Závisť je zakuklená nenávisť

Závisť je zakuklená nenávisť

 
 Je to prvý hriech ktorý nájdeme na prvej stránke Biblie u Kaina. Pre závisť diabla prišla na svet smrť. Osoba pod vplyvom závisti a žiarlivosti zabija. Je to silne jed ktorý rozdeluje a zabija. Sú to zbrane diabla. 
 
Sv. Ján Vianney - Nie, neverím, že by existoval horší a strašnejší hriech, ako závisť - pretože býva často ukrytá a zahalená pod krásnym plášťom cnosti a priateľstva. Neexistuje hriech, ktorý by bolo ( pre faloš ) tak tak tažko rozpoznať ako tento. 
 
Svátý Augustín o závisti - že hnenvlivý smútok nad cudzím dobrom, ( závisť ) najmá bratovým, pokladá Boh za najváčší hriech.
 
Boh udávajúc Kainovu príčinu, prečo neprijal Kainovú obetu, ukázal, že Kain sa mal skôr znepáčiť sebe, ako sa mu mal znepáčiť jeho brat, lebo sám bol nespravodlivý a spravodlivo nerozdeloval, čiže spravodlivo nežil a nebol hoden, aby jeho obeta bola od Boha prijatá, najmä keď spravodlivého brata bez príčiny nenávidel - Svátý Augustín - z knihy Boží štát II zväzok: str. 54.
 
Pilát im povedal: Chcete, aby som vám prepustil toho kráľa Židov? Lebo vedel, že veľkňazi ho vydali len zo závisti.
 
Sv. Bazil hovorí : závistlivý človek je strašným netvorom, ktorý za dobro odpláca zlom. Závisť ( chorobná žiarlivosť ) je jednou z najstrašnejších a najbolestnejších nerestí. Treba sa toho chrániť už v samom zárodku
 
Závisť je príčinou väčšiny konfliktov medzi skupinami i jednotlivcami. táto neresť je veľmi dobre skrytá. Národy i jedinci, ktorí na jej základe vyvolávajú konflikt, obyčajne uvádzajú iné, omnoho šľachetnejšie dôvody svojej závisti, no znalému človeku je jasné, že to, čo je v skutočnosti v činnosti je obluda závisti. maskujú zlo dobrom.
 
Závisť je zakuklená nenávisť, kde sa odvijajú všetky hriechy. Opakom závisti je dobroprajnosť. Žiarlivosť je podnecovaná závisťou úspechu.
Dcéry závisti - ohováranie, osočovanie, trápenie v úspechoch, nenávisť, jasot pri protivenstvách, atď. (sv.Tomáš II/II q.36 a.4)
 
„Už vôbec to je u vás chyba, že sa súdite medzi sebou. Prečo radšej nestrpíte krivdu? Prečo radšej neznesiete škodu? Ale vy krivdíte a škodíte, a to bratom! Neviete, že nespravodliví nebudú dedičmi Božieho kráľovstva?" Kor 6,6 /
 
V knihe - Ježiš uzdravuje z depresie ... sa píše Závisť, ako hriech, sa veľmi jednoznačne predstavuje už v Starom Zákone a o jej následkoch hovorí i príbeh Kaina a Ábela. Závisť zabíja telo, zabíja dušu, robí z človeka štvanca, ktorý nikde nenachádza pokoj a zmierenie. Závisť neodpúšťa úspech, neodpúšťa dobro, krásu, dokonca ani Božie požehanie a tak sa postupne stáva živnou pôdou depresie až nenávisti. Zo závisti sa rodia klebety, ohováračsťvá, nactiutŕhačstvá, prekliatia, ale zvady, či súdy o majetok...
 
Jej otrávené ovocie ničí život svojich obetí
 
Závisť je veľmi vážnym prečinom proti láske. Jej otrávené ovocie však uničí iba život svojich obetí, ale rovnako aj tých, ktorí závisť rozsievajú. V Knihe Genezis čítame, že Pán označil Kaina nezmazateľným znakom, Jeho skutok bratovraždy, ktorého príčinou bola práve závisť. Kain sa potom vzdialil od Pána a žil v krajine Nod. Takýto „ osud " postihne všetkých závistnikov.
 
| Nod v preklade znamená bezcieľne blúdenie a rovnako blúdia všetci, ktorí vo svojej duši zasiali závisť a nechali sa ňou unášať. Blúdia nepokojom, temnotou vlastnej zloby, ktorá im bez súcitu rozožiera vnútro, ako Idlna. Ich slová a skutky sú u Pána zapísané a vo svojich tvárach nesú nezmazateľný „znak". Ich životy rozvoniavajú tým, čo vykvitlo v ich srdciach.
 
Klo blúdi, kto sa vzdiali od Pána, nemôže v živote cítiť ovocie Jeho Ducha miesto pokoja, vyrovnanosti, radosti, upadá do depresií. Neustále hnilý myšlienkami o úžasnom živote iných, až svoj vlastný život prestá budovať. Závisť potom plodí nenávisť a od nenávisti je iba krok k vraždám, či sebevraždám, ktoré sú častým výsledkom depresívnych stavov. Z knihy Ježiš uzdravuje z depreseie - Mária Vicenová
 
Sv. Ján Vianney - Nie, neverím, že by existoval horší a strašnejší hriech, ako závisť - pretože býva často ukrytá a zahalená pod krásnym plášťom cnosti a priateľstva.Neexistuje hriech, ktorý by bolo ( pre faloš ) tak tak tažko rozpoznať ako tento.
 
Vnútorné pokánie je radikálne obrátenie k Bohu celým srdcom, rozchod s hriechom, odvrátenie od zla, spolu s odporom voči zlým činom, ktoré sme spáchali. Zároveň túžbu a predsavzatie zmeniť život s nádejou na Božie milosrdenstvo a dôverou v pomoc jeho milosti. Toto obrátenie srdca doprevádza bolesť a spásonosný smútok. Sv. Ján Zlatoústy hovorí:
 

O závisti 1 - Sv. Ján Vianney

Ách, drahí bratia, s akou horlivosťou sa treba starať, aby sa táto slepá vášeň nezakorenila v našom srdci! Lebo keď raz prenikne dušu, nie je ľahké ju odtiaľ odstrániť! Prekliata závisť, vedie zaťatú, vnútornú vojnu proti človeku, v ktorého duši sa liahne! 
 
Zlostní ľudia na všetko nájdu špinu a škvrnu; nikto sa neuchráni pred ich výčitkami, hoci by viedol najsvätejší život. Žiarlivci jed svojich jazykov rozlievajú všade; dokonca najdokonalejšie skutky a čnosti blížnych podrobia kritike a bezohľadnému hodnoteniu. V tomto ohľade pripomínajú jedovatých hadov, ktorí v najkrajších kvetoch zberajú jed, a byliny, ktoré slúžia na lieky, premieňajú vo svojom organizme na smrtonosný jed. 
 
Oni žiarlia, ako hovorí sv. Gregor Veľký, svojim bratom ich najšľachetnejšiu prednosť. Akoby samému Bohu robili výčitky, že nedoprial komusi druhému svoje dobrá. Prečo Židia tak tvrdošijne vystupovali proti Kristovi – svojmu najväčšiemu dobrodincovi? Prečo Ho chceli zhodiť zo skaly alebo ukameňovať? 
 
Kde je začiatok tohto ošklivého hriechu? V nebi, medzi vznešenými anjelmi, ktorí závideli slávu svojmu Stvoriteľovi. Pre týchto vzbúrených duchov, čiže diablov, Boh za trest stvoril peklo. Od padlých anjelov žiarlivosť prešla na zem a zapustila korene v raji.
 
V živote svätého Pafnucia čítame, že istý rehoľník, ktorý býval v tom istom kláštore ako svätec, závidel Pafnuciovi jeho čnosti a všeobecnú úctu. Rozhodol sa teda, že ho poníži pred bratmi. Keď bol v nedeľu sv. Pafnucius na sv. omši, tento sa potajomky zakradol do jeho cely a tam, do kôpky dreva, schoval svoju knižku. Potom išiel s inými bratmi do kostola a po ukončení modlitieb sa sťažoval predstavenému, že mu ukradli knižku.
 
 
Predstavený nedovolil žiadnemu z bratov, aby odišli z kostola a poslal troch starcov, aby prehľadali všetky cely. V cele Pafnucia skutočne medzi drevom našli knižku. Svätec sa neospravedlňoval, lebo aj tak by to k ničomu neviedlo; ešte by ho obvinili z klamstva.
 
Teda pokojne trpel, plakal, pokoroval sa a postil celé dva týždne. Nakoniec, Pán Boh, keď chcel ukázať nevinnosť svätca, ktorý pokojne znášal túto strašnú výčitku a poníženie, dopustil na závistlivého vinníka strašný trest.
 
Posadol ho totiž zlý duch a mučil ho tak strašne, že ten sa nakoniec priznal, že Boží trest dopadol na neho preto, že chcel predstaviť Pafnucia ako klamného svätuškára. Pafnucius pokojne a bez zlosti vtedy prišiel k posadnutému a prikázal zlému duchu, aby z neho vyšiel.
 
Stalo sa tak v prítomnosti všetkých rehoľných bratov, ktorí počuli, ako závistlivý rehoľník sa priznal k vine a boli svedkami nového triumfu sluhu Božieho, Pafnucia.
 
Sv. Ambróz hovorí, že na svete je veľmi veľa závistlivých ľudí, ktorým úspechy a milosti, ktoré Boh udeľuje iným, bijú do očí. Správne povedal Jób: Pošetilca ničí roztrpčenosť, blázna zasa žiarlivosť zabije (Jób, 5, 2).
 
Závistlivý človek nemá ani chvíle pokoja. Proti komu sa stavia táto jedovatá pena? Alebo proti nepriateľovi, alebo proti priateľovi, alebo nakoniec proti osobe, ktorá mu je ľahostajná 
 
Vidíte, bratia, ako veľmi sa treba báť tohto hriechu, z ktorého je tak ťažko povstať. A vtedy – po akých prostriedkoch treba siahnuť? 
 
Predovšetkým treba sa priznať k vine. eby som sa spýtal nejakého dieťaťa, ktoré sa už učí katechizmus, aká je opačná čnosť k závisti, odpovedalo by mi: „Láska k blížnemu a štedrosť voči chudobným“. Akí šťastní by boli ľudia, keby sa kresťansky milovali! Tešili by sa zo šťastia a úspechu blížneho, a sužovali by sa kvôli nešťastiu a porážke, ktoré blížneho stretávajú;
 
Ako je ťažko povstať z tohto hriechu, keď sa navlečie do duše! Vidíme, že hnev a závisť trvajú mesiace, roky, neraz celý život. Niekedy takíto ľudia predstierajú priateľstvo – ale v skutočnosti by najradšej nikdy nevideli svojho protivníka. Vyhýbajú sa mu, držia sa od neho ďaleko, radi počúvajú ohovárania, ktoré sa ho týkajú. A keď na neho narazia, otvorene hovoria: „Radšej by som ho nikdy nevidel, stretnutie s týmto človekom ma sužuje, nepáči sa mi spôsob jeho života“. 
 
Mýliš sa, priateľu! Závisť ťa zaslepuje, odstráň ju zo svojho srdca, a budeš mať rád protivníka a budeš s ním žiť tak isto, ako s inými ľuďmi. Ako príklad nenávisti a závisti môže poslúžiť faraón. 
 
Malomocenstvo spočíva v nákaze krvi a často spôsobuje smrť. Podobne závisť – ona je duchovným vredom, ktorý preniká človeka až do špiku kosti. Ťažko je teda vyliečiť človeka z tejto choroby. 
 
Sv. Bazil hovorí, že závistlivý človek je strašným netvorom, ktorý za dobro odpláca zlom. 
 
Tento hriech sťahuje do čoraz hlbšej priepasti, vzďaľuje od Boha, zaslepuje a zatvrdzuje čoraz viac – preto obrátenie závistlivého je každým dňom ťažšie.
 
 

O závisti  - Sv. Ján Vianney

 
(Na 18. nedeľu po Turíciach)
 
Keďže sme ľuďmi, máme byť voči sebe ľudskí, ovek, ktorý závidí, by chcel zničiť všetko dobré, uvidí na svojom blížnom. A pretože sme aj kres­ťanmi, musíme svojich bratov milovať láskou, ktorá nepozná hraníc. Človek, ktorý závidí, je veľmi vzdia­lený od všetkých týchto cností. Najradšej by videl Svojho brata na mizine. 
Každé znamenie Božej dob­roty voči jeho blížnemu ho preniká ako meč, ktorý mu trhá srdce a spôsobuje pomalú smrť. Keďže sme tci jedným telom, ktorého hlavou je Ježiš Kristus, usíme vo všetkom prejavovať jednotu, milosrden­stvo, lásku a horlivosť.
 
Aby sme sa robili navzájom šťastnými, mali by sme sa tešiť zo šťastia svojich bra­tov, ako hovorí svätý Pavol, a smútiť s nimi, keď ich ích postihne  nejaké nešťastie. Závistlivec, ktorý je na mí­le vzdialený od takýchto citov, neustále ubližuje svoj­mu susedovi ohováraním a osočovaním. 
Zdalo by sa, Že po tom všetkom nájde úľavu a zmierni to trochu jeho nevrlosť. Nie je to však tak. p Bohužiaľ, ešte sme nepovedali všetko. Táto obáva­ná neresť zvrháva z trónov kráľov cisárov.
 
Prečo sú medzi týchto kráľov, cisárov a ľudí, ktorí zastávajú  významné funkcie, niektorí nakoniec vyhnaní, iní otrávení, ďalší prebodnutí dýkou? Len preto, aby druhí ohli vládnuť na ich mieste. Nie je to ani chlieb, ani víno, ani bývanie, ktoré by chýbali pôvodcom týchto zločinov. To určite nie. Je to závisť, ktorá ich zožiera
 
Je to závisť, ktorá ich zožiera
 
Skúste si predstaviť obchodníka, ktorý by chcel získať všetkých zákazníkov a druhým nedopraje nič. Ak niekto prestane k nemu chodiť a odíde do iného obchodu, vynasnaží sa čo najviac ohovoriť obchodníka aj jeho tovar.
 
Využije všetky možné prostriedky,  aby zničil jeho povesť. Rozchýri, že obchodníkov tovar nie je taký kvalitný ako jeho, alebo že ho zle váži.
 
Všimnite si aj diabolskú ľstivosť tohto závistlivca »
 
„Netreba to hovoriť ostatným," dodá z obavy, že by  mu spôsobil škodu, „mrzelo by ma to. Hovorím to len to len vám, aby ste sa nedali oklamať." Alebo sa pozrime na istého robotníka. Keď ide druhý pracovať do domu, kam zvyčajne chodieva on, urazí sa. Urobí všetko možné, aby ho očiernil a aby ho už nikde neprijali.
 
Pozrite sa na otca rodiny, ako sa rozhnevá, keď sa ' jeho susedovi darí lepšie ako jemu, keď mu idú ob­chody, keď sa na jeho poliach urodí viac...
 
No beda!
 
No beda! Táto neresť sa objavuje aj medzi tými, u ktorých by sa nemala vyskytovať.
 
A to u ľudí, ktorí praktizujú svoju vieru. Sledujú, kto ako dlho zostane v spovednici, ako sa správa, keď sa modlí k Bohu. Vyhľadávajú jeho chyby aby ho zhodili, zabili, hovoria o ňom a hrešia ho.
 
Myslia si, že všetky modlitby a dobré skutky aj tak robí len preto, aby sa predvádzal, a všetko je obyčajná pretvárka. Je im zbytočné opakovať, že skutky blížneho sa týkajú len jeho samého. Hnevajú sa a cítia sa urazení, keď sa druhí správajú lepšie ako oni.
 
Povedali sme, že táto vášeň má malicherného ducha. Nikto si neprizná, že ju má, nikto nechce veriť, že by ho prepadla. Snaží sa ju prehlušiť rôzny­mi výhovorkami, aby ju pred druhými ukryl. Ak sa v prítomnosti závistlivca hovorí o niekom v dobrom, zostane ticho, no v srdci ho to trápi.
 
Keď musí odpovedať, tak odpovie veľmi chladne. V závistlivom človeku niet lásky. Svätý Pavol nám káže, aby sme sa radovali, keď sa nášmu blížnemu darí. Mali by sme sa tým riadiť v praktizovaní kresťanskej lásky voči blížnym. Ale city závistlivca sú úplne iné.
 
Nie, neverím, že by existoval horší a strašnejší hriech, ako závisť POROVNAJ .......... pretože býva často ukrytá a zahalená pod rásnym plášťom cnosti a priateľstva. Neexistuje hriech, ktorý by bolo ( pre falošnosť ) tak tak tažko rozpoznať ako tento.
 
 Kliatby a zlorečenie
 
 
Povedzme si o nej viac: je ako lev, ktorému predstierame, že mu dávame náhubok, alebo ako had trochu pokrytý lís­tím, ktorý vás uštipne tak, že si to ani nevšimnete. Je to známy mor, ktorý neušetri nikoho Ako sa teda zbaviť tejto neresti, keď si svoju vinu neuvedomujeme? Som si istý, že by sa spomedzi tisícok závistlivcov nenašiel ani jeden, ktorý by uveril, že k nim patrí.
 
Neexistuje hriech, ktorý by bolo tak tak fažko rozpoznať ako tento
 
Zamyslite sa však teraz sami nad sebou: keby ste ho spoznali, snažili by ste sa ho zbaviť? Aby sa vám í podarilo spoznať ho, potrebujete prosiť o svetlo Ducha Svätého. Len on vám dá túto milosť. Aj keby sa vám dotkol tohto hriechu prstom, nechceli by ste si ho pripustiť.
 
Vždy by ste si našli niečo, čo by vás presved­čilo, že ste sa nemýlili vo svojom myslení a konaní. Viete, čo by vám ešte mohlo pomôcť spoznať stav svo­jej duše a objaviť ten nešťastný hriech, ktorý sa ukrýva v tajných záhyboch vášho srdca? Pokora. Kým pýcha vám ho ukrýva, pokora vám ho odhaľuje.
 
(Na 18. nedeľu po Turíciach)
 

Pápež František: Pozor na žiarlivosť a závisť

 
Vatikán 23. januára 2014 – Kresťania majú zatvárať dvere pred žiarlivosťou, závisťou a ohováraním, ktoré rozdeľujú a ničia naše komunity. K tomuto nás v šiestom dni týždňa modlitieb za jednotu kresťanov nabáda pápež František v homílii rannej svätej omše, ktorú slávil v Dome sv. Marty. Vyšiel z prvého čítania dňa (1Sam 18, 6-9; 19, 1-7), ktoré hovorí o víťazstve Izraelitov nad Filištíncami vďaka odvahe mladého Dávida. 
 
Radosť z víťazstva sa čoskoro mení na smútok a žiarlivosť kráľa Saula, keď vidí ženy, ktoré chvália Dávida, že zabil Goliáša. Takže veľká výhra – poznamenal Svätý Otec – začína byť porážkou v kráľovom srdci, do ktorého sa zavŕtal, ako sa to stalo v prípade Kaina, „červ žiarlivosti a závisti“. A rovnako ako u Kaina a Ábela, kráľ sa rozhodne Dávida zabiť. „To spôsobuje žiarlivosť v našich srdciach, vzbudzuje zlú úzkosť, ktorá neznáša, že brat alebo sestra má niečo, čo ja nemám.“ Saul „namiesto toho, aby rovnako ako izraelské ženy chválil Boha za toto víťazstvo, sa radšej utiahol do seba, ľutoval sám seba“ a „nechal kvasiť svoje pocity v šťave horkosti“.
 
„Žiarlivosť vedie k vražde. Závisť vedie k vražde. Boli to práve tieto dvere, dvere závisti, cez ktoré diabol vstúpil do sveta. Biblia hovorí: «Pre závisť diabla prišlo do sveta zlo.» Žiarlivosť a závisť otvárajú dvere všetkým zlým veciam a tiež rozdeľujú komunity. Keď kresťanská komunita alebo niektorí jej členovia trpia závisťou a žiarlivosťou, skončí v rozdelení – jedni proti druhým. A to je silný jed. Je to jed, ktorý nájdeme na prvej stránke Biblie u Kaina.“
 
V srdci človeka, keď je zasiahnuté žiarlivosťou a závisťou, dochádza k dvom veciam: k zatrpknutosti a k ohováraniu.
 
„Závistlivý človek, človek žiarlivý, je zatrpknutý: nemôže spievať, nemôže chváliť, nevie, čo je radosť, vždy sa pozerá na to, ‚čo ten má, a ja nemám‘. A to vedie k zatrpknutosti, horkosti, ktorá sa šíri po celej komunite. Títo ľudia sú rozsievačmi horkosti. A druhým postojom, ktorý prináša žiarlivosť a závisť, je ohováranie. Pretože netoleruje, že tamten niečo má, riešením je ponížiť toho druhého, aby som ja bol trochu povýšený. Nástrojom na to je ohováranie. Skúmajte a uvidíte, že v pozadí ohovárania je vždy žiarlivosť a závisť. A ohováranie rozdeľuje komunitu, rozbíja komunitu. Sú to zbrane diabla.“
 
„Koľko krásnych kresťanských komunít“ – pokračoval Svätý Otec – dobre napredovalo, ale potom do jedného z ich členov vošiel červ žiarlivosti a závisti, s tým smútok, neľúbosť srdca a ohováranie. „Osoba, ktorá je pod vplyvom závisti a žiarlivosti, zabíja“, ako hovorí apoštol Ján: „Každý, kto nenávidí svojho brata, je vrah.“ Závisť a žiarlivosť začne nenávidieť brata. 
 
Svätý Otec uzavrel dnešnú homíliu slovami: „Dnes v tejto svätej omši sa modlime za naše kresťanské komunity, aby to semienko žiarlivosti nebolo medzi nás zasiate, aby v našom srdci, v srdci našich komunít nezaujala miesto závisť, aby sme tak mohli napredovať a chváliť Pána, chváliť Pána s radosťou. Je to veľká milosť, milosť neupadnúť do smútku, do rozčuľovania sa, do žiarlivosti a závisti.“ -jk-
 
--------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
Nie každý pocit viny je výrazom pravej lútosti nad hriechmi a otvorením sa Božiemu milosrdenstvu. V Evanjeliu nachádzame dva druhy lútosti: Judášovu a Petrovu lútost. Je to pýcha, ktorá spôsobuje, že človek radšej zahynie, než by sa sklonil pred Bohom a prosil ho o milosrdenstvo.
 

 Petrova a Judášova lútosť

-------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
 
Môj hriech sa však nedá zrušiť ani tak, že ho vyvážiím dobrím, správaním. Priznanie viny, vyznanie hriechov sa podobá aj vyjdeniu z väzenia, z väzenia svojej pýchy.
 

Poprosiť o odpustenie

 
 Nesmierne ma udivuje, ako je možné tak veľmi závidieť - Sv. Faustína
Sv. Augustín
Odkiaľ pochádzo zlo ? Brány zla - Páter Leo Jablonský - exorcista
O pravej ľútosti - Sv. Ján Vianney
Hriech, ako základná príčina depresie
Ovocím Ducha Svätého je dobrota
 Poprosiť o odpustenie
Odkiaľ pochádzo zlo ? Brány zla - Páter Leo Jablonský - exorcista
prekliatie a zlorečenie
 
Ako to bolo ? Kain zo závisti zabije svojho nevinného brata
 
Kain zamietol príležitosť polepšiť sa a rúti sa do záhuby. Hriech rodí hriech - Zo závisti zabije svojho nevinného brata. Ábel, nevinná obeta, je predobrazom Ježišovej smrti. – Aj po hriechu vraždy Pán blíži sa s výčitkou ku Kainovi. Kain sa nechce k hriechu priznať. Napokon uzná svoj hriech, lež ani teraz neprosí o odpustenie, zdá sa, že si ide zúfať: "ktokoľvek ma nájde, zabije ma" a "môj zločin je väčší, než aby mi bol odpustený". Bratovrah sa bojí svojho zavraždenia, myslí si, že niekto bude pomstiť Ábela. Ale Boh aj tu trest ponecháva len sebe.)
 
Pokračovanie - Kniha Genezis - Gn 4,1 – 5,32
 
 Porovnaj - Príčinou utrpenia sú duše, ktoré sa riadia iba vlastnou vôlou. Čím je cesta k Bohu temnejšia, tým je bespečnejšia, Zlím temnotám sa vyhne iba ten, kto hľadá jedine Boha ( Božiu vôlu ). Svätý Ján z Kríža ) Keď nebude vlastnej vôľe « nebude pekla ! -Svätý Alfonz de Liguori : biskup a učiteľ cirkvi
 
 MODLITBA MARGITA ALACOQUE
 
 Lucifer sa vtedy zamotal do neusporiadanej sebalásky
Nesmierne ma udivuje, ako je možné tak veľmi závidieť - Sv. Faustína
O Božej vôli - Pán Ježiš svätej Faustíne
O Božej vôli - Proroctví a Zjevení Svaté Brigity Švédské
O žiarlivosti ( závisti )
O žiarlivosti ( závisti ) PDF
Narcizmus - Očami viery, vedy a kultúry: Patologické dôsledky porúch vo vývine
O pravej ľútosti
Petrova a Judášova lútosť
V každej zlej myšlienke je prítomná sila jedného alebo viacerých zlých duchov
Kliatby a zlorečenie
Lakomstvo
Klamstvo
Hriechy proti láske k blížnemu
Česť a dobré meno blížneho
Hojenie zranených vzťahov
HNEV - čnosť alebo neresť ?
O pravej ľútosti
Pokánie = Zmeniť zmýšľanie ! Sv. Augustín
Žiarlivosť a jej dosť
 
Je nutné rozlišovať medzi normálnou a chorobnou žiarlivosťou. Žiarlivosť môže byť normálna alebo patologická. Normálna žiarlivosť sa občas vyskytne v každom vzťahu. Keď si to ľudia vysvetlia, môže to dokonca ich vzťah posilniť.
 
