O PRAVEJ A FALOŠNEJ LÁSKE

 
 
Svätá Angela - ako rozoznať či správne milujem ?
 
 
 
 
 Svätá Mária Goretti - Radšej zomrieť ako zhrešiť !
 

 

Dcéry jeruzalemské, zaprisahávam vás: Nezobúdzajte ani nerušte lásku, kým sa jej samej nezachce. viac tu 

 

Vedzte však, synovia moji, že tak ako je v láske ukryté všetko dobro a všetky zásluhy, je v nej utajené i všetko dobro a všetky dlhy trestov.

 

Preto, nič na svete, ani človeka, ani diabla, ani čokoľvek iné nepovažujem za také zákerné ako (falošnú) lásku, lebo láska preniká dušu viac než čokoľvek iné a niet ničoho iného, čo byvedelo zaujať tak myseľ a preniknúť srdce ako láska ? 

 

A keby sme nemali prostriedky, ktorými možno lásku riadiť, duša by sa ľahko vystavila tisícorakým nebespečenstvám a ľahko by ju zasiahlo spustošenie.

 

Toto nehovorím o zlej láske, lebo pred zlou láskou sa má mať každý na pozore a odmietať ju ako diabolskú vec. Ale toto hovorím o dobrej, duchovnej láske, ktorá spája Boha a dušu alebo človeka s človekom.

 

Je zjavné, že nemožno pristupovaťpríliš dôverčivo ani k láske medzi Bohom a dušou : lebo ak láska ktorou horí duša k Bohu, nie je ozbrojená veľkým poznaním a duchom rozlišovania, ale duša sa jej oddáva vo vare, bez rozmýšlania, taká láska buď čoskoro zanikne, alebo skončí tak, akoby by nemala.

Je viac možností, ako sa duchovné osoby dostávajú do klamu závažnejší , je ten, ktorým sa dostáva do nástrah taká duša, v ktorej ešte nieje čistá láska. Má v sebe lásku k svetu a svojvôle.Takáto osoba sa dá vybičovať obdivom do horlivej zbožnosťi a chváĺ. Začne roniť slzy, dostavia sa i útechy, chvenie i volanie, ale to všetko ešte nie je čisté ba často krát falošné

 

Čo sa totiš nezriadene začína, v tom nemožno ani dobre a zdravo pokračovať. Sú aj totiž mnohí, čo si myslia, že majú lásku k Bohu a človeku – zatiaľ Boha a človeka nenávidia a milujú telo svet a diabla.

 

Tak ak niekto miluje Boha preto, aby chránil pred chorobami a tel. suženiami či pred časními nebespečenstvami : neziadene miluje Boha i seba, lebo veci kladie pred Boha – a Boha ma milovať pred všetkými ostatnými a všetki veci len pre neho, inak si zo svojho a tela a zo seba urobí boha, pretože Boha miluje len pre seba.

 

Ten, kto takto miluje, Boha aj všetko ostatné miluje len pre seba. Miluje svojích príbuzních preto, lebo má z ních užitok a chvália ho. Miluje mužov a vôbec sväté a duchovné osoby, aby mu ich svätosť slúžila ako plášť ale nemá ich rád pre ich dobrotu. 

 

Taká láska nie je čistá a jej ovocím je žiadostivosť tela – taký človek ma tiež záľubu v množstve vedomosti, aby tak vedel iných ovládnuť svojím rozumom a poznatkami, ale nie láskavo, ale aby mohol druhých pyšne opravovať a tak nadobudol vážnosť. 

 

Sú aj taký, čo si myslia, že milujú Boha, ale len láskou slabou. Milujú ho len preto, že chcú, aby im bolo odpustené hriechy, zachránil ích pred peklom.Ale nemilujú ho pre jeho vlastnú dobrotu. 

 

Iní milujú Boha preto, aby dostali Božské útechy a slasti, pocity a potešenia, milujú aj svojích priateľov, lebo nechcú mať hanbu, ale užitok a úctuVzdelaní a pýšní milujú Boha preto, aby sa oních dobre hovorilo. Radi stávajú duchovními a stretávajú sa z duch. osobami – ale to všetko preto, že majú z toho zvlášntí úžitok.

Majú radi aj chudobu, falošnú poslušnosť, vonkajšiu poníženosť a vôbec čnosti, ale len preto, aby druhých v čnostiach prevýšili. Prajú si, aby sa nikto nepriblížil k ích dokonalosti.

