dená snúbcneckou láskou, ktorá plne « zasväcuje » ľudskú osobu Bohu. Z tejto lásky Mária vždy túžila úplne trisa « da­rovať Bohu» a preto žiť v panenstve. Slová «Hľa, slu­žobnica Pána » vyjadrujú, že Mária už od začiatku prijala a chápala svoje materstvo ako bezvýhradný dar seba. celej svojej osoby do služieb spásnych plánov Najvyššieho. Celú svoju materskú účasť na živote Ježiša Krista, svojho Syna. prežívala až do smrti spôsobom, zodpovedajúcim jej povo­laniu k panenstvu.

Máriino materstvo, úplne preniknuté snúbeneckým po­stojom « Služobnice Pána ». tvorí prvý a základný rozmer toho prostredníctva, ktoré Cirkev, keď ide o Máriu,vy­znáva. hlása a « stále odporúča láske veriacich », lebo doň vkladá veľkú dôveru. Treba totiž uznať, že prv než kto iný, sám Boh, večný Otec prejavil dôveru Panne z Nazareta. keď jej v tajomstve vtelenia zveril vlastného Syna. Toto jej vyvolenie k najvyššiemu úradu a dôstojnosti Matky Bo­žieho Syna sa na ontologickej rovine vzťahuje na samotnú skutočnosť spojenia dvoch prirodzeností v osobe Slova (by post atické spojenie). Tento základný fakt, že sa stala Mat­kou Božieho Syna. znamená, že sa od samého začiatku úplne otvorila Kristovej osobe a celému jeho dielu a poslaniu. Slová « Hľa. služobnica Pána » dokazujú túto otvorenosť Máriinho ducha, ktorý dokonale spája v sebe lásku k panen­stvu s typickou láskou materskou, obe navzájom zjednotené a takmer splynuté.

 

 

         Mária sa preto stala nielen « matkou-živiteľkou » Syna človeka, ale aj « neporovnateľne veľkodušnou spoluúčast- níčkou » ¹⁰¹ Vykupiteľa a Mesiáša. Ako som už povedal, Mária napredovala na ceste viery. Na tejto púti až po kríž sa v skutkoch a v utrpení uskutočňovala aj jej materská spolupráca na celom poslaní Spasiteľa. Na ceste tejto spo­lupráce na diele Syna Vykupiteľa samo Máriino materstvo sa osobitným spôsobom pretváralo a stále väčšmi napĺňalo « vrúcnou láskou » k všetkým, na ktorých bolo zamerané Kristovo poslanie. Prostredníctvom tejto « vrúcnej lásky », zameranej v spojení s Kristom na obnovenie « nadprirodze­ného Života v dušiach »,^lo: Mária sa osobne jedinečným spô­sobom zaraďovala do toho jediného prostredníctva « medzi Bohom a ľuďmi ». ktorým je prostredníctvo človeka Ježiša Krista. Ak ona sama ako prvá zakúsila na sebe nadprirodze­né dôsledky tohto jediného prostredníctva — už pri zvesto­vaní ju anjel pozdravil ako « milostiplnú » — tak treba povedať, že práve touto plnosťou milosti a nadprirodze­ného života bola osobitne predurčená k spolupráci s Kris­tom, jediným prostredníkom ľudskej spásy. A touto spo­luprácou je práve jej prostredníctvo podradené prostred­níctvu Kristovmu.

42.          Máriinom prípade ide o celkom osobitné a výnimočné prostredníctvo, založené na jej « plnosti milosti », ktorá sa prejavovala v úplnej ochote « Služobnice Pána ». Ako od­poveď na túto vnútornú ochotu svojej Matky Ježiš Kristus \u stále väčšmi pripravoval, aby sa pre ľudí stala « Matkou v poriadku milosti ». Poukazujú na to, aspoň nepriamo, daktoré osobitné pripomienky synoptikov (porov. Lk 11,28; 8,20-21; Mk 3,32-35; Mt 12,47-50) a ešte viac evanjelium lánovo (porov. 2,1-12; 19,25-27). Ale o tom som už ho*

"" ľamte, 61 ^1,0 ľmuJr. 61

7M

 

 

voril. Osobitne výrečné sú slová, ktoré Ježiš povedal na kríži Márii a Jánovi.

43.          Po Ježišovom zmŕtvychvstaní a nanebovstúpení Má­ria zotrvávala s apoštolmi vo Večeradle v očakávaní I uríc ako matka osláveného Pána. Ako tá, ktorá « napredovala na ceste viery » a verne zachovávala spojenie so Synom « až po kríž », ale aj ako « služobnica Pána », ktorú Syn zanechal ako Matku rodiacej sa Cirkvi: « Hľa, tvoja mat­ka. » Tak sa začalo utvárať osobitné puto medzi touto Matkou a Cirkvou. Rodiaca sa Cirkev bola skutočne plodom kríža a zmŕtvychvstania jej Syna. Mária, ktorá sa od za­čiatku bezvýhradne darovala osobe a dielu svojho Syna, nemohla sa hneď od začiatku nedarovať Cirkvi ako Matka. Po Synovom odchode jej materstvo ostáva v Cirkvi ako prostredníctvo materské. Tým, že sa prihovára za všetky svoje deti, spolupracuje na spásnom diele svojho Syna- -Vvkupiteľa sveta. Koncil hovorí: « Toto materstvo Márie v poriadku milosti trvá neprestajne... kým sa nezavŕli večná spása všetkých vyvolených ». ^m Vykupiteľskou smrťou jej Syna dosiahlo materské prostredníctvo Služobnice Pána uni­verzálny rozmer, lebo dielo vykúpenia sa vzťahuje na všet­kých ľudí. Tým sa jedinečne prejavuje účinnosť jediného a univerzálneho prostredníctva Krista «medzi Bohom a ľuďmi». Máriina spolupráca sa svojou podradenosťou zú­častňuje na univerzálnosti prostredníctva Vykupiteľa, je­diného prostredníka. Koncil na to jasne poukazuje vyššie citovanými slovami.

V              koncilovom texte ďalej čítame: « Mária ani po svo­jom nanebovzatí neprestala v tomto spasiteľnom poslaní, ale svojím mnohonásobným orodovaním aj naďalej nám získava dar večného spasenia. » ^{, Týmto svojím orodova-}

^,w Tamže, 62. ^w Tamže, 62.

 

 

ním, ako sa to prejavilo v Kane Galilcjskej, Máriino pro­stredníctvo stále pokračuje v dejinách Cirkvi a sveta. V tom istom texte ešte čítame, že « s materinskou láskou sa stará o bratov svojho Syna, Čo ešte putujú a sú v rozličných nelKzpečcnstvách a úzkostiach, dokiaľ sa nedostanú do bla­ženej vlasti».¹" lakto Máriino materstvo nepretržite trvá v Cirkvi ako prostredníctvo orodujúce a Cirkev vyjadruje svoju vieru v túto pravdu tým. že si uctieva Máriu ako « Orodovnicu, Ochrankyňu, Pomocnicu a Prostrednicu ».¹⁰⁶

44.          Svojím prostredníctvom, podradeným prostredníc­tvu Vykupiteľa, Mária osobitne prispieva k jednote Cirkvi putujúcej po tejto zemi, s e s cha t ologickou a nebeskou sku­točnosťou spoločenstva svätých, lebo je už « vzatá do ne­ba ». "' Pravda o jej nanebovzatí, ktorú definoval Pius XII. a znova potvrdil Druhý vatikánsky koncil, vyjadruje vieru Cirkvi týmito slovami: « Konečne Nepoškvrnená Panna, uchovaná od akejkoľvek škvrny dedičnej viny, po skončení tohto pozemského života bola s telom i dušou vzatá do nebeskej slávy a Pán ju povýšil za Kráľovnú vesmíru, aby sa ešte viac stala podobnou svojmu Synovi. Pánovi pánov íporov. Zjv 19.16) a víťazovi nad hriechom a smrťou ».^IW

^ll>' ľamže, 62. Cirkev aj vo svojej modlitbe uznáva a oslavuje Máriinu «materskú funkciu», funkciu «príhovoru a odpustenia, prosby a milosti, zmierenia a pokoja » (porov. prcfáciu omše o bla­hoslavenej Panne Márii, matky a prostrcdníéky milosti, v Collc-ctin Missarum Je licata Maria Virgjne, cd. typ. 1987. I. 120).

^IOt’ Tamže, 62.

I am/c, 62. Porov. Svätý Ján Damascénsky. Hom. in Dórmi t io*

^[1]           II II 'M III. 2: Š. Ch. 80, 111 n.. 127 IM. , ■ 161; 181-18?; Sviiiy Bernard, In Assumptione Beatac Mariac Strmo, 12: S IWnunh Opera, V, 1968 , 228-238.

DoKinulická konštitúcia o Cirkvi Lunien Gctifuwi, V. Pórov, Plti XII. A|*ošiolská konštitúcia Munificcn/issimus Dchí (I. no­vembri I'JIO): AAS 12 (I9?0) 769-771; Svätý Bernard predstavuje

Hlt

 

 

Týmto učením Pius XII. nadviazal na Tradíciu, ktorá sa v dejinách Cirkvi vyjadrovala rozmanitými spôsobmi na Východe i na Západe.

S tajomstvom nanebovzatia Mária definitívne získala všetky účinky jediného prostredníctva Krísta-Vykupitela svctii a zmŕtvychvstalého Pána: « Všetci ožijú v Kristovi. Ale každý v poradí, aké mu patrí. Prvotinou je Kristus. Potom pri jeho príchode nasledujú ií. ktorí patria Kristovi * íl Kor 15,22-23). V tajomstve nanebovzatia je vyjadrená viera Cirkvi, podľa ktorej Mária je « spojená úzkym a ne­rozlučným zväzkom » s Kristom, lebo ak matka-panna bola s ním jedinečne spojená pri jeho príchode, svojou nepre­tržitou spoluprácou bude s ním spojená i v očakávaní jeho druhého príchodu: « Vykúpená vznešenejším spôsobom vzhľadom na zásluhy svojho Syna » ^w má aj úlohu, vlastnú matke, úlohu láskavej prostrcdnice pri konečnom Kristovom príchode, keď všetci, ktorí patria Kristovi, budú vzkriesení a « ako posledný nepriateľ bude zničená smrť » ( 1 Kor 15,26). ¹¹⁰

S takýmto povýšením « vznešenej dcéry sionskej » v nanebovzatí je spojené tajomstvo jej večnej lásky. Kristo­va Matka je vskutku oslávená ako « Kráľovná vesmíru ».¹ Tá, ktorá sa pri zvestovaní nazvala « Služobnicou Pána », ostala po celý svoj pozemský život verná všetkému, čo tento

Máriu pohrúženú do jasu Synovej slávy: In Dominiea inira 5: S. Bernardi Opera, V. 1968. 265 n ^,,w Dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen Gentium, 5 i.

^[1]           O tomto osobitnom aspekte Máriinho prostredníctva ako vy prosovateľky zhovievavosti u Syna Sudcu, porov. Svätý Bernard In Dominica infra oct Assumptionis Sermo. 1-2: S liernarJi Ope m, V, 1968, 262 n.; Lev XIII, cncyklika Odobri Meňte (22 tep temher 1891): Acta Leonis, XI, 299-315.

^[1]           Dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen (¡euftum, 51* Dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen Gentium. 59,

Hl

 

 

názov vyjadruje a tak potvrdila, že jc pravou « učcníČkou » Krista, ktorý zdôrazňoval služobný ráz svojho poslania: « Syn človeka sa neprišiel dať obsluhovať, ale slúžiť a po­ložiť svoj život ako výkupne za mnohých » (Mt 20,28). Preto sa Mária stala prvou z tých, čo « slúžia Kristovi aj v iných a tak pokorou a trpezlivosťou privádzajú svojich bratov ku Kráľovi, ktorému slúžiť znamená kraľovať » a plne dosiahla tú « kráľovskú slobodu », ktorá je vlastná Kristovým učeníkom: slúžiť značí kraľovať!

« Kristus sa stal poslušným až na smrť, a preto, po­výšený Otcom, vstúpil do slávy svojho kráľovstva (porov. M p 2,8-9). Jemu je všetko podrobené, kým on sám ne- podrobí Otcovi sám seba a všetko stvorenstvo, aby bol Boh všetko vo všetkých » (porov. 1 Kor 15,27-28).¹¹⁴ Mária,slu­žobnica Pána, má účasť na tomto kráľovstve Syna.¹¹⁵ Sláva slúžiť neprestáva byť jej kráľovským povýšením. I jjo na­nebovzatí pokračuje vo svojej spásnej službe, v ktorej sa prejavuje jej materské prostredníctvo, « kým sa nazavŕši večná spása všetkých vyvolených ». ^1,6 Takto tá, ktorá tu na zemi « verne zotrvala v jednote so Synom až po kríž » jc s ním spojená i naďalej, zatiaľ čo « všetko je mu podro­bené, kým on sám nepodrobí Otcovi seba a všetko stvo­renstvo ». Takto vo svojom nanebovzatí Mária jc akoby zahalená celou skutočnosťou spoločenstva svätých a jej jed­nota so Synom v sláve jc celkom zameraná na konečnú plnosť Kráľovstva, keď, « Boh bude všetko vo všetkom ».

56.

Tumfc- 56.

"¹ ( o •-.i tvku Miírie Kráľovnej, poiov. Sv. Ján DanniHľénxky, Him Nd/ivitiihni, 6; 12; Hom, in Dnrmitioncnt, I, 2. 12, 14; II. II III. 4 S O». 80. 59 n.; 77 n.; 83 n.; 113 n.; 117 n.; 151 n; |M'J 1V5

DotfmMk'kil konštitúcii« o Cirkvi Lutnen Geiiliunt, 62.

HJ

 

 

45.          v tejto ráze je Máriino materské prostredníctvo stále podradené tomu, ktorý je jediným Prostredníkom, a bude nim až do konečného na plnenia časov, « kým sa nezjednotí v Kristovi ako v hlave všetko, čo je na nebi aj čo je na zemi » ( Eŕ 1,10).

V              Mária v živote Cirkvi a v živote každého kresťana

39.                Druhý vatikánsky koncil nadviazal na tradíciu a posvietil novým svetlom na úlohu Kristovej Matky v Živote Cirkvi. « Blahoslavená Panna, vzhľadom na dar a hodnosť Božieho materstva, čo ju spája so Synom Vykupiteľom, a pre svoje neobyčajné milosti a úlohy je veľmi úzko spojená s Cirkvou. Bohorodička je predobrazom Cirkvi... a to v poriadku viery, lásky a dokonalej jednoty s Kristom. » ¹" Už sme videli, ako Mária ostáva od začiatku s apoštolmi v očakávaní Turíc a ako « blahoslavená, ktorá uverila » je cez všetky pokolenia prítomná v Cirkvi putujúcej vo viere ako vzor nádeje, ktorá nesklame (porov. Rim 5.5).

Mária uverila, že sa splní, čo jej povedal Pán. Ako pan­na uverila, že počne a ixmnlí Syna, « Svätého », ktorému bude zodpovedať meno « Boží Syn », meno « Ježiš » (Boh dáva spásu). Ako služobnica Pána ostala dokonale verná osobe a poslaniu tohto svojho Syna. Ako matka « pre svoju vieru a poslušnosť, zatienená Duchom Svätým, porodila na zemi, bez styku s mužom, samého Otcovho Syna ». "*

Z týchto dôvodov « Cirkev právom preukazuje Márii osobitnú úctu. Už od tých najdávnejších Čias sa uctieva ako Bohorodička. |mhI ktorej ochranu sa veriaci v modlitbách utiekajú vo všetkých nebezpečenstvách a potrebách»."''

^1,7                   Tamže. (»V ¹¹⁸ Tamže. 63. ^1,9 Tamže. U>

 

 

Tento jej kult je jedinečný. Obsahuje a vyjadruje hlboké puto, ktoré existuje medzi Kristovou Matkou a Cirkvou. Ako panna a matka Mária ostáva pre Cirkev « večným vzo­rom ». Preto možno povedať, že najmä z tohto hľadiska, totiž ako vzor alebo ešte skorej ako « predobraz », Mária, prítomná v tajomstve Krista, ostáva prítomná i v tajomstve Cirkvi. I Cirkev « sa nazýva matkou a pannou » a tieto mená majú hlboké biblické a teologické zdôvodnenie. ^:i

46.          Cirkev sa « stáva matkou, keď verne prijíma Božie slovo ». ^!" Ako Mária, ktorá prvá uverila, keď prijala Bo­žie slovo, čo jej bolo zjavené pri zvestovaní, a ostala mu verná vo všetkých skúškach až po kríž, tak aj Cirkev sa stáva matkou, keď verne prijíma Božie slovo a « kázaním a krstom rodí pre nový a nesmrteľný život deti počaté z Ducha Svätého a zrodené z Boha ». ^,M Túto jej materskú charakteristiku výstižne vyjadril apoštol národov, keď na­písal: « Deti moje, znova vás v bolestiach rodím, kým vo vás nebude stvárnený Kristus» (Gal 4,9). V týchto slo­vách svätého Pavla sa zračí zaujímavá stopa toho, že pr­votná Cirkev si vo svojej apoštolskej službe medzi ľuďmi bola plne vedomá svojho materstva. Toto vedomie jej umož­ňovalo a stále umožňuje vidieť tajomstvo svojho života a svojho poslania na príklade samotnej Rodičky Božieho Syna. ktorý je « prvorodený medzi mnohými bratmi » (Rim 8,29).

Možno povedať, že Cirkev sa učí tni Márie aj svojmu vlastnému materstvu. Spoznáva materský rozmer svojho po­volania, podstatne spojený s jej sviatostnou povahou, « keď

^,JU Porov. Svätý Ambróz, De Insliíutione Virginis. XIV. 88-89: PL 16. 341; Svätý Augustín. Sermo 215, 4: PL 38. 1074; P Sancta Virzimtiitc, II, 2; V, 5; VI. 6: PL 40. 397; 398 n.; Sermo 191. II. 3: PL 38, 1010 n.

^[1] Porov. dogmatická konštitúcia o Cirkvi Ln/./e.i (i-nlium, 65.

V              Tamže, 64.

¹¹¹ Tamže. 64.

 

 

kontempluje jej tajomnú svätosť a nasleduje jej lásku a verne plní Otcovu vôľu ».^1:4 Ak je Cirkev znamením a nástrojom dôverného spojenia s Bohom, je to pre jej ma­terstvo, lebo oživovaná Duchom « rodí» synov a dcéry ľudskej rodiny pre nový život v Kristovi. Lebo ako Mária je v službách tajomstva vtelenia, tak aj Cirkev ostáva v službách tajomstva adoptovania deti milosťou.

Súčasne však podľa Máriinho príkladu Cirkev ostáva aj pannou, ktorá je verná svojmu Ženíchovi: Cirkev « je aj pannou, ktorá zachováva neporušenú a čistú vernosť svoj­mu Ženíchovi ».¹²⁵ Cirkev je skutočne Kristovou Nevestou, ako to vyplýva z Pavlových listov (porov. Ef 5,21-33;

47.          Kor 11.2) a zo Zjavenia svätého Jána (Zjv 21,9), kde sa nazýva « Baránkovou Nevestou ». Ak. Cirkev ako Ne­vesta « zachováva vernosť Kristovi », tak táto vernosť, hoci v učení apoštola sa stala obrazom manželstva (porov. Ľf 5,23-33), platí aj ako vzor úplného oddania sa Bohu v celibáte « pre nebeské kráľovstvo », teda vzor Bohu zasvä­teného panenstva (porov. Mt 19,11-12; 2 Kor 11,2). Práve toto panenstvo podľa príkladu nazaretskej Panny je zdrojom osobitnej duchovnej plodnosti: je prameňom materstva v Duchu Svätom.

Cirkev vlak stráži aj vieru, ktorú dostala od Krista. Podľa príkladu Márie, ktorá uchovávala v srdci a rozjímala (porov. Lk 2,19.51) o všetkom, čo sa týkalo Božieho Syna, aj Cirkev má strážiť Božie slovo a so súdnosťou a rozvahou skúmať jeho bohatstvá, aby o ňom mohla v každej dobe a všetkým ľuďom vydávať svedectvo. ^Ií6

¹¹⁴ Tamže. 64.

¹³³ Tamže. 64.

^[1]           Porov. dogmatická konštitúcia o Božom zjavení Dct Vcrbunt, 8; Svätý Bonaventura, Comment. in Evafig. Lucae, Ad Claras Aquas, VII, 53, n. 40; 68, n. 40.

 

 

48.          Jestvuje tu teda vzťah príkladnosti. Cirkev sa stre­tá s Máriou a usiluje sa jej pripodobniť. « Nasleduje Matku svojho Pána, mocou Ducha Svätého zotrváva v panensky neporušenej viere, pevnej nádeji a úprimnej láske ».¹²⁷ Má­ria ¡e teda v tajomstve Cirkvi prítomná ako vzor. No ta­jomstvo Cirkvi spočíva aj v tom. že rodí ľudí k novému a nesmrteľnému životu: je to jej materstvo v Duchu Svä­tom. A tu je Mária oveľa viac ako len vzor a predobraz Cirkvi, lebo s materskou láskou spolupracuje na znovuzro­dení a výchove synov a dcér Matky Cirkvi. Materstvo Cirkvi sa uskutočňuje nielen podľa vzoru a obrazu Božej Matky, ale aj jej « spoluprácou ». Cirkev hojne čerpá z tejto spo­lupráce, čiže z jej materského prostredníctva, ktoré je pre Máriu také charakteristické, lebo už tu na zemi spolupra­covala na znovuzrodení a výchove synov a dcér Cirkvi ako Matka Syna, « ktorého Boh ustanovil ako prvorodeného medzi mnohými bratmi ». ¹²³

Ako učí Druhý vatikánsky koncil, Mária spolupraco­vala svojou materskou láskou.Tu možno vidieť sku­točnú hodnotu slov, ktoré povedal Ježiš svojej Matke na kríži: «Žena, hľa tvoj syn» a učeníkovi: «Ilľa, tvoja matka» Ijn 19,26-27). Tieto slová určujú Máriino posta­venie v živote Kristových učeníkov a vyjadrujú — ako som to už |>ovcdal — jej nové materstvo ako Matky Vykupiteľa, materstvo duchovné, ktoré vzniklo z hĺbky veľkonočného tajomstva Vykupiteľa sveta. Je to materstvo v poriadku milosti, lebo vyprosuje dar Ducha Svätého, ktorý vzbudzuje nové Božie deti, vykúpené Kristovou obetou, toho Ducha, ktorého spolu s Cirkvou prijala i Mária na Turíce.

Toto jej materstvo si kresťanský ľud osobitne uvedo­muje a prežíva na svätej hostine v liturgickom slávení ta­

^[1] Dogmatická konštitúcia o Cirkvi tjimen (ň-ntium, <>4

^[1] Dogmatická konštitúcia o Cirkvi Ijwien (¡ťH/itim, 63.

^[1]           Porov. tamže, 63.

 

 

jomstva vykúpenia, v ktorom sa sprítomňuje Kristus, jeho pravé telo, zrodené z Panny Márie.

Zbožnosť kresťanského ľudu si vždy právom uvedomo­vala hlboké spojenie úcty k svätej Panne s eucharistickým kultom. Túto skutočnosť zisťujeme v západnej i východnej liturgii, v tradícii rehoľných rodín, v spiritualite súčasných hnutí i mládežníckych a v pastoračnej služlx* mariánskych svätýň. Mária vedie veriacich k Eucharistii.

49.          Pre materstvo je podstatne, že sa vzťahuje na oso­bu. Určuje vždy jedinečný a neopakovateľný vzťah medzi dvoma osobami: vzťah matky k dieťaťu a dieťaťa k matke Aj keď jedna a tá istá žena je matkou mnohých detí, jej osobný vzťah ku každému z nich je charakterizovaný ma­terstvom v jeho samej [xxlstate. Každé dieťa je totiž zro­dené jedinečným a neopakovateľným spôsobom a to platí pre matku i pre dieťa. Každé dieťa je zahrňované ma­terskou láskou, na ktorej spočíva aj jeho výchova a ľudské dozrievanie.

Možno povedať, že materstvo « v poriadku milosti » sa podobá tomu, čím sa vyznačuje puto medzi matkou a dieťaťom « v poriadku prirodzenom ». V tomto svetle sa stáva zrozumiteľnejším, prečo v Kristovom testamente na Gol«ote nové materstvo jeho matky bolo vyjadrené v jed­notnom čísle s odvolaním sa na jedného človeka: «Hľa. tvoj syn. »

Ďalej možno povedať, že v tých slovách sa plne udáva

V              dôvod mariánskeho rozmeru života Kristových učeníkov. nielen života Jánovho, ktorý v tej hodine stál pod krížom spolu s matkou svojho Učiteľa, ale každého Kristovho uče­níka, každého kresťana. Vykupiteľ zveruje svoju matku učeníkovi a zároveň mu ju dáva za matku. Máriino ma­terstvo, ktoré sa stáva dedičstvom človeka, je darom, ktorý sám Kristus osobne dáva každému Človekovi Ako Vyku­piteľ zveruje Máriu Jánovi, tak zveruje l.ína Márii. Pod

 

 

krížom sa zatína to osobitné zverenie človeka Kristovei Matke, ktoré sa potom v dejinách Cirkvi uplatňovalo a vyjadrovalo rozličným spôsobom. A keď ten istý apoštol a evanjelista po slovách, ktoré Kristus povedal z kríža svo­jej matke a jemu, dodáva: « A od tej hodiny si ju učeník vzal k sebe» (Jn 19,27), tento výrok chce iste vyjadriť, že učeníkovi bola pridelená úloha syna a že sa začal starať

o        matku svojho milovaného Učiteľa. A keďže Máriu dostal za matku osobne on, tento výrok, aj keď nepriamo, pou­kazuje na všetko to, čím sa vyjadruje dôverný vzťah syna k matke, ľoto všetko možno zahrnúť J o slova « zverenie ». Zverenie je odpoveď na lásku určitej osoby, najmä na lásku matky.

Mariánsky rozmer v živote Kristovho učeníka sa vy­jadruje osobitne týmto synovským zverením sa Božej Mat­ke, ktoré sa začalo Vykupiteľovým testamentom na Gol- gote. Keď sa kresťan synovsky zveruje Márii, prijíma, ako apoštol Ján, « za svoju » ¹³⁰ matku Kristovu a vovádza ju do celého priestoru svojho vnútorného života, čiže do svojho ľudského a kresťanského «ja ». «Vzal si ju k sebe ». Tým sa usiluje dostať sa do poľa « materskej lásky », s ktorou sa Vykupiteľova Matka « stará o bratov svojho Syna »,^IM « na ktorých zrode a výchove spolupracuje » ^l,: úmerne po­dľa daru, ktorého sa každému dostalo z moci Kristovho ducha. Tak sa vysvetľuje ono duchovné materstvo, ktoré sa pod krížom a vo Večeradle stalo Máriinou úlohou.

^1,0 Ako je známe, výraz gréckeho textu « eis tá idia » prekračuje hranicu prijatia Márie učeníkom v zmysle iba materiálneho bývania a pohostinstva v jeho dome. Znaŕí skorej spoločenstvo života, ktoré sa utvára medzi dvoma podľa slov umierajúceho Krista. Pórov. Svätý Augustín, In Joan. F.vang. tract. 119, 3: CC L 36, 659: «Vzal si ju k sebe nie na svoje majetky. lebo nemal nič, ale do svojich povin ností, ktoré si starostlivo plnil. *

50.          Dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumcn Gem t um, 62

V              Tamže, 63.

 

 

•46. Tento synovský vzťah, toto zverenie sa syna matke nielenže má svoj začiatok v Kristovi, ale, možno povedať, Že koniec koncov je naň zameraný. Možno povedať, že Má­ria i naďalej opakuje všetkým svoje slová z Kány Galilej- skej: «t Urobte všetko, čo vám povie. » Veď on, Kristus, je jediným Prostredníkom medzi Bohom a ľuďmi. On je cesta, pravda a život (Jn 14,6). Jeho dal Otec svetu, aby človek « nezahynul, ale mal večný život » (Jn 3.16). Na­zaretská Panna sa stala prvým svedkom tejto Otcovej spás­nej Božej lásky a chce vždy a všade byť aj jeho pokornou služobníčkou. Vzhľadom na každého kresťana a človeka vô­bec Mária je tá, « ktorá uverila » ako prvá a práve svojou vierou snúbenice a matky chce pôsobiť na všetkých, ktorí sa jej zverujú ako deti. Je známe, že čím väčšmi tieto deti zotrvávajú v tomto svojom postoji a v ňom rastú, tvm väčšmi ich Mária približuje k « nevyspytateľnému Kris­tovmu bohatstvu» (Ef 3,8). A tak isto oni stále lepšie poznávajú dôstojnosť človeka v celej jej plnosti a konečný zmysel ľudského povolania, lebo « Kristus v plnej miere odhaľuje človeka človeku ». ^m

Tento mariánsky rozmer kresťanského života sa oso­bitne zvýrazňuje vo vzťahu k žene a jej postaveniu. Žen­skosť má totiž skutočne osobitný vzťah k Vykupiteľovej Matke, ale túto tému bude dobre prehĺbiť na inom mieste. Tu chcem iba zdôrazniť, že postava Márie z Nazarcta vrhá svetlo na ženu ako takú už preto, že Boh sa vo vznešenosti vtelenia svojho Syna zveril slobodnej a aktívnej službe ženy. Možno teda povedať, že žena, keď pozerá na Máriu, na­chádza v nej tajomstvo, ako má dôstojne prežívať svoju ženskosť a uskutočňovať svoj pravý rozvoj. V Máriinom svetle Cirkev vidí na tvári ženy odlesk krásy, ktorá je zrkad­

^[1]           Pastorálna konštitúcia o Cirkvi v súčasnom svete (¡authum eí s pes, 22.

 

 

lom najvznešenejších citov, akých je schopné ľudskc srdce: bezvýhradné obetovanie sa v láske, sila. ktorá vie odolať aj tým najväčším bolestiam, bezhraničná vernosť a neú navná pracovitosť a schopnosť spájať prenikavé tušenie ^ podporným a povzbudivým slovom.

51.          Počas Koncilu Pavol V!, slávnostne vyhlásil Pannu Máriu za Mal ku Cirkvi, « za Matku celého kresťanského ľudu, veriacich i pastierov ». Neskôr, v roku 1968 vo Vyznaní viery známom pod menom « Krédo Božieho ľudu » zdôrazni! toto vyhlásenie ešte závažnejšie slovami: « Verí me, že najsvätejšia Božia Matka, nová Eva a Matka Cirkvi, pokračuje v nebi vo svojej materskej funkcii voči Kristovým údom tým, že spolupracuje na zrode a rozvoji Božieho ži vota v dušiach vykúpených ľudí. »

Koncil vo svojej náuke zdôraznil, že pravda o najsvä- tejšej Panne, Kristovej Matke, veľmi účinne podporuje pre­hlbovať pravdu o Cirkvi. Pavol VI. po schválení konštitúcie Svetlo národov povedal: « Poznanie pravého katolíckeho učenia o blahoslavenej Panne Márii bude vždy kľúčom k presnému pochopeniu tajomstva Krista a Cirkvi. » ^IV' Mária je v Cirkvi prítomná ako Matka Kristova a zároveň aj ako Matka, ktorú Kristus v tajomstve vykúpenia dal ľuďom v osobe Jána apoštola. Preto Mária svojím novým mater stvom v Duchu privíňa k sebe všetkých a každého v Cirkvi, a privíňa k sebe všetkých a každého aj prostredníctvom Cirkvi. V tomto zmysle Mária. Matka Cirkvi, je pre Cirkev aj vzorom. Cirkev totiž — ako si to želá a žiada Pavol VI.

^,w Pórov. Pavol VI.. Reč z 21 novembra 1964: AAS % (1%4I 1015.

¹³⁵ Pavol VI., Slávnostné vyznáme viery (30. júna 19(>K,, H AAS 60 (196X) 438n.

Pavol VI.. Reč z 21 noevmbra 1964: AAS % í ľ*. H 101 J,

 

 

52.          « má preberal’ najčistejšiu formu dokonalého nasledo­vania Krista od panenskej Božej Matky ». ^I<ľ

Vďaka tomuto osobitnému putu, ktoré spája Kristovu Matku s Cirkvou, sa lepšie objasňuje tajomstvo « ženy », ktorá od prvých kapitol Knihy Genezis až po Zjavenie svä­tého Jána sprevádza prejavovanie sa spasiteľského Božieho plánu s ľudstvom. Mária, ktorá je v Cirkvi prítomná ako Matka Vykupiteľa, matersky sa zúčastňuje na tom « tvrdom boji proti mocnostiam temnosti »,¹³⁸ ktorý prebieha počas celých ľudských dejín. Pre jej ekleziálne stotožnenie sa so «ženou, odetou slnkom» (Zjv 12,1 )^IW možno povedať, že « Cirkev v prcblahoslavenej Panne už dosiahla dokoná* losť, ktorou je bez poškvrny a bez vrásky ». Preto kresťa­nia na svojej pozemskej púti s vierou dvíhajú /rak k Márii a « stále sa usilujú ešte vzrastať vo svätosti ».¹⁴⁰ Mária, vznešená dcéra sionská, pomáha všetkým svojim deťom — kdekoľvek n akokoľvek žijú — nájsť v Kristovi cestu do Otcovho domu.

Z tohto dôvodu Cirkev v celom svojom živote udržuje s Božou Matkou spojenie, ktoré v tajomstve spásy zahŕňa v sebe minulosť, prítomnosť i budúcnosť, a uctieva si ju ako duchovnú matku ľudstva a vyprosovateľku milosti.

V              Význam Mariánskeho roku

40.                Práve osobitné puto, ktoré spája ľudstvo s touto Matkou, ma priviedlo k tomu, aby som pred koncom dru­hého tisícročia od Kristovho narodenia vyhlásil v Cirkvi

^1,8                   Tam/c, 1016.

