Božie požehnanie

 

Bez Božieho požehnania márne sú naše ľudské namáhania !

Na jedno kňazské požehnanie rúti sa veľké množstvo zlých duchov do pekiel a prichádza toľká úľava na tento svet."

+ V mene Otca i Syna i Ducha Svätého! Amen Božie požehnanie

 Hľadaj pokoj a zotrvaj v ňom

Blahej pamäti pápež Pius XII. Sa pri jednej audiencii takto prihovoril istému novokňazovi: „Kde len budeš syn môj všade žehnaj - ustavične žehnaj. Keby si nič v živote neurobil len celý život žehnal, urobil by si pre tento svet tak veľa. Na jedno kňazské požehnanie rúti sa veľké množstvo zlých duchov do pekiel a prichádza toľká úľava na tento svet."

Zvláštne, povedal som si, aká sila je skrytá v tomto slovíčku a rozumieme mu vôbec???

Bez Božieho požehnania márne sú ľudské namáhania. / dečky v kuchyniach starých mám pri sporákoch s takýmto, alebo podobným obsahom/ už ich nevidno....keď vidíme občas ľudí ako sa hanbia prežehnať pri kríži, v kostole, to gesto nám zovšednelo, vieme prijímať požehnanie??? Vieme žehnať svojim deťom, a vôbec druhým ľuďom, veď Biblia nám hovorí:„Žehnajte a nepreklínajte, radujte sa s radujúcimi a plačte s plačúcimi...."

Ak to nerobíme, ak tomu nerozumiem, treba si to s Božou pomocou vysvetliť a naučiť sa !

 Pápež Benedikt XVI povedal : liturgia nie je divadlo ! Liturgia a hudba

Rozlišovanie duchov

Čo sú to požehnané vianočné, veľkonočné, sviatky?... toľkokrát to vyslovujeme, ale čo sa za tým ukrýva? Stačí niekomu poslať takýto mail, pohľadnicu, či sms, a už budú hneď požehnané??? Čo znamená, keď prezidenti štátov vo svojich prejavoch k národu opakujú slová: Nech Boh žehná našu krajinu, našu domovinu...!

A čo znamená, keď žehná pápež mestu a svetu (Urbi et Orbi), alebo jednoducho na poludnie z okna svojho vatikánskeho bytu ? Je v tom nejaký rozdiel, alebo nie ?

Keď niekde ľudia utekajú z omše, na záver ktorej dáva kňaz požehnanie a možno už majú myšlienky kdesi úplne inde....chcú prijať s vierou to požehnanie....niekedy sa ani poriadne neprežehnajú niektorí / nedotknú sa čela, srdca, ramien - resp. prežehnanie v štýle „odháňam" muchy alebo" škrabem" sa na hrudi!/...Dieťa nechodí na konci sv. omše pre krížik, ale pre požehnanie.

Krížik je len vonkajším symbolom, gestom niečoho veľmi dôležitého a silného vo vnútri, v srdci človeka!!! A toto si možno ľudia ani neuvedomujú. Preto sú veľmi užitočné katechézy charizmatického kňaza Tomislava Ibančiča, v ktorých sa každý hľadajúci môže nielen niečo dôležité naučiť, ale hlavne pre tento podstatný rozmer kresťanského života zmotivovať a rozhodnúť. Slobodne a osobne!!!

Poznám dosť veriacich ľudí z rozličných farností, ktorí neodídu od kňaza, aby si nepoprosili požehnanie a ich život je povzbudivý, pokojný a oslovujúci aj napriek krížom.

Čo je požehnanie ? /T. Ivančič z knihy Za Lepší svet/

Slovenským termínom požehnanie - žehnať - požehnávať, zodpovedajú v chorvátštine výrazy „blagoslov" a „blagosloviti" Slovo „blago" znamená bohatstvo, dobro, šťastie, spokojnosť a „sloviti" znamená hovoriť, vyriekať, vynášať zo seba.

Blagosloviti teda znamená: slovami vynášať zo seba a dávať, udeľovať blaho.
Podľa krátkeho slovníka slovenského jazyka slová „požehnanie - požehnávať - požehnať - blahorečiť" majú tieto významy:

POŽEHNANIE: 1. šťastie, dobro, Božia priazeň, 2. želanie dobra a šťastia ú v náboženskej praxi doprevádzané znakom kríža/

ŽEHNAŤ: 1. dávať požehnanie 2. blahorečiť, velebiť,

POŽEHNAŤ: 1. obdariť, zahrnúť priazňou 2. dať požehnanie, blahorečiť, vzdávať chválu, vďaku, velebiť, dobrorečiť.

Tieto a podobné ekvivalenty sa v slovenskej náboženskej terminológii používajú namiesto slov - požehnať, požehnanie, ak sa vzťahujú na Boha.

Aj latinské slovo „benedicere" / dobre hovoriť/ znamená slovami darovať dobro. Aj tu je reč o blahu, dobre, alebo vôbec o čomsi pozitívnom, čo vyriekavame o druhom človeku alebo veci. / Pozor: Dobre hovoriť neznamená pekne hovoriť. Ježiš často hovoril nepríjemné až tvrdé slová, doslova rezal do živého.

Dnes je rozšírené slovo populizmus - populista je ten, kto hovorí čo chce počuť ľud - lat. populus a tak si láka masy a ich sympatie. Teda pekne sa dá aj klamať, zavádzať, manipulovať, priviesť do nešťastia/

Podľa biblického lexikónu „žehnanie „ je vyslovovanie istých slov, alebo vykonávanie istých úkonov, aby sa niekto, alebo niečo podieľali na nadprirodzenom vplyve a obdržali spásu. Aj pri starozákonných bohoslužbách udeľovali kňazi požehnanie. Okrem požehnania osôb, dávali požehnanie aj zvieratám, rastlinám a neživým veciam.

Naša Katolícka Cirkev má v knihe obradov zvanej rituál aj osobitnú stať o požehnaniach. Dnes platný Rímsky rituál upravený II. vatikánskym koncilom vyhlásil pápež Ján Pavol II. v r. 1984.