U žiarlivca do popredia vystupuje egocentrizmus, narcizmus, urazená samoľúbosť, ponížená hrdosť, sklamanie, komplex menejcennosti, trpký žiaľ, túžba triumfovať a pokoriť neraz iba domnelo neverného partnera, pocit nezaslúženej krivdy, nespravodlivosti, nezodpovednosti a veľkej zlosti.
 
Svoju veľkú úlohu tu hrá domýšľavosť, nadutosť, pýcha, po-dozrievavosť, nedôvera až paranoia, absencia nadhľadu. Človek se stáva žiarlivým, keď nie je schopný vyrovnať sa so situáciami, ktoré nemá pod kontrolou.
 
Žiarlivci sa správajú ako rozmaznané deti - spôsobom krajne a vrcholne odsúdeniahodným
deti si plačom vynucujú svoje potreby a pozornosť
dieťa zamieňa fantáziu za skutočnosť, namýšlanie 
 
Je dobré vedieť, že človek vyrovnaný, zrelý, nezaťažený ani podozievavosťou, ani nafúkanosťou, harmonicky vyrovnanou nie je zdivočenej žiarlivosti schopný. Žiarlivci držia svojich partnerov ako v zajatí. Vyžadujú, aby sa riadili ich rozvrhom. Musia tu byť len pre nich, sotva smú vyjsť z domu, argumentujúc o práve na ich bezvýhradnú oddanosť. Svojho partnera obmedzujú, zvierajú, najradšej by ho zavreli do klietky, aby ho mali úplne pre seba.
 
Chce toho druhého držať v šachu a prestáva sa kontrolovať.
 
Takáto až diabolská Žiarlivosť je zmesou strachu z prehry, zlosti, závisti, zúfalstva a chorobného kolísania nálad. Prirodzená Žiarlivosť je prejavom lásky, ktorá má svoje hranice.
 
Nečakane a diktátorsky kontrolujú, sliedia, privlastňujú si druhého, obviňujú, zúria, prepadávajú hystérii, vyhrážajú sa, robia scény a plačú. Dokážu byť slovne a neskôr aj fyzicky agresívni.
 
Hľadajú spôsob, ako ublížiť a pokoriť toho, koho predtým tak veľmi milovali alebo chcú chorobne získať. A po poslednej príslovečnej kvapke kujú dômyselnú pomstu.
 
Veď kto nie je bezvýhradne oddaný, zaslúži si trest. Žiarlivosť bez možnosti pomsty na nevinných v srdci páli a v srdci hrdom páli neznesiteľne. Žiarlivosť, temná sestra lásky, ako sa jej niekedy hovorí, tiež býva príčinou vrážd, samovrážd a strašnej nenávisti.
 
Za pocit žiarlivosti nemôže žiarlivý človek viniť druhého, len sám seba. Ak bude zo svojich pocitov obviňovať druhého, nič sa tým nevyrieši. Zmena môže nastať len vtedy, ak prijme svoju žiarlivosť ako niečo, za čo je sám zodpovedný.
 
O chorobnej žiarlivosti sa hovorí vtedy, keď manželský partner žiarli bez zjavnej príčiny. Vtedy sa znásobujú predstavy žiarlivca, ktorý kontroluje a týra manželku svojimi nekonečnými obavami. Aj keď sa manželka snaží o vysvetlenie, nič ho nedokáže presvedčiť o tom, že nejestvuje dôvod na žiarlivosť. ....viac ...
 
Vtedy je nutná návšteva psychológa, t. j. Ježiša Krista kde lieči dušu sám Boh
On zvolí adekvátnu liečbu duše ... to znamená:
svätá spoveď  Ako sa spovedať ?
chrániť sa hriechu, úprimná ľutosť nad hriechmi -  O pravej ľútosti
častá spoveď a sv. príjimanie Božieho tela
dôvera v Božiu pomoc a jeho milosrdenstvo
Čítanie svätého písma - BIBLIA, čitať a nasledovať životy svätých
modlitba sv. ruženca, litánie atď.
odovzdať a zasvätiť sa pod ochranu Panny Márie
Svätá Faustína
 

Nesmierne ma udivuje, ako je možné tak veľmi závidieť

Keď som v ten istý večer vošla na chvíľu do kaplnky, aby som sa poďakovala Bohu za všetky milosti, ktoré mi udelil v tomto dome, zrazu sa ma zmocnila Božia prítomnosť. Cítim sa ako dieťa v rukách najlepšieho otca. Počula som slová: „Neboj sa ničoho, ja som vždy s tebou." Jeho láska ma prenikla skrz naskrz, cítim, že vstupujem do takej dôvernej blízkosti s ním, že to nedokážem vyjadriť slovami. Vtom som uzrela pri sebe jedného zo siedmich duchov tak ako predtým - rozžiareného, plného svetla. Stále som ho videla pri sebe, keď som cestovala vlakom, videla som. Videla som, ako na každom kostole,okolo ktorého sme prechádzali, stál anjel.
 
Avšak v bledšom svetle od tohto ducha, ktorý ma sprevádzal na ceste. A každý z duchov, ktorí strážili svätyňu, sa ukláňal tomu duchu, ktorý bol pri mne. Keď som vstúpila do brány vo Varšave, tento duch zmizol.
 
Ďakovala som Bohu za jeho dobrotu, že nám dáva anjelov za sprievodcov. Ach, ako málo sa ľudia nad tým zamýšľajú, že vždy majú pri sebe takého spo­ločníka a zároveň svedka všetkého. Hriešnici, pamätajte, že máte svedka svojich skutkov. Ó, Ježišu môj, každý rozum prevyšuje Tvoja dobrota a Tvoje milosrdenstvo nevyčerpá nikto. Len pre tú dušu je zatratenie, ktorá sa chce zatratiť. Kto túži po spáse, pre toho je nevyčerpateľné more Pánovho milosrdenstva. Ako sa môže do malej nádoby zmestiť nepreniknuteľné more ? Keď som sa lúčila so sestrami a už som mala odcestovať, jedna z nich ma veľmi odprosovala, že mi tak málo pomáhala pri povinnostiach, a nielenže mi nepomáhala, ale vždy sa mi snažila prácu sťažovať.
 
Ale ja som ju v duši pokladala za veľkú dobrodejku, lebo ma vycvičila v trpezlivosti. Cvičila ma do takého stupňa, až jedna zo starších sestier povedala, že sestra Faustína je alebo hlúpa, alebo svätá, lebo naozaj priemerný človek by nezniesol, aby mu niekto robil takto stále napriek. Jasom však vždy pristupovala k nej so žičlivosťou. Táto sestra sa tak snažila sťažovať mi prácu, že napriek mojej námahe sa jej neraz podarilo pokaziť niečo z toho, čo bolo dobre urobené. Sama mi to pri lúčení priznala a veľmi ma odprosovala. Nechcela som vstupovať do jej úmys­lov, ale brala som to ako Božiu skúšku.
 
Nesmierne ma udivuje, ako je možné tak veľmi závidieť. Ja keď vidím u niekoho nejaké dobro, teším sa z toho, ako by som ho sama vlastni­la. Radosť druhých je mojou radosťou a utrpenie druhých je mojím utrpením, veď inak by som nesmela prebývať s Pánom Ježišom. Ježišov duch je vždy jednoduchý, láskavý, úprimný a všetka zlosť, závisť, nežič­livosť, zakrývaná úsmevom dobroprajnosti, je inteligentným diablikom. Prísne slovo, ktoré však plynie z úprimnej lásky, nezraňuje srdce.
 
22. III. 1936 634
Keď som pricestovala do Varšavy, vošla som na chvíľu do malej kaplnky, aby som sa poďakovala Pánovi za šťastnú cestu. Prosila som ho o pomoc a milosť vo všetkom, čo ma tu čaká. Poddávam sa vo všet­kom jeho sv. vôli. Počula som: „Neboj sa ničoho, všetky ťažkosti poslúžia na to, aby sa uskutočnila moja vôľa."25. III. 1936 635
 

+ Ježiš mi dal poznať, ako všetko závisí od jeho vôle.

Dal mi hlboký pokoj ohľadne celého diela. „Počúvaj, dcéra moja, hoci sú všetky diela, ktoré vznikajú z mojej vôle, vystavené väčším ťažkostiam, predsa rozmýšľaj, či boli niektoré z nich vystavené väčším ťažkostiam ako moje bezprostredné dielo - dielo vykúpenia. Nesmieš si príliš pripúšťať k srdcu protivenstva.
 
Svet nieje taký silný, ako sa zdá, jeho moc (diabla) je veľmi obmedzená. Vedz o tom, dcéra moja, že ak je duša naplnená žiarou mojej čistej lásky, vtedy všetky ťažkosti unikajú ako hmla pod lúčom slnka, boja sa takej duše zachytiť, a všetci protivníci sa boja si s ňou začínať, lebo cítia, že táto duša je silnejšia ako celý svet...
 
Dcéra moja, rob v celom diele milosrdenstva toľko, koľko ti poslušnosť dovoľuje, ale moje najmenšie želanie jasne predlož spovedníkovi a čo on roz­hodne, od toho sa už nesmieš odkloniť, ale všetko verne spln, inak by som nemal v tebe zaľúbenie..."
25. III. 1938 - Pokračovanie - sv. Faustina
 
POROVNAJ - Lucifer sa závisťou vtedy zamotal do neusporiadanej sebalásky - Vízie mystičky ctihodnej Márie Ježišovej z Agredy Pád anjelov a prenasledovanie ľudstva satanom
 
Modlitba zasvätenia nepoškvrnenému Srdcu Panny Mári
 
Zasväcujúca modlitba Nepoškvrnenému Máriinmu Srdcu
 
Panna Mária, zasväcujem sa ti pre víťazstvo tvojho Nepoškvrneného Srdca. Som celý tvoj a všetko, čo mám, ti obetujem, môj najmilší Ježišu, prostredníctvom Nepoškvrneného Srdca Panny Márie, našej najmilšej Matky.
 
Dobrá Matka, príjmi ma takého, aký som, a urob ma takým, akého ty ma chceš mať. Mária, Matka moja, zasväcujem sa tvojmu Nepoškvrnenému Srdcu v živote i v smrti, aby ma chránilo od každej záhuby tela i duše.
 
Viem, Matka, že tých, ktorých ochraňuješ, sú v bezpečí a preto sa odovzdávam tvojmu Srdcu s úplnou dôverou pre čas i pre večnosť. Amen.
 
Zasväcujúca modlitba Ježišovmu Srdcu
 
Svätý Ján Mária Vianney
 
Sv. J. Vianney hovorí: malomocenstvo závisti a žiarlivosti spočíva v nákaze krvi a často spôsobuje smrť. Podobne závisť – ona je duchovným vredom, ktorý preniká človeka až do špiku kosti. Ťažko je teda vyliečiť človeka z tejto choroby. Závisť každý hriech opľúva svojím jedom dokonca najlepšie skutky.
 
František z Assisi - zlý duch dokáže napodobniť všetky dobré skutky, ktoré navonok robíme, čo sa však týka pokory a poslušnosti , tam je úplne porazený
 
Niekedy takíto závistliví ľudia nábožné predstierajú priateľstvo – ale v skutočnosti by najradšej nikdy nevideli svojho protivníka. každý hriech zaslepuje človeka. Svätý Vianney hovorí že nič neobklopuje takou hustou hmlou a prepúšťa do duše tak málo svetla, ako to robí závis
 
O závisti - Svätý Vianney
Hriechy proti láske k blížnemu
Láskou proti závisti - Anton Hlinka
 
Závisť sa od samého začiatku kresťanskej éry pokladala za mravný nedostatok, hriech, ba viac, už od štvrtého storočia za jeden zo siedmich, resp. ôsmich hlavných hriechov. Sv. Gregor Veľký ich v 7. storočí takto definoval: pýcha, závisť, hnev, lakomstvo, nečistota, obžerstvo a (nábožensko-mravná) lenivosť. Tento veľký teológ vidí v nich priame následky dedičného hriechu, ktorý vniesol neporiadok do ľudskej osobnosti. Rozum sa zatemnil a vôľa sa naklonila k zlému, čiže rozum stráca prvenstvo a vôľa nesleduje poznanú pravdu a dobro.
 
Spomenuté hriechy sa kvalifikujú ako hriechy hlavné, ako pramene ďalších hriechov. Ich závažnosť je tým väčšia, čím dôkladnejšie sa uváži, že sa pre svoju zakorenenosť v už spomenutej živočíšnej inštinktívnosti nebadane vyvíjajú v nerestné zvyky a mravnosť ničiace vášne. viac
 
František tu varuje pred pohoršovaním sa; aby nikoho nezviedla zloba druhého: všetci bratia, tak ministri a služobníci, ako i ostatní, nech si dávajú pozor, aby pre hriech iného alebo pre zlý príklad neboli rozrušení ani sa nehnevali, lebo diabol chce previnením 
jedného pokaziť mnohých ... (→ Nreg 5,7)
 
Len závisť a úklady chodia po svete
 
Napomenutia (→ 11,2), že jestvuje aj „hnev z lásky“, ktorý je vlastne úsilím zadosťučiniť, aby sa napravili chyby a zachovalo dobro spravodlivosti“ (→ KKC 2302); zameriava sa na predovšetkým na zlo, ktoré sa koná, nie na toho, kto zlo koná . Príkladom takej situácie je udalosť vyhnania predavačov a peňazomencov z chrámu Pánom Ježišom Kristom. Je napísané: „Strávi ma horlivosť za tvoj dom“ (→ Jn 3,17)Sv.František z Assisi
 
ZÁVISŤ JE ZAKUKLENÁ NENÁVIST - Sv. Tomáš to prirovnáva k tichej nevyjadrenej zmluve z diablom → viac
 
motívom priania zla niekomu je zvyčajne závisť alebo nenávisť. Závisť a nenávisť viac škodí tomu, kto ju má, ako tomu, proti komu je namierená. Smaozrejme, môže ľahko byť priestorom pôsobenia diabla.
tak´osoby sú nositeľmizla, a prenáščaj´ho na iných. často o tom ani nemusia vedieť/ že to spôsobujú) Ale nepôsobia na všetkých,len na tých, ktorí sú citliví alebo psichycky slabí. Od takých ľudí sa treba oddeliť.
 
Závist nepozná oddych - Kto začne z hriechom, neostane pri jednom: POMSTA, LAKOMSTVO, KRIVE SVEDECTVA A IM PODOBNE... taky neobsiahnu nebo nikdy. Závisť spočívajúca v túžbe po niečom, čo má niekto iný, a v snahe získať predmet tejto túžby, niekedy i za cenu zavrhnutiahodných činov.
 
Najväčšmi odsudzujú blížnych za tie poklesky, ktoré sa im závidia.. Opakom závisti je dobroprajnosť.→ pokračovanie sv. Vianney
 
Závisťou diabla však prišla na svet smrť. (Múd 2, 24)
 
PRIKLADY - Ak nebudú premáhať závisť srdca, upadnú do otvorenej priepasti pekla neprávosti skutkov; ako Kain. „závisťou sa priťahujú všetky hriechy, náruživosť závisťi je však ako hnis, čo sa vŕta do kostí. Sv. Gregor Veľký → (Prís 14, 30 ) → Aj Sv. Katarína Sienská - stretala sa aj s nenávisťou a závisťou. Neraz sa sv.Kataríne odplatili nevďačnosťou a urážkami práve tí, ktorým preukázala najviac dobrodenia.
 
viac → Závisť je „prešľapom“ proti pokore*, lebo sa neznáša, že ktosi je „väčší.→ svätý František → viac a zo závisti spôsobuje ich pád do smrti → viac
 
Sv.Irenej: Eva sa dala zviesť slovom padlého anjela, aby unikla Bohu a porušila Božie slovo.
 
A skutky tela sú zjavné; nepriateľstvá, sváry, hnevy,rozkoly, závisť, smilstvo a im podobné. → viac Istý človek bol trápený veľkou závisťou. Tak veľmi nenávidel svojho nepriateľa, že ukradomky mu namiešal do nápoja jed svätému Benediktovi → viac
 
Svätý Ján Zlatoústy: Lakomstvo rodí závisť, bezbožnosť ( i faloš. kresťan - 2Tim3 -  budú mať výzor nábožnosti, ale jej silu budú popierať. A týchto sa chráň! ) = sklon k falošnej prísahe → viac
 
Ak nebudú premáhať závisť srdca, upadnú do otvorenej priepasti pekla sv. Gregor Veľký -------- ale len závisť a úklady chodia po svete. sv Jan Nepomucký
 
 
Sv. Tomáš to prirovnáva k tichej nevyjadrenej zmluve z diablom → viac Závist nepozná oddych
 
Svätý Gregor Veľký napísal: ~ Pôstom sa majú zničiť hriechy, nie telo, pocitov, ako sú hnev, horkosť, smútok, závisť. Je horšie nenávidieť spravodlivosť než ju nečiniť.
 
Modlitba proti urieknutiu, závisti, neprajnosti a záškodníctvu - → viac
 
Závisť a pýcha, sú ako brat a sestra, vždy si budú rozumieť - Hyena je ťahaná iba tam kde cíti zápach zdochlini. Závisť je hyena a Pýcha je zdochlina. Navzajom sa požierajú a ani o tom nevidia alebo sôr nechcú vedieť. Pýšní a závistníci a všestci čo hrešia vyhľadávajú podobních sebe. Klamár lakomca, závistník vraha, atď.
 
LEBO SVETLO VYHĽADÁVA SVETLO A TMA IBA TMU !Keď nemôžu nájsť pokoj, blúdia po pustatinách ( vyhľadávajú podobních sebe ) majú hlad po pokoji ale ho nenachádzajú .Kryjú si chrbaty pod zamienku porozumenia i nábožnosťi . Ale v skutočnosti sa požierajú a aj tých kto ích počúva. ( slabé duše vo viere, uvedomeli kresťan ducha svätého , tento satanov klam rázne odhali a napomenie)
 
Závisť je zakuklená Nenávisť. kde je pomsta,kde sa odvijajú všetky hriechy. Opakom závisti je dobroprajnosť
 
Dcéry závisti - ohováranie, osočovanie, jasot pri protivenstvách, trápenie v úspechoch, nenávisť. (sv.TA II/II q.36 a.4)
 
Dcéra závisti je ohovárka. Ľudia poznajú zriedkakedy svoje vlastné šťastie, ale šťastie iných im neujde nikdy.
Závisťou diablovou prišla smrť na zemský kraj. (sv.Gregor Veľký)
Závisťou diabla však prišla na svet smrť. (Múd 2,24)Jediné, čo nevzbudzuje závisť, je posledné miesto. (sv.Terezka)
 
 
Úspech je niečo, čo ti priatelia nikdy neodpustia .Znášať úspechy a šťastie druhých nedokáže každý.
Zo závisti vzniká nenávisť. (sv.Gregor Veľký)
Najväčšia závisť je závidenie bratovej milosti. (sv.TA II/II q.36 a.4)
 
Vy sa vsak majte na pozore - Vydajú vás súdom, udajú vás, budú vás bit v synagógach a pre mna budete stát pred vladármi a králmi, aby ste im vydali svedectvo. Všetci vás budú nenávidieť pre moje meno ( pre pravdu ). Ale kto vytrvá do konca, bude spasený.“ (Mk 13,9–13).
 
Ale ak vás vedie Duch, nie ste pod zákonom. A skutky tela sú zjavné: je to smilstvo, nečistota, chlipnosť, modloslužba, čary, nepriateľstvá, sváry, žiarlivosť, hnevy, zvady, rozbroje, rozkoly, závisť, opilstvo, hýrenie a im podobné.
 
Ak žijeme v Duchu, podľa Ducha (Boha ) aj konajme - O tomto vám vopred hovorím, ako som už povedal, že tí, čo robia takéto veci, nedosiahnu Božie kráľovstvo. Ale ovocie Ducha je láska, ( radosť vo svedomí ) pokoj, zhovievavosť, láskavosť, dobrota, vernosť, miernosť, zdržanlivosť.
 
3 možnosťi
 
Cesta lásky - sv. Alfonz
 
  Daj mi niekoho čo miluje, a pochopí čo hovorím. Svätý Augustín  
 

SVATY FRANTISEK Z ASSISI

 
Žiarlivosť, závisť a pomsta, opľúva svojím jedom dokonca najlepšie skutky. 
 
U diablov sú vlastne iba dva hriechy - pýcha so závisťou. (sv.Tomas I q.58 a.2) Sv. Bazil hovorí, že závistlivý človek je strašným netvorom, ktorý za dobro odpláca zlom. 
 
ZAVIST JE OBALENA NENÁVIST- sú ako brat a sestra, vždy si budú rozumieť. Kto začne z hriechom, neostane pri jednom: POMSTA, LAKOMSTVO,KRIVE SVEDECTVA A IM PODOBNE... taky neobsiahnu nebo nikdy Svätý Bernard 
 
Niekedy takíto ľudia predstierajú priateľstvo – ale v skutočnosti by najradšej nikdy nevideli svojho protivníka. každý hriech zaslepuje človeka. Ale zriedka ktorý ho obklopuje takou hustou hmlou a prepúšťa do duše tak málo svetla, ako to robí závisť.
 
 
O hriechu závisti, ktorého sa vystríhajme 
Apoštol hovorí: »Len pod vplyvom Ducha svätého môže niekto povedať: „Ježíš je Pán“ (1 Kor 12,3); a » nikto nerobí dobre, veru, celkom nik« (Rim 3,12). Kto teda závidí svojmu bratovi dobro, ktoré v ňom Pán hovorí a činí, dopúšťa sa hriechu rúhania, pretože závidí Najvyššiemu samému, ktorý hovorí a činí všetko dobro. Závisť je „prešľapom“ proti pokore*, lebo sa neznáša, že ktosi je „väčší“ i proti chudobe, lebo ide o žiadostivosť mať to, čo má iný spojenú s neprajnosťou inému; čiže „prešľapom“ proti čnostiam,ktoré zvlášť ležali svätému Františkovi na srdci, lebo tvoria základ povolania byť menšími ... keď totiž do regule napísal: „(bratia) majú byť menší“, vysvetľoval to takto: „ chcem, aby sa toto (naše) bratstvo nazývalo rádom Menších bratov.“ a ako skutočne menší, podriadení všetkým, vždy hľadali pre seba obyčajnú prácu a málo hodnotenú službu ... tak chcel stavať na istej pôde pravej pokory ... duchovnú stavbu čností (→ 2Cel CEL 38
 
Závisť je, dalo by sa povedať, predhistorickým hriechom; je hriechom samého diabla – satana, otca lži a 
vraha ľudí od počiatku (→ Jn 8,44) lebo závisťou diabla prišla na svet smrť (→ Mudr 2,24). Zlý duch dokáže 
napodobniť všetky dobré skutky, ktoré navonok robíme, čo sa však týka lásky a pokory, tam je úplne porazený 
(→ Vita sanctae Melaniae, 43) ... 
Svätý František na „dobro, ktoré Pán hovorí a koná skrze bratov“ odpovedá 
úprimnou radosťou: „ ... keď sa k nemu dostala duchovná vôňa (svätosti) jeho bratov 
(žijúcich v pustovni v Španielsku), bol vo vytržení v Boha a v duchu jasal ... a bol rozochvený 
radosťou. Zajasal v chválospev, akoby jeho jedinou slávou bolo počuť o svojich bratoch 
dobré: „Vďaky ti vzdávam, Pane, ktorý svojich chudobných posväcuješ a vedieš a ktorý si ma 
potešil takou správou o mojich bratoch! Žehnaj tým bratom svojím najvyšším požehnaním 
a zvláštnou milosťou posväcuj všetkých, ktorí svoje sľuby plnia a sú svojmu Rádu na česť.“ 
(→ 2Cel 178) 
 
Svätý František tu varuje pred pohoršovaním sa; aby nikoho nezviedla zloba druhého: ... 
všetci bratia, tak ministri a služobníci, ako i ostatní, nech si dávajú pozor, aby pre hriech 
iného alebo pre zlý príklad neboli rozrušení ani sa nehnevali, lebo diabol chce previnením 
jedného pokaziť mnohých ... (→ Nreg 5,7) 
-------------------------------------------------------------------- 
Znepokojovanie sa a rozčuľovanie sa „nie z lásky“ je hromadením si viny (→ 11,2) ... je 
vášňou, ktorá má formu hnevu a ľudským vzpieraním sa zlu (→ KKC 1765), že človek nemá 
situáciu v moci. Takto sa tu prezrádza „prvý hriech“ ... čo naznačuje aj zmienka: „Správne 
žije a nič nevlastní ten Boží sluha, ktorý sa nad ničím nerozčuľuje ani neznepokojuje 
(→ 11,3) ... nič si neponecháva pre seba, ale dáva, čo je ... Božie Bohu (→ 11,4); čo znamená, 
že moc a vládu (nad situáciou) ako aj všetok súd prenecháva Bohu ... 
 