 

 V tom, že nechcú mať seberovného, pripodobňujú sa Luciferovi, ktorí tiež nechcel pripustiť, aby mu ktorékoľvek stvorenie bolo rovné. Iní sú zase radi, keď sa o ních všeobecne rozšíri, že sú svätý, a keď ich ako svätých chvália dobrí i zlí. Aj oni sami chvália všetkých duchovních i neduchvních, aby ľudia o ních nepovedali. Iní zasas milujú duchovnou láskou svojho nábožného priateľa alebo priateľku. Lenže táto láska niekedy príliš rastie, a ak ju človek veľmi pozorne neusmerňuje, stáva sa nebezpečnou a diabolskou.

Začnú sa viesť nadmieru zlé rozhovory

 

Lebo začnú sa viesť nadmieru zlé rozhovory a tak sa zbytočne stráca čas : vo zväzku sŕdc je potom neporiadok.

 

Táto nezriadená láska rastie, a ako rastie, aj túži mať to, čo miluje, alebo aspoň túži, aby milovaná osoba bola v jej bezprostrednej blískoti. Keď sa jej to nesplní, celá ochorie.

 

Keď sa jej táto žiadosť splní, láska sa rozrastie ešte viac, a ako rastie, milovaný sa pretvára v milovaného, takže všetko, čo sa jemu páči, páči sa aj druhému. A čo sa druhému nepáči sa ani jemu.

 

Kedže duša nemá dostatočné prostriedky na usmerňovanie tejto lásky, ktorá sa stále zväčšuje, a ani nemá ducha rozlišovania a nie v nej poriadok, takáto falošná láska sa nevyhnutne nakoniec stane nezriadenou, diabolskou

Ak ani milovaná osoba nemá potrebné prostriedky proti tomu nebespečenstvu a ak aj ju zasiahne podobný meč tejto zlej lásky treba mať ešte väčší strach : lebo vtedy si už začínajú navzájom vyzrádzať tajomstvá svojho srdca, tajomstvá svojej lásky a navzájom si vyznajú i to, že ích láska je obojstranná. 

 

Napr. Že niet takej osoby ktorú by som tak miloval.Také veci si vravia preto, lebo považujú za nevyhnutné hovoriť o všetkom čo cítia. Tak túžia po vzájomnej láske vo falošnom zájme v pokroku svojej zbožnosti, lebo si myslia že tá ích priazeň in v tom určite pomôže.

 

Človek si myslí, že dotkúťsa tej osoby neuškodí

 

Keď však potom ako následok takéjto falošnej lásky príde pokušenie urobiť niečo nedovolené, rozum sa síce vzpiera. 

Keď sa láska ešte väčšmi rozhorí, rozum sa začne tatemňoavať a duchc zoslabí.

Človek si najprv myslí, že dotknúť sa tej osoby neuškodí, a preto so to dovolí urobiť a tak začínajú prichádzať priestupky a nastáva pomalé opúštanie Boha. 

 

 

 

Keď sa duša čo i len truchu odchýli ku hriechu, začína brať veci ktoŕ sú nebezpečné na ľahkú váhu. 

 

 

Nahovára si : toto môžem urobiť, veď toto nie je taký veľký hriech. A tak si pomaly urobí i nebespečné veci dovoleními.

 

 

 

Láska však rastie ďalej, takže sa každý z ních prenesie do vôle druhého a pretvorí sa v ňu natoľko, že poslušne koná všetko, čo si druhý praje, a rozum sa už proti tomu ani neozve.

 

Človek je celkom spútaný, tou osobou : robí všetko, čo si praje . Je už tak zvrátený, že ako ho milovaná osoba i vyzve na zlo, ( Herodes dal kvôli nezriadenej láske zabiť sv. Jána Krstiteľa ) Človek nedokaže sa vzoprieť, a ak výzva nepríde, on sám vyzve, lebo cíti, že milovanej osobe tým urobí radosť.

 

Chce viac vedieť, či aj druhú osobu zasiahol taký istý šíp lásky ako ju

 

Pravá modlitba zostáva bokom, a tak isto zdržanlivosť vo všetkom. 

Tak láska sa rozmôže natoľko, že osobe ktorej ešte donedávna úplne stačilo len počuť milovanú osobu a vidieť ho pri sebe, sa už i to bude zdať málo. Chce viac vedieť, a to aspoň to, či aj druhú osobu zasiahol taký istý šíp lásky ako ju.

 

 

 

Keď sa to však dozvie, sú už v nebezpečenstve obaja. Navzájom si dôverujú, cítia sa v bezpečí a tak, keď ích neuspokujujú slová a jednoduchá prítopmnosť, ozve sa v ních túžba po zlých činoch.Preto hovorím, že ( nezriadenú ) lásku ( falošnú ) považujem za niečo v najvyššej miere zákerné a že je v nej utajené všetko zlo : teda pozor na hada !