^IM Potov, pastorálna konštitúcia o Cirkvi v súčinom svete Gau Jium et spes, 57.

^IW Pórov. Svätý Bernard, In Dominica infr.i nct. Assumptiorit Strmo.- S. liťrttardi Opťra V, 1968, 262-274.

¹¹⁰ Dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen Gentium, 65.

 

 

mariánsky rok. S podobnou iniciatívou prišiel už Pius XII , keď vyhlásil rok 1954 za rok mariánsky, aby tak zvýraznil výnimočnú svätosť Kristovej Matky, ako je vyjadrená v ta jon^stve jej nepoškvrneného počatia (definovaného práve pred sto rokmi) a jej nanebovzatia.

Teraz v línii Druhého vatikánskeho koncilu chcem po­staviť do popredia osobitnú prítomnosť Božej Matky v ta i°'>ts/ve Krista a jeho Cirkvi. Je to skutočne základný roz­mer, vyplývajúci z mariológie Koncilu, ktorý sa skončil viac ⁿež pred dvadsiatimi rokmi. Mimoriadna biskupská synoda, konaná v roku 1985, vyzvala všetkých, aby verne nasledo­vali učenie a pokyny Koncilu. Možno povedať, že v Koncile a v Synode je obsiahnuté práve to, čo chce « povedať Duch Sv^tý Cirkvi » v tomto dejinnom období.

53.          tejto súvislosti mariánsky rok má podnietiť znova .1 hlbšie začítať sa do toho, čo povedal Koncil o preblahosla- venej Panne Márii, Božej Matke v tajomstve Krista a Cir­kvi, ako sa na to odvolávajú aj úvahy tejto encykliky. Ide

V              ^ nielen o učenie viery, ale aj o život podľa viery a teda o pravú « mariánsku spiritualitu », chápanú vo svetle Tra­dície, a najmä spiritualitu, ku ktorej nás vyzýva Koncil. ¹¹ Muriánska spiritualita, rovnako ako jej zodpovedajúca zbož­nosť, nachádza veľmi bohatý zdroj aj v historických skú­senostiach jednotlivcov i rozličných kresťanských komunít, žijúcich medzi rozličnými národmi na celom svete. Veľmi rát| tu medzi toľkými učiteľmi a svedkami tejto spirituality pripomínam postavu svätého Ľudovíta Máriu Grigniona /

^[1] Pórov, encyklika ľulgens corona <8. september 1953) AAS 43 (1953) 577-592. Pius X. encyklikou Ad diem illum (2. íebniiír 1^04), pri príležitosti 50. výročia dogmatickej definície o Ncjm» äkvrnenom počatí blahoslavenej Panny Márie vyhlásil mimoriadni jubileum na dakoľko mesiacov. Pii X P. Aí. Acta I, 147-166.

⁵⁴² Pórov, dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen CentiuM 66 í./

 

 

Montfortu. ktorý odporúčal kresťanom zasvätiť sa Kris­tovi rukami Panny Márie ako účinný prostriedok žiť verne podľa krstných záväzkov. S radosťou pripomínam, že ani v našej dobe nechýbajú nové vzory tejto spirituality a Afož- nosii.

Sú tu teda spoľahlivé orientačné body, na ktoré sa mož­no zamerať a napojiť v tomto mariánskom roku.

54.          Tento mariánsky rok sa začne na slávnosť Ducha Svätého 7. júna 1987. Nie je to len pripomienka, že Mária « predišla » vstup Krista Pána do dejín ľudstva, ale chceme takisto v Máriinom svetle zdôrazniť, že dejiny ľudstva od uskutočnenia tajomstva vtelenia vstúpili do « plnosti času » a že Cirkev je znamením tejto plnosti. Cirkev ako Boží ľud putuje skrze vieru k večnosti uprostred všetkých ná­rodov počnúc dňom Turíc. Kristova Matka, ktorá bola prí­tomná na začiatku « času Cirkvi », keď sa v očakávaní Du­cha Svätého vytrvalo modlila s apoštolmi a učeníkmi svojho Syna, stále « predchádza » Cirkev na tejto jej púti dejinami ľudstva. Ako služobnica Pána neúnavne spolupracuje aj na diele spásy, ktoré uskutočnil Kristus, ¡ej Syn.

Cirkev je takto prostredníctvom tohto mariánskeho ro­ku povolaná nielen pripomenúť všetko to. Čo v jej minulosti dosvedčuje osobitnú, materskú spoluprácu Božej Matky na diele spásy v Kristu Pánovi, ale aj sama zo svojej strany má pripravovať pre budúcnosť cesty k tejto spolupráci, lebo koniec druhého kresťanského tisícročia otvára novú per­spektívu.

^[1] Porov. Svätý Ľudovít Mária Gripiion i Montfortu, Tratlé de la vraie dévotion ď la sainte Vierge. K tomuto svätému možno prá­vom priradiť postavu svätého Alfonza dc’ Liguori. Na tento rok pripadá dvojsté výročie jeho smrti. Pórov, z jeho diel Le glórie di Maria.

 

 

55.          Ako som už pripomenul, aj medzi oddelenými brat mi, najmä východnými, mnohí uctievajú a oslavujú Matku Pána. Toto mariánske svetlo sa premieta na ekumenizmus. Osobitne chcem však ešte pripomenúť, že na mariánsky rok pripadá tisíce výročie krstu svätého Vladimíra, kyjev­ského veľkokniezaľa (r. 9881, ktorý uviedol kresťanstvo do vtedajšej Rusi a potom aj do ďalších východoeurópskych oblastí. Touto cestou hlásaním evanjelia sa kresťanstvo ro/ šírilo aj mimo Európy až do severných ázijských krajov. Chceli by sme sa teda, najmä tohto roku. spojiť v modlit bách so všetkými, ktorí slávia tisícročie tohto krstu, s pra­voslávnymi i s katolíkmi, a v duchu Koncilu obnoviť a utvrdiť city radosti a potechy, že « východní kresťania s vrúcnou horlivosťou a nábožnou mysľou sa spoluzúčastňujú na uctievaní Božej Matky vždy Panny ». Aj keď stále pociťujeme bolestné účinky oddelenia, ku ktorému prišlo po dakoľkých desaťročiach (1054), predsa môžeme pove­dať, že pred Kristovou Matkou sa cítime opravdivými hral n/i a sestrami toho mesiánskeho ľudu, ktorý je povolaný stať sa jedinou Božou rodinou na zemi, ako som to po­vedal už na začiatku nového roku: « Túžime znova potvrdiť toto univerzálne dedičstvo synov a dcér tejto zeme. » ^N Pri vyhlásení mariánskeho roku som takisto určil, že ter.io mariánsky rok sa skončí na hudúci rok na slávnosť nanebovzatia Panny Márie, aby sa tak zdôraznilo « veľké znamenie na nebi », o ktorom hovorí Zjavenie svätého láma Takto chceme uskutočniť aj výzvu Koncilu, ktorý pozerá na Máriu ako na « znamenie spoľahlivej nádeje a útechy pre putujúci Boží ľud ». Koncil vyjadruje túto výzvu naslc dujúcimi slovami: « Všetci veriaci nech sa obracajú na Bo žiu Matku a Matku ľudí s naliehavými a vrúcnymi pros­bami, aby ona, ktorá napomáhala Cirkev v jej začiatkoch

^lw Dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen Centium. «r ¹⁴⁵ I i on/i! i j 1. januára 1987.

 

 

svojimi modlitbami, aj teraz, povýšená v nebi nad všetkých blažených a anjelov, orodovala v spoločenstve všetkých svä­tých u svojho Syna, dokiaľ sa všetky rodiny národov — tie, čo sň honosia kresťanským menom, ako aj tie, čo ešte nepoznajú svojho Spasiteľa — šťastlivo nezhromaždia v pokoji a v svornosti v jediný Boží ľud na slávu najsvätejšej a nerozdielnej Trojice. » ¹⁴"

ZAVER

56.          Na konci liturgie hodín Cirkev každý deň vzýva Pannu Máriu, okrem iných, aj touto invokáciou:

Slávna Matka Spasiteľa, hviezda morská putujúcich; brána nebies otvorená, buď pomocou padajúcich.

Zastaň nás, ó milostivá, veď keď si ty porodila svojho Boha, Stvoriteľa, príroda sa zadivila.

« Príroda sa zadivila! » Tieto slová antifóny vyjadrujú úias viery, ktorý sprevádza tajomstvo Bohorodičkinho ma­terstva. Sprevádza ho určitým spôsobom v srdci celého tvorstva a priamo v srdci celého Božieho ľudu, v srdci Cirkvi. Ako podivuhodne ďaleko zašiel Boh Stvoriteľ ;i Pán všetkých vecí, keď « zjavil sám seba » Človekovi! ¹⁴⁷ Ako jasne prekonal všetky priestory nekonečnej « vzdia-

Dogmatická kon&itúcia o Cirkvi Lumen Genliu»/. 69.

^,w Pórov, dogmatická konštitúcia <* Božom zjavení l)ei Ver bum, 2: «Týmto zjavením sa neviditeľný Boh... vo svojej veľkej láske prihovára ľuďom ako priateľom... a sa s nimi stýka... aby ich pozval a prijal do svojho spoločenstva.»

 

 

lenosti », ktorá oddeľuje Stvoriteľa od stvorenia! Ak sám v sebe ostáva nevýslovný a nevyspytateľný, ešte nevýslov­nejšt a nevyspytateľnejší je v skutočnosti vtelenia Slova. ktoré sa stalo človekom skrze nazaretskú Pannu.

Ak chcel od večnosti povolať človeka, aby mal účasť na jeho božskej prirodzenosti (porov. 2 Pt 1,4), možno povedať, že popredu určil zbozstvenie človeka podľa jeho historických podmienok, takže aj po hriechu je ochotný za drahú cenu znova obnoviť večný plán svojej lásky « zľud- štením » svojho Syna, ktorý je s ním jednej podstaty. Všet­ko stvorenie, a tým skorej človek, musí žasnúť nad týmto darom, ktorého sa stal účastným v Duchu Svätom: « Lebo Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna » (Jn 3,16).

57.          strede tohto tajomstva, v strede tohto úžasu viery stojí Mária. Vznešená Matka Vykupiteľa ho prvá okúsila: « Veď keď ty si porodila svojho Boha. Stvoriteľa, príroda sa zadivila. »

V              V slovách tejto liturgickej antiŕóny je vyjadrená aj pravda o « veľkom zvrate », ktorý je určený človekovi ta­jomstvom vtelenia. Tento zvrat, táto rozhodná chvíľa sa týka celých jeho dejín od začiatku, ktorý nám bol zjavený v prvých kapitolách Knihy Genezis, až do samého konca v perspektíve konca sveta, o ktorom nám Ježiš nezjavil « ani deň ani hodinu » (Mt 23,12). Je to stály a nepretržitý zvrat medzi pádmi a povstaním, medzi človekom hriechu a Človekom milosti a spravodlivosti. Liturgia, najmä advent­ná, stojí v citlivom bode tohto zvratu a dotýka sa jeho neprestajného « dnes a teraz », keď volá: « Zastaň nás, ó milostivá... buď pomocou padajúcich », ktorí túžia znovu povstať.

Tieto slová sa týkajú každého človeka, všetkých komu­nít a národov, našej doby i týchto rokov končiaceho sa ti­sícročia. « Buď pomocou, áno. buď pomocou padajúcich! *

 

 

Táto invokácia k Panne Márii, « Slávnej Matke Spasi­teľa », je prosbou ku Kristovi, ktorý skrze Máriu vstúpil clo dejín ľudstva. Z roka na rok sa táto antiŕóna dvíha k Márii a pripomína chvíľu, keď sa dovŕšil tento podstatný historický zvrat, ktorý nezvratné pretrváva medzi « pádmi » a « vstávaním ».

Ľudstvo urobilo obdivuhodné objavy a dosiahlo skoro zázračné výsledky na poli vedy a techniky, uskutočnilo veľ­ké diela v oblasti pokroku a civilizácie a v poslednom čase. by sme skoro povedali, že sa mu podarilo zrýchliť beh dejín. Ale základný zvrat, zvrat, ktorý možno nazvať « dedič­ným », stále sprevádza človeka na jeho ceste rozličnými his­torickými udalosťami. Sprevádza všetkých a každého. Je to zvrat medzi pádom a povstaním, medzi životom a smrťou. Je to aj stála výzva ľudskému svedomiu, výzva celému histo­rickému svedomiu človeka, výzva kráčať cestou « nepad­núť » spôsobom stále starým a vždy novým, a « povstať », keď už padol.

Zatiaľ čo sa Cirkev s celým ľudstvom blíži k rozhraniu dvoch tisícročí, Cirkev, zo svojej strany, v spojení s celým spoločenstvom veriacich a so všetkými ľuďmi dobrej vôle. prijíma veľkú výzvu, obsiahnutú v slovách antifóny o « ľu­de, ktorý padá, no pritom túži znova povstať », a obracia sa spoločne k Vykupiteľovi a k jeho Matke s prosbou: « Zastaň nás ». Cirkev totiž vidí — a táto modlitba to po­tvrdzuje blahoslavenú Božiu Matku v spásnom tajomstve Krista i v jej vlastnom tajomstve, vidí, ako hlboko je za­korenená v dejinách ľudstva, vo večnom povolaní človeka, ako mu ho od vekov predurčil plán Božej prozreteľnosti. Vidí jej materinskú prítomnosť a účasť v mnohých zložitých problémoch, ktoré dnes sprevádzajú život jednotlivcov, ro­dín i celých národov Cirkev vidí, ako Mária pomáha kres­ťanskému ľudu v neustálom boji medzi dobrom a zlom, aby « nepadol *>. alelio keby padol, aby « znova povstal ».

 

 

Vrúcne si želám, aby aj úvahy tejto encykliky poslúžili obnoveniu tohto náhľadu v srdciach všetkých veriacich.

Ako rímsky biskup posielam všetkým, ktorým sú tieto úvahy uréenc, bozk pokoja, pozdrav a požehnanie v našom Pánovi Ježišovi Kristovi. Amen.

Dane v Ríme u svätého Petra 25. marca 1987, na sláv­nosť Zvestovania Pána, v deviatom roku môjho pontifikátu.

 

II. časť

PANNA MÁRIA V DÔVERE VERIACEHO ĽUDU

 

 

MODLITBA DÔVERY

Rozpamätaj sa,

svätá Panna Mária,

že nikdy nebolo počuť,

že by bol niekto opustený,

klo sa utiekal pod tvoju ochranu

a teba o pomoc alebo prihovor žiadal.

Aj ja touto dôverou povzbudený k tebe. Matka. Panna panien, sa ponáhľam, k tebe prichádzam, k tebe sa uchyľujem, ja úbohý hriešnik.

Matka večného Slova,

nezavrhni moje slová,

ale ma milostivo vypočuj a vvslyŠ.

Amen.

 

CELÁ KRÁSNA SI, MÁRIA

58.          Vďaka /a Nepoškvrnenú.

Pane, svätý Otče. všemohúci a večný Bože, ty si uchrá­nil preblahoslavenú Pannu Máriu od poškvrny dedičného hriechu a naplnil si ¡u milosťou, abv bola dôstojnou matkou tvojho Syna a počiatkom i obrazom Cirkvi, jeho krásnej nevesty bez vrásky a poškvrny. Lebo z nepoškvrnenej Panny mal sa narodiť Kristus, nevinný Baránok, ktorý sníma naše viny; ty si ju vyvolil, aby tvojmu ľudu vyprosovala milosti a bola mu príkladom svätosti.

59.          Analógia Nepoškvrneného počatia.

Tri deti sa opierajú o zábradlie pri rieke a pozorujú prudký prút! vody. Naraz zábradlie povolí. Dve z nich spadli do vodného prúdu. Tretie v poslednej chvíli zachytil istý muž za šaty a zachránil ho. Potom odvážne skočil do rieky a zúfale zápasil s vlnami o dve už už sa topiace deti. Za­chránil aj tieto. Ten statočný muž zachránil všetky tri deti, ale rozličným spôsobom: dve, keď už padli do vody, tretie uchránil pred pádom.

Pán Boh nás, postihnutých dedičným hriechom, zachrá­nil, ale Pannu Máriu uchránil aj od poškvrny tohto hriechu. Vykúpil ju vznešenejším a skvelejŠím spôsobom ako nás.

 

 

60.          Smrtonosná búrka.

Neposlušnosť prvých rodičov v pozemskom raji bola smrtonosnou búrkou, ktorá zničila Božie dielo v človeku.

Svet a ľudstvo ešte stále pociťujú následky tejto búrky, ktoré stále doliehajú na ľudské pokolenie v čase a presahujú do večnosti. Táto búrka násilne nivočí všetko, vytrháva z koreňov ako uragán v lete, ked' sa rozbesní a začne ničiť zrelé polia pred žatvou a ovocné stromy i vinice oťažené ovocím. Koľko zelene zgniavenej a zničenej! Koľko stromov dolámaných a vyvrátených z koreňov!

No uprostred toľkého spustošenia, hľa. prekrásny strom s bohatými konármi, listami, rozkvitnutými kvetmi, hojným ovocím, plný čerstvosti a života, ktorý stále čelí a odporuje hroznému uragánu.

Co predstavuje búrkou spôsobené spustošenie? — A čo symbolizuje nádherný strom, ktorý sa čnie do výšky > prekrásnym ovocím a odporuje besneniu živlov?

Predstavuje nám Pannu Máriu. Všetci ľudia musia s Dávidom priznať: « Naozaj v neprávosti som sa narodil a hriešneho ma počala moja mať* í2 51).

Na presvätú Pannu sa však právom vzťahujú slová Svä- tého písma, ktoré Cirkev vzťahuje na ňu: « Celá krásna si, Mária, v tebe škvrny nijakej niet. »

61.          Zastavený prúd ohňa a lávy.

Predstavte si sopku, ktorá vybuchla a chrlí hrozné pla­mene a čierne stĺpy dymu a po úbočiach hory steká a plazí sa oheň. Rozpálená láva ako ohnivý prúd rieky steká a ničí polia, vinice a stromy, zasypáva príbytky, usmrcuje ľudí a zvieratá. Necháva za sebou hroznú púšť a nevyslo­viteľnú biedu.

Odrazu sa však prúd ohňa zastaví pred silnou ohradou nádhernej záhrady a obíde ju. Na tom privilegovanom mies­te sú stále kvety a stromy sú plné ovocia, kým pozadie

 

 

spáleného a spustošeného kraja desivo kontrastuje s touto krásnou oázou.

Niečo podobné sa stalo aj v prípade dedičného hriechu, ktorý sa zastavil pred Pannou Máriou. Preto ju anjel po­zdravil « Milostiplná ». Jej príbuzná Alžbeta mohla opráv­nene zvolať: « Požehnaná si medzi ženami, medzi všetkými ženami! * Aj sama Panna Mária mohla vo svojom Magni* fikatc zaspievať: « Duch mój jasá v Bohu, mojom Spa­siteľovi, lebo veľké veci mi urobil ten, ktorý je mocný. »

62.          Vyhlásenie dogmy Nepoškvrneného Počatia.

8. decembra 1854 bol celý Rím slávnostne naladený. Obrovské zástupy sa tlačili pred Vatikánskou bazilikou, le­bo všetci sa do nej nevmestili. V procesii kráčalo vyše 190 biskupov z celého sveta, okrem gréckokatolíckych, pretože cár Mikuláš I. (t 1855) sa postavil proti ich ceste do Ríma. Za biskupmi šli kardináli. Sprievod uzavieral Svätý Otec, obkľúčený hodnostármi rímskej kúrie.

V              procesii cestou k bazilike recitovali Litánie ku všet­kým svätým, aby pozvali oslávenú Cirkev pripojiť sa k putujúcej. V bazilike pápež Pius IX. začal pontifikálnu svä­tú omšu. Evanjelium spievali po grécky a po latinsky.

Pozoruhodná vec: keď veriaci vchádzali do baziliky, lia­

lo       sa ako z krhly, hrmelo a blýskalo sa. akoby diabol chcel rozohnať prítomných veriacich, ktorí sa zišli oslavovať tú. ktorá mu pošliapala hlavu. No keď Pius IX. mohutným hlasom vyhlasoval dogmu, pred zbožne dojatým ľudom, zra­zu slnečný lúč pretrhol mračná a vnikol oknami kupoly do baziliky, zahaliac pápeža akoby sveteľnou svätožiarou. Všetkých preniklo dojatie a nesmierna radosť. V obrovskom množstve prepukli volania na slávu Panne Márii a pápežovi Nepoškvrnenej.

Na hrade Castel SanťAngelo zadunel kanón, aby ohlásil Večnému mestu radostnú zvesť, zatiaľ čo zvony všetkých

 

 

rímskych kostolov dlho vyzváňali a zvyšovali tak všeobecný jasot. Celé mesto veľkolepo oslavovalo Nepoškvrnenú. Všet­ky domy boli ozdobené bielymi a modrými stuhami. Fan­tastické večerné osvetlenie zaiste ďaleko prevyšovalo ľu­dový triumf v Efeze, ktorý úradne vyhlásil Pannu Máriu za Božiu Matku. Rímsky mestský úrad sa postaral o mi­moriadne osvetlenie kupoly svätého Petra. K tejto príle­žitosti dali raziť aj osobitné pamätné medaily.

63.          Zjavenie Bcrnadctc Soubirousovej v Lurde.

V              februára 1858 ani nie celé Štyri roky od vyhlásenia dogmy o Nepoškvrnenom počatí, potrvdila Panna Mária osobne neomylný výrok Cirkvi.

štrnásťročné dievča, Bernadeta Soubirousová, dcéra chudobného mlynára, počas zbierania raždia a dreva pri rie­ke Gave začula znenazdajky akoby hukot hromu prichádza­júceho z blízkej jaskyne Massabielle. Bernardeta samočinne dvihla hlavu a v otvore skaly videla hýbať sa ružový krík akoby od silného vetra. Zvnútra jaskyne vyšiel zlatý oblak a v ňom nebesky krásna mladá Pani. Bola oblečená v bie­lom. opásaná belasým pásom a dlhý závoj jej splýval z hlavy až k nohám. Dve zlaté ruže sa skveli na jej nohách, dotýkajúcich sa ružového kra bez toho, že by ho ohli. Oči mala upreté dohora a ruky zložené na prsiach. Ruženec so žiarivými zrnkami jej visel po pravej strane. Lahúčko stála na ružovom kríku rozkvitnutom uprostred pyrenejskej zimy.

Keď Bernadeta zbadala toto mimoriadne zjavenie, celá rozrušená si kľakla, mimovoľne vytiahla ruženec a začala sa modliť. Keď skončila modlitbu, Pani sa utiahla do skaly a zlatistý oblak sa stratil spolu s ňou.

41.                krátkej dobe mala ešte 17 zjavení, počas ktorých sa vždy zbožne modlievala a vyzývala k pokániu. Raz šlo diev­ča kľačiačky k jaskyni a hlboko dojatým hlasom opakovalo « Pokánie, pokánie, pokánie! » a bozkávalo zem. Mnohí

 

 

prítomní ju nasledovali a takisto zbožne vzrušení bozká­vali zem.

Keď sa priblížila k jaskyni, začala na určitom mieste hrabať zem, pila z ruky zablatenú vodu, ktorá zázračne vyprýštila pod jej prstami. Potom sa v nej umyla a jedla horkú lesnú trávu, ktorú tam našla. 25. marca na sviatok Zvestovania Pána, trikrát prosila Paniu, aby jej povedala ako sa volá. Pani sa milo usmiala, zopäla ruky, zdvihla ich na prsia, pozrela k nebu, potom sa sklonila k Bernardete a nebesky krásne prehovorila: « Ja som Nepoškvrnené Po­čatie. »

Dnes trojnásobná bazilika prijíma denne nespočetných pútnikov, lebo Lurd sa stal « mestom modlitby a zemou zázrakov ».

64.          Veniec na hlave pápeža Nepoškvrnenej.

Práve v deň, keď zomrel Pius IX., pápež Nepoškvrne­nej. istý ťažko chorý osemročný chlapec v Belgicku, odrazu zoskočil z postele a zakričal: « V Ríme zomrel pápež! Videl som Pannu Máriu, ako si zložila veniec a položila ho na hlavu Pia IX. »

Rodičia sa preľakli, mysleli si, že chlapček sa zbláznil, ale on stál pred nimi rozžiarený a uzdravený!

Otec išiel hneď na poštový úrad a tam sa dozvedel, nie bez hlbokého dojatia, že práve vtedy prišla správa o smrti Pia IX...

65.          Nepoškvrnená — symbol najväčších hodnôt.

Nemeckv maršál Ilindenburg (t 1934) tuhý evanjelik, mal vo svojom súkromnom štúdiu na čestnom mieste sochu Nepoškvrneného Počatia.

Istý katolícky kňaz sa tomu čudoval. Maršál mu na to odvetil: « V Nepoškvrnenom Počatí vidím stelesnené veľké ľudské hodnoty, ktoré potrebujem pre svoj život. »

 

 

66.          Slávny ctitcP Nepoškvrnenej.

Hrdinsky prezident Ecuádorskcj republiky. Garcia Mo- réno, zavraždený z nenávisti proti viere, ktorú verejne vy­znával (f 1875), vstúpil do Kongregácie Nepoškvrneného Počatia, ktorú viedli jezuiti. Kongregácia mala dve sekcie: pre vysokopostavených a pre robotníkov a ľud. Garda sa ilal zapísať do tej druhej.

Keď mu vytýkali, že to nie je jeho miesto, povedal: « Mýlite sa, moje miesto je medzi ľudom. »

Odkedy vstúpil do kongregácie, bol vždy verný ako :ia schôdzkach, tak aj na spoločných svätých prijímaniach a duchovných cvičeniach. Hol šťastný a hrdý, že nosí me­dailu Nepoškvrnenej medzi svojimi drahými robotníkmi. Tí­to si tiež považovali za česť. keď videli prezidenta republiky medzi sebou modliť sa ruženec a pripravovať úli k svätým sviatostiam.

67.          Nepoškvrnená a Nanebovzatá.

Dva extrémy pozemského života Panny Márie — za­čiatok a koniec — sa spájajú a dokonale si zodpovedajú: jeden je harmonickou ozvenou druhého.

Dve úžasné Máriine privilégiá: prvé — mimoriadne a druhé — jedinečné. Začiatok plný svetla a slávy, koniec tiež plný svetla a slávy. Jedno i druhé sú dva žiarivé lúče, prebleskujúce z nevyčerpateľného prameňa svetla, ktorvm ¡c Božie materstvo Panny Márie.

Konci! v E feze. — Carihradský patriarcha Nestor sa v 5. storočí odklonil od pravej viery. Kaz z kazateľnice ohlasoval, že v Ježišovi Kristovi sú dve osoby, čiže dvaja synovia: Syn Boží a syn človeka. Akt) dôsledok z toho vyvodil, že Panna Mária nie je Božou Matkou, ale iba mat­kou človeka, ako ostatné ženy. To pobúrilo kresťanský ľud. preto vstali a opustili kostol.

 

 

Keď Nestor aj ďalej pokračoval v hlásaní svojho bludu, pápež Celestín I. zvolal všeobecný koncil do Eíe/u, do kos­tola zasväteného Panne Márii. Zúčastnilo sa na ňom vyše tristo biskupov. Pápež tam poslal svojich zástupcov, medzi nimi aj svätého Cyrila, alexandrijského patriarchu.

68.          júna r. 4 M biskupi odsúdili nový blud a definovali, že v Ježišovi Kristovi je iba jedna osoba, totiž božská, preto presvätá Panna je opravdivou matkou Božou.

Aby sa zachovala a stále sa oživovala pamiatka na tou» slávnostné vyhlásenie, konciloví otcovia zložili druhú časť Zdravas Mária (Svätá Mária. Matka Božia).

Zasadanie trvalo od rána až do tmavej noci. I.ud sa v zbožnej úcte tlačil pri dverách a okolo kostola, čakajúc na ro/hodnutie koncilu. Keď sa rozšírila správa o odsúdení Nestorovho učenia, ľud zveleboval Boha a prespevoval ra­dostné hvmny na počesť Panny Márie. Jedni s fakľami v rukách sprevádzali biskupov do ich bvtov. druhí išli pred nimi s dýmiacimi kadidelnicami a všetci volali na slávu Matke Božej.

V              Nanebovzatá — nádherný drahokam Nepoškvrnenej.

42.                dogme, ktorú vyhlásil I. novembra 1950 Pius XII.. sa nediskutuje o tom, či Panna Mária zomrela, ako a kedy vstala z mŕtvych, ale sa hovorí: « Mária, Božia Matka, ne­poškvrnená vo svojom počatí, sa po skončení svojho po­zemského života nachádza živá v nebi so svojím osláveným telom a dušou. »

Už pri príležitosti Prvého vatikánskeho koncilu ( 1870) vyše 187 biskupov podpísalo žiadosť, ktorou sa dovolávali definovania tejto pravdy viery. Táto požiadavka sa odzr­kadlila v roku 1926 státisícami podpisov veriacich, ktorí sa domáhali tejto pocty Panne Márii.

Takmer sto rokov po vyhlásení dogmy o Nepoškvrne­nom počatí Panny Márie žiadalo 2505 biskupov, kardinálov

 

 

a opátov, 83 000 kňazov a rehoľníkov, množstvo teológov z tridsiatich národov a dvesto univerzít Pia XII. o de­finovanie dogmy o nanebovzatí Panny Márie. Pozitívnych odpovedí biskupov alebo generálnych vikárov bolo vyše 90%. Iba 1,8% vyslovilo vo všeobecnosti akési pochyb­nosti o vhodnosti dogmy. Východné cirkvi boli tiež vo všeo­becnosti za vyhlásenie. Nikdy predtým nebol v Cirkvi vy­jadrený taký široký súhlas.

Vyhlásenie níženej mariánskej dogmy 1. novembra vo Svätom roku 1950 bolo nádherným drahokamom pre Ne- poškvrenú.

IX> Ríma prišlo také množstvo pútnikov, že sa sláv­nostný obrad musel konať na námestí svätého Petra, ktoré bolo tak preplnené, že i všetky okolité ulice až po most Sant’Angelo bolo doslova nabité ľuďmi. Ráta sa, že počet prítomných prevyšoval šesťsto tisíc.

Teda nielen vo vnútri baziliky, ale po celom námestí sa ozývali mariánske piesne. Odrážali sa o mohutné stlpy Ber- niniho kolonády, nad ktorými stoja sochy svätých a svätíc, ktorí sa takto symbolicky zúčastňovali na slávnosti svojej Kráľovnej, ozdobenej novou žiarivou korunou slávy. Nad Večným mestom hučali motory lietadiel, z ktorých ako dážď padali kvietky a lístočky na počesť Nanebovzatej.

Keď hodiny odbíjali deväť hodín a štyridsaťpäť minút, pápež Pius XII. skončil latinské slová definície, zatiaľ čo mohutné volanie na slávu sa dvíhalo zo svätopeterského námestia a tak vo všetkých rečiach velebili Máriu-Kráľovnú: « Avc. Ave, Mária, Zdravas, zdravas, Mária. »

 

 

K MÁRII VOLÁME V KAŽDEJ ÚZKOSTI

69.          Slzy jednej matky.

Alexander Veľký raz povedal o svojej matke: « Jediná slza mojej matky zotrela veľa odsúdení na smrť. »

Nepovedal by azda Syn Boží tie isté slová o svojej Mat­ke? Ci nemôžeme tvrdiť, že slzy a prosby jeho nežnej Mat­ky, vzývanej OtoČište hriešnikov, zachránili veľa ľudí od večnej smrti?

70.          Meč do pošvy.

Koncom šiesteho storočia za čias pápeža Gregora Vel ké­ho zúril v Ríme mor. Pápež nariadil prosebnú procesiu z Hlavnej mariánskej baziliky (Santa Maria Maggiore) do ba­ziliky svätého Petra. No aj počas procesie v priebehu ho­diny zahynulo v dôsledku moru 80 osôb.

Pápež bol tým hlboko zarmútený. Plný živej viery vzal vtedy do rúk zázračný obraz Panny Márie, pripisovaný svä­tému Lukášovi, a bosý vo vrecovine putoval ulicami mesta Ríma k bazilike svätého Petra. Keď prišiel k mostu, ktorý sa teraz menuje Ponte Sant’Angelo, — most svätého an­jela —, všetci začuli zrazu anjelský spev: Raduj sa, nebies Kráľovná...

 

 

Ľudia padli na kolená, s dojatím počúvali spev a svätý pápež Gregor dodal: <« Ora pro nobis Dcum >» — pros za nás Boha, aleluja! V tej chvíli sa nad Hadriánovýtn mauzó­leom, premeneným na zámok, zjavil anjel, ktorý vkladal svoj meč do pošvy. V tom istom momente mor prestal.

Nad zámkom umiestnili mramorovú sochu Anjela, ktorú neskôr pápež Benedikt XIV. nahradil terajšou bronzovou.

71.          Panna Mária — Matka.

V              životopise Leonarda da Vinciho čítame, že ako starec si veľmi obľúbil jedného malého chlapca / ulice, ktorý ne mal nikoho. Dal ho obliecť do nádherných šiat, voviedol do svojej vilky a hoci bol chlapec veľmi zlý, dal nm k dispozícii sluhov. Všemožne sa usiloval /meniť jeho hrubé spôsoby a reči. Dokonca ho chcel adoptovať za syna.

Ale chlapec — menoval sa Salay — sa necítil dobre v tomto prostredí. Všetko sa mu zdalo čudné. Často sníval

o        potôčiku, pri ktorom býval, túžil po kamarátoch / ulice. Azda potreboval aj matkin úsmev, pohladenie. No majster Leonardo mu nevedel nahradiť matku. A tak jedného dňa Salay utiekol z krásneho domu a pokradol všetko, čo mu prišlo pod ruku.