Z formulácie Napomenutia vyplýva (→ 11,2), že jestvuje aj „hnev z lásky“, ktorý 
je vlastne úsilím zadosťučiniť, aby sa napravili chyby a zachovalo dobro spravodlivosti“ 
(→ KKC 2302); zameriava sa na predovšetkým na zlo, ktoré sa koná, nie na toho, kto zlo 
koná ... 
------------------------------------------------------------------- 
Príkladom takej situácie je udalosť vyhnania predavačov a peňazomencov z chrámu Pánom Ježišom Kristom, 
ktorú zaznamenávajú všetci evanjelisti. Svätý Matúš uvádza aj Pánove slová: „Napísané je: ,Môj dom sa bude 
volať domom modlitby.‛ A vy z neho robíte lotrovský pelech.“(→ Mt 21,12) a svätý Ján poznamenáva, že jeho 
učeníci si spomenuli, že je napísané: „Strávi ma horlivosť za tvoj dom“ (→ Jn 3,17) a keď Pán Ježiš Kristus 
povedal Židom: „Zborte tento chrám a za tri dni ho postavím“ (→ Jn 3,19), Ján evanjelista poznamenáva: 
„Keď potom vstal z mŕtvych, jeho učeníci si spomenuli, že toto hovoril, a uverili Písmu i slovu, ktoré povedal 
Ježiš. 
(→ Jn 3,22) 
 
Svätý Bonaventúra o tom píše: „Ozdoba a Ochrankyňa všetkých čností – pokora – naplnila 
Božieho muža (Františka) v hojnej miere ... Na pokore, ako múdry staviteľ, položil najprv 
svoj základ. Naučil sa to od Krista. Hovorieval, že preto Boží Syn zostúpil z Otcovho lona na 
výsostiach do hlbín nášho poníženia, aby vyučoval pokore, príkladom i slovom, ako Učiteľ a 
Majster.“ (→ Legenda maior, 6) ... 
 
 

Hriechy proti láske k blížnemu

 
Pán Ježiš na otázku farizejov, ktoré prikázanie je najväčšie, neodpovedá podľa vyznania z Dt 5 (Šéma Israel), ale k nemu dodáva: „...a (milovať budeš) svojho blížneho, ako seba samého“. Žijeme v spoločenstve, ktoré nám poskytuje ochranu a pomoc. Z toho istého dôvodu sa aj my musíme plne zúčastňovať života spoločenstva, aby sme druhým dávali to, čo sami očakávame – lásku.
 
 
Nájdu sa však ťažké chvíle, kedy myslíme len na seba, druhý nám uniká, alebo sa stáva iba predmetom, ktorý má slúžiť k dosiahnutiu nášho cieľa, alebo pri tom aspoň nezavadzať.
 
Hriechy proti blížnemu sú vždy hriechy proti láske, ktorú vlastne v danom momente neposkytujeme, ani nežijeme. Buď nám nezáleží na spáse blížneho, ktorú ohrozujeme hriechmi pohoršovania a zavádzania, alebo mu ubližujeme na materiálnej báze, keď mu neposkytujeme spravodlivé hmotné dobrá, ktoré mu patria.
 
Existujú však hriechy, ktoré idú proti blížnemu v celej jeho osobe a vždy, nielen za nejakých okolností a nálad. Sú nimi nezáujem o blížneho, nenávisť a závisť.
 
 
Zásadný nezáujem
 
Ide o postoj opačný horlivosti, ktorou sa snažíme robiť pre milovanú osobu všetko dobro a odďaľovať od nej každé možné zlo. Človek, ktorý sa nezaujíma o dobro blížneho sa priamo protiví slovám sv. Pavla: „Vždy sa usilujte o dobro medzi sebou i voči všetkým.“ (1Sol 5,15)
 
Nezáujem sa môže vzťahovať na určitú osobu, skupinu, národ, alebo na všetkých ľudí. Vtedy hovoríme o tzv. mizantropii, avšak nie v dôslednom zmysle tohto slova, lebo nenávidieť (gr. mizó) nemožno všetkých, ale len konkrétnu osobu, kým ľahostajný nám môžu byť všetci. Závažnosť tohto hriechu je tým väčšia, čím bližšie sú nám osoby, ktorým má patriť náš záujem (manželka, deti).
 
 
Nenávisť
 
Najlepšie ju možno pochopiť v kontraste so skutkami milujúcich. Kým ten, čo miluje, pokladá blížneho za svoju súčasť, snaží sa s ním viac spojiť, ten, čo nenávidí, snaží sa od neho úplne oddeliť, nemať s ním nič spoločné. Milujúci vidí blížneho ako jedinečné, Bohom milované stvorenie, jeho obraz. No nenávidiaci odmieta blížneho konaním, vnímaním a niekedy aj slovami. Bol by najradšej, keby vôbec neexistoval.
 
Milujúci sa teší z každého dobra, ktoré blížny dostáva, tak, ako by sa dostávalo jemu samému a trápi sa nad bolesťou a súžením, ktoré milovaného postihujú. Vytvára tak s ostatnými jednotu spoločenstva, ktoré existuje z Božej lásky a z túžby jedného po druhom, po jeho dobre (v zmysle, aby sa druhému dostávalo dobra), sa neustále upevňuje. Kto však nenávidí, snaží sa zničiť súdržnosť a jednotu. Nenávidí nielen osobu, ale všetko, čo jej patrí, lebo to pokladá za zlo, ktoré ho ohrozuje a poškodzuje.
 
Preto sa teší z nešťastia a strát druhého, lebo tým sa mu „otvára“ cesta vlastného šťastia, no a najlepšie zadosťučinenie nachádza v jeho smrti.
 
 
Čo nenávisťou nie je
 
Niektoré pocity a duševné hnutia odrádzajú človeka od druhej osoby, ale nie sú nenávisťou. Ide o prirodzené prvé hnutia, ktoré si človek nedokáže v danom momente zakázať (napr. antipatia voči niekomu). Ak ich však rozpozná, nemá s nimi súhlasiť, ale snažiť sa byť spravodlivý a vo svojom konaní voči danej osobe úprimný a objektívny. (Teda jej nedá arogantným správaním najavo, že mu je nesympatická. Dobrým vzorom pri riešení takýchto postojov je sv. Terezka z Lusieux, ktorej bola nesympatická jedna spolusestra. Aby však prekonala tento svoj postoj, snažila sa opačne, správať sa k nej čo najlepšie. A daná sestra si myslela, že je Terezkina obľúbená.)
 
O nenávisť nejde ani vtedy, keď odsudzujeme zlo, ktoré pôsobí v blížnom. Práve naopak, ide o jeden z postojov lásky. Lebo ak chceme úplné dobro blížneho, nemôžeme predsa dovoliť, aby prepadol, alebo patril zlu.
 
(Často sa však stretávame so situáciami, i v rehoľných rodinách, že pre určitý „ pokoj “ vo vzťahoch majú ľudia strach povedať druhému pravdu, napomenúť ho, aby sa azda na nich nenahneval a neodmietol ich. Ale tu ide o nepochopenie lásky z oboch strán.)
 
O nenávisti nemôžeme hovoriť ani vtedy, keď sa na niekoho nahneváme, lebo nám ublížil, alebo keď žiadame preň spravodlivý trest za spáchanú neprávosť. 
Ale musíme pritom dbať o to, aby sme neodmietali osobu ako takú, ale len skutok. Ak sa totiž necháme unášať príliš veľkým hnevom, môžeme skĺznuť cez neprávosť až k nenávisti.
Nenávisť vzniká teda vtedy, keď si ju osvojíme a vo svojom srdci zatvrdneme voči danej osobe, lebo jej existencia je podľa nás príčinou všetkého nášho nešťastia.
 
Dvojaká povaha nenávisti - Individuálna a kolektívna nenávisť
 
Rozlišujeme dvojakú nenávisť: vo vzťahu ku mne, podmienenú a jednoduchú, radikálnu. Tá prvá je vyvolaná tým, že nenávidená osoba je podľa mňa zdrojom môjho nešťastia. Tá druhá je však omnoho horšia, pretože je úplným opakom lásky (nielen ľudskej, ale aj Božej), lebo druhého nenávidí a zlorečí mu bez nejakej konkrétnej príčiny, len preto, že je.
Okrem nenávisti medzi konkrétnymi osobami (individuálna), jestvuje aj závisť medzi skupinami. Veď často počúvame o triednej nenávisti, nenávisti medzi národmi. V istej miere má táto nenávisť striedmejšie pôsobenie, lebo nie je namierená proti konkrétnej osobe. No na druhej strane jej masové prejavy a davová psychóza môžu spôsobiť vážne škody. Kresťan je v takejto situácii povolaný byť svedkom a prostriedkom vzájomného zblíženia.
 
Závisť
 
Závistlivec nepokladá šťastie druhého za svoje nešťastie, len sa nevie tešiť z výhod, ktoré dosiahol druhý. Dalo by sa predpokladať, že jeho závisť skončí tým, že dosiahne tie dobrá, ktoré má aj druhý. Zotrvávať však v tomto postoji je nebezpečné, lebo možno skĺznuť až k nenávisti.
 
Aj pri závisti treba rozlišovať iné hnutia, ktoré sa na ňu len podobajú, ale ňou nie sú. Napríklad ak smutne hľadíme na majetok druhého, ktorý však my mať nemôžeme, ale pritom nehľadíme krivým okom na vlastniaceho. Alebo ak nás trápi, že druhí majú toho veľa vďaka tomu, že sa nepodelia s tými, s ktorými sa majú.
Skutočná závisť spočíva v pomýlenom vzťahu k Bohu, ktorého kritizujeme za to, ako komu rozdeľuje, hoci on „nakladá zo svojho každému, ako chce“. ( Škodoradosť )
 
Závisť je nepochopením lásky. Treba sa tešiť z úspechu a darov spolubratov a spolusestier, tak pochopíme, koľko darov sme aj skrze nich a v nich dostali.
 
 
.......................................
Sv Ján Vianney : sv. Bazil hovorí že závistlivý človek je strašným netvorom, ktorý za dobro odpláca zlom.
 
Závisť je jednou z najstrašnejších a najbolestnejších nerestí. Je to stelesnený satan, je príčinou väčšiny konfliktov medzi skupinami i jednotlivcami. táto neresť je veľmi dobre skrytá.
 
Národy i jedinci, ktorí na jej základe vyvolávajú konflikt, obyčajne uvádzajú iné, omnoho šľachetnejšie dôvody svojej závisti, no znalému človeku je jasné, že to, čo je v skutočnosti v činnosti je obluda závisti. maskujú zlo dobrom.
 
Závisť je zakuklená nenávisť, kde sa odvijajú všetky hriechy. Opakom závisti je dobroprajnosť
Dcéry závisti - ohováranie, osočovanie, trápenie v úspechoch, nenávisť, jasot pri protivenstvách, atď. (sv.Tomáš II/II q.36 a.4) Dcéra závisti je ohovárka. Malomocenstvo spočíva v nákaze krvi a často spôsobuje smrť. Podobne závisť – ona je duchovným vredom, ktorý preniká človeka až do špiku kosti. Ťažko je teda vyliečiť človeka z tejto choroby.
 
Závisť každý hriech opľúva svojím jedom dokonca najlepšie skutky. ) viac ...
 

O závisti 1 - Sv. Ján Vianney

Ách, drahí bratia, s akou horlivosťou sa treba starať, aby sa táto slepá vášeň nezakorenila v našom srdci! Lebo keď raz prenikne dušu, nie je ľahké ju odtiaľ odstrániť! Prekliata závisť, vedie zaťatú, vnútornú vojnu proti človeku, v ktorého duši sa liahne! 
 
Zlostní ľudia na všetko nájdu špinu a škvrnu; nikto sa neuchráni pred ich výčitkami, hoci by viedol najsvätejší život. Žiarlivci jed svojich jazykov rozlievajú všade; dokonca najdokonalejšie skutky a čnosti blížnych podrobia kritike a bezohľadnému hodnoteniu. V tomto ohľade pripomínajú jedovatých hadov, ktorí v najkrajších kvetoch zberajú jed, a byliny, ktoré slúžia na lieky, premieňajú vo svojom organizme na smrtonosný jed. 
 
Oni žiarlia, ako hovorí sv. Gregor Veľký, svojim bratom ich najšľachetnejšiu prednosť. Akoby samému Bohu robili výčitky, že nedoprial komusi druhému svoje dobrá. Prečo Židia tak tvrdošijne vystupovali proti Kristovi – svojmu najväčšiemu dobrodincovi? Prečo Ho chceli zhodiť zo skaly alebo ukameňovať? 
 
Kde je začiatok tohto ošklivého hriechu? V nebi, medzi vznešenými anjelmi, ktorí závideli slávu svojmu Stvoriteľovi. Pre týchto vzbúrených duchov, čiže diablov, Boh za trest stvoril peklo. Od padlých anjelov žiarlivosť prešla na zem a zapustila korene v raji.
 
V živote svätého Pafnucia čítame, že istý rehoľník, ktorý býval v tom istom kláštore ako svätec, závidel Pafnuciovi jeho čnosti a všeobecnú úctu. Rozhodol sa teda, že ho poníži pred bratmi. Keď bol v nedeľu sv. Pafnucius na sv. omši, tento sa potajomky zakradol do jeho cely a tam, do kôpky dreva, schoval svoju knižku. Potom išiel s inými bratmi do kostola a po ukončení modlitieb sa sťažoval predstavenému, že mu ukradli knižku.
 
 
Predstavený nedovolil žiadnemu z bratov, aby odišli z kostola a poslal troch starcov, aby prehľadali všetky cely. V cele Pafnucia skutočne medzi drevom našli knižku. Svätec sa neospravedlňoval, lebo aj tak by to k ničomu neviedlo; ešte by ho obvinili z klamstva.
 
Teda pokojne trpel, plakal, pokoroval sa a postil celé dva týždne. Nakoniec, Pán Boh, keď chcel ukázať nevinnosť svätca, ktorý pokojne znášal túto strašnú výčitku a poníženie, dopustil na závistlivého vinníka strašný trest.
 
Posadol ho totiž zlý duch a mučil ho tak strašne, že ten sa nakoniec priznal, že Boží trest dopadol na neho preto, že chcel predstaviť Pafnucia ako klamného svätuškára. Pafnucius pokojne a bez zlosti vtedy prišiel k posadnutému a prikázal zlému duchu, aby z neho vyšiel.
 
Stalo sa tak v prítomnosti všetkých rehoľných bratov, ktorí počuli, ako závistlivý rehoľník sa priznal k vine a boli svedkami nového triumfu sluhu Božieho, Pafnucia.
 
 
Sv. Ambróz hovorí, že na svete je veľmi veľa závistlivých ľudí, ktorým úspechy a milosti, ktoré Boh udeľuje iným, bijú do očí. Správne povedal Jób: Pošetilca ničí roztrpčenosť, blázna zasa žiarlivosť zabije (Jób, 5, 2).
 
Závistlivý človek nemá ani chvíle pokoja. Proti komu sa stavia táto jedovatá pena? Alebo proti nepriateľovi, alebo proti priateľovi, alebo nakoniec proti osobe, ktorá mu je ľahostajná 
 
Vidíte, bratia, ako veľmi sa treba báť tohto hriechu, z ktorého je tak ťažko povstať. A vtedy – po akých prostriedkoch treba siahnuť? 
 
Predovšetkým treba sa priznať k vine. eby som sa spýtal nejakého dieťaťa, ktoré sa už učí katechizmus, aká je opačná čnosť k závisti, odpovedalo by mi: „Láska k blížnemu a štedrosť voči chudobným“. Akí šťastní by boli ľudia, keby sa kresťansky milovali! Tešili by sa zo šťastia a úspechu blížneho, a sužovali by sa kvôli nešťastiu a porážke, ktoré blížneho stretávajú;
 
Ako je ťažko povstať z tohto hriechu, keď sa navlečie do duše! Vidíme, že hnev a závisť trvajú mesiace, roky, neraz celý život. Niekedy takíto ľudia predstierajú priateľstvo – ale v skutočnosti by najradšej nikdy nevideli svojho protivníka. Vyhýbajú sa mu, držia sa od neho ďaleko, radi počúvajú ohovárania, ktoré sa ho týkajú. A keď na neho narazia, otvorene hovoria: „Radšej by som ho nikdy nevidel, stretnutie s týmto človekom ma sužuje, nepáči sa mi spôsob jeho života“. 
 
Mýliš sa, priateľu! Závisť ťa zaslepuje, odstráň ju zo svojho srdca, a budeš mať rád protivníka a budeš s ním žiť tak isto, ako s inými ľuďmi. Ako príklad nenávisti a závisti môže poslúžiť faraón. 
 
Malomocenstvo spočíva v nákaze krvi a často spôsobuje smrť. Podobne závisť – ona je duchovným vredom, ktorý preniká človeka až do špiku kosti. Ťažko je teda vyliečiť človeka z tejto choroby. 
 
Sv. Bazil hovorí, že závistlivý človek je strašným netvorom, ktorý za dobro odpláca zlom. 
 
Tento hriech sťahuje do čoraz hlbšej priepasti, vzďaľuje od Boha, zaslepuje a zatvrdzuje čoraz viac – preto obrátenie závistlivého je každým dňom ťažšie.
 
 
O závisti 2 - Sv. Ján Vianney
 
(Na 18. nedeľu po Turíciach)
 
Keďže sme ľuďmi, máme byť voči sebe ľudskí, ovek, ktorý závidí, by chcel zničiť všetko dobré, uvidí na svojom blížnom. A pretože sme aj kres­ťanmi, musíme svojich bratov milovať láskou, ktorá nepozná hraníc. Človek, ktorý závidí, je veľmi vzdia­lený od všetkých týchto cností. Najradšej by videl Svojho brata na mizine. 
Každé znamenie Božej dob­roty voči jeho blížnemu ho preniká ako meč, ktorý mu trhá srdce a spôsobuje pomalú smrť. Keďže sme tci jedným telom, ktorého hlavou je Ježiš Kristus, usíme vo všetkom prejavovať jednotu, milosrden­stvo, lásku a horlivosť.
 
Aby sme sa robili navzájom šťastnými, mali by sme sa tešiť zo šťastia svojich bra­tov, ako hovorí svätý Pavol, a smútiť s nimi, keď ich ích postihne  nejaké nešťastie. Závistlivec, ktorý je na mí­le vzdialený od takýchto citov, neustále ubližuje svoj­mu susedovi ohováraním a osočovaním. 
Zdalo by sa, Že po tom všetkom nájde úľavu a zmierni to trochu jeho nevrlosť. Nie je to však tak. p Bohužiaľ, ešte sme nepovedali všetko. Táto obáva­ná neresť zvrháva z trónov kráľov cisárov.
 
Prečo sú medzi týchto kráľov, cisárov a ľudí, ktorí zastávajú  významné funkcie, niektorí nakoniec vyhnaní, iní otrávení, ďalší prebodnutí dýkou? Len preto, aby druhí ohli vládnuť na ich mieste. Nie je to ani chlieb, ani víno, ani bývanie, ktoré by chýbali pôvodcom týchto zločinov. To určite nie. Je to závisť, ktorá ich zožiera
 
Je to závisť, ktorá ich zožiera
 
Skúste si predstaviť obchodníka, ktorý by chcel získať všetkých zákazníkov a druhým nedopraje nič. Ak niekto prestane k nemu chodiť a odíde do iného obchodu, vynasnaží sa čo najviac ohovoriť obchodníka aj jeho tovar.
 
Využije všetky možné prostriedky,  aby zničil jeho povesť. Rozchýri, že obchodníkov tovar nie je taký kvalitný ako jeho, alebo že ho zle váži.
 
Všimnite si aj diabolskú ľstivosť tohto závistlivca »
 
„Netreba to hovoriť ostatným," dodá z obavy, že by  mu spôsobil škodu, „mrzelo by ma to. Hovorím to len to len vám, aby ste sa nedali oklamať." Alebo sa pozrime na istého robotníka. Keď ide druhý pracovať do domu, kam zvyčajne chodieva on, urazí sa. Urobí všetko možné, aby ho očiernil a aby ho už nikde neprijali.
 
Pozrite sa na otca rodiny, ako sa rozhnevá, keď sa ' jeho susedovi darí lepšie ako jemu, keď mu idú ob­chody, keď sa na jeho poliach urodí viac...
 
No beda!
 
No beda! Táto neresť sa objavuje aj medzi tými, u ktorých by sa nemala vyskytovať.
 
A to u ľudí, ktorí praktizujú svoju vieru. Sledujú, kto ako dlho zostane v spovednici, ako sa správa, keď sa modlí k Bohu. Vyhľadávajú jeho chyby aby ho zhodili, zabili, hovoria o ňom a hrešia ho.
 
Myslia si, že všetky modlitby a dobré skutky aj tak robí len preto, aby sa predvádzal, a všetko je obyčajná pretvárka. Je im zbytočné opakovať, že skutky blížneho sa týkajú len jeho samého. Hnevajú sa a cítia sa urazení, keď sa druhí správajú lepšie ako oni.
 
Povedali sme, že táto vášeň má malicherného ducha. Nikto si neprizná, že ju má, nikto nechce veriť, že by ho prepadla. Snaží sa ju prehlušiť rôzny­mi výhovorkami, aby ju pred druhými ukryl. Ak sa v prítomnosti závistlivca hovorí o niekom v dobrom, zostane ticho, no v srdci ho to trápi.
 
Keď musí odpovedať, tak odpovie veľmi chladne. V závistlivom človeku niet lásky. Svätý Pavol nám káže, aby sme sa radovali, keď sa nášmu blížnemu darí. Mali by sme sa tým riadiť v praktizovaní kresťanskej lásky voči blížnym. Ale city závistlivca sú úplne iné.
 
 
Nie, neverím, že by existoval horší a strašnejší hriech, ako závisť POROVNAJ .......... pretože býva často ukrytá a zahalená pod rásnym plášťom cnosti a priateľstva. Neexistuje hriech, ktorý by bolo ( pre falošnosť ) tak tak tažko rozpoznať ako tento.
 

 Kliatby a zlorečenie

 
Povedzme si o nej viac: je ako lev, ktorému predstierame, že mu dávame náhubok, alebo ako had trochu pokrytý lís­tím, ktorý vás uštipne tak, že si to ani nevšimnete. Je to známy mor, ktorý neušetri nikoho Ako sa teda zbaviť tejto neresti, keď si svoju vinu neuvedomujeme? Som si istý, že by sa spomedzi tisícok závistlivcov nenašiel ani jeden, ktorý by uveril, že k nim patrí.
 
Neexistuje hriech, ktorý by bolo tak tak fažko rozpoznať ako tento
 
Zamyslite sa však teraz sami nad sebou: keby ste ho spoznali, snažili by ste sa ho zbaviť? Aby sa vám í podarilo spoznať ho, potrebujete prosiť o svetlo Ducha Svätého. Len on vám dá túto milosť. Aj keby sa vám dotkol tohto hriechu prstom, nechceli by ste si ho pripustiť.
 
Vždy by ste si našli niečo, čo by vás presved­čilo, že ste sa nemýlili vo svojom myslení a konaní. Viete, čo by vám ešte mohlo pomôcť spoznať stav svo­jej duše a objaviť ten nešťastný hriech, ktorý sa ukrýva v tajných záhyboch vášho srdca? Pokora. Kým pýcha vám ho ukrýva, pokora vám ho odhaľuje.
 
(Na 18. nedeľu po Turíciach)
 
 Nesmierne ma udivuje, ako je možné tak veľmi závidieť - Sv. Faustína
 
Závisť je nepochopením lásky. Treba sa tešiť z úspechu a darov spolubratov a spolusestier, tak pochopíme, koľko darov sme aj skrze nich a v nich dostali.
 
