Lakomstvo
Lakomstvo - kto skúpo seje, skúpo bude aj žať !
Spravodlivým dá a rozmnoží vaše osivo a dá vzrast plodom vašej spravodlivosti
( 2 Kor ; 9,6-11 : Luk 6, 38 )
Ježiš im odpovedal: „Vy im dajte jesť ! “ (Luk 9,13)
Čím viac dávame, tým viac dostaneme. Tak smieme ustavične veriť, dôverovať, prijímať a rozdávať. Pán hovorí: „Dávajte a dajú aj vám.“ „Veď kto skúpo seje, skúpo bude aj žať; kto seje štedro, štedro bude aj žať...
A Boh má moc rozhojniť vo vás každú milosť, aby ste mali vždy vo všetkom úplný dostatok a aby ste mali hojne na každý dobrý skutok ako je napísané: Rozsypal a dal chudobným; jeho spravodlivosť trvá naveky. Ten, čo dáva rozsievačovi semeno a chlieb na jedenie, dá a rozmnoží vaše osivo a dá vzrast plodom vašej spravodlivosti.
Budete vo všetkom obohatení, na všestrannú štedrosť, a tak sa bude naším prostredníctvom vzdávať Bohu vďaka“
(2 Kor ; 9,6-11 : Luk 6,38)
Kto skúpo seje, skúpo bude aj žať; kto seje štedro, štedro bude aj žať. Každý tak, ako si umienil v srdci; nie zo žiaľu ani z donútenia, lebo veselého darcu Boh miluje.
Veď kto skúpo seje, skúpo bude aj žať
Veď kto skúpo seje, skúpo bude aj žať; kto seje štedro, štedro bude aj žať.
Každý tak, ako si umienil v srdci; nie zo žiaľu ani z donútenia, lebo veselého darcu Boh miluje.
A Boh má moc rozhojniť vo vás každú milosť, aby ste mali vždy vo všetkom úplný dostatok a aby ste mali hojne na každý dobrý skutok, ako je napísané: Rozsýpal a dal chudobným; jeho spravodlivosť trvá naveky."
Ten, čo dáva rozsievačovi semeno a chlieb na jedenie, dá a rozmnoží vaše osivo a dá vzrast plodom vašej spravodlivosti.list Korinťanom 9, 6-10
Veselého darcu Boh miluje (2 Kor 9, 7).
Svätému Vavrincovi, diakonovi rímskej cirkvi, bola zverená dvojaká zodpovednosť: starostlivosť o chudobných a dohliadanie na majetok Cirkvi. Počas vlny prenasledovania kresťanov v roku 258 rímsky prefekt Kornélius nariadil, aby Vavrinec odovzdal cirkevný majetok cisárovi.
V určený deň Vavrinec s hrdosťou predstavil Kornéliovi veľký zástup vdov, sirôt, spolu so slepými a chromými - každý z nich žil z milodarov kresťanov. "Toto je poklad Cirkvi," povedal.
Rozzúrený prefekt dal Vavrinca priviazať k hranici a pomaly upáliť. Týmto však Kornélius Cirkev nezastrašil, ako dúfal. Vavrincovo mučeníctvo povzbudilo mnohých ďalších, aby prijali Ježiša a preukazovali štedrú kresťanskú dobročinnosť.
Svätý Pavol nám pripomína, že Boha v štedrosti neprekonáme. "A Boh má moc rozhojniť vo vás každú milosť, aby ste mali vždy vo všetkom úplný dostatok a aby ste mali hojne na každý dobrý skutok" (2 Kor 9, 8). Pravá láska nič nevypočítava, ale slobodne rozdáva. Keď rozdáva Boh, dáva hojnosť svojej večnej lásky, nesmiernej milosti a nekonečného milosrdenstva.
Svätý Augustín raz povedal, že Boh nám neprestajne dáva dobré veci, ale naše ruky sú preplnené, a teda neschopné ich prijať. Naše srdce je často v zajatí toho, o čo sa staráme.
Lipneme na tom a Božej milosti prenechávame málo priestoru. Štedrý duch nás nielenže oslobodzuje dávať bez výhrad; umožňuje nám prijímať toho, ktorý môže uspokojiť najhlbšie túžby nášho srdca. Keď zadarmo a štedro rozdávame chudobným, mrzákom či núdznym, napodobňujeme Ježiša, ktorý nás miloval a dal za našu spásu svoj vlastný život.