Aj my prichádzame od zablateného potôčika viny. Po­dobne* ako Salaya, aj nás voviedli do Božieho domu. Dobro tivý Boh urobil pre nás oveľa viac ako Leonardo pre malého uličníka. A predsa si ťažko zvykáme na nadprirodzený život.

My tiež potrebujeme materinskú opateru. Preto nám Pán ležiš dal /a matku svoju matku. Pannu Máriu.

72.          Roztrhnuté popruhy.

Pi i veľkej vojenskej prehliadke roku 1863. kapitán de­lostreleckej batérie, pomýlil rozkaz a nariadil streľbu na

 

 

jednej strane. kým plukovník ju k »/kázal na druhej. Ve­liteľom družstva bol istý Karol, ktorv ako prvý delostrelec, mal vložiť delo na lafetu, kým ostatní delostrelci vyskočili na kone a cvalom utekali, aby sa čím skôr uchýlili do Ixv- pečia.

Karol, keďže sa omeškal, nemal čas vyskočiť na koňa. len vložil nohu do strmeňa. No zdesený kôň sa rýchle pustil do cvalu a ťahal a ťahal za sebou v prachu nešťastného delostrelca. Úbohý Karol so skrvavenou hlavou sa skoro pomiatol ml bolesti a hrôzy. Videl, že je stratený. Obrátil s.» však na Pannu Máriu a sľúbil jej. že sa stane rehoľníkom, ak mu zachráni život.

Len čo v duchu urobil toto rozhodnutie, remene, ktoré ho spájali s koňom, sa roztrhli a on ostal celý zakrvavený nehybne ležať v prachu. Kone. ktoré cválali za ním. ská­kali ponad neho, ale mu neublížili. Karol viditeľne omi­lostený Pannou Máriou, neskôr splnil svoj sľub a p«» skon­čení vojenskej služby sa z. vďačnosti stal rehoľníkom.

73.          mája 1868 Karol, teraz už školský brat Teodor obe­toval svoju vojenskú medailu v Notre Dame des Victoires v Paríži Panne Márii Víťaznej.

74.           

V              Povedz « nie » svojej Matke!

Svätá Gemma Galgani prosila raz počas videnia za obrá­tenie vysokopostaveného slobodomurára. Ježiš jej povedal:

43.                Zneužil priveľa milostí, je zatvrdnutý v zle a ponechal som ho jeho vrtochom.

Gemma neustúpila. Keď vyčerpala všetky dôvody, zvolala plná dôvery: Tak dobre! Pochopila som. Poviem to tvojej Matke... a ty povedz « nie » svojej Matke!...

Vtedy Panna Mária (X)hliadla na Ježiša, ako to len ona vie. Ježiš sa usmial a udelil milosť. Ten istý deň sa hriešnik predstavil spovedníkovi svätej Gemmy v Ríme a vyspo­vedal sa.

 

 

75.          Dala mi jesť!

Jc ráno 26. mája 1897. V Champlas Séguin, 1700 m natl morom, práve naproti mohutnému kolosu Chaberton (3130 m), ľudia začínajú svoje každodenné práce. Mladá matka, Margita Pourcelová, dáva do opatery starej matke svojho dvojročného syna Olympia a ide pracovať na lúky. No chlapček túži po matke a zmizne z dohľadu starej ma­my. Ide hore k lúkam, kam videl ísť matku. Nenájde ju. a tak ako baránky, ktoré sa usilujú vždy vyšie, krok za krokom dôjde k borine, prejde ňou a unavený kráča stále vyššie až ku skalám « Rocca Rotonda ».

Medzitým sa matka vráti z lúk a zbadá, že chlapca niet. Hľadá ho medzi domčekmi, všetkých sa dopytuje a volá ho na všetky strany. Všetci sa to dozvedia a stáva sa to drámou dedinky: mužovia, lesníci, hasiči, aj vojaci z pev­nosti sa zmobilizujú. Ktosi opatrne nadhodí domnienku, či ho neuniesol orol: no ani obozretné kontrolovanie hniezda nič neprinesie. Tak prejde celý deň a nikomu ani len ne­napadne. aby ho hľadali hore na končiari hory.

Nasledujúce ráno učiteľ ľudovej školy v Champlas du Col, istý Manzon, má akoby inšpiráciu vystúpiť na horu a v snehu Rocca Rotonda vidí stopy dieťaťa. Nájde ho práve na vrcholci, ako sedí na hrude zmrznutého snehu s hlavou sklonenou na kolenách.

Na otázku matky, ustarostenej aj pre dlhé hladovanie chlpaca, Olympio vraví, že nie je hladný, pretože Biela Pani s holými nohami, s vlasmi spustenými po pleciach prišla k nemu a dala mu « pumpina » (biely sviatočný chlieb) a láskala ho.

Doktor Vincent Barclla z Cesana, ktorý prezeral chlap­čeka, nespozoroval ani najmenšie ťažkosti alebo prechladnu­tie (a predsa fontána v dedine mala cencúle ľadu). Celé mesiace videli Olympia akoby zahĺbeného. Hľadel tam ho­re, kde tá Mamička uniesla jeho detské srdiečko.

 

76.          septembra 1954, na Mariánsky rok, tam hore na ska­le. inaugurovali a posvätili krásnu kaplnku, ktorú postavil sám Olympio. Na konci omše všetkým zopakoval mimo­riadnu príhodu.

Olympio zomrel 21. mája 1967: odišiel k tej, ktorá ho ako dieťa zachránila a ukázala svoju nežnosť. Panna Mária nám dáva eucharistický chlieb, Ježiša, skutočne prí­tomného v Eucharistii pod spôsobom chleba, aby utíšil náš duchovný hlad.

V              Prikryla ma svojím plášťom.

Po obede 1. januára 1897 sa tri dievčatká hrali na « ma­mičku » vo veľkom gaštanovom lese Collagny, v malej de­dinke Reggianskych Apcnín. vo výške 700 metrov. Malá Mária Kristína Pulsoni, ani nie štvorročná, vzdialila sa od priateliek, aby zaobstarala cukor na koláčiky, ktoré pripra­vovali. Na kratšej cestičke videla chlapcov, ktorí boli ráno želať Nový rok. Malá išla neopatrne za nimi, potom una- vená hľadala priateľky, no nenašla ich na zvyčajnom mieste. Hľadala, volala, čakala; potom, keď prišiel večer, sama, stratená prepukla v usedavý plač.

Jej neprítomnosť nevzbudila hneď obavy, keďže sa zvykla zastaviť u starej mamy na večeru. Len neskoro večer ju rodičia hľadali, a nenašli ju ani u príbuzných, ani v de­dinke. Otec s mužmi z dediny vyšiel na vrch a úzkostlivo ju hľadal dlho do noci. Zatiaľ sa matka doma na kolenách modlila pred obrazom Panny Márie a plakala. Tú noc všetko bolo márne, a zima bola taká silná, že museli zapáliť oheň, aby sa trocha zohriali.

Ráno sa Giacomo Pensierini, poštár dediny, vrátil do­mov, celkom ustatý a znechutený, že nič nenašli. No jeho manželka mu povedala, že jej jedna « Žena » vo sne po­vedala, že dievčatko bolo na mieste zvanom « La Val ».

44.                keď tomu veľmi neveril, aj napriek únave Pensierini vy­

 

 

stúpil na vrch, aby spravil všetko, Čo len mohol. Keď pri­šiel na naznačené miesto, hlasne volal Máriu Kristínu, ktor.i hneď odpovedala. Videl ju, ako mu ide v ústrety Čerstvá a usmievavá, bez strachu a bez znakov únavy a utrpenia.

Zvesť sa hneď rozniesla a pribehli ľudia zo všetkých strán. Priniesli ju do rodiny a pred všetkými dievčatko vy­rozprávalo svoju neuveriteľnú príhodu: « Otecko, bola som s Pafiou bielo oblečenou: hojdala ma na rukách, potešovala ma, prikryla ma svojím plášťom... bola veľmi krásna tá Pani... v rukách mala ruženec... Ale otecko, prečo plačeš? »

Mária Kristína Pulsoni vyrástla a stala sa učiteľkou. Vydala sa za mladíka z dediny a o niekoľko rokov emigro­vali do Spojených štátov Amerických. Mala dvoch synov, z ktorých jeden až donedávna prichádzal každý rok clo de­dinky, aby slúžil výročnú svätú omšu za mamičku, ktorej Panna Mária zachránila život.

Mária Kristína v posledných rokoch svojho života sa zdala akoby ustavične zahĺbená v kontemplácii ďalekej mi moriadnej príhody. Zomrela 20. februára 1966. Pochová! ju diecézny biskup za prítomnosti obrovského zástupu ľudí.

77.          Zvíťazila Ona!

V              lete 1903 dostali sestry Jána Tomassiho vyblednuu pohľadnicu z Lurdu so slovami: « Modlite sa za mňa'. » Tomassi bol vážne chorý, a to nielen telesne, ale aj duševne

45.                na materializmus, nedôveru a vnútorné vzbury.

Odišiel do Lurdu s púťou, no nie, aby putoval; niesol si pištoľ, ktorou sa chcel počas pútnických slávností zastre­liť, ako gesto bezbožného vzdoru, a to priam pred jaskyňou zjavení. A skutočne prišiel pred ňu s revolverom vo vrecku; no to, čo sa v tej chvíli odohralo medzi ním a Bielou Paňou, nikdy sa nikto nedozvie. Odovzdal vražednú zbraň kňazovi púte a povedal: « Ona ma premohla... Bola silnej šia. » A keď sa vrátil domov, bol to už celkom iný Človc!

 

 

¿iko predtým: zaumienil si založiť organizáciu bratstva a viery na pomoc chorým, ktorí putujú do posvätných miest, do Palestíny, do Lurdu atď.

Tak sa zrodilo Združenie pre Palestínu a Lurd. Jeho cieľom bolo sprevádzať chudobných chorých Talianov do Lurdu a služba chorým, ktorí tam putujú na vlastné tro­vy... »

Dnes túto službu v Taliansku konajú desaťtisíce dobro­voľníkov a volajú sa UNITALSI (ľUnionc Nazionale per

il        Trasporto degli Ammalati a Lourdes e Santuari Inter- nazionali) Národné talianske združenie na sprevádzanie cho­rých do Lurdu a medzinárodných svätýň.

78.          Panna Mária v Dachau.

Edmond Michelet bol okolo roku 1958 francúzskym ministrom spravodlivosti. Pred pár rokmi napísal svoje spo­mienky « La route de la libertée » v Dachau 1943-45. Opi­suje svoju deportáciu do Nemecka nacistami. Spolu s ním, v tom istom oddelení vo vlaku, ktorý ho z. Francúzska od­vážal do Dachau, boli: jeho priateľ Renouvin, dvaja belgic­kí dôstojníci a dvaja židovskí študenti jeden 17, druhý 18-ročný.

Počas pomalého cestovania do neznáma a konečného osudu. Renouvin v rozhovore, ako presvedčený katolík, vy­znal svoju vieru. Kým hovoril, osemnásťročný židovský štu­dent ho prerušil a pokojne a isto tvrdil, že on je voľ- nomyšlienkár.

Prišli do Dachau a umiestnili ich v tom istom baraku. Hneď v ten istý deň začali mučiť židovských študentov. Surovo ich bili. Hrozne zmlátených a zakrvavených ich pri­niesli a hodili na slamu v baraku. Všetkých sa zmocnila hrôza a zúfalstvo.

Renouvin, aby zahladil Šok a upokojil spoločníkov navrhol, aby kažlý recitoval básne, aké vedel. Začalo sa s

 

 

námahou, proti vôli, pomaly, no potom sa ovzdušie uvoľ­nilo. Bola už hlboká noc.

Odrazu počuť hlas: « Aj ja by som vám chcel zareci­tovať báseň. » Bol to unavený hlas jedného z dvoch štu­dentov. toho voľnomyšlienkára. Začal:

Matka Ježiša Krista, neprichádzam sa modliť. Nemám ti čo ponúknuť, ani nič obetovať. Prichádzam, Matka, aby som sa na teba pozrel. Chcem hľadieť na teba, plakať od radosti, aby som vedel, že som tvojím synom a že ty si tu...

Tu sa hlas prerušil. Nastalo hlboké ticho, nikto viac nehovoril. Ten večer sa nešlo ďalej. No v baraku lágra sa vďaka týmto slovám zdvihla akoby ľahučká zora nádeje.

Ráno našli mladého Žida. ktorý chcel zarecitovať svoju báseň Panne Márii, mŕtveho.

« ... prichádzam. Matka, aby som pozeral na teba a pla­kal od radosti, aby som vedel, že som tvoj syn a že ty si tu... »

Pri tých slovách zhasol chlapcov hlas. Možno vtedy skončil aj jeho život. Zomrel v mene Panny Márie.

Zmocňuje sa nás bolestný pocit, dojatie, mysliac na údel tohto osemnásťročného chlapca. Mal pred sebou ešte celý svoj život, ako prísľub. Pekelný stroj násilia, brutálny a anonymný, ho zdrapil, mučil a odňal mu život.

Prečo?

Vyhlásil sa za voľnomyšlienkára. Ale ako to, že počas tej agónie, zvestujúcej smrť, kým zhasínala jeho mladosť, tam na slame v baraku, recitoval báseň Panne Márii?

Vedel ju naspamäť. Ako a kedy sa ju naučil? Možno ju niekedy recitoval, ticho. tichúČko, sám pre seba, túžobne a nežne.

Všetky tieto úvahy, otázky sú bez odpovede pred jeho zmučeným telom, v tú noc, prvú a poslednú v Dachau.

Tu sa nám natíska nevyhnutná otázka: čo bolo s ním? Totiž, keď mu vyhasínal život, po smrti, keď odovzdával

 

 

Bohu svoju dušu. To sladké a nadšené vzývanie umierajú­ceho k Panne Márii ostalo bez odpovede?

Konečne sa pýtame: Panna Mária vypočula vzývanie mladého Žida, zostúpila, aby prijala jeho posledný vzdych a vzala si so sebou jeho dušu?

Toto je tajomstvo.

Tajomstvá milosti sú nedostupné pre rozum, ktorý by ich chcel skúmať, no možno menej pre srdce. A naše srdce nám hovorí, že Panna Mária bola pri tom mladíkovi s takým hrozným osudom, keď umieral a jej zasvätil posledné oka­mihy svojho života, spievajúc na jej chválu. Panna Mária je vždy ochotná prísť na pomoc, keď ju vzývame. Nech človek volá aj z veľmi ďaleka, ona počuje volanie a hned je tam so svojou nežnou a milosrdnou mocou.

79.          Moc a milosrdenstvo Panny Márie.

V' mestečku Frascati. 20 km ml Ríma, chcela Panna Mária zjaviť svoju moc a materinské milosrdenstvo 23. februára 1949.

Zázračný fakt oznámili rozličné noviny a uverejnili ho aj so svedectvami lekárov a iných očitých svedkov v Hollet- tino di Pompei.

Otec Šante Celani, kaplán nemocnice, kde sa stal tento zázrak a on bol jeho očitým svedkom, nám ho takto podáva:

« Adalgisa di Domenico sa narodila vo Filettino (Rím) roku 1908. Ochorela v októbri 1946 hnisaním od injekcie s ružou na nohách. O niekoľko týždňov sa u nej objavil silný zápal obličiek, preto ju prijali do nemocnice vo Fras­cati na pozorovanie. Následkom komplikácií ju priviezli na Poliklinku, kde profesor Frugoni zistil silnú otravu. Cho­roba sa komplikovala a v júni pre silný zápal uší stratila na desať dní zrak. 2. júla 1947 ju znova priviezli do ne­mocnice vo Frascati, operovali ju a vzali jej jednu obličku.

V              septembra 1948 dostala paralýzu dolných konča­tín a ľavej ruky. Od toho dňa až do 23. februára 1949

 

 

ochrnutá — ako svedčia lekár Dr. Buttarelli. mons. De An- gelis, farár katedrály, Otec Scolopio, kaplán sirotinca Mi- cara, ako aj S. predstavená Dcér kresťanskej lásky — ne­mohla viac prijímať potravu, pretože žalúdok všetko vy­vrátil s nevýslovnými bolesťami chorej. Bola nútená živiť sa pomocou hy poder mok 1 ýzy. Brucho sa jej hrozne nadulo.

Od 14. septembra skoro každý deň prijímala Eucharis- tiu: to bolo jej Viaticum počas päť dlhých mesiacov hroz­ných bolestí. Každý deň sa zdalo, že je to jej posledný deň. Lekári sa vzdali všetkej nádeje. V poslednej perióde jej choroby sa paralýza rozšírila aj na tvár a ústa.

80.          februára 1949 večer sa vo ľrascati ľudia dozvedeli, /e Adalgisa di Domcnico, chorá, ktorú všetci poznali, sa odrazu uzdravila.

Keď ma sestry z nemocnice upozornili, hneď som sa odobral k zázračne uzdravenej. Sedela na posteli v tej iz­bičke na prvom poschodí, kde som ju každý tieň po svätej omši navštevoval; naozaj, bola uzdravená.

Každý deň, keď som odchádzal z tohto domu, myslel som si, že sa tam vrátim už len. aby som požehnal jej mŕtvolu. Panna Mária ju však uzdravila.

Uzdravená nám povedala: « Bolo okolo 16,30, matka odišla a ja som sa chystala vykonať si novénu k Panne Márii Pompejskej (to bola už druhá, ktorú sa modlila a bol jej tretí deň). Odrazu som počula tichý šuchot šiat, potom znova, ale už zreteľnejšie; obrátila som sa a... tam pri dverách stála Panna Mária Ružencová z Pompei. Bola veľmi krásna. Celá bola oblečená do červených šiat. na krku mala strieborný golier so sponkou uprostred. V ľavej ruke držala ruženec a z pliec sa jej spúšťal modrý plášť. Povedala mi: 'Vstaň a kráčaj!’ Zbožne si konaj 15 sobôt a každý tieň recituj 15 desiatkov svätého ruženca.»

Potom sa Panna Mária utiahla. Pocítila som silný otras v celom tele a zbadala som, že sa môžem hýbať. Sama som vstala. Bola som zdravá! Usilovala som sa niekoho

 

 

zavolať ccz okno, ale nikto ma nepočul. Matka nechala na stole kúsok chleba. S chuťou som ho zjedla. Keď prišla moja sestra Irma. myslela, že som sa zbláznila, keď ma videla na nohách. Čoskoro prišla matica a všetci ľudia z okolia. Panna Mária sa dotkla rukou môjho ruženca. Chcem si ho chrániť v malej urne. »

Zázračne uzdravená je teraz úplne zdravá, aj napriek veľkému množstvu osôb, ktoré ju prišli navštíviť a kto­rým musela dlho a zoširoka rozprávať, ako sa to stalo. Každé ráno chodieva na svätú omšu a sväté prijímanie do blízkej kaplnky Dcér kresťanskej lásky.

81.          Dvere sa samy od seba dokorán otvorili.

Dcéra Panny Márie Pomocnice píše: « Po smrti svo­jej matky som ostala sama so sestrou, ktorá so mnou nezaobchádzala dobre. (XI matky som sa však naučila spo­liehať sa na Pannu Máriu a odporúčať sa jej. A tak s jej pomocou sa mi podarilo, že som svoju sestru začala mať naozaj rada.

Kaz ma poslala do blízkej dedinky k jednému pánovi, ktorý býval sám. Zavolal ma dovnútra. Len čo som však vkročila, hneď zamkol dvere kľúčom. Začala som sa triasť ako osika, lebo som vytušila nebezpečenstvo, ktoré mi hrozilo.

Muž vytiahol nôž a povedal mi: 'Odtiaľto nemôžeš utiecť.’ Vtedy s najväčšou vrúcnosťou som zvolala: 'Mária Pomocnica, zachráň ma!’ Kto by to bol veril? V tej chvíli sa jedny dvere izby samy otvorili a ja som mohla utiecť. Bežala som ako šialená, kým surovec za mnou kričal: 'Ak to niekomu povieš, zmárnim ťa!’

Len teraz porušujem tajomstvo, aby som vzdala slávu Bohu a poďakovala sa Panne Márii, ktorá ma už od det­stva vzala pod ochranu. K nej sa usilujem priviesť všetky dievčatá, ktoré sú mi zverené. »

 

 

82.          Budhistka sa obráti.

Istá saleziánska misionárka opisuje v mesačníku Madre nostra 11978) túto skúsenosť.

« Išla som navštíviť osemdesiatročnú starenku, bud- liistku, ktorú som poznala už vyše desať rokov. Rada po­čúvala vyučovanie katechizmu. Vložila som jej na hruď medailu Panny Márie Pomoenice a prosila som ju o milosť obrátenia. O pár dní som ju išla navštíviť: holá veselá a oznámila mi, že by sa chcela dať pokrstiť. Opýtala som sa jej dcéry, Či s tým súhlasí, a keď zvolila, pokrstila som ju. Som veľmi povďačná Panne Márii, že ma vypočula.

Toto je už štvrtý krst tohto roku, ktorý mi Panna Mária dopriala. Ďakujem jej za to z celého srdca. >»

83.          Sirota dostala Matku.

Jedného dňa ľadová smrť zaklopala na dom malého Bernarda. Uniesla mu matku. Keď sa chlapec pomodlil pred nehybným telom drahej zosnulej, kľakol si pred obraz Madony a s plačom, ktorý mu zvieral hrdlo, vrúcne prosil: « Panna Mária! Moja matka zomrela. Ty máš súcit so zarmútenými a sirotami. Ty buď odteraz mojou Matkou. Prijmi ma pod svoj materinský plášť a veď ma k večnému šťastiu!... »

Panna Mária sa ochotne ujala zarmútenej siroty. Naplnila srdce malého Bernarda dôverou a vždy láskavo chránila svojho adoptovaného syna.

Keď vyrástol a zvíťazil nad ncbczcpcčenstvami dospie­vania a nad zvodnými pokušeniami, zanechal všetko, aj svoj otcovský dom a v tichu kláštora našiel pokoj srdca s početnými mladíkmi, svojimi priateľmi. Bol to svätý Bernard de Clairvaux, ospevovateľ Matky Božej.

 

Ján Joergensen, Jánsky protestantský básnik a literát, ktorý neskôr konvertoval na katolícku vieru, rozpráva: « Moja matka, presvedčená luteránka, čítavala každý večer jednu stránku z Biblie a nikdy by mi nebola dovolila ísť spať prv, kým som sa nepomodlil na kolenách Otčenáš.

Raz večer, keď mesiac čarokrásne osvecoval noc, ani neviem ako, ocitol som sa na kolenách a začal som reci­tovať modlitbu Zdravas Mária, ktorú som objavil v neja­kej knižke. Zľakol som sa, čo som urobil, pretože moja mama by mi zaiste bola povedala, že táto modlitba je po­vera. Rozhodol som sa radšej mlčať.

Modlitba sa mi však veľmi páčila, často som po mod­litbe Otčenáša čakal, kým moja matka odíde. Potom som si kľakol a znova som recitoval Zdravas Mária. »

84.          Posledné « Áno » v živote.

V              Spojených štátoch amerických žila rodina Trappovcov, rakúskeho pôvodu. Boal to rodina spevákov, ale aj hlboko veriacich kresťanov. Za základ svojho života mali heslo: Tomu, kto miluje, nič nemôže škodiť. Ukázalo sa to v ťažkej skúške, ktorej bola podrobená najmä matka rodiny.

Manžel Juraj ochorel a ležal v nemocnici v New Yorku. Manželka sa od lekára dozvedeli hroznú správu: Juraj má rakovinu a zostávajú mu len tri mesiace života. Vyšla z ne­mocnice a bezducho začala kráčať ulicami New Yorku. Rozpravá o tom:

Vo svojom žiali som ani len nemyslela nasadnúť na autobus alebo zavolať taxík. Kráčala som tak asi dve a pol hodiny. Cestou som neprešla okolo nijakého kostola. A tak som bez rozmýšľania vložila ruku lo vrecka a začala som sa modliť ruženec. Táto starodávna, ak* vždv nová modlitba pozdvihla k nebu už toľko ľudského utrpenia. Aj v mojom prípade sa ukázala ako mocná opora.

 

 

Potom prišla strašná chvíľa. Bolo treba všetko povedať manželovi. Prijal to s kresťanskou odovzdanoaťou. Aj keď prišli jeho posledné chvíle, ruženec vykonal svoje. Manžel­ka rozpráva:

Kľačala som pri jeho posteli. Odrazu som vstala, naklo­nila som sa k nemu a pošepla som mu du ucha: « Juraj, prichádza koniec...» Hlboko si vzdychol... poslednými si­lami mi ovinul ľavú ruku okolo krku a druhou mi dal na čelo požehnanie na rozlúčku. No ešte nebol koniec. Po­šepkala som mu: «Juraj, môj milovaný Juraj, všakže prijímaš smrť z rúk Božích? »

Táto otázka bola pre nás veľmi dôležitá, lebo pred mno­hými rokmi sme si sľúbili, že si ju položíme, keď jeden z nás bude umierať. Juraj urobil posledný kŕčovitý pohyb, nabral vzduchu a s hrdinským odhodlaním zašepkal: « A no! »

Bolo to jeho posledné slovo. Istý svätý povedal, že najkrajšie slovo, ktoré môže človek povedať Bohu, je úprimné: « Áno! »

85.          Syn sa stretáva so svojou matkou.

Panna Mária urobila mimoriadny zázrak na šesťročnom chlapcovi, menom Gérard Braillie. Ako dvojročný pre vážnu očnú chorobu stratil zrak. Lekárska pomoc zlyhala. Prijali ho do ústavu pre nevidiacich v meste Arras vo Francúz­sku. leho úbohá matka sa nechcela zmieriť s takýmto osu­dom svojho dieťaťa a vzala chlapčeka do Lurdu.

V              čase. keď sa konala Krížová cesta, Gérard odrazu nadobudol zrak. Bolo to pri štvrtom zastavení, kile sa spo­mína, že Ježiš sa stretá so svojou Matkou. Aká to nežná pozornosť Matky, Panny Márie!

Stalo sa to v septembri 1947. Odvtedy Gérard žije ako úplne zdravý. Prekvapujúce je však to, čo vyhlásil vynikajúci anglický lekár, doktor Smith: Napriek tomu, že

 

 

Gérardove oči vidia veľmi dobre, predsa si zachovávajú všetky poruchy bývalej choroby.

Kto by v tom nevidel nadprirodzený zásah?

86.          Pannu Mária, ochraňuj ju!

V              inšpektoriálnom dome saleziánov na Antilských ostro­voch organizovali konkurz mariánskych kresieb. Aj isté dievčatko sa rozhodlo na ňom zúčastniť.

Na určený deň predstavilo svoj výkres, kde bola na­maľovaná Panna Mária Pomocnica. Dosť skromný obraz dievčatka. No matka, aby odmenila lásku, akou ho maličká nakreslila, dala ho zarámovať. So sklom a pozláteným rá­mom to bol pekný obraz a umiestnili ho do izbičky diev­čatka: « Keďže dievčatko tak miluje Pannu Máriu, k^:ež mi ju Ona ochraňuje! » hovorievala matka.

Dievčatko spávalo vedľa izby rodičov. Rodičia neveno­vali veľkú |X)z.ornosť tomu, že ju niekedy počuli rozprávať zo sna. lebo vedeli, že sa to občas stáva. Tak sa stalo, že raz v hlbokej noci nedávali pozor, keď počuli hlas malič­kej volať: « Mamička, mamička!... »

Keď však počuli iné zvuky okrem jej volania, pribehli a videli prestrašenú dcérku so zakrvavenými rúčkami, v ktorých mala zlomenú dýku.

46.                Nedotkol sa ma, nedotkol sa ma — hovorila s pla­čom.

47.                Kto?

48.                Ten človek, ktorý vošiel. Keď ma počul kričať, vyhrážal sa mi: « Mlč. lebo ťa zabijem! » a hrozil mi dý­kou. ale ja som mu ju zlomila... Nie ja. Panna Mária ma bránila. Ja som nemala silu. ale ona...

Dievčatko malo poranené a zakrvavené ruky: zlomilo silnú dýku z ocele, ako by to bola krehká hračka. Cítila, že to nebola ona; a predsa mala v rukách kusy dýky a ruky jej krvácali.

 

 

Matka so slzami v očiach pohliadla na obraz Pomoc- nicc, ktorý sama umiestnila nad postieľku dcérky a vra­vela: « CXhraňuj mi ju! » A túlila si k srdcu svoju dcérku, ktorá medzi vzlykmi opakovala: « Nedotkol sa ma. »

Mohli by sme potvrdiť tento fakt mnohými podpismi. Uspokojíme sa svedectvom žiačok Kolégia Maria Ausilia- dora, Santurce (Antilské ostrovy, 1977).

87.          Chcem ospevovať Máriu.

« Toto dieťa sa nemôže narodiť, ani sa nesmie naro­diť. » Tak vyhlásil i písomne potvrdil známy gynekológ tridsiatych rokov. Ale moja veriaca matka všetko zverila Panne Márii. Povestný liek položila k nohám Panny Márie Ružencovej z Pompci. A Panna Mária pomohla, aby som prišiel na svet za normálnych podmienok a bez akejkoľvek ujmy na zdraví mojej matky, a to práve v najkrajší deň, ktorý jej venuje liturgia na Slávnosť Panny Márie Boho­rodičky.

Ale štyridsať dní po narodení vážna forma toxickej vnútornej koliky ma tak zoslabila, že i pohľad na mňa vzbudzoval súcit nielen samých rodičov, ale aj všetkých príbuzných. Prognóza smrti v krátkom čase visela nad mo­jím životom. Prípad bol skutočne zúfalý. Jediná, ktorá dú­fala v nový zásah Panny Márie, bola moja matka. Nedbala na na|K»menutia lekárov, ktorí mi predpovedali istú smrť pre dlhú cestu vlakom do Pompei. Zavinula ma do vlniaka a statočne ma odniesla opäť k nohám Panny Márie Ružen­covej, ako to spravila, keď jej odporúčali interrupciu.

A nebeská Matka znova prijala a vypočula vrúcnu pros­bu st r á pene j ženy a osušila jej slzy hneď tam. V okamihu som bol uzdravený. Moja znetvorená a na kosť vychudnutá tvár odrazu dostala normálny vzhľad i farbu.

Matka ma odnášala zo svätyne úplne premeneného do­mov. Môj stav s úžasom pozorovali lekári, ba aj sami prí­buzní.

 

 

88.          Chcem byť tvojou matkou.

V              časopise Víta missionaria (Brescia 1-3, 1977) je opísaná udalosť, ktorá nám môže pomôcť pochopiť odo­vzdanie sa Panne Márii.

Istá matka, vdova, stratila svojho jediného syna. pra­meň všetkých svojich nádejí. Stratila ho vinou spoločníka svojho syna. ktorý ho vo chvíli zúrivého hnevu zavraždil úderom fľaše do hlavy.

Vraha zatvorili do žalára. Tu ho navštívila istá sestra, ktorá sa k nemu priblížila a priviedla ho k citom pokánia. Sestra sa zároveň priblížila aj k matke zabitého a aj jej pomáhala nielen k pokoju, ale i k ochote odpustiť vrahovi svojho syna.

Hrdinská matka, keďže bola dobrou katolíčkou, chcela urobiť ešte viac, chcela sama priniesť odpustenie vrahovi svojho syna. A tu sa odohrala dojímavá scéna: Otvorili sa dvere väzenia a úbohý vrah sa vrhol k nohám matky toho, ktorého on zavraždil a prosil so slzami o odpustenie.

Matka zabitého ho dvíha, privinie si ho na srdce a vraví mu: « Odpúšťam ti a Boh vie, že ti zo srdca od­púšťam. Preto, že si úbohou sirotou, chcem ti byť mat­kou, odteraz ťa považujem za syna a ty mňa považuj za marku! »

Keď obdivujeme túto hrdinskú matku, nezabúdajme, že Panna Mária na Kalvárii bola prvou Matkou, ktorá

49.                podľa príkladu samého Ježiša — odpustila všetkým, čo zapríčinili smrť jej božského Syna a prijala ich za synov.

^1,9                   Panna Mária zmierenia.

Don Tarcisio, arcikňaz v Abano pri Padove, bol hlavnou osobou a svedkom pri tomto vynikajúcom zásahu Panny Márie, na ktorom spolupracoval ako kňaz.

Celý príbeh, dopodrobna vyrozprával don Bertettovi v Toreglia (Padova) počas duchovných mariánskych cvičení

 

 

1!. októbra 1974: Keď som bol mladým kaplánom v Estc, v nemocnici ležal bývalý garibaldovec chorý na rakovinu. Rebeloval proti každej myšlienke a citu náboženstva. Farár, ale aj iní starší kňazi farnosti ho navštívili, ale vždy ich vyhnal s kliatbami. Chorý všetkých preklínal a všetci boli z neho zúfalí. Keď ho videla ošetrovateľka, ráno mu úprimne vravela: « Ešte si nezomrel? » No predsa popro­sila aj mňa ako mladého kňaza, aby som ho navštívil. Rozhodol som sa, mysliac, že starý vojak nebude mať od­vahu haniť mladého kňaza, ktorý sa zdal ešte len chlap­com. Medzitým som sa informoval o chorom v nemocnici a dozvedel som sa. že nemá nijakých príbuzných, ale mal svätú matku. Tak som ho šiel navštíviť. Upravil som mu pokrývky, dal som sa mu napiť, spolucítil som s ním, lebo nik k nemu neprichádzal. Hľa. to je pastorálka chorých, plná nežnosti a dobroty. « Ach, keby tak žila ešte vaša matka, akoby bola rada pri vás. » Chorý, ktorý bol pred- tým indiferentný, začal počúvať.