Svátý Augustín o závisti - že hnenvlivý smútok nad cudzím dobrom, ( závisť ) najmá bratovým, pokladá Boh za najváčší hriech. Boh udávajúc Kainovu príčinu, prečo neprijal Kainovú obetu, ukázal, že Kain sa mal skôr znepáčiť sebe, ako sa mu mal znepáčiť jeho brat, lebo sám bol nespravodlivý a spravodlivo nerozdeloval, čiže spravodlivo nežil a nebol hoden, aby jeho obeta bola od Boha prijatá, najmä keď spravodlivého brata bez príčiny nenávidel - Svátý Augustín - z knihy Boží štát II zväzok: str. 54
 
 
Dcéry závisti - ohováranie, osočovanie, trápenie v úspechoch, nenávisť, jasot pri protivenstvách, atď. (sv.Tomáš II/II q.36 a.4)
 

Pápež vo štvrtkovej homílii: Pozor na žiarlivosť a závisť

 
Vatikán 23. januára 2014 – Kresťania majú zatvárať dvere pred žiarlivosťou, závisťou a ohováraním, ktoré rozdeľujú a ničia naše komunity. K tomuto nás v šiestom dni týždňa modlitieb za jednotu kresťanov nabáda pápež František v homílii rannej svätej omše, ktorú slávil v Dome sv. Marty. Vyšiel z prvého čítania dňa (1Sam 18, 6-9; 19, 1-7), ktoré hovorí o víťazstve Izraelitov nad Filištíncami vďaka odvahe mladého Dávida. 
 
Radosť z víťazstva sa čoskoro mení na smútok a žiarlivosť kráľa Saula, keď vidí ženy, ktoré chvália Dávida, že zabil Goliáša. Takže veľká výhra – poznamenal Svätý Otec – začína byť porážkou v kráľovom srdci, do ktorého sa zavŕtal, ako sa to stalo v prípade Kaina, „červ žiarlivosti a závisti“. A rovnako ako u Kaina a Ábela, kráľ sa rozhodne Dávida zabiť. „To spôsobuje žiarlivosť v našich srdciach, vzbudzuje zlú úzkosť, ktorá neznáša, že brat alebo sestra má niečo, čo ja nemám.“ Saul „namiesto toho, aby rovnako ako izraelské ženy chválil Boha za toto víťazstvo, sa radšej utiahol do seba, ľutoval sám seba“ a „nechal kvasiť svoje pocity v šťave horkosti“.
 
„Žiarlivosť vedie k vražde. Závisť vedie k vražde. Boli to práve tieto dvere, dvere závisti, cez ktoré diabol vstúpil do sveta. Biblia hovorí: «Pre závisť diabla prišlo do sveta zlo.» Žiarlivosť a závisť otvárajú dvere všetkým zlým veciam a tiež rozdeľujú komunity. Keď kresťanská komunita alebo niektorí jej členovia trpia závisťou a žiarlivosťou, skončí v rozdelení – jedni proti druhým. A to je silný jed. Je to jed, ktorý nájdeme na prvej stránke Biblie u Kaina.“
 
V srdci človeka, keď je zasiahnuté žiarlivosťou a závisťou, dochádza k dvom veciam: k zatrpknutosti a k ohováraniu.
 
„Závistlivý človek, človek žiarlivý, je zatrpknutý: nemôže spievať, nemôže chváliť, nevie, čo je radosť, vždy sa pozerá na to, ‚čo ten má, a ja nemám‘. A to vedie k zatrpknutosti, horkosti, ktorá sa šíri po celej komunite. Títo ľudia sú rozsievačmi horkosti. A druhým postojom, ktorý prináša žiarlivosť a závisť, je ohováranie. Pretože netoleruje, že tamten niečo má, riešením je ponížiť toho druhého, aby som ja bol trochu povýšený. Nástrojom na to je ohováranie. Skúmajte a uvidíte, že v pozadí ohovárania je vždy žiarlivosť a závisť. A ohováranie rozdeľuje komunitu, rozbíja komunitu. Sú to zbrane diabla.“
 
„Koľko krásnych kresťanských komunít“ – pokračoval Svätý Otec – dobre napredovalo, ale potom do jedného z ich členov vošiel červ žiarlivosti a závisti, s tým smútok, neľúbosť srdca a ohováranie. „Osoba, ktorá je pod vplyvom závisti a žiarlivosti, zabíja“, ako hovorí apoštol Ján: „Každý, kto nenávidí svojho brata, je vrah.“ Závisť a žiarlivosť začne nenávidieť brata. 
 
Svätý Otec uzavrel dnešnú homíliu slovami: „Dnes v tejto svätej omši sa modlime za naše kresťanské komunity, aby to semienko žiarlivosti nebolo medzi nás zasiate, aby v našom srdci, v srdci našich komunít nezaujala miesto závisť, aby sme tak mohli napredovať a chváliť Pána, chváliť Pána s radosťou. Je to veľká milosť, milosť neupadnúť do smútku, do rozčuľovania sa, do žiarlivosti a závisti.“ -jk-
 
 
Text zverejnený na internetovej stránke http://sk.radiovaticana.va
Vatikánskeho rozhlasu
 
POKÁNIE = Zmeniť zmýšľanie !
 
Sv. Augustín
 
Sv, Vianney hovorí - Ku komu hovorím v tejto chvíli ? Či hovorí k zatvrdnutému hriešnikovi, ktorý už dávno nechodí na spoveď? Alebo hovorím k tým kresťanom, ktorí sa spovedajú každé tri týždne alebo každý mesiac, a aj napriek tomu páchajú tie isté hriechy?
 
V čom spočíva ľútosť ? Čo ona je? Je to bolesť duše a vedomá ošklivosť k spáchaným hriechom; ošklivosť, ktorú sprevádza silne predsavzatie, aby sme sa k tým hriechom nikdy viac nevrátili. Ona je nevyhnutne potrebná k získaniu odpustenia. Opravdivá ľútosť sa musí spájať so silným predsavzatím polepšiť sa. Dôkazom takého silného rozhodnutia bude predovšetkým základná zmena života.  pokračovanie - Sv, Vianney
 
Veľmi často si zamieňame pokánie a sviatosťou pokánia, (sv. spoved ) i keď nejde presne o to isté. Aj keď svätú spoveď nazývame „sviatosťou pokánia“, nevystihuje celú šírku toho, čo pokánie vlastne je a ako sa má konať. Pokánie je významovo širší pojem ako sviatosť zmierenia.
 
Potreba pokánia vyplýva zo situácie človeka po dedičnom hriechu a patrí k základným požiadavkám prorokov i Ježiša. Ježiš vyzdvihuje pokánie ako centrálny pojem svojho posolstva a to tak jasne, že to sotva potrebuje nejaké dôkazy. Na mnohých miestach evanjelia vyzýva: „Čiňte pokánie!“ Teda „robte pokánie“. Pokánie sa robí a niekedy tak tvrdo ako sa pracuje na denný chlieb. Ak som hrešil, ak som ubližoval, mám sa snažiť to napraviť, ak som kradol, mám to vrátiť. Pán Ježiš nikde nehovorí: „Ak budete chodiť pravidelne na spoveď, je to v už vyriešné !“
 
Sv. Spoveď je len malou čiastočkou z toho, čo pokánie všetko zahŕňa
 
Sv. Spoveď je len malou čiastočkou z toho, čo pokánie všetko zahŕňa. Keby naša spoveď bola správne prežívaná, bola by pokáním, ale ak je len vyznaním hriechov, bez snahy o vnútornú zmenu života, bez skutočnej ľútosti a predsavzatia, nieje pokáním. Pokánie má byť štýlom celého kresťanského života.
 
V Hebrejských textoch SZ býva pokánie označované slovom „ŠUB". Toto slovo vyjadruje radosť z návratu väzňa zo žalára alebo vyhnanca z exilu alebo zajatca zo zajatia. Pokánie to je radostný návrat domov, návrat k Otcovi. V gréckom jazyku sa pre pokánie užíva termín METANOIA. Toto slovo je výzvou: „Zmeňte zmýšľanie!" a vyjadruje duchovnú podmienku návratu k Bohu a spoločenstva s Ním. Akoby nám Boh hovoril: „Ak sa chcete tešiť z môjho spoločenstva, musíte zmeniť zmýšľanie“.
 
Ozajstné a plodné pokánie začína tam, kde sa stávame učeníkmi Ježiša, keď človek začne brať Božie Slovo úplne vážne.
 
Tento proces by sme mohli prirovnať k ladeniu rádia. V éteri môže byť krásna hudba, ale dokiaľ svoj prijímač nenaladíme na potrebnú frekvenciu, tak sa z jej počúvania nemôžeme tešiť. Boh, ktorý je Absolútna Blaženosť, sa stane aj našou blaženosťou, keď začneme myslieť, chcieť a konať súhlasne so zjaveným Božím Slovom. Sv. Anton Paduánsky hovorí o pokání ako o svadbe plnej radosti. Medzi znaky pravého pokánia patrí radosť a jasanie srdca a oslavná chvála Boha. Pokánie je výzvou pre všetkých kresťanov, na všetkých stupňoch duchovného života. Musí sa stále obnovovať a prehlbovať. Jeho zavŕšením je smrť prijatá z lásky k Bohu.
 
Prvotný hriech spôsobil, že sa rodíme v stave bezbožnosti (ASEBEIA), a z nej pramení naša bezmocnosť voči hriechu. Ďalšie skutkové hriechy sú ovocím tohto prvotného. Hriech vo svetle Božieho Slova znamená: stav znepriatelenia s Bohom, stav neposlušnosti voči Bohu, stav nespravodlivosti voči Bohu, stav zotrvávania v zajatí lži, jedným slovom odmietnutie Božej blízkosti.
 
Do tohoto stavu odmietnutia zaznieva Ježišova výzva k pokániu. Jeho výzva však nieje jednostranne zameraná na odklon od hriechu. On hovorí: „Čiňte pokánie a verte v toto posolstvo." Ježišova výzva k obráteniu a k pokániu nezdôrazňuje predovšetkým vonkajšie skutky, vrecovinu a popol, pôsty a umŕtvovania, ale kladie dôraz na obrátenie srdca, na vnútorné pokánie. Vnútorné pokánie je radikálne nové zameranie celého života, návrat, obrátenie k Bohu celým srdcom, rozchod s hriechom, odvrátenie od zla, spolu s odporom voči zlým činom, ktoré sme spáchali.
 
Zároveň so sebou prináša túžbu a predsavzatie zmeniť život s nádejou na Božie milosrdenstvo a dôverou v pomoc jeho milosti. Toto obrátenie srdca doprevádza bolesť a spásonosný smútok. Sv. Ján Zlatoústy hovorí: „Pôst tela je pokrm pre dušu. Nie je možné, aby oheň horel vo vode. Nie je možné pokánie bez pôstu.“ pokračovanie - sv. Augustín
 

  O pravej ľútosti - Sv, Vianney

 
Sv. Ján Zlatoústy hovorí: Pôst tela je pokrm pre dušu. Nie je možné, aby oheň horel vo vode. Nie je možné pokánie bez pôstu
 
Ak však chceme získať odpustenie, musíme mať úprimnú ľútosť a silné rozhodnutie pre nápravu. Dnes budem teda hovoriť o ľútosti a silnom predsavzatí k náprave.
 
Skôr ako sa budeme zaoberať ľudským pádom, musíme si čosi povedať o páde, ktorý sa odohral skôr, vo svete duchov, o páde anjelov, lebo za rozhodnutím našich prarodičov zvoliť neposlušnosť stojí hlas zvodcu, ktorý sa stavia proti Bohu, a ktorý zo závisti uvrhne ľudí do smrti.
 
Písmo i cirkevná tradícia vidí v tejto bytosti padlého anjela, nazývaného Satan. Cirkev učí, že: „Satan a ostatní zlí duchovia boli Bohom stvorení prirodzene dobrí, ale sami zo seba sa urobili zlými.“ (IV. Lateránsky koncil).
 
Ako sa z dobrej bytosti môže stať bytosť zlá?
 
Nad touto výpoveďou je dobré sa zamyslieť: Ako sa z dobrej bytosti môže stať bytosť zlá? Absolútne Dobro, ktorým je jedine Boh, sa nikdy nezvrhne na zlo. Ale dobrota ostatných bytostí, je dobrota darovaná a v každom momente závislá od Boha.
 
Akonáhle sa stvorenie uzatvára pred Bohom, stráca svoju dobrotu
 
Podobne ako mesiac, keď sa zakryje pred slnkom, sám prestane svietiť. Satan a jeho anjeli si odrezali duchovné a životodárne spojenie, ktorým je poslušnosť Božiemu Slovu ktorý m je Boh a tak stratili spojenie so živým Bohom. Odvtedy sú na ceste úpadku a sebaklamu. Stratili kontakt s Pravdou, Láskou, Životom i Krásou.
 
Lucifer zvolal: „Nebudem slúžiť!“ Niektorí sa rozhodli pre svoju presilu a proti takému bezmocnému Bohu a proti človeku, ako možnému „Obrazu Boha“. Odvrat od Boha, od Lásky, ktorá sa kvôli človekovi dala dobrovoľne ukrižovať, sa prekrýva s ich rozhodnutím: človeka vytrhnúť jeho Stvoriteľovi a v bezodnej nenávisti ho znivočiť, a tým zasiahnuť aj samého Boha. Tak sa vzbúrili proti princípom Lásky, na ktorých je vybudované celé Nebo, aby silnejší pomáhal a slúžil slabšiemu, aby múdrejší pomáhal neskúsenému, aby ten, kto chce byť prvý, slúžil ostatným. Týmto spôsobom slúžiacej spolupráce by anjeli sami dosiahli svoju vlastné posvätenie a dokonalosť.
 
Boh stvoril krásnych anjelov, ale načo sú, keď odmietli poslušnosť Slovu, pre ktoré a skrze ktoré boli stvorení?
 
Satan a jeho anjeli sa stavajú proti zbožšteniu človeka, proti Vtelenej Láske. Písmo sv. hovorí o hriechu padlých anjelov: „Veď Boh neušetril ani anjelov, keď zhrešili, ale zvrhol ich do tmavých priepastí podsvetia a dal ich strážiť až do súdu.“ (2 Pt 2,4). Pád anjelov spočíva v slobodnom rozhodnutí radikálne a neodvolateľne odmietnuť Boha a jeho vládu. Ohlas tejto vzbury nachádzame v slovách, ktorými sa pokušiteľ obrátil na našich prarodičov: „Budete ako Boh.“ (Gn 3,5) Písmo dosvedčuje neblahý vplyv toho, ktorého Ježiš nazýva „vrahom ľudí od počiatku“ (Jn 8,44), a ktorý sa dokonca pokúsil odvrátiť Ježiša od poslania, ktoré mu zveril Otec. Najťažším z týchto činov, vzhľadom k následkom, bolo lživé zvedenie človeka k tomu, aby neposlúchal Boha.
 
Satanová moc nie je neobmedzená i on je len tvor, síce mocný vzhľadom k nám, ale nie vzhľadom k Bohu. Nemôže zmariť budovanie Božieho kráľovstva. I keď pôsobí vo svete z nenávisti voči Bohu a jeho kráľovstvu, ktoré je v Ježišovi Kristovi, a i keď jeho činnosť pôsobí vážne škody duchovného i fyzického rázu každému človeku i spoločnosti, túto činnosť dopúšťa Božia prozreteľnosť, ktorá mocne a pritom nenásilne riadi dejiny človeka i sveta.
 
Prečo Boh dopúšťa túto diablovu činnosť je veľkým tajomstvom, avšak vieme, že „všetko napomáha k dobru tým, ktorí milujú Boha“. (Rim 8,28) Táto vzbura stvorených bytostí sa odohrala skôr ako na scénu vstúpil človek.
 
Strom „poznanie dobra a zla“ nám predstavuje inú alternatívu ako vieru Bohu. Človek bol pozvaný k tomu, aby vierou prijal Boží zákon ako návod pre svoj život. Boží zákon presne vymedzuje, čo je dobre a čo zlé a toto človek nemôže zmeniť.
 
Cirkev učí, že podstata prvotného hriechu, tkvie v tom, že si človek prisvojil dispozičné právo na svoj život. Sám chcel rozhodovať o tom, čo je dobré a čo zlé a na to nemá právo, lebo to je zjavené Božím Slovom.
 
Týmto rozhodnutím dal prednosť sebe samému pred Bohom a tým pohrdol Bohom, zvolil sám seba proti Bohu. Jesť zo stromu poznania Dobra a Zla, teda môže znamenať, pohrdnutie Božím Zákonom, snahu zobrať si život do svojich vlastných rúk a žiť len podlá svojej vlastnej predstavy, čisté z vlastných síl a pre seba.
 
A to je opak viery. Je to smerovanie, ktorá nás vyháňa z raja. Odvtedy je každý hriech neposlušnosťou voči Bohu a nedostatkom dôvery v jeho dobrotu. Táto svojvôľa charakterizovaná postojom aktívnej vzbury, alebo pasívneho nezáujmu, je dôkazom toho, čo biblia nazýva hriechom.
 
Sv. Bazil hovorí, že prvé prikázanie, ktoré človek dostal, bolo prikázanie pôstu: „Pretože sme sa nepostili, boli sme z Raja vyhnaní. Budeme sa postiť, aby sme sa mohli do Raja vrátiť!“ Pôst je tu chápaný ako základný ľudský postoj, múdre „seba obmedzenie“ v záujme „seba zachovania“. V záujme sebazáchovy musíme prijať určité seba obmedzenie. Opak toho, čo urobil Adam, keď jedol zo stromu poznania. V ktorej oblasti sa má odohrávať osobný pôst, to musí odhaliť každý sám. Je to oblasť, v ktorej si hriechom ubližujeme. Sv. Ján Zlatoústy hovorí: „Pôst tela je pokrm pre dušu. Nie je možné, aby oheň horel vo vode. Nie je možné pokánie bez pôstu.“
 

Hriech, ako základná príčina depresie

 
Prv, ako odhalíme tajomstvo siedmych prístupových brán k depresii, pozrime sa na to, čo znamená a činí hriech v živote človeka.
Hriech je prvotnou príčinou nešťastia ľudskej bytosti. Následok pôsobe nia hriechu je vždy rozdelenie.
 
 

PROCES UZMIEROVANIA

 
Pretože som mlčal, chradli mi kosti..." (Ž 32,3)
 
P. Elias Vella z Malty uvádza v rozbore procesu u « zmierovania päť štádií. (Ide o adaptáciu procesu zmierenia sa s nevyliečiteľnou chorobou, ako ho popísala Dr. Kubler-Rossová.)11'
 
 
d1. fáza— popieranie skutočnosti:
 
Tvárim sa, že sa nič nestalo, zavriem sa s knihou vo svojej izbe, pustím si televíziu, idem sa poriadne najesť, zaleziem pod perinu alebo do vane, utečiem k práci, začnem si dosť nahlas spievať alebo trápne vtipkov.it a pod.
 
 
d2. fáza - hnev:
 
Rana v srdci „krváca" a ja trpím. „Pretože som mlčal, chradli mi kosti..." (Ž 32,3) Príčinu svojho hnevu a bolesti vidím vďaka projekcii v druhých, ktorí za niť nemôžu. (Napríklad šéf mi nespravodlivo vynadá a j,i sám niekoho zraním, a doma sa odreagujem na partnerovi a deťoch.)
 
 
d3. fáza - vyjednávanie:
 
„Ospravedlnil by som sa, keby aj on uznal svoju chybu! Budem sa s ním rozprávať, ale až sa vzdá tých svojich názorov. Budem ho milovať, ale až keď nechá ten alkohol..." (čiže podmienečné uzmierenie).
 
 
d4. fáza - depresia:
 
Prichádza sebaobviňovanie. „Ja hlupák! Ja sa asi nikdy nezmením!" To však ešte nie je „skrúšený duch", ktorým Boh nepohŕda (porov. Ž 51,19), to ešte nie je ozajstná ľútosť nad hriechom.
 
Zatiaľ ide o sebaľútosť, rozbil som si svoj obraz o sebe. Je tu ten istý rozdiel, ako medzi ľútosťou Judášovou a Petrovou. Porov. 2 Kor 7,10-11: „Veď zármutok podľa Božej vôle spôsobuje pokánie r na trvalú spásu, zármutok sveta však pôsobí smrť.
 
Pozrite, čo znamená zarmútiť sa podľa Božej vôle: akú starosť vo vás vyvolalo, akú obranu, aké rozhorčenie, akú bázeň, akú túžbu, akú horlivosť... " Vo fáze depresie sa teda ešte balansuje na ostrí noža, nie je jasné, čo sa vyvinie z tohto zármutku: Keď nasleduje ochota ospravedlniť sa, je to dobré.
 
d5 fáza - prijatie druhého:
 
Uznanie vlastnej chyby (svojho podielu na spore), dávam blížnemu ďalšiu šancu. Prijímam ho takého, aký je. Dovoľujem mu, aby bol i slabý a zlý - aj tak ho chcem milovať, nie až keď sa zmení ! Z mojej strany nasleduje praktický krok k zmiereniu, odpustenie a prosba odpustenie môjho podielu viny.
 
Hriech oddelil najprv človeka od Boha a následne človeka od človeka.
 
Rovnakým spôsobom však rozdeľuje i osobnosť človeka, viď psychické ochorenia. 
Ovocím, ktoré hriech do duše človeka prináša je smútok, nepokoj, bez útešnosť, nenaplnenosť, prázdnota, bolesť... Možno teda povedať, že sa jed ná o všetky opozitá voči ovociu Ducha Svätého, ktoré Boh ponúka svojim deťom, aby ich život učinil plnohodnotným a šťastným. Samozrejme, ak ho prosia a žijú v milosti posväcujúcej, teda v súlade s Božím zákonom lásky. Uveďme si príklady:
 
Ovocím Ducha Svätého je láska. Človek postihnutý depresiou necíti lás ku, cíti prázdnotu a často hnev, s ktorým súvisí hriech neodpustenia, či u/ inému človeku, sebe samému, alebo dokonca Bohu, ktorého zranená ľudská bytosť dokáže bez váhania viniť so svojich životných strát i omylov.
 
Ovocím Ducha Svätého je radosť. Depresívny človek nedokáže preci tiť radosť, žije v neustálom smútku, zahľadený do seba a svojho problému Hriechom, ktorý je prítomný pri takomto stave zúfalstva a pesimizmu je hriech nedostatočnej viery v Božiu lásku a moc. Človek sa priveľmi spo lieha na seba a svoje sily, pričom Boha zo svojho života vyradil. Keď si už nedokáže pomôcť sám, a svoju starosť na Boha zložiť odmieta, nastupuje zúfalstvo a beznádej, smútok a apatia. Žiadna nádej, či dôvera a teda žiadna radosť.
 
 
Ovocím Ducha Svätého je pokoj. Kto však žije depresiou je o vnútor ný pokoj obratý. Meno hriechu, ktorý spôsobuje nepokoj v ľudskej duši je modloslužba. Moje životné priority, založené na získavaní hmotných do bier sa rúcajú a ja neviem ako ďalej... Stredobodom môjho života sa stalo slovíčko „mať" a keď strácam, alebo nemôžem vlastniť, /či už veci, alebo konkrétnych ľudí/ nedokážem sa s týmto stavom vyrovnať Moje srdce ovládne nepokoj a úzkosť.
 
Ovocím Ducha Svätého je zhovievavosť. Kto žije depresiou, nedokáž« byť zhovievavý, zodpovednosť za svoj stav zväčša pripisuje iným ľuďom, rodine, šéfovi, spoločenskej situácii... Hriech spojený s týmto problémom
 
i.i nazýva pýcha. Nedokážem prijať a odpustiť nedostatky, či omyly iných ftulí, a viním ich zo všetkého zlého vo svojom živote.
Ovocím Ducha Svätého je láskavosť. Depresívna osoba je citovo oplošte- jflri, zakuklená do seba a o prežívanie iných sa nedokáže zaujímať. Je jedno íl sa jedná o dieťa, starca, trpiaceho priateľa, či človeka z opačnej strany Knnegule. Hriech, ktorý sa skrýva za týmto problémom je sebectvo od­mietajúce obetu, ako základný zmysel každého ľudského utrpenia- kríža. Myslím výhradne na seba a svoj problém, svoje zranenie a nič na svete ma nedokáže zaujať viac. Nechcem niesť kríž, nech ho nesú iní a už vôbec im ttľlúžim pomáhať. S takýmto sebectvom je často spojená i agresivita, či už ílovná, alebo dokonca fyzická.
 
Ovocím Ducha Svätého je dobrota.
 
Príčinou depresie býva neodpustenie, to je do velkej miery iba zásterkou za skutočnými pocitmi človeka voči „nepriateľovi" a tým sú nenávisť a zloprajnosť, často spojená so závisťou.
 
Nato, aby človek človeka začal ponímať ako nepriateľa, nie je potrebné Veľa, stačí poznanie, či subjektívne tušenie, že ten človek má viac ako ja. Au­tomaticky ho znenávidím, neprajem mu dobro a zožiera ma pocit, že sa mu ílm i lepšie, ako si v skutočnosti zaslúži. Ihneď začnem sumarizovať svoje možnosti, svoje obmedzenia. Prestanem sa tešiť z toho čo mám a zožieram Hu pre to, čo nemám a nemôžem mať.
 