 

Z obavy pred zlou lásku nesmiem príliš dôverovať ani ani dobrej láske medzi dvoma ľudmi, lebo dobrá láska sa môže veľmi ľahko zvrtnúť na zlú. Aj Láska k Bohu sa môže stať zlou, ak človek nemá ducha rozlišovania a obranné zbrane. 

 

Z knihy - mystické zážitky a duch. rady - Svätá Angela z Foiligna

 
 
 Svätá Mária Goretti - Radšej zomrieť ako zhrešiť !
 

-------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

  Svätá Angela - MP3 - Papež Benedikt XVI

 

Výypoveď diabla pri exorcizme o čistote
Musím povedať, aký ohyzdný je hriech. Počúvaj, my diabli sme takí oškliví, že keby ste nás takých mohli vidieť, v jednej minúte by ste zomreli.Preto nás Najvyšší skryl pred vašimi očami. A predsa, hriech je ešte ošklivejší ako my, a my ho musíme mať po celú večnosť pred očami: ó, beda nám ! Mladých ľudí takto zvádzame: vzbudíme v nich vzájomnú lásku (falošnú) oni si myslia, že v tom nie je nič zlé.
 
 

  Svätá Angela - MP3 - Papež Benedikt XVI

Svätá  Angela z Foligna -  Pápež Benedikt XVI.

Vatikán (13. októbra, RV) – Pápež Benedikt XVI. dnes na Námestí sv. Petra predniesol počas generálnej audiencie nasledujúcu katechézu:

Drahí bratia a sestry, 

dnes by som vám chcel porozprávať o blahoslavenej  ( teraz už svätá )  Angele z Foligna, veľkej stredovekej mystičke, ktorá žila v trinástom storočí. Ľudia sú obyčajne uchvátení opisom jej zážitkov zjednotenia sa s Bohom, ale len málokedy venujú pozornosť jej prvým krokom, čiže jej obráteniu a dlhej ceste z východiskového bodu, ktorým bol „veľký strach pred peklom“, až k cieľu – teda k úplnej jednote s Najsvätejšou Trojicou. Prvá časť Angelinho života mala ďaleko od ideálu Pánovej horlivej žiačky. Narodila sa okolo roku 1248 v bohatej rodine; zomrel jej otec a vychovávala ju len matka – mohlo by sa povedať dosť povrchným spôsobom. Veľmi skoro vstúpila do svetského prostredia Foligna, kde spoznala muža, za ktorého sa ako dvadsaťročná vydala a porodila mu viacero detí. Viedla trochu ľahkomyseľný život, vysmievala sa dokonca tzv. „penitentom“ – v tej dobe veľmi rozšíreným – čiže ľuďom, ktorí kvôli nasledovaniu Krista predávali svoje majetky a žili v modlitbe a pôste, v službe Cirkvi a dobročinnej láske. 

Niektoré udalosti, ako napríklad kruté zemetrasenie v roku 1279, uragán a dlhotrvajúca vojna s Perugiou, spôsobili svojimi následkami mnoho utrpenia a zasiahli aj do života Angely, ktorá sa postupne začala zamýšľať nad svojimi hriechmi, až raz urobila rozhodný krok: modlí sa k svätému Františkovi, aby sa jej zjavil a bol jej poradcom pre dobrú generálnu spoveď, ktorú chce vykonať: píše sa rok 1285 a Angela pristupuje k spovedi u istého rehoľníka v San Feliciano. O tri roky neskôr dochádza na jej ceste obrátenia k ďalšiemu zvratu: rozviažu sa v podstate všetky jej citové putá. V období niekoľkých mesiacov jej umiera matka, po nej manžel a aj všetky deti. Angela sa rozhodne predať všetok majetok a v roku 1291vstúpi do tretieho rádu svätého Františka. Zomrie vo Folignu, 4. januára 1309. 

