Klamstvo
Čo je klamstvo ?
Za pravdu bojuj, akoby ti išlo o život, až do smrti máš zápasiť za spravodlivosť a Boh porazí tvojich protivníkov za teba."(sir 4,33) ( Lebo Boh je pravda ! )
Pán Ježiš jasne klamstvo do súvisu s diablom. Jn 8,44-45 * Vašim otcom je diabol a vy chcete plniť túžby svojho otca. On bol vrah od počiatku a nezotrval v pravde, lebo v ňom pravdy niet. Keď luhá, hovorí zo seba, lebo je luhár a otec lži.
Ale ja hovorím pravdu, a preto mi neveríte. Ježiš žiada od každého svojho nasledovníka pravdovravnosť. Mt 5,37 * Ale vaša reč nech je áno - áno, nie - nie. Čo je navyše, pochádza od Zlého.
Príde klamstvo na tento svet, bude také veľké, že otrasie najsilnejšími kresťanmi ! Bude to klamstvo, ktoré tento svet ešte nezažil.
Previnenia proti pravde - katechizmus kat. cirkvi 2484 Závažnosť lži ( lož nie je len ústna, ale čo sa prieči pravde: napr. účasť na hriechoch iných, mlčať, navádzať, súhlasiť, atď. pri hriechoch iných ) lož sa posudzuje podľa povahy pravdy, ktorú deformuje, podľa okolností, podľa úmyslu toho, kto sa jej dopúšťa 
stáva sa smrteľným hriechom,keď vážne narúša čnosti spravodlivosti a lásky. viac...
Aristoteles spomedzi filozofov, Sofokles spomedzi básnikov a Cicero spomedzi rímskych spisovateľov, ktorí považovali klamstvo vždy za nemorálne.
Svätý Nikodém Svätohorský
Nemysli si, že tieto tvoje hriechy sú malé a bezvýznamné. Všetky zhromaždi a napíš ich akoby do knihy. Keď ich tak napíšeš a vyspovedáš sa z nich, Boh ich vymaže. Keď ich ty nenapíšeš, Boh ich zapíše a bude žiadať od teba zodpovednosť.
Je preto omnoho lepšie, aby sme ich my zapísali a Boh nám ich odpustí, ako keby sme na nich my zabudli a pripomenul by nám ich Boh v deň súdu ... (Svätý Nikodém Svätohorský)
Keď padneš do hriechu, nečakaj, že ťa bude kontrolovať niekto iný, ale skôr, ako budeš odsúdený, ty odsúď sám seba za svoje skutky.
Spoveď nie je to, že odsúdime seba samého po kontrole iného, ale najprv my odsúďme seba samého a nečakajme, aby nás iní kontrolovali.
Ten, kto nemiluje svojho blížneho, stavia sa proti Bohu do takej miery, že aj keby sa stal mučeníkom, mučeníctvo mu neprinesie žiaden úžitok !
Pán nenávidí
Boh už v Starom Zákone zakazoval klamstvo: Ex 20,16; 23,7 * Nevyslovíš krivé svedectvo proti svojmu blížnemu ! * Nepravdivej výpovedi sa budeš vyhýbať !
Toto prikázanie zaväzuje vždy a za každých okolností: klamstvo je samo o sebe vnútorne zlé a preto nie je nikdy dovolené. Lv 19,11-12
* Nekradnite, neluhajte a neklamte jeden druhého ! Hriech
Neprisahajte falošne na moje meno, aby ste nezneuctili meno svojho Boha. Prís 6,17.19; 30,8
* (Pán nenávidí) ... pyšné oči, jazyk falošný a ruky, ktoré prelievajú krv nevinnú... (toho,) kto hovorí lož ako svedok falošný a kto medzi bratmi zvady rozsieva.
* (Bože,) vzdiaľ odo mňa nepravdivosť a lživú reč! Nedávaj mi ani chudobu, ani bohatstvo, udeľ mi vždy iba toľko, koľko potrebujem na živobytie.
Sir 4,24.26.31.33; 7,13-14
* (Synu,...) Pre svoju dušu nehanbi sa vyznať pravdu... ani si nepočínaj falošne... Nehanbi sa vyznať zo svojich hriechov, no ak ide o hriech, nepoddávaj sa nikomu ...
