Piate prikázanie - nazabiješ !

 

KRESŤANSTVO - v Biblii sa spomínajú štyri prípady suicidia ( sebevraždy )- kráľ Saul a jeho zbrojnoš, Abimelech, Achitofel a Judáš

 Porovnaj - Abimelech, Judas, Achitofel

Podľa biblického opisu pri nej zahynul izraelský kráľ Saul a jeho traja synovia: Jonatán, Abínádab a Malchíšúa:

Kresťanstvo odmieta samovraždu, nabáda človeka, aby trpezlivo znášal utrpenie, ktoré mu život prináša  porovnaj - kniha Jób

V knihe Exodus v hlave 20 vo verši 13, ako aj v knihe Deuteronomium v hlave 5 vo verši 17, čítame veľmi stručný príkaz: „Nezabiješ!“ Nelíši sa v tomto ani Katechizmus.

Širšie vysvetlenie nájdeme u Matúša v hlave 5 vo veršoch 21 až 22, kde Kristus hovorí: „Počuli ste, že otcom bolo povedané: Nezabiješ! Kto by teda zabil, pôjde pred súd. No ja vám hovorím: Pred súd pôjde každý, kto sa na svojho brata hnevá. Kto svojmu bratovi povie: Hlupák, pôjde pred veľradu. A kto mu povie: Ty bohapustý blázon, pôjde do pekelného ohňa.“

Piate prikázanie predstavuje každé ubližovanie sebe a iným na tele alebo na duši. Voči sebe človek porušuje prikázanie aj vtedy, ak zanedbáva svoje zdravie a nestará sa oň, ubližuje si fajčením, nadmerným požívaním alkoholu a drog a všetkým, čo ubližuje jeho telu a duši a tiež samovražda. Každý hnev, nadávanie iným, fyzické ubližovanie iným, nenávisť a samozrejme vražda patrí do tohto prikázania. Všetky únosy, terorizmus, týranie.

Vražda nenarodených detí a eutanázia sú ťažké hriechy. Nenarodené dieťa nemá možnosť sa brániť. Hriechom proti piatemu prikázaniu je aj každé konanie, ktoré vyvolá v druhých spáchanie hriechu. Je to pokúšanie.

 Stanovisko katolíckej Cirkvi k samovrahom - Samovražedný syndróm: podnety k samovražde

Človeka možnontiež psychologicky - duchovne

Gabriele Amorth - Mocnejší než zlo

 

Neexistují pouze vraždy pomocí střelných zbraní, bomb, chemických přípravků a potratú nožů. Existuje totiž velké množství zpúsobů vraždění, které dokonce nikdo jako takové Vůbec nebere.

Jedná se skutečně o velkou rafinovanost ďábelského kalibru. Druhého člověka lze zabít také psychologicky. Takových případů je nespočet.

Je možné druhého podrobit nemilosrdné kritice před ostatními, a uvést ho tak k zoufalství.

 

 

Prostřednictvím pomluv je možné druhému zamezit v tom, aby životem kráčel se vztyčenou hlavou, je možné ho zabít citové a mravně před jeho příbuznými, možné zbavit ho cti před jeho vlastními potomky. Pomluv je opravdu strašné zlo. V Prvním listu svatého apošli Jana čteme, že ten, kdo nenávidí svého bratra, je vrah.

Opravdu, je těžké říct, že takové případy nejsou skutečnými vraždami. Existují mužové a ženy, jejichž život byl kompletně zničen prostřednictvím fyzického a psychického násilí. Často dochází k tomu, že takto postižení lidé jsou silně pokoušeni a ponoukáni k sebevraždě, protože prostřednictvím zabití svého těla chtějí uniknout tomu, kdo nemilosrdně trýzní jejich duše.

Je to vražda, která m být únikem před jinou vraždou. Existuje také enormní množství lidí, kteří se rozhodnou k tomu, že se budí pomalu zabíjet sami tak, že v sobě uhasí city, touhy a hnutí srdce.

 

Prožívají život bez radosti a bez naděje. To je triumf zlého ducha, který před člověkem zakrývávelkolepost Božího milosrdenství, nesmírnost jeho odpuštění, jeho' nekonečnou dobrotivost a jeho ochotu přijmout každé člověka, který o to stojí.

Jakou radost však člověk zakúsi když se odevzdá do rukou Boží prozřetelnosti. Kořenem toho všeho je hřích pýchy, a to jak u toho, k zlo působí, tak u toho, kdo ho musí snášet, a nevidí možnost, jak z bludného kruhu zla uniknout.

 

Pak jsou i tací, kteří si již na zlo zvykli, touží po něm neustále a nikdy ho nenabaží. Existují profesionální a sérioví vrazi, zabijáci kteří své zabíjení ospravedlňují náboženskými nebo jinými důvody.

Zlý duch je zde jasně při díle, je to on, kdo člověk namlouvá, že ve skutečnosti to není tak velké zlo, že nestojí za to, aby člověk konal dobro, neboť je tu vždy někdo, kdo ti nakonec způsobí škodu a zlo...

 

Nemocná společnost plodí nemocné děti

 

Když se pak v lidské duši ozvou poslední zbytky mravnosti či ponaučení, která člověk tlul ještě jako dítě, ozvou se argumenty, že se jedná o již překonané záležitosti, o bigotnost, o něco zhola neužitečná, neboť skutečný život je úplně něco jiného.

Tuhle špinavou práci konají často reálné osoby, je to hlavně dílo prostředí, v němž lidé žijí. Nemocná společnost plodí nemocné děti, choré instituce a zkažené učitele, kteří jsou odborníky na lži.

Zkaženost působí hloubce. Pomysleme jenom na referenda o dovolenosti potratu a rozvodu. Jedná se o zhoubné a hluboce klamné púsobení zlého ducha, které bohužel postihuje mnoho katolíků, kteří hlasovali na základě následujících úvah: Nikdy bych nepřistoupil k potratu a nikdy bych se nechtěl rozvest. Z jakého důvodu bych ale měl bránit v takovém jednání těm, kdo nemají totožné přesvědčení jako já?

Kdo jsem já, abych si osoboval právo posuzovat obtížné situace těch ostatních? Pak nastupuje rafinované uvažování nasledujícího typu: Jak si mohu osobovat rozhodování o extrémní situaci ženy, která otěhotněla po znásilnění? V dané souvislosti je vhodné pokusit se aplikovat podobný zpúsob uvažování na vraždu nebo na krádež a ihned si uvedomíme, že prostě nefunguje.

Podobné rafinované techniky se dnes užívají při kampani na podporu eutanazie. já bych nikdy sám sebe nezabil, jestliže se ale nějaký človek nachází v situaci, kdy ho očekává velmi dlouhé p beznadějné utrpení, jak bych mu mohl bránit, když se chce vyhnout nekonečnému trápení? Já bych nikdy své dite nezabil. Jestliže ovšem někoho čeká život v ponížení a utrpení bez naděje a východiska, jak bych mohl bránit jeho příbuzným v tom, že chtějí člověku pomoci všemu tomu předejít...

 

Skoro ve všech takových případech jsou to nevinní, kteří jsou povinováni strpět hříšná rozhodnutí, která za ně udělají jiní. Jedná se o nenarozené dítě, které je odstraněno umělým potratem, o nemocného, který podstupuje eutanazii, o děti rodičů, kteří se rozvádějí.

»Nechte děti přicházet ke mně, nebraňte jim, neboť takovým patří Boží království.«" (Mk 10,14). Ihned po tomto výroku se ve všech synoptických evangeliích vypravuje epizoda o bohatém mladíkovi, na něhož Ježíš pohlédl se zalíbením a po němž chtěl, aby opustil všechno, co měl, a následoval ho na cestě dokonalosti. Právě dítě je předkládáno jako vzor dokonalosti v tom, že důvěřuje a otevírá se tomu, co dostává od svých rodičů.

 

Právě tak máme s důvěrou přijímat Boží království. Od mladých lidí Ježíš proto požaduje, aby ho následovali se stejnou prostotou, jakou projevovali ve svém dětství.

