Posledná prekážka pre Scotta – bol Mariánsky kult

Scott Hahn bývalý protestant - návrat do katolíckej cirkvi cez Pannu Máriu

V tom období niekto poslal poštou Scottovi umelohmotný ruženec. Ako sa Scott ruženec z umelej hmoty uvedomil si, že mu zostala už len jedna prekážka prestupu do Katolíckej cirkvi – mariánsky kult. Scott sa v tichu svojej pracovne vrúcne pomodlil, aby dokázal pochopiť to, čo Katolícka cirkev učí o Panne Márii, Kristovej matke, a potom sa na istý, ľudsky beznádejný úmysel pomodlil svoj prvý ruženec.

Po troch mesiacoch Scott zistil, že jeho modlitba bola vypočutá. Poďakoval Bohu za jeho milosrdenstvo a odprosil ho za svoju slepotu a nevďačnosť.

Odvtedy sa denne modlil ruženec. Uvedomil si, že modlitba ruženca čerpá svoju silu z tajomstva vtelenia a že je mimoriadne účinnou zbraňou proti zlu. Boh si vyvolil Pannu Máriu, aby sa v jej lone druhá osoba Najsvätejšej Trojice stala opravdivým človekom a vykonala dielo našej spásy.

Zvesť o Scottovom zblížení sa s Katolíckou cirkvou, o jeho flirte s „neviestkou Babylon“ sa rýchlo rozšírila medzi jeho priateľmi a známymi. Jeden z nich, Chris, Scottovi zatelefonoval a ironicky sa ho opýtal, či sa už klania Panne Márii. Scott to uviedol na správnu mieru a povedal, že katolíci sa neklaňajú Panne Márii, ale že ju uctievajú.

Chris sa vyjadril, že to preňho nie je nijaký rozdiel, pretože katolícka úcta k Panne Márii nemá nijaký biblický podklad.

Scottova odpoveď bola rozhodná. Najskôr priateľovi vysvetlil, že Ježiš zachovával desatoro Božích prikázaní, a preto zachovával aj prikázanie „cti svojho otca a matku“.Hebrejské slovo „ctiť“ doslova znamená „chváliť“. Ježiš Kristus si ctil nebeského Otca aj svoju pozemskú matku, Pannu Máriu. Je samozrejmé, že všetci, ktorí v neho veria, majú robiť to isté – uctievať si Pannu Máriu tak, ako to robí Kristus. To je hlavný dôvod mariánskej úcty v Katolíckej cirkvi. V Biblii čítame: „Hľa od tejto chvíle blahoslaviť ma budú všetky pokolenia“ (Lk 1, 48). Ruženec je len naplnením týchto slov evanjelia.

Scott sa presvedčil, že každodenná modlitba ruženca mu pomáhala čoraz lepšie chápať teologický zmysel biblických textov. Táto modlitba v ňom rozvíjala zmysel viery, teologickú intuíciu a obohacovala jeho intelektuálne schopnosti – učila ho „logiku lásky“.

Scott začínal chápať vnútorný život Najsvätejšej Trojice ako život jedinej večnej Svätej rodiny: Otca, Syna i Ducha Svätého. Nadobudol presvedčenie, že pozemský obraz Božej rodiny je prítomný v Katolíckej cirkvi.

/Poznáš-Pannu-Máriu

Pápež a učiteľský úrad Cirkvi

Scott Hahn - návrat do katolíckej cirkvi

Aby sa uistili, že sú na správnej ceste, Scott a Gerry si dohodli stretnutie s jedným z najvýznamnejších kalvínskych teológov – Dr. Johnom Gerstnerom, ktorý Katolícku cirkev nazýval „satanovou synagógou“.

V priebehu diskusie Dr. Gerstner požiadal o biblické zdôvodnenie inštitúcie pápežstva. Scott predstavil text Mt 16, 17 – 19, kde Ježiš dáva Šimonovi nové meno – Peter (čiže Skala). Tvrdí, že na ňom postaví svoju Cirkev a dáva Petrovi kľúče od nebeského kráľovstva. Keď Ježiš hovorí o „kľúčoch od nebeského kráľovstva“, nadväzuje na text Iz 22, 20 – 22, kde sa dočítame, že kráľ Ezechiáš vymenoval Eliakima za nového správcu svojho paláca a dal mu „kľúče od kráľovstva“. Keď dal Ježiš Petrovi „kľúče od kráľovstva“, ustanovil Petrov primát, aby v jeho mene viedol Cirkev, ktorá je Kristovým kráľovstvom na zemi. Úrad Petrovho primátu sa odovzdáva jeho nástupcom.

Scott vysvetľoval, že stredobodom Svätého písma je zmluva chápaná ako sväté rodinné puto medzi Bohom a ľuďmi, a preto biblická koncepcia Božej rodiny ako zmluvy dáva zmysel celému učeniu Katolíckej cirkvi. Hovorí sa v nej o Panne Márii ako o matke všetkých veriacich, o pápežovi ako o otcovi, o tom, že svätí sú naši bratia a sestry a že liturgické sviatky sú rodinnými slávnosťami.

Počas diskusie s Dr. Gerstnerom, ktorá trvala veľa hodín, nedostali Scott a Gerry uspokojivé vysvetlenia, čo ich ešte väčšmi upevnilo v presvedčení o pravdivosti katolíckej doktríny. Cítili, že Lutherovo a Kalvinovo učenie ich oklamalo.

Vysvetlili Gerstnerovi, že odkedy Luther pretrhol puto s Katolíckou cirkvou, vzniklo vyše 25000 najrozmanitejších protestantských denominácii a podľa názoru odborníkov sa každý týždeň vytvára ďalších päť nových. Každá z týchto denominácii tvrdí, že ich jedinou autoritou je Biblia a že ich vedie Duch Svätý. Scott použil príklad o vzniku USA. Zakladatelia USA sa neobmedzili len na to, že napísali ústavu, ale vytvorili aj vládu, ktorá sa skladá z prezidenta, senátu, kongresu a najvyššieho súdu. Úlohou vládnych inštitúcii je vysvetľovať ústavu a realizovať jej predpisy v konkrétnom živote. Ak je to potrebné pri spravovaní jedného štátu, o to potrebnejšie sú podobné štruktúry pri vedení spoločenstva Cirkvi, ktorá predsa zahŕňa celý svet. Ježiš povedal Petrovi: „Ty si Peter a na tejto skale postavím svoju Cirkev a pekelné brány ju nepremôžu“ (Mt 16, 18). Ježiš nám dal okrem Svätého písma a svojho Ducha aj Cirkev a v nej učiteľský úrad s pápežom, biskupmi a koncilmi, ktorí majú za úlohu správne vysvetľovať texty Svätého písma a realizovať ich v živote.

Scott Gerstnerovi vysvetľoval, že Biblia nikde netvrdí, že Božie slovo je len vo Svätom písme. Zato však jednoznačne hovorí, že Božie slovo je prítomné v Tradícii Cirkvi (2 Sol 2, 15; 3, 6) a tiež v jej učení a hlásaní (1 Pt 1, 25; 2 Pt 1, 20 – 21; Mt 18, 17). Vo Svätom písme sa nachádza potvrdenie katolíckej zásady sola verbum Dei – „len Božie slovo“. Nenachádza sa tam však potvrdenie pre protestantské sola Scriptura – len Sväté písmo. Dr. Gerstner tvrdohlavo tvrdil, že učenie pápežov a koncilov odporuje Svätému písmu, ale neuvádzal nijaké meritórne argumenty, ktoré by potvrdili jeho tézy.

Scott ho požiadal, aby spresnil, čiu interpretáciu Svätého písma má na mysli. Vieme, že kánon kníh Nového zákona bol definitívne ustálený v roku 393 na synode v Hippo a potvrdený o štyri roky neskôr na synode v Kartágu. Závery týchto dvoch synod predstavili pápežovi, ktorý ich schválil. Takže existuje neomylná autorita Cirkvi, ktorá definitívne rozhoduje o tom, ktoré texty sú kánonické a ktoré nie, a správne ich vysvetľuje.

Neomylnosť pápeža

Scott Hahn - návrat do katolíckej cirkvi

Gerstner aj napriek tomu oponoval a pýtal sa, podľa čoho katolíci tvrdia, že Kristus dal Petrovi neomylnosť pri učení. Scott vtedy poukázal na skutočnosť, že tak protestanti, ako aj katolíci sú presvedčení, že Kristus dal Petrovi neomylnosť, o čom svedčia dva Petrove listy, ktoré patria do kánonu Nového zákona. Preto je neopodstatnené spochybňovať, že Peter a jeho nástupcovia sú neomylní, keď v Kristovom mene vyučujú o otázkach viery a mravov.

Ak veríme, že knihy Nového zákona sú neomylné Božie slovo, je absurdné tvrdiť, že ich ustálili pápeži a koncily, ktorým Boh nedal dar neomylnosti v týchto otázkach.

Aj napriek týmto argumentom Dr. Gerstner naďalej tvrdil, že pre protestantov okrem Svätého písma neexistuje nijaká neomylná autorita. Ohľadom kánonu kníh Nového zákona hovoril, že máme k dispozícii len omylnú zbierku neomylných dokumentov.

Scott aj Gerry boli sklamaní z priebehu diskusie a divili sa, aká úbohá a nespojitá je protestantská kresťanská tradícia. Totižto logicky vzaté, pre každého kresťana by mala byť definitívnou autoritou Biblia aj Cirkev – alebo obidve, alebo ani jedna.

Našiel som rodinu – bola to Božia rodina

Scott Hahn - návrat do katolíckej cirkvi

Po tejto diskusii už Scott nepochyboval, že Ježiš ho povoláva do spoločenstva Katolíckej cirkvi. Problém bol už len jeden – kedy sa to stane. Jeho manželka Kimberly súhlasila, že sa presťahujú do Milwaukee, aby sa tam Scott mohol prihlásiť na doktorandské štúdium teológie a Svätého písma na katolíckej univerzite. Počas štúdia Scott odhalil hlbokú pravdu a krásu katolíckych dogiem. Zoznámil sa s katolíckymi študentmi, ktorí radostne prežívali svoju vieru a bránili ju. Jeden z nich, John Grabowski, uviedol Scotta do liturgie svätej omše vo svojom farskom kostole. Študentka Monika Migliorino zase sprostredkovala Scottovi a jeho manželke vstup do hnutia za ochranu života, ktoré rozhodne bojovalo proti interrupcii a pornografii.

V tom čase Scott nadviazal blízke vzťahy s horlivými katolíkmi z Opus Dei, od ktorých sa naučil solídnu, katolícku koncepciu života a praktické usmernenia ohľadom každodennej modlitby, práce a apoštolátu.

Proces Scottovej duchovnej premeny sa dostal do fázy zamilovanosti, ako to sám nazval. Začali sa rúcať jeho predsudky o Katolíckej cirkvi, dokonca ju začal vnímať ako svoju rodinu a domov.

Jedného dňa sa Scott rozhodol ísť na katolícku svätú omšu, o ktorej sa v evanjelickej a kalvínskej tradícii hovorí, že je najväčším rúhaním. Očarila ho liturgia a presvedčil sa, že je hlboko zakorenená vo Svätom písme.

Počas premenenia, keď kňaz dvíhal hostiu, Scott celým srdcom povedal: „Pán môj a Boh môj! Skutočne si to ty, Pane! Chcem sa s tebou úplne spojiť.“

Nasledujúci deň išiel Scott znovu na svätú omšu a odvtedy to robil už každý deň. Napísal: „Neviem, ako to mám vyjadriť, ale šialene som sa zamiloval do nášho Pána prítomného v Eucharistii! Jeho prítomnosť v Najsvätejšej sviatosti bola pre mňa silná a osobná. Ako som tak sedel vzadu, kľakol som si a začal som sa modliť spolu s ostatnými, ktorí sa mi stali bratmi a sestrami Nebol som sirota! Našiel som rodinu – a bola to Božia rodina.“.

Keď sa Scott každý deň zúčastňoval na svätej omši, uvedomoval si, že takto obnovuje svoju zmluvu a že Kristus chce, aby ho prijímal nielen duchovne, ale aj fyzicky v Eucharistii, pretože v tom sa prejavuje plnosť evanjelia. Každý deň si po svätej omši kľakol pred Najsvätejšiu sviatosť a modlil sa ruženec. Vrúcne prosil, aby vedel, aká je Božia vôľa, a vyplnil ju. Počas modlitby hmatateľne cítil, že Ježiš mu pomáha skrze Pannu Máriu. Dva týždne pred Veľkou nocou roku 1986 zatelefonoval Scottovi Gerry Matatics a povedal mu, že na Veľkonočnú vigíliu bude spolu so svojou manželkou prijatý do Katolíckej cirkvi. Scotta táto zvesť šokovala. Začal prosiť Boha: „Pane, čo odo mňa chceš?“ Odpovedal na to: „Otče, chcem sa vrátiť domov. Ježišu, chcem ťa prijímať vo sviatosti Eucharistie.“ Vtedy začul pokojnú Pánovu odpoveď: „Ja ťa nezdržujem.“ Scott pochopil, že odďaľovať rozhodnutie vstúpiť do spoločenstva Katolíckej cirkvi by bolo prejavom neposlušnosti. Povedal to svojej manželke Kimberly a poprosil ju o modlitbu. Bola to pre ňu ťažká skúsenosť. Ako praktizujúca presbyteriánka mala pocit, že manžel ju zrádza a opúšťa. Aj pre Scotta bolo jej neprijatie bolestnou skúsenosťou. Odovzdal to Bohu v modlitbe srdca. Dostal odpoveď: „Scott, potrebuješ plnosť milosti v Eucharistii, aby som ich mohol milovať skrze teba.“

Hahn povedal o svojom rozhodnutí farárovi, otcovi Bruskiewitzovi, ktorý určil dátum jeho prijatia do Katolíckej cirkvi na Veľkonočnú vigíliu roku 1986. Scott bol vtedy podmienečne pokrstený, prijal sviatosť zmierenia, birmovania a sväté prijímanie. Po prvom svätom prijímaní objal svoju manželku. Cítil, že sám Kristus, ktorý je v ňom po prijímaní prítomný, objíma jeho aj Kimberly. Ježiš hovoril v tichu Scottovho srdca: „Scott, nezávisí to od tvojich pocitov. Dal som sa ti v svätej hostii, preto mi môžeš dôverovať väčšmi než kedykoľvek predtým. Som v tebe, v tvojej duši aj v tvojom tele, ako som ešte nikdy doposiaľ nebol.“ Kimberly nasledovala svojho manžela o štyri roky neskôr po bolestnom, ale vytrvalom hľadaní pravdy. Obaja našli najväčší poklad, ktorým je vzkriesený Kristus, ktorý učí, odpúšťa všetky hriechy, uzdravuje všetky rany srdca, dvíha z najťažších pádov a vedie k plnosti šťastia v nebi v spoločenstve Katolíckej cirkvi.

Biblia hovorí: „Usilujte sa zachovať jednotu ducha vo zväzku pokoja“ (Ef 4, 3) a „Prosím vás, bratia, pre meno nášho Pána Ježiša Krista, všetci hovorte to isté, aby neboli medzi vami roztržky, ale aby ste boli dokonalí v rovnakom zmýšľaní a v rovnakom úsudku“ (1 Kor 1, 10). Ako je to možné, že cirkvi „založené na Biblii“ si nevšímajú tento jednoduchý príkaz a množia rozdelenia?

P. M. Piotrowski TChr

https://www.milujtesa.org/nr/cirkev/hladajte_a_najdete.html

Rozhovor - Scott Hahn - Nová evanjelizácia

Svetoznámy autor kníh: 
Baránkova večera
Naša cesta do katolíckej cirkvi
Otec, čo plní sľuby 
Znamenitý život

a mnohých ďalších titulov.

Redaktor: Ján Pavol II povedal, že je viac toho čo kresťanov spája ako toho, čo ich rozdeľuje. Ako to vnímate vy?

Scott Hahn:

Je to pravda. Rozdiely medzi kresťanmi sú reálne a často veľké, avšak to k čomu sme sa ako kresťania zaviazali je niečo krásne, niečo čo výrazne prevyšuje tieto rozdiely. Tak ako každá rozdelená rodina, aj my máme tendenciu mať fixácie na naše rozdielnosti a zameriavať sa práve na nesúhlas. Často nás dokáže veľmi vytočiť to, že nedokážeme nájsť spoločný súhlas. Stáva sa, že naše diskusie nevieme začínať a končiť tým, že si jasne popíšeme to čo nás spája a tiež to čo nás rozdeľuje, na základe toho veľkého obrazu jednoty, ku ktorej sme sa rozhodli smerovať. Myslím si, že dialóg medzi katolíkmi a evanjelikálmi sa musí začínať aj končiť tým, že všetci veríme v Krista. Veríme v radostnú zvesť – evangelion. Takže byť „evanjeliovo zameraný" neznamená byť nevyhnutne protestantom. Tak ako byť katolíkom automaticky neznamená, že nemám záujem o hlásanie evanjelia. Myslím, že Ján Pavol II. nám všetkým pomohol pochopiť, že radostná zvesť – evangelion je dôvod prečo máme my všetci byť súčasťou novej evanjelizácie. Preto máme byť všetci „na ohlasovanie evanjelia“ zameraní katolíci.