« Dozvedel som sa. že ste mali svätú matku. » pokračo­val mladý kňaz. « Keby tu     bola   vaša matka,         bola   by zaiste

rada. keby sa s vami pomodlila  nejakú modlitbu,    ako keď

ste boli chlapcom. »

A kňaz zbadal, že dve      slzy    sa zaligotali  v očiach cho­rého a stekali po lícach.    To         [X)vzbudilo   don    Tarcisia;

pokračoval: « Chcete, aby sme sa pomodlili spolu, ako vás naučila matka? » Chorý prikývol. Kňaz. pomaly recitoval Zdravas Mária a chorý polohlasne sledoval. Potom kňaz nevedel, čo povedať a stál ticho, v rozpakoch, lebo nemal odvahu vyzvať ho na spoveď zo strachu, aby ho nepodráždil.

No zasiahla Panna Mária.

Po chvíli rozpačitého mlčania: <; Nuž — povedal cho­rý — neviete, čo ďalej? Či vy nie ste kňaz? Nechcete, aby som sa vyspovedal? »

Mladý kňaz súhlasil, prekypujúc radosťou. Pomáhal cho­rému. už dobre disponovanému, vyspovedať sa a potom mu udelil rozhrešenie.

 

 

Zázrak milosti. Bývalý garibaldovec viac nepreklínal, nenadával lekárom a ošetrovateľom; neustále opakoval Zdravas Mária.

Don Tarcisio ho viac nevidel, lebo prijímanie mu pri­niesol kaplán nemocnice.

Don Tarcisio mohol priniesť radostnú zvesť do fary. ktorej sa všetci veľmi čudovali. Potom sa dozvedel, že chorý, pokojný ako baránok, modlieval sa Zdravas Mária až do konca!

Prešlo odvtedy veľa rokov. Don Tarcisio je už zrelý arcikňaz v jednej z najdôležitejších farností v Padovskej diecéze, a 11. októbra mi rozprával túto epizódu; chvel sa od dojatia. Videl, ako je pravdivé učenie Druhého vatikán­skeho koncilu o Panne Márii: Panna Mária z rozhodnutia nebeského Otca je neustále pridružená ku Kristovi Spasite­ľovi v diele spásy všetkých ľudí: svojím mnohonásobným orodovaním nám získava dar večného spasenia, (porov. LG 61-62).

89.          Panna Mária Pomocnica v hodine smrti.

Saleziánsky misionár. D. Mário Acquistapace, píše vo svojich mariánskych pamätiach v auguste 1981:

Bol som v úrade v škole svätého Alojza v Hong-Kongu, keď mi spolubrat, povedal: — Pred chvíľou spadol z vyso­kého lešenia mladý inžinier Wong, ktorý kontroloval práce na novej budove univerzity blízko West Point, Hong-Kong a na mieste zomrel.

Meno a povolanie mi hneď pripomenuli bývalého cho­vanca saleziánskeho ústavu v Macau, žiaka don Nicosiu, kiorý |*o skončení univerzity začal pracovať v Hong-Kongu v istej stavebnej spoločnosti. ,

Informovali sme sa. a žiaľ, išlo práve o tohto bývalé­ho žiaka. Don Nkosia nástojil: «Zomrel hneď? Je to

 

 

možné, že zomrel bez sviatostí? Veď si vykonal spolu so mnou pobožnosť deväť prvých piatkov a piatich sobôt! » Telefonovali sme rodine. Potvrdili nám smutnú zvesť a povedali nám, že je vystretý v pohrebnom dome v Sauki- wame, kam prišli aj najbližší príbuzní. Išli sme ta aj my. Ked‘ nás /badala matka a sestry, vyšli nám v ústrety, a predíduc naše otázky, povedali: « Ako dobre, že sa pred­včerom vyspovedal a prijal sväté prijímanie s nami v kos­tole Panny Márie Ružencovej v Kouloone. Viac rokov sa už totiž nespovedal. Táto správa nás veľmi milo prekva­pila a potešila. Ba potešilo nás aj to. že istý otec jezuita, ktorý býval v hoteli Rieci, prechádzal vedľa univerzity práve vo chvíli nehody, hneď pribehol a dal mladému inžinierovi sviatostné rozhrešenie, lebo videl, že má na krku medailu s Pannou Máriou a Božským Srdcom. Je skutočne pravda, že kto si koná prvé piatky a prvé soboty, neumrie bez svätých sviatostí, ako to prisľúbilo Božské Srdce svä­tej Mánii Margite Alacoque a Panna Mária pri zjaveniach vo Fatime.

90.          Vstaň a poď ku mne!

Istý bojový ateista mal chlapca, ktorý bol chromý. V zá­pale hnevu donútil manželku, aby povyhadzovala všetky sväté obrazy. Manželka splnila rozkaz, ale nechala si jeden, ktorý opatrne ukryla: obrázok Panny Márie Pomocnice.

Raz obaja rodičia odišli a nechali chlapca doma na po­steli. Odrazu z ukrytého obrazu chlapec počul hlas: « Vstaň a poď ku mne! » Chlapec odvetil: « Nemôžem. » Po druhý­krát sa ozva! hlas: « Vstaň a poď ku mne! » Chlapec zno­va opakoval: « Nemôžem. » Ba aj po tretíkrát počul roz­kaz: « Vstaň a poď ku mne! » Vtedy sa chlapec zdvihol a šiel k miestu, odkiaľ prichádzal tajomný hlas. Objavil tam obraz. Potom, uchvátený obrovskou radosťou, vybehol z domu a utekal v ústrety rodičom. Títo ho sp

 

 

nespoznali, veď bol už sedem rokov nehybný, chromý. Keď ho však počuli, ako vyrozprával zázračnú príhodu, matka s veľkým dojatím pochopila, že Panna Mária Pomoc- nica jej zázračne uzdravila syna.

A nie menej dojatý a vzrušený ostal aj otec, keď mo­hol konštatovať zázračne ozdravenie svojho syna. Bolo to

91.          septembra 1962.

V              Máriina zástava — záchrana.

(Z časopisu Maria Austliatrice, máj 19X4).

«Don Giuseppe Paiteri, môj bratanec, bol veľa rokov fa­rárom v dedinke Bresasco, na vŕšku pri rieke Pád. Cez druhú svetovú vojnu, v auguste 1944, musel sa podrobiť domo­vej prehliadke nemeckých vojakov, pretože ho podozrievali, že prechováva zbrane.

Predtým však partizáni bez jeho vedomia dali do izbič­ky vedľa pracovne dosť veľké množstvo vojnového mate­riálu. Urobili tak v noci poslúžiac si oknom z ulice.

Niekto na to upozornil farára iba chvíľku pred prehliad­kou. Už nebolo času ostrániť nebezpečný materiál. Zrazu ho napadlo oprieť o dvere tej izbičky zástavu Dcér Panny Márie s obrazom Panny Márie Pomocnice.

Nemci našli farára sedieť pri stole modliť sa breviár. Dôstojník ho strážil, kým vojaci dôkladne prezerali všetky miestnosti fary. Keď nič kompromitujúceho nenašli, ozná­mili to to dôstojníkovi, ktorý ich poslal na iné miesto so slovami: Tu spravím prehliadku ja sám.

Len čo vojaci vyšli, dôstojník sa hodil na kolená pred obrazom Panny Márie a plakal, čo sa stalo? Sám to vy­svetlil po chvíľke ticha pred obrazom: « Som saleziánsky klerik. V ubytovni, kde teraz žijem, nemôžem prejaviť svo­je náboženské city. Keď som však zbadal našu Matku, hlboko ma to dojalo a v mysli mi prebehli roky prežité v saleziánskom dome. Nikomu nepovedzte, čo ste videli a

 

 

buďte spokojný. Tam. kde je Panna Mária, nemôžu byť vojnové nástrahy. »

Keď odišiel, pokľakol si farár sám pred obrazom Pann> Márie ¡1 vrúcne ďakoval za ochranu pred nebezpečenstvom za seba aj za celú dedinu. »

92.          Mária Pomocnica — ochrana.

(liollv/tino Salesia/io, január ¡984).

Naša jediná vnučka — už od narodenia zasvätená a zve­rená Panne Márii Pomocníci kresťanov — mala asi dva .« pol roka. Jedno ráno išla s rodičmi na vidiek, kde murári dokončievali ešte niektoré práce pri stavbe domu.

Nezvyčajná vec: neznámy psík vošiel do ohrady vilky, pridružil sa k dievčatku a sledoval ho z kroka na krok Rodičia, zamestnaní inými prácami, ich stratili z dohľadu.

Naraz ich však vyrušilo čudné zavýjanie zvieratka. Najprv na to nedbali, ale keďže zavýjanie bolo stále ná­stojčivejšie, matka sa šla presvedčiť o čo ide. Zašla za roh a videla scénku, ktorá jej zastavila dych: dievčatko sa vyškriabalo na okraj studne, ktorú ešte nedokončili a zaiste by bolo do nej spadlo, keby pes nebol celou silou držal v zuboch jej šaty. Skoro ich roztrhal. Štekať nemohol, len nástojčivo skučal.

Pribehol starý otec. otec i ostatní. Tragédia bola za­žehnaná a psík sa nenápadne vzdialil. Odvtedy ho nikto viac na okolí nevidel.

Vďaka ti, naša Pomocnica! Bedli nad všetkými a oso­bitne nad našou malou Františkou!

93.          Krásna Pani upovedomila svojich včas.

V              Cortalea, v severovýchodnej Brazílii, spravujú dcéry Panny Márie Pomocnicc veľkú školu s internátom, známou pod menom Collegio « Juvenal Carvalho ».

 

 

Isiý Človek zásoboval každý deň viaceré rodiny pitnou vodou. Chodieval zavčas rána so svojím somárikom na ďa­leké miesto čerpať vodu. Je známe, že severovýchodná časť Brazílie je vyprahnutá a suchá. Okolo ôsmej hodiny ráno sa vracal a predával vzácnu vodu.

Raz. keď sa vracal od prameňa, zastavil sa pred kolé­giom Juvenal Carvalho a zavolal sestru vrátničku. Povedal jej, že ráno videl prekrásnu paniu odiatu dlhým plášťom, ako sa prechádzala pred ústavom. Poverila ho, aby upo­zornil predstavenú, že časť ich domu — presne ukázal miesto — je v nebezpečenstve zrútiť sa.

Sestra poznamenala, že to, Čo hovorí, asi nebude prav­divé. lebo kolégium ¡e nové a vo veľmi dobrom stave. Muž však jednoducho opakoval, čo videl, zdôrazni] pove­renie. ktoré dostal a odišiel.

Vrátnička presne informovala o tom predstavenú, kto­rá oznámila vec staviteľovi domu. Tento prišiel a v na­značenom rohu budovy zistil veľmi vážnu trhlinu v tráme, ktorý podopieral povalu. Keby sa bola ešte rozšírila, spálňa chovaniek by sa bola zrútila...

Nikto viac nepochyboval, že Panna Mária Pomocnica osobne prišla, aby oslobodila svoje dcéry od veľkého ne­bezpečenstva. A to nebolo prvýkrát!

94.          Kráľovná misii a misionárov.

Tu hľa. svedectvo, zaznamenané v roku 1975. Salezián­sky misionár v Assame, v severovýchodnej Indii, don Bat­tista Busolin. /a dvadsať rokov svojej apoštolskej činnosti priviedol k viere dvanásťtisíc Indov z kmeňa Garo.

« Raz — napísal v jednej relácii — som šiel z misie Damra na okružnú cestu bicyklom. Po 50 km dobrej cesty som musel nevyhnutne prejsť aj pralesom. A v pralese vysokých exotických rastlín, som sa stratil. Po toľkej ceste som zbadal, že som sám a ďaleko od každej dediny.

 

 

Okrem únavy som cítil aj strach, pretože slnko sa skláňalo a leopardí začali vydávať svoje zvuky. K nim sa pridali aj iné nebezpečné zvieratá, hľadajúce potravu. Kým som mohol znova nasadnúť na bicykel a vrátiť sa späť, trocha som zazlieval Panne Márii: « Som na obchôdzke pre Krá­ľovstvo tvojho Syna » — vravím jej. « Mala by si mi po­môcť nájsť správny chodník... Inakšie sa vrátim na misiu a budem štrajkovať. »

Asi po piatich kilometroch som objavil určitý druh chodníka, no úplne pokrytého trávou počas dažďov. Pustil som sa ním. Po pár sto metroch som zbadal chatrč, malú a biednu. Potešil som sa, lebo som vedel, že podobné chatrče sa nachádzajú blízko nejakej dedinky.

Oprel som bicykel o strom a priblížil som sa k chatrči: « Je tam niekto? » « Áno, ale nevstupuj, som malomocný! » Ja som však vstúpil. A vidím na bambusovej rohožke ležať asi štyridsaťročného muža. už zničeného malomocen­stvom. Z náznakov som vybadal, že má len niekoľko dní života. Spýtal som sa ho na dedinku a on mi potvrdil, že nie je ďaleko. Tak som ostal trochu si s ním poho­voriť. « Si pohan, alebo kresťan? » « Som pohan, ba bo! som pohanským kňazom... »

Nuž začal soin mu rozprávať o Veľkom Duchu, po­tom o príchode jeho Syna, ktorý nás prišiel spasiť. A pod­mienka pre spásu — hovorím mu — je krst.

Počas rozhovoru som cítil, že sa mu srdce otvára a za­čína byť spokojný sám so sebou. Práve v najlepšom som sa presvedčil, že Panna Mária ma predišla a že ona pripra­vila aj toto stretnutie.

Áno, lebo len Čo malomocný začul slovo krst, prerušil ma: « To viem aj ja, že sa musím dať pokrstiť... »

« Naozaj? » — prekvapene sa spytujem. « A kto ti to povedal? Azda tu bol nejaký katechéta? »

« Nie, — odvetí rozhodne malomocný — pred dvoma mesiacmi prišla do tejto chatrče istá pekne oblečená pani

 

 

a povedala mi: Veľa trpíš, ale neboj sa. Pošlem ti muža, ktorý ti dá vodu, čo obmýva dušu a potom si ťa vezmem so sebou do neba. »

Som v pomykove a myslím si. že chorý blúzni násled­kom choroby. Potom ma napadlo: v breviári mám obráz­ky ako záložky. Po jednom mu ich ukazujem. Pani ako táto? « Nie... » Táto druhá? « Nie. » Táto? « Áno, práve tak oblečená, » a tvár malomocného sa od prekvapenia a radosti rozžiarila. Zostal som bez dychu. Je to obrázok Panny Márie Pomocnice s krásnymi farbami.

Ak som niekedy pochyboval o univerzálnom materstve Panny Márie, ;craz mám o ňom istotu. Panna Mária, vi­dím to jasne, je láskyplná matka. Stará sa o tohto malo­mocného syna a potešuje ho, i keď je vyobcovaný zo spo­ločenstva ľudí, opustený, sám v pralese.

Ako som najlepšie vedel, tak som mu vysvetlil, že zajtra ho pokrstím a potom mu prinesiem Eucharistiu. Bežal som rýchle do dedinky. Na druhý deň po svätej omši som sa znova vrátil k nemu, pokrstil som ho, dal som mu sväté prijímanie, potom birmovku a sviatosť chorých — umie­rajúcich. A, samozrejme, požehnanie Panny Márie Pomoc­nice. Jej farebný obrázok som mu pripevnil na bambusovú stenu a povzbudil som ho, aby často hľadel na Paniu, kto­rú videl: čoskoro príde, vezme si ťa a odvedie do neba...

Potom som ho nechal a pokračoval som v apoštolskej obchôdzke: čakalo ma totiž ešte sedem ďalekých dediniek. Keď som sa vrátil do misie, môj spolubrat, don Colzani. tni povedal: « Ľudia z dedinky Timsinna priniesli správu, že malomocný, s ktorým si sa stretol, zomrel tri dni po krste. »

Panna Mária všetko načas pripravila. A to. čo sa mi najprv zdalo ako nedbalosť, totiž, že ma nechala zablúdiť v pralese, bolo mi teraz celkom jasné. Áno, Panna Mária chce spasiť svoje deti. A to je pre nás misionárov posila a radosť, keď vieme, že sme nástrojmi v jej rukách.

 

 

K TEBE, MATKA RUŽENCOVÁ, VERNÉ SRDCIA NESIEME

95.          Sedem darov ruženca.

Pravý ruženec má liet o charakteristiky:

V              Je to kristocentrická modlitba: odlišuje sa od litur­gickej modlitby, no v nej vyúsťuje: privádza veriacich, aby si uctievali a slávili to isté veľkonočné tajomstvo Božieho Syna, ktorý sa stal Človekom: žije. umiera a vstáva z mŕt­vych, vystupuje do neba, kde kraľuje a naveky oslavuje Otca a prosí za našu spásu.

V              Je to kontemplatívna modlitba, podobne ako litur­gia, ponára myseľ do hĺbky Božích tajomstiev, ktoré sa stávajú pokrmom duše túžiacej po nebeských veciach i keď ich nesprítomňuje a nás tak úzko nespája s Ježišom ako svä­tá omša.

V              Je to poučná modlitba, plná zjavených právd, ktoré sa môžu lepšie rozvíjať a vyzdvihnúť biblickým čítaním zod­povedajúcim rozličným tajomstvám: tak sa pri ruženci ako aj v liturgii môže uskutočniť jednoduchou a všetkým prí­stupnou formou intímne realizovanie Božieho slova so zo­pakovaním si Kréda a úvahou o jeho teologickej náplni. Duša verí Božiemu slovu a naň odpovedá svojím ľudským slovom, spevom alebo plačom.

 

 

96.          Je to modlitba založená na výrazných motívoch ľud­skej psychológie a na základných momentoch existencie, nielen na mravnej a duchovnej rovine, ale aj na fyzickej: radosť, bolesť, sláva; povolanie, skúška, víťazstvo; stret­nutie, obeta, spásonosné rozradostnenie; narodenie, vzrast, bolesť a smrť, zmŕtvychvstanie a triumf: tak duša. ktorá sa múdro modlieva ruženec, znova prežíva svoje malé ale­bo veľké duchovné dejiny a kráča Božou cestou spolu s patriarchami, prorokmi, s Božím ľudom Starého i Nového zákona, s Kristom, s Máriou a generáciami svätých.

97.          Je to organická a periodická modlitba, dovoľuje du­ši opakovať a prežívať v častiach dňa, trojdnia, týždňa alebo iných cyklov Kristovo tajomstvo, ktoré sa vyvíja v troch základných kruhoch: — Advent, Veľká noc, Turí­ce — a v iných časoch liturgického roka. akoby ruženec bol súhrnom, vždy novým zakorenením sa v duchu a ne­ustále odvolávanie sa naň.

98.          Je to činná modlitba, vyžaduje si od duše účasť, osobné zaangažovanie sa. zahrňuje askézu vôle a inteligen­cie, sústredenie všetkých schopností, koncentráciu seba v dialógu s Bohom, ale súčasne ľahko vzbudzuje samovoľný elán mysle a zmyslov, ktoré sú vzrušené a priťahované tým konkrétnym, historickým, poetickým, akoby plastic­kým predstavovaním Božích tajomstiev, aj pomocou ume­leckých diel a didaktických pomôcok (kresby, diapozitívy, filmy atd’.).

99.          Je to svojou podstatou modlitba sociálna, komuni­katívna, povedal by som chorálna, a teda živo pociťu­jeme spoločenstvo modlitby. Vychováva nás, aby sme žili .1 mysleli, trpeli a modlili sa « so skutočne katolíckym srdcom », ako by povedal Claudcl.

Pre všetky tieto dôvody nábožná modlitba ruženca je aj dnes veľmi aktuálna a treba si veľmi žiadať, aby ostala v Cirkvi a vždy viac prekvitala a aby mnohí veriaci — dobre vedení a vychovávaní svojimi pastiermi — našli v

 

 

nej ľahkú cestu vnútorného zblíženia a prehĺbenia na ceste k tajomstvu oltára.

100.        Ruženec ako liek.

V              súčasnej modernej spoločnosti existujú tri závažne zla', ktorých účinným liekom je ruženec:

I í odpor ku skrytému, pracovitému a namáhavému životu, voči ktorému je vhodným liekom rozjímanie o ra­dostných tajomstvách:

2) hrôza pred utrpením sa prekonáva rozjímaním o bolestných tajomstvách;

31 naše časté zabúdanie na večné dobrá, ktoré sú predmetom našej nádeje, si zasa pripomíname rozjímaním o slávnostných tajomstvách.

Ruženec je kráľovnou všetkých pobožností. Nepoznám milší a vzácnejší dar pre Pannu Máriu ako je modlitba ruženca (svätý Alfonz).

Aby ste sa lepšie modlili ruženec, modlite sa ho so svojím anjelom strážnym (svätý František Saleský).

Harfa ruženca preniká všetkými najjemnejšími záhybmi duše Božej Matky.

101.        Kľúč do neba.

Legenda, ktorá môže veľa povedať.

Svätý Peter raz na nešťastie stratil kľúč od raja. Poko­rený a zahanbený stál pri bráne ako vinník prichytený na mieste činu.

Ktosi prichádza zo zeme: — Mrzí ma — hovorí apoš­tol —. ale stratil som kľúč. Maj strpenie, počkaj.

No čoskoro príde druhý, tretí, štvrtý, robotník, roľ­ník, matka, umelec, profesorka, športovec, ošetrovateľka.. Všetci čakajú.

 

 

Konečne prichádza jeden starček. Keď počul ako sa veci majú, povedal:

102.        Svätý Peter stratil kľúč. Ale ja mám iný.

Vytiahol ruženec, strčil do dierky krížik a dvere sa otvorili dokorán.

Všetci svätí a učitelia duchovného života uisťujú, že pobožnosť svätého ruženca je bezpečným prostriedkom ako vytrvať v dobrom až do konca.

V              Bez náhlenia.

Zachovala sa nám táto legenda o nábožnej mníške Eulálii (po grécky: dobre hovoriacej): Každý deň sa modlievala Žaltár Panny Márie (150 Zdravasov). No robievala to tro­cha rýchle, možno, aby ich mohla recitovať viac za deň. alebo mala iné povinnosti. Raz sa jej zjavila Panna Mária, pochválila ju veľmi za verné recitovanie tejto modlitby, no súčasne ju napomenula, aby išla pomalšie. Radšej by mala 50 Zdravasov, ale pomalšie pomodlených.

Panna Mária povedala tej istej mníške: « Každý raz. keď si ma niekto uctieva Anjelským pozdravom 'Pán s tebou’, prekypujem takou radosťou, že sa to nedá slova­mi vypovedať. »

Legenda dobre vyjadruje zmysel ruženca.

V              Kedysi nie, ale teraz...

Kedysi som si necenil modlitbu ruženca...

Viem. že monotónne opakovanie slov bez uvažovania o tajomstvách, alebo žalostné mrmlanie niektorých, čo re­citujú ruženec, je skôr strata Času, nie modlitba.

No jestvuje iný spôsob...

Kto sa pomaly a úctivo modlí nádherný a starodávny ruženec, sústrediac sa na hlboký význam slov a tajom­

 

 

stiev, kto sa snaží ponoriť do citov lásky, povďačnosti, pokory, bolesti, chudoby, radosti, aké maía Panna Mária v jej pozemskom živote, čoskoro odhalí bohatstvo a nepo­rovnateľnú moc tejto mollitby.

(Werenfricd v au S trati t aj)

103.        Legenda svätého Dominika.

Nábožná legenda nie je historický falzifikát. Je to lite­rárny druh minulosti, ktorý často obsahuje pravdu, ba veľ­ké pravdy. Blahoslavený Alan rozšíril túto nábožnú legendu:

Roku 1214 sa svätý Dominik nachádzal v strednom Francúzsku obkľúčenom a premoženom bludmi. Bol sám a cítil všetku svoju nemohúcnosť. Tak žalostil a plakal a také pokánie robil, aby zmiernil Boží hnev, že upadol do bezvedomia. Vtedy sa mu zjavila Panna Mária v sprievode troch nádherných svätých a povedala mu:

Môj Dominik, vieš. aký nástroj použila Najsvätej­šia Trojica, aby obnovila svet?

V              Pani moja — odvetil svätec — vy to viete lepšie ako ja, vy s vaším Božským Synom ste tým « prostried­kom », ktorým Boh spasil svet.

V              Teda, ak chceš získať pre lioha najzatvrdnutejšie srdcia, choď a hlásaj môj žaltár.

Svätec išiel do Toulona kázať Máriin žaltár, ktorý po­tom nazvali Ruženec. Na začiatku kázania sa rozpútal hrozný uragán, takže všetci sa triasli hrôzou. Vtedy sa zja­vila na nebi Panna Mária ako dvíha trikrát ruky k nebu a prosila o Božie milosrdenstvo. To bol Boží znak. aby sa tým viac šíril svätý ruženec.

Ťažko povedať, čo je pravdivé v tomto rozprávaní. Mnohí pápeži hovoria o « nebeskom vnuknutí ». ktoré ma! svätec a to bolo počiatkom terajšieho ruženca. Možno na začiatku hovoril iba o tajomstvách viery a Mariánskeho žaltára, ktorý vtedy ľudia milovali a poznali. Zaiste svätý Dominik veľa kázal o vtelení Ježiša Krista, o jeho umu-

 

 

cení a zmŕtvychvstaní. Ale účinnosť jeho kázní sa pripisuje aj modlitbe svätého ruženca, ktorú zároveň rozširoval.

104.        Každý deň!

Panna Mária sa zjavila vo Fatime lesťkrát pastierikom: Lucii Františkovi a Hyacinte. Všetkých šesť ráz im prika­zovala jedinú vec:

V               13. mája: « Každý deň sa modlite ruženec, aby za­vládol pokoj na svete a aby sa skončila vojna. »

V              13. júna: «Modlite sa každý deň ruženec.»

V              1 3. júla: « Neprestávajte sa každý deň modliť ru­ženec na počesť Ružencovej Panny Márie, aby ste dosiahli pokoj vo svete a koniec vojny, lebo len ona vám môže pomôcť. »

V              19. augusta: « Chcem, aby ste sa aj naďalej každý deň modlili ruženec.» (13. augusta boli deti v žalári).

V              13. septembra: «Neprestávajte sa modliť ruženec, aby sa vojna skončila. »

V              13. októbra: « Som Ružencová Panna Mária, chcem, aby ste sa všetci a každý deň modlili ruženec. »

Ak to Panna Mária tak nástojčivo žiada, zaiste má k tomu vážne dôvody.

Nemali by sme na to vážne myslieť?

105.        Víťazstvo pri Lepante.

Keď roku 1571 Turci s veľmi silným vojskom a dobre vyzbrojeným loďstvom hrozili, že napadnú Európu, svätý pápež Pius V. vyzval kresťanských vojvodcov k spoločnej obrane.

Kým kresťanská flotila, ktorej velil Ján Rakúsky, udat­né bojovala pri Korintskom zálive (a bolo to v pome­re 1:5), kresťanský ľud, povzbudzovaný Svätým Otcom

j

 

 

sa zúčastňoval na obrannej výprave modlitbou svätého ruženca v spojení s Pannou Máriou. 7. októbra 1571 získali mimoriadne víťazstvo pri Lcpante, o ktorom sa správne povedalo, že Turkov premohli viac zrnkami ruženca, než zbraňami.

Svätý pápež Pius V. založil Ligu z talianskych republík: Benátskej a Janovskej. K nim sa neskôr pripojila španiel­ska flotila. Hlavný veliteľ bol Ján Rakúsky.

Už od 17. septembra 1571 pápež nariadil celému kres­ťanskému svetu prosiť nebo o pomoc zbožnou modlitbou svätého ruženca. Prv, ako by sa kresťanskí námorníci pus­tili do hoja pri Lepante, zbožne sa pomodlili ruženec a pápežský legát im dal pri tom slávnostné požehnanie. Mužov, modliacich sa ruženec bolo vyše 65.000 a všetci pristúpili k svätému prijímaniu. Vojenskí kapláni dali po­sádke jednotlivých lodí všeobecné rozhrešenie.

Boj zúril do neskorého odpoludnia, ale Turkov rozprá­šili a úplne premohli, takže sa už viac nikdy nezmohli na odvetu. Ján Rakúsky pripisoval veľké víťazstvo kresťan­skej flotily mocnému orodovaniu Kráľovnej svätého ruženca.

Benátsky senát takto o tom napísal ostatným spolu- bojujúcim štátom: « Úplné víťazstvo pri Lepante nezískali ani generáli, ani vojaci, ani zbrane, ale Panna Mária pre­svätého ruženca. »

Turci stratili 200 lodí a 40 kanónov, asi 5.000 ich bolo zabitých a 30.000 zajatých. Kresťania oslobodili 20.000 otrokov.

Na pamiatku tohto skvelého víťazstva pápež Pius V. ustanovil sviatok Panny Márie Víťaznej, ktorý potom Gre­gor XIII. nazval sviatkom svätého ruženca.

106.        Víťazstvá modlitbou svätého ruženca.

Svätý Dominik sa spolu so svojimi učeníkmi veľmi na­máhal, aby obrátil albigcnských heretikov. Sama Panna Mária ho však napomenula, že príliš diskutuje s heretic-

 

 

kými teológmi, akoby ich chcel obrátiť svojím úsilím. Odporúčala mu, aby viac dôveroval modlitbe.

Svätý Dominik povzbudzoval druhých a sám sa veľmi zbožne modlieval svätý ruženec. Tak dosiahol veľmi po­četné a mimoriadne obrátenia. Svojou modlitbou priviedol späť k viere vvše 100.000 heretikov.

107.        Svätý ruženec nevychádza z <« módy ».

Od obrátenia albigcncov úsilím svätého Dominika s ružencom v ruke a po mimoriadnom víťazstve pri Lepantc nad Turkami sú zaznamenané aj iné nespočetné víťazstvá skrze modlitbu svätého ruženca.

Ruženec víťazí v rukách grófa z Montfortu, v rukách križiakov. Jána XI.. Daniela O’Conncla, v bitke pri Viedni, Turíne.

Ruženec mal čestné miesto hneď vedľa Biblie na pra­covnom stole Alberta Veľkého, Tomáša Akvinského, Ka­taríny Sienskej, medzi ďalekohľadmi Galilca Galilciho, ako aj medzi štetcami blahoslaveného fra Angelika z Fiesole.

Pápeži, králi, kráľovné, biskupi, spisovatelia, filozofi a najväčší umelci si viac cenili a cenia ruženec ako svoje bohaté odznaky. Veľký svätý František Saleský sa modlie­val tak zbožne ruženec, že mu táto modlitba trvala celú hodinu. Pri svojich nespočetných zamestnaniach ho mával stále na ruke, aby sa ho nezabudol pomodliť prv. ako pôjde spať.

Koľkí svätí a svätice na konci namáhavého dňa, plné­ho umŕtvení, s ružencom v ruke robia čestnú stráž pred trónom Kráľovnej neba. ako hovorí jeden z nich.

108.        Dotknutý ru/cncom.

Veľký misionár P. Olgive, obvinený, že hlásal evanje­lium, vystupoval 10. marca 1615 na šibenicu v Glasgovc.

Už stál zoči-voči smrti, ale chcel ešte zanechať tisí­

 

 

com prítomných svedectvo svojej viery. Zdvihol ruku s ružencom a hodil ho do stredu početného zástupu.

Ruženec padol na mladého Maďara, kalvína, ktorý zo­stal hlboko dojatý, dotknutý, akoby prenasledovaný týmto predmetom. Konečne podľahol milosti. Obrátil sa na ka­tolícku vieru, zriekol sa kalvinizmu, zložiac vyznanie viery do rúk samého pápeža.

109.        Ruženec brata Anzelma.

Krištof Gluck (t 1787), jeden z najväčších hudobníkov 18. storočia, ako chlapec miništroval vo viedenskej ka­tedrále. Bo! dengľavý, bledý, ale mal taký prekrásny, Čis­tý, anjelský hlas, že veľa ľudí chodievalo do katedrály, aby ho počuli spievať. Chlapca dojímala hudba organa až k slzám.

Keď raz spieval, priblížil sa k nemu istý rehoľník, pri­vinul si ho a povedal: « Syn môj, tak si ma dnes dojal, že som ešte nikdy v živote takto blažene neplakal. Nemám ti čo dať, iba tento ruženec. Vezmi si ho na pamiatku odo mňa, brata Anzelma a modli sa ho každý deň. Ak mu budeš verný, bude ťa Pán Boh milovať a zaiste sa staneš veľkým aj pred ľuďmi. »

Gluck to prisľúbil a zostal verný svojmu sľubu.

Jeho rodina bola chudobná a nemohla ho dať študo­vať. Prozreteľnosť sa však o neho postarala. Raz večer zaklopal na jeho dvere dirigent speváckeho zboru; mal ísť do Talianska zozbierať diela Palcstrínu a žiadal, aby šiel s ním. Gluck to prijal s nadšením a pretože využil nové príležitosti, robil aj veľké pokroky. Vždy však zostal hlbo­ko nábožný a dobrý.

Neskôr ho pozvali na cisársky dvor vo Viedni. Aj po­čas veľkolepých recepcií sa veľký majster večer obyčajne vzdialil, aby našiel trocha ticha a samoty pre modlitbu ruženca.

 

 

Keď ho konečne zastihla smrť, v studených rukách držal ruženec, ten ruženec brata Anzelma.

110.        Koruna mučeníc.

Francúzska revolúcia. Vo Valenciennes jedenásť uršulí­nok bolo odsúdených na smrť. Vigíliu a noc trávia v mod­litbe. Ráno ich vlečú na popravu. Prv než by ich vyvliekli z kláštora, vyzliekli ich z rúcha a nechali im iba dlhú tuniku. Nebránia sa, podobne ako ich nebeský Ženích. Každá má v ruke ruženec — ružový veniec. Kati im chcú vyrvať z rúk « ten čudný predmet », no ony sa bránia: « Nechajte nám našu korunu » a silne ju držia. « Na Čo vám bude na šibenici? » rehocú sa ukrutníci. Vtedy sudca nariaďuje, aby im ho vložili na hlavy v podobe « koruny ».