 

 

Od mladých lidí Ježíš proto požaduje,

aby ho následovali

 

V pěti z posledních šesti velkých zjevení se Panna Maria zjevila právě dětem a dospívajícím. Jedná se o zjevení v La Salette, Lurdech, ve Fatimě, v Banneux a v Kibehu. Na Rue du Bac v Paříži se Panna Maria zjevila mladé řeholní sestře, která vyprávěla, že k prvnímu setkání s Pannou Marií jí za hluboké noci dovedl její anděl stráž­ný, který se jí zjevil jako malé dítě. Také v Medžugorje došlo k prvním zjevením v době, kdy byli vizionáři ještě velmi mladí.

„Nechte děti přicházet ke mně, nebraňte jim!" To je Kristovo napomenutí, na které se systematicky zapo­míná a které se také nerespektuje. Rodina a společnost rozhodne neusnadnují k rozhodnuti nasledovat ho, ba spíše jím v tom všem nechutne bráni. Z tohto hlediska je snadno pochopitelné, proč se mladí lidé tak snadno stávají kořistí toho zlého ducha.

Gabriele Amorth - Mocnejší než zlo

 

 

     Ľudský život je posvätný, pretože už od počiatku zahrňuje stvoriteľskú činnosť Boha a stále zostáva vo zvláštnom vzťahu k Stvoriteľovi, svojmu jedinému cieľu.
     Len Boh je Pánom života od jeho začiatku až do jeho konca! Nikto a za žiadnych okolností si nemôže privlastňovať právo priamo zničiť nevinnú ľudskú bytosť.
     I. Úcta k ľudskému životu.

     Písmo v rozprave o tom, ako Kain zo závisti zabil Ábela, odhaľuje, že od počiatku ľudských dejín bol v človekovi hnev a žiadostivosť ako následky prvotného hriechu. Človek sa stal nepriateľom svojho blížneho. Boh prehlasuje túto bratovraždu za ničomnosť:„ Čo si to urobil? Počúvaj, preliata krv tvojho brata kričí ku mne zo zeme. Budeš teraz prekliaty a vyvrhnutý zo zeme, ktorá otvorila ústa, aby z tvojej ruky prijala krv tvojho brata“ (Gn 4,10-11).

 O závisti

     Písmo upresňuje zákaz piateho prikázania v knihe Ex 23,7: „Nedovolíš, aby bol zabitý nevinný a spravodlivý.“ Svojvoľné zabitie nevinného prísne odporuje dôstojnosti ľudskej bytosti, svätosti Stvoriteľa. Zákon, ktorý zakazuje túto vraždu, má všeobecnú platnosť: zaväzuje všetkých a každého, vždy a všade. 
V horskom kázaní Pán Ježiš pripomína prikázanie „Nezabiješ!“ (Mt 5,21) a pridáva k nemu zákaz hnevu, nenávisti a pomsty. Naviac hovorí a žiada od svojho učeníka, aby nastavil druhú stranu tváre, aby miloval svojho nepriateľa. On sám sa nebránil a Petrovi povedal, aby nechal meč v pošve.

     OPRÁVNENÁ OBRANA
     Oprávnená obrana osôb a spoločenstiev netvorí výnimku zo zákazu usmrtenia nevinného, čo znamená svojvoľnú vraždu. Z osobnej obrany môžu vzísť dva dôsledky, prvým z nich je záchrana vlastného života, zatiaľ čo druhým je zabitie útočníka... Len prvé je chcené, druhé nikdy, hovorí Tomáš Akvinský vo svojej Summe Theologiae.

     Láska k sebe je hlavnou zásadou mravnosti. Je preto oprávnené presadzovať rešpektovanie svojho práva na život. Kto bráni svoj život, nie je vinný z vraždy, t.j. keď je donútený zasadiť útočníkovi smrteľnú ranu.

Oprávnená obrana môže byť nielen právom, ale aj závažnou povinnosťou toho, kto je zodpovedný za život druhých, za všeobecné blaho rodiny alebo občianskeho spoločenstva. Zachovať všeobecné blaho spoločnosti vyžaduje, aby bol útočník zneškodnený. Z toho dôvodu tradičné učenie Cirkvi uznalo, že je odôvodnené právo a povinnosť právoplatnej verejnej moci ukladať tresty primerané závažnosti zločinu, bez toho, aby vylučovala, v prípade krajnej závažnosti, trest smrti. Z toho dôvodu majú nositelia verejnej moci právo použiť zbraň k odvráteniu útočníka od občianskeho spoločenstva zvereného ich zodpovednosti.

     Prvým cieľom trestu je napraviť neporiadok spôsobený vinou. Ďalej cieľom trestu je obrana verejného poriadku a bezpečnosť osôb. Nakoniec trest má tiež liečebnú hodnotu, má prispievať k náprave vinníka.

     VRAŽDA
Piate prikázanie zakazuje ako ťažké prehrešenie sa, ak ide o priame a úmyselné zabitie. Vrah a tí, ktorí úmyselne spolupracujú na zabití, páchajú hriech, ktorý volá k nebu o pomstu. S tým súvisí aj nepriama účasť na vyvolaní smrti. Rovnako vystavovať nebezpečenstvu osoby bez vážneho dôvodu, taktiež odmietnutie pomoci nejako ohrozenej osoby.
     Za nechcenú vraždu nie je človek mravne zodpovedný. Lenže nie je ospravedlnený, ak bez vážnych dôvodov jednal tak, že spôsobil smrť, i keď nemal úmysel smrť priviesť.

     POTRAT
     Ľudský život musí byť absolútne rešpektovaný a chránený už od okamihu počatia. Už od prvej chvíle jeho existencie majú byť ľudskej bytosti priznané práva osoby, medzi nimi je neodňateľné právo každej nevinnej bytosti na život. Túto skutočnosť uvádza Sv. písmo u proroka Jeremiáša 1,5: „Prv, než som ťa utvoril v lone, poznal som ťa, prv než si vyšiel z materského lona, posvätil som ťa“. Rovnako nachádzame u starých cirkevných otcov: Nezabiješ zárodok potratom a nenecháš zahynúť novorodenca!

 Právo na život

Formálna spolupráca pri potrate je hriechom. Cirkev trestá tento zločin proti ľudskosti, proti ľudskému životu kanonickým trestom exkomunikácie. Kto vykonal alebo si nechal vykonať potrat (dokonalý), padol do exkomunikácie, ktorá nastupuje bez rozhodnutia predstaveného. Cirkev tu nemieni ustúpiť, teda zužovať pole milosrdenstva. Tým zdôrazňuje závažnosť spáchaného zločinu, nenapraviteľnú škodu spôsobenú nevine zabitej obeti, jej rodičom a celej spoločnosti.

     EUTANÁZIA
     Priama eutanázia spočíva v ukončení života osôb postihnutých, nemocných alebo už blízkych smrti. Nech sú dôvody a prostriedky akékoľvek, je mravne neprijateľná! Je to vražda!

 

 Exorcizmus, zviazanosť, posadnutia, špiritizmus, mágia

     
   SAMOVRAŽDA 

 

 Každý je zodpovedný za svoj život pred Bohom, ktorý mu ho dal. Samovražda sa prieči prirodzenému sklonu zachovať si svoj život a udržať ho aj naďalej. Závažne odporuje správnej láske k sebe. Samovražda je proti láske k živému Bohu. Úmyselná spolupráca na samovražde sa prieči mravnému zákonu. 
     Ťažké psychické poruchy, úzkostlivosť alebo nadmerný strach zo skúšky, z utrpenia alebo z mučenia môžu zodpovednosť samovraha zmenšiť. Nad večnou spásou osôb, ktoré sa usmrtili, sa nemá zúfať. Boh im môže dať príležitosť pre spasiteľnú ľútosť cestami, ktoré pozná len on sám. Za osoby, ktoré si siahli na život, sa Cirkev modlí.