Dokonca už dávno pred vznikom protestantizmu v 16. storočí Katolícka cirkev žila „evanjeliovými radami“ čistoty, chudoby a poslušnosti, ktoré vychádzajú z Ježišovej reči na vrchu. A tak všetci tí, ktorí počúvajú evanjelium a chcú naň odpovedať spôsobom, ktorý je od základu v súlade s Kristom, sa určitým spôsobom chcú odpútať od svetských vecí, ktoré by ich sputnávali alebo im prekážali. V 16. storočí, kedy sa objavuje Reformácia, si každý uvedomoval, že Cirkev potrebovala obnovu. Reformácia sa o to snažila. I ja ako katolík verím, že svätí ako Terézia Avilská, Ján z Kríža, Róbert Belarmín a iní, skutočne prinášajú milosť obnovy do Katolíckej cirkvi práve cez akúsi evanjeliovú charizmu.

Presuňme sa do súčasnosti. V šesťdesiatych rokoch Pavol VI. vyzýval k novej evanjelizácii a potom v osemdesiatych rokoch Ján Pavol zdôrazňoval jej dôležitosť. V deväťdesiatych rokoch, v roku 1992, povedal, že nová evanjelizácia by mala začať na americkom kontinente, aby sme oslávili päťsté výročie založenia. Povedal tiež, že deväťdesiate roky predstavujú advent (nástup) novej evanjelizácie. Takže vzťah adventu k liturgickému roku platí paralelne aj pre vzťah deväťdesiatych rokov k novej evanjelizácii: je to len začiatok.

Myslím, že nová evanjelizácia sa odohrá v dialógu s evanjelikálmi, pretože práve pre nich je evanjelizácia prirodzená. Keď poviete ľuďom, ktorí boli od narodenia katolíkmi o novej evanjelizácii, zareagujú asi takto: „Evanjelizácia? Prosím? No, ale veď my také veci nerobíme, to robia protestanti.“

No v skutočnosti evanjelizujeme práve preto, kým sme. Definuje nás evanjelium, radostná zvesť, evangelion. Nemáme tej radostnej zvesti menej, ale možno aj viac, v Eucharistii a pod. A tak vnímam aj rôzne akcie a obnovy ako skutočne výborné príležitosti prehĺbiť si katolícku vieru, deliť sa o ňu s nekatolíkmi, a dovoliť im, aby nám ukázali svoje nadšenie pre evanjelizáciu.

Myslím, že Gutenbergov vynález pohyblivej sadzby je od 15. storočia pre Katolícku cirkev darom, a tak to snáď bude aj s novými médiami. Ale ako ste poznamenali, s vynálezom kníhtlače a pohyblivých písmen zároveň nastúpila aj sola scriptura, kedy sa až príliš zdôrazňovalo jedno konkrétne médium - písané texty. A myslím že v nových médiách môžeme tiež vidieť mnoho nových darov, no zároveň aj potenciálne nástrahy. Ľudia sa stávajú počítačovo gramotnejšími, vyznajú sa v elektronických médiách, no zároveň stratia poetickú predstavivosť, nebudú vedieť kontemplovať, prestanú si vážiť ticho. Myslím, že v konečnom dôsledku sa evanjelizácia neudeje prostredníctvom tlače, prostredníctvom internetu, ale skrze Ježiša Krista, ktorý nám dáva Eucharistiu.

Čo sa týka novej evanjelizácie, myslím, že katolíci môžu pokračovať, kde skončili protestanti, lebo s nimi spoločne veríme, že Ježišova smrť vo Veľký piatok na kríži na Kalvárii je najvyššia obeta všetkých čias. No na druhej strane, nikto, kto by na Veľký piatok stál na Kalvárii by po príchode domov nepovedal priateľom a rodine, že to, čo v ten deň videl, bola obeta. Lebo Židia cez svoje kategórie Starého zákona neboli schopní vysvetliť tieto udalosti ako obetu: odohrala sa za hradbami Jeruzalema, bolo to ďaleko od chrámu, neboli tam starší či kňazi, a tak to nemohla byť obeta. A predsa, keď sa posunieme o jednu generáciu neskôr, alebo menej, všetci židovskí kresťania, o ktorých vieme, začali vykladať túto popravu ako obetu. Ako sa to stalo? Myslím, že táto otázka bude kľúčom na odomknutie Novej evanjelizácie. Pretože len keď sa vrátime späť a pozrieme sa na Veľký piatok v súvislosti s udalosťami poslednej večere – ustanovením Eucharistie, budeme môcť pochopiť, ako židovskí kresťania prvej generácie začali vnímať túto popravu ako obeť.

Preklad: Rastislav Dluhý a Mária Fileková

Prevzaté a uverejnené so súhlasom Rastislava Dluhého

zdroj - https://www.mojpribeh.sk/rozhovor/scott-hahn-nova-evanjelizacia/

Prečo sa stal katolíkom? - Milujte sa!

Známy švédsky pastor Ulf Ekman prestúpil do Katolíckej cirkvi       Zakladateľ cirkvi Slovo života Ulf Ekman oznámil prestup do Katolíckej cirkvi počas nedeľnej bohoslužby. Jeho prívrženci sú z rozhodnutia prekvapení. Bývalý pastor trojtisícovej charizmatickej cirkvi v švédskom meste Uppsala sa katolicizmom zaoberal posledných desať rokov. „Pre mňa a manželku Brigittu to bol pomalý proces – od objavovania a doceňovania nových vecí až po učenie sa od priateľov kresťanov. Úplne to zmenilo naše protestantské predsudky, uvedomili sme si, že v mnohých prípadoch nebola naša kritika opodstatnená. Potrebovali sme katolícku vieru iba lepšie spoznať,” napísal Ekman na svojom oficiálnom portáli. Podľa blogera Andreasa Glandbergera pastor svojím krokom vyvolal u veriacich šok, hnev, zmätok a zúfalstvo. „Iní sú však radi, že Ekmanova dlhoročná milostná aféra s Katolíckou cirkvou bola otvorene dovŕšená, čo môže napomôcť v teologických diskusiách,“ napísal Glandberger na svojom blogu.  Ekman podľa vlastných slov našiel v Katolíckej cirkvi nielen morálnu silu čeliť názorom spoločnosti a láskavosť voči chudobným, ale aj zdravú teológiu založenú na Biblii a klasickej dogmatike: „Videli sme veľkú lásku pre Ježiša, zažili sme bohatstvo sviatostného života a pochopili logiku pevných štruktúr kňazstva. V neposlednom rade sme sa stretli s reprezentantmi miliónov charizmatických katolíkov a videli, ako žijú svoju vieru.“  Svoju konverziu považuje za „osobnú cestu“ a zdôraznil, že týmto krokom nemá v pláne priviesť celé Slovo života ku katolicizmu. „Sme presvedčení, že cirkev Slovo života je v dobrých rukách a že bude prosperovať a prinášať ovocie vo svojej vlastnej vízii,“ uistil veriacich. Slovo života v Českej republike sa od Ekmanovho rozhodnutia dištancovala. Na Facebooku vydala vyjadrenie, v ktorom vyjadrila rešpekt ku kroku ich zakladateľa, ale odmietla ho nasledovať. „Nie je to pre nás ľahké, ale naše cesty sa rozchádzajú. Hnutie i my osobne budeme naďalej pracovať na diele a vízii, ku ktorej nás Boh povolal. Ulfa Ekmana si vážime a sme vďační za jeho dlhoročnú službu i za všetko, čo pre nás vykonal. Podľa jeho slov nie sme vyzvaní k jeho nasledovaniu, ale k rešpektovaniu jeho rozhodnutia, čo aj robíme,“ napísal senior pastor Michal Vaněk Ulf Ekman bol v mladosti členom komunistickej strany. Po osobnom obrátení sa stal pastorom Švédskej cirkvi. Ako 33-ročný založil charizmatické cirkevné spoločenstvo Slovo života. Kázal po celom svete, najmä v krajinách bývalého Sovietskeho zväzu. Takmer v každom veľkom meste založil cirkev Slovo života a Cirkev novej generácie. V roku 2013 odišiel do dôchodku.

zdroj https://www.svetkrestanstva.sk/2014/03/znamy-svedsky-pastor-ulf-ekman.html

Poznáš-Pannu-Máriu

životopis-panny-a-matky-pocatie - napísala Božia služobnica bl.Maria od Ježiša, z Agredy

Autor: John Salza Slovenský Preklad: Martin Sobota
Poznámka prekladateľa. :
Preklad do slovenčiny bol náročný, pretože v ňom bolo veľa anglických archaizmov a niekoľko riadkových súvetí, ak si nie ste na 100 percent istí, správnosťou prekladu, skúste si vyhľadať slovenský preklad daného citátu z gréčtiny alebo latinčiny v iných slovenských publikáciách. Významové odchýlky však sú minimálne, môžu sa tam nachádzať nesprávne synonymické výrazy. Verím však, že tento kompilát vám pomôže na vašej duchovnej ceste.

Panna Mária je Matka Božia (Cirkevní Otcovia- Tradícia Cirkvi)

"Podľa toho, my prijímame doktrínu o zmŕtvychvstaní z mŕtvych, čoho sa Ježiš Kristus, náš Pán stal prvotinou; stal sa telom, skutočne, nie len zdanlivo, skrze Máriu MATKU BOŽIU v plnosti času prebýval v tomto pokolení, na odpustenie hriechov: bol ukrižovaný a zomrel, pre všetko toto neutrpel žiadne umenšenie jeho Božstva. "Alexander Alexandrijsky, Epištola Alexandrovi, 12 (A.D. 324).
"Mnohé, moji milovaní ,sú pravé svedectvá týkajúce sa Krista. Otec nesie svedectvo z nebies skrze jeho Syna, Duch Svätý nesie svedectvo, tým že sa telesne umenšil v podobe holubice: Archanjel Gabriel nesie svedectvo, nesúc dobré zvesti Márii: Panenská MATKA BOŽIA nesie svedectvo: požehnané miesto jasieľ nesie svedectvo. "Cyril Jeruzalemský, Katechetické Prednášky, X:19 (c. A.D. 350). A tento anjel jeho výzorom, sám svedčí, že bol poslaný jeho Pánom; Ako Gabriel svedčil v prípade Zachariáša, a tiež v prípade Márie, ktorá nosila Boha. "Atanáz, Orations III, 14(A.D. 362).

"Práve ako vo veku Márie MATKY BOŽEJ, On, ktorý vládol od veku Adama do jej čias, keď k nej prišiel, rozbil jeho sily proti ovociu jej panenstva ako proti skale, aby bol rozbitý na kúsky okolo nej, takže v každej duši, ktorá prechádza týmto životom v tele pod ochranou panenstva, moc smrti je svojim spôsobom zlomená a anulovaná, pretože on nenachádza miesta, na ktoré by vztýčil svoje žihadlo. "Gregor z Nyssy, Na panenstvo, 14 (A.D. 370)
"On znovu stvárnil človeka k dokonalosti v Ňom, Od Márie MATKY BOŽEJ skrze Ducha Svätého". Epifanius, Človek dobre zakotvený, 75 (A.D. 374).

"Nechajme potom, tento život Márie byť ako bolo panenstvo samotné, ísť vpred v podobnosti, z ktorej ako zo zrkadla sa odráža zjavenie cudnosti a podoba cnosti. Z tohto si možno vziať vzor života, ukazujúc, ako príklad, tieto čisté pravidlá cnosti: ktoré musíme zlepšovať, uskutočniť a pevne sa ich držať. Prvá vec, ktorá zapaľuje nadšenie v učení je veľkoleposť učiteľa. Čo je väčšie ako MATKA BOŽIA?" sv. Ambróz, Panenstvo, II:6 (c. A.D. 378).
"Ak niekto neverí, že Svätá Mária je MATKA BOŽIA, je odtrhnutý od Božej Trojice." Gregor Naziánsky, Kledoniovi, 101 (A.D. 382).

"Na otázku: 'Je Mária nositeľom človeka, alebo nositeľom Boha?' musíme odpovedať: 'oboch.'" Teodor z Mopsuestie, Vtelenie, 15 (ante A.D. 428).
"A tak ty hovoríš, ty heretik, ktokoľvek môžeš byť, kto zapiera, že Boh bol zrodený z Panny, že Mária, matka nášho Pána Ježiša Krista by nemala byt nazvaná Teotokos, t.j. MATKA BOŽIA, ale Kristotokos, t.j. len matka Krista, nie Boha.

Pre nikoho, hovoríš, neprináša ďalej, čo je predchádzajúce v čase. A z tohto úplne hlúpeho argumentu si myslíš, že zrodenie Boha môže byť pochopené pozemskými zmyslami a výplodom fantázie, že tajomstvo jeho Majestátu môže byť doložené ľudským argumentovaním, my sa budeme, ak Boh dovolí, vyjadrovať o tom neskôr. Zatiaľ, budeme teraz dokazovať Božími svedectvami, že Kristus je Boh a Mária je MATKA BOŽIA." Ján Kasian, Vtelenie Krista, II:2 (A.D. 430).
"Ale odvtedy čo Svätá Panna počala, potom čo Boh v tele sa osobne zjednotil s telom, pre tento dôvod my hovoríme o nej, že je Teotokos, nie tak hoci prirodzenosť tohto Slova ma svoj počiatok v tele, pretože Ono bolo na počiatku a to Slovo bolo Boh, A to Slovo bolo u Boha...ale, ako sme povedali predtým, pretože malo osobne zjednotenú ľudskú prirodzenosť k svojej..." Cyril Alexandrijský, Nestoriovi, Epištola 17:11 (A.D. 430).

"Ak niekto nevyzná, že Emanuel je Boh a preto Svätá Panna je MATKA BOŽIA (Teotokos), vzhľadom k tomu, že v jej tele niesla Slovo Božie, ktoré sa telom stalo [tak ako je napísané, 'Slovo sa telom stalo': nech je exkomunikovaný." Efezský koncil, Anathemy proti Nestoriovi, I (A.D. 430).
"Pretože jediným darom, ktorým je náš Pán a Boh, a ešte aj jej vlastný syn, ona sa ma vyznávať najpravdivejšie a najpožehnanejšie ako--MATKA BOŽIA 'Teotokos,' ale nie v takom zmysle , v ktorom sa to predstavuje ako určitá bezbožná heréza, ktorá tvrdí, že ona sa môže volať Matka Božia pre nie iný dôvod ako že porodila človeka, ktorý sa potom stal Bohom, tak ako hovoríme o žene ako matke kňaza alebo matke biskupa znamenajúc, že ona bola takou, ktorá nedala život kňazovi alebo biskupovi, ale porodila toho, ktorý sa následne stal kňazom alebo biskupom. Nie takto, hovorím, bola Svätá Mária 'Teotokos,' MATKA BOŽIA, ale radšej, ako sme už povedali, pretože v jej svatom lone bolo stvárnené to najposvätnejšie tajomstvo, kvôli jedinečnej jednote Osoby, keďže Slovo v tele je slovo takže človek v Bohu je Boh." Vincent Lerinský, Commonitory for the Antiquity and Universality of the Catholic Faith, 15 (A.D. 434).

