Najťažší je hriech, ktorý je spáchaný zo zlomyseľnosti a z uváženej voľby zla. Rozmnoženie sa hriechu Hriech spôsobuje návyk na hriech; opakovanie tých istých zlých činov plodí neresť a rodí sa hlúposť.
Pán Ježiš hovorí : Lebo znútra, z ľudského srdca, vychádzajú zlé myšlienky, smilstvá, krádeže, vraždy, cudzoložstvá chamtivosť, zlomyseľnosť, klamstvo, necudnosť, závisť rúhanie, pýcha, hlúposť.. (Mk 7, 21 -- 23 ) ale stratili sa vo svojich myšlienkach a ich nerozumné srdce sa zatemnilo.
Pozrime sa na ich odpovede:
Ø Svedomie je duševný stav, ktorý keď ťa trápi znamená, že má zlé svedomie, že ma niečo trápi.
Ø Svedomie, keď urobím zlé, tak mám zlé svedomie. Je to zlý pocit z niečoho, čo som urobil.
Ø Svedomie – vnútorný obraz človeka.
Ø Svedomie – to čo páchame, čo urobíme.
Ø Svedomie je to vnútro človeka.
Ø Podľa mňa je svedomie to, že keď človek niečo vykoná a stále ho to trápi.
Ø Svedomie – nejaké zvláštnea tlačí v duši, v mysli.
Ø Je to vnútorný pocit, ktorý nám pomáha myslieť si, čo je správne a čo nie. Keď niečo urobíš zlé, tak sa hovorí, že ťa trápi svedomie.
Ø
Ø Svedomie„hovorí“ alebo pocitom, bolesťou v srdci, hlave, čo je správne alebo keď niečo urobíme zle, tak nás „hryzie“.
Ø Svedomie je vnútorný hlas, ktorý hovorí čo je dobré a čo nie.
Ø Svedomie pri rozhodnutiach nám hovorí čo je dobré a čo zlé.
Ø Je vnútorný hlas človeka, ktorý mu hovorí, čo je dobré a čo zlé.
Ø Svedomie – je to pocit ktorý, keď urobíme niečo zlé, bude nás zožierať.
Katechizmus katolíckej cirkvi nám v článku 1776 hovorí:
„V hlbinách svedomia odkrýva zákon, ktorý si on sám nedáva, ale je povinný ho poslúchať. Jeho hlas ho neprestajne vyzýva, aby miloval a konal dobro a vyhýbal sa zlu, a keď treba, zaznieva mu v hĺbke srdca... Lebo človek má v srdci Bohom vpísaný zákon... Svedomie je najskrytejším jadrom a svätyňou človeka, kde je sám s Bohom, ktorého hlas sa ozýva v jeho vnútri“.
Článok 1777 hovorí: Morálne svedomie, ktoré je v srdci človeka, mu v pravej chvíli prikazuje robiť dobro a vyhýbať sa zlu.
Článok 1778: Morálne svedomie je úsudok rozumu...
1780: Dôstojnosť ľudskej osoby zahŕňa v sebe a vyžaduje správnosť morálneho svedomia.
1781: Svedomie umožňuje vziať na seba zodpovednosť za vykonané činy.
1782: Človek má právo konať podľa svedomia a slobodne, aby mohol osobne urobiť morálne rozhodnutia.
Katechizmus katolíckej cirkvi nám hlbšie odkrýva, čo sa skrýva pod pojmom svedomie. Vezmime si ho do rúk a rozšírme si svoje vedomosti.
Sr. Božena
-----------------
O úzkostlivom svedomí
KEĎ NÁS HRYZIE SVEDOMIE
Nijaká dejinná epocha nebola schopná prezentovať po-znanie o človeku fascinujúcejšie a účinnejšie ako tá naša.Zároveň však nijaká iná dejinná epocha nebola na tom hor-šie s poznaním, kto je vlastne človek.Martin Heidegger.