Ovocím Ducha Svätého je vernosť. Depresia sa však často objavuje ako následok nestálosti myšlienok, smerovania, teda prelietavosti a nevernosti. ISl.ile niečo hľadám, ani vlastne neviem čo, nič ma nenapĺňa, všetko sa stáva ■bytočným. Táto prelietavosť sa týka najmä myslenia človeka. Keď ležím a ■iddychujem, vo svojich myšlienkach už stojím, keď stojím, v myšlienkach kráčam... Nedokážem byť verný svojmu Bohu v dnešku. Dnešok, ktorý bliún žiť naplno so všetkými darmi, ktoré som dostal. Ja však dnes myslím niď na minulosť a ňou som pripútaný k veciam, ktoré mi už nepatria, alebo Klu budúcnosť, v ktorej sa pripútavam k veciam, ktoré mi ešte nepatria. Boh kíl daroval iba dnešok, ale ja s ním hazardujem a tak nie som verný svojmu «islamu, osobám ktorých mi vo svojej prozreteľnosti zveril, láske, ktorá je ■skladným poslaním kresťana a jedinou cestou k spáse.
\ Ovocím Ducha Svätého je zdržanlivosť, avšak depresia býva často ná- Élrilkom povýšenia telesnosti nad ducha, nemiernosti v skutkoch, či v že­laniach. Telo začne zlyhávať, duša sa s týmto stavom obmedzenia nedokáže ■mieriť. Hriech ukrytý v probléme nemiernosti sa nazýva modloslužbou. ■Wyšujem totiž stvorené nad svojho Stvoriteľa.
 
Ako vidíme, pôvodcom depresie, ako duševného problému, musí byt duch. Ten duch, ktorý prináša človeku skazu, nepokoj, strach, ktorý stojí vždy v opozícii voči Duchu Svätému, a snaží sa ublížiť tomu, čo patrí Bohu, čo je stvorené na Jeho obraz, teda ľudskej duši.
Sme svedkami pravdy, ako sa vo svete depresia nekontrolovateľne roz máha a zasahuje duše stále väčšieho počtu ľudí. Akokoľvek sa snažíme ve dečky dopátrať po príčinách, zlyhávame. Je to preto, že v modernej spoloi nosti sa práve hriech zakorenil a naplno sa rozrastá v našich rodoch, ako niečo prirodzené.
Hodnota morálky míľovými krokmi upadá, svedomie sa zo dňa na deň otupuje, umelo sa posúvajú hranice dobra a zla a to všetko za výdatného potlesku diabla- kráľa klamstva, ktorý jasá nad svojím úspechom, ako do konale dokázal zmiasť človeka.
 
Egoizmus v mene slobody jednotlivca vytláča cit pre pravdu, lásku a mi losrdenstvo. V takomto svete nie je možné vydržať, pokiaľ svoj život nevl< > žime do opatery Boha, ktorý je naším Stvoriteľom, ktorý pozná i najhlbšie zákutia ľudskej duše.
 
Boh sa však v modernej spoločnosti stále viac stáva iba termínom Operujeme ním, keď potrebujeme seba ospravedlniť, seba presadiť, sebe pomôcť... Potom často počuť slová „Boh mi nepomohol", „Prečo to Boli dopustil?"... Problém však nie je v Bohu, ale v našej nepriznanej hriešnosil, Treba si otvorene pripomenúť, že i my kresťania, laici i zasvätené osohy, ktorých sa depresia týka rovnako ako všetkých ostatných, si tvár Boha vy tvárame tak, ako sa nám páči. Známy národovec, kňaz a polyhistor minulé ho storočia, Ferdiš Juriga o tomto ľudskom „fenoméne" hovorí:
„Z večného Boha si robíme modlu podľa svojej vôle, Jeho svätý zákon «/ vykladáme podľa osobnej potreby a za hriech označíme iba to, čo sa umu práve hodí. Keď túto modlu boha máme v rukách, myslíme si, že sa môžem neohrozene biť na všetky strany, môžeme každého, kto s nami nesúhlasí.
 

Hriech je najväčším ničiteľom človeka

Ubíja dušu, zotročuje telo, zabija ducha. Hriech ostáva hriechom, i keď ho obalíme do pozlátka sebaospravedlňovania... v ždy bude víťazstvom pýchy a sebectva, vraždou lásky. Tam, kile .4 ničí láska, však nastupuje i zničenie človeka, pretože každá ľudská bytost | stvorená a zrodená práve z lásky a pre lásku.
 
i I Iriechy proti láske sú v modernej spoločnosti práve tými, ľahko ospra- Bfillniteľnými, „drobnými" prehreškami, ktoré však, ako maličké, na oko Btkodué „parazity", vážne narúšajú duševný život a zdravie človeka.
 
I „Ako pred jedovatým hadom, tak utekaj pred hriechom, lebo ako sa ■Fínmi priblížiš, privinie ťa k sebe. Jeho zuby sú ako zuby levov, ktoré zabíja- ■ ihr.r ľudí. Každá neprávosť ničí ako dvojsečný meč..." /Sir 21, 2-3/
HJveďme si teraz sedem hlavných hriechov, ako ich prináša učenie cirkvi Htuísine odvodiť následky ich pôsobenia na ľudskú dušu.
 
 
1. Pýcha
 
 
H„//i)VOrtó: „Veďsom nevinný... ! Hľa, tu som, posúdim ťa, pretože vravíš: ^^hi i'iil som."
L / 'ihi odvrhol tvoje opory, úspech s nimi mať nebudeš!" /Jer 2, 35 /
 
 
P'yi ha je hriechom, ktorý stojí už na začiatku existencie ľudského po­hlti ľrví ľudia túžili byť ako Boh, všetko poznať, všetko vedieť, všetko mať.
 
Práve pre svoju pýchu, ktorá býva tak často obalená do pozlátka ■ylklusli, ktorej pravá tvár je však neposlušnosť, stratili jednotu so svo- Aviirlteľom, následkom ktorej prichádza na človeka bolesť a utrpenie. H^dutkom ľudskej pýchy býva odpad od Boha... /Sir ¡0, 14 / Wi ha je pôvodcom každej nejednoty a rozdelenia.
 
V rodinách, v spolo- | v .i • h, v cirkvi, na pracoviskách... Základom uvažovania pyšného srdca ■flvené videnie pravdy. Seba vidím lepšieho, akým v skutočnosti som Biť dokonalého/ a druhého človeka vidím omnoho horšieho od seba. mrelo pýcha nedokáže počúvať, dokáže iba poúčať. |n|ii |>i avda, moje dary Ducha, moja vyvolenosť... Pýcha žije slovom „ja 1| Veľkosť".
 
Ip pyšný manžel, snaží sa presadzovať svoju pravdu a svoje rozhod- M k.iidú cenu, čím ubíja celú rodinu. Nakoniec je iba trpený, no nie ■lý, čo ubližuje jeho duši rovnako, ako i dušiam jeho najbližších. Za- l||iu poníženie, nie úctu a tak žne výhradne odpor a nenávisť.
 
pyšný kňaz, ovláda a manipuluje veriacich, prezentuje svoju veľ- ■ |Vo)u pravdu, nesnaží sa veriacim priblížiť, ako to koná Boh Otec H|iVľl> u, čaká, že sa všetci prispôsobia jemu, že ho budú bezvýhradne S|Hť Autoritu si bezhlavo vydobíja, ale lásku svojich ovečiek nikdy B, ()vocie ktoré zasieva, pominie tak rýchlo, ako jeho pôsobenie vo ^■t, ľťťtože jazdecký bičík, ani šabľa, neimponujú Božiemu Duchu.
 
Ak je pyšný šéf na pracovisku, nepripustí riešenia problémov, ktoré mu ponúkajú jeho podriadení, pretože musí byť vždy prvý a vynikať nad ostat ných. Buduje si autoritu na strachu, nie na svojej skutočnej hodnote a tak ho vlastná pýcha pripraví o pokrok, ktorý mohol získať zásluhou dôvery hodnej spolupráce so svojimi zamestnancami.
Naše modlitbové, či charizmatické spoločenstvá žiaľ, vo väčšine prípa dov fungujú, alebo skôr nefungujú, v dôsledku pýchy. Ja mám dary Ducha, musíte ma všetci počúvať! /Ak však nemáš charizmu slova, tj. rozlišovaniu, proroctva, poznania, múdrosti, hovorí z teba iba rozum človeka, nie múdrosť Boha a aj keď tieto dary máš, nie vždy hovoríš v mene Trojjediného Boha, taká je pravda!/
Dary Ducha sú rozdielne, ako hovorí Sväté Písmo, a tak sa treba učiť počúvať sa navzájom a dokázať v pokore ustúpiť Božej pravde. Ona sa vždy ukáže, Boh ju, skôr či neskôr, sám potvrdí...
Na ovocí Ducha by malo byť postavené každé spoločenstvo, nie na da roch Ducha!!! Veď Písmo Sväté hovorí zreteľne: „Po ovocí ich poznáte!"
/Ak vnášaš do spoločenstva nepokoj, rozbroje, hádky, ovocie ktoré nesieš, nieje ovocím Ducha Božieho, môžeš mať akýkoľvek dar- neslúžiš ním Bohu!/
Pýcha je teda hriechom, z ktorého vychádzajú všetky ostatné ľudské hriechy. Ježiš hovorí: „Tí, ktorí sa ponižujú, budú povýšení!" a tak Boh ob darúva mocne práve tých, ktorí v sebe nevidia ani veľkosť, ani krásu, ani výnimočnosť, ktorí nepotrebujú vládnuť, ani ovládať. Práve tých si vyberá, aby cez nich konal svoje velké skutky, pretože kde je pokora, tam je i ver nosť Pravde.
Ovocím pýchy v modernom svete je i heslo: „Boha nepotrebujem, ).i sám, autonómne, rozhodujem o všetkom vo svojom živote". Tento libera lizmus postavený na veľkosti ľudskej bytosti plodí i teórie potratov, eula I názie a pod. Veľmi rýchlo však zlyháva, ak sa človek dostane do problému, 1 z ktorého nevidí riešenie. Smrť, straty životných istôt, nešťastné udalosti, j to všetko človeka a jeho veľkosť dokážu za pár sekúnd zraziť do praduil zeme. Ak sa človek sklame vo svojom vlastnom „božstve", už nemá koinul dôverovať a tak obyčajne ovládaný depresiou, dobrovoľne ukončuje svo|j „nezmyselný" život.
 
Bližšie nám o tom hovorí príbeh Judáša. Judáš zradil Božieho Syna z dň< vodu, že jeho dušu ovládala pýcha. Namýšľal si, že jeho riešenia sú lepší«', správnejšie, ako Ježišove, že len v nich je ukrytá pravda.
 

Judáš nebol zatratený pre svoju zradu

Mohol oľutovať, no práve jeho pýcha, mu nedovolila odprosiť, ponížiť sa, uveriť Pánovi. poprosiť svojho Boha o odpustenie a tiež odpustiť sebe.
 
I'ýcha človeka neraz privádza do depresie, pretože pyšný hrá vo svojom lllvote výhradne podľa vlastných pravidiel, nie podľa Božích a tak sa ne­vyhne pádom, omylom, či nešťastiam. Samozrejme, že pýcha nedovoľuje ■meniť osobný pohľad na vec, často ani na kolenách a tak človek znova h /nová padá, trpí a to až do chvíle, kým svoj život, svoj problém nevloží do 1» .lobodzujúcich Božích rúk. Ak to dokáže, láska Boha zvíťazí nad všetkým ■Akým a zničujúcim v jeho živote.
 
 Pokračovanie : Voľba slobody- Judáš
 
 Judáš Iškariotský
 
2. Smilstvo
 
| „I cbo to je Božia vôľa, vaše posvätenie: aby ste sa zdržiavali smilstva
 
Smilstvo
 
 
*1, každý z vás vedel mať svoju nádobu vo svätosti a úcte, nie v náruživej ■Mi/o W/Vosŕi, ako pohania... aby nik v tejto veci nevybočil z medzí a nepodvá- Am/ svojho brata, lebo Pán sa za to všetko pomstí."/I Sol 4,3 /
 
 
■ Smilstvo je mimoriadne podhodnocovaným hriechom v našej pokro- Hvrj. slobodne mysliacej spoločnosti. Sme svedkami toho, ako si, fyzic­kí vekom iba deti, striedajú sexuálnych partnerov, aby nadobudli nové ktcilné zážitky, ako sa mladí ľudia bránia manželstvu, aby si zachovali prtvislosť- zadné dvierka, keď sa už svojho partnera nabažia. Vidíme mu- , klorí hromadne podstupujú sterilizácie, aby im ich voľný „životný štýl" kósohil komplikácie, ženy, ktoré s nadšením „hltajú" antikoncepčné pi- R. al>y si užili života, kým sú ešte mladé, a to všetko bez následkov, bez Bovednosti...
 
 
Rn )e najhoršie, týchto pravidiel sa drží generácia, ktorá v podstate iba (ťiluje vzor svojich rodičov...
jr Jednoduché rozviesť sa, je dobré ísť od seba, veď to robíme pre naše ľoto je teória rodičov, ktorí žijú svoje manželstvá bez zodpovednosti Hlo druhého, bez zmyslu pre obetu a sebadarovanie. Tieto manželstvá plavené na jedinom pravidle: Vziať si čo možno najviac, nie darovať čo ku najviac! Ak takto rozmýšľa jeden z partnerov, manželstvo sa stáva pmatickým, ak však týmto spôsobom uvažujú obaja, stáva sa peklom. Blnvorí:" Každý, kto prepustí svoju manželku a vezme si inú, dopúšťa ■I nej cudzoložstva. A ak ona prepustí svojho muža a vydá sa za iného, Wptí." ( Mk 10,11-12)
 
Chápanie partnerského vzťahu, ako úžitkového predmetu je mimo riadne ubližujúce a zničujúce, pretože necháva za sebou stále nové a nové zlomené srdcia, neodpustenia a krivdy. Depresie potom samozrejme môžu začať vo veľkom kh'čiť a napĺňať dušu.
 
 
Podobné zdrvujúce účinky na psychiku človeka ako rozvody, majú i ť/v. nezáväzné priateľstvá, flirty, vzťahy na jednu až pár nocí, ktoré jednak otu pujú skutočné city človeka, /ktoré každá ľudská bytosť dostala od Boha ako dar/, a na druhej strane spôsobujú bolesť, utrpenie, zranenia duše, z kto rých sa oklamaný, zneužitý partner, veľmi dlho a ťažko zotavuje.
„Neobdivuj krásu cudzej ženy, ani sa nezdržuj v spoločnosti žien. Lebo ako zo šiat vychádzajú mole, tak aj zo ženy vzíde neprávosť muža." /Sir 42,13 /
Boh daroval schopnosť milovať každej ľudskej bytosti, ibaže milovať nie­je synonymom slova „užívať si". Láska je prirodzenou potrebou, bez ktorej naša ľudskosť vysychá. Práve tá ľudskosť, ktorá nás robí citlivých na potreby iného človeka, súcitných, láskavých a najmä milosrdných.
Boh sa ani jedného z nás, pri poslednom súde nebude pýtať „Prečo si miloval?" ale „Ako si miloval?" Pričom slovo milovať znamená lásku srdi .1 nie pohlavné spojenie, ako si mnohí „experti na lásku", pod týmto ternu nom predstavujú.
 
 
Láska, to je odovzdanosť srdca, odovzdanosť tela je iba jej, nie vždy ne vyhnutným, doplnkom. Žiaľ, osoby odmietajúce lásku srdca, vždy neskôr zlyhávajú práve na vášňach tela. V snahe utiecť sami pred sebou, sa po tom vrhajú do „náruče" rôznych závislostí/workoholizmus, alkoholizmus ,1 pod./, ktoré sú najčastejšou „kompenzáciou" prázdnoty srdca. Ona je vs.ľ iba prirodzeným výsledkom života bez lásky, /tzv. syndróm nenaplneného srdca/...
Kto je verný človeku, je verný i Bohu, to je pravidlo, ktoré platí odj.ik/l va. Ak je moja láska k človeku obetavá, zriekajúca sa seba pre dobro milov .1 nej bytosti, moja láska k Bohu bude rovnaká. Ak však tvrdím, vo svojej -.4 moľúbej pýche, že ja nepotrebujem milovať človeka, aby moja láska k Holi rástla, stal som sa už pravdepodobne natoľko bezcitným, že síce prijimm lásku iných, ale dávať ju už nedokážem.
 
 
Žiaľ, toto je najčastejší dôvod, prečo sa z našej cirkevnej rodiny strn duch láskavosti a milosrdenstva, ktorý je nahrádzaný chladným rozumov ním a bezcitnosťou.
Budovať vzťahy založené na láske, neznamená automaticky budo vzťahy sexuálne. Znamená to učiť sa obetám, tolerancii, trpezlivosti, dol
 
role, láskavosti, učiť sa prijímať človeka v jeho dôstojnosti a vážiť si ho, teda ■lubližovať mu a nezraňovať ho vlastným sebectvom a žiadostivosťou.
Prežívať vzťah lásky, neznamená byť závislý na človeku. Treba veľmi (ibo/.retne rozlišovať medzi termínom citovo naviazaný a citovo závislý. Ak |om naviazaný - milujem a dokážem sa vzdávať seba, obetovať sa pre mi- Ipv.inú bytosť, no neznamená to, že človek v mojom srdci zaujme automa­ticky miesto Boha. Naviazanosť je prirodzeným putom srdca. Citové navia- wmc, na ktorom je založený prirodzený vzťah lásky, potrebuje každý člo- pi'!> bez rozdielu, už od svojho narodenia. Ak absentuje, vzniká tzv. citová prlvácia, ktorej následky zasahujú celú ľudskú osobnosť. Človek, ktorý sa |^»lokáže citovo naviazať k inej osobe, je osobnosťou psychicky narušenou.
 
 
Hyť citovo závislým, to je termín označujúci negatívny jav. Ak som ci- Bvti závislý, som vnútorne zranený, môj vzťah budujem na chybných zák- ■
 
 
3. Lakomstvo
 
 
mLťbo koreňom všetkého zla je láska k peniazom, niektorí po nich pachtili zblúdili od viery a spôsobili si mnoho bolestí." U Tim, 6, 10 /
■komstvo sa v modernej spoločnosti stáva jedným zo základných prí- winku depresie. Svoj život staviam na hmotných dobrách, nie na duchu ■ožom zákone. Všetko vsádzam na kartu „mať" a karta „byť", ostáva plť môjho života nepovšimnutou. Som ochotný vzdať sa rodiny, lásky, Mov i svojho Boha, aby som zarobil, mal viac, žil lepšie.... Ito teóriu praktizujú vo veľkom naši blížni, ktorí odchádzajú za zárob- P«)vky kilometrov od domu, obetujúc pritom svoju rodinu a jej city. V /.i ilúziou bohatstva opúšťajú manželky, či manželov, nevidia rásť a n vlastné deti, nedbajú na opustenosť bezvládnych rodičov, na Boží ^hovoriaci, že nedeľa má byť dňom Pána a nie oslavou práce... In India zblúdili od viery, od zákona lásky, aby našli svoje šťastie v pe- plt ľo čase, ked sa z cudziny vracajú domov, miesto lásky nachádzajú
 
odcudzenie a čudujú sa "prečo"?!... Odpoveď je jednoduchá, zvolili si svo je priority, zvolili si hmotné dobro, no daň, ktorá sa platí za tento výber, je práve duchovná- je ňou odcudzenie. Stratíš lásku, teplo domova, stratíš dušu, partnerskú jednotu...
Ježiš o láske k peniazom hovorí veľmi jasne: „Nemožno slúžiť dvom Pu nom." Buď obetujem človeka /lásku/ pre peniaze, alebo peniaze pre člo veka...Tercium non datur, teda tretia volba neexistuje. Jedná sa totiž o b<>i duchov v našom živote, čo si asi málokto uvedomuje. Ten, ktorý ponúka bohatstvo a moc stojí v opozícii proti Tomu, ktorý hlása obetavú lásku a milosrdenstvo.
Lakomstvo ako hriech môže mať rozličné podoby.
 
Sväté písmo hovorí: "Neodopri plácu biednemu a chudobnému"./IM 24,14/
Alebo na inom mieste čítame: "Dávajte cisárovi, čo je cisárovo a čo /<• Božie, Bohu. /Mt 22,21/
Znamená to, že odoprieť potrebné peniaze, či zaslúženú mzdu tomu, klu je na nás odkázaný, teda zamestnancovi, /v rodine manželke, manželovi, alebo deťom/, je hriechom proti prikázaniu lásky. Rovnako je však hrie chom neplatiť dane, ukrátiť štát, ktorý v modernej spoločnosti nesie právo moc niekdajšieho cisára.
V liste Rimanom čítame: „Dávajte každému, čo ste dĺžni: komu dni i, tomu daň, komu clo, tomu clo."/Rim 10,11/
 
 
Depresia sa objavuje často u osôb, ktoré majú pocit, že nedokážu žiť na takej životnej úrovni, akú si zaslúžia, že sú ukracovaní štátom, rodinou priateľmi, že majú neustále málo nato, aby mohli byť šťastní. Títo ľudia n v skutočnosti neslobodnými otrokmi mamony. Veď si spomeňme, že n.i predkovia väčšinou neoplývali bohatstvom, no svoje šťastie stavali na im hodnotách, práve preto ich chudoba neoberala o zdravie ducha tak, ako tomu v modernej dobe. Ideál dnešnej doby nahovára človeku, že bez ma)tf ku nemá šancu žiť radostne a plnohodnotne, že svet mamony je práve Iv svetom, v ktorom žije sloboda. Ak podľahnem týmto teóriám, veľmi sko sa ocitnem v osídlach depresie. Jediná šanca, ako sa z nej vymaniť, je |»| hodnotiť svoje životné priority. Táto radikálna zmena môže zachránil un zdravie, rodinu, partnerský vzťah, i moju dušu.
 
 
4. Závisť
 
Už vôbec to je u vás chyba, že sa súdite medzi sebou. Prečo radšej nestrpíte krivdu? Prečo radšej neznesiete škodu? Ale vy krivdíte a škodíte, a to bratom! Neviete, že nespravodliví nebudú dedičmi Božieho kráľovstva?" Kor 6,6 /
 
 
Závisť, ako hriech, sa veľmi jednoznačne predstavuje už v Starom Zákone a o jej následkoch hovorí i príbeh Kaina a Ábela. Závisť zabíja telo, zabíja dušu, robí z človeka štvanca, ktorý nikde nenachádza pokoj a zmierenie. Závisť neodpúšťa úspech, neodpúšťa dobro, krásu, dokonca ani Božie požehanie a tak sa postupne stáva živnou pôdou depresie až nenávisti. 
Zo závisti sa rodia klebety, ohováračsťvá, nactiutŕhačstvá, prekliatia, ale zvady, či súdy o majetok...
 
 
Závisť je veľmi vážnym prečinom proti láske. Jej otrávené ovocie však uničí iba život svojich obetí, ale rovnako aj tých, ktorí závisť rozsievajú, t V Knihe Genezis čítame, že Pán označil Kaina nezmazateľným znakom, M |i'ho skutok bratovraždy, ktorého príčinou bola práve závisť. Kain sa potom vzdialil od Pána a žil v krajine Nod. Takýto „osud" postihne všetkých závistnikov.
 
| Nod v preklade znamená bezcieľne blúdenie a rovnako blúdia všetci, ktorí vo svojej duši zasiali závisť a nechali sa ňou unášať. Blúdia nepokojom, temnotou vlastnej zloby, ktorá im bez súcitu rozožiera vnútro, ako Idlna. Ich slová a skutky sú u Pána zapísané a vo svojich tvárach nesú nezmazateľný „znak". Ich životy rozvoniavajú tým, čo vykvitlo v ich srdciach.
Klo blúdi, kto sa vzdiali od Pána, nemôže v živote cítiť ovocie Jeho Ducha miesto pokoja, vyrovnanosti, radosti, upadá do depresií. Neustále hnilý myšlienkami o úžasnom živote iných, až svoj vlastný život prestá- Kldovať. Závisť potom plodí nenávisť a od nenávisti je iba krok k vraždám, či sebevraždám, ktoré sú častým výsledkom depresívnych stavov.
Podstatou tohto hriechu nie je, všetkým dobre známe, "prejedanie sa", ale nenásytnosť vo forme nemiernosti tela, ktorá je opakom ovocia Ducha Božieho- miernosti.
Je zrejmé, že ti, ktorí žijú pre svoje telá a zabúdajú na dušu, sú obeťa­mi práve tohto hriechu. Týka sa honby za majetkom, spadajú sem rôzne závislosti, ktorých úlohou je uspokojiť vlastné telo. Nemierna sexualita, workoholizmus, schopinizmus, či všetky tie populárne „izmy", ktoré rýchlo rozkladajú dušu a pomaly telo, sú práve následkom hriechu obžerstva. Dá­vam svojmu telu všetko, ba i navyše, no dušu ukracujem. V liste Rimanom čítame: „Nenič Božie dielo pre jedlo!" /Rim 14,20/
My by sme mohli pokračovať! Nenič Božie dielo vo svojom živote pre alkohol, smilstvo, drogy, peniaze, slávu... To všetko je obžerstvom, ktoré dočasne môže človeka urobiť spokojným, no nikdy nie šťastným.
 