"Takže potom On bol aj vo všetkom a nad všetkým a tiež prebýval v lone svätej MATKY BOŽEJ, ale v ňom činnosťou vtelenia." Ján Damascénsky, Zdroj Poznania, III:7 (A.D. 743).
II. Máriino Nepoškvrnené Počatie (Cirkevní Otcovia - Tradícia Cirkvi)
"On bol tou archou zhotovenou z neporušiteľného dreva. Týmto sa naznačuje, že Jeho svätostánok bol pozbavený porušenia." Hipolyt, Orations Inillud, Dominus pascit me (ante A.D. 235).
"Táto Panenská Matka je jediná pravá manželka ( nevesta Ducha svätého ) Božia, menuje sa svätá Panna Mária, hodná Boha, nepoškvrnená z nepoškvrneného, jediná z jediného." Origenes, Homília 1(A.D. 244).
"Nech ju ženy chvália, tú čistú Máriu." Efraim, Hymnny na zrodenie, 15:23 (A.D. 370).
"Len Ty a Tvoja Matka ste vo všetkom spravodliví, nie je žiadna chyba v Tebe a žiadna poškvrna v Tvojej Matke." Efraim, Nisibenove Hymny, 27:8 (A.D. 370).
"Ó vznešená Panna, skutočne ty si väčšia ako akákoľvek iná veľkosť. Lebo kto ti je rovný v tvojej veľkosti, Ó príbytok Božieho Slova? Ku komu medzi všetkými stvoreniami ťa mám porovnať, Ó Panna? Si väčšia než oni všetci, Ó Zmluva, odetá čistotou miesto zlata! Ty si tá Archa, v ktorej sa nachádza zlatá nádoba obsahujúca skutočnú mannu, ktorou je to telo, v ktorom božstvo prebýva." Atanáz, Homília na Papyruse z Turína, 71:216 (ante AD 373).
"Mária, Panna, nielen bez poškvrny, ale Panna, ktorú milosť urobila neporušenou, slobodná od každej poškvrny hriechu." Ambróz, Kázeň 22:30 (A.D. 388).
"My musíme vyňať Svätú Panenskú Matku, vzhľadom k tomu si želám, aby sa nepozdvihla žiadna otázka, ktorá sa dotýka predmetu hriechov, neúcty Pánovi; pretože od Neho poznáme akú hojnosť milosti na prekonanie hriechu v každom ohľade jej bola udelená , tej, ktorá mala prednosť počať a porodiť Toho, ktorý bol bezpochyby bez hriechu." Augustín, Prirodzenosť a Milost,4 2[36] (A.D.415).

"Keďže ju stvoril bez poškvrny, takto On pristúpil od nej zmluvne bez poškvrny." Proklus z Konštantínopolu, Homília 1 (ante A.D. 446).
"Panna, nevinná, bez poškvrny, slobodná od každej slabosti, nedotknutá, bez pohanenia, svätá v duchu i v tele, ako ľalia klíčiaca medzi tŕňmi." Teodotus z Ankrye, Homília VI:11(ante A.D. 446).
"Anjel neodobral pannu Jozefovi, ale dal ju Kristovi, ku ktorému bola zaviazaná od Jozefa, ale dal jej Krista, ku ktorému bola zaviazaná v lone, keď bola počatá." Peter Chrysologus, Kázeň 140 (A.D. 449).
"Tá skutočnosť, že Boh si ju vyvolil, dokazuje, že nikto nebol viac svätý ako Mária, ak by akákoľvek škvrna znetvorila jej dušu, ak by akákoľvek iná panna bola bývala čistejšia a svätejšia, Boh by si vybral ju a odmietol Máriu." Jakub zo Sarugy (ante A.D. 521).

"Ona sa narodila ako cherubín, ona, ktorá bola stvorená z čistej, nepoškvrnenej zeme." Teotokos z Liviasy, Chválospev na sviatok nanebovzatia, 5:6 (ante A.D. 650).
"Dnes ľudstvo vo všetkom odblesku jej nepoškvrnenej vznešenosti, prijíma jej dávnu krásu. Hanba hriechu zatemnila pôvab a príťažlivosť ľudskej prirodzenosti; ale keď Matka Spravodlivosti jedinečná je zrodená, táto prirodzenosť znovu nadobúda v jej osobe svoje starobylé privilégiá a je vypracovaná podľa dokonalého modelu Boha plného pravdy a dôstojnosti.... Pretvorenie našej prirodzenosti začína dnes a starý svet, podmienený celej božskej premene, prijíma toto prvé ovocie z druhého stvorenia." Andrej z Kréty, Kázeň I, Na narodenie Márie (A.D. 733).

"V skutku vyvolená a vyvýšená nad všetko, nie skrze výšku povýšeneckých štruktúr, ale znamenitá vo všetkej veľkosti a vznešenej čistote a božských cnostiach, a nemajúc žiadnu sympatiu k akémukoľvek hriechu." Germanus z Konštantínopolu, Marracci in S. Germani Mariali (ante A.D. 733).
"Ó najpožehnanejšie bedrá Joachimove, z ktorých vzišlo semeno bez poškvrny! O slávne lono Anny, z ktorého vzišiel najsvätejší potomok." Ján Damascénsky, Homília I (ante A.D. 749).

III. Nepretržité Máriino Panenstvo (Cirkevní Otcovia - Tradícia Cirkvi)
"A vskutku to bola panna, ktorá sa chystala vydať raz a navždy po jej pôrode, ktorá porodila Krista, aby každý titul svätosti mohol byt naplnený v Kristovom rodičovstve, skrze matku, ktorá bola oboje panna a manželka jedného manžela. Opäť, keď je predstavený ako dieťa v chráme, kto je tá, ktorá Ho prijíma do jeho rúk? Kto je prvý, kto ho v uznáva v duši? Človek spravodlivý a obozretný,' a samozrejme žiadny bigamista, (čo je jednoduché) dokonca (z tohto ohľadu), ak len nie (inak) Kristus by mal byt súčasne viac hoden ohlasovania od ženy, starej vdovy a manželky jedného muža;' ktorá, žijúca zasvätená chrámu, bola (už) dávajúca v jej vlastnej osobe dostatočný znak toho , aký druh osôb by mali byt prívrženci tohto duchovného chrámu, ktorým je Cirkev. Takéto očité svedectvá Pána nájdeného v detstve; nie sú odlišné od tých, ktoré mal v dospelosti." Tertullián, Na Monogamiu, 8 (A.D. 213).

"Lebo ak Mária, ako tí, čo vyhlasujú, ktorí so zvučnou mysľou ju ospevujú, že nemala iného syna okrem Ježiša a navyše Ježiš hovorí svojej matke, Žena, hľa tvoj syn,' a nie `hľa ty máš aj tohto syna,' potom, On jej vlastne povedal, Hľa, ja som Ježiš, ktorého si skutočne nosila(porodila).' Nie je toto prípad, keď každý kto je dokonalý, už nežije sebe, ale Kristus žije v ňom; a ak Kristus žije v ňom, potom je o ňom povedané Márii, Hľa tvoj syn Kristus.' aký postoj, potom nám musí umožniť vykladať vzácnym spôsobom túto prácu, hoci to má byť zverené pozemskej pokladnici bežnej reči, z písma, ktoré každý okoloidúci dokáže prečítať a ktoré môžu byť vypočuté, keď sa číta nahlas kýmkoľvek, komu sa to prenáša jeho pozemským ušami?" Origen, Komentár na Jána, I:6 (A.D. 232).
"Preto, nechajte tých, ktorí popierajú, že Syn je od Otca podľa prirodzenosti a pravý Jeho podstate, popierajú tiež, že On si vzal pravé ľudské telo z Márie Navždy-Panny; lebo v nijakom prípade to nebol zisk pre nás ľudí, či toto Slovo nebolo pravdivé a prirodzene Synom Božím, alebo toto Slovo nebolo pravdivé, ktoré On prijal." Atanáz, Orácie proti Arianom, II:70 (A.D. 362).

"A keď si ju vzal, nepoznal ju, kým neporodila jej prvorodeného Syna.' On tu použil slovo "kým",' nie aby ste podozrievali, že potom ju poznal, ale oznámil vám, že pred pôrodom Panna bola úplne nedotknutá mužom. Ale prečo potom sa môže povedať, že on použil slovo "kým"? Pretože je zvyčajné v Písme robiť tak a použiť tento výraz bez odvolávania sa na limitovaný časový úsek. Pretože ak s úctou k arche je podobne povedané- krkavec sa nevrátil, kým sa zem nevysušila.' a stále sa nevrátil aj po tomto čase. A keď čo sa týka Boha, tiež Písmo hovorí ,"Ty si od vekov", neuzatvára časové limity v tomto prípade. A znova, keď sa ohlasuje evanjelium vopred a hovorí- V jeho dňoch bude spravodlivosť prekvitať a hojnosť pokoja, kým sa mesiac nepominie,' týmto sa neurčil limit tomuto úseku doby spravodlivosti v stvorení. Tak potom tu podobne sa používa slovo "kým," aby sa spresnilo, čo bolo pred narodením, ale to čo sa stalo následne, nám ponecháva urobiť uzávery.; Ján Chryzostom, Evanjelium podľa Matúša, V:5 (A.D. 370).
"Takto, čo bolo potrebné pre vás sa naučiť o Ňom, to On povedal o sebe; že táto panna nebola dotknutá mužom až do jeho narodenia; ale že to oboje bolo chápané ako dôsledok predchádzajúceho stanoviska, a bolo uznané, toto v jeho slovnom zvrate on ponecháva vám, aby ste chápali; menovite, že nie dokonca po tomto sa ona stala matkou a bola zarátaná hodnou nového druhu pôrodných bolestí a nosenia dieťaťa tak zvláštne, mohol by ten spravodlivý muž vôbec byt schopný obcovať s ňou. Pretože keby ju bol býval poznal, a podržal si ju na pozícii jeho manželky, ako je možné, že náš Pán ponecháva ju ako neochránenú, a nemajúcu žiadne deti, Jeho učeníkovi a prikazuje mu vziať si ju do jej vlastného domu? Ako potom môže niekto povedať- Sú Jakub a ostatní nazvaní jeho bratmi? Podobným spôsobom ako Jozef sám mal byť manželom Márie. Lebo mnohým boli panenské blany (závoje) poskytnuté, aby toto narodenie , ktoré bolo také, aké bolo, mohlo byť na čas zaclonené. Prečo dokonca Ján ich tak nazval, hovoriac, že ani jeho bratia mu neverili' Ján Chryzostom, Evanjelium podľa Matúša, V:5 (A.D. 370).

"Ale tí, ktorí podľa panenstva upustili od tohto procesu, vtiahli seba do hraničnej línie smrti a skrze ich vlastný skutok skontrolovali jeho posun; oni urobili seba samých, vskutku, hranicou medzi životom a smrťou a bariérou tiež, ktorá ho kríži(prieči). Ak potom smrť nemôže prejsť až za panenstvo, ale nachádza svoju silu kontrolovanú a otrasenú tam, je dokázané, že panenstvo je silnejšia vec než smrť a že telo je správne pomenované neumierajúce, ktoré nepožičiava jeho službu umierajúcemu svetu, ani nestrpí stať sa nástrojom následníctva umierajúcich stvorení. V takom tele táto dlhá nezlomená životná dráha umierania a smrti, ktorá zasiahla medzi prvého človeka a životy z panenstva, ktoré boli vedené, je prerušené. To by vskutku nemohlo byť, aby smrť mala prestať jestvovať tak dlho ako ľudstvo manželstvom bolo uskutočnené tiež; on kráčal cestou života so všetkými predchádzajúcimi generáciami; on začal s každým novorodeným dieťaťom a sprevádzal ho do konca: ale on našiel v panenstve bariéru, aby prešiel, čo bolo nemožným činom." Gregor Nyssenský, Na Panenstvo, 13 (A.D. 371).

"Boží Syn...bol narodený dokonale zo svätej Márie navždy panny z Ducha Svätého..." Epifanius, Dobre zakotvený človek, 120 (A.D. 374).
"Priatelia Kristovi, netolerujte správy, že Matka Božia niekedy prestala byť pannou" Basil, Homília v Sanctum Christi generationem, 5 (ante A.D. 379).
"Ale keďže nepopierame, čo je napísané, tak ale predsa odmietame, čo napísané nie je. Veríme, že Boh bol zrodený z panny, pretože to čítame. Že Mária sa vydala potom ako porodila, neveríme, pretože to nečítame. Áno nehovoríme, že toto zavrhuje manželstvo, pretože panenstvo samo osebe je ovocím manželstva; ale pretože tu máme do činenia so svätými, nesmieme súdiť nerozvážne. Ak pripustíme možnosť ako štandard pre posudzovanie ,mohli by sme tvrdiť, že Jozef mal niekoľko žien, pretože aj Abrahám mal a tak mal aj Jakub a že Pánovi bratia boli potomstvom týchto žien, myšlienku, ktorú niektorí zastávajú tvrdohlavo, čo pramení z opovážlivosti, nie zo zbožnosti. Hovoríte, že Mária nepokračovala v panenstve: Ja stále viac tvrdím, že samotný Jozef kvôli Márii bol panic, aby z panenského manželstva bol zrodený panenský syn. Pretože ak svätý človek nepodlieha pripočítaniu cudzoložstva (smilstva) , a nikde sa nepíše, že mal inú ženu, ale bol opatrovníkom Márie, ktorú si mal vziať za ženu, radšej ako jej manžel, záverom je, že on ,ktorý bol hodný menovať sa otec Pána, zostal panicom." Hieronym, Nepretržité Panenstvo Márie Proti Helvediovi, 21 (A.D. 383).

"Napodobňujte ju, sväté matky, ktorú v jej jedinom drahom milovanom Synovi vyformovala tak veľký príklad materskej cnosti; pretože ani vy, drahé deti, ani Panna, nehľadali útechu byť schopní porodiť ďalšieho Syna." Ambróz, Kresťanom vo Vercellae, List 63:111 (A.D. 396).
"Jej panenstvo tiež samotné bolo z tohto dôvodu viac potešujúce a prijateľné, v tom to nebolo, že Kristus bol počatý v nej, zachránil ju vopred od manžela, ktorý by to narušil, ale predtým, ako bol počatý, zvolila si to, už vtedy sa zasvätila Bohu, ako toho, z ktorého mal byt narodený. Toto je vyjadrené slovami, ktoré Mária povedala ako odpoveď anjelovi, ktorý jej oznamoval o jej počatí ; Ako,' odvetila, sa to môže stať, veď ja muža nepoznám?' čo zaiste by nepovedala, ak by predtým nedala Bohu sľub panenstva. Ale pretože zvyky Izraelitov, to ešte odmietali, ona bola sľúbená spravodlivému mužovi, ktorý by si nevzal od nej nič násilím, ale skôr chránil ju pred násilnými osobami, čo ona už sľúbila. Hoci, aj keby bola povedala len toto, Ako sa to stane ?' a nedodala by, "veď ja muža nepoznám,' určite by nebola odpovedala, ako, keďže mala porodiť jej prisľúbeného Syna, ak by sa bola vydala s cieľom pohlavného spojenia. Ona mohla mať zakázané tiež zostať pannou, aby v nej stupňovaním zázraku Syn Boží mal prijať podobu sluhu, ale byť vzorom svätým, panna, ak to nemalo byt myslené, že ona sama potrebovala byt pannou, ktorá docielila počať dieťa dokonca bez pohlavného styku, zasvätila svoje panenstvo Bohu, keď ako ešte nepoznala, čo by mala počať, aby napodobnenie nebeského života v pozemskom a smrteľnom tele by sa malo uskutočniť zo sľubu, nie z príkazu; skrze lásku vo vyberaní, nie skrze potrebu robiť službu. Takto Kristus tým, že sa narodil z panny, ktorá predtým než poznala, kto sa to má z nej narodiť, sa rozhodla pokračovať v panenstve, rozhodla sa radšej schváliť, ako odmietnuť sväté panenstvo. A takto, dokonca v jej ženskosti, v ktorej On si vzal podobu sluhu, Jeho vôľou bolo, aby panenstvo bolo slobodné." Augustine, O Svatom Panenstve, 4 (A.D. 401).

"Kde sú tí, ktorí si myslia, že Panenské počatie a porodenie jej dieťaťa sa podobá tým u iných žien? Lebo tento posledný prípad je jedinečný na zemi a ten Panenský je jedinečný v nebi. Ten jeden prípad je prípad božej moci; ten druhý ľudskej slabosti. V prvom prípade tu telo podlieha vášni; v tom druhom v pokoji Ducha Božieho a v pokoji ľudského tela. Krv bola pokojná, a telo užasnuté; jej pohlavné orgány boli ponechané odpočinku, a jej celé lono bolo nehybné počas návštevy Svätého, až kým Tvorca tela mohol vziať na seba telesný odev, a kým On, ktorý neprišiel iba obnoviť zem k človeku ,ale tiež dať mu nebo, sa mohol stať nebeským Človekom. Táto Panna počne, Tá Panna porodí dieťa a zostane pannou." Peter Chrysoslogus, Kázeň 117, (A.D. 432).
"A skrze nové narodenie On bol manželské dieťa, počatý z Panny, narodený z Panny, bez otcovskej túžby, bez poranenia materskej cudnosti: pretože také narodenie, aké nepoznalo nijakú poškvrnu ľudského tela, sa stalo Človekom, ktorý sa mal stať Spasiteľom ľudí, pokiaľ vlastnil v sebe prirodzenosť ľudskej podstaty. Pretože keď sa narodil Boh v tele, Boh sám bol tým Otcom, keďže archanjel svedčil Požehnanej Panne Márii: pretože Duch Svätý zostúpi na teba a moc Najvyššieho ťa zatieni: a preto to, čo sa má z teba narodiť sa bude volať, Synom Božím.' Pôvod je rozličný, ale prirodzenosť podobná: nie skrze styk s mužom, ale mocou Božou to bolo spôsobené: ako Panna počala, ako Panna porodila a ako Panna zostala." Pápež Lev Veľký (regn. A.D. 440-461), Na Sviatok Narodenia, Kázeň 22:2 (ante A.D. 461).