Podľa neho Cirkev pevne verí, že požehnávanie nie je formálnym a prázdnym úkonom, ale že prináša hojné ovocie a duchovnú silu. Medzi požehnávaniami má Cirkev aj osobitné oslavné žehnania vzťahujúce sa na Boha, ktorými posväcuje rôzne životné príležitosti a povzbudzuje veriacich, aby oslavovali Boha a ďakovali mu. Pri niektorých príležitostiach ich môžu vykonávať aj laici, ak majú potrebné vlastnosti predpísané rituálom.

II. vatikánsky koncil o požehnaniach doslova povedal: „A tak liturgia sviatostí a svätenín spôsobuje, že dobre disponovaným veriacim sa posväcujú takmer všetky udalosti ich života milosťou Božou, prameniacou vo veľkonočnom tajomstve, umučenia, smrti a zmŕtvychvstania Kristovho, z ktorého čerpajú sviatosti a sväteniny všetku svoju účinnosť; a iste každé správne užívanie hmotných vecí sa dá zamerať a na posvätenie človeka a na oslavu Boha ! / SC 61 /

Požehnanie ma blahodárny, plodný a mocný účinok ako svetlo, ktoré zostupuje z neba a otupuje silu tmy. Pôsobí tak, že nahovára po vzbudzuje, dodáva odvahu a nabáda rozhodnúť sa pre dobro a zvoliť si cestu lásky. Pre toto rozhodnutie dáva súčasne svetlo a silu.

Požehnanie je ako fakľa prinesená do tmavej miestnosti, osvetľuje priestory a umožňuje zveľaďovať v nich pokoj, dobro, blaho a zdravý život.

Požehnanie je cesta do údolia hojnosti, je tečúci potom čistej pramenistej vody ! ! ! ! !

Prameňom každého požehnania je sám Boh. On je cieľom, nielen prameňom.

V požehnaní sa dáva ľuďom sám Boh, ktorý je nadovšetko. „Kristus je najväčšie Otcovo požehnanie" - hovorí sa v rímskom rituáli.

Pane, prichádzam k tebe.

Požehnaj ma svojou prítomnosťou, skôr ako začnem deň.

Daj, aby tvoje oči na okamih spočinuli na mojich očiach.

Pane dovoľ, nech poznanie tvojho priateľstva ponesiem

do svojho všedného dňa.

Pane naplň moju dušu svojou hudbou, svojou vôňou, svojou radosťou.

Pane veď ma cestou života.

Nech slnečný lúč tvojej lásky poláska poryvy mojich myšlienok.

Pane nech v dolinách môjho úsilia dozrieva moja žatva.

/R. Tagore /

 

zdroj: https://www.niznyslavkov.sk

 

HOME

 

Získanie a zachovávanie vnútorného pokoja nie je možné bez modlitby

získanie a zachovávanie vnútorného pokoja nie je možné bez modlitbydôležitá skutočnosť: život kresťana je boj, nemilosrdný zápas. Boj proti zlu, proti pokušeniu, proti hriechu, ktorý nosíme v sebe. Tento zápas je nevyhnutný, ale treba ho chápať ako mimoriadne kladnú skutočnosť. Pretože bez boja niet pokoja, bez boja niet víťazstva.

Tento boj je vlastne časom nášho očisťovania, nášho duchovného rastu, v ktorom sa učíme poznávať seba samých seba vo vlastnej slabosti a Boha v jeho nekonečnom milosrdenstve. Je to však zápas, ktorý človek bojuje s absolútnou istotou, že víťazstvo sa už dosiahlo, lebo Pán vstal z mŕtvych.

Človek už nebojuje vlastnou silou, ale silou Pána. Hlavnou zbraňou človeka je viera, úplné priľnutie k Bohu, ku Kristovi so slepou dôverou. „ Pán je moje svetlo a moja spása, koho sa mám báť?“ /Žalm 27/. Kresťan teda bojuje niekedy s prudkosťou, ale zároveň so srdcom plným pokoja. Tento pokoj mu umožňuje zápasiť Božími a nie vlastnými silami, ktoré by sa rýchlo vyčerpali

 

Vnútorný pokoj je nielen podmienkou duchovného boja, ale veľmi často je dokonca tým, o čo v boji ide, čo je v hre.

 

 Pápež Benedikt XVI povedal : liturgia nie je divadlo ! Liturgia a hudba

 Rozlišovanie duchov

 

Diabol robí všetko možné, aby vyhnal pokoj z nášho srdca, chce vzdialiť dušu od Boha, spomaliť jej duchovný rast, lebo vie, že Boh prebýva v pokoji a práve tam, kde je pokoj, KONÁ VEĽKÉ VECI. Neraz nastáva, že robíme v boji chyby, bojujeme na pôde, kde nás diabol rafinovane zvábil, na ktorej nás môže premôcť, miesto toho, aby sme zápasili na skutočnom bojisku, kde si môžeme byť vždy istí, že s pomocou Božej milosti zvíťazíme.

To je jedno z veľkých „ tajomstiev“ duchovného boja: nezmýliť sa, vedieť napriek úskokom zlého rozlíšiť, čo je skutočným bojiskom, proti čomu máme vlastne bojovať. Pokoj je častý predmet boja. Prvý cieľ nášho duchovného boja nie je vždy víťazstvo / nad pokušeniami, slabosťami/ , ale skôr schopnosť zachovať si srdce v pokoji za každých okolností, dokonca aj v prípade porážky. Naučiť sa využívať pády, aby sme sa odrazili vyššie.. Takéto víťazstvo si máme želať a po ňom túžiť

dôvody, pre ktoré strácame pokoj sú vždy NEOPODSTATNENÉ A FALOŠNÉ. Ježiš predsa tvrdí, že nám zanecháva pokoj a my tomu veríme, lebo „ Božie dary sú neodvolateľné“, len my ich nevieme vždy prijať, pretože nám veľmi často chýba VIERA. V Ježišovi môžeme stále zotrvávať v pokoji, pretože on premohol svet

nevyhnutnou podmienkou vnútorného pokoja je dobrá vôľa – čistota srdca. Dobrá vôľa nie je dokonalosť, ale je to cesta k nej, je to rozhodnutie povedať vždy Bohu ÁNO vo veľkých aj malých veciach. Je to túžba milovať Boha, páčiť sa mu a konať jeho vôľu. Dobrá vôľa je aj dostatočnou podmienkou pokoja.

