....mať jedno alebo aj dve deti, to je len ako byť matkou v skúšobnej dobe..." 

Ako ste sa rozhodli pre viacdetnú rodinu?
Pochádzam z normálnej bežnej rodiny: otec, mama, tri deti. Vydala som sa ako 21-ročná. A keď som ešte nemala ani 25,  už som mala 3 detičky. Bolo toho na nás dosť, no pomyslela som si: vydržím, pokým odrastú. Keď sú už tri, materský plán mám splnený. Ešte som samozrejme reptala, že to  jedno mohlo byť neskôr a radšej dievčatko. A patrične som sa "poistila", aby už detičky neprichádzali. Ale človek mieni.... ale Božie cesty nie sú našimi cestami. 
Jedného dňa som kontrolovala spiace dieťatko v postieľke a bolo... Pán potreboval o jedného anjelika v nebíčku viac. Bolo to veľmi ťažké obdobie.  Nevedela som si odpustiť tie hlúpe myšlienky, reptanie a výčitky. Ale ani Bohu. Ako mi to mohol urobiť? A tak som si povedala, že ak život takto končí,  nemá zmysel. Urobím všetko preto, aby raz moje deti nad mojím hrobom nestáli v takej beznádeji. A Boh začal meniť aj môj život. Pomaly, ale isto.
Začala som sa tešiť z toho čo mi zostalo. Zrazu som zatúžila mať ďalšie dieťa. Bála som sa, že sa to všetko zopakuje, ale túžba po dieťatku bola silnejšia ako samotný strach. Kto to nezažil, tak sa možno teraz usmieva. Zabudla som na ťažké pôrody, na bezsenné noci. Ostalo mi len to krásne a vytúžené dieťatko prišlo. Bola ako kvietok voňavá, nežná a naša. Stali sme sa nadmieru šťastnými rodičmi. Už som nechodila každý deň na cintorín a moje srdce sa začalo pomaly uzdravovať. Zrazu sa na svet hlásilo ďalšie dieťatko. A za pár rokov neskôr sme k tomuto dieťatku dostali ďalší prídavok. Takto sme sa teda "rozhodli" pre veľkú rodinu. Prijať detičky ako Boží dar.

Aký je to pocit mať veľa detí?
Najťažšie obdobia boli pre mňa vynosiť a porodiť. Nemala som väčšie komplikácie, iba mi bývalo veľmi zle. Bolo mi dobre iba v polohe ležmo. Ale ležať pri štyroch deťoch v rodine?.... Dá sa to len z prinútenia. Bola som veľmi málo vďačná. Videla som len to, ako nevládzem chodiť, ako priberám, ako mi musia všetci dookola pomáhať.  Precitlivelo som reagovala na poznámky o mojich tehotenstvách, ktoré neboli v každom prípade povzbudivé. Aj manžel sa umáral, ako  všetkých vychová, kde zoberieme peniažky na prežitie, výchovu, vzdelanie... A určite sa vždy trochu obával, ako dopadne pôrod. 
Ale boli to obdobia, kde sme ako rodina obzvlášť držali spolu. Každý z rodiny niesol svoj kríž. Kríže sú rôzne a tento tehotenský je jedným z najkrajších krížov. Veľmi hlboko som prežívala túto skutočnosť práve pri poslednom dieťatku. Nemohla som chodiť na modlitbu krížovej cesty a trápila som sa tým. Popri tom som si až neskôr uvedomila, že sama stojím celý pôst na tejto krížovej ceste a nesiem kríž spolu s Ježišom. 
Moja najstaršia dcéra sa starala o najmenšiu, ale aj o celú domácnosť. Študovalo sa jej diaľkovo veľmi ťažko. Ale Boh mal aj pre ňu plán. Neurobila skúšku ani na tretí pokus, vzdala sa a začala sa pripravovať na denné štúdium. Vtedy ju zobrali až na dve školy. Navyše jej zarátali všetko, čo mala z diaľkového štúdia. Študovala denne, kde jej bolo oveľa ľahšie. Píšem to preto, že Pán má vždy pre nás plán. Len my sme netrpezliví a zmeny veľmi ťažko prijímame.

A čo manžel? 
Mnohokrát mlčky hľadel na svoju veľkú, krásnu a milujúcu rodinu. V čase posledného tehotenstva, ako nezamestnaný, si užíval najrozkošnejšie chvíle detstva svojej nežnej dcérky. 

Chýbalo či chýba vám niečo?
Ťažká otázka. Ako väčšina rodín, a myslím nielen tých mnohodetných, v dnešných časoch bojuje s nedostatkom peňazí. Moja mama vravieva, že nieto toho veľa, aby nemohlo byť málo a nieto toho málo, aby nemuselo byť dosť. Alebo: nekupuj, čo potrebuješ, ale bez čoho sa nezaobídeš. Niekedy je to veľmi ťažké. Tiež chceme žiť ako iní, chodiť na dovolenky, na koncerty, do divadla. Pekne sa obliecť... Viete, že všetko toto máme? Pán nám dáva všetko, čo ostatným. Len s trochu väčšou námahou a rozumom. Dáva nám aj múdrosť, totiž nie som z tých, čo vedia šetriť alebo žgrlošiť.  Na koncerty chodíme  do Ľudovej školy umenia, kde chodia naše deti a sú to mnohokrát veľmi pekné koncerty. Deti dostali do vienka od Boha dar lásky k hudbe, k umeniu. Do divadla chodíme občas na rozprávky v dopoludňajších hodinách - je to lacnejšie. S manželom si doprajeme raz za čas niečo vo večerných hodinách. Nie je toho veľa, ale neodoprieme si aspoň jeden ples v roku. To nás vždy posunie  o nejakých pár rôčkov späť - omladneme.    
Veľmi radi trávime čas na snehu. Je to teraz nákladná záležitosť a poslednú zimu sme chodili, ale ak sa dalo, tak aspoň každý týždeň na bežky. Trasu máme  pod oknami. A aspoň jedenkrát za čas na lyžovačku, aby sme nezabudli lyžovať. Ozaj, viete, aké bolo naše svadobné motto? „Žite tak, aby vám každý závidel.“ Život nie je vždy len o peniazoch. Aj keď sa bez nich nedá existovať. 
No, to by ste mali vidieť, keď nás sedem sedí alebo leží v jednej izbe. Jeden spieva, jeden tancuje, jeden vyrevúva, jeden je smädný, jeden chce jesť  a zaujímavé je, že sa všetci na túto chvíľu tešia. A máme všetky vekové kategórie od 5 do 50 rokov. 

