Strašná sila materinského prekliatia

Strašná sila materinského prekliatia

 

«Požehnanie otcovo je oporou pre domy synov, no kliatba matkina ich vyvracia od základov»

(Kniha Sirachova 3, 11).

Modlitba rodičov a ich požehnanie majú veľkú silu v očiach Božích, lebo On Sám nadelil rodičom zvláštnu moc nad deťmi.

Tento skutočný príbeh je aj odpoveďou na mnohé Vaše otázky: „Prečo sa nedarí nám samým, … našim deťom, … prečo sa rozpadávajú vzťahy, … prečo všetko, do čoho sa pustíme, vzápätí nevychádza, … prečo neraz ani len smrť neprichádza, a pravdu povediac, ani vek, ani strašná choroba, uzdravenie a život nesľubujú., … akoby neviditeľný meč – kliatba viseli nad hlavou…“

Tu je odpoveď na mnohé podobné otázky. Len otvorené srdce a silu ešte zavčasu postaviť sa – kajať sa, odpúšťať, žehnať každému, aby i sám prijať požehnanie.

STRAŠNÁ SILA MATERINSKÉHO PREKLIATIA

V jednom meste začali budovať chrám na cintoríne. Základy začali kopať v najstaršej časti cintorína, kde už aj samé mohyly čas zrovnal so zemou. Pri výkopoch časom narážali na truhly, ktoré už do tla spráchniveli, takisto po telách veľa neostalo, občas nejaká kostička.

Zrazu robotníci priam zamrzli – dokopali sa k truhle, ktorá bola celá a pevná. Dostali príkaz očistiť ju a opatrne vytiahnuť na povrch. V momente, keď ju začali dvíhať, staré prehnité kliny nevydržali a veko truhly sa zosunulo. Chlapi len-len, že z úľaku nepustili truhlu. Mŕtvy ležal celý, nedotknutý, akoby ho boli len teraz pochovali. Len na jeho tvár bolo strašne pozerať – bola znetvorená strašnými mukami.

Zišlo sa mnoho národa, všetci sa prišli pozrieť, prežehnávali sa. Nikto nedokázal rozpoznať nebohého. Aj starci so šedinami bielymi ako inovať len pokyvovali plecami, a hľadiac na toho nešťastníka hovorili: „Takého človeka nikto nepamätá v našej dedine“.

Začali sa mu prizerať bližšie a zbadali, že zložené ruky má zviazané ženským vrkočom. „Čo to znamená?“, – pýtal sa každý. – „Nikdy sme nikto nevideli, aby ruky neboštíka ktosi zviazoval vlasmi…“. Mnoho národa sa zišlo aj z okolitých obcí, aby videli toto divné čudo, a nikto nenachádzal nejakej rozumnej odpovede.

Zrazu z davu vychádza starena, úbohá, ohnutá k zemi, všetci jej tipovali ponad sto rokov, a ona sama už svoje roky ani nepočítala. Stará žena, ktorá desiatky rokov neschádzala z postele, podišla k nebohému, opierajúc sa o svoju palicu, pľuvla na neho, obrátila sa a odišla preč. Hneď sa národ zbehol okolo nej. – „Babka, kto je?“ , – všetci sa zvedavo pýtali.

„To je môj syn!“, – povedala. – „Zomrel veľmi dávno, ešte ani Timoteja nebolo na svete“. Timotej stál vedľa stareny a podoprieral ju, a výzorom sa zdal byť jej rovesníkom.

„Je to môj syn, nikdy ma nemal za matku, ale za otrokyňu, vyčítal mi aj suchý kúsok chleba, ktorý sa mi ušiel, a každý deň sa vyhrážal, že ma vyženie z domu. Raz, znova v zlosti sa osopil na mňa, už ani neviem prečo, vyskočil z miesta, udrel ma, ešte ma stihol chytiť za vlasy a začal ťahať.

Keď som sa zodvihla, pristúpila som k nemu a pozrela priamo do očí – zmeravel, zahanbil sa, onemel, akoby vody nabral do úst, spustil hlavu, a v tú chvíľu predo mnou sadol na lavicu.

Zobrala som nôž, odrezala svoj vrkoč a povedala: „Ľutuj, syn môj, a daj svoje ruky, aby som ti ich zviazala, aby si ich už nikdy nezdvihol na svoju matku“. Vytiahol ruky ku mne, ja som ich zložila a previazala svojím vrkočom i riekla: „Žeby ich nikto nikdy okrem mňa nerozviazal!“ On si v tej chvíli ľahol na lavici a oddal dušu Bohu. Pochovala som ho, i teraz tu leží tak, ako vtedy“.