     II. Rešpektovanie dôstojnosti osôb.

     ÚCTA K DUŠI DRUHÉHO: POHORŠENIE
Pohoršenie je postoj alebo chovanie sa, ktoré navádza druhého k páchaniu zla. Pohoršenie nadobúda zvláštnej závažnosti pre postavenie tých, ktorí ho dávajú, alebo pre slabosť tých, ktorí sú mu vystavení. Pohoršenie je ťažké vtedy, keď ho dávajú tí, ktorí majú podľa prirodzenosti alebo z funkcie učiť a vychovávať druhých. Pohoršenie môže byť vyvolané zákonom alebo módou alebo verejnou mienkou. Lukáš hovorí:„Nie je možné, aby neprišlo pohoršenie, ale beda tomu, od koho pochádza!“

     REŠPEKTOVANIE ZDRAVIA
Život a telesné zdravie sú cenné dary od Boha. Máme sa o ne rozumne starať a brať priamo do úvahy potreby druhých a všeobecné blaho. Užívanie drog spôsobuje ťažké škody na zdraví a na ľudskom živote - je to útok na život.

     ÚCTA K SEBE A VEDECKÉ BÁDANIE
I keď vedecké bádanie je potrebné, ale bádanie alebo pokusy na ľudskej bytosti nemôžu oprávňovať k zákrokom, ktoré sú samé osebe proti dôstojnosti osoby a proti mravnému zákonu. Prípadný súhlas jednotlivcov takéto zákroky neospravedlňuje. Pokusy na ľuďoch nie sú v súlade s dôstojnosťou osoby, tým viac ak sú vykonávané bez súhlasu dotyčnej osoby, alebo osoby blízkej, ktorá je k tomu oprávnená. Transplantácia orgánov nie je prijateľná, ak nebol daný súhlas od darcu alebo jeho blízkych alebo k tomu oprávnenej osoby.

     REŠPEKT K TELESNEJ INTEGRITE
Únosy a branie rukojemníkov, alebo aj amputácia alebo sterilizácia nevinných osôb sú priamo proti mravnému zákonu.

     ÚCTA K MŔTVYM
S telami zosnulých sa má zachádzať s úctou a s láskou vo viere a v nádeji na vzkriesenie. Pochovávanie mŕtvych je jeden zo skutkov telesného milosrdenstva, vzdáva česť Božím deťom, chrámu Ducha Svätého. Pitva mŕtvych môže byť prípustná kvôli súdnemu pokračovaniu alebo kvôli vedeckému bádaniu. Nezištné darovanie orgánov po smrti je oprávnené a môže byť záslužné. 
     Cirkev dovoľuje kremáciu, ak taká voľba nespochybňuje vieru vo vzkriesenie mŕtvych.

     III. Obrana mieru

     HNEV
Hnev je túžba po pomste. Túžiť po pomste je zlo, ktoré je potrebné potrestať, je nedovolené; je však chvályhodné uložiť odčinenie, aby sa napravili neresti a zachovala spravodlivosť. Ak ide hnev až tak ďaleko, že človek chce s plným vedomím zabiť blížneho alebo ho vážne zraniť, ťažko to odporuje láske, je to smrteľný hriech. Pán Ježiš hovorí: „Každý, kto sa na svojho brata hnevá, patrí pred súd“ (Mt 5,22).

     DOBROVOĽNÁ NENÁVISŤ
Odporuje láske, je hriechom, keď pre človeka chce úmyselné zlo. Nenávisť k blížnemu je ťažkým hriechom, keď niekto vedome chce, aby blížny mal veľkú škodu.

     MIER
     Úcta k ľudskému životu a jeho rozvoju vyžaduje mier! To nie je len obyčajný nevojnový stav, ale slobodná komunikácia medzi ľudskými bytosťami, rešpektovanie dôstojnosti osoby i národov a trvalého bratstva.

     CHRÁNIŤ SA VOJEN
     Piate prikázanie zakazuje svojvoľné ničenie ľudského života. Obrana je potrebná. Jej rozsah zvažujú vrchnosti: svetská i cirkevná. V ozbrojených konfliktoch stále platí mravný zákon.

Piate prikázanie

V knihe Exodus v hlave 20 vo verši 13, ako aj v knihe Deuteronomium v hlave 5 vo verši 17, čítame veľmi stručný príkaz: „Nezabiješ!“ Nelíši sa v tomto ani Katechizmus. Širšie vysvetlenie nájdeme u Matúša v hlave 5 vo veršoch 21 až 22, kde Kristus hovorí: „Počuli ste, že otcom bolo povedané: Nezabiješ! Kto by teda zabil, pôjde pred súd. No ja vám hovorím: Pred súd pôjde každý, kto sa na svojho brata hnevá. Kto svojmu bratovi povie: Hlupák, pôjde pred veľradu. A kto mu povie: Ty bohapustý blázon, pôjde do pekelného ohňa.“

     Ľudský život je posvätný, pretože už od počiatku zahrňuje stvoriteľskú činnosť Boha a stále zostáva vo zvláštnom vzťahu k Stvoriteľovi, svojmu jedinému cieľu.
     Len Boh je Pánom života od jeho začiatku až do jeho konca! Nikto a za žiadnych okolností si nemôže privlastňovať právo priamo zničiť nevinnú ľudskú bytosť.
     I. Úcta k ľudskému životu.

     Písmo v rozprave o tom, ako Kain zabil Ábela, odhaľuje, že od počiatku ľudských dejín bol v človekovi hnev a žiadostivosť ako následky prvotného hriechu. Človek sa stal nepriateľom svojho blížneho. Boh prehlasuje túto bratovraždu za ničomnosť:„ Čo si to urobil? Počúvaj, preliata krv tvojho brata kričí ku mne zo zeme. Budeš teraz prekliaty a vyvrhnutý zo zeme, ktorá otvorila ústa, aby z tvojej ruky prijala krv tvojho brata“ (Gn 4,10-11).

     Písmo upresňuje zákaz piateho prikázania v knihe Ex 23,7: „Nedovolíš, aby bol zabitý nevinný a spravodlivý.“ Svojvoľné zabitie nevinného prísne odporuje dôstojnosti ľudskej bytosti, svätosti Stvoriteľa. Zákon, ktorý zakazuje túto vraždu, má všeobecnú platnosť: zaväzuje všetkých a každého, vždy a všade.

V horskom kázaní Pán Ježiš pripomína prikázanie „Nezabiješ!“ (Mt 5,21) a pridáva k nemu zákaz hnevu, nenávisti a pomsty. Naviac hovorí a žiada od svojho učeníka, aby nastavil druhú stranu tváre, aby miloval svojho nepriateľa. On sám sa nebránil a Petrovi povedal, aby nechal meč v pošve.

     OPRÁVNENÁ OBRANA

     Oprávnená obrana osôb a spoločenstiev netvorí výnimku zo zákazu usmrtenia nevinného, čo znamená svojvoľnú vraždu. Z osobnej obrany môžu vzísť dva dôsledky, prvým z nich je záchrana vlastného života, zatiaľ čo druhým je zabitie útočníka... Len prvé je chcené, druhé nikdy, hovorí Tomáš Akvinský vo svojej Summe Theologiae.

     Láska k sebe je hlavnou zásadou mravnosti. Je preto oprávnené presadzovať rešpektovanie svojho práva na život. Kto bráni svoj život, nie je vinný z vraždy, t.j. keď je donútený zasadiť útočníkovi smrteľnú ranu.

Oprávnená obrana môže byť nielen právom, ale aj závažnou povinnosťou toho, kto je zodpovedný za život druhých, za všeobecné blaho rodiny alebo občianskeho spoločenstva. Zachovať všeobecné blaho spoločnosti vyžaduje, aby bol útočník zneškodnený. Z toho dôvodu tradičné učenie Cirkvi uznalo, že je odôvodnené právo a povinnosť právoplatnej verejnej moci ukladať tresty primerané závažnosti zločinu, bez toho, aby vylučovala, v prípade krajnej závažnosti, trest smrti. Z toho dôvodu majú nositelia verejnej moci právo použiť zbraň k odvráteniu útočníka od občianskeho spoločenstva zvereného ich zodpovednosti.

     Prvým cieľom trestu je napraviť neporiadok spôsobený vinou. Ďalej cieľom trestu je obrana verejného poriadku a bezpečnosť osôb. Nakoniec trest má tiež liečebnú hodnotu, má prispievať k náprave vinníka.