Jedenásť rehoľníčok takto ozdobených vedú mestom. Spievajú Magnifikat a Litánie. Vystúpili na popravisko. Vylievajú krv za Cirkev. Ich padajúce hlavy boli už « ko­runované ».

111.        Ampérov ruženec.

Keď mal Federich Ozanam 18 rokov, zmietal sa v po­chybnostiach o viere. So znechutenou a zmietanou dušou raz vošiel do kostola, aby s i vyprosil ml Boha jednoduchú a pevnú vieru.

Dlho nemusel uvažovať. Len čo vstúpil, zbadal v kú­tiku kostola muža, ktorého dobre poznal: Ampéra, veľ­kého fyzika, ktorého všetci obdivovali. Ampér mal ruženec v ruke a zbožne sa modlil.

Ozanam takto znova našiel svoju vieru.

V              rozpakoch si pokorne kľakol blízko Ampéra a vrúc­ne sa modlil, ako to už dávno nerobil. Neskôr hovorie­val : — Ampérov ruženec mi spravil viac dobra než všet- kv knihy a reči. ktoré som kedy počul.

 

 

Slávny kardinál Howard bol vo svojej mladosti pridru­žený k II.regimentu telesnej stráže.

Raz jeho kolega dôstojník našiel na dvore ruženec. Priniesol ho do spoločenskej miestnosti, kde sa z neho nahlas vysmievali. Napokon ho jeden z nich zavesil na plynový kohútik, aby ho všetci videli.

112.        tej chvíli vstúpil dôstojník Howard. Jeden cez dru­hého kričali: — Hej, ty bigot! Táto vec istotne patrí len tebe. lebo je to pápežské, ako ty!

Všetci sa pohŕdavo smiali.

Howard neváhal ani chvíľku: priblížil sa ku kohútiku a rozochveným hlasom vyhlásil: — Áno, tento predmet je môj. patrí mojej Cirkvi, ja si ho veľmi vážim a som ochotný brániť ho aj s mečom, ak by bolo treba.

Vytasil meč. zvesil ruženec a zavesil si ho na krk me­d/i jagavé dôstojnícke odznaky. Nikto sa neodvážil ani len muknúť: takýto prejav kresťanskej statočnosti si vyžiadal rešpekt u všetkých.

V              V ľavom vrecku.

Windthorst bol nemecký katolícky vojnový hrdina, kto­rý zvíťazil nad Rismarckom a priviedol ho do Canossv. Raz ho kancelár pozval na úradný obed.

Spolustolujúci. keďže veľmi dobre poznali veľkú zbož­nosť Windthorsta, rozhodli sa, že si z neho utiahnu. Vedeli totiž, že vždy nosieval ruženec so sebou. Nepozorovane mu ho vytiahli z vrecka. Počas olxrda zaviedli rozhovor na zbožnosť niektorých veľkých ľudí a na zvyk mať ruženec vždy so sebou.

Jeden z nich sa obrátil nečakane na Windthorsta: « Vy zaiste nemáte pri sebe ruženec. Stavme sa! »

 

 

Windthorst si ho! istý a preto stávku prijal. Siahol do pravého vrecka. Bol prekvapený, ale zostal pokojný, siahol do ľavého vrecka a vytiahol druhý ruženec, ktorý mal vždy v rezerve.

Tak vojenský hrdina verejne uctil ruženec a dosvedčil »voju vieru a úctu k Panne Márii uprostred skeptikov a heretikov.

113.        Každodenný ruženec.

Bavorská kráľovná Mária bola protestantkou, ale mod­litba a štúdium ju priviedli ku katolíckej viere. Protestant- *ký pastor ju chcel odvrátiť tni odvážneho rozhodnutia a napísal jej aby ju zastrašil: « Veličenstvo, ak sa stanete katolíčkou, budete musieť recitovať aj ruženec. »

Kráľovná mu odkázala: « Len buďte spokojný, mod­lievam sa ho už teraz každý deň. »

5“). Ruženec — moc a sila.

Kardinál Newman hovorí: « Veľká sila ruženca spočíva v tej skutočnosti, že premieňa Krédo na modlitbu. Samo­zrejme. Krédo je v určitom zmysle modlitbou a úkonom ikty voči Bolui, ale ruženec nám predkladá veľké pravdy života, smrti a oslávenia Pána Ježiša, aby sme o nich viac rozjímali a tým aj intenzívnejšie prežívali v srdci. Aj kres­ťania, hoci poznajú Pána Boha, obyčajne mu málo dôve­rujú a málo ho milujú; sila ruženca je práve v tom mi­moriadna, že nás núti rozmýšľať o tajomstvách spásy,

retože usmerňuje našu myseľ na udalosti zo života Panny

V              írie a Pána Ježiša, na ich vzájomné vzťahy. Stavia nám pred oči Svätú rodinu, lokalizuje dom a prostredie, v kto­rom Moli konkrétne ukazoval svoju nekonečnú lásku k ľu­ďom a tým ich vlastne vyzýval, aby na túto lásku odpove­dali láskou.

 

 

114.        Maršal sa modlí ružence každý deň.

Ferdinand Foch, francúzsky maršal, bol v prvej sveto­vej vojne hlavným veliteľom spojeneckých armád. Po víťaz­stve napísal: « Uchovávam si ako drahocennú relikviu sku­točnosť zasvätenia sa Panne Márii v College de Saint Cle mení v Metz. 'ľúto spomienku si chránim ako oko v hlave. » Raz sa ho spýtal kanonik Beleney: « Maršal, hlboko si uctievate Lurdskú Pannu Máriu? »

« Každý deň sa modlievam ruženec. »

« Aj cez najhroznejšie a najdôležitejšie rozhodné chvíle na bojisku? »

« Aj vtedy! »

115.        A predsa ho zvolili.

Hilairc Bclloc bol jednou z najvýznamnejších osobnosti katolíckeho života v Anglicku. Keď mu ponúkli kandida­túru do parlamentu, na svojom prvom predvolebnom zhro­maždení sa predstavil s ružencom v ruke. Svoju otváraciu reČ začal slovami: « Toto je ruženec. Každý večer, keď len môžem, sa ho modlím. Som rímskokatolík a ak ma pre toto moje presvedčenie nezvolíte za svojho predstavi­teľa v parlamente, po celý život budem ďakovať Pánu Bohu. že ste ma ušetrili od tejto funkcie. »

A Bclloc a zvolili.

116.        Traja veľkí.

V              jeden jesenný večer roku 1850 sa v Strese pri Lago Maggiore priateľsky zhovárali o filozofických a nábožen­ských otázkach tri slávne osobnosti. Odrazu jeden z nich, Anton Rosmini, pohliadnuc na hodinky, prerušil rozhovor a obrátil sa na Alexandra Manzoniho:

50.                Pán Alexander, je čas na modlitbu svätého ruženca.

 

 

A Rosmini, Man/oni a minister Ruggero Bonghi, slávny spisovateľ, sa začali spoločne modliť ruženec,

Kio dnes v Milánc navštívi izbičku, v ktorej zomrel Alexander Manzoni, vidí nad posteľou obraz Panny Márie a na sväteničke ruženec, na ktorom sa modlieval s inými významnými osobnosťami.

117.        Namiesto « hračky ».

Ján Bovio (t 1903), filozof a neverecký spisovateľ, pro­fesor na Neapolskej univerzite, prv ako šiel spať. sa rád rozprával s matkou.

Staručká — tak nežne nazýval svoju drahú matku — sa modlila ruženec.

Raz si zle zažartoval a povedal jej: « Ale mamička, čo robíš s tou hračkou v rukách? Odhoď ju už raz. »

Tieto slová sa bolestne dotkli starej panej a zaliali ju slzy. Predsa však položila ruženec na stôl a povedala sy­novi: « Pozri, poslúchla som ťa, Janko. Ostávam bez ru­ženca. Ale čo dáš teraz miesto neho svojej starej matke!? » Boviovi zovrelo srdce. « Priatelia moji » — priznal sa neskôr. « Tie slová akoby mi vhodí i nôž do duše. Poboz­kal som staručkú matku, vložil som jej ruženec späť do rúk a ušiel som. »

Bovio nenašiel na svete nič, čo bv mohlo nahradiť mod­litbu ruženca, modlitbu viery.

118.        Nachádza Boha v Africkej púšti.

Ernest Psichari, synovec Renana, vyrastal v ovzduší ateizmu. Jeho výchova bola laická a nenáboženská. « Dva­dsaťročný — píše on sám — blúdil som v záhradách otrávených neresťami ako chorý prenasledovaný tajnými výčitkami. » Parížsky život sa mu tak zhnusil, a hrozná duševná prázdnota ho tak zgniavila, že sa dvakrát pokúšal

 

 

o samovraždu. Na parížskej univerzite dosiahol skvelý doktorát z filozofie a odrazu utiekol z otráveného mesta. Dobrovoľne sa prihlásil ku koloniálnemu delostrelectvu.

Roku 1906 prišiel do Afriky v typickej uniforme: kožené sandále, turban, ťažký odev a rohožka na noc. Pre­chádzal obrovskými púšťami rozpálenými slnkom. A v su­chej. vypálenej, holej púšti s nekonečnými horizontmi, kde čas má rytmus večnosti, nachádza Boha.

« Neviete, čo znamená žiť v krajine, kde sa všetci mod­lia » — píše.

Raz ho omráči fráza Sidiu, jeho arabského sprievodcu. Arabi odpočívali v stepi, kde rástli kríky rastlín s bledou zeleňou. Bohatá rosa pokrývala zem... ľahké hmly sa po­tulovali na horizonte, '/.razu Arab zvolá: « Boh je veľký! »

Inokedy prechádzajúc prístavom Port-Etiennc, Psicha- ri ukazuje Arabovi, svojmu sprievodcovi, grandiózne inšta­lácie rádia.

« Vidíš » — vraví mu — « či to nie je bláznovstvo txl Arabov chcieť sa protiviť Francúzom? Je azda na svete nejaká moc, čo by sa mohla porovnať s našou? »

« Áno, » — odvetil Arab vážne po chvíľke výrečného ticha — « vy Francúzi máte pozemské kráľovstvo, no my Arabi máme nebeské. »

Vračia sa do Paríža s hlbokými duševnými mukami. Stretá sa s istým dominikánom, ktorý ho pochopí. A. feb­ruára 1912 sa Psichari obráti a vyspovedá. Pred Pannou Máriou Lasalettskou sa vracia do Cirkvi.

Psichari cíti osobitnú lásku k Panne Márii. Každý deň recituje ofícium — Malé hodinky, dlho nad nimi rozjíma. Zloží aj sériu veršov pre ruženec. Každý deň pristupuje k svätému prijímaniu. Sníva o tom, ako sa stane kňazom.

« Aká to krása » — píše — « mať len jednu ideu: chodiť po svete a modliť sa ruženec! Aká sladkosť, aká sila! »

 

 

Nad Hu ropou sa sťahujú mračná. Začína sa prvá svetová vojna.

Psichari odchádza na front. Týždeň bez svätého prijí­mania. Píše: « Sesť dní dychtivo túžim po presvätom Tele! Šesť dní hladu?... O, Ježišu, Boh môj a moje všetko! Umie­ram hladom a smädom po tebe! Príď... •» 22. augusta po čas zúrivého boja padá vedľa svojho tlela s čelom prepále­ným guľkou. Na prsiach mal kríž a v rukách ruženec.

119.        Do nehu, som si istá!

Monsignore Dupanloup rozpráva: Keď som pripravo­val deti na prvé sväté prijímanie, vždy som im odporúčal rozjímavú modlitbu ruženca. Raz ma zavolali k posteli umierajúcej. Prijala ma s úsmevom, úplne odovzdaná do Božej vôle. Prijala sviatosti a potom:

V              Monsignore, pôjdem bo neba?

V              Myslím, prajem si to a želám ti to.

V              No ja som si o tom istá.

V              Co ti dáva túto istotu? — pýtal som sa prekvapene.

Mladá žena rozprávala, že pred desiatimi rokmi ju

monsignorc pripravoval na prvé sväté prijímanie. Riadila sa jeho odporúčaniami a celých desať rokov sa každý deň modlievala ruženec.

V              Táto dlhá modlitba k Panne Márii — povedala mu — mi teraz dodáva veľkú istotu a pokoj. A zomrela so spokojnosťou na tvári.

120.         Všetkého by som sa /riekol, no nie ruženca.

Don Bosko nazýva Ruženec « bankrot diabla ». 1 lovo- rieval: « Saleziánske dielo spočíva na ruženci: nikto sa ne­môže od neho dišpenzovať. Na jeho každodennom recito­vaní sa zakladá naše dielo. Ochotne zanechám iné pobož­nosti, no nie túto. »

 

 

Raz Massimo ďAzeglio povedal don Boskovi, že už je na čase skoncovať s každodennou modlitbou ruženca pre jeho chlapcov a vychovávateľov: — Vôbec nie som za to zastarali'- recitovanie Zdravasov. To je nudné a vôbec ne­účinné pre výchovu...

Ja zasa som, a to veľmi, za túto pobožnosť — odvelil svätec.

Mohol by som povedať, že na nej spočíva môj Inštitút! Bol by som ochotný zanechať toľké iné dôleži­tejšie veci. no nie túto.

Potom dodal: — ak by bolo treba, zriekol by som sa aj vášho cenného priateľstva, ale nie modlitby svätého ruženca!

Životopisec svätca končí: « Keďže don Bosko neustú­pil tni svojej zásady, šľachtic odišiel a odvtedy sa viac s ním nestýkal.

í»5. Pri « Poslednom súde ».

Michclangelo v Poslednom súde na pozadí Sixtínskej kaplnky namaľoval anjela, čo ponúka biednemu hriešni­kovi ruženec, aby sa ho chytil a tak sa vyslobodil z ne- bezpečia. Ak si to dobre všimnete, zbadáte, že tam ide o veľký, silný ruženec. Veľký umelec pochopil, že práve to je vzácny prostriedok ako sa dostať do neba.

121.        Vždy nové svetlo.

Otec P.J. Loew, O.P., jeden z prvých kňazov-robotní- kov, cituje vo svojom článku svedectvo robotníka a robot* níčky, ktorí si osvojili modlitbu ruženca.

« Som prístavným vykladačom: je to remeslo, čo robí z teba roľníka s ovocím z celého sveta: pomaranče z Alžír­ska alebo Maroka, káva z Brazílie, vlna z Austrálie, banány z Rovníkovej Afriky, kaučuk z Malajzie, semená zo všet­

 

 

kých krajín sveia. Naše remeslo je niekedy tvrdé: neba sa poponáhľať, lebo lode sa musia rýchle vyprázdniť; stov­ky. tisícky vriec prechádzajú našimi rukami, na našich ple­ciach.

Ťažko som myslieval na Boha cez deň, kým som sa ne­rozhodol. že každý deň sa pomodlím päť zodpovedných tajomstiev ruženca počas práce. A skoro vždy sa mi to podarí. Ach neručím za presný počet Zdravasov; často je ich viac než desať. Desiatok môže trvať aj hodinu a môže byť aj viackrát začatý. No na tom nezáleží. Po každý raz, keď som sa pozastavil na pár minút na veľkých scénach Ježišovho a Máriinho života, skutočne som mal účasť na Máriinej radostí pri Zvestovaní alebo pri Obetovaní v chrá­me svojho Synáčka, a vrecia, ktoré som nosieval tvorili pridruženie sa k tejto radosti i keď moje svaly boli strnu­té. Tak pri bolestných tajomstvách sa spájam s Ježišom, ktorý trpí v Olivovej záhrade alebo, keď ho bičujú, alebo na kríži a vidí nekonečný zástup ľudí, nevšímavých voči jeho dobrote, ktorú im preukazuje.

A Máriina sláva, odblesk Ježišovej a záruka našej, pri­náša obrovskú silu a pretvára samu prácu v kontakte s monotónnosťou! Áno. ruženec osvecuje a pokrýva každý môj pracovný deň novým svetlom. A keď je deň namá­havejší. keď sa nedá ani uvažovať ani modliť, vtedy vždy je možnosť obetovať tú hŕbu vriec alebo tú štvrťhodinku potu v spojení s Ježišom a na Česť nejakého tajomstva... »

Robotníčka v textilke zasa hovorí:

« Mne sa podarí každý deň vo fabrike rozjímať o prvých troch tajomstvách, iba ak nie som príliš unavená alebo nepracujem v príliš hlučnom tíme alebo nemusím robiť účty. Vždy však, keď idem na nejaké miesto vo fabrike, recitujem Zdravas na česť nejakého tajomstva. »

Otec Loew: « Tak táto robotníčka znovuobjavila zvyk cisterciánskvch mníchov, ktorí recitovali Zdravas Mária za­každým. keď prekračovali prah svojich izbičiek. »

 

 

122.        Midorin ružence.

Doktor Tagaši Nagai bol lekárom svetového mena na univerzite v Nagasaki v Ja|x>nsku. Bol horlivým katolíkom sjxjlu so svojou manželkou Midori. Každý deň sa modlie­vali spoločne ruženec. Okrem vyučovania na univerzite doktor Nagai mal na starosti aj univerzitnú nemocnicu. 9. augusta 1945 — akt» obyčajne — odišiel skoro ráno do nemocnice, nechajúc Midori pri modlitbe pred soškou Panny Márie. O 11. hodine sa odrazu ukázala veľmi silná žiara. Teplota závratne stúpla, prudké výbuchy vydesili celé mesto. Bol to hrozný deň atómovej bomby. I loci bol doktor Nagai ranený, predsa po dva dni a dve noci Ix:z prestania ošetroval obete, ktoré neustále prichádzali do ne­mocnice. Iba 11. augusta sa vrátil domov.

« Z môjho domu » — píše doktor — « ostala iba hŕba popola. Objavil som pozostatky ešte teplých ľudských kostí, ale úplne spálených. To bolo všetko, čo zostalo / mojej drahej manželky Midori. Vedľa zuhoľnatených jx> zostatkov žiaril ruženec s dobre zachovaným krížikom. >►

Vo svojej knihe, nazvanej práve « Ruženec », doktor Nagai opisuje ako nasledujúce dni |k> atómovej pohrome chodil každý deň so svojimi deťmi, (ktoré unikli boínbar dovaniu. lebo boli d'aleko od Nagasaki), modliť sa na miesto, kde našiel Midorin ruženec.

V              júna 1949 mu Pius XII. daroval sochu Panny Má­rie Lurdskej a ruženec s čiernymi zrnkami. Tagaši Nagai. tiež zasiahnutý atómovým žiarením, zomrel I. mája 1951. zvierajúc v ruke ruženec, ktorý mu daroval pápež.

123.        Zachová vieru počas celého storočia.

Páter Florentín Castaňon, dominikán z filipínskej pro- provincie, mal roku 1951 poslanie odcestovať na ostrovy Babuaynes ako misionár. Obyvatelia týchto ostrovov ne­videli misionára už po niekoľko generácií. Posledný domi­

 

 

nikán, prv než ich opustil. im povedal: « Ak k vám niekto príde ako misionár pravej viery, prijmite ho, ak príde s ružencom. »

Keď asi po storočí videli prichádzať tohto Otca, hneď si všímali, či má ruženec. Keď ho videli zavesený na opasku, plní radosti ho privítali. Keď ich misionár navšte­voval, predovšetkým hol milo prekvapený, že všetci holi pravidelne pokrstení a dobre poznali hlavné pravdy viery. Ako to?

Med/i nimi jeden mal záväzok každú nedeľu ich zhro­maždiť k modlitbe ruženca. Potom krstil deti. Tak bolo počas celého storočia. Ľudia, keďže bola nedeľa, modlie­vali sa vždy slávnostný ruženec a ostatné tajomstvá zabudli, no rozjímanie o Ježišovom zmŕtvychvstaní a Máriinom oslávení im stačilo, abv si zachovali katolícku vieru.

124.        Modlím sa za...

Anton Ribeira je starý 80. ročný katechéta. Celý život bol pravou rukou misionára, ktorý ho predišiel do neba. 2ije na misii ako opravdivý rehoľník. O Šiestej ráno je už v kostole, modlí sa a rozjíma. Zúčastňuje sa na svätej omši. svätom prijímaní, potom berie do ruky ruženec a modlí sa ho celý. Druhý sa modlí okolo druhej po obede, potom tretí večer po večeri. Prečo? Hovorí: — Modlím sa za živých a mŕtvych. Za všetkých, ktorí mi nejakým spôso­bom pomohli poznať Boha. aby Božia milosť nahradila moje nedostatky ako katechétu. Modlím sa za Svätého Otca, aby aj napriek ťažkostiam tohto Času mal vždy silu jasne nám ukázať. Čo Pán Boh chce i>d nás. Modlím sa za misionárov a kňazov, aby boli vždy veľkodušní a verní... Vidíš Otče, som starý a nemôžem už nič robiť, ani kate- chizovať. A Boh vie, ako potrebujeme katechétov! Tak sa usilujem modliť, aby som bol aspoň takto užitočný pre Cirkev a pre duše.

 

 

125.        Ruženec ma zachránil.

VaJls Arango, kubánsky básnik, je pomerne známy. Zúčastnil sa boja proti diktátorovi Bauistovi spolu s Fidc- lom Castrom. Zakrátko po víťazstve však prišiel do roz­poru s novým mocipánom. 8. mája 1964 ho zatkli, keď Ixil v dome priateľov. C) niekoľko mesiacov ho odsúdili na 20 rokov žalára /a protištátnu činnosť; súdny výrok vyniesol vojenský tribunál, ktorý nerešpektoval kubánske zákony.

« Bez Božej pomoci a lx.*z pomoci Panny Márie nebol by som mohol prežiť žalár, » povedal básnik, keď ho oslo­bodili. « Modlitba a rozjímanie, predovšetkým modlitba svätého ruženca boli mojou záchranou. » Spisovateľ sa zdô­veril, že tých dvadsať rokov bolo strašných: neustále mu­čenie a vypočúvanie ho mali fyzicky i morálne zničiť. Priznal sa. že viackrát mal pokušenie spáchať samovraždu, ale že ho zachránila viera v Boha a príhovor Panny Márie. « Našiel som Pána Boha počas hrozného väzenia » — kon čí svoje vyznanie Valis Arango. « Kráčam s novou duchov­nou skúsenosťou ruka v ruke s kubánskou mládežou, hoci režim stále nástojčivo popiera existenciu Boha. »

126.        Ruženec a Páter Pio.

Istá pani, jeho duchovná dcéra, sa pýtala Otca po roz­hrešení: « Otče, dajte mi jhkI poslušnosťou za povinnosť modlitbu, ktorá by mi slúžila po celý život. Otec odvetil Ixrz váhania: « Ruženec. »

Iná osoba mu zase vyjadrila svoje ťažkosti ohľadom ruženca, keďže nevedela, či má myslieť na Zdravasy alebo na tajomstvá. Otec odpovedal: « Pozornosť treba sústre­diť na Zdravasy. Čiže na pozdrav, ktorým sa obraciaš na Pannu Máriu, ale v tom tajomstve, o ktorom rozjímaš. Vo všetkých tajomstvách bola prítomná, na všetkých mala účasť s láskou a s bolesťou. »

 

 

Páter Pio spával s ružencom v ruke. Cez deň sa ho mod­lieval skoro bez prestania: niekedy sa pomodlil až 80 ru­žencov denne!

Vodopád Zdravasov! Tento človek nikdy nekázal, nič nenapísal, iba trpel a modlil sa. Predovšetkým sa modlie­val ruženec; jeho ruženec sa rozšíril do nekonečna, ako aj jeho apoštolské srdce, na celý svet. ktorv holo treba spasiť, zachrániť.

127.        Prvý pozdrav: ruženec.

V              Libanone od 1975 zúri ol>čianska vojna, mimoriadne zúrivá voči kresťanom. Aby sme si to uvedomili, stačí povedať, že mnohí kresťanskí rodičia, keď sa dozvedeli, že zavraždili ich syna, zaplatili obrovské sumy Si í tom ale bo Druzom, aby im vydali jeho telo. Odovzdali im telá hrozne zmrzačené a úplne dorezané nožíkmi znakmi kríža na znak opovrhnutia. Rozpráva nám to brat Viktor Re z Vercelli, ktorý sa od roku 1980 stará o libanonských kresťanov bez prístrešia alebo bez rodiny. V tomto ovzdu­ší možno pochopiť hodnotu svedectva, ktoré podáva.

Otec jedného chlapca, ktorého mu odviedli do Talian­ska. je slepý od výbuchu gránáta. Keď sa dozvedel, že Brat Viktor sa mal vrátiť do Talianska, poprosil ho, aby odniesol jeho synovi naregistrované posolstvo. Len čo Brat Viktor zapal magnetofón, tento muž recitoval ruženec, litánie Bož s kého Srdca a potom ako pozdrav povedal: « Pamätaj si: spoznáš nových ľudí, daj si pozor. Boj sa tých. čo zabudli na Pána Boha; a tí. čo milujú Pána Boha, nech sú tvoji­mi priateľmi. »

128.        « Mama » — « Zlato moje ».

Budúci pápež Ján Pavol I. písal v mesačníku « Mes. saggcro » z Padovy: Vo vlaku som videl istú pani, ako vložila do siete na batožinu svoje spiace dieťa. Keď sa

 

 

malý prebudil a videl zhora zo siete svoju matku, sediacu naproti, ako naň upierala svoje láskavé oči,

« Mama! » — povedal.

A ona: « Zlato moje! »

A za určitý čas sa dialóg medzi obidvoma nezmenil: « Mama » tam hore a « Zlato moje » dolu. Nepotrebovali iné slová...

A že je modlitba ruženca len opakovaním stále toho istého?!

129.        Najlepšia Matka a najlepší Syn.

Keď pápež Ján XXIII. udelil slávnu a diskutovanú audienciu ChrušČevovmu zaťovi Alexejovi Adžubejovi. v istej chvíli sa spýtal Chruščevovej dcéry, aby mu presne vyslovila po rusky mená svojich detí. A daroval jej ruže­nec. i keď vedel, že išlo o neveriacu. Povedal jej: « Viem, že máte veľmi rada svoje deti. Dávam vám vec, ktorá pre nás katolíkov predstavuje nádherné puto medzi matkou a synom, ktoré pripomína sladké a bolestne chvíle. Sú to najlepšia Matka a najlepší Syn všetkých čias: Panna Má­ria a Ježiš Kristus. » A pani Chruščevová-Adžubejová pla­kala od dojatia.

130.        2ivý ruženec medzi chorými.

Stačí nájsť pätnásť trpiacich osôb na bolestných lôž­kach a pospájať ich pobožnou modlitbou každodenného desiatku ruženca. Každému sa zverí jedno « tajomstvo *>, na ktoré bude cez deň myslieť. Ono sa môže stať aj dominujúcou « témou » obetovania svojich utrpení a mod­litieb. lak sa stane tento desiatok ruženca akoby živý v tomto okruhu chorých. A chorí sa každý deň v duchovnom spoločenstve pomodlia celý ruženec Panny Márie. Vymenia

 

 

si tajomstvá vopred podľa stanoveného poriadku týždenne alebo mesačne a tak sa tajomstvá na rozjímanie menia každý deň na slnko vychádzajúce ponad lôžka lx>!esti a utrpenia.

Guardini nazval tento živý ruženec chorých « predĺže­nie Ježišovej obety prostredníctvom Márie ». Každý podá inému plameň bolesti a modlitby.

A tak postupne ďalej. Mária bedlí nad uzdravenými .«i nad tými. Čo nesú svoju chorobu z lásky k Pánovi...

Koľko milostí sa tak obsiahlo. Jednou /. najkrajších je skutočnosť, že chorí sa necítia osamelí a neužitoční vo veľ­kom tajomnom tele Cirkvi.

131.        Pod pokrývkou s« modlím ruženec.

Známy štátnik De Gasperi, písal vo svojej knihe « Listy zo žalára »: « Roku 1927 ma fašisti uväznili s obžalobou, že som bol najvytrvalejším obhajcom 'morál­nej otázky' po zločine Matteotiho. » Tam, v tvrdej cele v hodinách bolesti písal takto: « Prv než idem spať, číta­vam 'Vyznania' svätého Augustína a |x»d pokrývkou sa modlím ruženec. Myslím, že ak sa ho aj vy, moje dcéry, modlíte, tak sa môj duch modlí s vami. »

132.        Ruženec pre Miss Univerzum.

Roku 1952 prehlásili za Miss Univerzum v Long Beach, v USA. Ármi Kunselu, Miss Fínska. Tam sa s ňou stretol mladý Filipínčan, Vingilius, ktorý sprevádzal na konkurze sestru Miss Filipín. Pri prehlásení za Miss Univerzum Vin­gilius s|x)lu so sampagnita (charakteristická koruna kve­tov, čo prišla z Filipín) jej jxxlaroval nádherný perlový ruženec. Armi si ho dala na krk a nosila ho aj na reccp ciách v kinematografických štúdiách Metro Goldwin Maycr.

Nebola katolíčkou. No raz večer, zatvorená v izbe ho­tela, aby unikla útokom fotoreportérov, pochytila ju kríza

 

 

znechutenia a pustila sa clo plaču. Na potešenie vzala si do rúk ruženec a začala opakovať Zdravas Mária.

Vingílius ju priviedol do kostola. Bol mesiac október a konala sa novena Ruženca. Armi pozorovala: hlboko na ňu zapôsobil duch pokoja a radosti, ktorý vyžaroval z tvá­rí veriacich.

133.        Manile ju Vingílius požiadal o ruku. Odpovedala, že sa chce nielen vydať za neho, ale že sa chce stať aj katolíčkou. To sa stalo na Veľkú noc 1953.

« Keď som sa po prvý raz stala matkou,» priznala, « |>ochopila som. čo znamená vlastniť univerzum. Dieťa v kolíske je pre mňa pravé univerzum. »

V              V ruke roztrhaný ruženec.

Mária Goretti, mučenica čistoty, keď ju napadol a no­žom dopichal mladík, ktorý ju chcel znásilniť, tak silno držala v rukách ruženec, že sa jej roztrhal. Našli ju na zemi v kaluži krvi a v hrsti roztrhaný ruženec, akoby slávnu zbraň, z ktorej ťažila nadľudskú silu. Každý deň sa modlievala ruženec.

V              Nechaj mi ho!

Posledný americký vojak, ktorý zomrel na Kórei, bol katolík. Granát ho smrteľne zranil. Nesú ho do poľnej nemocnice. Keď ho lekár prezerá, berie mu z krku tajomný predmet. Umierajúci to zbadá a znakmi protestuje: — Ne­chajte mi ho — hovorí — to je dar od matky. Lekár mu ho úctivo vloží na krk. O niekoľko minút vojak umiera

V              Chvíľu pred zavraždením.

Prv než Benigno Aquino zostúpil v Manile z lietadla, kde ho potom zavraždili (20. septembra 1983), jedna le­tuška ho prosila o vlastnoručný podpis. Ochotne to spra-

 

 

do ľavej

ruky ružence, ktorý sa modlil. Letuška si to jasne pamätá.

134.        Posledné gesto.

Keď sa Guglielmo Marcom sobášil, pápež Pius XI. daroval jemu a manželke vzácny ruženec.

Keď veľký vedec umieral, jeden z prítomných sa ho pýtal, čo odkáže svojej neprítomnej manželke. Odpovedal:

V              Povedzte jej, že som držal v ruke ruženec a moje posledné gesto bolo pobozkanie kríža...

135.        Nám to stačí...

« Ak si Cirkev praje, aby sa jej deti pridŕžali ru­ženca, je to samozrejme preto, lebo sa to páči nebeskej Kráľovnej. Nám stačí, že sa jej to páči; nič iné.

.. . Musíme si uvedomiť, že modlitba ruženca je viac modlitba Panny Márie ako naša: v tom spočíva kľúč jej moci a jej pôvabu. Kým naše prsty preberajú zrnká ruženca a my sa modlíme Zdravasy, Panna Mária ich premieňa na nevýslovný spev, ktorý môže zachytiť len nebo.

Kým opakujeme Zdravasy a rozjímame o tajomstvách. Panna Mária nás počuje a obsiahne nám milosť prísť do spoločenstva s Duchom Svätým: akoby nás brala za ruku a viedla k nemu » (kard. Suenens).

136.        Aj ja sa modlím ruženec!

Istá učiteľka si raz dovolila kritizovať ženičky, ktoré vraj ako moslimovia Šúľajú v ruke ruženec a mechanicky odriekajú Zdravasy...

Jedno dievča po chvíle váhania sa postavilo, očerve­nelo v tvári a trocha ustráchané vyhlásilo pred učiteľkou a pred prítomnými: — Aj ja sa modlím ruženec!

I

h

 

 

137.        Ach. naozaj? A akú radosť máš z toho?

138.        Takú istú, ako keď sa obraciam na mamičku, keď niečo potrebujem a hovorím jej: « pomôž mi. mamička, poraď mi! »

A keď si spokojná a nič ti nechýba, nie sú zby­točné také dlhé litánie?

Ach. nie! Vtedy ako by soin opakovala: « Mamič ka, ďakujem li, mám radosť, som s tebou šťastná a chcem, aby si aj tv bola spokojná so mnou. »

Učiteľka sa uškrnula, spolužiačky sa usmiali, kým bo jazlivé dievča cítilo, ako mu silne bije srdce, ale zároveň sa aj napĺňa radosťou a pokojom, že mu Panna Mária tak viditeľne v pomohla prekonať vlastnú povahu.

V              Krížová výprava ruženca.

51.                Spojených štátoch severoamerických sa Pátrovi Pey- tonovi roku 1945 podarilo udomácniť modlitbu ruženca v rodinách cestou rozhlasu prvého národného vysielača, /a účasti kardinála Spellmana, Bing Crosbvho, Lorelty Youn- govej a iných filmových hviezd.