Nikdy nebol človek vnímaný tak problematicky akov našich časoch. Jednou z oblastí, v ktorej môžeme vidieťtúto problematickosť, je aj téma svedomia. O svedomí sa ho-vorí ako o Božom hlase v nás – teda je to výsostne nábo-ženský fenomén. Niekedy sa definícia ohraničuje na čistoľudské chápanie svedomia, dokonca je spájané s chorob-nosťou našej psychiky. Z historického hľadiska bolo svedo-mie vnímané ako čosi absolútne vonkajšie, čo iba pasívneprijímame do svojho vnútorného sveta. Alebo sa chápe čis-to subjektivisticky, že sám človek sa stáva tvorcom a zvr -chovaným sudcom mravných hodnôt a svojho konania.Pre mnohých je téma svedomia úplne cudzia či už preprílišnú zložitosť samotnej témy, pre komplikovanosť jazy-ka odborníkov, alebo pre vlastnú pohodlnosť spojenú sostrachom. Počúvať svoje svedomie totiž niekedy znamená,že prídeme o isté výhody či predmety, ktorých sa nechce-Počúvať svoje svedomie niekedy znamená,že prídeme o isté výhody či predmety,ktorých sa nechceme zrieknuť.
2me zrieknuť. Napriek tomu je otázka svedomia aj v súčas-nej spoločnosti široko známa minimálne v troch konkrét-nych súvislostiach: výčitky svedomia, výhrada vo svedomía spytovanie svedomia.Taktiež je veľmi potrebné vnímať rôznosť chápaniasvedomia. Napríklad povzbudzovanie kňaza k dobrémuspytovaniu svedomia môže pôsobiť ako duchovný liekpre toho, kto svedomie považuje za samozrejmú mravnúautoritu. Avšak pre toho, kto je ovplyvnený úplne odliš-nými východiskami, môže úprimné povzbudenie k spy-tovaniu svedomia predstavovať nátlak či pobúrenie. Rov-nako aj odvolávanie sa politikov na úprimnosť svedomia,pokiaľ ide o prijatie dôležitého zákona, môže byť preja-vom výsledku úprimného hľadania pravdy, ale aj vyjad -rením povrchného pocitu, ktorý je založený na egoizmealebo nedostatočnom poznaní veci. Je preto dôležité, abysme sa otázkou svedomia zaoberali.
Znovuobjavenie té-my tohto najosobnejšieho morálneho nástroja nám mô-že pomôcť, aby sme sa viac usilovali nielen podľa sve-domia žiť, ale tiež viac zatúžili po poznávaní pravdy.Kam až siahajú úvahy o svedomí?Už v egyptských spisoch sa nachádza zmienkao tom, že človek vo svojom vnútri zažíva niečo, čo kri-ticky sprevádza jeho konanie, čo ho niekedy karhá a ob-viňuje. Pre tento jav sa v Egypte používalo slovo„srdce“, podobne ako v mnohých iných krajinách sta-rovekého Východu. Slovo „svedomie“ sa začalo používaťaž v gréckom svete. Ide o výraz „syneidesis“, ktoré po-užil Demokritos z Abdery v polovici 5. storočia predKristom. Postupne sa stalo všeobecne používaným na
vyjadrenie vnútornej mravnej inštancie, vlastnej každé-mu človeku. Je vytvorené z predložky „syn“, ktorá zna-mená „s“ alebo „spolu“ a slovesa „eidenai“, ktoré zna-mená „vedieť“.V helénskom svete sa venuje veľká pozornosť aj jed-notlivým prejavom svedomia. Napríklad zlé svedomie sav ranom gréckom období znázorňovalo v podobe erínyjí– žien s rozstrapatenými vlasmi, ktoré prenasledujúa trýznia vinníka. U Sokrata sa môžeme stretnúť s for-mou svedomia, ktoré predchádza konanie človeka. Ideo takzvaný „daimónion“ – božský hlas vnímateľný vovnútri človeka, ktorý vynáša nepodplatiteľné posudkyo tom, čo sa nesmie konať.Grécky výraz pre svedomie sa rozšíril aj do rímskehosveta a bol preložený do latinčiny ako „con-scientia“. Po-stupne ho prebrali aj mnohé moderné jazyky ako „Ge-wissen“ v nemčine, „con-science“ v angličtine a napo-kon aj „s-vedomie“ v slovenčine, všetky v presnej zhodes prvotným gréckym výrazom.Svedomie v Biblii V hebrejských starozákonných textoch sa nikde nevys -kytuje slovo svedomie. Hebrejčina ani nemá výraz, ktorýby zodpovedal gréckemu pojmu „syneidesis“. V gréckompreklade starozákonných textov sa toto slovo nachádzaiba na jedinom mieste (porov. Múd17, 10) a má špeci-fický význam mravného svedomia.