     VRAŽDA
Piate prikázanie zakazuje ako ťažké prehrešenie sa, ak ide o priame a úmyselné zabitie. Vrah a tí, ktorí úmyselne spolupracujú na zabití, páchajú hriech, ktorý volá k nebu o pomstu. S tým súvisí aj nepriama účasť na vyvolaní smrti. Rovnako vystavovať nebezpečenstvu osoby bez vážneho dôvodu, taktiež odmietnutie pomoci nejako ohrozenej osoby.

     Za nechcenú vraždu nie je človek mravne zodpovedný. Lenže nie je ospravedlnený, ak bez vážnych dôvodov jednal tak, že spôsobil smrť, i keď nemal úmysel smrť priviesť.

     POTRAT
     Ľudský život musí byť absolútne rešpektovaný a chránený už od okamihu počatia. Už od prvej chvíle jeho existencie majú byť ľudskej bytosti priznané práva osoby, medzi nimi je neodňateľné právo každej nevinnej bytosti na život. Túto skutočnosť uvádza Sv. písmo u proroka Jeremiáša 1,5: „Prv, než som ťa utvoril v lone, poznal som ťa, prv než si vyšiel z materského lona, posvätil som ťa“. Rovnako nachádzame u starých cirkevných otcov: Nezabiješ zárodok potratom a nenecháš zahynúť novorodenca! 
Formálna spolupráca pri potrate je hriechom. Cirkev trestá tento zločin proti ľudskosti, proti ľudskému životu kanonickým trestom exkomunikácie. Kto vykonal alebo si nechal vykonať potrat (dokonalý), padol do exkomunikácie, ktorá nastupuje bez rozhodnutia predstaveného. Cirkev tu nemieni ustúpiť, teda zužovať pole milosrdenstva. Tým zdôrazňuje závažnosť spáchaného zločinu, nenapraviteľnú škodu spôsobenú nevine zabitej obeti, jej rodičom a celej spoločnosti.

     EUTANÁZIA
     Priama eutanázia spočíva v ukončení života osôb postihnutých, nemocných alebo už blízkych smrti. Nech sú dôvody a prostriedky akékoľvek, je mravne neprijateľná! Je to vražda!

     SAMOVRAŽDA
     Každý je zodpovedný za svoj život pred Bohom, ktorý mu ho dal. Samovražda sa prieči prirodzenému sklonu zachovať si svoj život a udržať ho aj naďalej. Závažne odporuje správnej láske k sebe. Samovražda je proti láske k živému Bohu. Úmyselná spolupráca na samovražde sa prieči mravnému zákonu. 
     Ťažké psychické poruchy, úzkostlivosť alebo nadmerný strach zo skúšky, z utrpenia alebo z mučenia môžu zodpovednosť samovraha zmenšiť. Nad večnou spásou osôb, ktoré sa usmrtili, sa nemá zúfať. Boh im môže dať príležitosť pre spasiteľnú ľútosť cestami, ktoré pozná len on sám. Za osoby, ktoré si siahli na život, sa Cirkev modlí.

     II. Rešpektovanie dôstojnosti osôb.

     ÚCTA K DUŠI DRUHÉHO: POHORŠENIE
Pohoršenie je postoj alebo chovanie sa, ktoré navádza druhého k páchaniu zla. Pohoršenie nadobúda zvláštnej závažnosti pre postavenie tých, ktorí ho dávajú, alebo pre slabosť tých, ktorí sú mu vystavení. Pohoršenie je ťažké vtedy, keď ho dávajú tí, ktorí majú podľa prirodzenosti alebo z funkcie učiť a vychovávať druhých. Pohoršenie môže byť vyvolané zákonom alebo módou alebo verejnou mienkou. Lukáš hovorí:„Nie je možné, aby neprišlo pohoršenie, ale beda tomu, od koho pochádza!“

     REŠPEKTOVANIE ZDRAVIA
Život a telesné zdravie sú cenné dary od Boha. Máme sa o ne rozumne starať a brať priamo do úvahy potreby druhých a všeobecné blaho. Užívanie drog spôsobuje ťažké škody na zdraví a na ľudskom živote - je to útok na život.

     ÚCTA K SEBE A VEDECKÉ BÁDANIE
I keď vedecké bádanie je potrebné, ale bádanie alebo pokusy na ľudskej bytosti nemôžu oprávňovať k zákrokom, ktoré sú samé osebe proti dôstojnosti osoby a proti mravnému zákonu. Prípadný súhlas jednotlivcov takéto zákroky neospravedlňuje. Pokusy na ľuďoch nie sú v súlade s dôstojnosťou osoby, tým viac ak sú vykonávané bez súhlasu dotyčnej osoby, alebo osoby blízkej, ktorá je k tomu oprávnená. Transplantácia orgánov nie je prijateľná, ak nebol daný súhlas od darcu alebo jeho blízkych alebo k tomu oprávnenej osoby.

     REŠPEKT K TELESNEJ INTEGRITE
Únosy a branie rukojemníkov, alebo aj amputácia alebo sterilizácia nevinných osôb sú priamo proti mravnému zákonu.

     ÚCTA K MŔTVYM
S telami zosnulých sa má zachádzať s úctou a s láskou vo viere a v nádeji na vzkriesenie. Pochovávanie mŕtvych je jeden zo skutkov telesného milosrdenstva, vzdáva česť Božím deťom, chrámu Ducha Svätého. Pitva mŕtvych môže byť prípustná kvôli súdnemu pokračovaniu alebo kvôli vedeckému bádaniu. Nezištné darovanie orgánov po smrti je oprávnené a môže byť záslužné. 
     Cirkev dovoľuje kremáciu, ak taká voľba nespochybňuje vieru vo vzkriesenie mŕtvych.

     III. Obrana mieru
     HNEV
Hnev je túžba po pomste. Túžiť po pomste je zlo, ktoré je potrebné potrestať, je nedovolené; je však chvályhodné uložiť odčinenie, aby sa napravili neresti a zachovala spravodlivosť. Ak ide hnev až tak ďaleko, že človek chce s plným vedomím zabiť blížneho alebo ho vážne zraniť, ťažko to odporuje láske, je to smrteľný hriech. Pán Ježiš hovorí: „Každý, kto sa na svojho brata hnevá, patrí pred súd“ (Mt 5,22).

     DOBROVOĽNÁ NENÁVISŤ
Odporuje láske, je hriechom, keď pre človeka chce úmyselné zlo. Nenávisť k blížnemu je ťažkým hriechom, keď niekto vedome chce, aby blížny mal veľkú škodu.

     MIER
     Úcta k ľudskému životu a jeho rozvoju vyžaduje mier! To nie je len obyčajný nevojnový stav, ale slobodná komunikácia medzi ľudskými bytosťami, rešpektovanie dôstojnosti osoby i národov a trvalého bratstva.

     CHRÁNIŤ SA VOJEN
     Piate prikázanie zakazuje svojvoľné ničenie ľudského života. Obrana je potrebná. Jej rozsah zvažujú vrchnosti: svetská i cirkevná. V ozbrojených konfliktoch stále platí mravný zákon.

zdroj https://www.trojica.sk/

 

 

Stanovisko katolíckej Cirkvi k samovrahom

• Prorocké sny svätého don Bosca

............ 