Obžerstvo a nemiernosť plodia prekliatie. Bažím po niečom, čo nemám, beriem si, čo mi nepatrí, i to je ovocie obžerstva. V Knihe Jozue čítame, ako Achan zhrešil proti Pánovi a preto Pán dopustil na celý kmeň prekliatie. Hovorí: "Áno, ja som sa prehrešil proti Pánovi. Videl som totiž medzi korisťou krásny plášť, zabažil som po ňom a vzal som si ho..."
Práve toto baženie po niečom, ktoré naznačuje, že človek slúži svojmu telu, je znakom, že v jeho duši vládne hriech obžerstva.
Ten, kto strieda ženy a myslí si, že nachádza šťastie, pre chvíľkové po- blúznenie zmyslov, po čase zisťuje, že to čím žije, nie je láska a on doteraz zúfalo hľadal práve lásku, lebo iba tá ho dokáže skutočne naplniť a urobiť šťastným.
 
Ten kto sa naháňa za peniazmi, ničí si zdravie, pracuje od rána do rána, nakoniec zistí, že o pár stoviek viac ho neurobilo šťastnejším, pretože je tak unavený, že nemá čas ani sily, radovať sa z plodov vlastnej práce.
Obžerstvo prináša, v mene „slobody" tela, otroctvo ducha a žiaden ot­rok nemôže cítiť slobodu. Jediné čo pociťuje je tiaž jarma, ktoré ho ťahá stále viac k zemi.
Vo chvíli, keď otrok obžerstva zistí, že nič z toho čomu venoval svoj čas a energiu ho nenapĺňa, že jeho duša ostala prázdna, že svoj čas vyhodil akoby do povetria, upadá do depresie. Depresia z prázdnoty a nenaplnenia potom opäť končí najčastejšie pokusom o samovraždu.
 
 
6. Hnev
„Hnev a zúrivosť, to obidvoje je odporné, len hriešny človek sa ich pevne drží... Ak človek prechováva hnev voči blížnemu, ako sipotom môže žiadať od Hoha, aby bol zdravý?" /Sir 28, 1-3 /
 
HNEV - čnosť alebo neresť ?
 
Hnev je veľmi vážnym prečinom proti láske, ktorý zasahuje nielen po­zemský život duše, ale i život duše po smrti. Nie nadarmo sa v Písme hovo- i í: „Čo zviažete na zemi, nech je zviazané i v nebi". Najsilnejším putom po l.iske, je práve puto hnevu. Hnev, ktorého ovocím je neodpustenie a práve neodpustenie nedovolí dušiam vstúpiť do večnej blaženosti.
Ak synovia nedokážu odpustiť svojmu otcovi jeho hriechy ani po smrti, v očistci sa stáva väzňom ich neodpustenia. Musí byť bezpodmienečne na zemi odpustené, aby smela duša opustiť očistec a prejsť bránami raja.
 
Odpustenie má teda veľmi významnú úlohu v živote ľudskej duše a ni- i'ím nieje možné ho vynahradiť.
Hnev môže mať v živote človeka dvojakú tvár. Buď nesie podobu neod­pustenia /o ňom budeme hovoriť viac v nasledujúcej kapitole/, alebo podo­bu prchkosti.
Práve prchkosťou dokážeme spôsobiť svojmu blížnemu obrovské cito­vé zranenia. Prchkosť sa síce hodnotí ako čiastočné zatemnenie zdravého uvažovania, ale práve v tomto zatmení mysle učiníme tolkokrát skutky, roz­hodnutia, vyslovíme názory, ktoré nenávratne vzdialia človeka od človeka ,i zahasia v našich srdciach lásku.
Týmto hriechom obyčajne trpia ľudia, ktorí sú príliš zameraní na seba. Toto zameranie je buď spôsobené doposiaľ neuzdraveným citovým zra­nením, často z obdobia detstva, alebo samoľúbou, narcistickou pýchou. V oboch prípadoch reaguje podvedomie človeka na impulz z vonkajšieho prostredia.
 
Ak sa chceme zbaviť prchkosti, je potrebné skúmať práve jej príčinu. Som iba zranený, alebo mi tak záleží na sebe a svojej pravde, že nezne- Hiľiii protichodný názor iného človeka, čo ako pravdivý? Vyhovárať sa na Hvoju povahu je iba detinským zhodením zodpovednosti z vlastných pliec, pretože reakcie človeka síce majú svoje príčiny, ale je v jeho moci, pokiaľ netrpí duševnou poruchou, aspoň čiastočne ich ovládnuť. To však vyžaduje kritický pohľad človeka na seba samého, /čoho, nie každý rozčuľujúci sa „hrdina", je schopný/ a vytrvalú snahu o osobnú premenu.
Výsledkom každého hnevu je súd. Súdim človeka na ktorého sa hne­vám... Súd je však negatívum, ktorému by sme sa mali, podľa slov Božieho zákona, striktne vyhýbať. Je iné skonštatovať „ten človek ma štve, lebo...
 
A je iné postaviť sa proti nemu celým srdcom a samospravodlivo ho označiť za zlého, bez toho, aby sme uznali i jeho dobré stránky, alebo sa ich snažili aspoň objaviť.
Iste, existujú skutky, ktoré právom vzbudzujú náš hnev, pretože ich cie­ľom je vedomé, úmyselné zranenie našej duše. Ak cítime krivdu, ak vieme, že akákoľvek snaha o zmierenie by nám opäť priniesla iba ďalšie bolestné zranenie, netreba tvrdohlavo pichať do osieho hniezda, žiadať ospravedlne­nie, zadosťučinenie, vystavovať sa novým citovým zraneniam.
Je prirodzené, že bolesť srdca musí odznieť, aby sme dokázali svojho ne priateľa opäť vnímať slobodným pohľadom odpustenia. Práve preto bolesť, ktorú ukrivdený cíti a ktorá mu nedovoľuje komunikovať so svojím krivdi teľom, nie je súčasťou hriechu neodpustenia. K tomuto hriechu však mož no pripočítať fakt, ak neprejavím snahu o odpustenie, v duchovnej forme.
Ak sa totiž nemôžem priblížiť k svojmu nepriateľovi fyzicky, môžem to urobiť duchovne. Najistejším spôsobom takéhoto zblíženia je práve mod litba, resp. svätá omša, pretože cez ňu Boh uzdravuje, oslobodzuje, kriesi, požehnáva, vkladá svetlo svojej pravdy do srdca modliaceho sa i premod lievaného.
„A tak človeče, nemáš výhovorky, keď súdiš, nech si ktokoľvek!" /Rim2,1/
 
„Kto sa chce pomstiť, ujde sa mu pomsty od Pána, lebo si jeho hriechy zachová v pevnej pamäti.
Ak človek prechováva hnev proti blížnemu, ako si potom žiada od Bolia, aby bol zdravý? Prechováva v sebe hnev, hoci sám je iba človekom a potom prosí o zľutovanie u Boha?"/Sir 28,1-5/
 
 
Jediným spôsobom, ako prijať a odpustiť svojmu nepriateľovi je tcdfl modlitba. No aby som dokázal svojho nepriateľa odovzdať do Božích spia vodlivých rúk a nebral spravodlivosť do tých vlastných, je potrebná pokot - postoj Božieho dieťaťa. Vložím všetko do rúk Otca v dôvere, že sa najlc p šie postará o to, čo ma trápi.
V prípade, ak chcem spravodlivosť vziať do vlastných rúk a pomstiť v hneve za spôsobenú krivdu, sa moje srdce otravuje zlobou, a pomstydi tivosťou, ktoré vedú dušu človeka do temnoty. V tejto temnote sa pôstni ne všetko, okrem pomsty, stáva zbytočným a človek prestáva žiť radosti a v pokoji. Namiesto pokoja duša zotrváva v hneve a od hnevu je iba k i o k depresii.
 
7. Lenivosť
 
„Neúnavne konajme dobro!" /Gal 6,9/
Lenivosť je veľmi blízka príbuzná ľahostajnosti a práve tá účinne ničí liKku v ľudskom srdci. Oberá človeka o pokrok duše, o rast vo viere, o Božie požehnanie, ktoré by mohol priniesť svetu a ktoré by mu Boh stonásobne, Vo svojej velkorysosti, vrátil.
 
Lenivosť pripravuje človeka o ovocie Božieho Ducha. Ak sa nebudem namáhať siať, nuž, nemôžem ani očakávať žatvu.
, Práve hriech lenivosti spôsobuje, že človek zostáva stáť, stagnovať na Hillnom bode svojho života, bez zmeny. Táto stagnácia prináša stereotyp ■iim- a ten zase prázdnotu /ako je nám už známe, prázdno v duši je najopti­málnejšou pôdou pre vznik depresie/.
 
 
Ak sa snažím konať dobro, ak rastiem na duchu, v láske, tak môj život ikdy neostane prázdnym a šedivým, pretože Boh moje skutky požehná moje dni prežiari svojím Svetlom. Nemôžem sa utápať v prázdnote, keďže J čas je vyplnený požehnaním Boha a tak prázdnota vo mne nemá svoje sto.
 
S lenivosťou je priamo prepojený i ďalší hriech, ktorým je ľahostajnosť, lom obeťou tejto vlastnej sestry lenivosti, nielenže nie som schopný ko- dobro, ale ani vnímať zlo. Nezáleží mi na ničom, čo sa priamo netýka mo sveta, môjho života. S ľahostajnosťou súvisí i nedodržiavanie sľubov. U opäť vážny prečin proti láske. Nesplním, čo som sľúbil, lebo sa mi »r nechce, alebo ma oslovilo niečo, pre mňa zaujímavejšie a hodnotnej- Hinozrejme, že svoj ospravedlňujúci postoj patrične obalím do tisícky Voriek, aby som sa nemusel ponížiť pravdou, no zároveň v očiach ľudí tým dôležitým. To, že svojím prístupom zraním city svojho blížne­ho oberiem o nádej, radosť, spôsobím jeho srdcu sklamanie, to ma Ijlma... Preto je ľahostajnosť vždy postavená na jedinom základnom pil. ktorým je sebectvo.
I >< uteronômiu nám Boh jasne pripomína: „Čo raz vyšlo z tvojich úst V«/ a urob, ako si sľúbil."/.Dt 23,23/.
Koni od svojho Boha dostal talenty, budem ich musieť rozumne spra- l< potrebné ich zveľaďovať, nie zakopávať. Každý človek dostal od fefjuké dary- talenty, ktorými má svetu prinášať účasť na Jeho doko- LáNke. Týmito darmi sa Boh akoby odkrýva svetu a zároveň do neho
 
Úlohou tejto knihy, je otvoriť bežnému človeku, bránu poznania depre sie, aby pochopil podstatu tohto novodobého „strašiaka" ľudskej existencie, ale tiež poodhalil možnosti uzdravenia ľudskej duše v prítomnosti svojho Stvoriteľa, všemohúceho Boha. On jediný, keďže je tvorcom duše, dokáže naplniť jej bytie, uspokojiť jej potreby a urobiť ju šťastnou. Žiaden psychia­ter, psychológ, či psychoterapeut nedokáže vyplniť existenčnú prázdnotu v duši svojho pacienta. Môžu ukázať smer, dať návod, ale uzdraviť dušu dokáže výlučne Boh, teda Ten, ktorý ju pozná dokonale, ktorý ju stvoril. Skúsme sa teda spoločne zamyslieť nad otázkou, čo slovo depresia znamená a ako sa v živote vyhnúť jej nemilosrdným „chápadlám".
 
 
Depresia, ako medicínska diagnóza
 
 
Depresia, ako medicínsky termín, je definovaná ako porucha nálady, i liarakterizovaná skleslosťou, apatiou, stratou záujmu o život, pochmúr­nymi myšlienkami, ktoré často vyústia až k suicidiálnym stavom, t.j. poku­som o samovraždu. Depresívny stav je sprevádzaný prázdnotou, smútkom, nezáujmom, nechutenstvom, neschopnosťou rozhodovať sa, spomalenými kognitívnymi reakciami postihnutého.
Pri diagnostike depresie sa vychádza z viacerých podstatných faktorov, pričom najdôležitejšími sú prítomnosť typických príznakov, trvanie sta­vu a jeho vplyv na bežný život pacienta. Je tiež nevyhnutné zohľadnenie multifaktoriálnosti vzniku depresie. To znamená možné organické príči­ny, somatické ochorenia, sprievodnú medikáciu a traumatizujúce životné okolnosti pacienta.
Depresia ako medicínska diagnóza, patriaca k afektívnym poruchám, môže mať viacero foriem, je vhodné spomenúť aspoň najzákladnejšie roz­líšenie a to depresiu endogénneho pôvodu a depresiu psychogénnu. Kým tá prvá je ochorením, druhá je prirodzenou odpoveďou ľudského organiz­mu na prežitú tragickú udalosť, či stratu životných istôt /strata partnera, zamestnania, smrť v rodine, choroba a pod./
 
 
Endogénna depresia je psychiatrická diagnóza, ktorá vzniká bez von­kajšej príčiny a postihnutý nepozná dôvod, prečo sa „cíti tak mizerne". Ni­jaký reálny spúšťač pre jeho stav neexistuje, neprežil žiadnu traumu, ne­šťastnú udalosť, teda v podstate nemá dôvod zažívať depresiu.
Typickým prejavom chorobnej endogénnej depresie je zhoršenie stavu ráno po zobudení, pričom počas dňa sa postihnutému mierne uľavuje. Pri tejto patologickej depresii zohrávajú svoju úlohu najmä neuromediátory, ktoré ovplyvňujú nielen jej vznik, ale i celkový priebeh. Sú to serotonín, noradrenalín a dopamín.
Depresia, ako psychiatrický problém sa vyskytuje stále častejšie. Buď sa objavuje v čistej- forme, ako monopolárna porucha, symptóm schizofrénie, či bipolárnej afektívnej poruchy- maniodepresie.
Zatiaľ čo pri schizofrénii bývajú depresívne stavy často sprevádzané hlasmi, ktoré chorý počuje a ktoré ho doslova vyzývajú ukončiť svoj „zby­točný" život, maniodepresia sa prejavuje v inej forme. Toto ochorenie v sebe zahŕňa dve cyklicky sa opakujúce fázy: manickú a depresívnu. Má-
 
ma sa prejavuje ako opak depresie, je to teda vzletná nálada, v ktorej človek dokáže „všetko". Má pocit že nepotrebuje oddychovať, jesť, piť, je nápadne čulý, často vykonáva nelogické činnosti, veľa a nesúvisle rozpráva, pričom ho nemožno zastaviť a nedá si svoje správanie, prehnané nápady, vyhovo­riť. Stavy mánie a depresie prebiehajú v určitých cykloch. Niekedy jedna strieda druhú počas dňa, inokedy môžu jednotlivé fázy trvať i niekoľko dní, alebo týždňov. V istých prípadoch sa prvá, alebo druhá fáza objaví iba raz za niekolko rokov, či jediný krát za život, pričom opačná fáza sa u chorého vyskytuje so železnou pravidelnosťou.
 
 
/Stavy mánie mávajú individuálne prejavy. Niektorí pacienti dokážu počas tohto stavu minúť na nákupy svoje celoživotné úspory, pričom naku­pujú všetko, čo im príde pod ruku. Iní sa dokážu neustále prezliekať, ženy sa „skrášľujú" do neúnosnej miery, vešajú na seba všetky svoje šperky a pod. Niektorí pacienti riešia „nutné prípady", ktoré bez ich pričinenia nik nedoká­že vyriešiť. Ich činnosti obyčajne nik z pozorujúcich nerozumie, vymykajú sa logickosti, no postihnutí sa tvária nesmierne dôležito. Existujú pacienti, a to v mnohých prípadoch, ktorí počas fázy mánie nekontrolovateľne vyhľadávajú a striedajú sexuálnych partnerov a pod./
 
 
Samostatným spúšťačom vzniku psychických porúch, i afektívneho typu, /monopolárna depresia, bipolárna afektívna porucha a pod./ môže byť užívanie psychoaklívnych látok. Ľudia trpiaci závislosťou na týchto lát­kach, sa skôr- neskôr stávajú obeťami psychických ochorení, v závislosti od typu návykovej látky, ktorá ovplyvňovala ich mozgovú činnosť.
V odborných kruhoch sa stretávame i s názorom, že depresia je akýmsi nepísaným opakom agresivity a teda je súčasťou porúch správania, ktoré sú spojené s poruchami impulzivity. Agresívny človek v snahe vyhnúť sa depresiám, ktoré prichádzajú najmä v stavoch samoty, má tendenciu sa ne­ustále obklopovať ľuďmi, ktorých manipuluje, na ktorých si overuje svoju „autoritu", ktorým rozkazuje a má potrebu ovládať ich. V skutočnosti je to však slaboch, ktorý má strach z vlastného osamotenia a často podlieha úzkosti.
 
 
Pokiaľ sa depresia objavuje samostatne, bez manickej fázy, bez diag- nostikovanej schizofrénie, či porúch správania, je nutné bezodkladne skontrolovať telesný stav postihnutého, teda činnosť jednotlivých orgá­nov. V mnohých prípadoch sa totiž depresia objavuje ako sprievodný jav iného ochorenia a ako náhle sa pristúpi k liečbe postihnutého orgá­nu, depresie pominú. Obyčajne sú depresiami sprevádzané ochorenia
 
hormonálneho pôvodu, teda hormonálna nerovnováha - ako u žien tak u mužov, metabolické, či neurologické ochorenia a ochorenia endokrinné /tlilna žľaza, prištítne telieska a pod./
< lovek trpiaci depresiou by teda v prvom rade mal navštíviť neurológa, flulokrinológa, gynekológa, resp. urológa a následne po vylúčení somatic- kého ochorenia, treba pristúpiť k diagnostike psychiatrickej.
 
 
ľri depresii a jej diagnostike sa veľmi často zabúda na kontrolu všet- kýi li, pacientom užívaných liekov /sprievodná medikácia/, ktoré svojimi Vedľajšími účinkami, či nesprávnou kombináciou, neraz dokážu spôsobiť lii/ké depresívne stavy. Je preto nevyhnutným krokom, skontrolovať priba­lil vé letáky všetkých liekov, ktoré pacient užíva a zistiť ich prípadné vedľaj- lle účinky. Medzi najrizikovejšie patria práve analgetiká a hypnotiká.
 
 
Nemenej závažným faktorom pôsobiacim na vznik depresie je preťaže­nie organizmu vplyvom stresu. Depresia môže byť akýmsi prvotným uka­zovateľom, že telo je unavené a v prípade, že človek na tento signál nezare­aguje, spúšťajú sa rôzne somatické ochorenia, pretože organizmus vplyvom vyčerpania, už nedokáže optimálne pracovať.
Paradoxne, i mnohé psychiatrické lieky, svojimi vedľajšími účinkami, spôsobujú depresie. Sú to najmä lieky určené deťom a mladistvým pri in­dikovaných poruchách správania, hyperaktivite. Lieky ako napríklad Stra- lerra a i., podávané mladistvým na upokojenie, majú za následok také depresívne stavy, ktoré pri dlhodobom užívaní vedú až k samovražedným myšlienkam a pokusom. /Nie sú to vykonštruované výmysly, ale vedecky dokázateľné fakty, ktoré boli skúmané a overované tímami odborníkov na mladistvých psychiatrických pacientoch s poruchami správania v USA./
Je, žiaľ, iba znakom úbohosti farmaceutických firiem, že bez svedomia, v mene zisku, uvádzajú na trh lieky, ktoré dokážu mať za následok smrť pacienta. Možno konštatovať, že žijeme dobu, v ktorej v ľudských srdciach stojí finančný zisk jednotlivcov vysoko nad etikou a svedomím.
 
 
Praktiky týchto farmafiriem a im „slúžiacich" lekárov, vo svojej knihe „Ne­žiaduci účinok smrť", podrobne opisuje John Virapen, ktorý celé desaťročia patril k vedeniu jednej z týchto velko- firiem. Ako sám uvádza, jeho svedomie ti duše mŕtvych pacientov, mu nedovolili mesiace spávať a tak napísal a vydal knihu, v ktorej sa priznáva k osobnej zodpovednosti za mnohé predčasne vy­hasnuté životy a tiež, ako varovanie, objasňuje spôsob jednania moderného farmapriemyslu.
Pokiaľ sa zistí príčina depresie a nie je ňou psychické ochorenie, v žiad­nom prípade netreba siahať po antidepresívach. Málokto si uvedomuje, že
 
 
 
sú to chemické látky, ktoré napriek relatívne rýchlej úľave, nesú zo sebou množstvo nežiadúcich účinkov, ničiacich celý ľudský organizmus, včítane mozgu a jeho funkcií do takej miery, že pomaly prestáva plniť svoje funkcie.
„Antidepresíva sú vo svojej podstate liekmi, ktoré neliečia depresiu, iba človeka spomaľujú a utlmujú natolko, že nedokáže rozumne premýšľať a už vôbec nemá sily ublížiť si."
John Virapen
Žiaľ, cieľom mnohých psychiatrických liekov nieje uzdravenie pacienta, ale ochrana spoločnosti pred jeho abnormálnym správaním. Treba pacien­ta utlmiť do takej miery, aby nebol schopný konať skratovo.
Ak teda depresie nie sú spôsobené psychickou poruchou, ktorá sa pri vyšetrení viditeľne preukáže, užívanie antidepresív sa stáva vysloveným ha­zardom s osobným zdravím.
Pacient užívajúci antidepresíva len z dôvodu, aby sa zbavil duševného utrpenia, aby premohol vlastné spomienky, nakoniec sám zisťuje, že po ich vysadený jeho problém nezmizol, ale existuje v pôvodnej sile a pôsobí rov­nako zničujúco, ako predtým.
 
 
Antidepresíva neliečia duševnú bolesť, iba odďaľujú jej pôsobenie Skôr, či neskôr sa s ňou musíme osobne popasovať, postaviť sa jej zoči- voči.
Psvchogénna depresia, ako už bolo spomenuté, je odpoveďou organiz­mu na prežitú tragickú udalosť. Nie je ochorením, je to prirodzený násle­dok prekonanej traumy a tak k nej treba i pristupovať. Na rozdiel od en­dogénnej depresie, sa stav postihnutého zhoršuje vo večerných hodinách. Cíti samotu, prázdno, nešťastie, nepotrebnosť, krivdu, sebapodceňovanie, spomína s bolesťou na prežitú tragickú udalosť a pod. Po spánku, v raňaj­ších hodinách sa stav postihnutého postupne zlepšuje.
 
 
Psychogénna depresia je prirodzenou reakciou na prežité utrpenie, kto­rá nám hovorí, že ešte máme city, že nie sme iba naprogramované stroje. Pri týchto depresiách je dôležitá terapia duše, ktorá je spojená s terapiou ducha. Oddeliť jedno od druhého, by bolo ako vyoperovať rakovinový nádor bez toho, aby lekár hľadal jeho ložisko. Viditeľný problém zničíme, ale rakovi­na sa šíri ďalej. Žiaľ, je mnoho ľudí, ktorí prichádzajú do psychiatrickej, či psychologickej ambulancie s vetou: „Ja to už nemôžem vydržať..., dajte mi niečo,..."
Človek nechce trpieť, nechce vziať svoj kríž a obetovať ho... /za záchranu seba, svojich blížnych, sveta/...
 
 
 
Žiaľ, ľudstvo tak spohodlnelo, že chce všetky problémy vyriešiť za pár Ickúnd a bez osobnej ujmy. Nehľadí na dôsledky, nechce čeliť utrpeniu, ktoré činí z človeka duchovne silnejšiu bytosť, zoceľuje dušu, chce svoju minulosť hodiť do koša a čo možno najrýchlejšie zabudnúť. Takýto postoj ktt častokrát objavuje i v radoch kresťanov. „Dajte mi niečo, aby som netr­pel!"... To, že utrpenie je dar, ktorý vo forme obety prináša nepredstaviteľne bohaté ovocie, že je nasledovaním Krista, ktorému sa tu na zemi máme Miažiť pripodobniť, to dnes medzi kresťanmi nie je populárnou teóriou. Je to však jediná teória, ktorú hlása Ježiš Kristus a ktorá trpiaceho človeka pi ivedie k trvalému pokoju.
Ježiš hovorí: „Moje bremeno je ľahké..." Ale kresťan dneška ho Kristovi neponúka, aby ho svojou láskou premenil, aby ho posvätil ako obetu, rad­nej ho ponúkne psychiatrovi, aby sa čo najrýchlejšie zbavil tiaže. Kresťania sami degradujú posolstvo Kristovho kríža, sami sa odvracajú od Jeho pod­staty a hľadajú jednoduchšie, priamejšie cesty bez toho, aby sa pozreli kam v skutočnosti smerujú.
 
 
Je potrebné nechať svoje city uzdraviť Kristom, teda Bohom, ktorý stvo- i il a spasil naše ľudské duše a ktorý ich najdokonalejšie pozná. On sa stal ílovekom aby spoznal ľudské utrpenie a dal nám návod, ako s ním zachá­dzať, preto je terapia Jeho Božskou láskou, najdokonalejšou terapiou na svete.
 