Neznamená to však,že by biblickým autorom Starého zákona bola otázka svedomia neznáma. Na vyjadrenie tohto pojmu používajú na-príklad slovo „srdce“. Alebo celý proces činnosti svedo-mia opisujú bez pomenovania konkrétnym slovom. Tak sa objavujú výčitky u Adama a Evy, ktorí sa skryjú predBohom, u Kaina či Jozefových bratov, alebo u Dávida posčítaní ľudu: „Keď už spočítal ľud, bilo Dávidovi srdce.A Dávid hovoril Pánovi: ,Veľmi som zhrešil tým, čo som uro-bil‘“(2 Sam24, 10).
Prorok Šalamún zas prosí takto: „Dajteda svojmu sluhovi srdce pozorné, aby spravoval tvoj ľuda rozlišoval medzi dobrým a zlým“(1 Kr3, 9).Starozákonný človek zažíva vo svojom vzťahu s Bo-hom, že Jahve je milostivý a odpúšťajúci Boh. Nepres-tajné výčitky svedomia tak nachádzajú svoju hranicu. Narozdiel od veľkého počtu gréckych mýtov, človek nie jebeznádejne vydaný napospas výčitkám svojho svedomia.Posledné slovo nemá obviňujúce a súdiace svedomie, aleBoh, ktorý človeka miluje a stará sa o neho.Evanjeliá tiež neobsahujú špeciálny výraz na označe-nie svedomia. Mravné rozlišovanie je vložené do najhlb -šieho vnútra človeka pod menom „duch“ (pnéuma) alebo„srdce“ (kardía). Rovnako ako Starý zákon aj evanjeliá po-znajú predovšetkým výčitky svedomia po zlom čine (na-príklad u márnotratného syna, Judáša, u Petra po zapre-tí Ježiša). Farizeji sú príkladom prevráteného a nekajúcehosvedomia. Keďže v evanjeliách sa prikladá omnoho väčšiahodnota poctivosti úmyslu ako správnosti vonkajšieho ko-nania, viac sa zdôrazňuje zodpovedné vnútorné mravnérozhodnutie a vernosť tomuto rozhodnutiu.Svätý Pavol je prvý biblický autor, ktorý použil od-borný termín „syneidesis“. Má na to vplyv najmä jehočastý kontakt s grécko-rímskym svetom. Typickou situá-ciou je diskusia s kresťanmi v Ríme a v Korinte o otáz-ke, či kresťan môže jesť mäso, ktoré bolo obetovanémodlám. Na základe Pavlových výpovedí sa tvorí zá-kladný rámec kresťanského pohľadu na svedomie, ktorýobsahuje tieto prvky:
51. Svedomie je rozhodujúcou normou vo veci mravnejkvality konkrétneho konania jednotlivca.2. Nie je však jedinou normou, ani sa nevyhnutne ne-zhoduje s objektívnou pravdou.3. Rozhodnutie svedomia blížneho treba čestne reš-pektovať.4. Konanie, založené na rozhodnutí vlastného svedo-mia, nemá byť pohoršením pre blížneho.
PREČO ČELÍME VÝČITKÁM SVEDOMIA?