 

 

 

 

 

 

 

Utrpenie bezúhonného Jóba

Utrpenie bezúhonného Jóba
čítanie medzi piesňami: Jób 1
Jób: požehnaný spravodlivý bezúhonný bohatý muž s rodinou
Jób je veľmi bohatý muž východu (Job 1:3), vplyvný, rešpektovaný.
Jób má rodinu, manželku, 7 synov a 3 dcéry, žijú si usporiadaný pekný rodinný život (v.4).
Jób je bohabojný bezúhonný spravodlivý muž, má bázeň pred Bohom, chráni sa zlého.
Jóbova bezúhonnosť (kap. 29, 31): súdil v bránach spravodlivo, učieval mnohých a zomdlené ruky
posilňoval, pomáhal biednym, chudobným a sirotám, chránil sa od hriechu, obetoval zápalné obete za
hriech ešte aj za svoje deti (1:5).
Jóbova ťažká skúška
(v.6) Anjeli pred Hospodinom, medzi nimi aj Satan. Anjeli sú stvorené duchovné (nemateriálne) bytosti
(Genesis 1:1). Satan je anjel, stvorená bytosť, anjel ktorý padol (vzbúril sa voči Bohu) a bol zvrhnutý na
Zem. Zem je oblasť jeho pôsobenia (v.7). Anjeli aj Satan sú podriadení Božej vláde.
(v.8) Boh vyzdvihne pred Satanom Jóba ako zbožného bezúhonného služobníka.
(v.9–11) Satan obviní Jóba, že jeho zbožnosť je zo zištných dôvodov: kvôli prosperite a požehnaniu.
(v.12) Boh dopustí, aby to bolo preverené, dopustí na spravodlivého bezúhonného Jóba ťažkú skúšku.
(v.13–19) Jób stratí svoj majetok (dobytok, statky, služobníctvo) a všetky svoje deti (zahynú).
(v.20–21) Jóbova reakcia: pokoril sa, vzdal Bohu slávu. „Hospodin dal, Hospodin vzal. Nech je požehnané
meno Hospodinovo“. Jób nepovedal „Hospodin dal, Satan vzal“. Jób plne chápe Božiu zvrchovanosť,
poddáva sa jej, rešpektuje ju, prijíma ju, a pri tom všetkom Bohu plne dôveruje. Je to správny postoj
veriaceho človeka?
(v.22) Áno. „V tom vo všetkom nezhrešil Job a neprivlastnil Bohu ničoho nerozumného“. Nezmýšľal
o Bohu nesprávne ani nepovedal o Bohu nič nesprávne. Je to správny postoj veriaceho. Iný postoj by bol
hriech.
Prvé veľké poučenie pre nás: Rozumieť tomu, že Boh je Bohom a je úplne zvrchovaný vo všetkom. Veriť
a plne Mu dôverovať za každých okolností. Neveriť v Boha len zo zištných dôvodov, kvôli zemskej
prosperite a zemskému požehnaniu.
Jóbova ťažká skúška sa pritvrdí
(kap.2) Scenár sa takpovediac zopakuje, Hospodin vyzdvihne pred Satanom Jóba ako bezúhonného
služobníka bojaceho sa Boha a chrániaceho sa zlého, ktorý „sa ešte vždy drží svojej bezúhonnosti, hoci si ma
popudil proti nemu, aby som ho pohltil BEZ PRÍČINY“ (v.3). Boh vyzdvihne Jóbov postoj pokory a prijatia
skúšky. Potvrdilo sa, že Jób neuctieva Boha len kvôli prosperite a Božiemu požehnaniu. Potvrdilo sa, že Jób
verí Bohu a plne mu dôveruje, pretože Hospodin je Boh. Odkrýva sa nám tu niečo kľúčové: Skúška sa stala
Jóbovi bez príčiny na strane Jóba. Skutočnou príčinou, prečo sa Jóbovi takáto ťažká a hrozná skúška stala,
je ukázať Satanovi, svetu, a nám, že viera je nadovšetko. Viera, ktorá je v srdci Jóba a je Satanovi a svetu
a ľuďom neviditeľná, sa v tejto skúške odkrýva, odhaľuje, zviditeľňuje. To je dôvod, prečo to Boh dopustil,
keď ho Satan popudil. Boha nemožno naviesť na zlé, Satan nemôže Boha pokúšať (Jakub 1:13). Nemôžeme
o tejto skúške povedať, že Boh sa nechal naviesť Satanom na zlé. To by sme Bohu pripísali zlý úmysel
a veľmi by sme takýmto uvažovaním zhrešili. Boh je Stvoriteľ a zvrchovaný vládca nad celým stvorením.
Boh má plné právo aj slobodu jednať tak, ako On chce. A pritom stále platí, že je dobrý, že je svetlom a niet
v Ňom nijakej tmy (1.Ján 1:5). Jób je nám príkladom ako nepripísať Bohu ničoho nerozumného, ako
nezhrešiť, ale naopak prijímať Božiu zvrchovanosť.
NKZ BA 18. 10. 2009 Peter Vajda vyučovanie: Utrpenie bezúhonného Jóba
2
(v.4) keď prvé krivé obvinenie Jóba nefungovalo, Satan prichádza s novým obvinením. Dobre, Jób ťa
neuctieva kvôli prosperite a požehnaniu, ale aha, človek si cení svoj život nadovšetko. „všetko, čo má
človek, dá za svoj život“. A či to s nami ľuďmi takto nie je ? Nie je nám náš vlastný život nadovšetko? Nielen
holý život, holá existencia, ale aj to, ako ho prežijeme. Nechceme sa ho vzdať, chceme si ho užiť, žiť naplno,
nech to stojí za to, chceme ho prežiť podľa svojich vlastných predstáv a po svojom. Pán Ježiš udiera tiež na
túto kľúčovú tému: „Lebo ten, kto by chcel zachrániť svoju dušu, stratí ju, a kto by pre mňa stratil svoju
dušu, nájde ju“ (Matúš 16:25).
(v.5) Satan prichádza s novým obvinením: Vezmi Jóbovi zásadným spôsobom zdravie (takto je človek
odrezaný od toho, čo život ponúka) a uvidíš, že ťa zaprie, že sa ti bude rúhať. Hospodin dal zelenú aj tejto
skúške, ale stanovil hranice: Satan nemôže vziať Jóbovi život (v.6).
(v.7–8) Satan vzal Jóbovi zdravie.
(v.9) Jóbova manželka prichádza s „výbornou“ radou: Zabaľ to už s tou tvojou zbožnosťou, bezúhonnosťou
a vierou, vzopri sa Bohu a zomri. To ti bude lepšie. Takýto postoj nachádzame aj dnes v modernej
spoločnosti: EUTANÁZIA, SAMOVRAŽDA. Ľudský život nadovšetko. Život si treba užiť. Keď príde ťažké
utrpenie, strata zdravia, bolesti, tak je lepšie to ukončiť. Keď nám život neponúka to, čo my by sme chceli,
treba so životom skoncovať. Nechceme utrpenie v živote. Nechceme bolesť v živote. Nechceme ťažkú
chorobu v živote. O tomto je táto druhá Jóbova skúška.
Boh nám vo svojom slove jasne ukazuje, že to, na čom najviac záleží, je vzkriesenie z mŕtvych do
večného života. Aj keď aj zemský život je dar od Boha a Boh v ňom dáva veľa dobrého, nekonečne viac nad
to je večný život a to, čo nie je zemské ale nebeské. Boh nám večný život ponúka skrze Ježiša Krista a volá
nás, aby sme večný život vierou prijali. Jediné, čo človeka zastaví, je láska k zemskému životu a lipnutie na
zemskom živote. Preto Pán Ježiš vyučuje, že „kto by chcel zachrániť svoju dušu, stratí ju, a kto by pre mňa
stratil svoju dušu, nájde ju“ (Matúš 16:25). Preto Božie slovo hovorí, že si máme zhromažďovať svoj poklad
v nebi, že máme upierať svoj zrak do večnosti, do neba. „Nezhromažďujte si pokladov na zemi, kde moľ a
hrdza kazí, a kde sa zlodeji prekopávajú a kradnú; ale si zhromažďujte poklady v nebi, kde ani moľ ani hrdza
nekazí, a kde sa zlodeji neprekopávajú ani nekradnú“ (Matúš 6:19–20 ), „lebo kde je váš poklad, tam bude i
vaše srdce“ (Lukáš 12:34). Jóbova manželka tak ďaleko nedovidela. Dovidela len po zemský život. Preto pre
ňu ukončenie zemského života aj za cenu zapretia Boha je najlepším riešením. A čo ty? Pokiaľ siaha tvoj
zrak?
(v.10) Jóbov postoj, Jóbova reakcia: „Či azda len dobré budeme brať od Boha a zlého nebudeme brať?“
Jób nepovedal, že Boh je zlý alebo že niekedy je zlý, alebo že je krutý. Tým, že povedal, či nebudeme brať aj
zlé od Boha, zlé nazýva zlým zo zemskej perspektívy. Nič zlé tým Bohu nepripisuje. Jób nezhrešil. Nijako to
nie je v konflikte ani s tým, čo my dnes poznáme z kontextu NZ, že tým, ktorí milujú Boha všetko spolu
pôsobí na dobré (Rim 8:28).
Druhé veľké poučenie pre nás: Rozumieť tomu, že Boh je Bohom a je úplne zvrchovaný vo všetkom. Veriť
a plne Mu dôverovať za každých okolností. Neveriť v Boha len zo zištných dôvodov súvisejúcich so
zemským životom.
Jóbova ťažká skúška pretrváva
Jóbovo utrpenie pokračuje a prichádzajú traja priatelia tešitelia. Jóbovo utrpenie je také veľké, že ľutuje že
sa vôbec narodil. Nerozumie, prečo sa mu to všetko stalo. „Nebol som hriešne ubezpečený ani som nemal
pokoja ani som neodpočíval, a jednako prišla pohroma“ (Job 3:26). Jóbovi tešitelia obviňujú Jóba z toho, že
musel zhrešiť, keď sa mu toto prihodilo a volajú ho ku pokániu. Dôvod, pre ktorý to robia je nasledovný:
Boh odpláca dobré dobrým a zlé zlým. Boh odmeňuje spravodlivosť a trestá hriech. Poslušnosť
a bohabojnosť korunuje odmenou, neposlušnosť a vzburu hnevom. Kto čo seje, to bude i žať. Silný Boh
nezavrhne bezúhonného a neuchopí za ruku zlostníka (8:20).
Jób vie, že nie je bezhriešne dokonalý (7:20–21; 9:2, 9:15, 9:20), a vie, že s vlastnou spravodlivosťou
a bezúhonou človek nemôže obstáť na Božom súde, že človek potrebuje milosť (9:2, 10:12), ale odmieta, že
by toto, čo sa mu deje bolo vymerané za jeho hriechy. Tešitelia ho stále obviňujú, že keby bol čistý
NKZ BA 18. 10. 2009 Peter Vajda vyučovanie: Utrpenie bezúhonného Jóba
3
a spravodlivý, Boh by to od neho odňal (8:7). Jób nechápe, že Boh môže dopustiť súženie aj na
spravodlivého. V tom všetkom však vyzdvihuje Božiu zvrchovanosť. Napriek tomu, že nechápe, prečo sa mu
to všetko deje, stále sa nadeje len a len na Hospodina: „i keby ma zabil, budem dúfať v neho“ „Aj on sám
mi bude záchranou“ (13:15–16). Jób chápe, že potrebuje spasenie a spasiteľa, verí v spasenie z milosti „Ale
ja viem, že môj vykupiteľ žije a posledný sa postaví nad prachom. A keď raz toto všetko rozborí moju
kožu, potom zo svojho tela uvidím Boha“ (Job 19:25–26). Jób poukazuje na to, že aj bezbožníci sa často
mávajú dobre (dokonca až po smrť) a že súženie nie je vždy znamením bezbožnosti (kap.21). Tešitelia Jóba
dookola obviňujú z hriechu a volajú ho ku pokániu. Jób poukazuje na to, že aj bezbožníkom sa vodí dobre
a šťastne, že Boh ich nekára hneď, ale tresce svojím časom, a že aj spravodliví budú odmenení podľa
Božieho času (kap.24, 27).
Jóbova skúška sa nakoniec skončila a výsledok je opísaný v Job 42:10–17.
POUČENIE: Platí, že Boh odpláca podľa skutkov. Platí, že kto čo seje, to bude i žať. Ale pozor, platí aj to,
že Boh pri hriešnikoch zhovieva, či by azda neprišli ku pokániu (Rim 2:4), a pri spravodlivých môže prísť
skúška, ktorá má preveriť ich spravodlivosť z viery a zviditeľniť ich vieru a plnú nádej na Boha.
POUČENIE: Aj keď pravá spasiteľná viera prinesie ovocie spravodlivosti, bezúhonnosti, bohabojnosti,
človek nemôže uniknúť Božiemu súdu na základe vlastnej spravodlivosti, ale len a len na základe Božej
záchrany, na základe spravodlivosti počítanej z viery, spravodlivosti Ježiša Krista, darovanej z milosti.
Záver a Zhrnutie
(1) Veríš v Boha kvôli jeho požehnaniam, ktorými Boh žehná veriaceho, a kvôli prosperite, ktorú dáva
veriacemu? Veríš v neho kvôli veciam zemského života? Alebo veríš v Boha kvôli tomu, že je Boh
a iného niet, a vo všetkom, úplne všetkom mu plne, dokonale, absolútne a bezvýhradne dôveruješ?
Takáto je viera, ktorú Boh hľadá u človeka a ktorú od človeka očakáva. „Hľa, i keby ma zabil, budem
dúfať v neho“ (Job 13:15). Ak áno, potrebuješ vedieť, že tvoja viera môže byť preskúšaná.
(2) Boh je úplne zvrchovaný a má všetku vládu. „Viem, že môžeš všetko, a že ti nemôže byť prekazený
niktorý úmysel“ (Jób 42:2). Všetko činí podľa rady svojej vôle (Efezským 1:11). Satan je plne pod Božou
vládou a kontrolou. Satan nemôže urobiť nič, čo by mu nebolo Bohom dovolené. Kniha Jób prináša
mocné zjavenie a opisy Božej zvrchovanosti.