Nadovšetko a v každej veci maj dobrú vôľu, samotná dodá duši lesk a osobitnú hodnotu. „ Kto má dobrú vôľu, úprimnú túžbu osláviť ma, vzdávať mi vďaky, milovať ma a slúžiť mi, jeho túžba mu bude niekedy viac, ako iným ich dobré skutky.“ Ako je však málo tých, ktorí sa zmieria s tým, že padnú, že sú slabí, ktorým nevadí, že sa ocitli na zemi a že ich tam objavia ostatní

najistejším prostriedkom, ako stratiť pokoj je snažiť sa zabezpečiť si život výlučne ľudskou šikovnosťou, plánmi a rozhodnutiami. Do akých nepokojov a trápení sa dostáva človek, ktorý sa usiluje takto „ zachrániť“ . Človek nemá nijakú záruku, o ktorú by sa mohol bezvýhradne oprieť. Ježiš hovorí: Kto by si chcel život zachrániť, stratí ho...“. Je iba jediné riešenie – oprieť sa s bezvýhradnou dôverou o samého Boha, ako o „ Nebeského Otca, ktorý vie, čo potrebujeme .“ Ježiš hovorí: „ Nebuďte ustarostení o svoj život...o zajtrajšok, zajtrajší deň sa postará sám o seba. Každý deň má dosť svojho trápenia.

Váš nebeský Otec predsa vie, čo potrebujete. Hľadajte teda najprv Božie kráľovstvo a jeho spravodlivosť a toto všetko dostanete navyše.“ Sú to slová lásky, útechy a neobyčajnej nežnosti. Ježiš nás chce zbaviť ustarostenosti, ktorá nás zožiera a oberá o pokoj. V tom spočíva naša veľká dráma – človek prejavuje nášmu nebeskému Otcovi vrcholnú nedôveru a pritom na to nemá dôvod.

A to je veľké víťazstvo Diabla, že sa mu darí vložiť do srdca Božieho dieťaťa nedôveru voči Otcovi! A predsa všetci prichádzame na svet poznačení touto nedôverou, lebo je dedičným hriechom. Celý náš duchovný život spočíva v dlhom procese prevýchovy, ktorá má za cieľ získať stratenú dôveru skrze milosť Ducha Svätého, ktorý nás uschopní znovu povedať Bohu: Abba, Otče! V tomto úsilí sa nám stavajú do cesty 2 základné prekážky: naša ťažkosť uveriť v Prozreteľnosť a strach z utrpenia

pokiaľ sme konkrétne neokúsili, ako spoľahlivo Prozreteľnosť zabezpečuje naše základné potreby, ťažko je nám skutočne v ňu veriť a odovzdať sa jej. Je dôležité vedieť – túto Božiu podporu môžeme zakúsiť len vtedy, ak poskytneme Bohu potrebný priestor, aby sa mohol prejaviť. „ Boh dáva v takej miere, v akej od neho očakávame.“ - sv. Ján z Kríža. Mnohí jej nedajú nikdy možnosť zasiahnuť, všetko si zrátajú, všetko predvídajú, všetko sa usilujú vyriešiť, spoliehajú sa iba na seba.

Zakladatelia rehoľných spoločenstiev sú príkladom: nadobudli domy bez haliera vo vrecku, prijímali biednych a nemali ich často čím živiť. A Boh robí vtedy pre nich zázraky, prichádzajú šeky...To platí aj v duchovnej rovine. Musíme pochopiť, že je obrovský rozdiel medzi postojom srdca človeka, ktorý z obavy, že zlyhá a pre nedôveru v Boží zásah vopred všetko plánuje do detailov a nakoniec ostane v rámci svojich skutočných možností, ktoré sú veľmi obmedzené a postojom toho človeka, ktorý isteže robí, čo treba, avšak s bezvýhradnou vierou, že Boh zavŕši všetko a to vždy prekračuje prirodzené schopnosti človeka. Strach je nedostatok dôvery v Božiu starostlivosť – prozreteľnosť.

Boh dopúšťa utrpenie a bolesť dokonca aj na tých, ktorí sa mu odovzdávajú a dáva im pocítiť niekedy až bolestný nedostatok / napr. rodina Bernadety z Lúrd /. Nie je to popretie evanjelia? Nie, pretože Pán môže dopustiť, aby nám chýbali určité veci, ale nikdy nám neodníme to podstatné – svoju prítomnosť, svoj pokoj a všetko, čo je potrebné, aby sa náš život naplnil podľa jeho plánov. „ Boh nedopúšťa zbytočné utrpenie“ - v tomto nemôžeme mať nijakú istotu, môže to byť len úkon viery.

Práve k takémuto úkonu viery nás vyzýva zvesť o Ježišovom zmŕtvychvstaní, pochopená ako definitívne víťazstvo Boha nad zlom. Zlo je tajomstvo, tým vždy ostane. Zostáva vždy prítomné v živote jednotlivca i celého sveta, hoci aj nasadíme všetky sily. Jeho miesto v dejinách vykúpenia je určené Božou múdrosťou, ktorá bude pre nás vždy nepochopiteľná , bude to vždy tajomstvo. „Lebo moje myšlienky nie sú vaše myšlienky a vaše cesty nie sú mojimi cestami“ / Iz 55, 8-9/.