Ľudia začali prosiť starenu, aby odpustila synovi a rozviazala mu ruky. „Veď vidíš, čo sa s ním deje, – hovorili. – Koľko desiatok rokov sa trápi za svoje hriechy! Odpusť mu!“ Dlho nechcela nič počuť a zňať svoje prekliatie. Vtedy začali pripomínať aj jej trápenie: „Matuška, nevidíš, že preto ani teba zem nechce prijať; … že Boh ťa nechce trestať, ale tvoj hriech ťa nepustí – Ty nechceš odpustiť synovi, a preto aj chodíš po zemi ako živá mŕtvola… Odpusť mu!“

Nakoniec sa im podarilo ju uprosiť. Podišla k rakve a sama svojimi roztrasenými a vyschnutými rukami ako kostlivec, rozviazala vrkoč so slovami: „Nech je Boh s tebou, ja ti odpúšťam!“ V tom momente sa telo nebohého, ako aj samotná rakva, rozsypali na prach. Stará žena si sadla, poprosila, aby jej zavolali kňaza a spokojne potom vydýchla. Prach nebohého zozbierali a pochovali v jednom hrobe spolu s jeho matkou.

(pozn. takýchto dosvedčených prípadov je veľa – keď po odpustení, či rozhrešujúcej modlitbe, sa telo začne priam pred očami obracať na prach. Nedotknuté telo (nerozpadnuté) nemusí byť iba znakom svätosti, ale častokrát výkrikom nebohého hriešnika, ktorého k zemi viaže nejaké prekliatie, kliatba; mohol sa venovať čarodejníctvu atď., napriek Božiemu príkazu, kedy je telo odovzdané zemi, tá ho odmieta prijať).

Pre prítomný národ to bolo veľké poučenie, a ešte po mnohých rokoch rodičia, učiac svoje deti poslušnosti a pokore, úcte k otcovi a matke, ako prikázal Sám Hospodin Boh, rozprávali tento príbeh o starene a jej prekliatom synovi.

pripravil o. Nikodím

Zdroj:http://novyklokocov.webnode.sk/news/strasna-sila-materinskeho-prekliatia/

Zdroj:http://novyklokocov.webnode.sk/news/strasna-sila-materinskeho-prekliatia/

 

Požehnanie a kliatba v rodine a jeho moc. L. Jablonský exorcista / Ježiš Kristus oslobodzuje /

 
 
Ctihodná Terézia Neumanová – O požehnaní - Nech nás inšpirujú slová, ktoré povedal Ježiš Terézii Neumanovej, stigmatizovanej Nemke, ktorá žila iba z Eucharistie "Drahá dcéra, chcem ťa naučiť, aby si s vrúcnosťou prijímala moje požehnanie. Snaž sa pochopiť, že keď prijímaš požehnanie môjho kňaza, deje sa čosi veľkého. Požehnanie je záplava mojej Božskej Svätosti. pokračovanie:  http://modlitba.sk/?p=2772
 
 
 
ŽEHNAŤ A BYŤ POŽEHNANÍM - Rodina Panny Márie
 
Ježiš Kristus a zázrak svätého prijímania ( Eucharistia ) https://www.youtube.com/watch?v=_3ypZoC9AX4
 
---
 
Moc kňazského požehnania Ježiš hovorí o svojom svätom požehnaní „Moje milé dieťa! Chcem ťa naučiť zbožne prijímať moje sväté požehnanie. Pamätaj, že keď dostávaš požehnanie od nejakého kňaza, deje sa niečo veľké. Požehnanie je vyžarovanie mojej božskej svätosti. Otvor svoju dušu a nechaj sa ním posvätiť! Požehnanie je nebeská rosa pre dušu, aby sa mohlo podariť všetko, čo koná. Poverením žehnať som prepožičal kňazovi moc otvárať moje Srdce, aby z neho mohlo prúdiť do duše požehnanie milosti, získané mojimi Božskými zásluhami. Keď niektorý kňaz žehná, žehnám Ja. Potom prúdia na teba milosti z môjho Božského Srdca v najväčšej plnosti. Otváraj svoje srdce uzobranosťou, aby si nestratil(a) poklady svätého požehnania! Mojím požehnaním dostaneš lásku k tomu, aby si miloval(a) a silu k utrpeniu, posilu pre telo a dušu. 
 
Žehnanie laikov Znakom kríža žehnajú kresťania v prvom rade seba samých. Vždy, keď sa prežehnávajú znakom kríža, požehnávajú svoje myslenie, svoje slová a svoju vôľu. Znakom kríža môže však žehnať aj iných. Svätý František z Assisi nám zanechal toto slávne, laické požehnanie ako svoju závet pre budúce storočia: „Nech ťa žehná Pán, nech ťa chráni, nech ti ukáže svoju tvár a zmiluje sa nad tebou. Nech obráti k tebe svoju tvár a udelí ti pokoj. Nech ti udelí Pán svoje sväté požehnanie. Amen." Toto požehnanie môžeme nájsť aj v Starom zákone v knihe Numeri v 6. hlave ako požehnanie odovzdané priamo od Boha Mojžišovi starozákonným kňazom: "Pán hovoril Mojžišovi: „Povedz Áronovi a jeho synom: Takto budete žehnať Izraelitov: „Nech ťa žehná Pán a nech ťa chráni! Nech ti Pán ukáže jasnú tvár a nech ti je milostivý! Nech Pán obráti svoju tvár k tebe a daruje ti pokoj!“ pokračovanie: http://www.misie.sk/index.php?option=com_content&view=article&catid=40:o-viere&id=741:sila-ehnania