 

 

 

 

 

 

Saul spácha samovraždu

 

1. Samuelova 31:5

Podľa biblického opisu pri nej zahynul izraelský kráľ Saul a jeho traja synovia: Jonatán, Abínádab a Malchíšúa:

„Filištínci boli Saulovi a jeho synom v pätách. Filištínci zabili Saulových synov Jonatána, Abínádaba a Malchíšúu. Keď zúril ťažký boj okolo Saula, zastihli ho lukostrelci, ktorí ho ťažko zranili. Vtedy povedal Saul svojmu zbrojnošovi: Vytas svoj meč a prebodni ma ním, aby neprišli tí neobrezanci, neprebodli ma a neurobili si zo mňa posmech. Ale zbrojnoš nechcel, lebo sa veľmi bál.

Saul pochytil meč a naľahol naň. Keď jeho zbrojnoš videl, že Saul zomrel, i on naľahol na svoj meč a zomrel s ním. Tak zomrel v ten deň Saul, jeho traja synovia a jeho zbrojnoš a spolu s ním všetci jeho mužovia.“ (1. kniha Samuelova, 31. kapitola, 1-6)

 

 

 

 

 

Abimelech spácha samovraždu

Kniha Sudcov 9:54 Kapitola  ✔

 

Potom prišiel Abimelech až k veži, bojoval proti nej a priblížil sa až ku dveriam veže, aby ju podpálil ohňom. 53 Ale nejaká žena hodila vrchný žernov na hlavu Abimelechovi a rozbila mu lebku.

54 A zavolajúc rýchle mládenca, ktorý nosil jeho zbraň, povedal mu: Vytiahni svoj meč a usmrť ma,aby nepovedali o mne: Žena ho zabila. A jeho mládenec ho prebodnul, a tak zomrel.

 

 

 

 

Achitofel spácha samovraždu

 

Druhá kniha Samuelova - kapitola 17 , 23 ✔

Keď Achitofel videl, že nekonajú podľa jeho rady, osedlal osla, zobral sa a šiel domov do svojho mesta, porobil v dome poriadky a obesil sa.

Tam zomrel a pochovali ho v otcovskom hrobe

 

 

 

 

Pána vydajú Pilátovi, a Judáš spácha samovraždu

Matúš 27. Kapitola 1 ✔

A keď bolo ráno, uradili sa všetci najvyšší kňazi a starší ľudu proti Ježišovi, aby ho vydali na smrť, a poviažuc ho odviedli a vydali ho Pontskému Pilátovi, vladárovi. Vtedy vidiac Judáš, jeho zradca, že je odsúdený, ľutoval to a vrátil najvyšším kňazom a starším tých tridsať strieborných a povedal: Zhrešil som zradiac nevinnú krv.