Za pravdu bojuj, akoby ti išlo o život, až do smrti máš zápasiť za spravodlivosť a Boh porazí tvojich protivníkov za teba."(sir 4,33)
* Nerozsievaj nepravdivé správy proti svojmu bratovi, ale ani priateľovi nerob niečo podobného. Nevymýšľaj si nič, čo je nepravdivé, lebo v tom zotrvať neslúži na dobré.
Zach 8,16-17
* Ale toto sú príkazy, ktoré máte zachovávať: Hovorte každý pravdu svojmu blížnemu, majte naozaj spravodlivé súdy vo svojich bránach; nech nik nezmýšľa vo svojom srdci zle proti svojmu blížnemu a nemilujte krivú prísahu, lebo toto všetko sú veci, ktoré nenávidím.
Vaša reč nech je áno - áno, nie - nie. Čo je navyše, pochádza od Zlého
V Novom Zákone dáva Ježiš jasne klamstvo do súvisu s diablom. Jn 8,44-45
* Vašim otcom je diabol a vy chcete plniť túžby svojho otca. On bol vrah od počiatku a nezotrval v pravde, lebo v ňom pravdy niet. Keď luhá, hovorí zo seba, lebo je luhár a otec lži. Ale ja hovorím pravdu, a preto mi neveríte.
Ježiš žiada od každého svojho nasledovníka pravdovravnosť. Mt 5,37 * Ale vaša reč nech je áno - áno, nie - nie. Čo je navyše, pochádza od Zlého.
Sv. Pavol ohlasuje nový život v Kristovi takýmito slovami: Kol 3,9-10
Neluhajte si navzájom vy, čo ste si vyzliekli starého človeka s jeho skutkami a obliekli ste si nového, toho, čo sa obnovuje, aby mal poznanie podľa obrazu toho, ktorý ho stvoril. klamstvo sa tu zaraďuje medzi skutky starého človeka, teda nespaseného. Ef 4,25
* Preto odložte lož a hovorte pravdu každý so svojim blížnym, veď sme si navzájom údmi.
Sv. Pavol vymenováva klamstvo medzi ťažkými hriechmi v liste Timotejovi: 1 Tim 1,8-10
* (Zákon je daný pre:) nespravodlivých a nepoddajných, pre bezbožných a hriešnikov, pre zvrhlých a svetákov, pre otcovrahov a matkovrahov, pre vrahov vôbec, pre smilníkov, súložníkov mužov, únoscov, luhárov, krivoprísažníkov a pre čokoľvek iné, čo sa prieči zdravému učeniu.
Sv. Peter považuje klamstvo za pokúšanie Pánovho Ducha: Sk 5,1-11
A do tej knihy nie sú zapísaní tí, čo sa dopúšťali klamstva
Klamstvo Ananiáša a Zafiry.
Peter povedal: Ananiáš, prečo ti satan naplnil srdce, aby si luhal Duchu Svätému.Neluhal si ľuďom, ale Bohu... padol a skonal.
(Zafiry sa Peter spýtal:) Povedz mi, či ste za toľko predali ten pozemok?
Ona povedala: Áno, za toľko. Peter jej povedal: Prečo ste sa dohovorili pokúšať Pánovho Ducha ?... A hneď mu padla k nohám a skonala.
je jasné, že tu nešlo o klamstvo, ktoré by spôsobovalo nejakú škodu iným, veď dávali v prospech komunity dobrovoľne svoje majetky.
Hriech však spočíva v klamstve ako takom, pričom jeho vážnosť vzrastá s okolnosťou, že klame pred cirkevnou autoritou.
V Apokalypse sa klamstvo zaraďuje medzi hriechy, ktoré zasluhujú peklo, a teda medzi ťažké: Zjv 21,8
* Ale zbabelci, neveriaci, poškvrnení, vrahovia, smilníci, traviči, modloslužobníci a všetci luhári budú mať podiel v jazere horiacom ohňom a sírou; to je tá druhá smrť.
