Ubíja dušu, zotročuje telo, zabija ducha. Hriech ostáva hriechom, i keď ho obalíme do pozlátka sebaospravedlňovania... v ždy bude víťazstvom pýchy a sebectva, vraždou lásky. Tam, kile .4 ničí láska, však nastupuje i zničenie človeka, pretože každá ľudská bytost | stvorená a zrodená práve z lásky a pre lásku.

 

i I Iriechy proti láske sú v modernej spoločnosti práve tými, ľahko ospra- Bfillniteľnými, „drobnými" prehreškami, ktoré však, ako maličké, na oko Btkodué „parazity", vážne narúšajú duševný život a zdravie človeka.

 

I „Ako pred jedovatým hadom, tak utekaj pred hriechom, lebo ako sa ■Fínmi priblížiš, privinie ťa k sebe. Jeho zuby sú ako zuby levov, ktoré zabíja- ■ ihr.r ľudí. Každá neprávosť ničí ako dvojsečný meč..." /Sir 21, 2-3/

HJveďme si teraz sedem hlavných hriechov, ako ich prináša učenie cirkvi Htuísine odvodiť následky ich pôsobenia na ľudskú dušu.

 

 

1. Pýcha

 

 

H„//i)VOrtó: „Veďsom nevinný... ! Hľa, tu som, posúdim ťa, pretože vravíš: ^^hi i'iil som."

L / 'ihi odvrhol tvoje opory, úspech s nimi mať nebudeš!" /Jer 2, 35 /

 

 

P'yi ha je hriechom, ktorý stojí už na začiatku existencie ľudského po­hlti ľrví ľudia túžili byť ako Boh, všetko poznať, všetko vedieť, všetko mať.

 

Práve pre svoju pýchu, ktorá býva tak často obalená do pozlátka ■ylklusli, ktorej pravá tvár je však neposlušnosť, stratili jednotu so svo- Aviirlteľom, následkom ktorej prichádza na človeka bolesť a utrpenie. H^dutkom ľudskej pýchy býva odpad od Boha... /Sir ¡0, 14 / Wi ha je pôvodcom každej nejednoty a rozdelenia.

 

V rodinách, v spolo- | v .i • h, v cirkvi, na pracoviskách... Základom uvažovania pyšného srdca ■flvené videnie pravdy. Seba vidím lepšieho, akým v skutočnosti som Biť dokonalého/ a druhého človeka vidím omnoho horšieho od seba. mrelo pýcha nedokáže počúvať, dokáže iba poúčať. |n|ii |>i avda, moje dary Ducha, moja vyvolenosť... Pýcha žije slovom „ja 1| Veľkosť".

 

Ip pyšný manžel, snaží sa presadzovať svoju pravdu a svoje rozhod- M k.iidú cenu, čím ubíja celú rodinu. Nakoniec je iba trpený, no nie ■lý, čo ubližuje jeho duši rovnako, ako i dušiam jeho najbližších. Za- l||iu poníženie, nie úctu a tak žne výhradne odpor a nenávisť.

 

pyšný kňaz, ovláda a manipuluje veriacich, prezentuje svoju veľ- ■ |Vo)u pravdu, nesnaží sa veriacim priblížiť, ako to koná Boh Otec H|iVľl> u, čaká, že sa všetci prispôsobia jemu, že ho budú bezvýhradne S|Hť Autoritu si bezhlavo vydobíja, ale lásku svojich ovečiek nikdy B, ()vocie ktoré zasieva, pominie tak rýchlo, ako jeho pôsobenie vo ^■t, ľťťtože jazdecký bičík, ani šabľa, neimponujú Božiemu Duchu.

 

Ak je pyšný šéf na pracovisku, nepripustí riešenia problémov, ktoré mu ponúkajú jeho podriadení, pretože musí byť vždy prvý a vynikať nad ostat ných. Buduje si autoritu na strachu, nie na svojej skutočnej hodnote a tak ho vlastná pýcha pripraví o pokrok, ktorý mohol získať zásluhou dôvery hodnej spolupráce so svojimi zamestnancami.

Naše modlitbové, či charizmatické spoločenstvá žiaľ, vo väčšine prípa dov fungujú, alebo skôr nefungujú, v dôsledku pýchy. Ja mám dary Ducha, musíte ma všetci počúvať! /Ak však nemáš charizmu slova, tj. rozlišovaniu, proroctva, poznania, múdrosti, hovorí z teba iba rozum človeka, nie múdrosť Boha a aj keď tieto dary máš, nie vždy hovoríš v mene Trojjediného Boha, taká je pravda!/

Dary Ducha sú rozdielne, ako hovorí Sväté Písmo, a tak sa treba učiť počúvať sa navzájom a dokázať v pokore ustúpiť Božej pravde. Ona sa vždy ukáže, Boh ju, skôr či neskôr, sám potvrdí...