Viac rokov mával v rozhlase svoj týždenný program. Po pestrých a príťažlivých zábavných vysielaniach pre svo­jich oduševnených poslucháčov v poslednej minúte odznelo vždy heslo: « Rodina, ktorá sa spoločne modlí, žije v svor­nosti a jednote *>. čím všetkých povzbudzoval k horlivej šej modlitbe!

V              Niečo pre nás protestantov?

Otec Patrik Peyton je známy ako pôvodca myšlienky « Krížovej výpravy ruženca ».

52.                štyridsiatych rokoch sa mu podarilo vstúpiť do ná- rodného amerického rádia a pomocou stoviek Hollyvood-

 

 

ských « hviezd *> zaviedol vysielanie ruženca « ad alto gra- dimento » — « veľmi počúvané ».

139.        päťdesiatych rokoch otvoril cestu svojmu hnutiu aj v televízii a tak či už v USA ako aj v cudzine v spolu­práci s televíznymi hercami a umelcami pripravil vyše 17.000 vysielaní!

140.        šesťdesiatych rokoch sa pustil do propagandy v ce­lom svete, predovšetkým v Latinskej Amerike. Hovoril miliónom ľudí |x>mocou televízie a svojimi pätnástimi lil- mami o tajomstvách ruženca v jedenástich jazykoch.

141.        sedemdesiatych rokoch umocnil produkciu a rozde­ľovanie nových filmov a televíznych predstavení. Y roz­sahu skoro štyridsiatich rokov moderný apoštol ruženca sa dostal do styku s miliónmi osôb.

Roku 1973, pri príležitosti interview v Ríme, Otec Peyton povedal doslovne: « Panna Mária a ruženec boli čiastočne zatienené, no ide iba o dočasné zatmenie. Keď sa zatmenie skončí, hviezda je svetlejšia ako predtým, lio’n nám dal v Márii taký veľký dar, že nech robíme čokoľ­vek, nikdy sa nám nepodarí dostatočne si ho ceniť. »

Raz. sa istý protestantský pastor pýtal Otca Peytona: « Hovorte nám o Panne Márii. Povedzte nám niečo o ne‘|. Hovorte nám o ruženci a vysvetlite nám ho. Ako závidím vám katolíkom vašu krásnu štruktúrovanú modlitbu. Ne­mohli by ste napísať niečo o ruženci pre nás protestantov? »

V              Sestrička — milionárka.

Istá obetavá Dcéra kresťanskej lásky sa medziiným starala v nemocnici o dobrého starčeka, ktorý nevedel nič z katechizmu a navyše bol hluchý!

Ako ho učiť? Láska je však vynachádzavá. Dobrá ses­trička robila všetko možné a každú voľnú chvíľu sa mu trpezlivo venovala. Ale úbohý hluchý starček mal tvrdú hlavu: Čo sa jeden deň naučil, na druhý zabudol. Rehoľ­

 

 

níčka sa však časom presvedčila, že jej námaha nebola zby­točná. Zbadala, že jej ťažkopádny žiak verí a modlí sa.

Odvtedy dobrý starec stále menej počúval ľudí a ho­voril s Pánom Bohom. Často na kolenách s ružencom v ruke a neúnavne sa modlil tak namáhavo naučenú mod­litbu, pričom žiaril radosťou a pokojom.

Po dlhom čase povedal sestričke Terézii: — Zaiste ste si ani len nepomysleli, že keď budem opúšťať svet. vy sa stanete milionárkou.

142.        Ja, milionárkou? — zvolala prekvapená sestra.

143.        Pravdaže! Stalo sa to práve dnes ráno.

144.        Ale dnes? Žartujete!

Nuž. vysvetlím vám to. — A so slzami v očiach po­kračoval: — Sestrička moja. mnoho som rozmýšľal, ako sa vám odvďačím za to, čo ste pre mňa urobili. Modlil som sa k Pánu Ježišovi a k Panne Márii a sľúbi! som. že sa pomodlím milión Zdravasov za vás. Práve dnes ráno som to dovŕšil. Vidíte, ste milionárkou...

V              Škôlka povolaní.

53.                októbra 1922 zomrel mons. Vaugham, arcibiskup v Salforde v Anglicku. Bol posledný z deviatich detí: šesť chlapcov sa stalo kňazmi a tri dievčatá rehoľnými sestrami.

Jeden z kňazov sa stal arcibiskupom vo Westmúnsrcri, druhý arcibiskupom v Sydney v Austrálii.

Ich zbožná matka sa každý tieň modlila ruženec, aby sa niektoré z jej detí stalo dobrým kňazom. A Pán Boh ju vyslyšal nad očakávanie.

 

 

Strela City ol St. Francisco, naj modernejší expres, kto­rý spája New York so St. Franciscom cez celú Ameriku od Atlantického oceána a/ po Tichý, vo februári 1952 uháňal plnou rýchlosťou s ôsmimi osobnými a dvoma reštauračnými vozňami cez neprístupnú Sierra Nevada, keď sa odrazu zastavil v jednej úžľabine neďaleko Dorner P;iss. Nastalo hrobové tichí», v ktorom sa každv ľudskv hlas a zvuk strácal pod veľkou bielou prikrývkou.

Obrovská lavína totiž úplne pochovala celý expresný vlak.

Pokúšali sa uviesť do pohybu mocnú lokomotívu. Már­ne! Vtedy všetci pocítili smrteľné nebezpečenstvo: luxusný expres sa mohol premeniť na veľké ľadové máry. Hrozila im biela smrť!

Po 24 hodinách začalo chýbať uhlie. Vtedy všetkých cestujúcich zhromaždili do jedného vozňa. Jeden starý le­kár robil všetko možné, aby udržal pri živote zimou skreh­nutých a prestrašených ľudí. Niektorí, aby si dodali od vahy, zaintonovali akúsi pesničku, ktorá však skoro utíchla.

Tu jeden kňaz vytiahol ruženec a začal sa polohlasne modliť. Všetci odpovedali. A Boh ich vypočul na prího­vor Panny Márie. Po 96 hodinách (štyroch dňoch smrteľ­nej úzkosti, mrazu a hladu) jeden odvážný lyžiar zistil miesto snehovej katastrofy. Z najbližšej stanice prišlo veľa ochotníkov,  ktorí   oslobodili     vlak spod snehovej lavíny.

Výzva k       Božej Matke —      posledný      vyskúšaný liek —

zabral naplno.

145.        Co vás robí takými?

Dvadsaťročná cestujúca rozpráva (Famiglia Cristiana č. 15 zo 6. apríla  1986), že    cestovala         vo vlaku z Pesara

do Ríma s    troma « už nie mladými » paniami. Každá z

 

 

nich mala vcľkc problémy: smrť manžela, syn a neter sa drogovali, manžel alkoholik, rozvedený syn a nutná cesta na pohreb brata. To boli smutné histórie a predsa mali by ste vidieť ich oči a pokojnú tvár. Ani slovíčko znechutenia, ba zbadala som ich chuť do života, vôľa nevzdať sa, mi­lovať napriek všetkému.

Skoro som sa rozplakala, keď mi jedna z tých pani na otázku: « Čo vám dodáva silu byť takými? » dala do rúk ruženec...

146.        Dal sa fotografovať s ružencom.

Nedávno požiadali kráľa ostrovov Samoc, aby sa dal odfotografovať a aby podaroval cudzím konzulom svoju úradnú fotografiu. Súhlasil. Keď prišiel fotografista, král sa práve modlil ruženec a tak požiadal, aby ho odfotogra­fovali s ružencom v ruke.

V              Azda bv bolo lepšie dať sa fotografovať ako vaši predchodcovia, bez náboženských symbolov. — namietal fotografista.

V              Oni neboli katolíci, ale ja som — odvetil kráľ.

147.        Dal ruženec žene, ktorá ho mala zavraždiť.

Otec Titus Brandsman, karmeiitán, ktorého Svätý Otec Ján Pavol II. vyhlásil 3. novembra 1986 za blahoslave­ného, bol zabitý v nacistickom tábore smrti v Dachau.

26. júla 1942, prv než bol zavraždený, dal mladej ho­landskej ošetrovateľke, ktorá mu mala vstreknúť smrto­nosnú injekciu kyseliny fenolovej, svoj hrubozrnný ruženec.

V              Modli sa na ňom — povedal jej.

V              Mne nie je na nič. Ja sa neviem modliť.

V              Pokus sa aspoň opakovať: « Pros za nás hrieš­nych... »

 

 

To sú posledné slová rehoľníka.

Zena, ktorá žije pixl cudzím menom, keďže ju hľadajú polície mnohých európskych štátov, lebo prispela k vraž­dám a týraniu tisícok žalárovaných, našla vieru práve vd a- ka tomuto ružencu a roku 1955 sa dobrovoľne predsta­vila (chránená osobitným tajomstvom) pri procesoch bla­horečenia. aby svedčila o posledných dňoch života tohto karmelitána.

148.        Po vražde brigatistov.

Po 47. dňoch žalárovania červené brigády zavraždili Jozefa Taliercia. 54-ročného inžiniera, riaditeľa Petrolchi- mico v Porto Marghera (Benátky). A auto s telom, pre- dierované 20 výstrelmi pištole nechali — posledný hrozný žart — neďaleko jeho pracoviska.

Mons. Vecchi hovorí: « Keď sme sa o tretej v noci toho hrozného pondelka dozvedeli o nájdení tela, bol som v ich rodine. Všetci piati s matkou sa modlili ruženec. Scéna, na ktorú nikdy nezabudnem. »

149.        Vy doma, ja v cele.

Benigno Aquino, vedúci opozície Filipín, zavraždený na letisku v Manile 21. augusta 1983, zdôveril sa svojej manželke Cory (teraz prezidentka republiky):

V              Myslím si, že ma zavraždia, no dôverujem Pánovi. Spolu musíme robiť jednu vec, vy doma a ja v cele: každý večer o ôsmej sa modlime ruženec. V tej chvíli budeme naozaj spojení.

Verne zachovávali prísľub. Ba aj p» oslobodení rodina sa každý večer spoločne modlievala ruženec.

 

 

 

Vedúci duchovnej služby talianskych žandárov, mons. Salvatore C'¡polia, svedčil v milánskom denníku o viere a kresťanskom živote generála Alberta Dalla Chiesu: « Ani raz nevynechal nedeľnú svätú omšu. Jeho manželka Manuela, ktorú zavraždili spolu s generálom v Palermc, bola so svojím manželom na omši ako obyčajne aj poslednú nedeľu v ich živote a pristúpila s ním ku svätému prijímaniu. »

Hlavný kaplán spomína, že Dalla Chicsa mal mimo­riadnu zbraň — modlitbu: « Každv rok pri rodinnom sil- vestrovkom posedení daroval vzácny ruženec. Dával ho podľa lósu manželkám poddôstojníkov, slobodníkov a ka- rabinierov. Ako jxiložku žiadal, aby sa obdarovaná pani modlievala každv tieň ce/ celv rok ruženec za karabinierov. *>

150.        Sladká potecha, posila.

Ako deväťmesačná je postihnutá detskou obrnou, lej existencia je navždy poznačená. Prvú bolesť, čo zakúsila /a detstva: videla iné deti. tak odlišné od nej. « Ťažko som sa hýbala na štyroch, kým ony sa hrali a veselo ¡x»ska- kovali... » Potom to ľutovanie druhých: «Co je tomu dievčatku? Ach, úbožiatko! *> Potom smútok mamy, keď všetkým odpovedala tak isto. N⁷o Albína de I.uca sa necí­tila nešťastnou. Milovala radosť, spev. A potom mama ju mala veľmi rada svojou jednoduchou a láskavou vierou. Ale raz stratila aj tú jedinú a veľkú oporu: 18-ročná osta­la sama ako prst. Veľmi cítila samotu: videla a pochopila, že je druhým na ťarchu a títo jej to dali aj pocítiť. Sama choroba sa zhoršila, ba aj ¡ej život ubýval a bránil jej pra­covať.

Nebolo to pre túto devu k zúfaniu? Nie, Albína si nezúfala. Vie, že má dve mamy v nebi. Ony myslia na ňu. Píše: « Ruženec prebieha rukami ako sladká posila: som si istá, že nebeská Mama ma pritúli pod svoj plášť, pritúli

 

 

ma k sebe spolu so všetkým svojimi deťmi, každého s jeho vlastným nešťastím. A vted\ moja modlitba sa vznáša z.< všetky tie utrpenia a tak zabúdam na svoje. »

Albína patrí do skupiny Nepretržitého ruženca a každý mesiac si verne zastane « mesačnú svätú hodinu ». ako ju nazýva. Nakoniec sa takto modlí: « Moja drahá nebeská matka, moja Kráľovná, pomôž mi pretrpieť všetky svoje bolesti z lásky k Ježišovi a z. lásky k tebe... A raz ma vezmi za ruku a priveď ma k sebe do neba. abv som mala účasť na tvojej láske a dobrote... »

151.        našom svete sú aj takéto duše...!

V              Ruženec malomocných.

Ľ. Rasera v Missioni Consolata. január 19X5, píše:

Kým som kontcmplova! hviezdnaté nebo Gamby (ľ.tió- pia), rozmýšľal som. ktorý Boží dar našej misii sa najviac podobal nádhere tejto oblohy. Keď som mysľou prešiel všetky veci, ktoré každý deň dostávame, zistil som, že najkrajší dar je ruženec malomocných.

Abba Ciokol (starý malomocný, ktorý žije veľa rokov na Gambo) sa už dlhšie sťažoval, že radosť a pokoj z na­šej dediny odišli: « Zabudli sme na Boha a pomaličky za­číname žiť ako opice, čo pobehujú v blízkom lese. » No je tu ruženec. V Gambo v útulku pre malomocných, ruženec je na dennom poriadku. Je to jednoduchá, často kričaná modlitba, viac srdcom ako hlasom. Okolo piatej večer sa všetci zhromaždia v dome Sestier, v tej istej izlx:, kde si malomocní každý deň umývajú a ošetrujú svoje rany. Pre nás. čo tu pracujeme, je to dennou školou modlitbv.

152.        srdci etiópskych kresťanov má Božia Matka vždy osobitné miesto. Konečne. Panna Mária, keďže sa sama nazvala slúžkou, veľmi má rada chudobných a pokorných.

Ruženec ¡e modlitbou ľitaly, malomocnej. Príroda ju neobdarilo veľkou inteligenciou... Za náhradu Boh ¡ej

 

 

daroval úsmev a veselosť, takže treba uznať, že Bob ju mimoriadne miluje a ona je veľmi šťastná, že v nej prebýva.

A modlitba matky Ghety. Prv než sa jej podarí sadnúť, veľa ráz sa potkne na prítomných, pretože málo vidí, lebo je už stará a choroba jej skoro úplne odňala zrak. No keď sa skončí modlitba, vie žartovať a rozprávať čerstvo ako osoba, ktorá si udržala mladé a krásne srdce.

Pozorujem Teréziu ako v tichosti svojej hluchoty vy­trvalo a namáhavo preberá zrnká ruženca...

Ruženec je predovšetkým modlitbou detí, ktoré žijú v dedinke. Vždy sa sviatočne stretávajú s « Nebeskou Mat­kou ». Ainalem, ktorá je už vyše |>oldruha roka v Gambo. keďže ju rodina opustila, prichádza s úsmevom, hoci o barlách. Museli jej amputovať nohu, stratila rodinu, no našla stonásobok. A my s ňou.

Pomocou ruženca Mária, Ježišova Matka, znova utvá­ra jednotu medzi nami ako v deň Turíc, keď sa spolu s apoštolmi modlila očakávajúc Ducha Svätého. Duch bude zaiste vedieť « vnútorne oživiť » aj tieto « črepy » ľudskej existencie. Duch Svätý je Pánom a Oživovateľom. Vlieva nádej na nový život a obnovuje srdcia.

153.        Ruženec je ako životný cyklus.

Benigno Aquino bol v opozícii proti Marcusovi, diktá­torskému prezidentovi Filipínskych ostrovov. Keď sa roz- chýrila správa o jeho zavraždení na letisku v Manile, 21. augusta 1983, všetci o tom rozhorčene rozprávali. Sale­ziánsky misionár, František Panfilo, nám podáva správu

o        tom, akým kresťanom bol Benigno Aquino a to priamo od samej vdovy, terajšej prezidentky Filipín a z jeho listu. Je to posledný list, ktorý poslal spoluväzňovi; píše v ňom

o        svojom « obrátení », ktoré sa stalo roku 1972, počas väzby na samotke:

 

 

« Istého dňa » — rozpráva 011 sám — « sa mi zdalo, že vidím vo svojej cele žiarivú postavu Madony; kľakol som si a začal    som sa        modliť ruženec.     V tej   chvíli  sa rozply­nuli všetky moje  pochybnosti a otázky,      ktoré  som často

kládol Pánovi. Pochopil som ruženec ako životný cyklus života každého Človeka: sú v ňom tajomstvá radostné, bolestné a slávnostné. Prežil som svoje radostné tajomstvá: Pán Boh  mi dal         dobrú manželku,    dobré deti,   úspechy v

politickej      kariére         (bol najmladším     starostom Filipín, naj­

mladším miestodržiteľom, najmladším senátorom) a nepo­ďakoval som sa mu náležíte. Teraz prežívam bolestné ta­jomstvá, ale viem, že Pán Boh vyťaží niečo dobré aj z tejto mojej bolestnej skúsenosti. Pochopil som, že Pán mi oznamuje posolstvo. »

Ako politik mal ambíciu: chcel sa stať prezidentom republiky. Pochopil však, že prvou úlohou má byť dobro pre jeho ľud prostredníctvom zmierenia. Začal sa každý deň modliť ruženec. Obával sa, že ho čoskoro zastrelia a prosil si od Panny Márie milosť, aby mohol ešte raz vi­dieť svoju manželku a deti. aspoň len na polhodiny. Modlil sa osobitne na tento úmysel: na deviaty deň ho strážca zavolal: « Máš polhodiny na rozhovor so ženou a s deťmi. Poď so mnou! » Na konci rozhovoru Aquino sa zdôveril manželke: « Myslím, že čoskoro ma zavraždia, ale dôveruj Pánovi. Vieš, musíme robiť spoločne jedno, vy doma a ja na samotke: Každý večer o 8. hodine sa modlime ruženec. To bude chvíľa, kedy budeme skutočne zjednotení. »

Tento prísľub verne plnili počas celého väzenia až do roku 1980. Ale aj po oslobodení sa Aquino naďalej modlil spoločne večer ruženec so svojou rodinou.

Keď jeho manželka hovorila s mladíkmi ústavu, kde pracuje don Panfilo, povedala: « Keď sme sa v rodine dozvedeli bolestnú správu, že zavraždili nášho milovaného otca a manžela, po chvíli zdesenia sme si všetci kľakli a modlili sme sa ruženec, aby sme si od Panny Márie vy­prosili silu znášať bolesť a odpustiť vrahom. »

 

 

HORÍ NAŠA LÁSKA K TEBE, MATKA B02IA

 

154.        Odseknutá ruka.

Svätý Ján Damascénsky bol osobným sekretárom kráľa v Damasku. V tom čase carihradský cisár. Lev Isaurický začal všemožnými prostriedkami bojovať proti katolíckej viere a opovrhoval a ničil sväté obrazy.

Ján, veľký ctiteľ Panny Márie, začal písať nádherné listy, v ktorých bránil úctu k Panne Márii a sväté obrazy, aby tak udržiaval vieru tých, čo sa klátili počas hrozného prenasledovania.

Cisár Lev sa preto veľmi rozhneval a dal napísať list, akoby ho ho! zložil mladý Ján Damascénsky, v ktorom pozýval cisára, aby sa zmocnil Dámsku a kráľovstva. Ba naznačil aj spôsob, ako by sa ho mohol zmocniť. Potom ako­by sa mu hnusila Jánova lesť a vierolomnosť, poslal fa­lošný list kráľovi Damasku a nepravdivo ho uj>ozornil na nečestnosť jeho sekretára Jána.

Keď kráľ list prečítal, rozhneval sa tak veľmi, že ne­chcel ani len počuť obranu Jána a dal mu odťať pravú ruku, ktorou — podľa falošnej obžaloby — napísal ten prekliaty hanebný list.

Obohý Ján podstúpil prebolestnú amputáciu pravej ru­ky. Potom dôverujúc Panne Márii, pre slávu ktorej toľko písal, aj proti obrazoborcom, poprosil kráľa o odťatú ruku. ktorú mali verejne vystaviť na námestí.

Kráľ súhlasil. Ján šiel pred obraz Panny Márie a vrúcne ju prosil, aby mu ruku opäť spojila s ramenom, aby mohol i naďalej písať na česť a slávu Božiu a svä­tých.Dlho sa modlil. Nato upadol do vytrženia a videl Pan­nu Máriu, ako láskavo na neho hľadí a počul slová: « Hla, ruka, ktorú ti odťali, je na pôvodnom mieste. Používaj ju pre dobro, ako si to robil doteraz. »

Keď sa spamätal, ruku mal opäť na pôvodnom mieste, ostala len jazva na dôkaz toho, čo sa skutočne stalo.

Keď sa to kráľ dozvedel, chcel prijať Jána späť do úradu a zasypať ho poctami, no svätec sa radšej utiahol do kláštora v Palestíne, kde sväto žil a písal krásne diela užitočné Cirkvi a na slávu Matky Božej.

Toto zázračne uzdravenie horlivého ctiteľa Pannv Má­rie je zobrazené aj v Hlavnej mariánskej bazilike v Ríme.

 

155.        S Eucharistiou a Pannou Máriou.

D. Berretto v knihe Con Maria na str. 109 opisuje ten­to zaujímavý prípad.

Svätý Hyacint, ktorý uviedol dominikánov do Poľska, musel raz opustiť svoj rehoľný dom, aby utiekol pred in­váziou Tatarov.

Najprv zbehol do kostola, aby odniesol Eucharistiu. Kým odchádzal, pozdravil Pannu Máriu, ktorej socha bola blízko oltára. Vtedy začul hlas: « Nevezmeš ma so sebou spolu s Eucharistiou? » Svätec váhavo pozrel na veľkú sochu, no potom s detskou jednoduchosťou poslúchol a objal sochu, aby ju odniesol spolu s Eucharistiou. A hľa, socha sa zázračne zmenšila, až mala rozmer malej sošky, ktorú mohol svätý Hyacint ľahko odniesť a útek sa šťast­ne skončil.

 

156.        Panna Mária Osloboditcľka.

Písal sa 7. september 1511. V zapáchajúcom väzení veže kaštieľa Quero na brehu rieky Piave zápasil medzi životom a smrťou mladý benátsky Šľachtic, Hieronym Emi- liani už skoro mesiac. Jeho prípad je zaujímavý. Bojoval ako skutočný hrdina pri obrane kaštieľa, za ktorý bol zodpo­vedný a pokúšal sa zastaviť postup vôjsk Maximiliána 11. Rakúskeho, ktorý chcel dobyť Treviso a jeho územie. Bol však premožený a zatvorili ho do podzemného väzenia 29. augusta toho istého roku. V čase. keď sa jeho smrť zdala byť neodvrátiteľnou, v srdci mu pomaly vzrástla veľká dô­vera v Pannu Máriu. 27. septembra na úsvite sa mu ukázala nebeská Pani, žiarivá ako slnko a odovzdala svojmu už tak­mer zúfalému synovi kľúč. Čudný kľúč! Otvára všetky visiace zámky ťažkých klád na mučenie a reťaze na krku; ba otvára aj dvere väzenia. Hieronym Emiliani nepozoro­vane opúšťa zámocké väzenie a nesie so sebou aj svoje ťažké reťaze. Vyčerpaný prichádza do Trevísa. Pri nohách Osloboditeľky v priestrannom kostole Panny Márie Veľ­kej skladá svoje ťažké bremeno, predovšetkým reťaze svo­jej väzby, ale aj putá svojho starého človeka. Hieronym Emiliani je odteraz slobodný, voľný, nič ho viac neviaže k zemi. Stane sa vodcom a otcom nespočetných chudob­ných a sirôt. Mária oslobodila svojho úbohého syna a on zasa privádza vždy väčšie zástupy tých, ktorí sa s ním a po ňom stanú pokračovateľmi jeho poslania lásky: tak sa rodí rehoľný rád Otcov Somaskov.

157.        Zakladateľ Milosrdných bratov.

Svätý Ján z Boha si ako mladík veľmi uctieval Pannu Máriu. Ked‘ sa stal vojakom z povolania, jeho zbožnosť ochabla a skoro vyhasla. Raz počas prehliadky sa jeho špa­nielsky kôň, ktorého predtým odňal nepriateľom, začal vzpínať a napriek Jánovým zúfalým pokusom ho prudkým

 

 

cvalom unášal do nepriateľského tábora, kde ho zhodil na zem viac mŕtveho ako živého.

Dolámaný, ohromený a v obave, že ho nepriatelia zba­dajú, rozpamätal sa na svoju Ochrankyňu a vrúcne ju vzýval.

Vtedy sa mu zjavila vznešená Pani. Posilnila ho a uzdra­vila; zachránila ho prv ako ho nepriatelia zbadali.

158.        Kto ste, dobrá Pani — spýtal sa prekvapený, — že ste mi ráčili pomôcť?

159.        Som tá, ktorú si kedysi miloval a potom si na ňu za­budol. Znovu ma miluj a buď nábožný! Obráť sa!

Ján sa zamyslel sám nad sebou, opustil vojenské povo­lanie a úplne sa oddal Bohu.

Stal sa rehoľníkom a kňazom a svoj život zasvätil opus­teným chorým.

V              Rytier Panny Márie.

Keď sa Ignác z Loyoly po čítaní životopisov svätých obrátil, kľakol si pred obraz Panny Márie a ponúkol sa jej ako vojak Ježiša Krista. Potom opustil otcovský hrad a šiel do opátstva Panny Márie na Monserrat.

Tri dni sa modlitbou pripravoval na generálnu spoveď. Po nej mal čestnú stráž ako rytier Ježiša Krista a Panny Márie.

Na oltár Madony položil opasok a meč a celú noc zotrval v modlitbe pred Nepoškvrnenou Kráľovnou, kto­rej sa daroval ako vazal.

Na druhý deň. na slávnosť Zvestovania, prijal sväté prijímanie. Potom daroval žobrákovi vojenské šaty, oblie­kol si jednoduchý odev prepásaný remeňom a boso s holou hlavou sa utiahol do jaskyne v Manrese do úplnej samoty. Tam sa venoval pokániu a kontemplácii. Vtedy napísal aj svoje « Duchovné cvičenia ». Svätý František Saleský tvrdí

o        tejto knihe, že zachránila viac ľudí, ako je v nej písmen.

 

 

160.        Obrátenie Kamila de Lelis na prihovor Panny Márie.

Po bielej ceste Puglie, ktorá spája mestečko San Gio­vanni s Mantredoniou, kráča dvadsaťpäťročný mládenec a vedie dobytča obťažené dvoma sudmi vína. Volá sa Kamil. Pochádza z upadnutej šľachtickej rodiny de Lelis. Premár­nil svoju mladosť v hrách, vojenských družinách, vždy hotový niečo vyviesť a vyparátiť. Darmo ho Pán toľko­krát pobádal svojou milosťou, darmo sa ho usilovali zbož­né osoby priviesť na lepšiu cestu. Jeho nepokojný a ná­silný charakter nezniesol nijaké odklady, príkazy, rady. poučenia.

Ieraz počas cesty do Mantredonie sa odrazu cíti za­siahnutý z neba takým vnútorným lúčom svetla, že ko­nečne spoznáva svoj biedny stav. Skoro mu srdce puká od hrôzy nad svojimi hriechmi. Slzy mu zalievajú oči. Viac nemôže klásť odpor. Kľaká si tam na zem a vzdy­chá: « Ach ja nešťastný! Ach ja naničhodný! Prečo som skôr nepoznal Boha? Prečo som !x»l doteraz hluchv na jeho výzvy! »

Vstáva však celkom premenený. Chveje sa dojatím, ďakuje za mimoriadnu milosť, preťahuje si rukou čelo ako by sa chcel presvedčiť, či je to skutočnosť: « Ach, veď dnes je 2. februára, sviatok Obetovania Pána. Teraz už viem, kto mi vyprosil túto milosť! »

161.        Účinný a podnetný prostriedok.

Ján Mária Vianney, budúci arský farár, pracoval ako chlapec na poli so svojím starším bratom. Tento hol sil­nejší, pracoval rýchlejšie a nechával mladšieho za sebou.

Ján si to vyčítal a hanbil sa. Aby sa povzbudzoval k väčšej výkonnosti, nosieval si na pole alebo do vinice sošku Panny Márie. Postavil ju pár metrov pred seba na nejaký kôl a potom hľadiac na ňu pracoval usilovne, aby k nej čím skôr prišiel. Potom ju preniesol znova o pár metrov

 

 

dopredu a po čase sa mu podarilo dobehnúť, ba aj pred­behnúť svojho brata.

Podobne ako mladý Vianncy aj my musíme obrábať roľu svojho života. Nestrácajme z dohľadu našu Matku. Kráľovnú neba, mocnú a milosrdnú pomocnicu. Pri každej námahe, pri každej bolesti pozdvihnime k nej svoj zrak!

162.        Panna Mária pomáha nájsť Ježiša.

Hcrman Cohcn, ktorý sa vďaka osobitnej milosti Pan­ny Márie stal zo žida katolíkom, vstúpil do rádu karme- litánov a stal sa veľmi zbožným rehoľníkom.

No jeden tŕň trápil jeho srdce: jeho matka osiala za­ťatou židovkou až do smrti aj napriek jeho synovskému povzbudzovaniu a horlivej modlitbe.

Keď matka zomrela, Otec Hcrman v liste priatelovi oznamoval smutnú zvesť a medziiným hovoril: « Pán hroz­ne zranil moje srdce... A predsa toľko sme sa modlili a dúfali, ale napriek všetkému veríme, že medzi jej dušou a Bohom sa v posledných chvíľach niečo udialo, čo my nechápeme. »

A tak sa aj skutočne stalo. Keď Otec I lerman zveril svoju bolesť svätému arskému farárovi, tento mu odvetil: « Dúfajte: raz na sviatok Nepoškvrnenej vám príde list. ktorý vás veľmi poteší. »

Predpovedaný list prišiel o šesť rokov, 8. decembra 1861, prostredníctvom istého otca jezuitu. Napísala ho privilegovaná duša, ktorá sa odvážila pýtať Ježiša, ako to. že on, sama Dobrota, mohol nevyslyšať modlitbv Otca

V              lermana a neudelil mu obrátenie jeho matky.

54.                tom liste sa jasne hovorilo, že tá úbohá židovka pri smrti, vďaka mimoriadnej milosti Panny Márie, povedala: •• (), Ježišu, Boh kresťanov, Boh, ktorému sa klania môj >\n, verím, dúfam v teba, zmiluj sa nado mnou! »

 

 

« V     tomto vzývaní, ktoré počul        iba Boh        a ktoré vyšlo

z        hĺbky  srdca  umicrajúccj — tak  to      zjavil  sám Ježiš tej

privilegovanej duši — bola úprimná ľútosť za jej tvrdošij- nosť a za jej viny, túžba po krste a vyslovená túžba prijať kresťanstvo a žiť podľa neho, keby sa bola vrátila k životu... »

Keď jej Pán Ježiš zjavil tieto veci, dodal: « Všetko to oznám Otcovi Hermanovi. Chcem ho potešiť v jeho bo­lesti, aby chválil a všade učil chváliť Srdce mojej Matky a jej moc nad mojím Srdcom. »

I.ist nadobudol veľkú cenu, pretože ho arský farár predpovedal šesť rokov predtým.

 

163.        Len pre  jednu ružu?

Istá    mladá kresťanka sa vydala         za      muža, ktorého veľ­

mi milovala, ale ktorý nemal nijakú vieru. Robila všetko možné, aby ho obrátila, ale márne, aj napriek ich veľkej vzájomnej láske. Obavy v nej deň Čo deň vzrastali, pre­tože bol veľmi chorý na srdce a bála sa o jeho náhlu smrť.

V              jednej veci jej však robil radosť: zbieral kvety, ktorými ozdoboval sošku Panny Márie.

Nečakane odišiel na druhý svet bez akéhokoľvek znaku viery. Ona, akoby zlomená ostrým bôľom ochorela a mys­lela si. že sa zblázni. Potom počula hovoriť o arskom farárovi, ktorý vedel zmierniť každú bolesť a len čo mohla, vydala sa na cestu, o ktorej nik nevedel. Keď vošla do kostola a začala sa modliť, zbadala pri sebe farára, ktorý jej pošepkal: « Pani, neplačte! Vaše nxxllitby boli vysly­šané! »

A úbohej, akoby ohromenej tou neuveriteľnou zves- tou, doda! istotu: « Pamätáte, že mesiac pred smrťou vám váš manžel priniesol najkrajšiu ružu a povedal: 'Zanes ju Presvätej Panne!' Panna Mária to nezabudla! Váš manžel je spasený. » (Z apoštolského procesu svätého farára arského).

 

 

164.        Určitý druh nebeskej ručnej prúce.

Pri príležitosti stého výročia smrti Bcrnadety Soubi- rousovej podčiarkli jednu stranu z knihy o Bernadete od romanopisca Franza Werfcla: « Modliť sa ruženec je ur­čitý druh nebeskej ručnej práce; neviditeľné Šitie alebo pletenie či vyšívanie, horlivo konané pomocou päťdesia­tich Zdravasov, korunou perál. Kto roky a roky recituje každý deň veľa ružencov, utvorí si nádhernú látku, tka­nivo, ktorou raz Božie milosrlenstvo bude môcť zaokryť veľkú časť jeho hriechov. Aj keď často myšlienky zblúdia a vzdialia sa od nábožných formúl, i keď recitujúc Zdra- vasy si povzdychneme nad drahotou vajíčok alebo si na minútku podriememe, nie je to veľké nešťastie, pretože prežívame a nadobúdame určitý druh istoty, akú sme nikdy nezakúsili. »

165.        Bosými nohami.

Svätý Pius X. ako chlapec chodieval každý deň z rod­nej dedinky Riese do školy v mestečku C-astelfranco Veneto.