Ako sme už v úvode naznačili, otázka svedomia jevnímaná rôzne. Je svedomie nevyhnutne previazané s ná-boženskou koncepciou sveta? S vierou, že jestvuje neja-ká vyššia moc alebo iný svet, ktorý nás presahuje a odktorého sme závislí? Alebo je iba produktom výchovy,psychických pochodov, rozvoja ľudskej duše a vplyvu oko-litého prostredia či typu spoločnosti, v ktorej vyrastáme?Spoločným základom rôznych vnímaní svedomia jepresvedčenie, že akýsi vnútorný hlas či impulz nás smerujek dobru a zadržiava nás pred vykonaním zla. Neprestajnenás vyzýva milovať, konať dobré veci a chrániť sa zlého.To je najzákladnejšia funkcia svedomia, ktorá nám pomá-ha ľudsky rásť a rozvíjať sa. Jej potrebnosť je zrejmá z kaž-dodenných skúseností, v ktorých musíme zápasiť so sebousamým. Ešte predtým, ako by sme sa pýtali na obsah čisprávnosť etických noriem, prežívame zápas medzi vlast-ným presvedčením o správnosti nášho konania a našouochotou konať podľa neho v konkrétnej situácii. V Katechizme Katolíckej cirkvisa píše: „Človek je po-vinný vo všetkom, čo hovorí a robí, verne sa pridŕžať toho,o čom vie, že je spravodlivé a správne“(KKC 1778). V istomzmysle sa dá povedať, že svedomie by ani nebolo potreb-né, ak by sme boli vždy pripravení konať dobro a bolo bynám to aj príjemné. Jeho potrebnosť je však nevyhnutnápráve preto, že často v nás samých pozorujeme rozpormedzi tým, čo považujeme za dobré a chuťou, respektívevnútornou silou a pripravenosťou to aj vykonať. Naprí -
klad lekár, učiteľ, kňaz vedia, že je pre nich dobrom, keďsa stále vzdelávajú, ale to neznamená, že na to majú ajchuť. Diabetik, celiatik alebo obézny človek vedia, že jepre nich zlé, ak zjedia isté druhy jedla. Neznamená tovšak, že v nich nie je silná túžba tieto potraviny zjesť.A tak je ich zrieknutie sa zápasom, ktorý sprevádzajú ne-gatívne pocity, a ktorý nie vždy dokážu vyhrať.Konať proti svedomiu je presne to, čo nazývamemravným zlom. Vieme, čo je dobro, ale napriek tomu dá-me prednosť tomu, o čom vieme, že je zlé – lenivosti, ne-chuti alebo akejkoľvek zlej túžbe. To, že každý človek jevôbec schopný postupne si vytvoriť vnútorné presvedče-nie o správnosti či nesprávnosti svojho konania, je pr-vým a základným znakom prítomnosti vnútorného orgá-nu, ktorý všetci zhodne nazývame svedomím.Ak aj za cenu námah ideme za tým, o správnosti čohosme vo svojom vnútri – svedomí – presvedčení, je to správ-ne. Je to jediná cesta stáleho rastu človeka, jeho zdoko-naľovania sa. Zostáva nám však ešte vyriešenie dilemy, čito, o čom sme presvedčení, že je správne, je naozaj dobré.Vtedy môže byť svedomie vnímané ako náš nepriateľ, kto-rý nás prenasleduje a oberá o túžbu prežiť dobro bez ná-mah a sebazaprení, bez nutnosti sledovať, aké sú dôsled-ky nášho konania pre budúcnosť, pre iného človeka či inýnárod. Bez námahy pochopiť, či jestvuje ozajstné ľudskédobro, ktorého dosiahnutie prináša radosť. Nie však ibanám, ale všetkým. Ale kto pozná definitívnu odpoveď naotázku o ľudskom dobre?7Svedomie by nebolo potrebné, ak by smeboli vždy pripravení konať dobroa bolo by nám to aj príjemné.
Boží hlas v násHľadanie odpovede na otázku o ľudskom dobre spre-vádza človeka od prvej chvíle, ako sa objavil na scéne de-jín. Dobro videl v možnosti zasýtiť sa, splodiť potomstvo,zachovať si život. Jednoducho užiť si dňa so všetkým, čoprináša, nachádzať uspokojenie, premýšľať, budovať pria-teľstvo, tvoriť a obdivovať umenie, prejavovať lásku, ctiťsi poriadok okolo seba, hľadať pravdu, poznávať vesmír,obracať sa na Boha, zaujímať sa o blížnych, starať sao slabších, obetovať sa pre iných, položiť život za veľkýideál a podobne. Aj kresťanstvo vstúpilo do tohto dejin-ného hľadania s posolstvom o dobre a s jednoznačnýmpresvedčením, že jestvuje dobro univerzálne, dôležité prevšetkých ľudí a prinášajúce všetkým naplnenie a radosť.Práve k tomu dobru, k jeho poznávaniu a uskutočňova-niu nás vedie „hlas v nás“, teda svedomie. V Matúšovom evanjeliučítame o dialógu bohatéhomladíka s Ježišom. Mladík kladie Ježišovi otázku o dob-re: „Učiteľ, čo dobré mám robiť, aby som mal večný život?