Na ovocí Ducha by malo byť postavené každé spoločenstvo, nie na da roch Ducha!!! Veď Písmo Sväté hovorí zreteľne: „Po ovocí ich poznáte!"

/Ak vnášaš do spoločenstva nepokoj, rozbroje, hádky, ovocie ktoré nesieš, nieje ovocím Ducha Božieho, môžeš mať akýkoľvek dar- neslúžiš ním Bohu!/

Pýcha je teda hriechom, z ktorého vychádzajú všetky ostatné ľudské hriechy. Ježiš hovorí: „Tí, ktorí sa ponižujú, budú povýšení!" a tak Boh ob darúva mocne práve tých, ktorí v sebe nevidia ani veľkosť, ani krásu, ani výnimočnosť, ktorí nepotrebujú vládnuť, ani ovládať. Práve tých si vyberá, aby cez nich konal svoje velké skutky, pretože kde je pokora, tam je i ver nosť Pravde.

Ovocím pýchy v modernom svete je i heslo: „Boha nepotrebujem, ).i sám, autonómne, rozhodujem o všetkom vo svojom živote". Tento libera lizmus postavený na veľkosti ľudskej bytosti plodí i teórie potratov, eula I názie a pod. Veľmi rýchlo však zlyháva, ak sa človek dostane do problému, 1 z ktorého nevidí riešenie. Smrť, straty životných istôt, nešťastné udalosti, j to všetko človeka a jeho veľkosť dokážu za pár sekúnd zraziť do praduil zeme. Ak sa človek sklame vo svojom vlastnom „božstve", už nemá koinul dôverovať a tak obyčajne ovládaný depresiou, dobrovoľne ukončuje svo|j „nezmyselný" život.

 

Bližšie nám o tom hovorí príbeh Judáša. Judáš zradil Božieho Syna z dň< vodu, že jeho dušu ovládala pýcha. Namýšľal si, že jeho riešenia sú lepší«', správnejšie, ako Ježišove, že len v nich je ukrytá pravda.

 

Mohol oľutovať, no práve jeho pýcha, mu nedovolila odprosiť, ponížiť sa, uveriť Pánovi. poprosiť svojho Boha o odpustenie a tiež odpustiť sebe.

 

I'ýcha človeka neraz privádza do depresie, pretože pyšný hrá vo svojom lllvote výhradne podľa vlastných pravidiel, nie podľa Božích a tak sa ne­vyhne pádom, omylom, či nešťastiam. Samozrejme, že pýcha nedovoľuje ■meniť osobný pohľad na vec, často ani na kolenách a tak človek znova h /nová padá, trpí a to až do chvíle, kým svoj život, svoj problém nevloží do 1» .lobodzujúcich Božích rúk. Ak to dokáže, láska Boha zvíťazí nad všetkým ■Akým a zničujúcim v jeho živote.

 

 Pokračovanie : Voľba slobody- Judáš

 

 Judáš Iškariotský

 

2. Smilstvo

 

| „I cbo to je Božia vôľa, vaše posvätenie: aby ste sa zdržiavali smilstva

 

Smilstvo

 

 

*1, každý z vás vedel mať svoju nádobu vo svätosti a úcte, nie v náruživej ■Mi/o W/Vosŕi, ako pohania... aby nik v tejto veci nevybočil z medzí a nepodvá- Am/ svojho brata, lebo Pán sa za to všetko pomstí."/I Sol 4,3 /

 

 

■ Smilstvo je mimoriadne podhodnocovaným hriechom v našej pokro- Hvrj. slobodne mysliacej spoločnosti. Sme svedkami toho, ako si, fyzic­kí vekom iba deti, striedajú sexuálnych partnerov, aby nadobudli nové ktcilné zážitky, ako sa mladí ľudia bránia manželstvu, aby si zachovali prtvislosť- zadné dvierka, keď sa už svojho partnera nabažia. Vidíme mu- , klorí hromadne podstupujú sterilizácie, aby im ich voľný „životný štýl" kósohil komplikácie, ženy, ktoré s nadšením „hltajú" antikoncepčné pi- R. al>y si užili života, kým sú ešte mladé, a to všetko bez následkov, bez Bovednosti...