Koľko času máte ako rodičia na každé dieťa?
Určite je to v každej rodine iné. Moje deti sa dobre učia, sú nadané a ja im venujem po tejto stránke minimum. Pretože všetko sama robiť nemôžem, musia mi pomáhať s domácimi prácami. Ten čas, čo mi ostatne, môžem s nimi napr. aj  pretancovať. Môj manžel chodí na týždňovky, tak je to náročné. Napríklad taká sobota – věštci sme doma. Stredné dieťa ocko odvezie na trénink, aj s najstaršou. Popri tom urobí nákup. Ja roztriedim prádlo a začnem prať, popri tom riadim celú domácnosť. Syn začína variť, mladšia vysávať, najmladšia poukladá hračky. Ke´d sa ostatní vrátia z tréningu  a z nákupov, obed je už skoro hotový. O chvíľu spoločne obedujeme, znovu jeden umýva riad, jeden pozmýva podlahu a ak treba, niekto žehlí. Popoludní už máme relatívne voľno a ideme urobiť niečo vonku okolo domu alebo na záhradu, alebo na bežky, alebo cvičia na klavíri, poprípade sa niečo upečie, alebo predpripraví nedeľný obed. Niekedy je to u nás ako v úli. 
Deti sú čoraz väčšie, a tak si prehodnocujem aj to, že je dnes už vzácnosťou, keď sú doma všetci.  Ale to všetko je v Božích rukách.     

Vidíte výhody viacdetnej rodiny. A nevýhody? 
Každý rok chodím na stretnutie so spolužiačkami zo strednej školy. Každá je iná, každá má svoje problémy. Ale ani jedna z nich už nemá malé dieťatko. Majú väčšinou dospelé deti, teda viac času na seba, na vzdelanie a viac peňazí. Ja toto všetko nemám, ale nemenila by som. Necítim sa osamelá ani opustená, ani stará. Som stále mladou mamičkou, zamilovanou do svojho manžela. A som šťastná.  Klamala by som, keby som tvrdila, že som spokojná. Sú chvíle, keď by som tiež chcela niečo iné. Dobrú prácu, trochu pohodlia, ale...

 

Aké sú vzťahy medzi deťmi?
V podstate veľmi dobré. Aj sa pobijú ako všade, ale majú sa radi. Vedia pomôcť jeden druhému. Vedia sa o seba navzájom postarať, sú radi spolu. A sú si navzájom obohatením jeden pre druhého. Je úžasné vidieť, ako prichádza  najstaršia dcéra po týždni domov a najmenšia ju čaká na schodoch, aby ju vystískala prvá. Deti si pomáhajú aj ináč. Najstaršia dcéra pracovala v zahraničí a nikdy neprišla s prázdnymi rukami, vždy priniesla deťom kopu vecí, aby mali radosť. Nie bezhlavé kupovanie, len čo bolo treba. Veľmi ma tým odbremenila. A pomohla finančne splácaním lízingu a všetkého potrebného. A syn tiež. Deti nie sú sebecké. Cítia spolupatričnosť.  Ale tam, kde je veľa lásky, býva ja veľa bolesti. Veľmi ma bolí, keď sú deti choré, keď sa im nedarí, keď majú problémy, keď sú smutné. Vtedy skladám svoje hrdé JA MAMA a odovzdávam ich do rúk Matky Božej, aj Pánu Ježišovi všetko  predkladám. A keby ste vedeli, aká je vtedy moja veľká viera maličká. Bolí ma aj to, keď nemáme peniažky a nemôžeme dieťa poslať na preteky, ale Pán sa postará aj o toto. Boh nám chce dať oveľa viac milostí, ako dokážeme prijať. Keby Jób nebol prijal Božiu milost, bol by na smetisku zahynul. A nikdy by sa nebol tešil z novej rodiny, z ďalších detí. A to chce aj trochu odvahy a múdrosti.

Dokážete vašu životnú cestu odporučiť ďalším?
Áno, vrelo odporúčam. Vyskúšajte si to. A ešte jedna vec: mať jedno alebo aj dve deti, to je len ako byť matkou v skúšobnej dobe. Tvoja prax ešte len príde. S pribúdajúcimi pôrodmi si  budeš materstvo stále viac vážiť. Budeš stále vďačnejšia a vďačnejšia za každé dieťatko ako Boží dar. Deti vyrastajúce v takomto prostredí si odskúšajú, ako byť dobrými otcami a matkami raz  vo svojom  manželskom zväzku. Veru, veľakrát musím prijať ostrú kritiku od starších detí pri výchove drobcov. A majú pravdu.  A s rozumom sa  „hrnú" do manželstva.

Marcela – mama piatich detí

Zhovárala sa Monika Ginzeriová