Ale oni povedali: Čo nám do toho? Ty vidz! A povrhnúc strieborné v chráme išiel preč a odíduc obesil sa. A najvyšší kňazi vzali tie strieborné a povedali: Nepatrí sa nám hodiť ich do korbána, do pokladnice, pretože je to cena krvi. A poradiac sa kúpili za ne to hrnčiarovo pole na pochovávanie cudzincov.

Preto je nazvané to pole poľom krvi až do dnešného dňa. Vtedy sa naplnilo to, čo bolo povedané skrze proroka Jeremiáša, ktorý povedal: A vzali tých tridsať strieborných, kúpnu cenu oceneného, ktorého oceniac kúpili od synov Izraelových, a dali ich za pole hrnčiarovo, tak ako mi nariadil Pán.

 

 

SLOBODA VOĽBY

Ježišova prvá Eucharistia neuzdravila Judáša, ktorý zradil svojho Pána, ani Petra, ktorý ho zaprel

Eucharistia jednoducho dáva Ježišov život a my si môžeme vybrať, či budeme tento život žiť, alebo ho odmietneme.

Petrov zápas s prak­tickým nasledovaním Krista ho poučil o tom, aké dôležité je mať oporu v kresťanských priateľoch, ktorí sa spolu zúčast­ňujú „na bratskom spoločenstve, na lámaní chleba a na modlitbách" (Sk 2, 42).

Výňatok z knihy: Kenneth McAll - uzdravenie rodových koreňov

 

 

 

 

ZRADCA

 

Kázeň Svätého Antona Paduánskeho

( Nedeľa Quinquagesima; I, 15 )

Proti zradcovi Judášovi, ( a im podobný ) ktorý zapredal Ježiša jeho nepriateľom

Ježiša zradil jeho učeník. Judáš sa spýtal: „Čo mi dáte a ja vám ho vydám?" (Mt 26, 15). Ó, bolesť !Chce sa ocenil' to, čo je neoceniteľné ! Boh je odovzdaný a predaný za maly peniaz.

Čo mi dáte ?Judáš, ty chceš predať Boha, Božieho Syna ako otroka bez ceny, ako „zdochnutého psa", keď ho predávaš nie podľa jeho ceny, ale podľa vôle kupcov! „Čo mi dáte ? " Čo ti môžu dať ?

Keď ti dajú Jeruzalem, Galileu a Samáriu, mohli by azda za to kúpiť Ježiša? Keby ti mohli dať nebo a anjelov, zem i ľudí, more so všetkým, čo je v ňom, boli by azda schopní kúpiť Božieho Syna, „v ktorom sú ukryté všetky poklady múdrosti a vedy?" (Kol 2, 3).

Zaiste nie ! Môže byť azda Stvoriteľ kúpený a predaný tvorom? A ty hovoríš: Čo mi dáte a ja vám ho vydám ?

 

 

 

 

...... Čo mi dáte a ja vám ho vydám ?

 

Povedz mi len: ako ťa urazil, čo zlé ti urobil, keď hovoríš: „Ja vám ho vydám"?

Kde je neporovnateľná pokora Božieho Syna a jeho dobrovoľná chudoba? Kde je jeho neha a vľúdnosť? Kde je jeho kázanie a kde sú zázraky, ktoré urobil?

Kde sú jeho súcitné slzy vylievané kvôli Jeruzalemu a pri Lazárovej smrti? Kde je výsada, pre ktorú ťa vybral za apoštola a zvolil si ťa za svojho priateľa? Nemali azda tieto a aj iné skutky obmäkčiť tvoje srdce k súcitu, aby ti nedovolili povedať: „Ja vám ho vydám"?

Žiaľ, koľko Judášov Iškariotských - čo znamená mzdu je dnes, čiže ľudí, ktorí za „mzdu" nejakého časného prospechu.

Zapredávajú pravdu, zrádzajú blížneho bozkom lichotenia a tak sa na konci vešajú do večného odsúdenia!

Z khihy : svätý Anton Paduánsky - kázne

 

 

 Je málo tých, čo sú a budú spasení ? Svätý Leonard z Porto Maurizio

 O očistci

 Ochrana pred ťažkým hriechom

 O sv. omši

 Moc svätej omše !

 

 

LÚTOSŤ

Petrova a Judášova lútosť

Nie každý pocit viny je výrazom pravej lútosti nad hriechmi a otvorením sa Božiemu
milosrdenstvu.

V Evanjeliu nachádzame dva druhy lútosti: Judášovu a Petrovu lútost.
Judáš po zrade prichádza s velkou lútostou a smútkom v srdci k farizejom a hádžuc
strieborniaky hovorí: „Zhrešil som, lebo som zradil nevinnú krv. /.../ odišiel; a potom sa šiel
obesit“ (Mt 27,4-5). Judáš upadol do zúfalstva: jeho strašné výcitky svedomia sú spojené s
falošným vedomím, že je odvrhnutý a prehral.

Najväcším pramenom Judášovho zúfalstva je
jeho vlastná pýcha: vidí síce tragický omyl, ktorého sa dopustil, ale už nevidí Ježišovu lásku a
milosrdenstvo.

Je to pýcha, ktorá spôsobuje, že človek radšej zahynie, než by sa sklonil pred
Bohom a prosil ho o milosrdenstvo.

 O závisti

 O pravej ľútosti - Sv. Ján Vianney

Judáš nie je tragickou obetou slepého osudu, ako ho
niektorí predstavujú, ale je obetou svojho uzavretia sa do seba a svojej pýchy. Pocit viny
Judáša je chorobný, pretože ho vedie k zúfalstvu a k samovražde. V chorobnom pocite viny
clovek sa sám chce potrestat za svoj hriech. Takéto trestanie seba však neoslobodzuje od
hriechu, ale nicí človeka. Ježišova obeta na kríži by bola zbytocná, keby mohol clovek sám
odcinit svoje viny.

Petrov hriech je tiež velký. Trikrát zapiera svojho Ucitela, potvrdzujúc to ešte
zaklínaním a prísahami. Ked však spev kohúta pripomenul Petrovi jeho hriech, „vyšiel von a
horko sa rozplakal“ (Lk 22,62).

Tažko by bolo porovnat, ktorý z týchto dvoch hriechov je väcší: Judášov ci Petrov.
Hriech sa totiž nemeria len vonkajšími prejavmi, ale predovšetkým postojom srdca. Peter
„horko place“, ale nezúfa si; jeho hriech ho nevedie k smrti, ale k plnšiemu zvereniu sa
Ježišovi (porov. Jn 21,15nn.). Pocit viny Petra je hlasom jeho svedomia, ktorý ho vedie k
skutocnému obráteniu sa.

V našom dozrievaní vo viere, pri coraz zrelšom využívaní sviatosti zmierenia, pôjde
medzi iným, o ocistenie našej skúsenosti lútosti a o rozhodnutie ocistit sa od „judášových
prvkov“: od chorobného pocitu viny, paralyzujúcej hanby a strachu o seba, ktoré majú svoj
pramen v našej pýche zranenej vlastným hriechom.

Najhorším zlom pre cloveka nie je sám
hriech, ale pýcha s ním spojená, ktorá ho uzatvára do jeho vlastného hriechu a nedovoluje mu
otvorit sa ponúkanému Božiemu milosrdenstvu.

Kritéria na odlíšenie Petrovej a Judášovej lútosti
Uvádzame niekolko kritérií, ktoré nám môžu pomôct, spoznat našu vnútornú situáciu,
aby sme si mohli odpovedat na otázku, aká je naša lútost nad hriechmi. Kolko je v nej ešte
Judášovho uzatvorenia sa do seba, zúfalstva, nespoznanej pýchy.
I. Pravá lútost (zdravý pocit viny)

Clovek celkove uznáva svoj hriech, ale zároven sa od neho dištancuje, aby sa sústredil
predovšetkým na Boha a jeho nekonecné milosrdenstvo. Dávid vyznáva svoj hriech a hovorí:
„Zhrešil som proti Pánovi“ (2Sam 12,13). Svoju lútost nad hriechmi Dávid vztahuje na
Boha.
Judášova lútost (chorobný pocit viny):
Clovek neakceptuje svoj hriech, ale sa ani nedokáže od neho odtrhnút; sústreduje sa
nan a trápi sa pren. Judáš hovorí: „Zhrešil som, lebo som zradil nevinnú krv“ – v tomto
vyznaní nie je vztah k Bohu; je to len vztah k sebe samému a vlastnému pocitu viny.
II. Pravá lútost
Clovek si je vedomý, že nie je schopný, sám sa potrestat za hriech, vynahradit a
napravit zlo, ktorého sa dopustil. Preto pokorne prosí ukrižovaného Ježiša, aby On sám vzal
na seba jeho viny, aby on niesol bolestné následky ludského hriechu. Clovek, ktorý skutocne
lutuje, dokonale cíti, že ak by si Boh pamätal ludské hriechy, nikto by nemohol pred ním
obstat (porov. Ž 130,3).