"Navždy panenská žena takto zostáva dokonca po pôrode stále pannou, nikdy v žiadnom čase do smrti nemala styk s mužom. Lebo hoci je napísané, a nepoznal ju kým nepočala jej prvorodeného syna, pamätajte ,že on ktorý je splodený ako prvý je prvorodený aj keď je splodený ako jediný. Lebo slovo `prvorodený' znamená, že bol narodený ako prvý, ale vôbec nenaznačuje na ďalšie narodenia. A slovo `kým` naznačuje ohraničenie stanoveného času, ale nevylučuje nasledujúci čas. Pretože Pán hovorí, A hľa, Ja som s vami vždy, až do konca sveta, čo neznamená, že sa On oddelí od nás na konci vekov. Apoštol boží, vskutku, hovorí, A tak budeme vždy s Pánom, znamenajúc po všeobecnom vzkriesení." sv. Ján Damascénsky, Orthodoxná Viera, 4:14 (A.D. 743).

IV. Nanebovzatie Panny Márie (Cirkevní Otcovia- Tradícia Cirkvi)

"Ak by bola Svätá Panna zomrela a bola pochovaná, jej usnutie by bolo obklopené v úcte, smrť by ju našla čistú a jej koruna by bola bývala panenskou...keby bola utrápená podľa toho ako je napísané: 'Tvoju dušu prenikne meč bolesti', potom by žiarila slávne medzi mučeníkmi, aj jej sväté telo by bolo bývalo vyhlásené za požehnané, pretože skrze ňu, predsa prišlo svetlo na svet."
Epifanius, Panarion, 78:23 (A.D. 377).
"Apoštoli vzali jej telo na máry a umiestnili ho do hrobky; a strážili ho, očakávajúc príchod Pána. A hľa, opäť Pán stál pri nich; a toto sväté telo bolo prijaté, On nariadil, že bude vzaté v oblaku do raja: kde teraz, znovuzjednotená s dušou, [Mária] sa raduje s Pánovými vyvolenými..." Gregor z Tours, Osem Kníh Zázrakov, 1:4 (inter A.D. 575-593).
"Ako najslávnejšia Matka Kristova, náš Spasiteľ a Boh darca života a nesmrteľnosti, ju obdaril životom skrze neho, ona prijala večnú neporušiteľnosť tela spolu s nim, ktorý ju pozdvihol z hrobu a vzal si ju hore k sebe spôsobom známym len Jemu." Modestus Jeruzalemský, Encomium in dormitionnem Sanctissimae Dominae nostrae Deiparae semperque Virginis Mariae (PG 86-II,3306),(ante A.D. 634).
"Bolo vhodné ...aby najsvätejšie telo Márie, telo, ktoré porodilo Boha, nádoba Božia, zbožštené, neporušené, osvietené Božou milosťou a úplnou slávou ...by malo byť zverené do zeme na krátku chvíľu a pozdvihnuté do nebeskej slávy, s jej dušou tešiac Boha." Teoteknos z Liviasu, Kázeň Na Nanebovzatie (ante A.D. 650).
"Ty si tá, ktorá, ako je napísané, sa zjaví v kráse a tvoje panenské telo je cele sväté, úplne cudné, úplne Božím príbytkom a odteraz celkom vyňaté zo zániku v prachu. Hoci stále ľudské, je pozmenené do nebeského života neporušiteľnosti, skutočne žijúca a slávna, nepoškodená a zdieľajúca dokonalý život." Germanus z Konštantínopolu, Kázeň I (PG 98,346), (ante A.D. 733).
"Svätý Juvenal, Biskup z Jeruzalema, na Chalcedónskom koncile (451), oboznámil panovníka Marciana a Pulcheriu, ktorí si želali vlastniť telo Matky Božej, že Mária zomrela v prítomnosti apoštolov, ale jej hrob, keď bol otvorený na žiadosť Sv.Tomáša, bol nájdený prázdny; z čoho apoštoli usúdili, že toto telo bolo vzaté do neba." Ján Damascénsky, PG (96:1) (A.D. 747-751).
"Bolo vhodné, aby tá, ktorá si zachovala jej panenstvo nedotknuté pri pôrode, si mala zachovať jej vlastné telo slobodné od každého porušenia dokonca po smrti. Bolo vhodné, aby tá, ktorá nosila Stvoriteľa ako dieťa na jej prsiach, mala prebývať v božích svätostánkoch. Bolo vhodné, aby manželka, ktorú si Otec vzal k sebe, by mala žiť v božských sídlach. Bolo vhodné, aby tá, ktorá videla svojho Syna na kríži a ktorá tam prijala do jej srdca meč bolesti, ktorému unikla, keď ho porodila, mala by pozerať na neho ako sedí s jeho Otcom, bolo vhodné, aby Božia Matka by mala vlastniť, čo patrí jej Synovi a aby mala byť uctená každým stvorením ako Matka a ako služobnica Boha." Ján Damascénsky, Máriino Nanebovzatie (PG 96,741), (ante A.D. 749).
"Úctyhodná pre nás, Ó Pane, je táto slávnosť tohto dňa, na ktorý svätá Matka Božia trpela dočasnú smrť, ale stále nemohla byť ponechaná dole putami smrti, ktorá porodila Tvojho Syna nášho Pána vteleného z nej." Gregoriánsky Sakramentár, Veneranda (ante A.D. 795).
"Vypovedané tajomstvo všetkého stále viac hodné chvály, keďže Panenské nanebovstúpenie je niečo jedinečné medzi ľuďmi." Galsky Sakramentár, z Munificentis simus Deus (8.storočie).
"Boh, ten Kráľ vesmíru, ti udelil priazne, ktoré prevyšujú prírodu. Ako ťa zachoval pannou pri pôrode, takto zachoval tvoje telo neporušené v hrobe a oslávil ho jeho božským činom jeho premiestnenia z hrobu." Byzantská Liturgia, z Munificentis simus Deus (8.storočie).
"Táto panna je doteraz nesmrteľná, keďže On, ktorý žil, ju vzal na nebesá na miesto uznania (privítania)." Timotej Jeruzalemský (8.storočie).
V. Mária je Nová Eva a Najpožehnanejšia medzi ženami (Cirkevní Otcovia- Tradícia Cirkvi)
"Je jeden Lekár, ktorý vlastní oboje- telo i dušu; aj stvorený aj nestvorený ; Boh jestvujúci v tele; skutočný život v smrti; aj z Márie aj z Boha; prvý možný a potom nemožný, nakoniec Ježiš Kristus náš Pán." Ignác, Efezanom, 7 (c. A.D. 110).
"Oni jej žehnali, hovoriac: O Boh našich otcov, žehnaj tomuto dieťaťu, a daj jej večné meno vzývané vo všetkých pokoleniach. A všetko, čo títo ľudia povedali: Tak nech sa stane, tak nech sa stane, amen. A on ju priniesol k hlavným kňazom; a oni jej žehnali hovoriac: O najvyšší Boh, zhliadni na toto dieťa, a požehnaj ju s najvyšším požehnaním, ktoré pretrvá večne." Jánovo Protoevanjelium, 6:2 (A.D. 150).
"On sa stal človekom skrze Pannu, aby neposlušnosť, ktorá pochádzala od hada, mohla prijať svoj zánik rovnakým spôsobom z akého sa vyvodzuje jeho vznik. Pretože Eva, ktorá bola pannou a bez poškvrny, počatím hadovho slova, priniesla neposlušnosť a smrť. Ale Panna Mária prijala vieru a radosť, keď jej anjel Gabriel oznámil dobrú zvesť, že Duch Pánov zostúpi na ňu a moc Najvyššieho ju zatieni: kde to Sväté zrodené z nej je Syn Boží; a ona odpovedala, 'Nech sa mi stane podľa tvojho slova.' A skrze ňu sa on narodil, na ktorého sme dokázali ,že sa na Neho vzťahuje toľko veľa písem, a skrze ktorého Boh zničí aj toho hada aj tých anjelov a ľudí, ktorí sú mu podobní; ale prinesie oslobodenie od smrti tým, ktorí sa kajajú z ich zloby a veria v Neho." Justín Mučeník, Dialóg s Tryfonom, 100 (A.D. 155).

"On sa zrodil z Márie Panny, tej spravodlivej ovečky." Melito de Sardo, Veľkonočná Homília (c. A.D. 177).
"V súhlase s týmto návrhom, Mária Panna sa pokladá za poslušnú, hovoriac, 'Hla služobnica Pána; nech sa mi stane podľa tvojho slova.' Ale Eva bola neposlušná; pretože ona neposlúchla, keď ešte bola panna. A dokonca ako ona, majúc vskutku manžela, Adama, ale aj tak ešte nebola panna (pretože v raji 'boli obaja nahí, a nehanbili sa,' vzhľadom k tomu oni, stvorení krátko predtým, nemali žiadne porozumenie plodenia detí: lebo bolo potrebné, aby najprv prišli do dospelého veku a potom sa rozmnožovali následne od toho času ), stali sa neposlušnými, bola príčinou smrti, aj svojej aj celej ľudskej rasy; tak taktiež urobila Mária, bola zasnúbená s mužom a pritom všetkom bola pannou, podrobila sa poslušnosti, stala sa príčinou spasenia, aj svojho aj celej ľudskej rasy. A z tohto dôvodu robí právny termín žena zasnúbená mužovi, manželku tomu, ktorý si ju zasnúbil, hoci ona bola doposiaľ panna; takto naznačujúc spätné odkazovanie sa Márie ku Eve, pretože čo je spojené nemohlo by byť inak rozlúčené, ako obrátením priebehu, ktorým tieto putá zjednotenia povstali; aby predchádzajúce putá boli zrušené nasledujúcimi, aby tie nasledujúce mohli nastaviť tie predchádzajúce opäť na slobodu… Prečo tiež Lukáš začína rodokmeň s Pánom, prinášajúc to späť k Adamovi, naznačujúc, že to bol On, ktorý ich znovu zrodil do Evanjelia života a nie oni Jeho. A takto to rovnako bolo ,aby ten uzol Evinej neposlušnosti bol uvoľnený poslušnosťou Máriinou. Lebo čo panna Eva spútala skrze neveru, to skutočne panna Mária oslobodila skrze vieru." Irenej, Proti Herézam, 3:22 (A.D. 180).
"Pretože kým Slovo Božie bolo bez tela, On vzal na Seba toto sväté telo skrze svätú Pannu a pripravil rúcho, ktoré On utkal pre Seba, ako ženích, v tých utrpeniach kríža, aby zjednotením Jeho vlastnej moci s naším mravným telom a skrze zmiešanie neporušiteľného s porušiteľným a silného s tým slabým, On mohol zachrániť hynúceho človeka." Hipolyt, Rozprava o Kristovi a antikristovi, 4 (A.D. 200).
Ale Kristus Pán, ovocie tejto Panny, neprehlásil tie prsia žien požehnanými, ani si ich nevybral, aby kojili; ale keď drahý a milujúci Otec nechal zapršať toto Slovo, Sám sa stal duchovnou obživou tým dobrým. O tajomný zázrak! Všadeprítomný Otec je jeden a jedno všadeprítomné Slovo a Duch Svätý je jeden a ten istý kdekoľvek a jedna je jediná panenská matka. Milujem volať ju Cirkev. Táto matka, keď bola osamote, nemala žiadne mlieko, pretože sama osebe nebola len ženou. Ale ona je zároveň panna a matka--čistá ako panna, milujúca ako matka. A volajúc svoje deti k sebe, napája ich so svätým mliekom, totiž, s týmto Slovom pre detstvo. Preto nemala žiadne mlieko, pretože tým mliekom bolo to spravodlivé a pôvabné dieťa , telo Kristovo, ktoré vyživuje skrze Slovo to mladé potomstvo, ktoré Pán sám priniesol v telesných mukách, ktoré Pán sám pokosil v jeho drahej krvi." Klement Alexandrijský, Cvičiteľ, I:6 (A.D.202).

"Podľa toho, panna skutočne počala a porodia 'Emanuela, Boha s nami.' Toto je to nové narodenie, človek je zrodený z Boha. A v tomto človeku sa narodil Boh, vzal si telo z dávneho pôvodu bez pomoci z dávneho semena, aby On mohol obnoviť s novým semenom, to znamená, duchovným spôsobom a očistiť to skrze navrátenie mravnosti od všetkých dávnych škvŕn. Ale všetko z tohto nového narodenia bolo predurčené, ako bol ten prípad vo všetkých iných prípadoch, v dávnom druhu, Pán narodený ako človek rozložením moci, v ktorej panna bola prostriedkom. Zem bola stále v panenskom stave, a podrobil si ju až doteraz nie skrze ľudské skutky, ani žiadnym semenom doteraz hodeným do brázd, keďže nám bolo povedané, Boh stvoril človeka do živej duše. Pretože tak tomu bolo, kým Eva bola ešte pannou, že zvodné slovo sa plazilo ku nej a malo postaviť budovu smrti. Do duše panny, podobným spôsobom, musí byť predstavené, Slovo Božie, ktoré má pozdvihnúť tkaninu života; aby to čo bolo schátrané týmto pohlavím, mohlo skrze to isté pohlavie byť uzdravené k spaseniu.

Tak ako Eva verila hadovi, tak Panna Mária verila anjelovi.

Tak ako Eva verila hadovi, tak Panna Mária verila anjelovi. Prečin (priestupok),ktorý jedna spôsobila vierou, druha vierou zotrela. Ale (niekto povie, že) Eva predsa nepočala v jej lone na slovo diabla. Nuž, ona vo všetkých udalostiach počala; pretože slovo diabla sa jej následne stalo semenom ,ktoré počalo vydedenca, a priniesla nim zármutok.

Vskutku porodila bratovražedného diabla; kým Panna Mária, naopak, porodila toho, ktorý jedného dňa zabezpečí spásu Izraelu, Jeho vlastnému bratovi podľa tela a Jeho vrahovi. Boh preto zoslal do panenského lona Jeho Slovo, ako dobrý Brat, ktorý vymaže spomienku na zlého brata. Teda bolo potrebné, aby Kristus prišiel kvôli spáse človeka, v tej podmienke tela, do ktorej človek vstúpil od doby svojho odsúdenia." Tertullian, Telo Kristovo, 17 (A.D. 212).

A myslím to v súlade s rozumom, že Ježiš bol tým prvým ovocím medzi ľuďmi z čistoty, ktorá pozostáva v cudnosti, a Mária medzi ženami; pretože to nebolo zbožným pripisovať akémukoľvek inému ako jej to prvé ovocie panenstva." Origenes, Komentár na Matúša, 10:17 (A.D. 244).
"Mnohí, moji milovaní, sú pravé svedectvá tykajúce sa Krista. Otec nesie svedectvo z nebies o Jeho Synovi: Duch Svätý nesie svedectvo, zostúpil telesne v podobe holubice: Archanjel nesie svedectvo, nesúc dobrú zvesť Márii: Panenská Matka Božia [Teotokos] nesie svedectvo: požehnané miesto jasieľ nesie svedectvo" Cyril Jeruzalemský, katechetické prednášky, 10:19 (A.D. 350).