Svätý Augustín tiež povedal: "Láska má ruky, aby pomáhali druhým. Má nohy, aby sa ponáhľali k chudobným a núdznym.
Má oči, aby videli biedu a núdzu. Má uši, aby počuli vzdychanie a zármutok iných." Prosme teda Pána, aby sme boli vnímavejší na tieto potreby, aby sa z nás stali veselí darcovia; takí, aký je on.
"Pane, nech tvoja láska povzbudí mužov a ženy na celom svete, aby štedro rozdávali chudobným a núdznym. Naplň ma, Pane, svojou štedrosťou." 
zdroj: boziemilosredenstvo.sk
Ako konať dobré skutky - Sv. Gregor Nazianzsky
(Oratio 14, De pauperum amore, 38. 40: PG 35, 907. 910)
Slúžme Kristovi v chudobných
„Blahoslavení milosrdní,“ hovorí Písmo, „lebo oni dosiahnu milosrdenstvo.“ Milosrdenstvo nie je medzi poslednými blahoslavenstvami. A ďalej: „Blažený, kto pamätá na bedára a chudobného.
A opäť: „Blažený je človek, čo sa zľutúva a rád pomáha.“ A na inom mieste: „Spravodlivý sa ustavične zľutúva a požičiava.“ Ak chceme získať požehnanie a volať sa rozumnými, buďme dobrotiví.
Nech ani noc neprerušuje tvoje skutky milosrdenstva. Nehovor: „Choď preč a príď inokedy, zajtra ti dám,“ aby sa niečo nedostalo medzi tvoj úmysel a dobrý skutok. Dobročinnosť neznáša odklad.
„Lám hladnému svoj chlieb, blúdiacich bedárov zaveď do svojho domu“ s veselou a dobrou mysľou. Veď Apoštol hovorí: „Kto preukazuje milosrdenstvo, nech to robí radostne;“ pohotovosť a rýchlosť ti zdvojnásobí zásluhu za dobrý skutok. A čo sa dáva neochotne a nasilu, je nemilé a ani trochu slávne
Treba sa nám tešiť, nie žialiť, keď robíme dobre. Prorok hovorí: „Ak odstrániš putá a uprednostňovanie,“ čiže skúposť a overovanie, alebo váhavosť a šomranie, čo sa stane? Čosi veľké a obdivuhodné! Aká a koľká za to odmena! „Ako zora vyrazí tvoje svetlo a rana sa ti rýchlo zahojí.“ Kto by netúžil po svetle a zdraví?!
Preto ak si myslíte, že ma treba počúvať, Kristovi služobníci, bratia a spoludedičia, kým je čas, navštevujme Krista, starajme sa o Krista, živme Krista, obliekajme Krista, pritúľme Krista, uctievajme Krista, ale nielen pozvaním k stolu ako niektorí, ani voňavými olejmi ako Mária, nielen pochovaním ako Jozef z Arimatey, ani vecami potrebnými na pohreb ako Nikodém, ktorý mal Krista rád len napoly, ani napokon zlatom, kadidlom a myrhou, ako to urobili Mudrci pred týmito všetkými, ktorých sme spomínali.
Ale pretože Pán všetkého chce milosrdenstvo, a nie obetu, a pretože zľutovanie prevyšuje myriady tučných baránkov, preukazujme mu milosrdenstvo v chudobných a v tých, čo sú dnes pritlačení k zemi, aby nás, až odtiaľto odídeme, prijali do večných príbytkov v tom istom Kristovi, našom Pánovi; jemu sláva naveky. Amen.
Z Rečí svätého biskupa Gregora Nazianzského - doc.
Kvôli desiatim spravodlivým je možná záchrana sveta
Ako by sme sa však správali, keby sme vedeli, že od nášho osobného života, závisí osud celého ľudstva? Nikto by sa nespoliehal na príkladnosť druhých, ale začal by sám od seba. Všetko by muselo byť iné.
Chceš, aby pre tvoju vlastnú slabosť či zbabelosť upadol do nešťastia iní ? Položenie si tejto otázky môže byť pre každého z nás kľúčové. Kvôli desiatom spravodlivým mohol byť kedysi zachránený svet. Tak to poznáme z bilibckého príbehu o ľuďoch zo Sodomy a Gomory, kde Boh pre skazenosťzoslal na zem potupu sveta.