V určitých chvíľach života bude kresťan vyzvaný, aby veril proti všetkým okolnostiam, „ v nádeji ísť proti nádeji“. My nemôžeme pochopiť dôvod Božieho konania. Rovnako nepochopiteľné bude aj to, čo On vlastne chystá pre tých, ktorí Ho milujú. „ Ani oko nevidelo, ani ucho nepočulo, čo má Boh pripravené pre nás.“ /1 Kor 2,9/.

v čo teda spočíva naša sila voči zlu? Nie vo filozofovaní, ale v detinskej dôvere v Boha, v jeho lásku a múdrosť. „ Tým, čo milujú Boha všetko slúži na dobré“ a „ utrpenia tohto času nie sú hodny porovnávania s budúcou slávou, ktorá sa na nás má zjaviť“ / Rim 8,16 /

ako rásť v tejto absolútnej dôvere v Boha, ako ju udržiavať a živiť? Rozjímavým pohľadom na Ježiša, kríž, každá rana na jeho tele je najvyšším dôkazom jeho príliš veľkej lásky a to skutočne vlieva dôveru. Srdce sa prebudí k dôvere, len ak sa prebudí k láske, potrebujeme cítiť sladkosť a nehu Ježišovho srdca. To možno dosiahnuť iba cez návyk modliť sa srdcom. Naučme sa teda odovzdať, celkom dôverovať Bohu vo veľkých ako aj v malých veciach s prostotou malých detí.

A Boh prejaví svoju svoju nežnosť, svoju starostlivosť a vernosť niekedy až šokujúcim spôsobom. Ak sa Boh v určitých chvíľach správa k nám zdanlivo drsne, má pre nás aj nečakané nežnôstky, ktorých je schopná iba láska taká čistá a plná nehy ako je jeho. V tom je skutočná odpoveď na tajomstvo utrpenia. Ak sa znovu a znovu odovzdávam, konkrétne pocítim, že to „ skutočne funguje „, že Boh všetko obracia na moje dobro – zlo i utrpenie, bolestné situácie, dokonca i moje hriechy

aby odovzdávanie sa bolo skutočné a aby prinášalo pokoj, musí byť úplné. Musíme všetko bez výnimky zveriť do Božích rúk. Miera nášho vnútorného pokoja závisí od veľkosti odovzdania sa , teda nášho odpútania. Odovzdanie nesie so sebou aj nevyhnutné zrieknutia a práve to nám robí najväčšie ťažkosti. Ak sa odpútame od všetkého a odovzdáme to do Božích rúk, Boh nám vráti oveľa viac, stonásobne už „ v tomto čase“. „Všetky dobrá mi boli dané v okamihu, keď som sa prestal o ne uchádzať“ - sv. Ján z Kríža

Boh si žiada všetko, ale nie všetko si berie. Sv. Terezka Ježiškova:“ Totálne sa odovzdať, to je môj jediný zákon.“ Odovzdanie sa nie je prirodzené, je to milosť, ktorú si musíme vyprosiť od Boha, odovzdanie sa je ovocie Ducha Svätého a Pán neodmieta tohto Ducha nikomu, kto ho o to s vierou prosí. Žalm 23 – dôveryplné odovzdanie sa do rúk Božích – „Pán je môj pastier, nič mi nechýba.“ Písmo tvrdí, že Boh nedopustí, aby nám niečo chýbalo.

V kresťanskom živote je však bežné veľmi dômyselné pokušenie, ktoré mimoriadne brzdí duchovný pokrok. Ide práve o pokušenie nazdávať sa, že v našom postavení ( osobnom, rodinnom ) nám niečo podstatné chýba a že kvôli tomu je nám odopretá možnosť duchovne sa rozvíjať. Pričom stačí tak málo, aby sme postupovali dopredu míľovými krokmi – iný pohľad plný dôvery a nádeje, založený na istote, že nič mi nemôže chýbať. Vtedy by sa nám otvorili brány, nečakané možnosti duchovného rastu.

Často žijeme v tejto ilúzii, chceli by sme, aby sa zmenilo naše okolie, okolnosti, sme presvedčení, že vtedy by všetko išlo inak. Veľmi často je to však omyl, nie okolnosti, ale naše srdce sa musí najskôr zmeniť, očistiť od izolovanosti, smútku, nedostatku nádeje. „ Blahoslavení čistého srdca, lebo oni uvidia Boha.“

jednou z častých situácií, ktoré nás vedia zbaviť pokoja sú ťažkosti našich blízkych. Naša bolesť môže byť oprávnená, musí však zostať pokojná. Pán nás predsa nemôže opustiť. Čím viac napredujeme v kresťanskom živote, tým väčšmi rastie aj náš súcit s ľuďmi. Súcit svätcov je hlboký, ale vždy tichý, pokojný, plný dôvery.

Je plodom Ducha. Náš vlastný súcit je naopak často vzrušený a plný nepokoja. Myslíme si, že je odôvodnené úzkostlivo sa starať o niekoho, kto je v ťažkostiach, že je to znak našej lásky k tomuto človeku. To je však nesprávne. V tomto postoji sa často tají veľká láska k nám samým. Neznesieme utrpenie druhého, lebo sa bojíme, že spolu s ním budeme trpieť aj my. Naša láska je teda príliš ľudská a sebecká, chýba jej neochvejná dôvera v Boha. Jedno je isté: Boh všetkých našich blízkych miluje nekonečne viac ako my.