Bol veľmi chudobný. Jeho otec bol poštárom a zarábal veľmi málo. Preto chodieval denne sedem kilometrov tam a sedem späť bosý. aby ušetril obuv. Topánky si obul iba pred školou, pretože z úcty k učiteľke nechcel byť bosý v triede. Potom po vyučovaní si ich znova vyzul a bosý v zime i v lete meral túto cestu v prachu, blate a po kameňoch.

Jozef Sarto (tak sa menoval), sa na spiatočnej ceste každý deň zastavil vo svätyni Panny Márie delle Cendrole a možno — vďaka týmto zastávkam — vzklíčilo pred oltárom Madony v jeho duši kňazské povolanie.

Keď prezradil rodičom svoju túžbu vstúpiť do semi­nára, veľmi sa tomu potešili. Neskrývali však pred synom rozpaky, v akých sa ocitli. No dobrý pán farár don Tito, ktorý mal malého Jožka veľmi rád. pretože bol dobrý a

 

 

usilovný, sa obrátil na benátskeho patriarchu. A tento po­chopil. pretože aj on, syn robotníka, vyštudoval za pomoci veľkodušných osôb. Ujal sa preto mladého Sarta a získa! pre neho bezplatné miesto v seminári v Padove.

Zakrátko stihlo chlapca veľké nešťastie: stratil otecka. Tým sa mohol oddialiť jeho vytúžený cieľ. Jeho statočná matka Margita ho nechcela odvolať domov, aby sa vyučil nejakému remeslu, alebo, aby išiel pracovať. Jej materská intuícia, takrečeno nadprirodzená, rozhodla: « Nie! Za kaž­dú cenu sa Jožko musí stať kňazom! »

Angelo, sotva pätnásťročný brat, sa ponúkol pracovať miesto prvorodeného Jozefa a mladý seminarista sa mohol vrátiť clo Padovy a pokračovať v štúdiách.

«Jožko, aký tvrdý je tento život!» — povedala mu raz matka, keď ho znova mala doma.

Budúci svätec odvetil: « Práve taký musí byť, ma­mička. Keby bol menej tvrdý, kde by boli naše zásluhy? »

Tie slová si budúci pápež často opakoval a tak sa po­vzbudzoval k trpezlivosti a svätosti.

166.        Mučenica čistoty s ružencom v ruke.

Mária Goretti (t 1902) svätica nášho storočia, |xxlľa svedectva matky, ktoré zverila otcovi dominikánovi, zvie­rala v ruke ruženec, celý roztrhaný pri násilí, ktoré jej spôsoboval vrah.

Cez tri mesiace pred mučeníctvom mala Mária Goretti v rukách stále ruženec a odkladala ho iba vtedy, keď jej prekážal v práci. Dosvedčil to i sám jej vrah, Alexander Serenelli. lebo na ňu stále striehol s úmyslom napadnúť ju vo vhodnej chvíli.

Panna Mária, ktorú si veľmi uctievala, ju podporovala v jej nerovnom boji s Alexandrom a urobila z tohto chu­dobného nevzdelaného dievčaťa hrdinku panenstva.

 

 

167.        Zázračne Áno.

Budúci svätec Maximilián Kolbe bol pekným a veľmi živým chlapcom. Menoval sa Rajmund. Ani zďaleka sa ne- [xxlobal bojazlivým a bigotným chlapcom s pokrúteným krkom, podobajúcim sa múmii. Bol skôr prudký, veľmi nezávislý, dosť hlavatý, ako živé striebro s impulzívnym charakterom.

« Neviem, čo z teba bude... »

Slová jeho matky Márie Dabrovskcj, vyrieknuté vo chvíli netrpezlivosti pre nejaký jeho malý výčin, zapríčinili v srdci dieťaťa pobúrenie. A v mystickom tichu svojho far­ského kostola, kľačiac pred čiernou Madonou, mal videnie.

Zjavila sa mu Panna Mária. V rukách mala dve koru­ny: jednu bielu, druhú červenú. S láskou na ne hľadela. Spýtala sa ho, ktorú z tých dvoch korún chce. Biela zna­menala čistotu, červená slávu mučeníctva. « Zvolil som si obidve » — povie Rajmund matke. Od toho dňa sa úplne zmenil.

« Ba často » — pokračuje matka — «s rozžiarenou tvá­rou mi hovoril o mučeníctve, ktoré sa odvtedv stalo jeho veľkým snom. »

Mystický zážitok? Prorocké videnie? Ťažko rozhodnúť.

Je isté, že protagonista neposkytuje typické charaktery snilka. Je zdravý, vyrovnaný, konkrétny a realista, odušev­ňuje sa za techniku, štúdium a vedu. Je nemysliteľné, aby bol obeťou sugescie alebo halucinácie. Ba nikdy viac ne­hovorí o videní. Zdôverí sa iba matke, ktorá neskôr poroz­práva toto tajomné videnie so skrytým významom, ktorý sa odhalí neskôr pri jeho smrti v bunkri hladu. Preto celý jeho život bude osvetľovať slnko tohto videnia. Ako de­saťročný videl svoj ideál pred tvárou Panny Márie. Počul jej pozvanie, ktoré očarilo jeho srdce. Povedal: « Áno! »

To áno bolo plné a veľkodušné až do krajných násled­kov. Patril Nepoškvrnenej celý až do hrdinskej smrti.

 

 

168.        Panna Mária Lurdská — viera.

Hrdina z Osvienčimu, minorita, svätý Maximilián Kol­be, v liste zo 6. apríla 191-4 píše svojej matke:

« V týchto dňoch nebolo u nás nič zvláštneho, iba ak toto: veľa nechýbalo a bol by som stratil prst na pravej ruke. Utvorilo sa mi niečo ako vred. Napriek starostlivosti ústavného lekára sa hnis stále tvoril. Po určitom čase lekár konštatoval, že začala hnisať aj kosť. Bol potrebný malý chirurgický zákrok: škriabanie kosti. Keď som to počul, povedal som, že mám lepší liek. Naozaj, od otca rektora (Pátra Luigiho Bondina) som dostal trocha zázračnej lurd- skej vody. Keď mi ju dával, porozprával mi aj udalosť svojho zázračného uzdravenia. Keď mal dvanásť rokov, začala ho bolieť noha. Kosť na nohe mu stále hnisala, takže od bolesti nemohol ani spávať. Bolo potrebné nohu amputovať. Raz večer sa mali lekári zísť na poradu. Keď jeho matka |xxhopila, čo sa chystá, pokúsila sa nohu lie­čiť iným spôsobom: odhodila obväzy a umyla mu nohu v zázračnej lurdskej vode. Jej syn po dlhom čase zaspal.

O       štvrť hodiny sa zobudil a bol uzdravený. Zázrak bol očividný, avšak lekár, ateista, sa usiloval ináč vysvetliť tento fakt. Keď mu však o pár dní vyšiel z nohy kus zhnisanej kosti, musel si lekár uvedomiť, že sa stalo niečo mimoriadneho: kosť skutočne hnisala, ale sa oddelila a zázračne vyšla. Po tejto udalosti sa spomínaný lekár obrá­til a zaviazal sa vystaviť kostol na vlastné útraty.

Náš lekár na rozdiel od otca rektora, vedel, že som mal lurdskú vodu a sám mi ju dal na chorý prst. A čo sa stalo? Na druhý deň miesto operácie prsta mi chirurg kli­niky povedal, že zákrok už nie je potrebný. Po niekoľ­kých dňoch som bol úplne zdravý. Teda sláva Pánu Bohu a Nepoškvrnenej! »

 

169.        Mária je všetok dôvod mojej nádeje.

Páter Pio, stigmatizovaný kapucín, žil neustále v prí­tomnosti Panny Márie. Na obrázok na pamiatku zlatého výročia kňazstva si dal natlačiť slová: « Najmilšia Matka kňazov, Prostredníčka a Rozdávateľka všetkých milostí. »

« Muž s ranami » z Pietrelcina vždy pri ruženci — naj­radšej bolestnom — kontcmploval svoju Bolestnú Matku. Mával ho vždy otočený na ruke alebo na ramene ako svo­ju zbraň a svoj štít.

Napriek tomu. že svoj deň zvyčajne trávil v spoved­nici, priznal sa, že « každodenne sa pomodlil najmenej päť celých ružencov. »

Ruženec považoval za modlitbu, o ktorej vyhlásila sa­ma Matka Božia pri zjaveniach v Lurde, Pornpei, Fatime a inde, že je jedinečným prostriedkom ako obsiahnuť obrá­tenie a spásu hriešnikov.

170.        Proti faktom nejestvujú argumenty.

Je už viac epizód okamižitých uzdravení pri príležitosti návštev Jána Pavla II.

Vieme, že v evanjeliu je napísané « Všetko je možné tomu, kto verí. » Bez toho, že by sme dávali ocenenia, ktoré nám nepatria, prinášame fakt, ktorý uverejnili v por­tugalskom časopise Mar e Terra 9. júla 1983.

Uzdravená sa menuje Gracinda de Silva Hgueircdo. Má 4-4 rokov. Je vydatá a je matkou jedenástich detí. Býva v Oliveira de Azémeis. Už vyše roka bola paralyzo­vaná na dolných končatinách a na ľavom boku na rameno a ľavé oko.

V              nemocnici v Oliveira doktor Reis vyhlásil nemož­nosť uzdravenia v jej prípade, ale poslal ju ešte do inej nemocnice, kde ju dva mesiace liečili, avšak bez úspechu.

 

 

Keď s a dozvedela, že Svätý Otec pôjde do Fatimy 13. mája 1982, vyjadrila svoju vrúcnu túžbu ísť do Fatimy so skupinou chorých. Niektorí priatelia sa postarali o jej pre­voz do Fatimy. Tam ju prezreli rozliční lekári a vyhlásili jej stav za nevyliečiteľný. Zaznačili si svoje konštatácie a dovolili, aby jej príbuzní boli pri nej na mieste vyhrade­nom pre chorých. Keď Svätý Otec udeľoval eucharistické požehnanie chorým, Gracinda vstala z vozíčka, cítila sa, že do nôh sa jej vracia sila a začal aj vidieť na ľavé oko. Odvtedy je zdravá, pracuje a neustále ďakuje Panne Márii Fatimskej a Svätému Otcovi.

171.        Panna Mária a konvertiti.

Severoamerický anglikán, Cuthebert Wright, ktorý sa nedávno obrátil na katolícku vieru, napísal hlbokú pravdu: « Keby sa ma niekto pýtal, prečo som sa definitívne obrá­til na katolícku vieru, mohol by som iba opakovať, že podľa mňa je pravá tá viera, ktorá si najviac uctieva Pan­nu Máriu. »

Iný slávny konvertita modernej doby, trapista v opát­stve Našej Pani z Getsemani v Kentucky v USA, bol To­máš Merton. V tom čase, keď bol ešte v Európe a pripra­voval sa na odchod z Anglicka do Ameriky, napísal vrúcnu modlitbu k Matke Božej:

« Panna Mária, v noci, keď som opúšťal svoj rodný ostrov, ktorý bo! kedysi zasvätený tebe, sprevádzala ma tvoja láska i keď som to nevedel a ani som si to neuve­domoval. A tvoja láska a tvoj príhovor pripravovali vlastne aj more a oceán pred mojou loďou a otvárali mi cestu k tvojmu domu, Našej Pani v Getsemani.

Ako si sa zachovala ku mne, rob tak aj s miliónmi mojich bratov, ktorí žijú v tej istej biede, akú som aj ja kedysi poznal: sprevádzaj ich svojou mocnou ochranou, o presvätá Kráľovná duší a priveď ich ku Kristovi, ako si pri­

 

 

viedla mňa. Ukáž nám, svätá Panna, svojho Krista po tomto vyhnanstve, ale ukáž náin ho zavše aj tu, teraz, keď sme ešte pútnikmi. »

Panna Mária je naozaj najľahšou, najkrajšou a najistej­šou cestou, |>o ktorej možno prísť k Ježišovi!

172.        Panna Mária a mučeníctvo.

Protestantský pastor Richard Wurmbrand prvom čís­le svojho listu The Voicc of Martyrs (Glendale, California, 1975) napísal:

« Počas mojej väzby v Rumunsku bol predvolaný jeden môj spoluväzeň pred súd, aby sa zodpovedal za svoju pod­vratnú náboženskú činnosť.

Bez milosrdenstva ho odsúdili na smrť. S Božou mi­losťou a pomocou Panny Márie však dokázal prijať súdny výrok pokojne, odvážne, ba radostne.

Keď sa vrátil do žalára, spoluväzni sa ho vypytovali, ako prebiehal súdny prosces. Porozprával im všetko až po konečné rozhodnutie — výrok smrti — a celý žiarivý po­kračoval: « Bolo to ako v deň Zvestovania Panne Márii. Aký krásny deň! čistá Panna je sústredená vo svojom domku a hlboko rozjíma. Odrazu sa jej zjavuje anjel a zvestuje jej, že ona, skromná panna z Nazareta, sa stane Matkou toho, ktorý neskôr svojou krvou očistí milióny ľudí od ich hriechov; že bude učiť večné Božie Slovo ho­voriť, svojho Stvoritcla chodit, že on bude slnkom a ra­dosťou jej domu i života. Je pravda, že v jej živote budú

V              ťažké chvíle: Simconovo proroctvo, útek do Egypta, Kalvária, kde bude stáť — plná bolestí — pod krížom, na ktorom Syn Boží a jej zomrie pre našu spásu. No vstane z mŕtvych a vstúpi do neba, kam vezme so sebou aj svoju Matku. V vtedy bude radosť bez konca. »

Väzni sa mu poďakovali za jeho krásne slová povzbu­denia, ale nástojili:

 

 

173.        Žiadali sme ťa o iné. Ako skončil tvoj súd?

174.        Veď som vám povedal: Bolo to ako v deň Zvesto­vania Panne Márii. Dozvedel som sa, že som odsúdený na smrť. či to nie je krásna zvesť? Brány vykladané perlami, pozlátené cesty, anjeli spievajúci Hosanna, spoločenstvo svätých, úsmev Panny Márie a predovšetkým spočinutie na Ježišovej hrudi. Hľa, to má čaká. »

V              Tajomstvo jednej matky.

Vyše deväťdesiatročná matka najslávnejšej americkej rodiny, Rose Kennedv, keď sa vo svojej autobiografii zmie­ňuje o pobožnosti krížovej cesty, medziiným prezradila aj to, ako mohla prežiť svoju životnú tragédiu: jedna jej dcéra bola duševne retardovaná (mongoloidný typ), a traja syno­via zavraždení.

« Pri 12. zastavení, ktoré nám predstavuje Kristovu smrť na kríži, myslím na svojich synov v ich posledných chvíľach. Smrť ich zastihla, keď plnili svoje poslanie pre dobro ľudstva. Skláňam hlavu na znak podriadenia. Myslím na Joeho, najstaršieho, keď jeho lietadlo vybuchlo počas vojny nad kanálom La Manche. Vidím sa na kolenách so zmučeným srdcom pred Johnovým katafalkom v Rotonde vo Washingtone. A znova oplakávam Boba pri spomienke na pohrebný sprievod v New Yorku a vidím Hthel so svo­jimi desiatimi deťmi.

Pri 14. zastavení vidím presvätú Pannu ako hľadí na­posledy na mŕtvolu svojho a Božieho Syna. Vidím pri tom svojich vrúcne milovaných synov a znova nachádzam silu a odvahu pri myšlienke, že ako Ježiš Kristus, tak raz môj manžel a ja, naši synovia a dcéry vstaneme z mŕtvych a znova budeme spoločne šťastní a nikdy viac sa nerozdelí­me. Moje srdce plesá a ďakuje Bohu za to, že mi dal dar viery. »

 

 

175.        Tri Zdravasy.

Každodenná pobožnosť « troch Zdravasov », aby sme obsiahli na príhovor Panny Márie šťastlivú hodinu smrti, si zasluhuje pozornosť našej doby. Vnukajú nám to nie­ktoré skutočnosti: zanedbávanie modlitby, strata citlivosti pre hriech, pochybnosti o pekle, myšlienka na smrt vy­hostená zo sociálnych zvykov, zanedbávanie kázania o smrti, Častá a nečakaná smrť v každom veku.

Ak nám záleží na spáse duší, toto je « Kľúč od raja », alebo lepšie, Panna Mária je « Brána nebeská », ako ju voláme v Loretánskych litániách.

Možno sa zmenšila prax troch Zdravasov, lebo ľudia už tak silno necítia potrebu spásy duše! Koľkí by mohli opakovať so Žalmistom: « Rieky sĺz stekajú z mojich očí, lebo ľudia nezachovávajú tvoj zákon! »

Horizontálny rozmer, problémy sociálnej starostlivosti a ľudský pokrok sa stali prvoradým úsilím tohto storočia, spása a posvätenie duší sú odsunuté na druhé miesto. Ako sa staráme, aby všetci veriaci žili v Božej milosti?! Trpíme vnútorne, ak nejaká osoba žila a zomrela v objektívnom stave smrteľného hriechu? Nenárokujeme si posudzovat vážnosť a osobnú zodpovednosť každého, ale nesmieme ani len tak preletieť ponad tento fakt a opovážlivé sa spoliehat na Božie milosrdenstvo alebo na ľútosť v poslednej chvíli. K tomuto sa môžeme a máme utiekať, ale máme sa aj usilo­vať urobiť všetko, čo môžeme, aby sme prišli k Otcovi. Okrem počestnosti života, dobrých skutkov, sviatostného života — bezpochyby môžeme počítať aj s osobitnou úctou k Panne Márii.

A pobožnosť troch Zdravasov v tomto zmysle je vítaná a vhodná. Je to pobožnosť starodávna, potvrdená a rozší­rená. Potvrdzujú to premnohé a neuveriteľné milosti obrátenia v živote a zmierenia v hodine smrti.

 

 

Pôvod.

Pobožnosť pochádza od cistercitky, nemeckej mystičky, Matildy von Hackcnborn, ktorá sa narodila okolo roku 1240 a zomrela v kláštore Hclfta 19. novembra 1298.

Nie je vyhlásená za svätú, hoci jej sviatok slávia via­ceré bencdiktínske kláštory.

Matilda mávala zjavenia a rozhovory s Pannou Máriou. Prosila ju, aby bola prítomná pri jej smrti. Panna Mária jej odpovedala:

« Iste spravím, Čo si odo mňa praješ, no žiadam od teba, aby si každý deň recitovala tri Zdrava Mária.

176.        Prvé Zdravas, aby si si uctila Boha Otca, ktorý svojou obdivuhodnou všemohúcnosťou a láskou tak vyzdvi­hol moju dušu.

177.        Druké Zdravas, aby si si uctila Božieho Syna, kto­rý ma vo svojej veľkej a nevyspytateľnej múdrosti okrášlil a naplnil toľkými darmi poznania, že požívam videnie Naj­svätejšej Trojice oveľa viac ako všetci svätí a obkľúčil ma toľkou žiarou, že osvetľujem ako žiarivé slnko celé nebo...

178.        Tretie Zdravas, aby si si uctila Ducha Svätého, kto­rý do mňa vlial svoju sladkú lásku a urobil ma takou dob­rou a láskavou, že po Bohu som najsladšia a najpokornej­šia... »

Prísľub znie takto.

« V hodine smrti budem pri tebe, budem ťa posil­ňovať a vzdialim od teba všetky diabolské sily. Vlejem ti svetlo viery a poznania, aby si nemala pochybnosti vo viere pre nevedomosť alebo omyl. Budem pri tebe v ho­dine smrti a vlejem do tvojej duše svoju sladkú lásku, aby natoľko v tebe prevládala, žeby sa každá bolesť a utrpenie smrti zmenili na lásku a na najsladšiu vec. »

Treba spomenúť, že táto pobožnosť sa praktizovala už predtým, i keď sa neviazala na svätú smrť alebo na úmysel uctievať Najsvätejšiu Trojicu.

 

 

Svätý Anton Paduánsky (t 1231 ) sa modlieval tri Zdra- vasv, aby si uctieval Máriino panenstvo, a zachoval si panen­stvo mysle, srdca a tela.

Zdravas Mária je sama v sebe typicky mariánska modlit­ba, ale aj trojičná. « Trojnásobne » sa považuje ako znak do­konalých vecí (Omne trinum perfectum). Opakovanie Zdra- vasov je časté po roku tisíc a mnohé duše sa ich pomodlia až tisíc denne. Tento zvyk sa zachoval u východných mní­chov a u tých, čo sa modlia celý ruženec so 150 Zdravasmi.

Rozšírenie.

Svätci a rehole rozširovali pobožnosť troch Zdravasov.

Svätý Leonard z Porto Maurizio (t 17>1) ju odporúčal všetkým a pripomínal mnohé milosti obrátenia. Osobitne ju odporúčal kňazom, ktorí duchovne viedli vojakov, naj­mä vo vojne, a boli viac vystavení nečakanej smrti. Spo­vedníkom odporúčal dávať ako dočasné pokánie kajúcni­kom. napr. aby sa modlievali každý deň tri Zdravasy až do najbližšej spovede.

Takisto konal svätý Alfonz Mária de Liguori a to ne­únavne. Vo svojich spisoch to spomína najmenej dvadsať­krát. Od neho to zdedili redemptoristi. Medzi nimi si za­sluhuje spomienku svätý Klement Mária Hofbauer a svätý Gerard Maiella.

Spomenieme iných svätých: svätého farára arského, svä­tého Gabriela od Scdembolestnej. Ďalej svätý P.G. Eymard. svätý Anton Claret, svätý Ján Bosko, svätá Gemma Gal­gani atď.

Pobožnosť troch Zdravasov potvrdili pápeži a odpo­rúčali ju: Lev XIII., ktorý ju obdaril odpustkami, Ján XXIII. (máj 1959) a Pavol VI. (marec 1964).

Súhlas svätých, požehnanie pápežov, neprerušená prax miliónov veriacich stačí, aby dali pevný základ tejto po- božnosti.

 

 

Panna Mária súhlasí s tým, Čo jej synovia a dcéry jednoducho očakávajú od jej veľkodušnej dobroty. Potvr­dzujú to nespočetné a mimoriadne milosti tých, čo tomu uverili a úplne sa jej odovzdali.

Môže to byť zbytočné, ale chceme dodať, že v jednom zjavení omilostenej osobe sa Panna Mária zverila: « Po­božnosť Troch Zdravasov je mi vždy milá. Každý deň máte dôkazy jej účinku. Nepochybujte o tom, že keby sa všade modlili Tri Zdravasy, už dávno by bola uzmierená spra­vodlivosť môjho Syna. »

Mohlo by sa povedať: « skús tomu veriť ». Len ver­me v moc príhovoru Panny Márie a « vezmime ju za slo­vo ». Pre ňu je ľahšie udeliť, čo prosíme, ako nám veriť.

Pravidlá tejto pobožnosti.

179.        ) Panna Mária žiadala tri Zdravasy, nie jedno.

V              Tri Zdravasy každý deň.

V              Prísľub sa vzťahuje na dobrú smrť, čiže na spásu duše.

V              Tri Zdravasy sa žiadajú na uctenie každej z troch božských Osôb.

Metóda rozširovania pobožnosti troch Zdravasov.

55.                Začať s deťmi pri katechizme, len čo sú schopné chápať. Pre mladých je príležitosť napr. náhla smrť pria­teľa. Pre všetkých, keď sa vysvetľuje pravda večného za­tratenia, pekla a keď sa chce vzbudiť túžba po večnom ži­vote s osláveným Kristom v nebi.

56.                Zaistiť si spoluprácu matiek. Častejšie im pripome- núť túto pobožnosť, vysvetliť jej hodnotu a vhodne ich povzbudiť rozširovať ju.

57.                Využívať mimoriadne kázne: ľudové misie, novény k Panne Márii, duchovné cvičenia, obnovy, mesiac máj. atď.

 

 

180.        Pestovať ju v skupinách, ktorc sa častejšie stretajú s kňazom.

181.        Využiť horliteľov a horliteľky pre individuálnu čin­nosť.

182.        Navrhnúť ju rodičom ako poslednú vôľu pre deti, keď majú opustiť tento svet. Takisto pre kňazov v du­chovnej službe.

183.        Neobmedziť sa na číre navrhnutia a na prijatie po­božnosti lxrz predbežného a opakovaného vysvetľovania významu, cieľa a účinku pobožnosti.

184.        Prispieť, aby ju kázali a rozširovali iné osoby, ak by niekto nebol presvedčený o jej dobrote.

185.        Dať určitú slávnosť záväzku, najmä ak sa to koná spoločne.

186.        Je užitočné odovzdať pamiatkový obrázok o prijatí záväzku modliť sa tri Zdravasy a navrhnúť, aby ho mali na nočnom stolku.

187.        Často pripomínať vernosť, najmä pri kázňach o po­sledných veciach.

188.        Nezabudnúť ju potvrdzovať osobitnými mariánsky­mi príkladmi.

189.        Nevyhnutné je aj podrobne vysvetliť obsah tejto jedinečnej mariánskej modlitby.

Duchovní pastieri by si mali vziať k srdcu túto pobož­nosť, aby pomohli dušiam spasiť sa. Panna Mária je cesta spásy.

V              Zázračná medaila

Svätý Maximilián Kolbe rozpráva túto udalosť, ktorú sám nazval « dosť zázračnou ».

« Určitý čas som lx»l ako chorý a ako kaplán v nemocni­ci v Zakopanom. Istá žena tam už umierala. Pripravovala sa na smrť. No s veľkou bolesťou rozprávala o manželovi; už nedúfala, že sa obráti. V tých dňoch prišiel do nemoc -

 

 

nicc. Chcel som mu poradiť vhodné čítanie, chcel som sa s ním |x»rozprávať o náboženských otázkach, no odpovedal mi: « Potrebujem jasnejšie dôkazy. » No vôbec sa neusilo­val Čítať vážnejšie knihy. Keď ma pred odchodom prišiel pozdraviť, urobil som posledný pokus. Ponúkol som mu zázračnú medailu. Prijal ju. Potom som mu navrhol, aby sa vyspovedal. « Nie som pripravený. Nie! Absolútne nie! », bola jeho odpoveď. No... potom sa mu zohli kolená a so slzami v očiach sa vyspovedal. »

Svätec vyrozprával túto epizódu v prvom čísle svojho časopisu Rycerz roku 1924. Komentoval to takto: 'Ne­poškvrnená zvíťazila aj l>ez jasnejších dôkazov.’ Buď jej sláva naveky! »

PÔVOD medaily Panny Márie

190.        Paríži na Rue due Bac 140 v kaplnke Dcér kresťan­skej lásky sv. Vincenta de Paul sa viackrát zjavila Panna Mária sv. Kataríne Labouré, ktorá zasvätila celý svoj život službe núdznym a trpiacim. Zjavenie 27. novembra 1830 sa stalo najpopulárnejším. Panna Mária sa zjavila stojaca na zemeguli s roztvorenými ramenami. Z jej rúk vychádzali svetelné luče; naznačovali milosti, ktorými Panna Mária chcela zaplaviť svet. Okolo tohto videnia sa zjavil nápis: « Bez hriechu počatá Panna Mária, oroduj za nás, ktorí sa k tebe utiekame! »

Potom sa obraz zmenil; predstavoval druhú stranu me­daily. ako ju dobre poznáme. Oslávená Panna povedala: « Daj zhotoviť medailu podľa tohto vzoru. Tí, čo ju budú nosiť, obsiahnu veľké milosti. Premnohé milosti obsiahnu tí. čo ju budú nosit“ s dôverou. »

Po začiatočných ťažkostiach medaila bola zhotovená.

191.        súvislosti s jej rozšírením bolo treba zaznačiť mnohé mi­losti, obrátenia, uzdravenia; ľud sám nazval medailu « zá­zračnou ». Parížsky arcibiskup msgr. Quelen, ktorý vyšetril

 

 

udalosti na Rue du Bac, vyhlásil: « Rýchlosť, s akou sa rozširuje úcta k Panne Márii skrze jej medailu, mnohé účin­né milosti a dobrodenia, o ktorých svedčia sami veriaci, sú znamením, ktorým nebo potvrdzuje pravdivosť slov omi­lostenej Sestry. »

Roku 1846, j kí obrátení Žida Alfonza Ratisbona skrze zázračnú medailu, pápež Gregor XVí. potvrdil mienku paríž­skeho arcibiskupa.

Je tiež zaujímavá súvislosť medzi udalosťami v Lurdoch a na Rue du Bac v Paríži. Sv. Bcrnadeta povedala: « Pani vyzerala tak ako na zázračnej medaile, ktorú nosím. » Aj povzdych na medaile: « Bez hriechu počatá Panna Mária... » je v súlade s článkom viery o Nepoškvrnenom počatí Panny Márie, ktorý niekoľko rokov po parížskych zjaveniach, v roku 18.54, slávnostne definoval pápež Pius IX. a Panna Mária potvrdila v Lurdoch r. 1858.

Posolstvo pobádajúce k VliiRE

KRÍZ na medaile nám pripomína Božiu dobrotu, ktorej sme uverili. Boží Svn sa stal Človekom, vykúpil nás smrťou na kríži a zmŕtvychvstaním.

Keď nás Boh prijal za svoje dietkv vo sviatosti krstu, boli sme poznačení znakom kríža, znakom spásy.

ZEMEGUĽA — to nie je mŕtva hviezda, ale obývaný svet. Zvláštne poslanie na nej má Cirkev — vyvolený národ

192.        Boží ľud. Žije vo svete, po Kristových stopách putuje k Otcovi, ohlasuje spásu. Nepatria do nej ešte všetci obyvate­lia zemegule; ale všetci sú povolaní stať sa Božím ľudom.

Kto si cení dar viery, je apoštolom, zaujíma sa o misijné dielo Cirkvi.

MÁRIA je veľdielo Božej lásky a zaujíma prvoradé miesto v Božom pláne spásy. Na jednej strane medaily vi­díme Máriin monogram — « M » spojený s Ježišovým krí­žom. « Tým je dobre naznačené, že Mária z celého srdca

 

 

prijala spasiteľnú Božiu vôľu a celkom sa zasvätila ako služobnica Pánova osobe a dielu svojho Syna. Pod jeho ve­dením a spolu s ním sa z milosti všemohúceho Boha dala do služieb tajomstva vykúpenia» (LG 56). Pod Kristo­vým krížom na Kalvárii sa stala našou duchovnou matkou.

Na druhej strane medaily vidíme Pannu Máriu stáť na zemeguli. Ona jediná Nepoškvrnená stojí na zemeguli ako oslávená, ako maják, ukazovateľka cesty.

Aj my sme kandidáti neba. Kto verí v toto nadzemské určenie, snaží sa o kresťanskú dokonalosť... « Upiera svoje oči k Márii, ktorá žiari celej vospolnosti vyvolených ako vzor čností... Lebo Mária, úzko spätá s dejinami spasenia, určitým spôsobom zjednocuje a odzrkadľuje v sebe základné pravdy viery, a preto keď sa o nej káže a keď sa uctieva, privádza veriacich k svojmu Synovi a k jeho obete, ako aj k láske k Otcovi » ÍLG 65).

Posolstvo posilňujúce NADEJ

Na mariánskej medaile vidíme dve srdcia. Ježišovo srdce je opletené iŕním. Doň vsadený kríž je oplctcný plameňom lásky. — Láska Kristovho srdca je základom našej nádeje. Pre zásluhy Kristovej lásky môžeme dúfať, že obsiahneme večný život a všetky pomocné milosti k tomu potrebné. To­to je náplň kresťanskej nádeje.

Máriino srdce je prebodnuté mečom. Ona « trpiac spolu so svojím umierajúcim Synom na kríži, spolupracovala na Spasiteľovom diele celkom mimoriadnym spôsobom, a to poslušnosťou, vierou, nádejou a vrúcnou láskou, aby rak obnovila nadprirodzený život duší. Práve preto je našou matkou v nadprirodzenom poriadku » (LG 61).

Na druhej strane medaily je oslávená Panna s roztvo­reným náručím. 7. jej rúk vychádzajú lúče milostí, ktorý­mi chce zaplavil svet. « Materstvo Panny Márie v poriadku milosti trvá neprestajne... až kým sa nezavŕši večná spása

 

 

všetkých vyvolených. Lebo ani po svojom nanebovzatí ne­prestala v tomto spasiteľnom poslaní, ale svojím mnohoná­sobným orodovaním aj naďalej nám získava dar vecného spasenia. S materinskou láskou sa stará o bratov svojho Syna. čo ešte putujú a nachádzajú sa v rozličných nebez­pečenstvách a úzkostiach, dokiaľ sa nedostanú do blaženej vlasti » ÍLG (>2).

Panna Mária nás upozornila na túto svoju materinskú starostlivosť a povedala sv. Kataríne Labouré: « Všetci, ktorí budú nosiť túto medailu, dostanú hojné milosti. »

S kresťanskou nádejou teda opakujme modlitbu dôvery, ako je napísan í na medaile: « Bez hriechu počatá Panna Mária, oroduj za nás, ktorí sa k tebe utiekame. »

Posolstvo napomáhajúce LÁSKU

Bez lásky k Bohu a k blížnemu ľudský život je prázdny, je nanič. Láskou k Bohu zahoríme, ak si uvedomínc jeho lásku k nám. Pohľad na mariánsku medailu nás upozorňuje na túto lásku, hovorí nám o nej. Veď Kristovo srdce a kríž sú najvýrečnejšími dôkazmi tejto lásky. Bc-z nej by sme boli dodnes všetci v smrti v dôsledku dedičného hriechu. Kristovou láskou, ktorá ho priviedla až po smrť na kríži, nám bol vrátený život.