Pán hovorí, mnohí sú vyvolení, ale málo povolaných. (Matúš 22:14)
Čo ak sa história opakuje a práve ty máš byť tým desiatym spravodlivým ?
Ježiš im odpovedal: „Vy im dajte jesť ! “
(Luk 9,13)
Nový zákon dáva do jednej roviny vedľa seba smilstvo a lakomstvo (1 Kor 5, 10; 6, 9n; Kol 3, 5; Ef 5, 3; 2 Pt 2, 14; Mk 7, 21n). Svätý Pavol apoštol v liste Kolosanom v hlave 3 a verši 5 definuje lakomstvo ako službu modlám, keď hvorí: "Umŕtvujte teda svoje pozemské údy: smilstvo, nečistotu, vášeň, zlú žiadostivosť a lakomstvo". Lakomstvo je nezlúčiteľné s duchom biblického sebaobetovania (Jer 22, 17; Mich 2, 2; Hebr 13, 5). Lakomec nemá dedičstva v Kristovom kráľovstve (1 Kor 6, 10; Ef 5, 5).
Podľa sv.Tomáša Akvinskeho lakomstvo je neumiernená láska k majetku. Samotné lakomstvo je vždy hriechom. Pokiaľ odporuje spravodlivosti, je celým svojim rodom ťažký hriech. Všedným môže byť len vtedy, keď sa jedná o nedokonalosť úkonu. Lakomstvo je proti Bohu, proti samému sebe a proti blížnemu. Starí ľudia sú pre vadu vo svojej prírodzenosti lakomí. Lakomstvo má dva významy; jeden širší pre akúkoľvek rozšírenú žiadostivosť mať akékoľvek stvorené dobro; druhý vlastný, pokiaľ je zvláštnym hriechom, ktorý sa týka vonkajších majetkov.
Je sedem druhov lakomstva (skúposťa závisť , lakomosť, prostitúcia, úžerníctvo, lúpež, kartárstvo a nespravodlivosť).
Lakomstvo = závisť je hlavnou neresťou, ktorá má sedem dcér (zrada a závisť, podvod, klamanie, krivá prísaha, vyvolávanie nepokojo, násilie a zatvrdlivosť proti milosrdenstvu). Dcéry lakomstva sa rodia predovšetkým z cieľa žiadostivosti. (pozn. žiadostivost je o istý druh závisti mať viac, alebo závidieť niečo čo iní majú ) viac ...
Žiadostiví ste, a nemáte. Vraždíte ...a .. závidíte.,...a nemôžete nič dosiahnuť. Hádate sa a bojujete. Nič nemáte, lebo neprosíte. Prosíte, a nedostávate, Iebo zle prosíte; chcete to využiť na svoje náruživosti. Jakub 4. kap. 2
Lakomstvo je prepiate milovanie vlastníctva bohatstva. ( privlastňovať si niečo či niekoho )
Tento druh lakomstva je zdrojom zatvrdlivosti proti milosrdenstvu, jeho srdce sa nikdy neobmäkčí, aby zo svojho bohatstva prispel na živobytie chudobných. Za druhé, k lakomstvu patrí prebytočné prijímanie darov. V tomto prípade je možné lakomstvo pozorovať v dvoch smeroch. Poprvé, pokiaľ je v cite, potom vzniká z lakomstva nepokoj. Podruhé, je možné ho pozorovať v účinku.
Ak pre získanie cudzieho majetku používa sily, čo vedie k násiliu, inokedy k podvodu, t.j. ku klamstvu, čo vedie často ku krivoprísažníctvu, kedy sa lesť realizuje skutkom, za podvodom nasleduje zrada, ako sme to videli v prípade Judáša, ktorý z lakomstva, z túžby po peniazoch a bohatstve zradil Krista. Lakomstvo robí ľudí nenávidenými a má príčinu v prílišnej sebaláske.
Lakomstvo je ťažkým hriechom ako aj márnotratnosť. Lakomstvo pokiaľ odporuje čestnosti, má opačnú neresť, a to márnotratnosť.
Márnotratnosť je opakom lakomstva. Márnotratníctvo sa posudzuje podľa vášne získať veľa peňazí, teda nie ako majúci ich nadbytok, ale tí, ktorí majú ich nedostatok.