“(Mt19, 16) A Ježiš mu odpovedá nečakanou protiotázkoua následným konštatovaním: „Prečo sa ma pýtaš na dob-ré? Len jeden je dobrý.“Blahoslavený pápež Ján Pavol II.v encyklike o kresťanskej mravnosti Veritatis splendorvy-svetľuje, že v mladíkovi treba vidieť každého človeka, kto-rý vedome či nevedome pristupuje ku Kristovi, Vykupi-teľovi človeka, a kladie mu otázku o mravnosti. Mužz evanjelia sa nepýta ani tak na to, aké zákony treba za-chovávať, ako skôr na to, akým spôsobom naplniť zmy-sel života. A skutočne, táto túžba je vlastná každémuľudskému rozhodovaniu a konaniu. Je to skryté hľadaniea vnútorný popud, ktorý uvádza do pohybu slobodu. Na-pokon je táto otázka oslovením najvyššieho Dobra, kto-8
ré nás priťahuje a volá k sebe. Je to ozvena volajúcehoBoha, pôvod i cieľ ľudského života.Ten, čo oslovuje Ježiša, dobre vie, že jestvuje spätosťmedzi mravným dobrom a naplnením zmyslu vlastnéhoživota. Ak sa pýta Ježiša, zrejme to nerobí preto, že bynepoznal odpoveď obsiahnutú v Zákone. Pravdepodob-nejšie je, že príťažlivosť Ježišovej osoby v ňom vyvolalanové otázky o mravnom dobre. A Ježiš pokračuje v dia-lógu tak, akoby ho chcel postupne priviesť k istote, ženašiel toho správneho, koho sa pýtať. Najskôr mu po-ukáže na Božie prikázania, ktoré vymedzujú cestu k ži-votu. Plnosť života však spočíva v niečom oveľa hlbšom:„Ak chceš byť dokonalý, predaj, čo máš, rozdaj chudobným,potom príď a nasleduj ma“(Mt19, 21). V Ježišovej odpo-vedi „Ak chceš...“sa ukazuje, že pozvanie k plnosti živo-ta je vždy pozvaním k slobodnému rozhodnutiu. Nedása prikázať v plnom zmysle slova, dá sa iba ukázať. „Dalsom vám príklad, aby ste aj vy robili, ako som ja urobil vám“(Jn13, 14 – 15). Toto pozvanie je zároveň viazané na od-pútanie sa od vlastných istôt, o ktorých sme presvedče-ní, že náš život je s nimi nevyhnutne prepojený. Na kon-ci odpovede tak už nestojí nijaký nový mravný príkaz,ale pozvanie nasledovať toho, ktorý miluje až do kraj-nosti. Takáto láska dáva nášmu životu plný zmysel. Ne-dá sa však jednoducho naučiť a aplikovať. Je potrebnéustavične pozerať na toho, ktorý v slobode dáva svoj ži-vot. „Lebo nik nemá väčšiu lásku ako ten, kto položí životza svojich priateľov“(Jn15, 13). Na kríži je táto láska de-9Naplniť zmysel života je túžbavlastná každému ľudskémurozhodovaniu a konaniu.
finitívne potvrdená. Je to láska, ktorá priťahuje. „Až bu-dem vyzdvihnutý od zeme, všetkých pritiahnem k sebe“(Jn12, 32). Láska, ktorá sa dáva a prijíma bez podmienok,odpúšťa a ktorá všetko vydrží. Láska, ktorá plodí život.Nasledovanie Krista je bytostným a prirodzeným zá-kladom kresťanskej morálky. Nejde tu iba o počúvanienáuky a o prijímanie prikázania na základe poslušnosti.Ide o čosi radikálnejšie – o priľnutie ku Kristovi, o účasťna jeho živote a osude, o spoločné uskutočňovanie jeholáskyplnej a slobodnej poslušnosti, ktorá nie je slepýmpodriaďovaním sa, ale pozorným načúvaním hlasu Du-cha. Tak sa dostávame opäť k „hlasu v nás“, ktorý všakcez evanjeliové posolstvo dostáva celkom nový charak-ter. Už nie je hlasom, ktorý by sme museli poznávať ibaako prenasledovateľa vo forme výčitiek po zle vykona-nom skutku. Nie je ani echom vzdialeného kozmickéhoporiadku ustanoveného Bohom, ktorému sa musímepodriadiť. Vo svedomí je prítomný hlas Ježiša Krista, kto-rý nám dal príklad. Poznanie o svedomí – tajomnom hla-se v nás – akoby v tomto dosahovalo svoj vrchol. Je ži-vou a starostlivou prítomnosťou Boha v nás. Boží hlas zostáva tým istým bez ohľadu na to, akoho dokážeme vnímať. Nie je našou kresťanskou povin-nosťou presvedčiť o tomto pohľade aj iných. Je však dô-ležité, aby sme ku všetkým pristupovali vo vedomí, že ajoni môžu počuť ten istý hlas, a že tak môžeme vytvoriť10Nie je našou kresťanskou povinnosťoupresvedčiť o prítomnosti Božieho hlasuaj iných. Je však dôležité, aby smeku všetkým pristupovali s vedomím,že aj oni môžu počuť ten istý hlas.