Podobne zas do neba nemá prístup ten, kto nie je zapísaný v knihe života. A do tej knihy nie sú zapísaní tí, čo sa dopúšťali klamstva: Zjv 21,27
* Ale nič poškvrnené, nik, kto sa dopúšťa ohavnosti a lži, doň nevojde, iba tí, čo sú zapísaní v Baránkovej knihe života. V Písme sa však spomínajú rozličné klamstvá z doby patriarchov, ako aj z neskorších čias bez toho, žeby sa nejako odsudzovali. Práve preto sa niekedy v teológii cirkevných otcov javí neistota. Tak napr. Origenes, sv. Ján Zlatoústy, Didimus, sv. Hilár a Ján Kaziánsky (Cassiano) keď videli výskyt klamstva u patriarchov, predpokladali, že klamstvo, ktorým sa usilujeme pomôcť blížnemu asi nebude zlé.
Teológia
Sv. Augustín a neskoršie sv. Tomáš Akvinský učili, že akékoľvek klamstvo je nemorálne. Sv. Augustín Sv. Augustín venoval tejto téme dve diela:
1. «De mendacio» (napísané okolo r. 395), kde podáva svoju definíciu klamstva:
* hovorenie nepravdy s úmyslom obalamutiť
* klamárom je ten, kto má jednu vec v mysli, ale druhú vyjadruje, či už slovom alebo akýmkoľvek spôsobom.
2. «Contra mindacium ad Consentium» (napísané okolo r. 420), kde prichádza k uzáveru, že akékoľvek klamstvo je vždy nedovolené.
Sv. Tomáš argumentuje teologicky i filozoficky. Udáva k tomu štyri dôvody, prečo je klamstvo vždy hriechom :
* klamstvo nás pripodobňuje diablovi, tak ako pravdovravnosť je charakteristikou Božích detí
* rozbíja spolužitie ľudí
* likviduje dobré meno toho, kto klame a zbavuje ho vieryhodnosti
* pozbavuje toho, kto klame spásy
V Teologickej sume jeho argumentácia vychádza z povahy ľudskej reči:
* slová sú podľa svojej prirodzenosti znakmi, vyjadrujúcimi vnútorné myšlienky, preto je čosi neprirodzené, a tým pádom nevhodné (škodlivé) podávať navonok to, čo vôbec nie je vo vnútri: «preto akékoľvek klamstvo je vždy hriech».
Závažnosť klamstva
klamstvo často sa stáva ťažkým hriechom, ak je doprevádzané veľmi zlým úmyslom.
V poslednej dobe niekoľkí teológovia sa prikláňajú k názoru, že klamstvo je samo o sebe ťažkou matériou (grave ex genere suo)
V tomto zmysle vypovedá i sv. Písmo. Okrem toho prísnejšie posudzovanie, pokiaľ sa jedná o závažnosť klamstva vyplýva i z faktu, že dnes prostredníctvom masovo komunikačných prostriedkov klamstvo dosahuje nedozierne následky tým, že vyvoláva všeobecnú atmosféru nedôvery, podvodu a neistoty.
Pojem klamstva a jeho členenie
Skôr ako sa dáme do štúdia otázky klamstva zblízka, musíme si ho zadefinovať.
Klamstvo, alebo lož je vonkajší prejav nášho vnútra, ktorý protirečí nášmu vnútornému presvedčeniu.
Klamať znamená vyjadriť nepravdu s úmyslom uviesť iného do omylu
Materiálne a formálne klamstvo
* ak niekto vie, ako sa objektívne veci majú a pritom hovorí niečo iné
Materiálne klamstvo
* niekto je v omyle o tom, ako sa veci majú, ale úprimne sa vyjadruje podľa svojho presvedčenia, hoci pomýleného
Formálne klamstvo
* hovorí niečo iné než o čom je presvedčený, hoci mylne, aj keby objektívne hovoril pravdu
O hriechu v morálnom zmysle slova, teda započítateľnom hovoríme len vtedy, ak je klamstvo formálne, teda úmyselné. Úmysel uviesť iného do omylu nemusí byť explicitný, je totiž už obsiahnutý v samotnom fakte, že vedome niekomu hovoríme to, o čom vieme, že nie je pravda, pričom vieme, že on to berie vážne.
klamstvo zo žartu (mendicatium iocosum) je také hovorenie nepravdy, keď vieme, že ten, komu je určené vie, ako to myslíme, a teda že to nemyslíme vážne. Nejde teda o klamstvo, pretože tu nie je úmysel uviesť iného do omylu.
hovorenie rozprávok alebo rozličných vymyslených historiek pri ktorých poslucháč vie, že nejde o skutočné príbehy, alebo kde na tom vôbec nezáleží (napr. v rozličných zábavných programoch, kde účinkujúci rozpráva, čo sa mu prihodilo a pod.)
rozprávanie nepravdy samo o sebe bez toho, žeby sa tým niečo komunikovalo iným osobám nemožno tiež považovať za klamstvo (napr. ak niekto hovorí nepravdu len tak do vetra, za neprítomnosti iných osôb, alebo aj za ich prítomnosti, ak ich upozorní, že im to neoznamuje, alebo, že to, čo hovorí nie je pravda, prípadne ak to hovorí cudzím jazykom, ktorému oni nerozumejú atď.)