Judášova lútost:
Clovek vo svojej pýche neprosí, aby niekto druhý niesol následky jeho hriechu, sám sa
trestá za vykonané zlo. Samovražedná Judášova smrt je „trestom“, aký si sám uložil za
„vydanie nevinnej krvi“. V chorobnom pocite viny sa clovek zmieta medzi pocitmi
povýšenosti i pýchy a pohrdaním i nenávistou k sebe. A to môže viest až k samovražde.

III. Pravá lútost
Clovek sa oslobodzuje od strachu o seba kvôli svojim hriechom a riadi sa predovšetkým
láskou. „V láske niet strachu, a dokonalá láska vyhána strach, lebo strach má v sebe trest, a
kto sa bojí, nie je dokonalý v láske“ (1Jn 4,18).

Judášova lútost:
3
Clovek sa riadi predovšetkým strachom, pretože niet v nom lásky. Bojí sa dôsledku
svojich skutkov; pretože nechce alebo si myslí, že nemôže prijat Božiu lásku, cíti sa teda stále
ohrozený a nevidí východisko zo svojej situácie. Konecným dôsledkom Judášovej lútosti je
vždy zúfalstvo.

IV. Pravá lútost
Clovek akceptuje svoju hriešnu minulost, ale sa od nej odtrháva a beží s nádejou v
ústrety budúcnosti. Preto je s pravou lútostou nad hriechmi spojená nádej. Táto nádej sa
vyjadruje v dôvere v Boha a v rozhodnutí polepšit sa (dôvera v seba sa opiera o dôveru v
Boha). So zdravým pocitom viny je spojená aj túžba vyjadrit svoje obrátenie v konkrétnej
cinnosti pre Boha a pre ludí. S takýmto pocitom viny stávajú sa chyby, ktorých sme sa
dopustili v minulosti, „príležitostou“, aj ked bolestnou, predsa neraz velmi úcinnou, na
väcšie zverenie sa Bohu v dôvere a láske. Pre Petra bola bolestná skúsenost, že zaprel
Ucitela, ale práve pri tejto príležitosti nakoniec poznal, cím je on – Peter, a cím je Ježiš.

Judášova lútost:
Clovek sa nevie odtrhnút od minulosti: neakceptuje ju, chcel by od nej utiect a
vymazat ju. Nedokáže sa ani poucit zo svojich chýb a pozerat s nádejou do budúcnosti. A
preto je s chorobným pocitom viny spojený smútok a depresia. Casto tento pocit viny
sprevádza strach pred akýmkolvek konaním, aby sa nestalo príležitostou k novému hriechu.
V. Pravá lútost
Clovek sa sústreduje na osobný vztah k Bohu: dôležité je pre neho puto s odpúštajúcim
Otcom. Sviatost zmierenia je zakúsením návratu k Otcovi.
Judášova lútost:
Nejde tu o osobný vztah, ale o vztah k zákonu. S vedomím porušenia zákona je
spojené vedomie potreby znášat trest. A preto je tiež s chorobným pocitom viny spojená
túžba po legálnej cistote (ktorá dáva predpoklad vyhnút sa trestu), a nie túžba po osobnom
pute.
VI. Pravá lútost
Clovek vie rozlíšit nedobrovolné, neusporiadané túžby, myšlienky a pocity od hriechov,
ktorých sa dopustil. Takéto myšlienky, túžby a pocity považuje za prejavy sklonu k hriechu,
ale ich nehodnotí ako hriechy.
Judášova lútost:
4
Existuje silný sklon obžalúvat a obvinovat sa aj z neusporiadaných myšlienok, túžob
a pocitov, ktoré nie sú dobrovolné. Cím viac sa clovek obvinuje a bojí sa svojich negatívnych
pocitov, tým castejšie sa vracajú až po obsesiu.

Zdravý pocit viny
Clovek nezakusuje paralyzujúcu hanbu, ktorá by mu znemožnovala priznat sa k vine
pred sebou a vyznat ju pred knazom. Nesnaží sa ospravedlnovat pred sebou a pred inými.

Chorobný pocit viny:
Je obycajne spojený s paralyzujúcou hanbou, ktorá stažuje a niekedy priam
znemožnuje vyznat previnenia. Obycajne sa to spája aj s potrebou ospravedlnovat sa a
vysvetlovat pred sebou a pred inými.

Zakúsenie pravej lútosti
Dáva clovekovi možnost objektívne ocenovat svoju vinu. Nezmenšuje ju, ale ju ani
prehnane nezväcšuje. V prípade konfliktu s blížnymi dokáže vidiet hranice medzi vlastnou a
cudzou vinou.

Chorobný pocit viny:
Clovek nedokáže objektívne rozoznat svoju vinu, a preto osciluje medzi dvoma
krajnostami: úplným ocistovaním sa alebo nadmerným obžalúvaním sa. V konfliktnej situácii
s blížnymi sa správa tiež extrémne, prenáša celú zodpovednost na druhých alebo berie
nesprávne na seba celú vinu.
IX. Zdravý pocit viny
Clovek akceptuje seba spolu s tým všetkým, aký je a co má, vidí svoje prednosti a cení
si ich, vie však súhlasit aj so svojimi obmedzeniami. Nevynáša sa nad slabších, ako je on, ale
sa ani neponižuje pred silnejšími. Zdravý pocit viny nerobí cloveka citlivým na seba samého.

Chorobný pocit viny:
Nedokáže prijat seba: nevie ocenit svoje prednosti a neprijíma svoje obmedzenia.
Casto závistlivým okom pozerá na iných. Takýto pocit viny robí cloveka precitliveným na
seba.
Obraznou recou mohli by sme chorobný pocit viny prirovnat k zážitku žiaka, ktorý sa
previnil voci ucitelovi, o ktorom cíti, že ho neakceptuje, a ktorého sám nemá rád. Prvým
pocitom žiaka bude vtedy strach o seba. Žiak sa bude s nepokojom pýtat, aký trest mu
5
vymeria ten nemilý clovek za vinu, ktorej sa dopustil. Ucitel bude v úlohe sudcu, žiak sa bude
cítit podriadený sudcovskej úlohe ucitela. Obidvaja budú stat na pôde zákona, žiak sa bude
odvolávat na kódex žiaka, ucitel na kódex ucitela.

Pravú lútost môžeme prirovnat k zážitku dietata, ktoré sa previnilo voci matke, ktorá
ho miluje, a ktorú i ono miluje. Prvým pocitom vtedy nebude strach o seba, ale bolest nad
tým, že ranilo matku, a snaha znova nadviazat s nou intímne puto. Dieta sa nebojí matky,
samo prichádza s dôverou a hovorí jej o svojej vine. Je ochotné zniest trest. Matka
nevystupuje v úlohe sudcu, ale v úlohe, ktorá je jej vlastná: v úlohe milujúcej matky. Dieta
nebude cítit, že je súdené, aj keby bolo potrestané. Matka a dieta sa nebudú odvolávat na
zákon, ale na puto lásky, ktoré ich spája.

 Spytovanie svedomia

Spracovala: Katka Ambrišková
© Spolocenstvo sv. Michala Archanjela

MODLITBA MARGITA ALACOQUE

Ako Boh zachránil naše manželstvo

 Sv. Augustín

 O pravej ľútosti - Sv. Ján Vianney

 Hriech, ako základná príčina depresie

 Ovocím Ducha Svätého je dobrota

 Poprosiť o odpustenie