"V tom, čo zostáva, máme nariadenie Božej vôle. Táto Panna, toto narodenie, toto Telo, potom tento Kríž, táto smrť, táto návšteva do nižšieho sveta: tieto veci sú naším spasením. Kvôli ľudstvu bol narodený Boží Syn z Panny a z Ducha Svätého. V tomto procese On slúžil Sebe; Jeho vlastnou mocou--mocou Božou--ktorá ju zatienila, On zasial začiatok Jeho Tela, a vstúpil v prvej etape Jeho života v tele. On urobil to, že Jeho vtelením mohol vziať k Sebe z panny telesnú prirodzenosť a skrze toto zmiešanie mohlo prísť k životu posvätné Telo celého ľudstva; aby skrze to Telo, ktoré si vzal na seba, mohlo v ňom byť skryté celé ľudstvo, a On opätovne , skrze Jeho neviditeľnú existenciu, byť rozmnožený vo všetkom. Takto neviditeľný Obraz Boha neopovrhol túto hanbu, ktorá poznačuje začiatky ľudského života. On prešiel každou etapou; skrze počatie, narodenie, nariekanie, kolísku a každé neustále ponižovanie. Aký cenný návrat môžeme urobiť pre takú veľkú blahosklonnosť? Jediný jednorodený Boh , neopísateľné narodený z Boha, otvoril Panenské lono a vyrástol a vzal si podobu čistej ľudskosti. On, ktorý udržiava vesmír, v Ktorom a skrze Ktorého ,v Ktorom sú všetky veci, prišiel na svet bežným narodením; On na Ktorého hlas sa archanjeli a anjeli chvejú, a nebo a zem a všetky živly tohto sveta sú roztopené, bolo počuté v detskom nariekaní. Neviditeľný a Nepochopiteľný, ktorého zrak, cítenie a dotyk nemožno zmerať bol zabalený v kolíske." Hilar z Poitiers, Na Trojicu, 2:24-25 (A.D. 355).
A ako milosť Trojice je jedna, tak taktiež Trojica je nedeliteľná. Toto môžeme vidieť u samotnej Svätej Márie. Archanjel Gabriel, keď bol poslaný oznámiť príchod Slova na ňu hovoriac, 'Duch Svätý zostúpi na teba', vedel,že Duch bol v tomto Slove. Preto dodal: 'a moc Najvyššieho ťa zatieni.'" Atanáz, Serapionovi z Thmuis, III:6 (A.D. 360).
"A keď si ju vzal, 'nepoznal ju, kým neporodila jej prvorodeného Syna.' Použilo sa tu slovo `kým` nie aby ste mali podozrenie, že on ju potom naozaj poznal, ale oznámil vám, že pred narodením bola Panna úplne nedotknutá mužom." Ján Chryzostom, Homília na Matúša, 5:5 (A.D. 370).
"To sa stalo, aby nám oznámil skrze spôsob Jeho Vtelenia toto veľké tajomstvo; že čistota je jediný úplný náznak prítomnosti Božej a Jeho príchodu, a že nikto to nemôže v skutočnosti zabezpečiť pre seba, až kým by sa úplne odcudzil od telesných vášní. Čo sa stalo v nepoškvrnenej Márii, keď plnosť Božstva, ktorá je v Kristovi svietila cez ňu, to sa deje v každej duši, čo sa nechá viesť podľa tohto panenského života." Gregor Nyssenský, Na Panenstvo, 2 (A.D. 371).
"Len Ty sám a tvoja Matka sú vo všetkých veciach spravodliví, lebo nie je žiadne porušenie v tebe a žiadna poškvrna v tvojej Matke. Z týchto dvoch spravodlivých, ku ktorým sa podobáte deti moje?" Efrem, Nisbenské Hymny, 27:8 (ante A.D. 373).
"Ktokoľvek si ctí Pána, si tiež ctí svätú [nádobu]; kto ale namiesto toho zneucťuje túto svätú nádobu, zároveň zneucťuje jeho Majstra (učiteľa, Pána). Samotná Mária je tá svätá panna, to jest, táto svätá nádoba" Epifanius, Panarion, 78:21 (A.D. 377).
"A ak by Boh odetý v tele nebol určený ,aby prebral zodpovednosť Adamovho tela, aký význam mala potom Svätá Panna?" Bazil, Sozopolitanom, Epištola 261 (A.D. 377).
"Prvú vec, ktorá zapaľuje nadšenie v učení je veľkosť učiteľa. Čo je väčšie ako Matka Božia? Čo je viac slávnejšie ako ona , ktorú si vybrala Sláva Sama ? Čo je viac cudné ako ona, ktorá zrodila telo bez styku s iným telom? Lebo prečo by som mal hovoriť o jej iných cnostiach? Ona bola panna nie len v tele , ale aj v duši, nepoškvrnila úprimnosť jej náklonnosti žiadnou zradou, bola pokorná v srdci, prostá v reči, rozvážna v mysli, šetriaca slová, snaživá v čítaní, opierala svoju nádej nie v neistote bohatstva, ale v modlitbe chudobných, zameraná na prácu, skromná v reči; navyknutá hľadať nie človeka, ale Boha ako sudcu jej myšlienok, nezraniť nikoho, mať dobrú vôľu k všetkému, povstať pred jej staršími, nezávidieť jej rovným, vyhýbať sa namyslenosti, nasledovať rozum, milovať cnosť." Ambróz, Na Panenstvo, 2:15 (A.D. 377).
"Ak niekto neverí, že Svätá Mária je Matka Božia, je odlúčený od Božej Trojice. Ak by niekto tvrdil, že prešiel cez túto Pannu ako cez kanál a nebol naraz božský a ľudský sformovaná v nej (božský, pretože bez zásahu človeka; ľudský, pretože v zhode so zákonmi výstavby), on je podobne bezbožník." Gregor Naziánsky, Kledoniovi, Epištola 101 (A.D. 382).

" Z pňa Jesseho vypučí ratolesť a z jeho koreňov výhonok vykvitne.' Tým výhonkom je matka Pána--jednoduchá, čistá, bez poškvrny; nezaťažená žiadnou skazou života, ale plodná v slobodnom stave ako Boh Sám...Zásad pred seba tu požehnanú Máriu, ktorej prevyšujúcou čistotou nechal ju urobiť matkou Pána." Hieronym, Eustochiumovi, Epištola 22:19,38 (A.D. 384).

"Svätú Pannu Máriu musíme z toho vyňať, neželám si pozdvihnúť žiadnu otázku, keď sa to týka predmetu hriechov, bez cti k Pánovi; lebo od Neho vieme, aká hojnosť milosti pre premáhajúci hriech v každom ohľade jej bola udelená, tej, ktorá mala prednosť počať a porodiť Jeho , ktorý bezpochyby nemal žiaden hriech." Augustín, Prirodzenosť a Milosť, 36:42 (A.D. 415).

"Zdravas, Mária, ty si najdrahšie stvorenie na celom svete; Zdravas Mária, neporušená holubica; Zdravas Mária, nehasnúca lampa; pretože z teba sa narodilo Slnko Spravodlivosti...skrze teba, každá verná duša dosiahne spasenie." Cyril Alexandrijský, Homília 11 v Efeze (A.D. 431).
"Ak niekto nevyzná, že Emanuel je samotný Boh, a preto že Svätá Panna je Matka Božia(teotokos), vzhľadom k tomu, že v tele porodila Slovo Božie, ktoré sa telom stalo [ako je napísané, 'Slovo sa telom stalo ` nech je exkomunikovaný." Efezský koncil [Cyrilova Epištola 17], Anathema I (A.D. 431).
"Ako Panna počala, ako Panna porodila, ako Panna zostane." Peter Chrysologus, Kázeň 117 (post A.D. 432).
"A skrze nové narodenie On bol splodený, počatý Pannou, zrodený z Panny, bez otcovskej túžby, bez poranenia matkinej cudnosti: pretože také zrodenie ako žiadna poškvrna ľudského tela, stal sa jediným, ktorý mal byť Spasiteľom ľudí, kým ovládol v sebe prirodzenosť ľudskej podstaty. Lebo keď Boh sa narodil v tele, Boh Sám bol Otec, keďže archanjel svedčil Požehnanej Panne Márii: 'lebo Duch Svätý zostúpi na teba a moc Najvyššieho ta zatieni: a preto, to čo sa z teba narodí bude sa volať, Synom Boha.' Pôvod je odlišný, ale prirodzenosť je podobná: nie stykom s mužom, ale mocou Boha to bolo spôsobené: lebo Panna počala, Panna porodila, a Pannou zostala…Lebo Jeho neporušená prirodzenosť, toho, čo sa narodil, muselo strážiť prvotné panenstvo Matky a vliatu moc Božieho Ducha musela zachovať v nepoškvrnenosti a svätosti ten svätostánok, ktorý si On zvolil pre Seba: aby Duch ,ktorý určil povstať spadnuté, obnovil zlomené a prekonaním telesných vábení nám poskytol v hojnej miere moc cudnosti: aby panenstvo, ktoré v iných nemôže byt zachované v rodení deti, mohlo byť dosiahnuté nimi v ich druhom zrodení." Pápež Lev Veľký [regn. A.D. 440-461], v kázni 22:2 (ante A.D. 461).
VI. Mária Panna je naša mocná orodovníčka (Cirkevní Otcovia - Tradícia Cirkvi)

"Lebo ako Eva bola zvedená slovom anjela odísť od Boha, vzbúrila sa proti Jeho Slovu, tak Panna Mária skrze slovo anjela prijala radostné správy, že porodí Boha skrze poslúchnutie jeho Slova. Tá predchádzajúca bola zvedená neuposlúchnuť Boha, tá nasledujúca bola presvedčená uposlúchnuť Boha, aby panna Mária sa mohla stať zástancom panny Evy. Ako ľudské pokolenie bolo odsúdené na smrť skrze [skutok] Panny, tak aj bolo Pannou zachránené." Irenej, Proti Herézam, V:19,1 (A.D. 180).
"Pod tvoje milosrdenstvo utiekame sa, Ó Matka Božia. Neodmietaj naše pokorné prosby v núdzi, ale osloboď nás od nebezpečenstva,[Ó ty] jediná čistá a jediná požehnaná." Sub Tuum Praesidium, Z Rylandského Papyrusu, Egypt (3.storočie).

"Nechajme potom život Panna Márie byť, ako by to bolo Panenstvo samé, vykročiť v podobnosti, z ktorej, ako zo zrkadla sa odráža vzhľad cudnosti a podoba cnosti ... Ani by som neváhal pripustiť ťa k oltárom Božím, ktorých duše by som bez váhania volal oltáre, na ktorých sa Kristus denne obetuje za vykúpenie tela. Lebo ak Panenské telo je chrámom Boha, čo je jej duša, ktorá, popol z tela strašený preč, ešte raz odkryla rukou Večného Kňaza a vypúšťa dym božského ohňa. Požehnané panny, ktoré vydávajú vôňu z božskej milosti ako záhrady robia skrze kvety, chrámy skrze náboženstvo, oltáre skrze kňaza." Ambróz, Na Panenstvo II:6,18 (A.D. 378).
"Znovu vybavovaním sa na tieto a iné okolnosti a prosením Panny Márie, aby priniesla pomoc, keďže ona, tiež, bola pannou v nebezpečenstve, sa zverila lieku postenia a spanie na zemi." Gregor Naziánsky, Orácie 24:11 (A.D. 379).

"Lebo je povedané, že on [Gregor Divotvorca] počul tú, ktorá sa zjavila v ženskej podobe povzbudzovať(naliehať) na Jána Evanjelistu, aby vysvetlil tomu mladému mužovi tajomstvo pravej viery. sv. Ján, ako odpoveď, vyhlásil, že bol úplné ochotný prosiť Matku Pána dokonca v tejto veci a toto bola tá jediná vec najbližšia jeho srdcu. A tak sa rozhovor chýlil ku koncu a potom čo si to celkom ujasnili a spresnili mu to, tí dvaja zmizli pred jeho zraku." Gregor Nyssénsky, Na Gregora Divotvorcu (A.D. 380).
"O Panna Mária, tá svätá panna, je skutočne veľká pred Bohom a ľuďmi.

Lebo ako nemáme prehlasovať jej veľkosť, tej ktorá v sebe nosila Neobsiahnuteľného, ktorého ani nebo ani zem nemôžu obsiahnuť?" Epifanius, Panarion, 30:31 (ante A.D. 403).

"Daj mlieko, Matka jemu, ktorý je naším pokrmom, daj mlieko tomu chlebu, ktorý zostúpil z neba ...daj mlieko jemu, ktorý ťa urobil tak, aby on mohol byť urobený úrodným v počatí a v pôrode, nevzal si z teba ozdobu panenstva." Augustín, Kázeň 369:1 (A.D. 430).
"Pozdravená buď Mária, Matka Božia, pre ktorú v mestách a dedinách a na ostrovoch boli založené cirkvi pravých veriacich." Cyril of Alexandria, Homily 11 (ante A.D. 444).
"Pozdravená buď, naša túžobná radosť; Pozdravená buď, O potešenie Cirkvi; Pozdravené buď, O meno, ktoré vydychuje sladkosť; Pozdravená buď, tvár ,ktorá vyžaruje božstvo a milosť; Pozdravená buď, najctihodnejšia spomienka…" Teodotus z Ankrye, Homília 4:3 (ante A.D. 446).
"Panenský sviatok (parthenike panegyris) nabáda dnes náš jazyk ohlasovať jej chválu ...služobnica a Matka, Panna nebeská, jediný most Boha k človeku, posvätné krosná vtelenia, v ktorých bol nevysloviteľným spôsobom utkaný odev toho spojenia, skrze ktoré tkáč je Duch Svätý; a pradiarom zatienenie z výsosti, vlnou praveké rúno Adamovo; tkanivom nepoškvrnené telo Panny, tkáčskym člnkom Jeho nesmierna milosť ,ktorú to priviedlo; umelcom Slovo klzajúce sa cez sluch." Proklus z Konštantínopolu, Homília 1 (ante A.D. 446).
"Panna prijala Spasenie, aby ho mohla vracať späť po stáročia ." Peter Chrysologus, Kázeň 140 (ante A.D. 450).
"O Panna celá svätá, on, ktorý o tebe povedal, že je úctyhodné a slávne nezhrešil proti pravde, ale zostava nerovný tvojej hodnote. Zhliadni na nás zhora a buď naklonená. Veď nás v pokoji a nesúc nás bez hanby k súdnemu trónu, udeľ nám miesto po pravici svojho Syna, aby sme smeli byt vynesený do neba a spievať s anjelmi nestvorenej Trojici tej istej podstaty. " Bazil zo Seleucie, PG 85:452 (ante A.D. 459).
"Prestaň nariekať; Ja urobím seba tvojim zástancom v prítomnosti môjho Syna. Zatiaľ, žiaden smútok, pretože ja som priniesla radosť na tento svet. Lebo je to na zničenie kráľovstva smútku, že som prišla na tento svet: Ja, plná milosti ... Potom zadrž svoje slzy; prijmi ma ako svojho prostredníka v prítomnosti toho, ktorý sa zo mňa narodil, pretože pôvodca radosti je Boh plodený pred všetkými vekmi. Zostaň kľudný; už sa viac netráp: Ja prichádzam od neho, plná milosti." Spevák Romanos, Na Vianoce 2,10-11 (ante A.D. 560).
"Pozdvihnutá do nebies, ona zostáva pre ľudské pokolenie nedobytnou hradbou, prihovárajúc sa za nás u jej Syna a Boha." Teoteknos z Liviasu, Nanebovzatie 291(ante A.D. 560).
"Zdravas Mária, milosti plná, Pán s Tebou; požehnaná si medzi ženami a požehnaný je plod tvojho života, pretože ty si počala Krista, Božieho Syna, Spasiteľa našich duší." Koptska Ostraka (A.D. 600).

"Ona je úplne nádherná, úplne blízko Boha. Lebo ona, prevyšujúc cherubov, vyvýšená nad serafínov, má miesto blízko Boha.