 

 

Rn )e najhoršie, týchto pravidiel sa drží generácia, ktorá v podstate iba (ťiluje vzor svojich rodičov...

jr Jednoduché rozviesť sa, je dobré ísť od seba, veď to robíme pre naše ľoto je teória rodičov, ktorí žijú svoje manželstvá bez zodpovednosti Hlo druhého, bez zmyslu pre obetu a sebadarovanie. Tieto manželstvá plavené na jedinom pravidle: Vziať si čo možno najviac, nie darovať čo ku najviac! Ak takto rozmýšľa jeden z partnerov, manželstvo sa stáva pmatickým, ak však týmto spôsobom uvažujú obaja, stáva sa peklom. Blnvorí:" Každý, kto prepustí svoju manželku a vezme si inú, dopúšťa ■I nej cudzoložstva. A ak ona prepustí svojho muža a vydá sa za iného, Wptí." ( Mk 10,11-12)

 

Chápanie partnerského vzťahu, ako úžitkového predmetu je mimo riadne ubližujúce a zničujúce, pretože necháva za sebou stále nové a nové zlomené srdcia, neodpustenia a krivdy. Depresie potom samozrejme môžu začať vo veľkom kh'čiť a napĺňať dušu.

 

 

Podobné zdrvujúce účinky na psychiku človeka ako rozvody, majú i ť/v. nezáväzné priateľstvá, flirty, vzťahy na jednu až pár nocí, ktoré jednak otu pujú skutočné city človeka, /ktoré každá ľudská bytosť dostala od Boha ako dar/, a na druhej strane spôsobujú bolesť, utrpenie, zranenia duše, z kto rých sa oklamaný, zneužitý partner, veľmi dlho a ťažko zotavuje.

„Neobdivuj krásu cudzej ženy, ani sa nezdržuj v spoločnosti žien. Lebo ako zo šiat vychádzajú mole, tak aj zo ženy vzíde neprávosť muža." /Sir 42,13 /

Boh daroval schopnosť milovať každej ľudskej bytosti, ibaže milovať nie­je synonymom slova „užívať si". Láska je prirodzenou potrebou, bez ktorej naša ľudskosť vysychá. Práve tá ľudskosť, ktorá nás robí citlivých na potreby iného človeka, súcitných, láskavých a najmä milosrdných.

Boh sa ani jedného z nás, pri poslednom súde nebude pýtať „Prečo si miloval?" ale „Ako si miloval?" Pričom slovo milovať znamená lásku srdi .1 nie pohlavné spojenie, ako si mnohí „experti na lásku", pod týmto ternu nom predstavujú.

 

 

Láska, to je odovzdanosť srdca, odovzdanosť tela je iba jej, nie vždy ne vyhnutným, doplnkom. Žiaľ, osoby odmietajúce lásku srdca, vždy neskôr zlyhávajú práve na vášňach tela. V snahe utiecť sami pred sebou, sa po tom vrhajú do „náruče" rôznych závislostí/workoholizmus, alkoholizmus ,1 pod./, ktoré sú najčastejšou „kompenzáciou" prázdnoty srdca. Ona je vs.ľ iba prirodzeným výsledkom života bez lásky, /tzv. syndróm nenaplneného srdca/...

Kto je verný človeku, je verný i Bohu, to je pravidlo, ktoré platí odj.ik/l va. Ak je moja láska k človeku obetavá, zriekajúca sa seba pre dobro milov .1 nej bytosti, moja láska k Bohu bude rovnaká. Ak však tvrdím, vo svojej -.4 moľúbej pýche, že ja nepotrebujem milovať človeka, aby moja láska k Holi rástla, stal som sa už pravdepodobne natoľko bezcitným, že síce prijimm lásku iných, ale dávať ju už nedokážem.

 

 

Žiaľ, toto je najčastejší dôvod, prečo sa z našej cirkevnej rodiny strn duch láskavosti a milosrdenstva, ktorý je nahrádzaný chladným rozumov ním a bezcitnosťou.

Budovať vzťahy založené na láske, neznamená automaticky budo vzťahy sexuálne. Znamená to učiť sa obetám, tolerancii, trpezlivosti, dol

 

role, láskavosti, učiť sa prijímať človeka v jeho dôstojnosti a vážiť si ho, teda ■lubližovať mu a nezraňovať ho vlastným sebectvom a žiadostivosťou.

Prežívať vzťah lásky, neznamená byť závislý na človeku. Treba veľmi (ibo/.retne rozlišovať medzi termínom citovo naviazaný a citovo závislý. Ak |om naviazaný - milujem a dokážem sa vzdávať seba, obetovať sa pre mi- Ipv.inú bytosť, no neznamená to, že človek v mojom srdci zaujme automa­ticky miesto Boha. Naviazanosť je prirodzeným putom srdca. Citové navia- wmc, na ktorom je založený prirodzený vzťah lásky, potrebuje každý člo- pi'!> bez rozdielu, už od svojho narodenia. Ak absentuje, vzniká tzv. citová prlvácia, ktorej následky zasahujú celú ľudskú osobnosť. Človek, ktorý sa |^»lokáže citovo naviazať k inej osobe, je osobnosťou psychicky narušenou.

 

 

Hyť citovo závislým, to je termín označujúci negatívny jav. Ak som ci- Bvti závislý, som vnútorne zranený, môj vzťah budujem na chybných zák- ■