 
Iste, vedci, ktorí dôverujú iba ľudskému rozumu a neviditeľným Bohom opovrhujú, nikdy nepriznajú silu viery, moc Božej lásky, vždy budú hľa­dať hmatateľné spôsoby pôsobenia, viditeľné a overiteľné fakty, medzi ktoré lk)žie pôsobenie rozhodne nezapadá. Ich ľudské, obmedzené myslenie však nemôže uzdraviť celú dušu, pretože nie sú jej tvorcami. Dokážu sčasti od­strániť následky problému, ale korene, tie ostávajú hlboko v ľudskej duši .1 po čase sa vždy objavia na povrchu, v podobe problémov, psychických i somatických. Už samotná diagnostika v psychiatrii, či psychológii, sa orientuje výhradne na faktory patogenetické a patoplastické /vek, pohlavie, osobnostné charakteristiky/, no nik z odborníkov na ľudskú dušu nehľadá príčiny duchovné, napriek tomu, že duša je fenoménom duchovným, nevi­diteľným, nehmatatelhým a večným, rovnako ako Boh. Ignorácia duchov­ného základu ľudskej duše je jedným zo základných dôvodov, prečo často zlyháva nielen diagnostika, ale i celková liečba depresie, či iných psychic­kých ochorení.
Jediný, kto skutočne dokáže uzdraviť ľudskú dušu komplexne, bez akýchkoľvek následkov, je Boh, Ježiš Kristus.
 
 
 
 
 
Home
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Zasväcujúca modlitba Ježišovmu Srdcu
 
 
 
Zasväcujúca modlitba Ježišovmu Srdcu
 
Ó, Ježišu, vieme, že si bol milostivý a že si za nás dal svoje Srdce. Je korunované tŕňovou korunou a našimi hriechmi.
 
Vieme, že aj dnes nás prosíš, aby sme nepadli. Ježišu, spomeň si na náš, keď zhrešíme. Pre svoje sväté srdce daj, aby sme sa všetci navzájom milovali.
 
Nech vymizne všetka nenávisť medzi ľuďmi. Prejav nám svoju lásku! Všetci túžime po tom, aby si nás svojím Srdcom pastiera ochraňoval pred hriechom.
 
Príď do každého srdca, Ježišu! Klop, klop na naše srdcia - trpezlivo a neúnavne. Sme ešte stále uzavretí, lebo sme správne nepochopili tvoju lásku.
 
Klop ustavične a daj, ó, dobrý Ježišu, aby sme ti otvorili svoje srdcia aspoň vtedy, keď si spomenieme na tvoje utrpenie, ktoré si za nás podstúpil. Amen
 
 
 
 
 
 
Kain zo závisti zabija Ábela
 
 
 
Kniha Genezis - Gn 4,1 – 5,32 - Synovia prarodičov: Kain a Ábel. - 1Adam potom poznal svoju ženu Evu a ona počala a porodila Kaina, a povedala: "Získala som človeka od Pána." ("Poznať ženu" v hlbokej biblickej reči značí pohlavné obcovanie v kladnom slova zmysle. V opačnom prípade používa Sväté písmo výraz "ležal s ňou" (porov. 2 Sam 13,14), čím sa myslí cudzoložstvo.) 2A opäť porodila -jeho brata, Ábela. Ábel bol pastier oviec, Kain roľník. (Kain na tomto mieste odvodzuje sa od slovesa qánáh a značilo by ,získaného, prijatého'. Ábel je ,syn' (asyr), prvorodený syn.)
 
Po nejakom čase Kain priniesol obetu Pánovi z poľných plodín. 4Aj Ábel obetoval podobne z prvotín svojich oviec, z tých najtučnejších. A Pán zhliadol na Ábela a na jeho obetu. ("Pán zhliadol" a "nezhliadol" sa vyjadruje záľuba v obete, alebo jej odvrhnutie. Ako poznali Kain a Ábel, že prvého obetu Pán neprijal a druhého prijal, nie je isté. Pravdepodobne v tom, že Ábela požehnával a Kainovi sa nevodilo najlepšie.) Na Kaina však a na jeho obetu nezhliadol. Kain sa veľmi rozhneval a zamračila sa mu tvár.
 
Tu povedal Pán Kainovi: "Prečo sa hneváš a prečo sa ti zamračila tvár? 7Či nie je to takto: Ak robíš dobre, môžeš sa vystrieť, ale ak dobre nerobíš, číha hriech pri dverách a sleduje ťa jeho žiadostivosť, a predsa ty ju máš ovládať?" ( Pri Kainovi bolo badať, že je zlej vôle a že čosi zlého zamýšľa. Pán snaží sa ho odvrátiť od jeho zlého úmyslu. Ak sa Kain neprestane hnevať, je v nebezpečenstve, že spácha zločin.) Tu Kain povedal svojmu bratovi Ábelovi: "Vyjdime si von!" A keď boli na poli, napadol Kain svojho brata Ábela a zabil ho. A Pán povedal Kainovi: "Kde je tvoj brat Ábel?"
 
On však odvetil: "Neviem. Či som ja strážca svojho brata?"Pán povedal: "Čo si to urobil?! Hlas krvi tvojho brata hlasno volá zo zeme ku mne. Buď teraz prekliaty zo zeme, ktorá otvorila ústa, aby pila krv tvojho brata z tvojich rúk! 12Keď budeš obrábať pôdu, neprinesie ti nijakú úrodu. Budeš nestály a túlavý na zemi." Kain povedal Pánovi: "Môj zločin je väčší, než aby mi bol odpustený. Hľa, ty ma dnes odháňaš od zeme a budem sa skrývať pred tvojou tvárou; nestály a túlavý budem na zemi. A ktokoľvek ma nájde, zabije ma."Pán mu však povedal: "Nie tak! Lebo každý, kto zabije Kaina, sedemnásobnú pomstu si odnesie!" Potom Pán urobil Kainovi znak, aby ho nik, kto ho nájde, nezabil. A Kain sa vzdialil od Pána a zdržoval sa v kraji Nod na východ od Edenu.
 
(Kain zamietol príležitosť polepšiť sa a rúti sa do záhuby. Hriech rodí hriech. Zo závisti zabije svojho nevinného brata. Ábel, nevinná obeta, je predobrazom Ježišovej smrti. – Aj po hriechu vraždy Pán blíži sa s výčitkou ku Kainovi. Kain sa nechce k hriechu priznať. Napokon uzná svoj hriech, lež ani teraz neprosí o odpustenie, zdá sa, že si ide zúfať: "ktokoľvek ma nájde, zabije ma" a "môj zločin je väčší, než aby mi bol odpustený". Bratovrah sa bojí svojho zavraždenia, myslí si, že niekto bude pomstiť Ábela. Ale Boh aj tu trest ponecháva len sebe.)
 
Kainovi potomkovia. - A Kain poznal svoju ženu a ona počala, a porodila Henocha. Potom vystaval mesto a nazval ho menom svojho syna Henocha. (Henoch značí ,zvyklý' alebo ,zasvätený'. Kde a kedy postavil Kain "mesto", nedá sa zistiť. Nebolo to však mesto v našom zmysle.) 18Henochovi sa narodil zasa Irad, Iradovi Maviel, Mavielovi Matusael a Matusaelovi Lamech. 19Lamech si vzal dve ženy. Jedna mala meno Ada a druhá mala meno Sela.
 
Ada porodila Jabela; on je praotcom tých, čo bývajú v stanoch a chovajú dobytok. Meno jeho brata bolo Jubal. On je praotcom všetkých, čo hrajú na citare a na flaute. 22Aj Sela porodila Tubalkaina, kováča, ktorý robil všelijaké veci z medi a zo železa. Tubalkainova sestra bola Noema. (Kainov rodostrom má sedem generácií: Kain, Henoch, Irad, Maviel, Matusael, Lamech a Jabel s Jubalom. Význam týchto mien je neistý, zdá sa, že niektoré ani nie sú hebrejského pôvodu. Ada znamená ,okrasu', Sella ,tieň'.)
 
23Raz povedal Lamech svojim ženám, Ade a Sele: Počujte môj hlas, Lamechove ženy, nakloňte sluch k mojej reči! Zabijem muža, ktorý ma poraní, a mládenca, ktorý ma udrie. Sedem ráz pomstený bude Kain, Lamech však sedemdesiatsedem ráz."
 
( Pieseň Lamechova, čiže pieseň o meči, prezrádza, ako ľudstvo bez Boha mravne klesá. Už nejde o prísnu spravodlivosť, ale o pomstu: svojvoľne bude vraždiť aj pre najmenšiu urážku a ublíženie na tele. Možno, že Lamech po prvý raz držal v rukách meč, čo mu ukoval jeho syn Tubalkain, a pyšný na svoju silu a istotu prezrádza svoje ukrutné vnútro. Lamech je horší ako Kain. Kain vraždil z nenávisti a závisti, Lamech nemá skoro na to ani príčiny. Kain sa nechcel ani priznať, že zabil brata, Lamech sa so svojím vražedným úmyslom vychvaľuje. Lamech sa vynáša nad Boha, ktorý sľúbil, že Kainovu smrť potresce sedemkrát, Lamech sa bude pomstiť krutejšie, krivdu potresce totiž až sedemdesiatsedemkrát. Hrozný je rodostrom Kainov: začína sa bratovraždou a končí človekom, ktorý sa chvastá vražednými úmyslami.)
 
Rodokmeň Setovcov. - Adam opäť poznal svoju ženu a ona porodila syna, a dala mu meno Set, hovoriac: "Veď Boh mi nahradil iného potomka namiesto Ábela, ktorého zabil Kain." (Podľa niektorých meno Set je pôvodu sumerského a značí ,brat'. Iní odvodzujú ho od slovesa šít ,nahradený', postavený na ,miesto'. V tomto prípade Set by bol náhradou za Ábela a Set by už Eve bol býval zárukou, že sa splní prísľub o Mesiášovi (3,15).) 26Aj Setovi sa narodil syn a dal mu meno Enos. Vtedy sa začalo vzývať meno Pánovo. (V mene Enos, za ktorého, "sa začalo vzývať meno Pánovo", sú podčiarknuté dva významy: Enos znamená "človek" aj "meno" Pána – Jahveho. Text je dokladom náboženskej orientovanosti časti ľudského potomstva.)
 
 Pokračovanie - www.dkc.kbs.sk
 
 
 
 
 
 
 
Vznešenosti Panny Márie - Sv. Alfons Maria de Liguori
 
 
 
PANNA MARIA OSLAZUJE SVÝM CTITELŮM SMRT
 
 
 
 Príbeh obrátenia väzňa Claudia Newmana cez Pannu Máriu
 
 Vzkriesený moslima - Panna Mária vzkriesila Araba
 
 
Konrád Saský1 říká, že Maria posílá na ochranu svých umírajících služebníků nebeské-ho knížete, sv. Michaela, se všemi anděly, aby je rychle bránili v ďábelských pokušeních a do-vedli do nebe duše těch, kteří se jí neustále zvláštním způsobem svěřovali do ochrany.
 
 
Izaiáš říká, že když se nějaký člověk loučí s tímto životem, celé peklo se začne hýbat a vysílá nejhorší ďábly, aby duši před odchodem z těla pokoušeli a aby pak na ni žalovali, když má předstoupit před soudnou stolici Boží: „I nejhlubší podsvětí je kvůli tobě rozrušeno, čeká na tvůj příchod, probudilo kvůli tobě přízraky všech vojevůdců země“ (Iz 14,9). „Chrání-li však duši Panna Maria,“ říká Richard od sv. Vavřince2, „nebudou si zlí duchové troufat ji obžalovat, protože vědí, že božský Soudce nikdy neodsoudil a nikdy neodsoudí duši, jejíž ochranu pře-vzala jeho vznešená Matka.“
 
Sv. Jeroným ( Hieronym ) píše panně Eustochium, že Panna Maria nejen pomáhá svým milovaným služebníkům při smrti, ale že jim vychází vstříc na jejich cestě do nového života, aby jim dodávala mysli a doprovázela je před Boží soud. – To souhlasí se slovy blaho-slavené Panny sv. Brigitě, když jí řekla o mariánských ctitelích, kteří jsou v posledním tažení: „V tu dobu jim vyjdu vstříc jako jejich nejmilejší Panovnice a Matka, aby měli ve smrti útěchu a zmírnění.“
 
h Sv. Hieronym
 
 
 
 
 
 
 
Dobrotivá Královna bere pod svůj plášť duše a sama je uvádí do nebe
 
 
 
I sv. Vincenc Ferrerský říká: „Blahoslavená Panna přijímá k sobě duše umírajících. – Dobrotivá Královna bere pod svůj plášť jejich duše a sama je uvádí před božského Soudce, svého Syna, a tak jim s jistotou vymáhá spasení.
 
Tak se stalo i Karlovi, synovi sv. Brigity. Zemřel v nebezpečném vojenském stavu daleko od své matky. Světice se bála o jeho spásu. Ale blahoslavená Panna Mária jí zjevila, že Karel byl spasen pro svoji lásku k ní, že mu sama při smrti přišla na pomoc a sama mu vnukala povzdechy křesťanských ctností, potřebných v té chvíli.
 
V té době světice uviděla Ježíše na trůnu a spatřila ďábla, který nesl dvě žaloby proti Nejsvětější Panně: První, že mu Panna Maria zabránila pokoušet Karla v hodně jeho smrti; druhou, že Panna Maria sama přivedla Karlovu duši na soud a tak ji i zachránila, když mu nedovolila ani vyložit důvody, pro které si dělal na tuto duši nárok. Potom světice uviděla, jak božský Soudce ďábla zahnal a jak Karlova duše byla vzata do nebe
 
h Sv. Brigita
 
 
„Okovy její jsou vazba spasitelná“ (Sir 6,31). „Nakonec v ní najdeš odpočinutí“ (Sir 6,29). Blaze ti, bratře, když budeš v hodině smrti spoután sladkými okovy lásky k Matce Boží. Tyto okovy jsou okovy spásy, neboť ti zajistí tvé věčné spasení a poskytnou ti při smrti ten blažený mír, který je začátkem věčného míru a odpočinku. – P. Binet vypravuje ve své knize o Dokonalostech Panny Marie, že jednou připravoval na smrt velkého mariánského ctitele, který mu v poslední chvíli řekl: „Můj otče, kdybyste věděl, jak jsem šťastný, že jsem sloužil nejsvětější Matce Boží.
 
 
 
Ani vám nemohu vyjádřit radost, kterou nyní cítím.“ – P. Suarez byl velkým Mariánským ctitelem.
 
Říkával, že by zaměnil všechnu svoji vědu za zásluhu jediného Zdrávasu. Umíral pak s takovou radostí, že řekl: „Nemyslel jsem, že umírat je tak sladké!“ –
 
Tutéž spokojenost a radost budeš beze vší pochybnosti cítit i ty, zbožný čtenáři, když budeš moci vzpomenout v hodince smrti, žes miloval tuto dobrou Matku, která zůstane věrná svým dětem, když jí věrně sloužily a uctívaly ji návštěvami, růžencem, posty a zvlášť, když jí děkovaly, velebily ji a často se svěřovaly do její mocné ochrany.
 
 
O tuto útěchu tě nesmí oloupit ani vzpomínka na minulé hříchy, jen když se ode dneška přičiníš o dobrý život a o službu této nejvděčnější a nejlaskavější Paní! V úzkostech a pokušeních, kterými tě bude ďábel svádět k zoufalství, tě bude ona sílit, dokonce sama přijde, aby tě připravila na smrt. Sv. Petr Damiani vypráví o svém starším bratrovi Marinovi, že se jednou dopustil urážky Boží.
 
h Sv. Petr Damiani
 
Odešel před Mariin oltář a na znamení, že chce být jejím otro-kem, si dal svůj pás kolem krku a řekl: „Má Paní, Zrcadlo čistoty, urazil jsem hříchem nečisto-ty Boha a tebe. Nezbývá mi nic jiného, než se ti dát do otroctví. Pohleď na mě, stávám se tvým otrokem. Přijmi mne a nepohrdej mnou, vzpurným.“ Potom zanechal na stupních oltáře jistý peněžitý obnos a slíbil, že ho bude platit každý rok jako znamení svého otroctví v službách. Panne Marií
 
Když později ležel na smrtelném lůžku, zvolal jednou ráno, nedlouho před smrtí: „Vstaňte, vstaňte, pokloňte se mé Paní!“ A nato řekl: „Jak to, Královno nebeská, že jsi navštívila mne, ubohého sluhu? Požehnej mi, Paní, když jsi mne navštívila, a nedopusť, abych zahynul.“ Vtom přišel jeho bratr Petr. Marino mu vyprávěl o návštěvě Panne Marii a o jejím požehnání a stěžoval si, že přítomní v její přítomnosti ani nepovstali. Brzy nato klidně zesnul v Pánu. – Taková bude i tvoje smrt, drahý čtenáři, budeš-li v budoucnosti věrný Marii, i když jsi v minulosti urazil Boha.
 
 
 
Ona ti vyprosí sladkou a klidnou smrt
 
 
A když se budeš příliš děsit a ztrácet důvěru při vzpomínce na spáchané hříchy, přijde ti Panna Maria dodat zmužilosti, jako se stalo alsaskému hraběti Adolfovi. Tento muž opustil svět, vstoupil do řádu sv. Františka, a jak vypravuje řádová kronika, byl velkým ctitelem Matky Boží. Když se jeho dny nachýlily ke konci a když se rozpomínal na život strávený ve světě, na zacházení s poddanými a na přísný Boží soud, začal se v nejistotě věčného spasení děsit smrti.
 
h Sv. František
 
Vtom se umírajícímu zjevila v průvodu mnoha svatých Panna Maria, která ostražitě sleduje úzkos-ti svých ctitelů, a dodávala mu mysli těmito slovy: „Můj nejdražší Adolfe, proč se bojíš zemřít, když jsi můj?“ Při těchto slovech služebník Panny Marie celý okřál, bázeň ho opustila a on v klidu a míru skonal. 
Dodejme si odvahy i my, i když jsme hříšníci, a doufejme, že nás Panna Maria potěší při smrti svou přítomností, když jí budeme s láskou sloužit v životě, který nám ještě na zemi zbývá.
 
Naše Královna slíbila v jednom hovoru sv. Mechtildě, že pomůže v hodině smrti všem svým ctitelům, kteří jí zaživa věrně sloužili. Ó, Bože, jaká je to útěcha v posledních okamžicích živo-ta, po nichž se hned rozhodne o našem věčném životě, vidět u sebe nebeskou Královnu, jak nás těší a slibuje svoji ochranu.
 
h Sv. Mechtilda
 
 
Takových příkladů, jak Panna Maria pomáhá svým umírajícím služebníkům, je nepřeberné množství v různých knihách.
 
Této milosti se dostalo sv. Kláře, sv. Felixovi (kapucínovi), blah. Kláře z Montefalco, sv. Terezii, sv. Petrovi z Alkantary.
 
 
 
 Sv. Peter z Alkantary - majster vnútorne modlitby
 
 SvataTerezia z Avily
 
 
 
G
 
 
 
Pro útěchu však uvedu ještě několik jiných příkladů. P. Crasset vypravuje, že sv. Maria z Oignies uviděla blahoslavenou Pannu u smrtelného lože zbožné vdovy ve Villembroku, která trpěla vysokou horečkou. Panna Maria stála u ní, těšila ji a ovívala vějířem. –
 
+ Když umíral sv. Jan z Boha, očekával návštěvu Panny Marie, kterou vroucně uctíval. Když ji však neviděl přicházet, byl velmi zarmoucen a snad i bědoval. Matka Boží se mu však zjevila v pravý čas a na pokáranou za jeho malou důvěru mu řekla táto něžná slova, která mohou povzbudit všechny Mariiny služebníky: „Jene, co sis to myslel?
 
Že bych tě opustila? Copak nevíš, že své ctitele v hodině smrtit nemohu opustit? Nepřišla jsem dříve, protože ještě nenastala ta pravá chvíle; nyní nadešla, proto jsem si pro tebe při-šla. Pojďme do nebe!“ A brzy nato světec dodýchal. Odešel do nebe, aby navěky děkoval své předobré Královně.
 
 
 
h Svätý Ján z Boha
 
h Svätý Ján z Kríža
 
h Smrť bezbožníka - Svätá Terezia z Avily
 
h Jeden den v očistci - Svätý Otec Pio
 
 
 
 
 
 
 
 
Modlitba
 
 
Má nejsladší Matko, jak zemřu já, bídný hříšník? Myslím na tu hroznou chvíli, až budu muset vydechnout duši a jít před soudnou stolici Boží; a když si vzpomenu, jak jsem si svými zvrácenými činy tolikrát podepsal ortel věčného zavržení, třesu se, děsím se a velmi se bojím o svou věčnou spásu.
 
 
Ó, Panna Maria, skládám své naděje v Ježíšovu krev a ve tvou přímluvu. Ty jsi Královna nebe, Královna vesmíru, jedním slovem, jsi Matka Boží. Jsi ovšem vznešená, ale tvá velebnost tě od nás nevzdaluje, ale nutká tě k většímu soucitu s našimi nesnázemi. Když se povznesou k nějaké důstojnosti lidé ve světě, odvracívají se od svých bývalých přátel, kteří zůstali v níz-kém postavení, ani je neuznávají za hodné pohledu. Tvé vznešené a dobrotivé srdce však takto nejedná. Kde objeví větší bídu, tam usilovněji pomáhá. Vzýváme-li tě, hned nám spě-cháš na pomoc, dokonce předcházíš naše modlitby svými milostmi. Těšíš nás v zármutku, za-háníš bouře pokušení, drtíš nepřátele, nepřehlédneš ani jedinou příležitost, aby ses neposta-rala o naše blaho.
 
Chrysogonus, Mundus Marianus, P. II., disc. 38: vypráví o farářovi, který byl povolán k umírajícímu boháčovi, obklopenému přáteli a příbuznými: zlí duchové se však zmocnili duše tohoto hříšníka. – V téže době volala k sobě kněze i chudá, opuštěná žena; když k ní kněz přišel, nalezl u ní Matku Boží, která ošetřovala umírající a po udělení svátostí umírajících vzala duši své ctitelky do nebe.
 
 
 
OSLAZUJE SVÝM CTITELŮM SMRT
 
 
Buď vždy velebena ruka Boží, která v tobě sjednotila tolik velebnosti a tolik něhy, tolik vznešenosti a tolik lásky. Neustále za to děkuji Pánu a raduji se z toho, neboť tvá blaženost je mou blažeností a tvoje štěstí zvyšuje štěstí moje. 
Ó, Těšitelko zarmoucených, potěš zarmouceného člověka, který se ti svěřuje do ochra-ny. Jsem sklíčený výčitkami svědomí, zatížený tolika hříchy a nemám jistotu, zda jsem je ná-ležitě oplakal. Všechny mé činy jsou plné kalu a chyb. Peklo dychtivě čeká na mou smrt, aby mě mohlo obžalovat. Uražená Boží spravedlnost žádá dostiučinění. Má Matko, co se se mnou stane? Jestliže mi nepomůžeš ty, jsem ztracen. Co mi odpovíš? Pomůžeš mi?
 
 
Ó, milosrdná Panno, potěš mě! Vypros mi lítost nad mým hříchy! Vypros mi sílu, abych se polepšil a věrně sloužil Bohu v životě, který mi ještě zbývá. A když mě sevřou poslední smrtelné úzkosti, ó, Panna Maria, moje naděje, neopouštěj mě! V té chvíli mi ještě více pomáhej a posiluj mě, abych si nezoufal při pohledu na své viny, až mi je ďábel ukáže. 
Ó, má Paní, odpusť mi mou smělost, přijď mě pak sama potěšit svou přítomností. Tuto milost jsi poskytla tolika lidem; i já si ji vyprošuji. Je-li moje smělost velká, ještě větší je tvo-je dobrota, která vyhledává nejubožejší lidi, abys je těšila. To je má naděje. Rád bych, abys požívala na věky slávu za to, že jsi zachránila před peklem bídného odsouzence a uvedla ho do svého království, kde – jak doufám – ti budu radostně u tvých nohou věčně děkovat, vele-bit tě a věčně tě milovat. Ó, Panna Maria, očekávám tě. Nenech mne bez útěchy. Staň se to, staň! Amen, amen!
 
 
 
 
 
NADĚJE NAŠE, BUĎ ZDRÁVA !
 
 
§1: Panna Maria je nadějí všech 
Moderní bludaři nemohou snést, když zdravíme a vzýváme Pannu Marii jako svoji Na-ději: Naděje naše, buď zdráva! Říkají, že jen Bůh je naší nadějí a že Hospodin zlořečí všem, kteří skládají důvěru v lidského tvora: „Proklet buď člověk, který spoléhá na člověka“ (Jer 17,5). Usuzují takto: Panna Maria je tvor. Jak tedy může být tvor naší nadějí?
 
To tvrdí bludaři. Přesto však Církev svatá ukládá všem duchovním a všem řeholníkům, aby každý den pozvedali svůj hlas a vzývali Marii za všechny věřící sladkými slovy: Naděje naše, naděje všech, buď zdráva!
 