Pomôcka pre spytovanie svedomia (pre mládež)
1. Príprava
Modlitba: Bože, Duchu Svätý, pomôž mi, aby som spoznal svoje hriechy pravdivo, zo srdca ich oľutoval, úprimne ich vyznal a aby som sa stal naozaj lepší.
Pripomeniem si, kedy som naposledy prijal sviatosť zmierenia, či som na tom lepšie alebo horšie.
Vykonal som úkon kajúcnosti, „pokutu“, ktorý som dostal pri poslednej svätej spovedi?
Nezamlčal som vedome nejaký ťažký hriech?
2. Spytovanie svedomia
Viera a modlitba
Myslel som na Pána Boha rád a často?
Modlil som sa ráno i večer, pred jedlom a po jedle?
Bol som pri modlitbe sústredený alebo dobrovoľne roztržitý?
Nevyrušoval som pri nej iných?
Nevynechával som modlitbu? (ráno, večer...)
Modlieval som sa za rodičov, súrodencov, za iných?
Úcta k Bohu
Je predovšetkým vnútorná? Je v mojom srdci, v mojich túžbach a v mojom chcení?
Hovoril som o Pánu Bohu vždy úctivo?
Vyslovoval som Božie meno alebo mená svätých zbytočne, len tak, v prekvapení alebo aj v zlosti?
Robil som si žarty z posvätných vecí, úkonov alebo osôb zasvätených Bohu?
Bol som poverčivý, napríklad na šťastné čísla, na čiernu mačku, na horoskopy, na nevysvetliteľné javy alebo na iné podobné veci?
Zasvätenie nedele
Bol som každú nedeľu a v prikázaný sviatok na celej svätej omši? Prichádzal som na čas a neodchádzal som predčasne? Prečo?
Dobre som sa zapájal do slávenia svätej omše?
Niekedy som sa nezúčastnil bohoslužby? Prečo?
Počúval som pozorne Božie slovo a jeho výklad (kázeň)?
Vyrušoval som pri svätej omši?
Ježiš je môj priateľ. Prijímam ho pri každej svätej omši?
Našiel som si viac času pre svoju dušu (duchovné čítanie, štúdium, modlitba, uvažovanie a podobne)?
Rodičia a predstavení
Mám ku svojim rodičom a voči tým, ktorí ich zastupujú (moji predstavení v škole, na praxi, v internáte) lásku i úctu a poslúcham ich?
Robím im radosť a pomáham im ochotne?
Rozprávam o nich s úctou?
Bol som neposlušný, hneval som ich, bol som drzý?
Bol som úctivý a pozorný voči starým ľuďom?
Láska k blížnym
Bol som kamarátsky a slušný voči svojim súrodencom, spolužiakom a známym alebo som sa s nimi vadil, či aj bil?
Hádal som sa s nimi, nadával im a posmieval sa alebo si robil žarty? Nepohŕdal som niekým?
Nenavádzal som niekoho na zlé?
Pomohol som ochotne iným?
Robím niečo aj pre večnú spásu blížnych?
Nepoškodil som si na zdraví zlou životosprávou, maškrtil som?
Zachoval som prikázaný pôst a cvičil som sa v sebaovládaní?
Odpustil som blížnemu, a to každému?
Neohrozoval som život svoj i iných? Riskoval som na ceste porušovaním bezpečnostných alebo premávkových predpisov?
Nepohoršil som niekoho zlým príkladom?
Čistota mysle a prístupu k telu
Naše telo je Božím dielom. Čistota a cudnosť ho chránia, aby dorástlo v dospelého človeka. Kto sa nenaučí ovládať, je slaboch.
Usiloval som sa žiť čisto ako Božie dieťa?
Krotím svoju zvedavosť v pohľadoch, počúvaní a čítaní?
Mal som záľubu v nečistých myšlienkach, predstavách?