Želá si, aby sme dôverovali tejto láske a aby sme vedeli odovzdať do jeho rúk bytosti, ktoré sú nám drahé. Takto by sme im často pomohli oveľa účinnejšie. Mali by sme byť pre blízkych zdrojom pokoja a nádeje. Často človek prežíva svoje utrpenie lepšie, ako jeho okolie, ktoré sa znepokojuje a trápi

v každom človeku, ktorý trpí, je aj trpiaci Ježiš, preto v každom utrpení je nádej, v každom utrpení je zárodok života a vzkriesenia

často sa znepokojujeme kvôli správaniu blízkych, napr. že deti nie sú obrátené. Odpoveď je: dôvera a odovzdanosť, trpezlivosť, odpútanosť...nie nepokoj, netrpezlivosť, znechutenosť. Koľkokrát strácame pokoj, keď zisťujeme, že naše posväcovanie nenapreduje dosť rýchlo, že máme ešte príliš veľa nedostatkov. Toto nás však len zdržuje! „ Nič tak nezdržiava napredovanie v cnosti, ako priveľká náhlivosť“ – sv. František Saleský. Znakom toho, že postupujeme správne je aj to, že je v nás pokoj. Túžba, ktorá nás oberá o pokoj nepochádza od Boha

dôležitá je trpezlivosť voči blížnemu, jeho nedostatkom. Mali by sme uvažovať takto: Ak Pán ešte nezmenil tohto človeka, neodňal mu jeho nedokonalosť, znamená to, že ho prijíma takého, aký je! A trpezlivo čaká na vhodnú chvíľu. Aj my musíme byť trpezliví, táto trpezlivosť je o to dôležitejšia, že nás prepotrebne očisťuje.

 

Trpezlivosť voči našim vlastným chybám a nedokonalostiam:

smútok, skleslosť, malomyselnosť, nepokoj v duši, ktoré jasne pociťujeme po každej chybe nie sú správne. Naopak, musíme urobiť všetko pre to, aby sme zotrvali v pokoji. To nie je ľahostajnosť, ale naopak prostriedok k rýchlejšiemu posväcovaniu. Pretože:

1) Boh koná, ak je v duši pokoj. Vlastnými silami sa nám nepodarí oslobodiť sa od hriechu, poradí si s ním jedine Božia milosť.

2) Pánovi robí radosť takýto postoj: „ Pane, odpusť mi, zase som zhrešil. Vidíš, čoho som schopný! Ale s dôverou sa zverujem tvojmu milosrdenstvu a odpusteniu. Odovzdávam sa ti s dôverou, že jedného dňa ma načisto uzdravíš. Zatiaľ nech ma vedomie vlastnej úbohosti privedie k väčšej pokore, uvedomeniu si, že nič nemôžem vlastnými silami, ale všetko je len tvoja milosť.

3) Rozorvanosť, smútok, malomyselnosť, ktoré prichádzajú po chybách sú málokedy jednoznačné, zriedkavo ide o číru bolesť, že sme urazili Boha. Je to zmes bolesti a pýchy, sklamania, že ideálny obraz, ktorý sme o sebe mali sa odrazu roztrieštil. Naša bolesť je často bolesťou urazenej pýchy! Je to znakom, že sme sa spoliehali len na seba, na vlastné sily a nie na Boha. Keď padneme, vtedy najlepšie spoznáme, aká je naša dôvera v Boha. Ak upadneme do zmätku, zármutku, ak stratíme všetku nádej, že pokročíme v cnosti, znamená to, že sme všetku dôveru nevložili do Boha, ale do nás samých.

Vlastný pád nás učí naopak nedôverovať ešte väčšmi vlastným silám, ešte väčšmi hľadať pomoc u toho, ktorý jediný nám môže pomôcť. Pokorný človek sa nikdy nepreceňuje a opiera sa iba o samého Boha, nikdy nie je svojimi pokleskami ani prekvapený, ani zmätený, pretože svetlo pravdy mu umožňuje vidieť, že je to prirodzený výsledok jeho slabosti a nestálosti.

4) Boh môže vyťažiť dobro aj z našich chýb. Sv. Ján z Kríža:“ Láska dokáže vo mne všetko obrátiť na úžitok, dobro práve tak, ako zlo, dokáže premeniť každú vec v jej podstate.“ Zmierenie sa so svojou priemernosťou je vlastne nedostatok dôvery v Boha a v jeho schopnosť posväcovať nás. Milosrdenstvo Pánovo je také veľké, že naše chyby a poklesky využije v náš prospech! Napr. nás tým nechá rásť v pokore, iba nás naučí trochu menej dôverovať vlastným silám a trochu viac jemu. Naše hriechy sa majú stať pre nás prameňom pokory. Po akejkoľvek chybe sa vráťme ihneď s dôverou k Bohu, ba ďakujme mu za dobro, ktoré jeho milosrdenstvo bude schopné vyťažiť z tejto chyby! Treba rozlišovať skutočnú ľútosť od falošnej ľútosti.

 

Všetky výčitky nepochádzajú od Ducha svätého

 

Všetky výčitky nepochádzajú od Ducha svätého. Niektoré ma na svedomí naša pýcha alebo diabol a my sa musíme naučiť rozlišovať ich. Treba si všimnúť následky. Scupoli: „ Ak nás hryzie svedomie a rastie naša poníženosť, ak pod výčitkami svedomia konáme dobré skutky, ak v nás tieto výčitky ani trochu nezmenšujú dôveru v Božie milosrdenstvo, treba ich prijímať s vďakou ako náklonnosť nebies. Ak v nás vzbudzujú rozorvanosť, ak ubíjajú náš elán, robia nás lenivými, bojazlivými, pomalými vo vykonávaní našich povinností, verme, že sú to popudy diabla a vtedy robme všetko ako zvyčajne a jednoducho ich vôbec nepočúvajme !

Pre človeka dobrej vôle nie je ani tak závažný poklesok ako taký, ale skôr ochabnutosť, do ktorej človek následne upadá. Ak niekto padne, ale hneď sa zdvihne, nestratil veľa, skôr získal – pokoru, zážitok milosrdenstva. Kto zostáva smutný a zničený, stráca oveľa viac. Znakom duchovného pokroku nie je ani tak to, že viac nepadneme, ale skôr to, že sme schopní sa skôr pozviechať.

Keď zhrešíme, predovšetkým nesmieme nič meniť na svojich zvyklostiach v modlitbe. Práve naopak. Čím sme hriešnejší, tým väčšie právo máme priblížiť sa k tomu, ktorý povedal: „ Neprišiel som volať spravodlivých, ale hriešnikov. “

Sme poznačení dedičným hriechom, máme sklon k pýche natoľko zakorenený, že nám je veľmi ťažko urobiť nejaké dobro bez toho, že by sme ho aspoň sčasti nepripisovali svojim schopnostiam, zásluhám. Ak by Pán nedovoľoval, aby sme z času na čas spáchali nejaké zlo, ocitli by sme sa vo veľkom nebezpečenstve. Zmocnila by sa nás pýcha a zabudli by sme, že všetko dostávame od Boha zadarmo. A nič tak nebráni skutočnej láske, ako pýcha.