Márnotratníci často sa nestarajú o bohatstvo, ale žijú niečomu inému. Najčastejšie sa priklonia k nemiernosti, jednak preto, že keď nadbytočne vydávajú v iných veciach, neváhajú utrácať v rozkošiach, k čomu ich vedie predovšetkým dychtivosť tela; jednak vtedy keď ich netešia dobré cnosti, potom hľadajú telesné potešenia. Mnohí márnotratníci sa stanú nezdržanlivými. zdroj: www.uspenie.s
|
Sedem darov ducha svätého - Sviatosť Myropomazania
|
|
Dar múdrosti: |
Pán Ježiš Kristus odišiel so svojimi učeníkmi na odľahlé miesto, no len čo zástupy božského Učiteľa nevideli, pýtali sa: „Kde je?“ Mnohí šli za ním pešky, iní sa ta preplavili.
Prichádzali stále ďalší, až ich bolo päťtisíc mužov okrem žien a detí. Kristus ešte nestačil zísť na breh a zástup tu už na neho čakal. Z úbočia hľadel na zástup a v srdci mal s ním hlboký súcit. Čím viac ich pribúdalo, tým väčšiu potrebu cítil venovať im pozornosť. „Zľutoval sa nad nimi, lebo boli ako ovce bez pastiera“ (Mar 6,34). Opustil samotu a vyhľadal vhodné miesto, kde by im mohol slúžiť. Kňazi a poprední muži im nijako nepomohli.
Z Pán Ježiša Krista však vytekali prúdy živej vody, keď poučoval zástup o ceste spasenia. Ľud počul vľúdne, jednoduché a jasné slová ako galádsky balzam. Liečivý dotyk jeho božskej ruky prinášal radosť a život zomierajúcim telesne hlavne duševne. V ten deň akoby nebo zostúpilo na zem; vôbec si neuvedomovali, ako dlho už nejedli. Deň sa pomaly končil, slnko zapadalo, ale ľudia sa nerozchádzali. Ježiš im celý deň slúžil bez jedla a odpočinku.
Od únavy a hladu bol sám unavený aj učeníci chceli, aby si odpočinul. Božský spasiteľ nemohol sa však odtrhnúť od davu, ktorý sa okolo neho tiesnil. Mnohí prišli zďaleka a od rána nič nejedli.
Ježiš však odpovedal: „Vy im dajte jesť!“ (Luk 9,13). Nato sa obrátil k Filipovi a spýtal sa ho: „Kde nakúpime chleba, aby sa títo najedli?“ (Ján 6,5). Povedal to preto, aby vyskúšal vieru učeníka.
Filip si pri pohľade na zástup uvedomil, ako nemožné bude opatriť jedlo pre toľký dav. Odpovedal, že za dvesto denárov chleba nepostačí, aby každý z nich dostal aspoň malý kúsok. Pán Ježiš sa potom spýtal, koľko potravy by sa medzi nimi našlo. Ondrej povedal:
„Je tu chlapec, ktorý má päť jačmenných chlebov a dve ryby, ale čo je to pre toľkých?“ (Ján 6,9). Ježiš to kázal priniesť, potom vyzval učeníkov, aby poslucháčov usadili v skupinách po päťdesiat a po sto do trávy kvôli poriadku a aby všetci boli svedkami toho, čo urobí. Potom vzal pokrm, „pohliadol do neba, poďakoval a začal lámať chleby a dávať učeníkom a učeníci zástupom“ (Mat 14,19). „Všetci jedli a nasýtili sa, ba ešte nazbierali dvanásť plných košov odrobín a zvyškov rýb“ (Mar 6,43).
Ten, ktorý ľudí učil ceste pokoja a šťastia, rovnako dbal o ich potreby telesné i duchovné. Ľud bol unavený a vysilený. Boli tu matky so svojimi kojencami v náručí i s deťmi, ktoré sa držali ich odevu. Mnohí stáli celé hodiny. Kristove slová ich tak zaujali,že ich ani nenapadlo posadiť sa. A zástup bol taký veľký, že museli dávať pozor, aby sa neušliapali.
Pán Ježiš chcel, aby si odpočinuli, preto im kázal sadnúť si. Bolo tu dosť trávy, takže si všetci mohli pohodlne odpočinúť. Kristus urobil div len vtedy, keď šlo o nejakú naliehavú nutnosť, a každý zázrak mal ľudí viesť k stromu života, ktorého lístie slúži na uzdravenie národov. Jednoduché jedlo z rúk učeníkov malo hlboký význam. Šlo naozaj o obyčajný pokrm: ryby a jačmenné chleby boli každodenným jedlom rybárov v okolí Galilejského mora.