Podnecoval som také myšlienky počúvaním zlých rečí, zlými knihami, filmami alebo skutkami?
Nerobil som necudné veci? Nenavádzal som niekoho na takéto veci?
Snažím sa vyhýbať príležitostiam ku hriechu obmedzovaním televízie, kina, videa, odmietnutím zlých časopisov a všetkého, čo ohrozuje čistotu?
Správal som sa slušne voči dievčatám?
Majetok
Zaobchádzam šetrne so svojimi vecami alebo som neporiadny?
Nepoškodil som cudzí alebo verejný majetok, nekradol som?
Nahradil som škodu, krádež alebo som všetko vrátil?
Neponechal som si nájdenú vec? Nie som lakomý?
Neutrácal som peniaze svojvoľne na zbytočnosti?
Plnil som si dobre povinnosti (v škole, doma, na praxi)?
Nebol som lenivý? Učil som sa svedomite?
Pravda
Hovoril som vždy pravdu?
Neklamal som? Koho a prečo? Zo strachu pred trestom alebo preto, že sa chcem pred inými vyvyšovať?
Nenavykol som si klamať v menej dôležitých veciach, keď sa bojím o svoje dobré meno alebo následkov svojich činov?
Neohováral som?
Nevymýšľal som chyby na iných (osočovanie)?
Nevyzradil som zverené tajomstvo?
Dodržal som, čo som sľúbil? (Dodržanie neviaže, keď som sľúbil niečo zlé)
Škola a práca
Bol som svedomitý v učení a v práci?
Nahneval som svojho majstra, učiteľa, asistenta alebo iných predstavených?
Pripravoval som sa dostatočne na vyučovanie?
Rád si plním svoje povinnosti?
Neodpisoval som domáce úlohy?
Bol som lenivý, neporiadny, nespoľahlivý?
Musia ma rodičia alebo ich zástupcovia nútiť ráno vstávať do školy alebo do práce?
Nekonám svoje práce tak povrchne, že niekto musí po mne opravovať chyby?
Sebaovládanie
Správam sa slušne?
Ovládal som sa?
Poznám svoje najväčšie chyby a snažím sa ich odstrániť?
Nebol som: trucovitý a hnevlivý, márnomyseľný a maškrtný, ľahko urážlivý a náladový, lenivý alebo bojazlivý?
Snažím sa byť úprimne veselý?
Čím som Pána Boha za posledné obdobie najviac urazil?
Aká je moja najväčšia vina?
2. Ktorej príležitosti sa budem vyhýbať, aby som neupadol do pokušenia?
3. Aké predsavzatie si urobím, aby som sa zlepšoval?
Samotná svätá spoveď (napríklad)
- Vojdem do spovednice, pozdravím: „Pochválený buď Ježiš Kristus“ a prežehnám sa.
- Začnem sa spovedať takto alebo podobne: „Spovedám sa Pánu Bohu i Vám otče duchovný, že som tieto hriechy spáchal(a). Naposledy som sa spovedal(a) pred...“
- Poviem pravdivo a úprimne svoje hriechy a zakončím: „Na viac hriechov sa nepamätám.“
- Kňaz mi povie poučenie a udelí pokánie. Oľutujem svoje hriechy napr. touto ľútosťou: „Bože láska moja teba milujem, preto svoje hriechy veľmi ľutujem. Nechcem viac poraniť Tvoju dobrotu, prosím Ťa, odpusť mi pre krv Kristovu.“
- Kňaz mi dá rozhrešenie od hriechov. Pri kňazových slovách „...ja ťa rozhrešujem od tvojich hriechov v mene Otca i Syna i Ducha Svätého,“ sa prežehnám.
- Kňaz mi môže povedať: „Ďakujme Pánovi, lebo je dobrý!“ Odpoviem: „Lebo jeho milosrdenstvo trvá na veky.“
- Pozdravím: „S Pánom Bohom“ a pôjdem sa poďakovať pred hlavný oltár a pomodlím sa pokánie.
- Dám si úlohu, čo dobrého vykonám a prečítam si doma alebo v kostole niečo o Ježišovi.
Vyznanie zlých skutkov je začiatok dobrých skutkov.
(sv. Augustín)
Božie dvere sú stále otvorené.
(Perzská múdrosť)
Príprava na prijatie sviatosti zmierenia
pred Vianocami