5) Pokoja nás často zbavuje neistota, strach z rozhodovania, obávame sa, že nebudeme plniť Pánovu vôľu, čo prináša úzkosť. Pred dôležitým rozhodnutím sa máme vyvarovať unáhlenosti a nepremyslenosti. Musíme si prosiť svetlo D.S. a milosť konať v súlade s Božou vôľou. Niekedy je potrebné obrátiť sa na duchovného vodcu. Niekedy však nedostaneme odpoveď, čo je celkom bežné, a to nás ale často oberá o pokoj. Ak neistota pretrváva, treba si povedať –„ čokoľvek urobím, bude to dobré, lebo mám úmysel robiť dobre.“ Čo považujeme za dobro, aj Boh prijíma ako dobro. Boh hľadí na úmysel, s akým začíname a podľa neho odmeňuje. Je to zásada, ktorej sa musíme pridŕžať.

 

Ako existuje „falošná „ pokora, ľútosť, existuje aj „falošná“ poslušnosť

Ako existuje „falošná „ pokora, ľútosť, existuje aj „falošná“ poslušnosť voči Bohu, často krát sa nadmieru sužujeme pre svoje rozhodnutia. My by sme sa radi vyhli vlastnému rozhodovaniu, ale Pán často krát od nás žiada, aby sme sa rozhodli, aj keď sme si nie celkom istí, že si vyberieme to najlepšie. Vedieť sa rozhodnúť aj bez istoty – to je postoj dôvery a odovzdania. „ Pane, zvažoval som a modlil som sa, aby som spoznal, aká je tvoja vôľa.

Ani teraz nevidím jasne, ale netrápim sa, nebudem si hodiny a hodiny lámať hlavu, rozhodnem sa pre toto, lebo po dobrom uvážení sa mi to vidí najlepšie. Všetko odovzdávam do tvojich rúk, veď dobre viem, že aj keby som sa mýlil, nenahneváš sa na mňa, pretože môj úmysel bol čistý. Ak som sa zmýlil, viem, že ty si schopný obrátiť môj omyl na dobro. Tak sa pre mňa stane zdrojom pokory a ja sa budem môcť z neho poučiť.“ A zostávam v pokoji.

Boh dobre pozná obmedzenosť nášho uvažovania, žiada od nás dobrú vôľu, čisté a priame úmysly, ale v žiadnom prípade nečaká, že budeme neomylní na že všetky naše rozhodnutia budú dokonalé. Na druhej strane by sme boli veľmi radi, keby sme sa nikdy nemýlili, no v tejto túžbe je mnoho pýchy. Boh miluje tých, čo kráčajú v slobode ducha a „ nehľadajú blchy“ v maličkostiach.

Perfekcionizmus nemá veľa spoločného so svätosťou. Ak je niekto ďaleko od Boha, zlý duch ho pokúša zlom, láka ho k veciam, ktoré sú zlé. Ak je však niekto blízko Boha, miluje ho a po ničom tak netúži, ako sa mu páčiť, poslúchať ho, diabol ho síce pokúša aj zlom, no ešte viac dobrom. Aby nás znepokojil, zneužije našu túžbu robiť dobro, ktoré by sme mali realizovať, ktoré je však teraz nad naše sily, alebo nie je tým, čo od nás žiada Boh a tým všetkým nás chce diabol obrať o energiu a pokoj.

6) Pán nás volá k dokonalosti. Jediná ozajstná dokonalosť je dokonalosť lásky. Dokonalejší podľa evanjelia nie je ten, kto sa vzorne správa, ale ten, kto väčšmi miluje. Je to ten, kto prijíma svoju slabosť, malosť, časté pády, svoju ničotu v očiach vlastných aj cudzích a priveľmi sa nad tým netrápi, lebo sa živí veľkou dôverou v Boha a vie, že táto láska je nekonečne dôležitejšia a cennejšia, ako vlastné nedokonalosti a chyby. Svätým sa staneme vtedy, keď naša neschopnosť a ničota už nebudú pre nás dôvodom na smútok a trápenie, ale príčinou pokoja a radosti.

Niekoľko rád na záver: Snažme sa toto všetko realizovať trpezlivo a vytrvalo, a najmä nestrácajme odvahu, ak sa nám to dokonale nepodarí! Hlavne nestrácajme pokoj, ak sa nám nedarí vždy zostať v pokoji tak, ako by sme si to želali! Prevýchova si vždy vyžaduje čas, ako aj veľa trpezlivosti so sebou samým. „ Trpezlivosťou dosiahneme všetko.“ – sv. Terézia z Avily.

Ďalšia zásada: Ak nie som schopný na veľké veci, neupadám do malomyseľnosti, ale robím malé skutky! Niekedy z neschopnosti robiť veľké veci, heroické činy, zanedbávame malé veci, ktoré máme na dosah, ktoré nám pomáhajú napredovať v duchovnom živote a sú prameňom mnohých radostí. Ak nás Pán pokladá za verných vo vytrvalosti, s akou vyvíjame drobné námahy v tom, čo od nás očakáva, on sám zasiahne a obdarí nás ešte väčšou milosťou.

Realizácia: ak ešte nie som schopný zachovať si pokoj v ťažkých situáciách, pokojne a bez nervozity si vykonám každodenné povinnosti, pričom sa zameriavam na prítomný okamih a nie na nasledujúci, hovorím pokojne a mierne, bez náhlivých giest a pohybov. Duša sa veľmi často prevychováva skrze telo. „ drobnosti vykonané z lásky a s cieľom zadosťučiniť Bohu mimoriadne podporujú náš rast.“ – sv. Terezka. Ak vytrváme v modlitbe a v týchto malých úkonoch, Boží pokoj uchráni naše srdcia a tento pokoj nám nik nebude môcť odňať.