Milujúce Kristovo Srdce je s nami v Ľucharistii. Preto Panna Mária nás vyzýva: « Prichádzajte často k oltáru, tam obsiahnete hojné milosti! » Spievajme životom sloven­skú chrámovú pieseň: «Sem srdce k Srdcu dones, by vzbíklo plameňom... »

Božia láska sa nedala odradiť od svojho plánu spásy nevernosťou dvanástich kmeňov izraelských prvého vyvole­ného národa; zažala dvanásť nových hviezd — 12 apoštolov ktorí značia začiatok nového vyvoleného národa — Bo­žieho ľudu — Cirkvi. V nej sa zhromažďujú Božie deti bratia v Kristu. « Pozrite, akú veľkú lásku nám daro­

 

 

val Otec: voláme sa Božími deťmi a nimi aj sme. » ( 1 Jn 3,1). V tejto novej veľkej rodine je potrebné, aby pa­novala láska. Ako Panna Mária chce lúčami svojich milostí zaplaviť celý svet, tak aj my sa máme zaujímať o celý svet a nemyslieť len na seba. Ak je skutkom lásky dať blížnemu skyvu chleba, je skutkom lásky aj dopomôcť mu k väčšiemu duchovnému dobru. — Tak aj rozširovanie mariánskej me­daily je dôkazom lásky k blížnemu. Je známe, ako naši trpiaci bratia radi prijímajú medailu ako výraz nášho záuj­mu. nášho súcitu a našej všestrannej snahy im pomôcť. Skláňajme sa k svetu ozaj Máriiným srdcom. Tak to od nás žiada i Koncil: « Panna Mária bola vo svojom živote vzorom tej materinskej lásky, ktorou sa majú dať preniknúť všetci, čo spolupracujú s Cirkvou na jej apoštolskom poslaní pri preporodzovaní ľudí» (LG 65).

MODLITBA k Panne Márii zázračnej medaily

Panna Mária zázračnej medaily, ty si sa zjavila sv. Kata­ríne ako sprostredkovateľka milostí. Vypočuj teda moju naliehavú prosbu.

Do tvojich materinských rúk vkladám všetky svoje úmysly, duchovné a hmotné záujmy. Osmeľujem sa zveriť tvojej materinskej dobrote aj túto moju zvláštnu žiadosť

          . Dobrá Matka, prednes ju, pokorne prosím.

svojmu božskému Synovi. Ak sa neprotiví jeho vôli a slúži mi k duchovnému dobru, vypros mi ju.

Pozdvihni teda. mocná Panna, svoje prosiace ruky najprv k Pánovi, potom ich vystri ku mne a zošli na mňa lúče svojich milostí, aby s;i pri ich teple a svetle moja duša očisti­la. aby nelipla na pozemských veciach a kráčala za tebou až do dňa, keď sa stretneme v nebeskej sláve. Amen.

 

 

Pozdravujeme ťa. presvätá Panna. Ty si živý vzor putu­júcej Cirkvi; vedieš nás do Božieho kráľovstva.

Ožiar naše srdcia svetlom tvojho Nepoškvrneného po­čatia, aby sine sa oslobodili od hriechu a dôstojne žili ako svätý Boží ľud, ohlasujúc veľkosť Božej dobroty.

Nepoškvrnená Panna, ty si nechcela na tomto svete nič iné, než slúžiť Pánovi. Nauč nás žiť v dôvernosti s Bohom a v bratskom porozumení s ľuďmi, ako to od nás žiada sviatostná milosť krstu. Vypros nám, aby sme boli silní vo viere, radostní v nádeji a horliví v bratskej láske. Nech sme každý deň vernými svedkami evanjelia, ktoic nám ohlásil tvoj Syn, náš Pán, Ježiš Kristus. Amen.

 

 

MATKA USTAVIČNEJ POMOCI

Príklad na povzbudenie.

{Stalo sa na Slovensku v nedávnej minulosti).

193.        rodine zomrela marka. Asi po roku jej dcéra robila |X>riadok v matkinej izbe. Našla pritom malú knižočku pí­sanú rukou. Bolo to písmo jej najmladšieho brata. Spome­nula si, že viac ako pred štyridsiatimi rokmi, keď brat začal chodiť do gymnázia, matka ho raz poprosila: « Syn môj, pozri, moja modlitebná knižočka s modlitbami k Matke ustavičnej pomoci je už celá zodratá, veď je ešte po mojej mame. Písací stroj nemáme, ale ty máš pekný rukopis. Urob mi radosť a prepíš mi ju. Bude to veľká pamiatka od teba. Budem sa z nej každý deň za teba modliť. »

Najmladší syn celú knižočku naozaj krasopisne prepísal, ba ozdobil ju aj priliehavou kresbou. Keď ju odovzdával matke, usmiala sa a v oku sa jej zaligotala slza. Povedala mu: « Panna Mária ti to nikdv nezabudne. Ale ani ja. Ja si do knižky sama dopíšem modlitbu za teba. >»

Keď dcéra držala knižočku v rukách, bolo jej veľmi proti vôli zahodiť ju do jxx:e alebo dať do zberu. Zabalila ju a poslala poštou najmladšiemu bratovi. Myslela si: azda mu to bude milé. Nepripísala nič.

 

 

Keď asi o rok pripadlo druhé výročie matkinej smrti, najmladší brat aj s manželkou prišli na hrob matky a potom sa zastavili u sestry, ktorá poslala knižočku. Švagriná si ju odrazu zavolala do susednej i/bv a zdôverila sa jej: « Vieš, čo sa u nás odohralo? Tvoj brat, môj manžel, sa chcel so mnou minulého roku rozviesť. Nechcela som (i o lom hovo­riť. Už dlhší čas som vtedy uňho pozorovala, že nie je mi verný. Skontrolovali si to aj naši synovia, z ktorých dvaja sú už ženatí a jeden je ešte slobodný. Ja som už pre man­žela neznačila nič. Chlapci ho prosili, aby už aspoň im ne­robil hanbu a prestal s tou ženou chodiť. No on si nedal povedať, tým viac, že mal vysokú funkciu. Istého dňa nám povedal, že rozvodový súd bude vtedy a vtedv, ale že on odchádza

Na druhý deň odcestoval sám, bez kufrov. Vrátil sa ako vymenený, s úsmevom prišiel rovno ku mne a poprosil ma, aby som mu odpustila. Povedal mi: ’Bol som tam a tam na spovedi. Odpusť mi, klamal som vás všetkých. Ale odteraz nikdy viac. Som tvoj už navždy.’

Odvtedy všetci traja, otec, matka aj syn, chodia občas do toho ďalekého chrámu, kde sa manžel stretol s Bohom a cez neho so svojou rodinou. Na jeho obrátenie mala vplyv nielen knižočka, ktorú kedysi vlastnoručne prepísal, ale ešte viac vlastnoručne pripísaná modlitba jeho matky. Znela takto:

 

 

Matka ustavičnej pomoci, zverujem ti svojho syna, ktorý mi túto knižočku prepísal. Chráň ho, aby nczblúdil. A keby sa niekedy vzdialil, ty mu buď matkou prvej pomoci. Vráť ho Bohu a vráť ho ľuďom, ktorým patrí. Prosím ťa pre neho o milosť spásy, lebo nič väčšie a nič drahšie nad večnú spásu neviem mu prosiť. Buď mu ty dobrotivou matkou, keď mňa už nebude. Amen. »

194.        tom vstúpil do izby aj manžel a povedal svojej sestre: « Hej, sestra moja, tak to bolo. Naša mama sa vedela modliť za svoje deti. Len teraz viem, čo znamená sila matkinej modlitby. Vyše štyridsať rokov sa za mňa modlila, vari to mohla Panna Mária nevypočuť? »

Z dejín obrazu Matky ustavičnej Pomoci.

Keď sa uberáme od Hlavnej mariánskej baziliky Panny Márie v Ríme (S. Maria Maggiore), nazývanej Snežnej, k Lateránskcj bazilike ulicou Via Merulana, dostaneme sa ku kostolu svätého Alfonza s kláštorom redemptoristov. Keď vojdeme do kostola, upúta nás hlavný oltár, na ktorom je starodávny obraz Panny Márie Matky ustavičnej pomoci, známy a uctievaný na celom svete.

Obraz nie veľký je namaľovaný na dreve v gréckom štýle. Hlavu Matky Božej pokrýva tmavomodrý závoj, splývajúci na plecia. Nad čelom žiari výrazná hviezda, znak, že Panna Mária je Božou matkou. Závoj ako aj červený odev |xxl ním sú podľa starodávneho spôsobu zdobené zla­tými čiarami. Na ľavej ruke drží Božia Rodička Ježiška. Jeho šaty sú zelené a pláštik tmavožltý. Božie Dieťa sa ustrašene túli ku svojej Matke a díva sa hore, kde vidieť dvoch anjelov, prinášajúcich znaky mučenia. V prudkom ľaknutí sa mu zošmykla z nožičkv sandálka.

C o znamená tento obraz? Grécke písmená pri hlavách značia akoby druhé zvestovanie. Archanjeli Michal a Gabriel

 

 

ukazujú Božskému Dieťaťu, čo ho v živote čaká, a Svätej Panne oznamujú, že bude Matkou bolestnou. Matka Božia hľadí z obrazu s hlbokým smútkom. Z veľkých pootvore­ných očí akoby kanuli slzy a ústa sa k nám prihovárali: « Deti, hľaďte, ako vás milujem! Pre vašu spásu obetujem na smrť svoje jediné Dieťa. Dôverujte mi! Som Matkou ustavičnej pomoci! »

Dejiny obrazu sú veľmi pestré. Vznikol asi v dobe kri­žiackych výprav, keď v kresťanskom svete svätý František a jeho rád šíril pobožnosť k Ukrižovanému Spasiteľovi a jeho Bolestnej Matke. Odborníci ho považujú za dielo vý­borného a zbožného maliara asi z 1 3. storočia. Na sklonku 15. storočia — í ako hovorí starý pergamenový záznam z r. 1500), bol obraz uctievaný na ostrove Kréta a už vtedy bol známy zázrakmi. Ktoréhosi dňa nejaký kupec odniesol posvätný obraz, skryl ho medzi svoje zbožie a plavil sa do Talianska.

Obraz však nemal zostať v rodine súkromníka, ale mal byť vystavený verejnej úcte. Podľa tradície Panna Mária zjavila jednému dievčaťu: « 'Želám si, aby môj obraz bol vystavený medzi chrámom Márie Snežnej a svätého Jána v Lateráne. » Medzi týmito dvoma bazilikami stál na eskvi línskom pahorku kostolík svätého Matúša. Sem preniesli obraz dňa 27. marca 1499 v slávnostnom sprievode a po celé iri storočia tu bola uctievaná Mária ako Matka ustavič­nej |M)inoci.

Zachovali sa hodnoverné správy vážených autorov o lom. že lx»l v lejto dobe preslávený mnohými zázrakmi.

Počas francúzskej revolúcie bol kostol svätého Matúša (t 1789) /rúcaný Napoleonovým vojskom. Strážcovia mi­lostného obra/u, augustiniánski mnísi, ho zachránili a od stahovali sa s ním do kláštora Pannv Márie, zvaného « in Posterula ». Tam ho umiestnili vo svojej domácej kaplnke. Obávali %a ho totiž vystaviť v tých nepokojných časoch verejnej úcte.

 

 

Roky sa míňali a strážcovia milostného obrazu vymierali.

195.        roku 1853 zomrel posledný z nich, slepý brat Augustín Orsetti, a na obraz Matky ustavičnej pomoci sa celkom za­budlo.

Dva roky po smrti brata Orscttiho sa usadili v Ríme duchovní synovia svätého Alfonza de Liguori, redempto- risti. Božím riadením prišli na miesta, kde stával kedysi sta­roslávny chrám a kláštor svätého Matúša, a na jeho tros­kách si vybudovali kláštor a pri ňom kostol svätého Alfonza.

Po niekoľkých rokoch našiel jeden z Otcov redcmpto- ristov v kláštornom archíve zaujímavé správy o zbúranom kostole svätého Matúša a o milostnom obraze. Rozprával medzi spolubratmi, čo sa dozvedel /o starých zápisov. Vtedy jelen z kňazov. Páter Marchi, sa ozval: « Viem. kde ten obraz asi je. V mladosti som ho často vídaval. Ako študent som často navštevoval slepého brata Orsettiho a on ma ne­raz zaviedol do kláštornej kaplnky, ukazoval na oltár a hovorieval: « Michal, dobre sa dívaj na ten obraz! !e to obraz Matky ustavičnej pomoci. Kedysi býval v kostole svä­tého Matúša veľmi uctievaný a stávali sa pri ňom mnohé zázraky. Toto je ten istý obraz. Dobre si to zapamätaj! * Takto sa redemptoristi dozvedeli o milostnom obraze, ale vtedy ešte nikto z nich nevedel, že si Panna Mária želala, aby jej obraz bol uctievaný v chráme « medzi bazilikou Panny Márie Snežnej a svätého Jána v Lateráne ». teda v ich novom kostole.

Až február v roku 1863 vniesol nové svetlo. Jezuita Páter Blosi mal kázeň o Panne Márii. Medzi iným povedal aj to. čo sa dočítal o starobylom obraze Matky ustavičnej pomoci, ktorý rímski veriaci kedvsi veľmi uctievali. Spo­menul aj to. že v búrlivých rokoch sa obraz niekde stratil, takže už asi sedemdesiat rokov sa o ňom nič nevie. Kazateľ sa zmienil aj o želaní Božej Rodičky, čo sa týka miesta a dodal: « Daj, Bože, aby tu medzi poslucháčmi bol niekto, kto by o onom obraze vedel a povedal jeho strážcom, kde a

 

 

ako chce byť Panna Mária ustavičnej pomoci uctievaná. Kto vie, či nájdenie obrazu nie je v Božích plánoch práve teraz? »

Kázeň vzbudila v celom meste veľký záujem o obraz. Teraz už Otcovia redemptoristi boli nacistom. Žiadali pria­mo Svätého Otca Pia IX., aby obraz Matky ustavičnej po­moci bol znova verejne uctievaný.

Na výslovné želanie Svätého Otca obraz bol prenesený z kaplnky augustiniánov na miesto pôvodnej úcty 26. apríla 1866. '

23. júna r. 1867 bol obraz Panny Márie Marky usta­vičnej pomoci slávnostne korunovaný. Pamiatka tejto ko­runovácie sa obnovuje každoročne v nedeľu pred sviatkom svätého Jána Krstiteľa í24. júna).

Niet obdobného prípadu, že by sa úcta niektorého mariánskeho obrazu tak rozšírila po celom svete akt) práve úcta obrazu Matky ustavičnej pomoci.

196.        roku 1869 sa zišlo na cirkevnom vatikánskom sneme 750 biskupov a sídlo Matky ustavičnej pomoci bolo miestom dialógu o neomylnosti pápeža. Nejeden biskup tu spoznal milostný obraz Matky Božej a odniesol si ho aj pre svojich veriacich. Tak slávny mohučský biskup Ketteler ho v roku 1870 vystavil vo svojej katedrále a vydal aj pastierskv list, ktorým povzbudzoval svoje ovečkv k úcte a zasväteniu sa Matke ustavičnej pomoci. Anglický biskup Lacy tiež zasvä- lil Matke ustavičnej pomoci svoju diecézu, keď ho uzdra­vila po deväťročnej chorobe. Lvovský arcibiskup Twar- dowski postavil na jej počesť chrám a vvdal modlitebnú knižku.

Pre zaujímavosť uvádzame, že vo Francúzsku už v roku 1902 bol tento obraz vo 12.000 svätyniach. Ich o krásna mozaika sa skvie v Montmartrc, v národnej svätvni. V Anglicku. Belgicku. írsku je najrozšírenejším mariánskvm obrazom. Mnohými zázrakmi sa preslávil jej obraz v I.iver-

 

 

poole. N;ulhcrnc anglikánske katedrály v Leedsc a Middels- bourghu sú tiež zasvätené tejto mocnej Orodovníčke. Ba aj v niektorých protestantských chrámoch sa mu dostáva dô­stojnej úcty.

Kongregácia redemptoristov sama zasvätila svojej moc­nej Ochrankyni vyše 50 kláštorných kostolov.

Ctiteľmi Matky ustavičnej pomoci boli a sú mnohí cir­kevní hodnostári. Osobitne ju uctieval pápež Pius IX. a ako prvý zapísal svoje meno do knihy rímskeho bratstva Matky ustavičnej pomoci. Jeho veľkou radosťou bolo po­žehnávať jej obrazy posielané do celého sveta. Lev XIII. mal jej obraz na svojom pracovnom stole a pred ním skla­dal svoje okružné listy. A pápež Pius X. obdaril odpustkami mollitbu: « Matka ustavičnej pomoci, oroduj za nás! »

Na Slovensku šírili úctu k Matke ustavičnej pomoci hlavne synovia svätého Alfonza — redemptoristi. Svoje prvé misie konali Otcovia redemptoristi u nás 16. októbra 1874 v Rajci pri Žiline. Prichádzali k nám veriaci aj zo susednej Moravy.

Pre slovenských katolíkov je potešiteľná skutočnosť, že v pravoslávnej cirkvi je uctievaný obraz, veľmi podobný nášmu obrazu Matky ustavičnej pomoci. Rusi bo nazývajú Bohorodičkou Strastnou (bolestnou).

Pobožnosť k Matke ustavičnej pomoci.

Zásvä/ná modlitba k Matke ustavičnej pomoci

Najsvätejšia Panna Mária, ty si sa chcela nazvvať Mat­kou ustavičnej pomoci, aby sme nikdy neprestali v teba dôverovať.

Vrúcne ťa prosím, prijmi aj mňa medzi svojich slu­žobníkov a služobníčky. Zasväcujem ti svoj rozum, aby som stále pamätali a) na lásku, ktorej si hodná; zasväcujem ti

 

 

svoj jazyk, aby som chválili a) tvoje čnosti a rozširoval(a) úctu k tebe; zasväcujem ti svoje srdce, aby som po Bohu teba najviac milovali a).

Vznešená Kráľovná, chcem ti verne slúžiť; skry ma pod svoj ochranný plášť, pomáhaj mi vo všetkých potrebách tela

197.        duše, ale najmä v ťažkej hodine smrti.

ó Matka ustavičnej pomoci, viem. že ma viac miluješ, než ja môžem milovať seba. Buď preto mojou Matkou a Partou! Vládni a rozhoduj nad všetkým, čo som a čo mám! Nakladaj so mnou a so všetkým, čo je moje. ako sa ti páči!

Ó Matka moja, vypros mi požehnanie u Boha. Priho­váraj sa za mňa vo chvíľach mojej ľudskej slabosti, aby som ti zachovalí a) vernosť a raz v nebi ťa naveky chválil(a), milovali a) a ďakoval(a) ti. Amen.

Deviatnik k Matke ustavičnej pomoci

Deväťdňové pobožnosti, čiže deviatniky, sú najlepším spôsobom, ako si vyprosiť pomoc Panny Márie. Keď ju chceš konať, či už doma alebo v kostole, pokľakni po deväť dní pred obrazom Matky ustavičnej pomoci a modli sa vrúcne a s dôverou túto modlitbu:

O najsvätejšia Panna Mária, do tvojich rúk vložil Boh |M>klady »vojich milostí a svojho zľutovania. Ustanovil ťa /a našu M ti t k 11 a orodovníčku. Utiekam sa k tebe ylnv( á) dô­very v tvoju materinskú lásku a ustavičnú pomoc a prosím ťa o milosť, aby som vždy žil(a) podľa BoŽcj vôle a tvojho príkladu. Do tvojich rúk skladám svoje srdce, svoje každo­denné shirosti, ale najmä túto svoju prosbu... S dôverou očakávam, ma vypočuješ, Matka moja najmilšia, a preto ťa zlx>žno pozdravujem: Zdravas Mária...

Modlime »a: Prosíme, Pane, na príhovor svojej pa­nenskej Mal k v Márie osloboď nás od všetkej biedv a strasti a ochráň iiils, |*okorne kľačiacich pred tvojou tvárou, vo

 

 

svojej dobrote od všetkých nebezpečenstiev skrze Krista nášho Pána. Amen.

Ak jc ti to i no žne, účastni sa po tieto dni na svätej omši a pristúp k svätému prijímaniu a cez deň často obetuj svoje práce a bolesti Bohu a pros o pomoc Pannu Máriu.

LITÁNIE K MATKE USTAVIČNEJ POMOCI

Len pre súkromnú pobožnosť

Pane, zmiluj sa nad nami!

Kriste, zmiluj sa nad nami!

Pane, zmiluj sa nad nami!

Kriste, uslyš nás!

Kriste, vyslyš nás!

Otče z nebies, Bože,

Synu, Vykupiteľ sveta. Bože,

Duchu Svätý. Bože,

Svätá Trojica, jeden Bože.

Svätá Mária,

Svätá Božia Rodička,

Svätá Panna bez poškvrny dedič­ného hriechu počatá.

My úbohí hriešnici voláme k tebe.

Aby sme Boha, najvyššie dobro, z celého srdca milovali.

Aby sme Pánu Ježišovi, tvojmu Božskému Synovi, boli vo všetkom podobní,

Aby sme teba, najblahoslavenejšia Panna, nežne a vrúcne milovali,

Aby sme hriech, toto jediné zlo, mali v nenávisti.

zmiluj sa nad nami.

oroduj za nás!

Ó Mária pomôž nám!

 

 

Aby sme často na posledne veci mysleli.

Aby sme často sväté sviatosti hodne prijímali.

Aby sme sa blízkych príležitostí ku hriechu všemožne varovali,

Aby sme ani v jeden deň svojho života modlitbu nezanedbali,

Aby sme sa najmä v pokušení modlili.

Aby sme nepriateľom odpustili a všetkým ľuďom dobré žičili,

Aby sme s pokáním zo dňa na deň neodkladali,

Aby sme na odstránení zlých zvy­kov horlivo pracovali,

Aby sme v Božej milosti žili a zomreli.

Vo všetkých potrebách duše i tela.

198.        chorobách a bolestiach.

199.        chudobe a núdzi,

200.        prenasledovaní a opustenosti.

201.        súženiach a trápeniach,

202.        časexh nepokojov a nákazlivých chorôb,

203.        diabolských pokušeniach,

204.        pokušeniach zlého sveta,

205.        pokušení proti svätej čistote,

V' boji proti zlým náklonnostiam,

206.        každom nebezpečenstve hrie­chu,

Keď dôjdeme na koniec pozem­ského života,

Ó Mária pomôž nám!

« — »

« — »

Keď budeme ležať na smrteľnej posteli,

Keď myšlienka na blížiacu sa smrť bude nás napínať strachom.

Keď nás bude v rozhodujúcej ho­dine diabol pokúšať k zúfalstvu, Keď nám kňaz dá posledné rozhre­šenie a udelí nám sviatostné poma­zanie

Keď príbuzní a priatelia pri našej posteli budú s plačom stáť a za nás sa modliť.

Keď náš zrak zhasne a srdce nám prestane biť,

Keď budeme svoju dušu odovzdá­vať do rúk Stvoriteľa,

Keď sa naša úbohá duša objaví pred Božským Sudcom.

Keď budeme musieť v očistco- vých mukách trpieť a túžiť po hľadení na Boha.

Baránok Boží, ty snímaš hriechv sveta,

Baránok Boží, ty snímaš hriechv sveta.

Baránok Boží, ty snímaš hriechy sveta,

Kriste, uslyš nás!

Kriste, vyslyš nás!

207.        Oroduj sa nás svätá Božia Ro­dička,

208.        aby sme boli hodni prisľúbení Kristových.

O Mária pomôž nám! « — »

« — »

« — »

« — »

« — »

« — »

« — »

« — » odpusť nám. Pane! vyslyš nás. Pane! zmiluj sa nad nami!

 

 

Modlime sa: Pane Ježišu Krisie, ty si nám svoju Ro­dičku. Pannu Máriu, ktorej pamätný obraz uctievame, dal za matku, ochotnú vždy pomáhať; daj, aby sme s jej mate­rinskou pomocou, o ktorú ju stále prosíme, dosiahli hojné ovocie tvojho vykúpenia. Lebo ty žiješ a kraľuješ na veky vekov. Amen.

(Pieseň K nebesiam dnes zaleť pieseň).

 

 

 

 

 

 

Mučenica čistoty s ružencom v ruke.

Sv. Mária Goretti (t 1902) svätica nášho storočia, |xxlľa svedectva matky, ktoré zverila otcovi dominikánovi, zvie¬rala v ruke ruženec, celý roztrhaný pri násilí, ktoré jej spôsoboval vrah.

Cez tri mesiace pred mučeníctvom mala Mária Goretti v rukách stále ruženec a odkladala ho iba vtedy, keď jej prekážal v práci. Dosvedčil to i sám jej vrah, Alexander Serenelli. lebo na ňu stále striehol s úmyslom napadnúť ju vo vhodnej chvíli.

Panna Mária, ktorú si veľmi uctievala, ju podporovala v jej nerovnom boji s Alexandrom a urobila z tohto chudobného nevzdelaného dievčaťa hrdinku panenstva.

 

Svätý Anton Paduánsky (t 1231 ) sa modlieval tri Zdravasy, aby si uctieval Máriino panenstvo, a zachoval si sv. panenstvo mysle, srdca a tela.

Zdravas Mária je sama v sebe typicky mariánska modlitba, ale aj trojičná. « Trojnásobne » sa považuje ako znak dokonalých vecí (Omne trinum perfectum). Opakovanie Zdravasov je časté po roku tisíc a mnohé duše sa ich pomodlia až tisíc denne. Tento zvyk sa zachoval u východných mníchov a u tých, čo sa modlia celý ruženec so 150 Zdravasmi.

Rozšírenie.

Svätci a rehole rozširovali pobožnosť troch Zdravasov.

Svätý Leonard z Porto Maurizio (1676-1751) ju odporúčal všetkým a pripomínal mnohé milosti obrátenia. Osobitne ju odporúčal kňazom, ktorí duchovne viedli vojakov, najmä vo vojne, a boli viac vystavení nečakanej smrti. Spovedníkom odporúčal dávať ako dočasné pokánie kajúcnikom. napr. aby sa modlievali každý deň tri Zdravasy až do najbližšej spovede.

Takisto konal svätý Alfonz Mária de Liguori a to neúnavne. Vo svojich spisoch to spomína najmenej dvadsaťkrát. Od neho to zdedili redemptoristi. Medzi nimi si zasluhuje spomienku svätý Klement Mária Hofbauer a svätý Gerard Maiella.

Spomenieme iných svätých: svätého farára arského, svä¬tého Gabriela od Scdembolestnej. Ďalej svätý P.G. Eymard. svätý Anton Claret, svätý Ján Bosko, svätá Gemma Galgani atď.

Pobožnosť troch Zdravasov potvrdili pápeži a odpo¬rúčali ju: Lev XIII., ktorý ju obdaril odpustkami, Ján XXIII. (máj 1959) a Pavol VI. (marec 1964).

Súhlas svätých, požehnanie pápežov, neprerušená prax miliónov veriacich stačí, aby dali pevný základ tejto pobožnosti.

 

 

Panna Mária súhlasí s tým, Čo jej synovia a dcéry jednoducho očakávajú od jej veľkodušnej dobroty. Potvrdzujú to nespočetné a mimoriadne milosti tých, čo tomu uverili a úplne sa jej odovzdali.

Môže to byť zbytočné, ale chceme dodať, že v jednom zjavení omilostenej osobe sa Panna Mária zverila: « Pobožnosť Troch Zdravasov je mi vždy milá.

Každý deň máte dôkazy jej účinku. Nepochybujte o tom, že keby sa všade modlili Tri Zdravasy, už dávno by bola uzmierená spravodlivosť môjho Syna. »

Mohlo by sa povedať: « skús tomu veriť ». Len verme v moc príhovoru Panny Márie a « vezmime ju za slovo ». Pre ňu je ľahšie udeliť, čo prosíme, ako nám veriť.

 

Pravidlá tejto pobožnosti.

Panna Mária žiadala tri Zdravasy, nie jedno.

1.             Tri Zdravasy každý deň.

2.             Prísľub sa vzťahuje na dobrú smrť, čiže na spásu duše.

3.             Tri Zdravasy sa žiadajú na uctenie každej z troch božských Osôb.

Metóda rozširovania pobožnosti troch Zdravasov.

Začať s deťmi pri katechizme, len čo sú schopné chápať. Pre mladých je príležitosť napr. náhla smrť priateľa. Pre všetkých, keď sa vysvetľuje pravda večného za¬tratenia, pekla a keď sa chce vzbudiť túžba po večnom živote s osláveným s Pánom Ježišom Kristom v nebi.

Zaistiť si spoluprácu matiek. Častejšie im pripomenúť túto pobožnosť, vysvetliť jej hodnotu a vhodne ich povzbudiť rozširovať ju.

Využívať mimoriadne kázne: ľudové misie, novény k Panne Márii, duchovné cvičenia, obnovy, mesiac máj. atď.

Pestovať ju v skupinách, ktorý sa častejšie stretajú s kňazom.

Využiť horliteľov a horliteľky pre individuálnu činnosť.

Navrhnúť ju rodičom ako poslednú vôľu pre deti, keď majú opustiť tento svet. Takisto pre kňazov v duchovnej službe.

Neobmedziť sa na číre navrhnutia a na prijatie po¬božnosti lxrz predbežného a opakovaného vysvetľovania významu, cieľa a účinku pobožnosti.

Prispieť, aby ju kázali a rozširovali iné osoby, ak by niekto nebol presvedčený o jej dobrote.

Dať určitú slávnosť záväzku, najmä ak sa to koná spoločne.

Je užitočné odovzdať pamiatkový obrázok o prijatí záväzku modliť sa tri Zdravasy a navrhnúť, aby ho mali na nočnom stolku.

Často pripomínať vernosť, najmä pri kázňach o posledných veciach.

Nezabudnúť ju potvrdzovať osobitnými mariánskymi príkladmi.

Nevyhnutné je aj podrobne vysvetliť obsah tejto jedinečnej mariánskej modlitby.

Duchovní pastieri by si mali vziať k srdcu túto pobožnosť, aby pomohli dušiam spasiť sa. Panna Mária je cesta spásy.

 

Zázračná medaila

Svätý Maximilián Kolbe rozpráva túto udalosť, ktorú sám nazval « dosť zázračnou ».

« Určitý čas som sa ako chorý a ako kaplán v nemocnici v Zakopanom. Istá žena tam už umierala. Pripravovala sa na smrť. No s veľkou bolesťou rozprávala o manželovi; už nedúfala, že sa obráti. V tých dňoch prišiel do nemoc -

 

 

nicc. Chcel som mu poradiť vhodné čítanie, chcel som sa s ním vyrozprávať o náboženských otázkach, no odpovedal mi: « Potrebujem jasnejšie dôkazy. » No vôbec sa neusiloval Čítať vážnejšie knihy. Keď ma pred odchodom prišiel pozdraviť, urobil som posledný pokus. Ponúkol som mu zázračnú medailu. Prijal ju. Potom som mu navrhol, aby sa vyspovedal. « Nie som pripravený. Nie! Absolútne nie! », bola jeho odpoveď. No... potom sa mu zohli kolená a so slzami v očiach sa vyspovedal. »

Svätec vyrozprával túto epizódu v prvom čísle svojho časopisu Rycerz roku 1924. Komentoval to takto: 'Ne¬poškvrnená zvíťazila aj l>ez jasnejších dôkazov.’ Buď jej sláva naveky! »

PÔVOD medaily Panny Márie

Paríži na Rue due Bac 140 v kaplnke Dcér kresťan¬skej lásky sv. Vincenta de Paul sa viackrát zjavila Panna Mária sv. Kataríne Labouré, ktorá zasvätila celý svoj život službe núdznym a trpiacim. Zjavenie 27. novembra 1830 sa stalo najpopulárnejším. Panna Mária sa zjavila stojaca na zemeguli s roztvorenými ramenami. Z jej rúk vychádzali svetelné luče; naznačovali milosti, ktorými Panna Mária chcela zaplaviť svet. Okolo tohto videnia sa zjavil nápis: « Bez hriechu počatá Panna Mária, oroduj za nás, ktorí sa k tebe utiekame! »

Potom sa obraz zmenil; predstavoval druhú stranu me¬daily. ako ju dobre poznáme. Oslávená Panna povedala: « Daj zhotoviť medailu podľa tohto vzoru. Tí, čo ju budú nosiť, obsiahnu veľké milosti. Premnohé milosti obsiahnu tí. čo ju budú nosit“ s dôverou. »

Po začiatočných ťažkostiach medaila bola zhotovená.

188.  súvislosti s jej rozšírením bolo treba zaznačiť mnohé milosti, obrátenia, uzdravenia; ľud sám nazval medailu « zázračnou ». Parížsky arcibiskup msgr. Quelen, ktorý vyšetril udalosti na Rue du Bac, vyhlásil: « Rýchlosť, s akou sa rozširuje úcta k Panne Márii skrze jej medailu, mnohé účin¬né milosti a dobrodenia, o ktorých svedčia sami veriaci, sú znamením, ktorým nebo potvrdzuje pravdivosť slov omilostenej Sestry. »

Roku 1846, j KÍ obrátení Žida Alfonza Ratisbona skrze zázračnú medailu, pápež Gregor XVí. potvrdil mienku par힬skeho arcibiskupa.

Je tiež zaujímavá súvislosť medzi udalosťami v Lurdoch a na Rue du Bac v Paríži. Sv. Bcrnadeta povedala: « Pani vyzerala tak ako na zázračnej medaile, ktorú nosím. » Aj povzdych na medaile: « Bez hriechu počatá Panna Mária... » je v súlade s článkom viery o Nepoškvrnenom počatí Panny Márie, ktorý niekoľko rokov po parížskych zjaveniach, v roku 1854, slávnostne definoval pápež Pius IX. a Panna Mária potvrdila v Lurdoch r. 1858.