Pán Ježiš mohol prítomným pripraviť skvelú hostinu, ale jedlo len na ukojenie telesnej žiadosti by nedávalo nijaké duchovné naučenie. Kristus ich tým poučil, že človekznehodnotil prirodzenú stravu z Božej ruky. Ani z prepychových hodov pripravených na ukojenie zvrátenej chuti sa ľudia netešili tak, ako prítomní poslucháči z odpočinku a jednoduchého jedla, ktoré tu pripravil Kristus ďaleko od ľudských príbytkov.
Keby dnešní ľudia žili jednoducho a v súlade s prirodzenými zákonmi ako Adam a Eva na začiatku, ľudstvo by malo všetkého dostatok. .
Sebectvo a pôžitkárstvo uviedli na svet hriech a biedu z prebytku na jednej strane a nedostatku na strane druhej. Pán Ježiš si nechcel získavať priazeň ľudí plnením ich túžob po blahobytnom živote. Jednoduché jedlo bolo tomuto veľkému zástupu, unavenému a vyhladnutému po dlhom a rušnom dni, nielen potvrdením jeho moci, ale aj dôkazom jeho ohľaduplnej starostlivosti o potreby každodenného života.
Spasiteľ nesľuboval svojim nasledovníkom svetský blahobyt, ich potrava môže byť jednoduchá a možno aj veľmi skromná, ich údelom môže byť chudoba, ale jeho slovo je zárukou, že sa im postará o to najnutnejšie; prisľúbil im svoju stálu prítomnosť, ktorá je oveľa vzácnejšia než svetské majetky. Nasýtením vyše päťtisícového zástupu Ježiš prejavil moc, ktorá ustavične pôsobí pre naše blaho.
Zemská úroda svedčí o tom, ako Boh deň čo deň robí divy. V prírode sa deje to isté, čo sa udialo pri nasýtení zástupov. Ľudia pripravujú pôdu a zasievajú semeno, ale Boh mu dáva život a vzrast. Klíči pod Božím dažďom, vzduchom a slnečným svitom „najprv byľ, potom klas a nakoniec plno zŕn v klase“ (Mar 4,28).Ľudia sú povolaní, aby boli Božími spolupracovníkmi v starostlivosti o obilie a prípravu chleba, ale oni pričasto strácajú zo zreteľa Božie pôsobenie. Nevzdávajú Bohu patričnú slávu, ktorá náleží(367) jeho svätému menu.
Pôsobenie jeho moci sa pripisuje zákonitostiam prírody alebo úsiliu ľudí. Namiesto Boha sa oslavuje človek a vzácne Božie dary sú tak sebecky zneužité, že sa z nichmiesto požehnania stáva kliatba.
Boh to chce všetko zmeniť. Prebúdza naše otupené zmysly, aby sme spoznali jeho dobrotu a oslavovali ho za pôsobenie jeho moci. Chce, aby sme poznávali Darcu v jeho daroch, ktoré nám mali a majú byť požehnaním. Toto bol zmysel Kristových divov. Zástupy boli nasýtené a jedla ešte hojne zostalo.
Ten však, ktorému patria všetky zdroje moci, prikázal: „Pozbierajte zvyšné odrobiny, aby nič nevyšlo nazmar!“ (Ján 6,12). Tieto slová znamenali viac než len pozbieranie odrobín do košov. Naučenie bolo dvojaké. Nesmieme plytvať ani pozemskými darmi. Nesmieme prehliadnuť nijakú časnú výhodu. Nemá sa zanedbať nič, čo ľuďom môže byť na požehnanie. Máme pozbierať všetko, čo by mohlo zmierniť ľudský hlad. Podobne starostlivo by sme mali dbať aj o duchovné hodnoty. Pri košoch plných odrobín ľudia mysleli na svojich priateľov doma. Radi by sa boli podelili o chlieb, ktorý požehnal Kristus.
Dychtivý zástup si rozobral obsah košov a odniesol si z neho aj domov do okolitých krajov. Títo účastníci duchovnej hostiny mali podobne priniesť ostatným aj chlieb, ktorý zostupuje z neba a tíši ich duchovný hlad. Mali zvestovať, čo sa dozvedeli z Božích predivných vecí. Nič nemalo vyjsť nazmar, ani jediné slovo večnej spásy nemalo neužitočne padnúť na zem. Div rozhojnenia chlebov je príkladným naučením o našej závislosti od Boha. Keď Kristus nasýtil päťtisícový zástup, nemal poruke hojnú zásobu jedla.