Čo nám hovoria svätí o pokoji:

Juan de Bonilla: Skúsenosť vám ukáže, že pokoj, ktorý rozmnoží vo vašej duši milosrdenstvo, lásku k Bohu a k blížnemu je najpriamejšia cesta k večnému životu. Pán hovorí: „ Blahoslavení tí, ktorí šíria pokoj.“ Pán chce len to, aby ste sa zakaždým, keď sa rozrušíte, vrátili späť k rozvahe a pokoju vo vlastnom vnútri, v práci a myšlienkach rovnako ako v činoch. Nech je vaša vôľa vždy pripravená na každú možnosť. A vaše srdce nech nie je ničím spútané.

Ak vyslovíte nejakú túžbu, robte to tak, aby ste sa v prípade neúspechu ani trošku netrápili, ale aby ste si zachovali taký pokoj, ako keby ste neboli po ničom túžili. Pravá sloboda totiž spočíva v tom, že sa na nič neviažeme. A takto nespútanú chce mať vašu dušu Boh, aby v nej mohol konať veľkolepé zázraky.

Sv. František Saleský :láska prebýva len tam, kde vládne pokoj všetky myšlienky, ktoré v nás vyvolávajú duševný nepokoj a zmätok, nijako nemôžu byť od Boha, ktorý je Kniežaťom pokoja.

aj radosť treba prijať pokojne, aj ku konaniu dobra máme pristupovať pokojne, aby sme v náhlivosti neurobili zbytočné chyby. Dokonca aj pokánie treba robiť s pokojom.

robme 3 veci a dosiahneme pokoj: 1) majme vždy ten najčistejší úmysel robiť všetko na česť a slávu Boha .2) aj to málo, ktorého sme schopní robme s týmto úmyslom a podľa rád svojho duchovného vodcu. 3) starosť o zvyšok prenechajme Bohu

Boh sa uspokojuje s málom, lebo dobre vie, že my toho veľa nemáme. Boh všade tam, kde je zvrchovaným Pánom, všetko udržiava v pokoji. Jednako je len pravda, že skôr, než niekde nastolí pokoj, vyvolá tam vojnu, lebo oddeľuje srdce a dušu od rôznych citov a náklonností, čiže od prehnanej sebalásky ,samoľúbosti...Pokoj sa rodí z pokory.

Nič nás tak nenakazí ako sebaláska a vlastné preceňovanie. Keby sme si boli načistom, kto skutočne sme, akí sme úbohí, nežasli by sme nad svojím pádom, ale nad tým, že vôbec dokážeme stáť. Tým, čo milujú Boha sa všetko obráti na dobro. Ani Magdaléna by si tak neobľúbila Spasiteľa, keby jej nebol býval odpustil toľko hriechov. Hĺa, aký skvelý majster milosrdenstva: obracia naše biedy na milosť a z jedu našich neprávostí vyrába blahodarný liek pre naše duše. Ak vás Boh nechá padnúť ako sv. Pavla, ktorého zrazil na zem, chce vás tým len pozdvihnúť do svojej slávy.

bezhranične, vytrvalo a bezvýhradne treba túžiť len po Bohu dôvera v Božie riadenie: nehody v živote neočakávajte s určitou obavou, ale s nádejou, že Boh, ktorému patríte vás bude z nich priebežne vyslobodzovať. Len sa naďalej pevne držte ruky jeho Prozreteľnosti a on vám bude vždy a všade nápomocný a tam, kde nebudete vládať kráčať, On vás ponesie.

zotrvávajte v pokoji a vylúčte zo svojej predstavivosti to, čo vás môže rozrušiť a často hovorte nášmu Pánovi: Ó, Bože, ty si môj Boh a ja sa ti zverujem, buď mojou pomocou i záštitou a ničoho sa nebudem báť, lebo nielenže si so mnou, ale aj vo mne a ja v tebe. Čoho by som sa mala báť v náručí takého Otca?

svoje veci máme vykonávať starostlivo, ale bez náhlenia a ustarostenosti. Každá náhlivosť zatemňuje rozum a oberá o súdnosť, ba dokonca nám bráni v dobrom uskutočňovať diela, za ktorými sa náhlime. „ Marta, Marta, staráš sa a znepokojuješ pre mnohé veci....“ Marta bola úzkostlivo ustaraná, vo svojej horlivosti sa príliš ponáhľala, strácala pokoj a preto ju Pán pokarhal. Preto vždy všetko prijímajte v pokoji a svoje práce sa usilujte robiť jednu po druhej, tak ako prichádzajú.

na chyby a nedostatky treba hľadieť s trpezlivosťou a využiť ich na vlastné sväté poníženie. Ak to nedokážete, nedokonalosti sa len prehĺbia. Lebo nič tak neživí naše chyby a nedostatky, ako nepokoj a unáhlenosť, s akou sa ich chceme zbaviť.

aj prílišná horlivosť môže mať nedostatok – môže byť príliš prudká, nepokojná, trochu puntičkárska.

 

Sv. Terézia z Avily:

- „falošná pokora“ – všetko uvádza do zmätku a nepokoja, načisto rozvracia dušu a trýzni ju. Ak je však pokora pravá, toto úsilie a námaha rozprestrie v duši takú lahodnosť a uspokojenie, že duša túži, aby v nej mohla zotrvať navždy.

Libermann:

- najúčinnejšie prostriedky, pomocou ktorých môžeme v sebe budovať obdivuhodné Ježišovo kráľovstvo sú práve duch nepretržitej modlitby srdcom a pokoj duše...