Klamstvo podľa motívov možno rozdeliť na:
úžitkové klamstvo (mendacium officiosum), ktoré súži na vyhnutie sa nejakej škode pre seba alebo pre iných, alebo z ktorého ten, čo klame vyťaží pre seba či pre iných nejaký osoh
škodlivé klamstvo (mendacium damnosum), ktorým sa niekto usiluje uškodiť iným.
Katechizmus katolíckej cirkvi Previnenia proti pravde
2487 Každé previnenie proti spravodlivosti a pravde ukladá pôvodcovi previnenia povinnosť nápravy (1459) a to aj vtedy, keď sa mu odpustilo. Keď nie je možné napraviť krivdu verejne, treba to urobiť tajne. Ak toho, kto utrpel škodu, nemožno odškodniť priamo, treba mu dať v mene lásky morálne zadosťučinenie. (2412) Táto povinnosť sa vzťahuje aj na priestupky proti dobrému menu blížneho. Toto morálne a niekedy aj materiálne odškodnenie sa má ohodnotiť podľa veľkosti spôsobenej škody. Zaväzuje vo svedomí. viac ...
Ohováranie- 2472 - Dokumenty Katolíckej Cirkvi
ČESŤ A DOBRÉ MENO BLÍŽNEHO A HRIECHY PROTI NÍM
O večnosti pekla sa dozvedáme aj pri príležitosti Ježišovho učenia o hriechoch proti Duchu Svätému. Pán Ježiš hovorí, že „ľuďom sa odpustí každý hriech i rúhanie, ale rúhanie proti Duchu sa neodpustí“ (Mt 12, 31n). Ján Pavol II. v encyklike Dominum et Vivificantem v bode 46 vysvetľuje, že hriech proti Duchu Svätému spočíva „v odmietnutí prijať spásu, ktorú Boh ponúka človekovi skrze Ducha Svätého“. Je to postoj úplného uzavretia sa človeka na Božiu lásku, postoj človeka, „ktorý sa domáha domnelého ,práva‘ zotrvať v zle, v akomkoľvek hriechu, a tak odmieta vykúpenie“. Je to teda hriech neodpustiteľný vo svojej podstate, lebo je plodom radikálneho odmietnutia možnosti vykúpenia. Nie je to jednorazový hriešny skutok, ale postoj absolútneho egoizmu, čiže úplného uzavretia sa človeka na Kristovu lásku. Takýto postoj sa v človeku formuje celý jeho život. Každá úplne vedomá a dobrovoľná voľba zla prispieva k strašným deformáciám v človekovi. Prejavujú sa prehĺbením necitlivosti na Božiu lásku a rastúcej neschopnosti milovať blížneho.
Ak človek bude celý život žiť tak, akoby Boha nebolo, a bude radikálne odmietať možnosť obrátenia sa, nazývajúc zlo dobrom a dobro zlom, potom reálne existujúca sila zla môže zničiť jeho osobnosť do takého stupňa, že sa stane neschopným lásky, úplným egoistom, teda takým, ktorý miluje seba láskou vystupňovanou až do nenávisti voči Bohu. Čo sa stane s takýmto človekom v najdôležitejšej chvíli jeho života, teda v momente smrti?
Súd vo chvíli smrti
Vieme, že vo chvíli smrti bude súd. Pán Ježiš vysvetľuje: „A súd je v tomto: Svetlo prišlo na svet, a ľudia milovali tmu viac ako svetlo, lebo ich skutky boli zlé. Veď každý, kto zle robí, nenávidí svetlo a nejde na svetlo, aby jeho skutky neboli odhalené. Ale kto koná pravdu, ide na svetlo...“ (Jn 3, 19 – 21). V momente smrti sa každý človek dostaví pred Krista ako jedinú skutočnosť. Nebude sa môcť vrátiť, nebude ho môcť obísť, bude sa musieť rozhodnúť prijať alebo odmietnuť dar jeho lásky.