 
„Dvojím způsobem můžete v někoho doufat,“ říká Andělský Učitel, sv. Tomáš1: „buď jako v hlavní příčinu pomoci anebo jako v prostředníka.“ Kdo očekává nějakou milost od krá-le, očekává ji od něho jako od pána; od králova ministra nebo důvěrníka ji však čeká jako od prostředníka. V tomto případě přichází milost na prvém místě od krále, ale prostřednictvím jeho důvěrníka. Proto, kdo se uchází o milost, může oprávněně tohoto prostředníka nazývat svou nadějí. Nebeský
 
 
 
Král, který je nekonečná dobrota, nás touží svrchovaně obohatit mi-lostmi; protože je k tomu třeba z naší strany důvěra, dal nám pro zvýšení této důvěry za Mat-ku a Orodovnici svou vlastní Matku. Jejím rukám svěřil všechnu moc, aby nám mohla pomá-hat. Proto chce, abychom v ni skládali naději ve svou spásu a v obdržení každého potřebného dobra. Kdo skládají svoji naději jen ve tvory bez ohledu na Boha, počínají si jako hříšníci, kte-ří se pro získání přátelství a přízně člověka nestydí Boha urážet. Takoví jsou ovšem zlořečení od Boha, jak říká Jeremiáš. Kdo ale doufají v Marii jako v Matku Boží, která má moc jim vy-prosit milosti a život věčný, takoví jsou Bohem požehnaní a působí jeho srdci radost. Vždyť Bůh si přeje, aby takto byla ctěna vznešená bytost, která ho milovala a ctila na světě více, než všichni lidé a andělé dohromady.
 
 
„Proto oprávněně nazýváme Pannu Marii svou Nadějí, neboť očekáváme na její přímlu-vu to, co bychom neobdrželi pouhými modlitbami,“ jak poznamenává sv. Robert Bellarmin2. „Prosíme ji,“ říká Suarez3, „aby důstojností Prostřednice nahradila naši chudobu. Kdo prosí svatou Pannu s touto důvěrou,“ dodává tento učenec, „neprojevuje nedůvěru v Boha, ale bá-zeň pro svou vlastní nehodnost.“
 
 Pokračovanie - Vznešenosti Panny Marie 
 
 Vznešenosti Panny Marie - PDF  
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Príbeh obrátenia väzňa Claudia Newmana cez Pannu Máriu 
 
Boh preukazuje všetkým ľuďom svoju priazeň a milosť. A čije to navonok viditeľné, alebo to zostáva skryté, robí to vždy prostredníctvom Panny Márie, Prostrednice všetkých milostí.
 
 
kutočná udalosť, ku ktorej došlo v roku 1944 v americkom štáte Mississippi, veľmi zreteľne ukazuje takéto materinské sprostredkovanie milosti, resp. viery cez Pannu Máriu. Páter Robert O'Leary SVD (1911-1984), misionár verbista v štáte Mississippi, bol bezprostredným účastníkom týchto udalostí a v 60. rokoch vydal o nich svedectvo.
 
Tento horlivý a oduševnený kňaz zanechal pre nasledujúce generácie nahrávku s označením: Príbeh obrátenia väzňa Claudia Newmana
 
 Pokračovanie
 
 
 
h Vzkriesený moslima - Panna Mária vzkriesila Araba
 
h Panna_Maria_svedectva_obratenia
 
 
 
 
 
 
 
 
 
LÚTOSŤ
Petrova a Judášova lútosť
 
 
Nie každý pocit viny je výrazom pravej lútosti nad hriechmi a otvorením sa Božiemu
milosrdenstvu.
 
V Evanjeliu nachádzame dva druhy lútosti: Judášovu a Petrovu lútost.
Judáš po zrade prichádza s velkou lútostou a smútkom v srdci k farizejom a hádžuc
strieborniaky hovorí: „Zhrešil som, lebo som zradil nevinnú krv. /.../ odišiel; a potom sa šiel
obesit“ (Mt 27,4-5). Judáš upadol do zúfalstva: jeho strašné výcitky svedomia sú spojené s
falošným vedomím, že je odvrhnutý a prehral.
 
Najväcším pramenom Judášovho zúfalstva je
jeho vlastná pýcha: vidí síce tragický omyl, ktorého sa dopustil, ale už nevidí Ježišovu lásku a
milosrdenstvo.
 
Je to pýcha, ktorá spôsobuje, že človek radšej zahynie, než by sa sklonil pred
Bohom a prosil ho o milosrdenstvo.
 
 O závisti
 
 O pravej ľútosti - Sv. Ján Vianney
 
Judáš nie je tragickou obetou slepého osudu, ako ho
niektorí predstavujú, ale je obetou svojho uzavretia sa do seba a svojej pýchy. Pocit viny
Judáša je chorobný, pretože ho vedie k zúfalstvu a k samovražde. V chorobnom pocite viny
clovek sa sám chce potrestat za svoj hriech. Takéto trestanie seba však neoslobodzuje od
hriechu, ale nicí človeka. Ježišova obeta na kríži by bola zbytocná, keby mohol clovek sám
odcinit svoje viny.
 
 
Petrov hriech je tiež velký. Trikrát zapiera svojho Ucitela, potvrdzujúc to ešte
zaklínaním a prísahami. Ked však spev kohúta pripomenul Petrovi jeho hriech, „vyšiel von a
horko sa rozplakal“ (Lk 22,62).
 
 
Tažko by bolo porovnat, ktorý z týchto dvoch hriechov je väcší: Judášov ci Petrov.
Hriech sa totiž nemeria len vonkajšími prejavmi, ale predovšetkým postojom srdca. Peter
„horko place“, ale nezúfa si; jeho hriech ho nevedie k smrti, ale k plnšiemu zvereniu sa
Ježišovi (porov. Jn 21,15nn.). Pocit viny Petra je hlasom jeho svedomia, ktorý ho vedie k
skutocnému obráteniu sa.
 
 
V našom dozrievaní vo viere, pri coraz zrelšom využívaní sviatosti zmierenia, pôjde
medzi iným, o ocistenie našej skúsenosti lútosti a o rozhodnutie ocistit sa od „judášových
prvkov“: od chorobného pocitu viny, paralyzujúcej hanby a strachu o seba, ktoré majú svoj
pramen v našej pýche zranenej vlastným hriechom.
 
Najhorším zlom pre cloveka nie je sám
hriech, ale pýcha s ním spojená, ktorá ho uzatvára do jeho vlastného hriechu a nedovoluje mu
otvorit sa ponúkanému Božiemu milosrdenstvu.
 
Kritéria na odlíšenie Petrovej a Judášovej lútosti
Uvádzame niekolko kritérií, ktoré nám môžu pomôct, spoznat našu vnútornú situáciu,
aby sme si mohli odpovedat na otázku, aká je naša lútost nad hriechmi. Kolko je v nej ešte
Judášovho uzatvorenia sa do seba, zúfalstva, nespoznanej pýchy.
I. Pravá lútost (zdravý pocit viny)
 
 
Clovek celkove uznáva svoj hriech, ale zároven sa od neho dištancuje, aby sa sústredil
predovšetkým na Boha a jeho nekonecné milosrdenstvo. Dávid vyznáva svoj hriech a hovorí:
„Zhrešil som proti Pánovi“ (2Sam 12,13). Svoju lútost nad hriechmi Dávid vztahuje na
Boha.
Judášova lútost (chorobný pocit viny):
Clovek neakceptuje svoj hriech, ale sa ani nedokáže od neho odtrhnút; sústreduje sa
nan a trápi sa pren. Judáš hovorí: „Zhrešil som, lebo som zradil nevinnú krv“ – v tomto
vyznaní nie je vztah k Bohu; je to len vztah k sebe samému a vlastnému pocitu viny.
II. Pravá lútost
Clovek si je vedomý, že nie je schopný, sám sa potrestat za hriech, vynahradit a
napravit zlo, ktorého sa dopustil. Preto pokorne prosí ukrižovaného Ježiša, aby On sám vzal
na seba jeho viny, aby on niesol bolestné následky ludského hriechu. Clovek, ktorý skutocne
lutuje, dokonale cíti, že ak by si Boh pamätal ludské hriechy, nikto by nemohol pred ním
obstat (porov. Ž 130,3).
 
 
Judášova lútost:
Clovek vo svojej pýche neprosí, aby niekto druhý niesol následky jeho hriechu, sám sa
trestá za vykonané zlo. Samovražedná Judášova smrt je „trestom“, aký si sám uložil za
„vydanie nevinnej krvi“. V chorobnom pocite viny sa clovek zmieta medzi pocitmi
povýšenosti i pýchy a pohrdaním i nenávistou k sebe. A to môže viest až k samovražde.
 
 
III. Pravá lútost
Clovek sa oslobodzuje od strachu o seba kvôli svojim hriechom a riadi sa predovšetkým
láskou. „V láske niet strachu, a dokonalá láska vyhána strach, lebo strach má v sebe trest, a
kto sa bojí, nie je dokonalý v láske“ (1Jn 4,18).
 
 
Judášova lútost:
3
Clovek sa riadi predovšetkým strachom, pretože niet v nom lásky. Bojí sa dôsledku
svojich skutkov; pretože nechce alebo si myslí, že nemôže prijat Božiu lásku, cíti sa teda stále
ohrozený a nevidí východisko zo svojej situácie. Konecným dôsledkom Judášovej lútosti je
vždy zúfalstvo.
 
 
IV. Pravá lútost
Clovek akceptuje svoju hriešnu minulost, ale sa od nej odtrháva a beží s nádejou v
ústrety budúcnosti. Preto je s pravou lútostou nad hriechmi spojená nádej. Táto nádej sa
vyjadruje v dôvere v Boha a v rozhodnutí polepšit sa (dôvera v seba sa opiera o dôveru v
Boha). So zdravým pocitom viny je spojená aj túžba vyjadrit svoje obrátenie v konkrétnej
cinnosti pre Boha a pre ludí. S takýmto pocitom viny stávajú sa chyby, ktorých sme sa
dopustili v minulosti, „príležitostou“, aj ked bolestnou, predsa neraz velmi úcinnou, na
väcšie zverenie sa Bohu v dôvere a láske. Pre Petra bola bolestná skúsenost, že zaprel
Ucitela, ale práve pri tejto príležitosti nakoniec poznal, cím je on – Peter, a cím je Ježiš.
 
 
Judášova lútost:
Clovek sa nevie odtrhnút od minulosti: neakceptuje ju, chcel by od nej utiect a
vymazat ju. Nedokáže sa ani poucit zo svojich chýb a pozerat s nádejou do budúcnosti. A
preto je s chorobným pocitom viny spojený smútok a depresia. Casto tento pocit viny
sprevádza strach pred akýmkolvek konaním, aby sa nestalo príležitostou k novému hriechu.
V. Pravá lútost
Clovek sa sústreduje na osobný vztah k Bohu: dôležité je pre neho puto s odpúštajúcim
Otcom. Sviatost zmierenia je zakúsením návratu k Otcovi.
Judášova lútost:
Nejde tu o osobný vztah, ale o vztah k zákonu. S vedomím porušenia zákona je
spojené vedomie potreby znášat trest. A preto je tiež s chorobným pocitom viny spojená
túžba po legálnej cistote (ktorá dáva predpoklad vyhnút sa trestu), a nie túžba po osobnom
pute.
VI. Pravá lútost
Clovek vie rozlíšit nedobrovolné, neusporiadané túžby, myšlienky a pocity od hriechov,
ktorých sa dopustil. Takéto myšlienky, túžby a pocity považuje za prejavy sklonu k hriechu,
ale ich nehodnotí ako hriechy.
Judášova lútost:
4
Existuje silný sklon obžalúvat a obvinovat sa aj z neusporiadaných myšlienok, túžob
a pocitov, ktoré nie sú dobrovolné. Cím viac sa clovek obvinuje a bojí sa svojich negatívnych
pocitov, tým castejšie sa vracajú až po obsesiu.
 
 
Zdravý pocit viny
Clovek nezakusuje paralyzujúcu hanbu, ktorá by mu znemožnovala priznat sa k vine
pred sebou a vyznat ju pred knazom. Nesnaží sa ospravedlnovat pred sebou a pred inými.
 
 
Chorobný pocit viny:
Je obycajne spojený s paralyzujúcou hanbou, ktorá stažuje a niekedy priam
znemožnuje vyznat previnenia. Obycajne sa to spája aj s potrebou ospravedlnovat sa a
vysvetlovat pred sebou a pred inými.
 
 
Zakúsenie pravej lútosti
Dáva clovekovi možnost objektívne ocenovat svoju vinu. Nezmenšuje ju, ale ju ani
prehnane nezväcšuje. V prípade konfliktu s blížnymi dokáže vidiet hranice medzi vlastnou a
cudzou vinou.
 
 
Chorobný pocit viny:
Clovek nedokáže objektívne rozoznat svoju vinu, a preto osciluje medzi dvoma
krajnostami: úplným ocistovaním sa alebo nadmerným obžalúvaním sa. V konfliktnej situácii
s blížnymi sa správa tiež extrémne, prenáša celú zodpovednost na druhých alebo berie
nesprávne na seba celú vinu.
IX. Zdravý pocit viny
Clovek akceptuje seba spolu s tým všetkým, aký je a co má, vidí svoje prednosti a cení
si ich, vie však súhlasit aj so svojimi obmedzeniami. Nevynáša sa nad slabších, ako je on, ale
sa ani neponižuje pred silnejšími. Zdravý pocit viny nerobí cloveka citlivým na seba samého.
 
 
Chorobný pocit viny:
Nedokáže prijat seba: nevie ocenit svoje prednosti a neprijíma svoje obmedzenia.
Casto závistlivým okom pozerá na iných. Takýto pocit viny robí cloveka precitliveným na
seba.
Obraznou recou mohli by sme chorobný pocit viny prirovnat k zážitku žiaka, ktorý sa
previnil voci ucitelovi, o ktorom cíti, že ho neakceptuje, a ktorého sám nemá rád. Prvým
pocitom žiaka bude vtedy strach o seba. Žiak sa bude s nepokojom pýtat, aký trest mu
5
vymeria ten nemilý clovek za vinu, ktorej sa dopustil. Ucitel bude v úlohe sudcu, žiak sa bude
cítit podriadený sudcovskej úlohe ucitela. Obidvaja budú stat na pôde zákona, žiak sa bude
odvolávat na kódex žiaka, ucitel na kódex ucitela.
 
 
Pravú lútost môžeme prirovnat k zážitku dietata, ktoré sa previnilo voci matke, ktorá
ho miluje, a ktorú i ono miluje. Prvým pocitom vtedy nebude strach o seba, ale bolest nad
tým, že ranilo matku, a snaha znova nadviazat s nou intímne puto. Dieta sa nebojí matky,
samo prichádza s dôverou a hovorí jej o svojej vine. Je ochotné zniest trest. Matka
nevystupuje v úlohe sudcu, ale v úlohe, ktorá je jej vlastná: v úlohe milujúcej matky. Dieta
nebude cítit, že je súdené, aj keby bolo potrestané. Matka a dieta sa nebudú odvolávat na
zákon, ale na puto lásky, ktoré ich spája.
 
 
 Spytovanie svedomia
 
Spracovala: Katka Ambrišková
© Spolocenstvo sv. Michala Archanjela
 
 
 
 
 
Svaty Vianney
 
 
výčitky svedomia a napomenutia
 
citové vzťahy
 
Čo je Božia vôla
 
je hlúposť hriech ?
 
kto je prorok ?
 
Prejavi posadnutosti
 
O vekonocnej spovedi
 
ZLÁ SPOVEĎ
 
Česť a dobré meno blížneho a hriechy proti nim
 
O nehodnom príjmaní kresťanov
 
O zadosťučinení
 
Závisť
 
Posudzovanie
 
Beda tomu kto dá pohoršenie
 
Ako napomínať
 
 
 
 TOPlist
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Žiarlivosť je zmesou strachu z prehry, zlosti, závisti, zúfalstva a chorobného kolísania nálad. Ten pocit, kedy je srdce a rozum vyvedený z rovnováhy, pozná každý z nás. Žiarlivosť je prejavom lásky, má svoje hranice. Leží všade tam, kde jeden z partnerov začína toho druhého držať v šachu a prestáva sa kontrolovať. 
Žiarlivosť je spôsobená strachom alebo obavou, že môžem byť opustený a nahradený niekým druhým u človeka, od ktorého som citovo závislý alebo koho milujem. Poznáme ju už u detí, najmä po narodení mladšieho súrodenca. Dieťa pociťuje menej matkinej pozornosti. svoj hnev neobráti voči nej, ale voči súrodencovi. Robí otvorene všetko, aby toho druhého „zničil“, aby na seba všetkých upozornil. Žiarlivé dieťa nemá dosť sebadôvery, podceňuje sa , nadhodnocuje toho druhého, svojho rivala. Neskôr tieto pocity prenáša do ďalších vzťahov. Žiarli na priateľov, kolegov, a keď nadviaže partnerský vzťah, žiarli na partnera a neskôr na vlastné deti. 
Stáva sa, že partner žiarli bez zjavnej príčiny a vtedy sa žiarlivosť stáva chorobnou. Napriek tomu sa znásobujú jeho „detinské“ predstavy, kontroluje a týra toho druhého svojimi nekonečnými obavami. Žiadne reálne fakty nepomáhajú, aj keď partner robí čokoľvek, vysvetľuje, postupne obmedzí aktivity a stretnutia s priateľmi, nič ho neupokojí, nepresvedčí. Svoje konanie podriaďuje bludom a žiada to aj od svojho okolia. Žiarlivé scény sa odohrávajú najmä vo večerných hodinách, často až hlboko do noci. Tu už nepomôže nič iné, než liečba u psychiatra. Psychológovia tvrdia, že každý človek je žiarlivý, či už si to prizná alebo nie. Ide len o to, aký je stupeň žiarlivosti, či je, alebo nie je únosná. Ak nám žiarlivosť zacláňa celý svet, je jedovatá a ničivá. Ale ak ju dávkujeme s mierou, živí vášeň a robí vzťah dvoch ľudí pevnejším a šťastnejším. Nie nadarmo sa hovorí, že žiarlivosť je nerozlučná sestra lásky. Proti žiarlivosti niet lieku. Lásku sprevádza deň za dňom ako tieň a nikdy ju neopúšťa. Jeden cit bez druhého by nemohol existovať i napriek tomu, že sú označovaní za nepriateľov. Žiarlivosť nemusí byť zlá za predpokladu, že ju nebudeme príliš rozmaznávať a nedáme jej priveľkú moc.
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Ctižiadosť je cesta k úspechu, vytrvalosť je vozidlo, ktoré ťa po nej dopraví. BRADLEY Bill 
* Aforistova ctižiadosť - aby moje aforizmy vychádzali ďalších sto rokoch s cenzúrnymi ťažkosťami. LAUB G. 
* Cnosť a sila sú jedno a to isté. Závisť, žiarlivosť, ctižiadosť, všetky druhy lakomstva sú pasíva; láska je akcia, je uplatnením ľudskej sily, ktoré je možné len na slobode a nikdy nie z donútenia. SPINOZA Baruch 
* Ctižiadosť je ako žlč, šťava ľudského tela, ktorá robí človeka činným, bdelým a pohyblivým. Ak sú jej vývody zapchaté a nemá potrebný odtok, stáva sa pálčivou, zlou a jedovatou. BACON F. 
* Ctižiadosť je cesta k úspechu, vytrvalosť je vozidlo, ktoré ťa po nej dopraví. BRADLEY Bill 
* Ctižiadosť je ostrohou, ktorá nás núti bojovať s osudom. Je to božský popud, dávať si veľké ciele a ešte väčšie výkony. MITCHELL Donald G. 
* Ctižiadosť je povzbudzovaná fanfárou oslavujúca úspech niekoho iného. GRACIÁN B. M. 
* Ctižiadosť je tou najsilnejšou vášňou v ľudských prsiach. Nech dosiahneme akokoľvek vysoko, nikdy nie sme spokojní. MACHIAVELLI 
* Ctižiadosť - je v nej málo cti a veľa žiadosti. JANOVIC Tomáš 
* Ctižiadosť je macochou spokojnosti. KRATOCHVÍL Miloš Václav 
* Ctižiadosť: Neodolateľná túžba po tom, aby nás nepriatelia za živa hanobili a aby sa nám priatelia po smrti vysmievali. BIERCE A. G. 
* Ctižiadosť robí tú istú chybu, čo sa týka moci, ako hrabivosť, čo sa týka bohatstva. Na začiatku je jeho hromadenie prostriedkom ku šťastiu, a na konci sa jeho hromadenie stáva cieľom. COLTON Charle Caleb 
* Ctižiadosť si vyberá, láska berie. BUNIN Ivan Alexejevič 
* Ctižiadostiví ľudia bývajú závistlivejší ako ľudia bez ctižiadosti. ARISTOTELES 
* Ctižiadostivosť často hlúpo utratí to, čo lakomstvo prefíkane nahromadilo. FRANKLIN Benjamin 
* Ctižiadostivci a rozkošníci majú len málo času uvažovať. VOLTAIRE 
* Často sa ukáže, že pokora je len rebríkom mladej ctižiadosti. SHAKESPEARE 
* Čo vyzerá ako veľkomyseľnosť, býva často len zamaskovaná ctižiadosť, ktorá prehliada drobné škody, aby dosiahla veľkého úžitku. ROCHEFOUCAULD 
* Ešte neboli postavené bariéry, ktoré môžu povedať ctižiadostivému géniovi: 'Potiaľ, a ďalej nie!' BEETHOVEN 
* Hnacou silou politika je zväčša márnivosť, ctižiadosť, túžba po moci. Len málokedy nezištná vôľa slúžiť nejakej idei. COUDENHOVE-KALERGI 
* Chorobná ctižiadosť má obyčajne pevné nervy. ANDREJEV Alexi 
* Každá ctižiadosť je legitímnou dovtedy, kým sa nezačne škrabať nahor po biede a dôverčivosti iných. CONRAD Joseph 
* Každý strašiak na vrabce má ctižiadosť budiť hrôzu. LEC Stanislaw Jerzy 
* Krv slúži len na umytie rúk ctižiadosti. BYRON George G. 
* Láska a ctižiadosť sú odvekí sprisahanci. La FONTAINE Jean 
* Láska sa často zmení len v ctižiadosť. A zo ctižiadosti cesta späť k láske nie je. ROCHEFOUCAULD 
* Ľudia sa priznávajú, že sú leniví, ale tak, aby to vyzeralo, že sú vyliečení z ctižiadosti. La BRUYÉRE Jean 
* Malí ľudia milujú trochu z lásky a trochu zo žiarlivosti, veľkí veľa z rozumu a dosť zo ctižiadosti. ALDINGTON Richard 
* Múdreho vylieči z ctižiadosti sama ctižiadosť. La BRUYÉRE 
* Musíš sa vzdať samoľúbosti, zištnej ctižiadosti, panovačnosti, ale nie sily. ČAPEK Josef 
* Najväčšia ctižiadosť je taká, ktorá sa ani v najmenšom neprejaví, dokiaľ je nemožné dosiahnuť cieľa. ROCHEFOUCAULD 
* Najväčšia ctižiadosť ženy je vzbudzovať lásku. MOLIÉRE 
* Nestane sa, aby sme mohli povedať »Býval som ctižiadostivý« - buď takí nie sme, alebo sme takí stále. La BRUYÉRE 
* Nežiadali by sme s takou ctižiadosťou od ľudí úctu, keby sme si boli istí, že si ju zaslúžime. CLAPIERS Luc de, markíz z Vauvenargues 
* Nikdy som nemal ctižiadosť byť najbohatším mužom na cintoríne. UREH T. L. 
* Otrok má len jedného pána. Ctižiadostivý ich má toľkých, koľkí mu môžu pomôcť v jeho vzostupe. PIER J. (La Bruyére J.) 
* Peniaze a sexualita sú reálnymi mystériami života. Márnomyseľnosť a ctižiadosť sú nereálne. ALTENBERG Peter 
* Podstatou ctižiadostivého človeka je tieň nejakého sna. SHAKESPEARE 
* Ponížiť muža je posledným cieľom ženskej ctižiadosti. STRINBERG August 
* Skromnosťou sa ešte nikto neobmedzil v ctižiadosti. Skromnosť a ctižiadosť sa totiž nikdy nevyskytujú u jedného človeka pohromade. ROCHEFOUCAULD 
* Tí ktorí snívajú cez deň, postrehnú mnoho vecí ktoré uniknú tým, ktorí snívajú iba v noci. - V pohŕdaní ctižiadosti je potrebné hľadať základné princípy šťastie na zemi. POE Edgar Allan 
* Umiernenosť je ospalosť a lenivosť duše, ctižiadosť je jej ohňom. ROCHEFOUCAULD 
* V pohŕdaní ctižiadosti je potrebné hľadať základné princípy šťastie na zemi. POE Edgar Allan 
* Vášnivá ctižiadosť odpudí už v mladosti všetky ostatné radosti, len aby mohla vládnuť sama. CLAPIERS, Luc de, markíz z Vauvenargues 
* Veľká ctižiadosť je vlastnosťou veľkej povahy. NAPOLEON I. Bonaparte 
* Vonkajšiemu prispôsobeniu vždy protirečí vnútorná ctižiadosť. ZWEIG Stefan 
* Zo skromnosti sa urobila cnosť na ochranu proti ctižiadosti talentovaných a nespokojnosti priemerných. ROCHEFOUCAULD
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
jablonsky pater