"Mária Navždy Panna -- žiariaci bod s božským svetlom a plná milosti, prostrednica, prvá skrze jej nadprirodzený pôrod a teraz kvôli príhovoru jej materskej pomoci -- buď korunovaná s nikdy nekončiacimi požehnaniami ...hľadajúc rovnováhu a vhodnosť všetkých veciach, my by sme mali konať poctivo ako synovia svetla." Germanus z Konštantínopolu, Homília na Oslobodenie Konštantínopolu, 23 (ante A.D. 733).
"Ó, aké zázračné to je! Ona koná ako prostrednica medzi vznešenosťou Boha a poníženosťou tela, a stáva sa Matkou Stvoriteľa." Andrej Krétsky, Homília 1 na Máriino Narodenie (ante A.D. 740).
"Ona je úplne nádherná, úplne blízko Boha. Lebo ona, prevyšujúc cherubov, vyvýšená nad serafínov, má miesto blízko Boha." sv. Ján Damascénsky, Homília na Narodenie, 9 (ante A.D. 749).
"My dnes tiež zostávame blízko teba, O Pani. Áno, opakujem, O Pani, Matka Božia a Panna. My upíname naše srdcia k tvojej nádeji, ako k najpevnejšiemu a celkom nezlomiteľnému útočisku, zasväcujúc sa tvojej mysli, duši, telu, a celé naše bytie a ctíme si ťa tak ako len vieme, žalmami, hymnami, a duchovnými piesňami." Ján Damascénsky, Homília 1 na Máriino Nanebovzatie, 14 (ante A.D. 749).
"Zverme sa s celou našou duševnou náklonnosťou príhovoru Požehnanej Panny: nech všetci, s celej našej sily, žiadame jej záštitu (ochranu), aby vo chvíli, keď ju na zemi obklopíme s našou pokornou úctou, ona sama nás smela ráčiť v nebi zveriť s horlivou modlitbou. Lebo bez akejkoľvek pochybnosti ona , ktorá si zaslúžila priniesť výkupné za tých , ktorí potrebovali oslobodenie, môžu viac ako všetci svätí mať úžitok skrze jej láskavosť tým, ktorí prijali oslobodenie." Ambróz Autpert, Nanebovzatie Panny, (ante A.D. 778).
"Priblížme sa s duchom dôvery k trónu najvyššieho Kňaza, kde on je naša obeť, kňaz, zástanca a sudca." Radbert Paschasius, Na Nanebovzatie (ante A.D. 786).
"Lebo ona, ktorá porodila zdroj milosrdenstva, Ježiša Krista, nášho Boha a Pána, prijímajúc od neho všetky veci, vôľu a skrze neho vyhovie prianiam všetkých." Pavol, Diakon, (ante A.D. 799).
"Ty rozptyľuješ svoje láskavosti so stále väčšou hojnosťou odkedy vlastníš plnšie jeho, ktorý je ich zdrojom a ktorý je úplne ochotný ich dať nám, lepšie povedané ty vlastníš takmer všetky sama a ty ukazuješ štedrosť tým, ktorým chceš a tomu ,ktorý to od teba žiada." Ján Geometer, Život Márie (A.D. 989).
"Môžme si zaslúžiť mať pomoc tvojho príhovoru v nebi, lebo ako Syn Boha ráčil zostúpiť k nám skrze teba, tak my tiež musíme prísť k nemu s tebou." Peter Damián, (ante A.D. 1072).
"Matka Božia je naša matka. Nech táto dobrá matka prosí a oroduje za nás, nech požiada a získa, čo je pre nás dobré." Anzelm, Orácie 7(ante A.D. 1109).
"Och ktokoľvek ty smieš byť, ktorý sa cítiš v prúde tohto sveta unášaný v búrkach a víchriciach skôr ako kráčajúc po pevnej zemi, neodvracajúc oči od lesku tejto hviezdy, pokiaľ sa ale netúžiš ponoriť ... Ak ťa ona drží, nespadneš, ak ťa ona chráni, nebudeš mať strach; ňou vedený, neunavíš sa ; s jej láskavosťou dosiahneš svoj cieľ, vedomý si takto v sebe ako pravdivo bolo vyrieknuté toť slovo: 'A meno Panny bolo Mária.'" Bernard, Homília 2:17, Respice stellam (ante A.D. 1153). 
www.scripturecatholic.com

Martin Luther o Panne Márii

Máme Pannu Máiru vzývať, aby Boh kvôli nej dal a urobil, o čo prosíme; tak ako aj ostatných svätých .... viac

Tu jednou vetou ospevuje všetky veci, ktoré s ňou urobil Boh, pritom zachováva správny poriadok. V predošlom verši spievala o Božom zhliadnutí a jeho milostivej vôli voči nej, ako bolo povedané, to je tá najväčšia milosť. V tomto verši spieva o Božich činoch a daroch. Boh dáva niektorým mnohé dary a kráľovským spôsobom ich ozdobí, ako lucifera v nebi ktorý to potom znežil. Svoje dary dáva každému, ale to ešte nemusí znamenať, že na ních zhliadol. Jeho dary ostávajú dočasné. ale milosť a zhliadnutie

naveky, ako hovorí Pavol (Rim h,23): „avšak milos­tivým darom Božím je verný život" V daroch dáva to, čo je jeho, ale v zhliadnuti a milostí dáva seba; v daroch prijímanie jeho ruku, ale v milostivom ohliadnutí prijímame jeho srdce, ducha, odvahu a vôľu. Preto kladie blahoslavená Panna na najvyš­šie a prve miesto zhliadnutie. A nedáva na prvé miesto, že aj detné deti ma budú blahorečiť, lebo mi urobil veľké veci, o čom hovorí tento verš. Na prv é miesto dáva, že zhlíadol na ňu bezvýznamnú a 11a jej ničotu, o čom hovorí predošlý verš. Kde je milostivá vôľa, sú i dary; ale neplatí, že kde sú dary, tam je aj milostivá vôľa. Preto právom nasleduje tento verš po predošlom Preto čítam v Gn 25,5n, že Abrahám dal deťom svojich vedľajších žien dary, ale Izákovi, pravému synovi zo zákonitej manželky Sáry, dal cele dedičstvo. J ak chce Boh, aby útechou jeho pravých detí neboli jeho dobrá a dary, nech sú akokoľvek veľké a veľa, či už duchovné, alebo te­lesné, ale jeho milosť a on sám. Pravda, pritom si majú vážiť aj jeho dary,
(Mária) ani nevypočítava Božie dary jednotlivo, ale všetky zhŕňa jediným slovom a hovorí: „urobil stí mnou veľké veci," To značí: všetko je veľké,čo mi urobil. Tým nás učí, že čim väčšia je zbožnosť v srd­ci, tým menej slov potrebuje. Cíti, že nie je schopná vyjadriť slovami to, čo by chcela a čo bv rada po­vedala. Preto je tých niekoľko málo slov, vnuknu­tých Duchom, tak veľkých a hlbokých, že ich nik nemôže pochopiť, ak aspoň čiastočne nemá toho istého Ducha. Tvm, čo nie sú duchovní a svoje veci vysvetľujú mnohými slovami .1 veľkým krikom, tieto slová sa zdajú nedostatočné, bez soli a bezchú­li. Aj Kristus (Mt 6,7) učí, že pri modlitbe nemáme veľa hovoriť. Toto robia neveriaci, ktorí si myslia, že budú vy peruti pre mnohé slová. Aj v mnohých kostoloch je teraz veľa zvonenia, trúbenia, spevu, kriku a čítania, ale obávam sa, že málo chvály Boha, ktorý chce, abv sme ho chválili v duchu a v pravde, ako s Šalamún hovorí v Prísloviach 27,14: „Kto včasráno hlučne dobroreä blížnemu, bude sa to považovať za zlorečenie," lebo vzbudzuje podo­zrenie. Ľudia 'vi môžu pomyslieť, že chce okrášliť /lu vec. Svojou horlivosťou iba škodí veci. Nao­pak, ak niekto svojho blížneho od skorého rana hlasité preklína (nelení a robí to usilovne), možno prispieva k jeho chvále a úcte. I .ebo vzbudzuje do­jem, že to nemôže byť pravda a že to robí z nená­visti a zloby. Poškodzuje tým svoju vec a pomáha veci blížneho. Ak Boha chválime mnohými slo­vami, krikom a hlukom, robí to dojem, že ho po­važujeme za hluchého alebo nevedomeho, že ho chceme prebudiť a poučiť. Taká mienka o Bohu je skôr pohana a neúcta ako chvála. Pretože tenr kto o Božích činoch v hĺbke srdca správne uvažuje a hľadí na ne s úctou a vďakou, vo veľkom nad­šení viac vzdychá než hovorí; slová plynú z jeho ust spontánne (niť sú vyumelkovane ani vopred zostavené), Tie slová sú vyliatím Ducha, majú ži­vot, ruky a nohy, áno, akoby chcelo hovoriť cele telo, celý život a všetkv údy, Toto znamená chvá­

Toto teda znamená: Jeho meno je sväté. Lebo „sväté" značí oddelené, určené pre Boha, to, čo nikto nesmie chytiť a poškvrniť, ale čo treba mať v úcte. Podobne, „meno" znamená dobru povesť, u/na nie, chválu a úctu. Tak si ma každý vážiť Božie meno, nemá sa ho dotýkať, nesmie si bo prisvojovať. Tak sa v Ľx 30,25nn hovorí obrazne o tom, že na Poži rozkaz Mojžiš /ho­tovil vzácnu, posvätnú masť a bolo mu prísne prikázané, že ňou nikto nemá natrieť svoje telo. To znamená: Božie meno si nikto nesmie pri­pisovať. Lebo to by znamenalo znesvätiť Božie meno, keby sme sa nechali ctiť a oslavovať alebo nachádzali zaľúbenie v sebe samých a v našich skutkoch a dobrách tak, ako to robí svet, a tým Božie meno neustále znesväcuje a zneucťuje, Ale ak diela patria Bohu, jedine jemu patri aj meno a všetci, ktori majú za sväté jeho meno a nená­rokujú si úctu a slávu, ti ho uctievajú správnym spôsobom. Preto týmto spôsobom aj oni budú posvätení.
Ako je napísané v Ex 30,29, táto drahocenná masť bola taká posvätná, že posväcovala všetko, čoho sa dotkla. To znamená: Božie meno vtedy uctievame správne, ak je nám sväté, a keď si ne- prisvojujeme nijaký skutok, nijakú slávu, nijaké zaľúbenie, potom sa nás On dotýka a posväcuje nás.
Preto tu treba byť ostražitým, veď na zemi nemôžeme byť bez Božích dobrodení a nemô­žeme mať bez nich ani dobré meno a česť. Ak nás teda niekto dívali a dáva nám pritom dobro meno, máme tu siahnuť po príklade Matky Bo­žej a byť pripravení odpovedať na to týmto ver­šom. Poctu i chválu máme užívať spravodlivo a verejne povedať alebo aspoň pomyslieť v srd­ci: O, Pane Bože, dielo, ktoré tu chvália a oslavu­jú, je tvoje; nech je lak i tvoje meno. Nie ja, Pane, ale ty si to vykonal, ty, ktorý si mocný, robíš všetky veci a tvoje meno je sväté Takže chválu a česť nemáme odmietať ako nenáležitú, ani ňou opovrhovať, akoby bola ničím, avSak neprijať ju pre seba, ate odniesť ju ako vzácnu a drahú vec do neba tomu, komu pat n. Hľa, toto učí tento verš. Tým je zodpovedaná otázka, ak sa niekto pýta, či nemáme druhým prejavovať úctu. Áno, Pavol nám hovorí, aby sme sa navzájom pred­biehali v úctivosti (Rim 12,10). Ale uctu nemá nik prijímať, akoby patrila jemu, alebo si ju ne­chávať pre seba, ale posvätiť ju a odniesť Bohu, ktorému patrí, so všetkým dobrom a dielom, 7, ktorého pochádza táto česť. Lebo nik nemá žiť nedôstojným životom. Ak má dôstojne žiť, musí tam byť aj česť. Ale ako je dôstojný život Bož i m darom a dielom, nech je aj dobré meno len jeho, sväté, a nie poškvrnené záľubou v sebe. To sa modlíme v modlitbe Otčenáš: „Posväť sa meno Tvoje."

Z knihy MAGNIFICAT - Martin Luther sr. 55

Osobnost autora reformace - Martin Luther

Satanova přiznáni: které náboženství jest pravé - satan z Ilfurtu

Až se křesťanství smíří se světem, bude to konec křesťanství.
G. K. Chesterton

Málokdy měla jednotlivá osobnost tak velký význam pro mocný, převratný historický proces – pro revoluci velkého stylu – jako Martin Luther pro reformaci (Joseph Lortz). Ačkoliv tento reformátor téměř nevyslovil myšlenku, která by nebyla myšlena a vyslovena už před ním, přece všemu vtiskl tak osobitou pečeť, že to pak současníci pociťovali jako něco nového. Reformace byla nejvlastnějším Lutherovým dílem. Na tom nic nemění fakt, že celé hnutí rozpoutal docela neúmyslně. Hodil jiskru do přeplněného sudu prachu, ve kterém byl shrnut všechen náboženským duchovní politický a sociální nepokoj jeho doby. Potom však dal požáru svou osobností strašlivou průzračnost.

1. Dnešní katolický obraz Luthera

Katolický obraz Luthera se od studií H. Deniflea (1904/1909) a H. Grisara (1921/1930) zásadně změnil. Bezútěšná polemika ustoupila snaze chápat a vykládat reformátora z jeho doby a podle toho, co chtěl. O čistotě jeho reformních záměrů není pochyby o nic více, než o oprávněnosti jeho požadavku důkladně reformovat povážlivý stav církve pozdního středověku. Tragické je, že při svém mohutném vystoupení nezůstal v církvi, ale stal se reformátorem proti ní.

Když se Luther r. 1517 postavil proti Tetzelovu „obchodu s odpustky“, cítil se obhájcem ryzího církevního učení proti zneužívání, jež se s posvátnými věcmi opravdu provozovalo. V jeho střetnutí s dominikánem se už zřetelně projevil protiklad názorů různých teologických škol. Z jeho nominalisticko-ockhamistického hlediska se mnohé otázky jevily jinak než z tomistického pozdně scholastického pohledu, který zastával Tetzler. Řadu předreformačních teologických pohledů ještě církev nevyjasnila; nejasnosti odstranil teprve tridentský koncil. Zatím se o nich mohlo ve školách svobodně diskutovat. Tím, že Tetzler své názory předkládal jako učení církve a činil se soudcem, vyprovokoval Lutherovu odpověď; ta dopadla zcela podle jeho temperamentu rovněž jednostranně a příkře. Tak se ze školské hádky stalo zásadní střetnutí, při kterém by – jak dnes můžeme říci – bývalo tomistické hledisko lepší, kdyby se mu bylo učilo v čisté podobě.

Mnohé Lutherovy útoky na katolickou nauku mohly být zbytečné, kdyby byla předreformační katolická teologie jasnější. Dá se to dokázat na otázce odpustků, na nauce o ospravedlnění, na pojetí mešní oběti a svátostí, na učení o církvi a speciálně o papežském primátu – abychom uvedli jen některé základní body. Hlavní vinu na této nejasnosti však měla nominalistická teologie. Luther v ní vyrůstal, žil z ní a důrazně se k ní hlásil. Skutečnou tomistickou scholastiku nepoznal. Tím, že na všechno pohlížel nominalistickými brýlemi, pokládal za katolické učení mnohé, co ve skutečnosti nebylo katolické, ale nominalistické. Tak mnohdy porážel katolicismus, který katolicismem nebyl (Lortz). Mimoto svým často zkresleným podáním katolické nauky hodně přispěl k zvětšení nejasností. Tato věcná kritika je oprávněná. V tom je vlastně tragika reformace. Je silně spjata s teologickým stanoviskem a osobní svérázností Luthera.

2. Lutherův vývoj

Luther se narodil 10. listopadu 1483 v rodině drobného rolníka v Eislebenu a vyrůstal v Mansfeldu, kde si jeho otec Hans Luder (= Lothar) vybudoval novou existenci jako horník. Martin žil v atmosféře pozdně středověké zbožnosti. Nemalou úlohu tu měla lidová víra v čarodějnice a v ďábla, kromě jiných hrubých pověr. Tato zbožnost byla přitom spojena s církví; lidé žili v církvi a s církví, stejně jako církev žila v lidu a s lidem. Do církevního života zapadalo i Martinovo vzdělání, navštěvoval základní školu v Mansfeldu (1489 – 95), latinskou školu v Magdeburku (1496-97), kde bydlel u Bratří společného života a přijal od nich ducha devotio moderna, pak v Eisenachu, kde našel mimo jiné opravdového kněžského přítele ve vikáři Braunovi. R. 1501 vstoupil na univerzitu v Erfurtu a zakončil tam 1505 základní filozofický kurs hodností magister artium.

Erfurt měl pro Lutherovo teologické zaměření největší význam. Ockhamisticko – nominalistická vita moderna ve filozofii a teologie, která se tam vyučovala, uvedla jej jako mladého otevřeného člověka do oblasti náboženského napětí mezi Bohem a člověkem. Prožíval velikost a absolutnost Boží vůle, před níž se ubohý človíček propadá v nicotu, a naučil se všechno chápat ze stanoviska Boží vůle a Božího úradku. Hřích a milost, dobro a zlo nezávisí na člověku, nýbrž na Bohu. Pohlédne–li Bůh na člověka ve své milosti, je člověk dobrý, pohlédne–li na něj v hněvu, je špatný. Chce–li, může milostivě shlédnout i na hříšníka; pak je hříšný člověk ospravedlněn, tedy spravedlivý;zůstává sice hříšníkem, ale Bůh ho pokládá za ospravedlněného. (simul iustus – simul peccator - hříšník a současně spravedlivý). Bůh uděluje milost naprosto svobodně, ba libovolně. Člověk přitom nezmůže vůbec nic, může jen doufat a důvěřovat, že mu Bůh bude milostivý. Musí se obracet k Bohu s naprostou oddaností. Nemohou mu pomoci ani svátosti, ani církev jako ústav spásy. Záleží na jeho subjektivním postoji.