- pred Ježišom sa môžeme hanbiť za svoju úbohosť, ale musí to byť zahanbenie plné dôvery a nehy

- nenechajte sa zlomiť alebo rozložiť, ak sa vám zdá, že ste ťarbavý a vlažný, keď ste v zajatí svojich náklonností, sebalásky a smútkov. Snažte sa len na toto všetko zabudnúť, obráťte svojho ducha k Bohu a ustavične , ale pokojne túžte po tom, žeby naložil s vami podľa svojej najsvätejšej ľubovôle. Nemajte pred očami nič iné, iba Boha a to v čistej a prostej viere

- jednou z najväčších prekážok, ktorá nám môže zahradiť cestu k dokonalosti je neskrotná túžba napredovať a vlastniť cnosti, ktoré nemáme

- nechajme konať Boha, on nepotrebuje, aby sme mu pomáhali svojím prehnaným úsilím... radšej nechajme tvoriť jeho, veď jemu sa páči pracovať s ničotou, keď sa Bohu zapáčilo stvoriť vesmír, vychádzal z prázdnoty a pozrite, aké krásne veci urobil! Zotrvávajme pred ním v pokoji a mieri a nasledujme jednoducho len pokyn, ktorý nám dáva.

- túžite napredovať na ceste k svätosti, túto túžba vzbudzuje vo vás On a On ju aj musí naplniť. Boh nám dáva vôľu i skutky. Naša úloha spočíva vo vernom nasledovaní Božieho vedenia, v súhlase, že môže v nás robiť, čo sa mu zapáči.

- buďte povoľný a tvárny v Božích rukách, to znamená zotrvávať v pokoji a úplnom uvoľnení, nikdy sa neznepokojovať a ničím nesužovať, zabudnúť na minulosť, žiť, ako keby budúcnosť ani nejestvovala, žiť pre Ježiša vo chvíli, ktorú žijeme, alebo skôr žiť, ako keby sme nemali v sebe vlastný život, ale nechať, aby sa Ježiš v nás dobre cítil, kráčať takto za každých okolností a pri každom stretnutí bez obáv a bez starostí, nikdy z vlastnej vôle nemyslieť na seba, odovzdať starosť o dušu Ježišovi....

On si ju zobral, jemu patrí, teda on sa musí o ňu starať, pretože je jeho majetkom. Ak treba, robte sa, že ste mŕtvy, kráčajúc takto v úplnej ľahkosti, odovzdaní a dôvere.

- pohľad na našu neschopnosť a ničotu by nás mal privádzať k pokoju v presvedčení, že Boh sám chce priložiť ruku k dielu, aby vykonal v nás všetky veľké veci, na ktoré nás povolal. Čím väčšie sú naše slabosti, tým viac musí vzrastať naša radosť a šťastie, pretože závislosť od Boha sa stáva nevyhnutnejšou.

Sv. Páter Pio:

pokoj je puto lásky, trvalá radosť, svätá veselosť srdca, v ktorom kraľuje Boh pokoj je cesta k dokonalost ak nás výčitky po zlyhaní privádzajú k väčšej pokore, k rýchlemu a pohotovému konaniu dobra, pričom nás neoberajú o dôveru v Boha, môžeme si byť istí, že pochádzajú od Boha. Ak nás však privádzajú do zmätku, robia nás nedôverčivými, lenivými, pomalými v dobrých skutkoch, určite pochádzajú od diabla.

 

Keď ublíži cirkev

    Tento názov nie je úplne presný, pretože ak nám niekto ublíži, tak nám ublíži člen alebo predstaviteľ cirkvi a nie cirkev samotná. Je to tým, že cirkev väčšinou tvoria ľudia nedokonalí a teda hriešni a kde je hriech, tam je aj riziko, že nám niekto ublíži. Nemôžeme z toho viniť Boha, pretože človek ktorý nám ublížil, svojím konaním sklamal a urazil aj Boha. Boh je v tom nevinne.

    Niektorí tvrdia, že príčinou našej bolesti je skutočnosť, že od cirkvi a jej členov očakávame niečo, čo nám nemôžu dať. S tým však nemožno súhlasiť, pretože intenzívny duchovný život by sa mal u nich prejaviť aj v bežnom živote. Od duchovných preto očakávame, že nás budú svojím životom inšpirovať a viesť k vyšším hodnotám a cieľom.

A toto očakávanie jednoducho patrí k duchovnému povolaniu.
    Myslím si, že väčšina ľudí nečaká, že ich kňaz alebo biskup bude dokonalý. Skôr očakávajú, že bude zrelý po ľudskej stránke. Teda, že bude ochotný vypočuť ich, pomôcť, alebo poradiť im a ak im náhodou ublíži, dokáže priznať svoju chybu a ospravedlniť sa.

    Napriek tomu veľa ľudí môže povedať, že im ublížil niekto z cirkvi, dokonca aj veľa kňazov a biskupov má túto skúsenosť. Čo s tým? V prvom rade treba zachovať pokoj a rozvahu. Potom treba prejaviť záujem o hľadanie riešenia, ponúknuť svoju pomoc a podporu (hlavne ak ide o aktivity vo farnosti), snažiť sa stretnúť s tou osobou a vydiskutovať si ten problém a v neposlednom rade sa za ňu modliť. Treba teda urobiť všetko pre to, aby došlo k zmene, alebo aby sa situácia vysvetlila.

    Ak sa však dlhodobo nič nezmení a spozorujeme, že začíname duchovne rezignovať, vtedy môžeme podľa Benedicta Groeschela, profesora v Seminári sv. Jozefa v New Yorku, začať navštevovať iný kostol, alebo sa nechať viesť iným kňazom. Rezignácia je neplodná, preto radšej zmeniť kostol, alebo kňaza, než rezignovať na duchovný život. Treba vyhľadávať blízkosť tých kňazov a biskupov, ktorí naozaj žijú to, čo hlásajú. Našťastie je ich ešte stále dosť...
 
    Zlo má množstvo tvári a podôb a len správne rozlišovanie, nám umožní odhaliť jeho skutočný význam a zmysel. Nemôžeme dúfať, že tento svet bude dokonalý a spravodlivý, ale môžeme veriť, že zlo neunikne spravodlivosti a že Boh vyváži zlo dobrom, ak nie v tomto živote, tak vo večnosti.