Všetci ľudia, ktorí počas pozemského života milovali zlo väčšmi než dobro a stali sa absolútnymi egoistami, vo chvíli smrti znenávidia a odmietnu lásku, ktorou ich miluje Boh. Ak však v človeku bude aspoň minimálna schopnosť prijať dar Božej lásky, taký človek bude spasený, ale po období dozrievania v láske v očistci (porov. 1 Kor 3, 11 – 15). „ Áno“ povedané Kristovi Ježišovi sa stáva nebom, kým odmietnutie Ježiša Krista sa stáva peklom.
Kristus nám odhaľuje, že samotný človek sa odsudzuje na zatratenie, že vo chvíli súdu každý dostáva to, po čom túži, a že človek bude túžiť v súlade s tým, kým sa stal počas pozemského života. Preto nás Pán Boh vystríha: „Nehorlite za smrť svojím chybným životom, ani si nepriťahujte záhubu dielami svojich rúk“ (Múd 1, 12).
Teda vo chvíli smrti si človek vyberie to, po čom bude túžiť. No jeho túžby budú vyplývať z jeho postojov sformovaných počas celého pozemského života. Absolútny egoista, úplne opantaný zlom, bude túžiť po zle a bude nenávidieť dobro. Vo svojom sebaobdive znenávidí a definitívne odmietne Kristovu lásku pri stretnutí s ním vo chvíli smrti.
Zo skúsenosti vieme, že zlo sa často zdá byť atraktívnejšie a príťažlivejšie ako dobro. Vyplýva to z faktu našej hriešnosti a nezrelosti v láske. Pre narkomana či alkoholika triezvosť nie je príťažlivá. A erotoman závislý od pornografie a sexu bude brať výzvu k sebaovládaniu a čistote ako obmedzovanie svojej slobody. Zlo priťahuje tým, že zotročovanie a závislosť uskutočňuje vyžarovaním smrtonosnej sladkosti, ktorá v človeku ničí to najcennejšie – schopnosť milovať, prehlbuje egoizmus, teda zamilovanosť v sebe samom, akoby človek bol pre seba najvyšším dobrom. Takéto privlastňovanie si božstva formuje v človeku postoj hriechu proti Duchu Svätému – teda skutočnosť pekla. Absolútny egoista akosi z nutnosti vyplývajúcej z pravdy, kým je, vo chvíli smrti s nenávisťou odmietne dar Božej lásky. To je situácia večného zatratenia. Ježiš Kristus hovorí jasne a jednoznačne o reálnej možnosti večného zatratenia nie preto, aby nás strašil, ale aby sme poznali celú pravdu o konečných dôsledkoch hriechu. Preto sa ako pravý Boh stal pravým človekom, aby nás vyviedol z pekla hriechu a smrti a dal nám život v plnosti.
Prechod človeka zo smrti do života sa neuskutočňuje magicky, ale len s jeho súhlasom, ktorý sa prejavuje v celkom dobrovoľnom úsilí žiť podľa prikázaní a požiadaviek evanjelia. Len Kristus ma môže oslobodiť od reality pekla hriechu, ale v duchu viery musím súhlasiť s tým, aby podriadil egoistické záujmy môjho „ja“ požiadavkám zjavenej pravdy. Čím väčšmi sa budem spoliehať na seba a žiť podľa egoistických zásad, tým viac sa budem uberať v smere pekla a ponárať sa doň. Neslobodno zabúdať, že večné zatratenie nemožno chápať ako nejakú vonkajšiu sankciu vymeranú ľuďom Bohom.
Najväčší trest za hriechNajväčším trestom za každý hriech sú samotné dôsledky hriechu, ktoré sú znamením a začiatkom prežívania pekla už tu na zemi.
Počas pozemského života zakúšame strašné následky hriechov, ktoré sú predzvesťou pekelnej reality.
Sú to „smilstvo, nečistota chlipnosť, modloslužba, čary, nepriateľstvá, sváry, žiarlivosť, hnevy, zvady, rozbroje, rozkoly, závisť, opilstvo, hýrenie a im podobné“ (Gal 5, 19 – 21). Páchaním hriechu človek odmieta život a lásku a volí si smrť a zničenie seba. Tak sa stáva otrokom hriechu. Je to absurdný postoj, ktorý vedie k takému zotročeniu egoizmom, k takému sústredeniu sa na seba, že napokon človek bude konať proti sebe a do tohto otroctva bude chcieť vtiahnuť aj iných ľudí.