Zrejme nemal ani peniaze. Bol tu na púšti s piatimi tisícami mužov okrem žien a detí. Sám tento veľký zástup nezvolal, ľudia prišli bez pozvania a bez rozkazu. On však vedel, že (254) po takom dlhom pozornom počúvaní budú vyhladnutí a vyčerpaní a on sám bol jedným z nich. Boli ďaleko od domova a zvečerievalo sa. Mnohí nemali ani čas kúpiť si jedlo.
Ten, ktorý sa v záujme ľudstva postil na púšti štyridsať dní, nechcel ich pustiť domov hladných. Kristus tu bol z Božej prozreteľnosti a úplne sa spoliehal, že nebeský Otec sa o potreby ľudu postará. (368) Ak sa ocitneme v tiesnivých situáciách, spoliehajme sa na Boha. V každom ohľade si musíme počínať rozvážne a obozretne, aby sme sa vlastnou unáhlenosťou neocitli v tiesni. Nemali by sme sa vrhať do ťažkostí tým, že zanedbáme Božie dary a nezužitkujeme schopnosti, ktoré nám dal. Kristovi služobníci sa musia riadiť Božími pokynmi. Ide o Božie dielo, a ak chceme byť iným na požehnanie, musíme dbať na Pánove zámery. Vlastné ja sa nesmie stať stredom pozornosti; nepatrí mu nijaká česť.
Ak plánujeme podľa vlastných predstáv, Pán nás môže ponechať v našich omyloch. Ak však prídeme do ťažkostí pre jeho príkazy, vyvedie nás z nich a vyslobodí nás. Nesmieme malomyseľnieť, ale vo všetkých ťažkých situáciách prosiť o pomoc toho, ktorý ovláda nekonečné zdroje. Neraz sa ocitneme v tiesnivých okolnostiach, potom sa musíme s plnou dôverou spoľahnúť na Boha. On ochráni každého, kto sa ocitol v ťažkej situácii preto, že chcel ísť cestou Pánovou. Kristus nás ústami proroka nabáda, aby sme „lámali svoj chlieb“, „strápenú dušu nasýtili“, „nahého zaodiali“ a „vypovedaných uviedli do domov“ (Iz 58,7-10). Prikázal nám: „Choďte do celého sveta a zvestujte evanjelium všetkému stvoreniu“ (Mar 16,15).
Ako často nám však zomdlieva srdce a viera ochabuje pri pohľade na rozsah potrieb a neúmerne nepatrné možnosti. Voláme s Ondrejom, ktorý hľadel na päť chlebov a dve ryby: „Čo je to pre toľkých?“ Často sa zdráhame, a nie sme ochotní dať z toho, čo máme, v obave, že v záujme iných utratíme všetko a celkom sa vyčerpáme. Ježiš nám však prikázal: „Vy im dajte jesť!“ Jeho príkaz je aj prísľubom a skrýva sa v ňom tá istá moc, ktorá nasýtila zástupy pri jazere. Tým, že Kristus ukojil časné potreby hladného zástupu, všetkým svojim pracovníkom dal súčasne aj duchovné naučenie.
Pán Ježiš Kristus totiž prijímal od Otca a dával učeníkom. Oni rozdávali zástupu a ľudia si navzájom podávali ďalej. Podobne všetci, čo sú v spojení s Kristom, budú prijímať od neho chlieb života, nebeský pokrm a dávať ho iným. Keď Ježiš bral skromnú zásobu chleba, bezvýhradne sa spoľahol na Boha a hoci by to nestačilo ani len jeho učeníkom, nedal im prednosť, ale rozdával im to pre ľud. Chlieb sa mu v rukách množil a naplnil ruky učeníkov, ktoré sa vystierali ku Kristovi, (369) Chlebu (255) života.
Tá nepatrná zásoba stačila pre všetkých. Keď sa ľudia najedli, pozbierali odrobiny a z tohto nebeského pokrmu jedol aj Kristus so svojimi učeníkmi. Učeníci boli sprostredkovateľmi medzi Kristom a ľudom. Táto skúsenosť by mala byť veľkým povzbudením jeho učeníkom. Kristus je slávny stred, zdroj všetkej sily. Jeho učeníci majú prijímať všetko potrebné od neho. Aj tí najmúdrejší, najduchovnejší ľudia môžu dávať len toľko, koľko sami prijímajú. Na duševné potreby nevystačia z vlastných zdrojov. Dávať môžeme len z toho, čo sme prijali od Ježiša, a prijímať môžeme podľa toho, koľko sme dali iným.