Podle otcovy vůle měl se Martin stát právníkem. Když se v létě 2. července 1505 opět ubíral do Erfurtu, učinil za velké bouře, kdy blesk udeřil vedle něho, slib, že vstoupí do kláštera. Ukvapeně a vnitřně nikoliv připravený ohlásil se již 17. července u přísných augustiniánů eremitů v Erfurtu.(1)

Po noviciátě přijal 3. 4. 1507 kněžské svěcení a začal vlastní teologické studium v Erfurtu. Základem byla opět přísná nominalistická teologie Gabriela Biela. Později se často zmiňoval o strašných vnitřních zápasech, které ho přepadaly při pobytu v klášteře. Studium nauky o milosti a predestinace zakladatele řádu sv. Augustina, vlastní osobní zážitek hříšnosti a ockhamistisko-nominalistická nauka o Bohu ho přivedly na pokraj nábožensko-teologické katastrofy. Měl pocit, že zklamal, domníval se, že Bůh ho opustil a zavrhl. Upadl do hluboké duševní deprese. Nepomáhaly mu ani časté zpovědi ani ostatní svátostná pomoc církve. K svátostem neměl na základě svého nominalistického názoru správný poměr. Útěchu nacházel jen ve slovech svého řeholního představeného Johannesse Staupitze. Ten ho vedl k tomu, aby stále nehloubal, zda je předurčen nebo ne, ale aby prostě pohlížel na rány Krista, který za nás zemřel a obětoval své utrpení svému Otci na usmíření za nás.

Zatím Luther pokračoval v teologickém studiu ve Wittembergu (1508/09) a po cestě do Říma (1510/11) získal titul doktora teologie. 1512 převzal biblickou profesuru po Staupitzovi a přednášel o žalmech (1513/15), o Listu Římanům (1515/16) o Listu Galaťanům (151617) o Listu Židům (1517/18) a opět o žalmech (1518/19). Tyto přednášky, ze kterých se zachovaly zčásti jeho studentské poznámky, umožňují nahlédnout do vnitřního vývoje pozdějšího reformátora.

V této souvislosti je důležitý především jeho zážitek ve věžní místnosti wittemberského kláštera, kdy mu na chvíli vysvitl ze slov epištoly k Římanům (1,17) význam Boží spravedlnosti. Stále se zabýval otázkou: Jak naleznu milostivého Boha? Jeho problém byl teologický i autopsychologický. Zápasil o novou představu Boha.

Katolický historik H. Grisar klade „zážitek ve věži“ do doby 1518/19. Opíral se o Lutherův údaj z tzv. Svědectví o sobě z roku 1545, že toto poznání nabyl dříve, než po druhé vykládal žalmy. Protestantský teolog E. Bizer prokázal, že Luther opravdu v těch letech prožil vnitřní obrat. Z přednášek o žalmech je zřejmé, že Luther pochyboval o katolickém pojmu svátostí a vytvářel si svou vlastní představu o ospravedlnění pouhou vírou.

Podle tomisticko-scholastické nauky jsou svátosti Kristem stanovená vnější znamení, která obsahují a zprostředkují milost ex opere operato, když je člověk přijímá s opravdovou vírou a neklade milosti žádnou překážku. K přijetí svátosti je nezbytná víra a svátostné znamení zprostředkuje milost. Luther toto znamení vyprazdňuje a k získání milosti podle něho postačí pouhá víra (sola fides). Tomáš Akvinský spojuje víru s intelektem: „věřit“ znamená pro něho uznávat a přijímat zjevené pravdy. V pozdní scholastice ustoupilo do pozadí, že toto přijetí a uznání pravdy je také záležitostí srdce. Luther však slova sv. Pavla Corde enim creditur ad iustitiam - Víra v srdci vede ke spravedlnosti - zabsolutizoval a ponechal v platnosti jen tuto víru jakožto důvěru.

Vzniká tím nová představa o Bohu, ale také Lutherův postoj k němu: rozhodující je pouhá víra v příslib spásy v Božím slově: sola fides a sola Scriptura patří tak k sobě. Avšak Církev jakožto instituce spásy a její svátosti jako prostředky milosti tím blednou a ustupují do pozadí. O věčné spáse rozhoduje podle Luthera pouze víra ve speciální příslib v Božím slově. Víru a milost přijímá člověk výhradně z Písma svatého: sola Scriptura se nazývá formálním principem protestantismu, sola fides a sola gratia jsou materiálním principem.

V tomto jeho novém poznatku je počátek Lutherova reformátorství. Luther se nestal reformátorem z rozhořčení nad církevními zlořády, ale proto, že vytvořil nové náboženské a teologické stanovisko, které se nachází mimo svátostnou církev a je s životem dosavadní církve nesmiřitelné. Sama církev se mu stala problémem, zcela jinak než u jiných reformátorů. Nešlo už o reformu jakožto o vnitřní očištění církve, ale o reformaci.

3. Spor o odpustky a první rozpory

Luther jako duchovní pastýř poznal ve zpovědnici nešťastné účinky Tetzelova hlásání odpustků. Devadesát pět disputačních tezí, které pak sepsal o podstatě užívání odpustků a 31. října poslal příslušným biskupům magdebursko-mohučskému arcibiskupovi Albrechtovi Braniborskému a Jeronýmu Schulzovi, biskupu braniborskému, nechtěly napadat odpustky samy o sobě; teze byly namířeny pouze proti zneužívání odpustků a proti falešné hrubě zvěcnělé představě o nich a proti ní chtěly uplatnit jeho vlastní, teprve v létě 1517 objevené učení o víře jakožto jediném rozhodujícím faktoru spásy. Luther si byl vědom, že se dotkl otevřené teologické otázky; v soukromém doprovodném dopise jmenovaným biskupům prosil o objasnění a současně žádal, aby hlasatelům odpustků bylo uloženo počínat si zdrženlivěji. Vyhledával ještě rozpravu, nikoliv spor. Podle nejnovějších zjištění nemůže být také řeči o tom, že Luther tyto teze přibil na dveře zámeckého kostela ve Wittembergu, jak tvrdila tisíckrát opakovaná stará legenda, se kterou poprvé vystoupil Melanchton r. 1546. Luther poslal tyto teze pouze uvedeným biskupům a několika učeným přátelům, Janu Langovi v Erfurtu a Kryštofu Scheurlovi v Norimberku. Scheurl je dal bez Lutherova vědomí a schválení vytisknout a brzy kolovaly po celém Německu. Měly netušený účinek, kterého se sám Luther zpočátku upřímně zhrozil.

                                       Wittemberg

Ukázalo se, jak rozšířená byla nelibost a rozhořčení proti neblahému obchodování, které s odpustky provozovala kurie, mohučský arcibiskup a bankéři Fuggerové a jejich přisluhovači. (Šlo o odpustky, které Lev X. vyhlásil na dostavbu chrámu sv. Petra v Římě.) Lidé většinou viděli v Lutherových tezích pouze protest, nikoliv teologický požadavek. Arcibiskup Albrecht obžaloval autora v Římě, aniž ho sám uznal za hodna odpovědi. Byl obchodně poškozen, protože hlásání odpustků muselo být přerušeno a arcibiskup neobdržel částku, kterou mu předem jako zálohu poskytl bankovní dům Fuggerů – celkem měl odpustky vynést 52 286 dukátů. V červnu 1518 byl v Římě zahájen proti Lutherovi proces pro kacířství. Týkal se pěti bludných vět v jeho tezích.

Luther se měl odpovídat v Římě. Jeho pán saský kurfiřt Fridrich Moudrý dosáhl toho, že Luther nebyl vyslýchán v Římě, ale v říjnu 1518 kardinálem Kajetánem, vyslaném na říšský sněm v Augsburgu. Luther přitom odmítl odvolat, uprchl z Augsburgu, odvolal se od legáta k papeži a brzy nato (28. 11. 1518) k papeži. Tím se dostala lavina do pohybu.

Ingolstadtský teolog Johannes Eck (1486-1543) patřil k několika lidem, kteří správně rozpoznali dosah tezí. Viděl ihned, že jsou více než pouhou kritikou vládnoucí odpustkové praxe. Luther nevědomky uváděl v pochybnost samu podstatu odpustků, papežskou pravomoc udělovat odpustky a konečně i svátostnou podstatu církevní struktury.

Utkal se Lutherem na lipské disputaci (27.6. – 16. 7. 1519). Nešlo již o odpustky, ale o papežskou moc, o neomylnost koncilů a o celý svátostný řád církve jako společenství spásy. Luther popíral, že papežský primát je odůvodněn v Písmu (Mt 16,18), a tvrdil, že všeobecné koncily se mohou mýlit; např. kostnický koncil se mýlil v Husově problému. Tím byl proveden nebezpečný krok k odloučení od církve. S tímto výsledkem odcestoval Eck do Říma. Proces proti Lutherovi, který byl zastaven z ohledem na Fridricha Moudrého a politickou situaci v Německu před volbou císaře, byl začátkem října 1520 v Římě obnoven. Skončil konstatováním Lutherova bludařství. Bula Exsurge Domine (15. 6. 1520) Lutherovi hrozila klatbou, neodvolá-li do 60 dnů 41 bludných článků vybraných z jeho spisů. Bulu přinesl do Německa dr. Eck.

4. Rozchod s církví

Sporné body se mezitím posunuly. Nešlo už o boj proti odpustkům, ale o útok na církev. Byl tím vinen Eck? Mohlo by se zdát, že jedině on zaměřil Luthera na otázku církve. Opravdu Eck první poznal problém a položil na něj prst s teologickou bystrostí sobě vlastní. Ale slyšeli jsme již, že nadhozená problematika delší čas odpovídala linii Lutherova vnitřního vývoje. Svým novým chápání víry by byl jistě sám dospěl k bodu, kde se jeho cesta s církví rozcházela. Eck ho jen přivedl k tomu, aby si svou situaci jasně uvědomil.

Luther začal po lipské disputaci hlouběji promýšlet svůj pojem církve: Dospěl k závěru, že jeho prožívání víry založené na bezprostřední a zcela subjektivně chápané důvěřivé oddanosti ke Kristu už neponechává žádné místo pro jakéhokoliv prostředníka. Náhle se mu jevily svátosti a celý církevně náboženský život spíše jako překážky na cestě k Bohu. Označoval je za pouhou spravedlnost ze skutků, při které člověk nechce poskytnou místo působení Boží milosti, ale usiluje dosáhnout věčné blaženosti sám. To však podle něho znamená, že už nespoléhá na Boha, a proto to může být jedině ďáblovo dílo. Celá viditelná instituční církev, o které již pochyboval, se mu nyní jevila jako ďáblovo dílo. Papež je Antikrist, protivník Kristův, který vede lidi do zkázy; posadil se sám na místo Kristovo, a tím vyvolal Boží hněv. Postupně tyto představy v Lutherovi sílily až do komplexu, který už nedokázal překonat: papež pro něho zůstal zosobněným Antikristem.

Tak se dá pochopit Lutherova vášnivá a hněvivá reakce na bulu hrozící klatbou. Vyjádřil ji ve svých třech základních reformátorských spisech z roku 1520. Napadl v nich bezohledně papežství a celou existující církev se všemi chybami a nedostatky a vyzýval k boji proti nim. Nešlo už jen o nápravu a vnitřní uzdravení církve. Byly to spisy:

1. An den christlichen Adel deutscher Nation von des christlichen Standes Besserung (Křesťanské šlechtě německého národa o zlepšení stavu křesťanstva – srpen 1520).

2. De captivitate babylonica Ecclesiae praeludium (Zvěst o babylonském zajetí církve (říjen 1520).

3. Von der Freiheit eines Christenmenschen (O svobodě křesťanského člověka – listopad 1520).

Místo teologických traktátů posílal teď Luther do světa výzvy k lidu, aby ho podnítil proti Římu a proti církvi. Se strhující výmluvností si vybíral všechny bolavé stránky, které už dávno volaly po reformě. Tak ze sebe učinil tlumočníka všeobecné nespokojenosti a stanul v čele rozsáhlé národní opozice proti Římu. V těchto měsících se stal národním hrdinou. Většina současníků si ovšem neuvědomovala, že Lutherův reformní program vyrůstal na půdě nové teologie. Opravdové všeobecně pociťované touhy po reformě splývaly s Lutherovými teologickými názory a nutně vedly dříve či později k radikálnímu proticírkevnímu kursu. Teolog Luther se nejen stal reformátorem, ale zůstal teologem, a právě proto se stal reformátorem. Reformy byly nutné, ale mohly a měly se dít uvnitř církve. Nová Lutherova teologická nauka však už nebyla s učením církve slučitelná. Tak se reforma změnila v reformaci.

Od té doby byl pojem reformy dvojznačný; dnes obyčejně rozeznáváme reformu (uvnitř církve) a reformaci (mimo církev a proti ní). Současníci mnohdy tento rozdíl ještě neviděli. Ambivalence pojmu reformy se stala mnoha lidem osudnou, např. humanistům, nadšeným pro nápravu. Mnozí z nich se ovšem později od reformace odvrátili spolu s Erasmem, když poznali její pravou podstatu.

Luther dovršil viditelně svůj rozchod s církví 10. prosince 1520, když před Elsterskou branou ve Wittembergu veřejně spálil bulu, která mu hrozila klatbou, a zároveň s ní církevní zákoník. Dne 3. ledna 1521 byla nad ním v Římě slavnostně vyhlášena klatba. Rozkol byl dovršen.

Luther uvedl do pohybu velkou lavinu duchovních i krvavých válek, které změnily natrvalo tvář Evropy i světa. V roce 1526 se ve věku 42 let oženil s 26letou bývalou řeholnicí Kateřinou Bora, se kterou měl šest dětí. Až do konce života se se stravující oddaností věnoval svému dílu. Zůstal náboženským vůdcem a prorokem svého hnutí.

Nebyl však světec. Na jeho charakter padá mnoho temných stínů: s přibývajícími lety rostla jeho podrážděnost, paličatost a bezpříkladná hrubost a neotesanost, s jakou napadal kdekoho, přátele i nepřátele. S urážlivou příkrostí si osoboval sám jako „nový papež protestantismu“ nesmyslnou učitelskou autoritu, kterou upíral římskému papeži. V přehnaném sebevědomí, často groteskně vystupňovaném, ztotožňoval sebe a své dílo s vůlí Boha a Ježíše Krista. Všechno nepřátelské bylo pro něho dílem ďáblovým. Vášnivá nenávist, kterou šířil v posledních spisech, se už nedá omluvit ani dobovým grobiánstvím. Byly to spisy Wider Hans Worst (Proti Hansvurstovi - 1541),Wider das Papstum zu Rom von Teufel gestiftet (Proti římskému papežství založenému ďáblem – 1545), Von den Juden und ihren Lügen (O židech a jejich lžích - 1542) a další protižidovská díla z posledních let. Co teprve říci, když se nejvulgárnějšími slovy vyjadřoval o mši svaté, o řeholním životě a jiných věcech, které mu byly kdysi posvátné. Po jeho religiozitě z mladých let nezůstalo ani stopy. Zemřel 18. února 1546.

Pramen: August Franzen , Malé církevní dějiny, Zvon, Praha 1992

Poznámka:

(1) Pravým důvodem překotného odchodu do kláštera byl ve skutečnosti útěk před soudním stíháním pro vraždu, kterou Luther spáchal z prchlivosti na Hieronymu Buntzovi. Azyl v klášteře vyhledal na radu vikáře Brauna. Výčitek svědomí se Luther nezbavil až do konce života. Byly příčinou jeho stálých depresí a ovlivnily závažný způsobem nejen jeho psychický život, ale i jeho nauku (Viz: Albert Mock "Abschied von Luther - Psychologische und theologische Reflexionen zum Lutherjahr" - Köln 1985; Roland Dalbiez Das Ende Luthers, in EINSICHT XVII/4, prosinec 1987, str. 110-112.).

Luther mýtu zbavený

K nadcházejícímu jubilejnímu roku luteránské reformace vydal Hubertus Mynarek knihu, která má přispět k odmytologizování původce reformace. V úvodu své knihy říká:Biskupové, superintendanti i jiní evangelíci zamlčují, že Lutherova osobnost a charakter má v sobě něco démonického, co ho dohání k tomu, aby chrlil ty nejhrubší výrazy a výkřiky vůči četným osobám a skupinám lidí a požadoval s veškerou vážností a naléhavostí jejich zničení a vyhlazení. To, co vyslovil Luther proti papeži (především ve svém spise Proti papežství a Římu, založenému od ďábla), co připravil a dal rozšiřovat, dělá veškerou polemiku dnešních kritiků církve pouhým stínem, který vypadá dokonce jako poklona. Co pronesl Luther proti ženám, kacířům, sektářům, nevolníkům, kteří by měli zmizet ze světa, nejostřejší jed, který vychrlil proti židům, prostitutkám, proti filozofii a filozofům a humanistům, je tak negativně ojedinělý, že se mu žádný jiný zakladatel náboženství nebo reformátor nemůže vůbec přiblížit ani mu podat vodu. Ani Korán a Talmud ve svých výrazech o nevěřících se s Lutherovou neúprosnou nenávistí a vražednými a štvavými tirádami nedá srovnat.