Osobitne to vidno v dnešnom svete, kde ľudia, ktorí majú moc v masmédiách, nenávidia Krista a kresťanský systém hodnôt, s veľkou horlivosťou demoralizujú a podkopávajú autoritu Cirkvi, ateizujú ľudí, osobitne najmladšie pokolenie. Ľudia zotročení zlom túžia robiť zlo a robia všetko, aby sa aj iní ocitli v otroctve rôznych závislostí alebo žili v klamstve a nenávisti.
Odstránenie Boha z ľudského života vždy rodí pocit nezmyselnosti, no zároveň aj osobitný druh zatvrdilosti v klamstve, ktoré spočíva v tom, že zlo sa pokladá za dobro. Postoj zatvrdilosti v klamstve a život akoby Boh nebol je osobitným druhom prítomnosti pekla už počas pozemského života. Neslobodno zabúdať, že tie masmédiá, ktoré povzbudzujú k hriechom a odporúčajú štýl života bez Krista a mravných zásad, zvádzajú ľudí na cestu vedúcu do večnej záhuby.
Pripomínam, že Božia láska úplne rešpektuje slobodu svojho stvorenia, a to aj vtedy, keď sa rozhoduje definitívne odmietnuť Boha. Preto peklo nie je nečakaným či nespravodlivým trestom. Sám človek, ktorý si na vlastnú zodpovednosť volí hriech, ide cestou vedúcou do pekla. Peklo existuje, lebo existuje hriech. Peklo nie je ničím iným ako hriechom chceným ako cieľ, akceptovaným ako konečné naplnenie pokračujúce do večnosti. Pravda o pekle dáva nášmu pozemskému životu neopakovateľnosť a dramatickú výnimočnosť. Pripomína nám, že ak sa hriech, ktorý je pre človeka najväčším nešťastím, berie na ľahkú váhu alebo pokladá sa za dobro, potom nás vedie do reality pekla. „Boh sa vysmievať nedá. Čo človek zaseje, to bude aj žať. Lebo kto seje pre svoje telo, z tela bude žať porušenie. Ale kto seje pre ducha, z ducha bude žať večný život“ (Gal 6, 7 – 8).
Večné peklo je teda ovocím a korunovaním celého pozemského života človeka, ktorý sa dobrovoľne odovzdal do otroctva zla. Preto nás milujúci Boh vystríha: „Nehorlite za smrť svojím chybným životom, ani si nepriťahujte záhubu dielami svojich rúk“ (Múd 1, 12). Panna Mária vo Fatime pripomenula, že najväčšou tragédiou a nešťastím človeka je hriech a zotrvávanie v hriechu, čo vedie k úplnému odmietnutiu Boha, teda do pekla.
Keď ukázala strašnú víziu pekla, Panna Mária nám odhalila, že ponárajúc sa do otroctva hriechov a zriekajúc sa viery v Boha mnoho duší si dobrovoľne vyberá večné zatratenie.pokračovanie
Svätá Faustína píše: „Božie milosrdenstvo dosahuje neraz hriešnika v poslednej chvíli zvláštnym a tajomným spôsobom. Podľa vonkajších znakov sa nám zdá, akoby všetko bolo stratené, ale nie je to tak. Duša osvietená lúčom poslednej silnej Božej milosti sa v poslednej chvíli obracia k Bohu s takou silou lásky, že v jednom okamihu dostáva od Boha odpustenie vín aj trestov... Ó, aké nepochopiteľné je Božie milosrdenstvo.
Ale, čo je hrozné – sú aj duše, ktoré dobrovoľne a vedome túto milosť odmietajú a pohŕdajú ňou. Aj keď už zomierajú, ale milosrdný Boh dáva duši ten jasný vnútorný okamih, a ak duša chce, má možnosť vrátiť sa k Bohu. Často sú však duše tak zatvrdilé, že sa vedome rozhodnú pre peklo, maria všetky modlitby, ktoré iné duše za nich prednášajú Bohu, a dokonca aj samotné úsilie Boha...“ (Denníček 1698).