Čím viac dávame, tým viac dostaneme. Tak smieme ustavične veriť, dôverovať, prijímať a rozdávať. Rozmach Božieho kráľovstva bude veľký, aj keď sa zdá, že pomalý, a prekážky môžu svedčiť skôr o opaku. Dielo je Božie, on sa oň postará a pošle pomocníkov, verných a horlivých učeníkov, ktorých ruky naplní potravou pre hladné zástupy. Boh nezabúda na tých, čo v láske pracujú a slovom života slúžia hynúcim.
Neopomenie tých, čo vystierajú ruky a prijímajú obživu pre ďalších pracujúcich. V Božom diele je nebezpečenstvo prílišného spoliehania sa na to, čo dokáže človek so svojimi darmi a schopnosťami. Tým strácame zo zreteľa Majstra-Tvorcu. Kristov služobník si často neuvedomuje svoju osobnú zodpovednosť. Je v nebezpečenstve, že svoje bremeno zodpovednosti prenechá organizáciám a prestane sa spoliehať na Pána, ktorý je zdrojom všetkej sily. Je veľkým omylom v Božom diele spoliehať sa na ľudskú múdrosť alebo na počet pracovníkov. Úspech v Kristovom diele nezávisí ani tak od množstva či nadania, ako od čistoty zámeru, od skutočnej jednoduchosti opravdivej, závislej viery.
Musíme niesť osobnú zodpovednosť, osobne plniť povinnosti a vynakladať osobné úsilie za tých, čo Krista nepoznajú. Tieto povinnosti by sme nemali prenechať iným, podľa nášho odhadu možno ľuďom nadanejším, ale pracovať podľa vlastných možností. Keď vás napadne myšlienka: „Kde nakúpime chleba, aby sa títo najedli?“ (Ján 6,5), neprejavte ani náznak nedôvery. Keď učeníci počuli Spasiteľov príkaz: „Vy im dajte jesť!“, uvedomili si všetky možné prekážky. Pýtali sa: (370) „Máme ísť do dedín nakúpiť chleba?“
Podobne sa aj dnes pýtajú Božie deti, keď svet trpí hlad po chlebe života. Pošleme niekoho zďaleka, aby ich nasýtil? Čo však hovorí Pán Ježiš Kristus? „Usaďte ich“ a sám ich nasýtil. Ak sú okolo vás ľudia v tiesni, pamätajte, že Kristus je prítomný. Raďte sa s ním. Prineste svoje jačmenné chleby Ježišovi. (256) Môže sa nám stať, že potreby diela presahujú naše možnosti. Ak však budeme napredovať vo viere vo všemohúceho Boha, otvoria sa nám nevyčerpateľné zdroje. Ak to bude dielo Božie, Boh sa postará o jeho úspešné dokončenie. Odmení úprimnú a jednoduchú dôveru v neho. Ak v službe svojho Pána uvážlivo a hospodárne použijeme hoc aj ten najmenší dar, potom sa rozdávaním rozhojní.
V Kristových rukách sa skromná zásoba nezmenšila, kým hladný zástup nebol nasýtený. Ak prídeme k zdroju sily s vystretými rukami prijímajúcej viery, potom budeme mať v diele oporu a aj za najťažších okolností budeme vedieť prinášať ľuďom chlieb života. Pán hovorí: „Dávajte a dajú aj vám.“ „Veď kto skúpo seje, skúpo bude aj žať; kto seje štedro, štedro bude aj žať...
A Boh má moc rozhojniť vo vás každú milosť, aby ste mali vždy vo všetkom úplný dostatok a aby ste mali hojne na každý dobrý skutok, ako je napísané: Rozsypal a dal chudobným; jeho spravodlivosť trvá naveky. Ten, čo dáva rozsievačovi semeno a chlieb na jedenie, dá a rozmnoží vaše osivo a dá vzrast plodom vašej spravodlivosti. Budete vo všetkom obohatení, na všestrannú štedrosť, a tak sa bude naším prostredníctvom vzdávať Bohu vďaka“ (Luk 6,38; 2 Kor 9,6-11).