I když je možno k této knize vyslovit určité výhrady, nabízí nicméně jasný vhled do Lutherova světa. Mynarek označuje Luthera za osobu s cholerickou popudlivostí. Jeho pýcha, zpupnost, jeho ctižádost a zahleděnost do sebe, jeho sebevědomí nepřipouštěly, aby se trvale pokládal za hříšníka, za ztroskotance, který nedostatečně dodržuje přikázání, píše teolog v kapitole u Lutherově zážitku obrácení a připomíná, že katolická minulost Luthera je v protestantských kruzích zcela zamlčena. K zážitku jeho obrácení podle Mynarka nedošlo „ve věži“, ale na „klozetu“.

Autor uvádí, že Luther ještě rok po vyhlášení svých pověstných tezí byl služebníkem podřízeným papeži: Tvůj hlas uznávám jako hlas Kristův, který tě řídí a tebou promlouvá, napsal reformátor. Brzy nato však doznal jeho postoj zvrat a Luther nadává papeži jako poslednímu a nejmocnějšímu Antikristu. Papežství a kurie je špína římské Sodomy. Luther žádal císaře a krále, aby vytáhli proti papeži se zbraní. Jeho vztek na papeže neznal hranic Nedokážu se modlit, aniž bych musel klnout. Jméno papistů musí být prokleto, odsouzeno, zhanobeno, prohlásil. Ve svém šílenství dokonce prohlásil, že spásy nedojde nikdo, kdo římskou církev neopustí, jak to učinil on sám.

Jeho schéma Bůh – ďábel pod mottem: „Kdo není se mnou, je proti mně“, nasadil pak Luther proti mnoha skupinám a hnutím. Především se to týká sedláků. Luther se domníval, že v pekle už žádný ďábel není, protože všichni posedli sedláky. Se svobodu náboženství neměl Luther žádné problémy. Prohlásil, že panovník se musí postarat, aby se v jeho zemi praktikovalo jen jediné náboženství. Jinověrci byli pro Luthera vzbouřenci, které je nutno popravit.

V 5. kapitole své knihy uvádí Mynarik, že Luther vystupoval proti Židům s neobyčejnou tvrdostí. Žid, který se neobrátí ke křesťanství, patří ďáblu nebo se musí stát ďáblem, a proto musí být náležitě potrestán a usmrcen, píše Luther v jednom svém spisu. Později požadoval, aby Židům byly odňaty všechny knihy a jejich synagogy poroučel zničit ohněm. Židé podle něho pocházeli od ďábla: Proto kde uvidíš Žida, udělej s dobrý svědomím znamení kříže a řekni: Tady jde živý ďábel. Autor připomíná, že na tuto Lutherovu nenávist se odvolával Hitler a byl s ním v té věci zajedno.

Zcela narušený měl Luther vztah k ženám. Díval se na ně jako „rodící stroje“. Když jsou unavené až k smrti, vůbec to nevadí. Jsou na světě jen kvůli tomu. Podle reformátora se žena může dostat do nebe jen tehdy, když dělá všechno, aby potěšila muže a udělala mu radost, a nikdy ho nepodvádí.

Také jeho vztah k sexualitě byl zjevně narušený. Kladl ji do stejné roviny jako jídlo a pití, žádnou zdrženlivost nepředpokládal. I přes tento „naturalistický postoj“ se později domníval, že nejen pohlavní život, ale samo manželství se neobejde bez hříchu. Manželství je podle něho hráz pro přetékající sexualitu. Šel tak daleko, že chtěl, aby stát nevěru dokonce trestal smrtí.

V další kapitole si Mynarek všímá Lutherova vztahu k demokracii. Luther požadoval totální otrockou poslušnost podřízených k vrchnosti, bez ohledu, zda je spravedlivá nebo tyranská. V jeho státnických představách neměl občan žádná práva. Člověk je totální otrok státu. Proto se také evangelická církev přizpůsobovala každému režimu, i nelidskému a člověku nepřátelskému. Extrémním případem byla podlézavost nacistickému režimu za Hitlera. Až do roku 1944 viděla luteránská církev v Hitlerovizázračného muže, kterého daroval Bůh německému národu. Prezident evangelické církve v Durynsku řekl v roce 1944 docela vážně, že Hitler je pro naši luteránskou zbožnost skutečně Vůdce z Boží milosti. Jeho poslání pochází přímo od Boha a jeho rozkazy jsou Boží rozkazy, prohlásil prezident. Evangelická církev nepraktikovala odpor proti Hitlerovi. Dietrich Bonhoefer byl výjimka, nikoliv pravidlo.

Kniha obsahuje množství originálních Lutherových citátů. Tak je odbouráno mnoho mýtů a získáváme realističtější obraz tohoto reformátora.
 

Hubertus Mynarek: Luther ohne Mythos – Das Böse im Reformator 132 stran, 12,8€ ISBN 978-3-89484-609-1

Podle kath-net

Lutherův slovník

Jazyk, jakým se arcibludař Martin Luther vyjadřuje i o nejsvětějších věcech, dává jeho dílu satanský ráz. Bossuet říká, že je třeba uvést jeho slova, i když se nám to příčí, abychom poznali, jaký duch temnot ovládl vedoucí osobnost reformace,

Papež je podle něho jen osel, mul, krtek, svině, antikrist atd. Papež je tak přeplněn ďábly, že je vydechuje a vyplivuje, říká Luther. Řím nazýval vždy Sodoma, Babylon, apokalyptická děvka, sídlo antikrista. Kardinálové, arcibiskupové, biskupové a kněží byli pro něho floutci, mniši apod. Katolické světce a světice tituloval stádo dravých vlků, Epikurovi vepři, šílení volnomyšlenkáři, psi, toužící se koupat v krvi. Učitelé církve, kazatelé zpovědníci, řeholníci a řeholnice byli pro něho odporní červi, kteří skrze mši a odpustky vězní u sloních nohou celé lidstvo. Nejvíce se obořoval na dominikány. Teologové ze Sorbony a z Lipska byli krtci, pokrytci, osli s doktorským biretem.Církevní otce nazývá hlupáky, kteří píšou nesmysly o celibátu. „Já ovládám apoštolský text lépe než tisíc Augustinů.“ „Svatý Řehoř Veliký vykládal ty nejnesmyslnější zásady.“ „Svatý Augustin často bloudil a nevím, proč ho umístili mezi svaté, když neměl víru.“ „Svatého Jerovýma pokládám za heretika, psal nesmysly o postu a celibátu a jeho dílo proti Jovianovi je plné pohoršení.“ „Svatý Bazil také nestojí za mnoho a nedal bych za něho ani jeden svůj vlas.“ „Svatý Chryzostom je mluvka a svatý Tomáš je teologická nestvůra.“ „Raději toho nechejme“, říká Bossuet, „a třesme se před Boží spravedlností, která dovolila vybudovat tuto novou budovu víry, aby pokořila naši pýchu.“

Lutherovi přátelé byli velice nešťastní z jeho šílených výbuchů. Melanchton napsal: Třesu se strachem, když pomyslím na Lutherovy vášně, které v něm vřou herkulovskou silou. Hospinius říká: Luthera svedl Satan, je to člověk plný pýchy a domýšlivosti. Erasmus Lutherovi napsal: Kvílíme všichni nad nešťastným rozkolem, který šíříš všude po světě kvůli svému paličatému, nespoutanému a vzpurnému rozumu.

K. Rivaux

zdroj - https://www.lumendelumine.cz

Sv. Alfons proti reformátorům

Zde jsou citáty sv. Alfonse Maria z Liguori (1696-1787), biskupa a učitele Církve. Když sv. František Jeroným navštívil rodiče sv. Alfonse krátce po jeho narození, učinil toto proroctví: „Toto dítě dosáhne požehnaného věku; neuzří smrt před svým devadesátým rokem; bude biskupem a vykoná velké věci pro Ježíše Krista.“ Toto proroctví se rozhodně naplnilo. Jedním z nejdokonalejších ze všech světců je Alfons z Liguori. Před tím, než oddal celý svůj život službě Bohu, byl právníkem v civilním i církevním právu. Byl zakladatelem náboženského řádu, autorem více než sta knih, tvůrcem moderní morální teologie, vyhlášeným kazatelem a zpovědníkem, biskupem, hudebním skladatelem a malířem. Po celých svých 91 pozemských let byl také mužem modlitby a hluboké osobní svatosti. Je příkladem pravého křesťanského života, jejž by pro nás všechny bylo dobře následovat. Nyní citáty:

„Církev, která není jednotná v nauce a víře nemůže být nikdy pravou Církví ... Protože tedy musí být pravda jedna, ze všech různých církví ... jen jedna může být pravá ... a mimo tuto Církev není spásy. Nyní, abychom určili, která je tato jediná pravá Církev ... je nezbytné prozkoumat, která Církev je prvně založená Ježíšem Kristem, protože když se toho dopátráme, musí se uznat, že tato jediná je pravou Církví, která když je již jednou pravou Církví, musela vždy být pravou Církví a musí být navždy pravou Církví. Protože této prvotní Církvi Spasitel učinil příslib, že brány pekelné ji nikdy nepřemohou (Matouš 16:18) ... V celých dějinách náboženství zjišťujeme, že Římskokatolická církev sama byla prvotní Církví, a že jiné falešné a heretické církve se následně odchýlily a oddělily od ní. To je Církev, která byla šířena apoštoly a později řízená pastýři, které určili sami apoštolové, aby jí vládli ... Tento rys lze nalézt pouze v Římské církvi, jejíž pastýři bezpečně sestupují neporušenou legitimní posloupností od apoštolů světa (Matouš 28:20).“

„Novátoři sami nepopírají, že Římská církev byla první, kterou Ježíš Kristus založil .. říkají však ... že byla pravou Církví do pátého století, nebo do nějaké chvíle.. ... [pak] upadla, protože ji katolíci zkazili ... Ale jak mohla ona Církev, kterou sv. Pavel nazývá „sloupem a oporou pravdy“ (I Tm 3:15) upadnout? ... Ne. Církev neselhala ... Pravda je ... že všechny falešné církve, které se oddělily od Říma, upadly a pochybily ... Abychom přesvědčili všechny heretické sekty o jejich omylu, neexistuje jistější a bezpečnější cesta než ukázat, že naše katolická Církev je první Církví založenou Ježíšem Kristem, protože, když se toto uzná, je nade vší pochyby prokázáno, že ta naše jejedinou pravou Církví, a že všechny ostatní, které ji opustily a oddělily se jsou zcela jistě v omylu ... Ale pod tlakem tohoto argumentu vynalezly novátoři odpověď: říkají, že selhala viditelná Církev, ale ne neviditelná Církev ... Ale tyto nauky naprosto odporují evangeliu.“

„Novátoři byli několikrát vyzváni, aby předložili text Písma svatého, který by prokázal existenci neviditelné církve, kterou vynalezli, a my nejsme schopni takový text od nich získat. Jak by mohli takový text přinést, když Ježíš, který mluví ke Svým apoštolům, jež zanechal jako šiřitele Své Církve, říká: ´Nemůžete zůstat skryti´ (Matouš 5:14)? ... Tudíž On určil, že Církev nemůže jinak, než že musí být každému viditelná ... Církev byla ve všech dobách, a vždy bude, nutně viditelná tak, aby se každá osoba mohla dozvědět od svého pastýře pravou nauku s ohledem na dogmata víry ... obdržet svátosti, být směrována na cestu spásy a být poučována a opravována, pokud by někdy měla upadnout do omylu. Protože, byla-li by Církev v jakékoliv době neviditelná, ke komu by se lidé utíkali, aby zjistili, čemu mají věřit a co dělat? ... Bylo nezbytné, aby Církev a její pastýři byli zjevní a viditelní, v prvé řadě proto, aby mohl existovat neomylný soudce ... který by řešil všechny pochyby, a jehož rozhodnutím by se každý bezpodmínečně podřídil. Jinak by neexistovalo žádné jisté pravidlo víry, jímž by křesťané rozpoznali pravá dogmata víry a pravé morální zásady a mezi věřícími by existovaly nekonečné hádky a spory... ´A toto jsou jeho dary: jedny povolal za apoštoly, jiné za proroky,jiné za zvěstovatele evangelia, jiné za pastýře a učitele ... Pak už nebudeme nedospělí, nebudeme zmítáni a unášeni závanem kdejakého učení ...´ (Ef. 4:11-14)

„Ale jakou víru se můžeme naučit od těchto falešných učitelů, když v důsledku oddělení od Církve nemají žádné pravidlo víry? ... Jak často Kalvín změnil své názory? A Luther během svého života neustále odporoval sám sobě: u jediného článku eucharistie upadl do třiceti tří rozporů! Jediný rozpor je dost na to, aby ukázal, že oni neměli Ducha Božího. „Nemůže zapřít sám Sebe.“ (II Tm 2:13). Zkrátka, odeberte autoritu Církvi a ani Boží zjevení, ani přirozený rozum sám o sobě nejsou na nic, protože oboje může být vykládáno každým jednotlivcem podle svého vlastního rozmaru ... Cožpak nevidí, že z této proklaté svobody  svědomí vyvstala ohromná různost heretických a ateistických sekt? ... Opakuji: jestliže odepřete poslušnost Církvi, neexistuje žádný omyl, kterému nezačnete věřit.

https://www.vendee.cz

Dnes je obecně známo a uznává se, že Ignác nezaložil řád proto, aby potíral protestantismus; nechtěl nic jiného než sloužit Kristu v církvi a pracovat na vnitřní obnově a prohloubení křesťanského života. Ale přece bylo jeho myšlení a usilování namířeno proti protestantismu, protože základní postoj Ignácův byl naprosto opačný než postoj Luthera a ostatních reformátorů. https://www.jesuit.cz

V dějepise se učíme o reformaci. Je to období 16. století. Hlavními postavami reformace – reformátory – byli Martin Luther, Jan Kalvín a Ulrich Zwingli. Jejich hlavní myšlenkou bylo, že „Církev se musí změnit“. Výsledkem ale nebyla změna k lepšímu. Sám Luther byl na sklonku života překvapen, jak rychle se negativní jevy, proti kterým chtěl bojovat, rozmohly i v církevním společenství, které on sám založil… Výsledkem bylo jen rozdělení, které Církev bolestně pociťuje až dodnes. V témže 16. století byli ale i jiní reformátoři, i když je historici tímto jménem většinou nenazývají: svatý Jan od Kříže, svatá Terezie z Avily, svatý Ignác z Loyoly, svatý Karel Boromejský. Také Církev pro ně daleko častěji než označení reformátor používá jiný přívlastek: svatý. S reformou (tedy změnou k lepšímu, obnovou) začali od sebe. Jejich úsilí bychom mohli vyjádřit jako: „já sám se musím změnit“. A svým příkladem strhli mnoho dalších. Z plodů jejich „reformy“ máme užitek dodnes. Působení takových reformátorů není omezeno na 16. století – století reformace. Před osmi staletími k nim patřil třeba svatý František a svatá Klára, svatý Dominik…A i dnes je možno začít sám sebe „reformovat“. A tím měnit Církev i svět.

augustiniánský mnich Luther či švýcarský pseudotheolog francouzského původu Jean Cauvin (Kalvín). Tito arcikacíři a jejich jedovaté učení mají na svědomí řadu náboženských válek včetně války třicetileté, morální a duchovní devastaci velké části Evropy, a de facto na ně navázali volnomyšlenkáři typu Voltaira či Rousseaua, což vedlo k teroru, do té doby nevídaného, od časů Nerona a Diocletiana k největšímu pronásledování Církve, tedy k francouzské revoluci. Reformace tudíž není snaha o obrodu Církve, ale snaha o její zničení. A jelikož se to těmto splozencům Ďábla nedaří, o to víc protestanti, zednáři či volnomyšlenkářští liberálové běsní, dští oheň a síru proti Církvi, tedy proti Církvi katolické

Mezi reformátory, kteří církev skutečně chtěli reformovat, patřili např. sv. Dominik, sv. František z Assisi či sv. Ignác z Loyoly, atd.