Kniha svätej Angely z Foligna, v ktorej sú zozbierané všetky fakty o našej blahoslavenej, opisuje toto obrátenie a vymenúva aj jeho prostriedky: pokánie, pokora, súženia. Potom pokračuje v opise zážitkov, ktoré Angela mala od roku 1285. Spomínajúc na ne, snažila sa ich vyrozprávať prostredníctvom mnícha, ktorý ju spovedal: on ich verne zapísal a pokúsil sa ich usporiadať do rozličných etáp, ktoré nazval „kroky alebo premeny“ – nedokázal ich však zatriediť všetky (por. Il Libro della beata Angela da Foligno, Cinisello Balsamo 1990, str. 51). Nepodarilo sa mu to, pretože zážitky zjednotenia s Bohom boli pre Angelu tak totálnym zainteresovaním telesných i duchovných zmyslov, že to, čo počas týchto extáz vnímala, zostalo neskôr v jej mysli len ako „tieň“. „Naozaj som počula tie slová – hovorí po mystickom zážitku – ale to, čo som videla a vnímala, čo mi on (teda Boh) ukázal, neviem a nedokážem žiadnym spôsobom vyjadriť; aj keď by som veľmi rada odhalila všetko, čo som vnímala v slovách, ktoré som počula – zostáva tam pre mňa akási neprekonateľná priepasť. Jej spovedník sa len s veľkou námahou pokúša tieto veci zaznamenať – a to najmä kvôli jej veľkej zdržanlivosti pri opise Božích darov“ (Ibid., p. 194). K ťažkostiam, ktoré má Angela pri vyjadrovaní svojich mystických zážitkov, sa teda pripája aj ťažkosť tieto veci pochopiť – zo strany tých, čo ju počúvajú. Naznačuje to, ako jediný pravý učiteľ, Ježiš, prebýva v srdci každého veriaceho a snaží sa ho celkom získať. Takto prebýval aj v Angele, ktorá napísala jednému zo svojich duchovných synov: „Syn môj, keby si videl moje srdce, musel by si konať jedine to, čo Boh chce, pretože moje srdce je srdcom Božím a Božie srdce je zasa srdcom mojím“. Možno tu zachytiť ozvenu slov svätého Pavla: „Už nežijem ja, ale vo mne žije Kristus“ (Gal 2,20). 

Pozrime sa teda aspoň na niekoľko „krokov“ z bohatého duchovného putovania našej blahoslavenej. Prvý z nich bol vlastne predpokladom všetkých ostatných: „Bolo to poznanie hriechu – ako sama hovorí – po ktorom duša dostala veľký strach zo zatratenia; v tomto kroku horko zaplakala“ (Il Libro della beata Angela da Foligno, str. 39). Tento „strach z pekla“ zodpovedá druhu viery, ktorú Angela mala v čase svojho „obrátenia“; bola to ešte viera chudobná na lásku Božiu. Ľútosť, strach z pekla a pokánie otvoria Angele perspektívu bolestnej „krížovej cesty“, ktorá ju od ôsmeho po dvanásty krok postupne privedie na „cestu lásky“. Jej spovedník to opisuje takto: „Povedala mi: mala som toto zjavenie: „Po tých veciach, čo ste už zapísali, daj napísať, že ktokoľvek sa chce zachovať v milosti, nesmie odvrátiť zrak duše od Kríža - tak v radosti, ktorú mu darujem, ako aj v smútku, ktorý naňho dopustím“ (Ibid., str. 143). Ale v tejto fáze Angela ešte „necíti lásku“; hovorí: „Duša prežíva hanbu a
trpkosť, a nezažíva lásku, len bolesť“ (Ibid., str. 39) – a je nespokojná. 

Angela si najskôr myslí, že by mala niečo dať Bohu, aby napravila svoje hriechy. Postupne ale pochopí, že nemá nič, čo by mu mohla darovať – že ona sama pred ním nie je „ničím“; pochopí, že nie vlastná vôľa jej získa Božiu lásku – tá jej môže ukázať len vlastnú „ničotnosť“ a „nelásku“. Ako sama povie: dokáže to len „pravdivá a čistá láska, ktorá pochádza od Boha, je v duši a spôsobuje, že človek spozná svoje chyby a Božiu dobrotu (...) Táto láska privádza dušu ku Kristovi a ona s istotou pochopí, že v ňom niet nijakého klamstva. K tejto láske nemožno primiešať nič svetské“ (Ibid., str. 124-125). Otvára sa úplne a výhradne pre túto Božiu lásku, ktorá má svoje najvyššie vyjadrenie v Kristovi: „Ó, môj Bože – modlí sa – urob ma hodnou spoznať to najvyššie tajomstvo, ktoré uskutočnila tvoja vrúcna a nevýslovná láska spojená s láskou Trojice – teda tajomstvo tvojho najsvätejšieho Vtelenia pre nás (...). Ó, nepochopiteľná láska! Nad túto lásku, ktorá spôsobila, že môj Boh sa stal človekom, aby mňa urobil Bohom, niet žiadnej väčšej lásky“ (Ibid. str. 295). Angelino srdce však stále nesie rany hriechu; aj po dobrej svätej spovedi cíti, že jej bolo odpustené, ale hrozba hriechu nepominula, je slobodná, ale stále pod vplyvom svojej minulosti, rozhrešená, ale nie bez potreby pokánia. Sprevádza ju stále myšlienka na peklo, pretože čím viac duša postupuje po ceste kresťanskej dokonalosti, o
to viac si uvedomuje nielen to, že je „nehodná“, ale aj to, že by si zaslúžila pekelný trest. 

A tu, na svojom mystickom putovaní, Angela zrazu pochopí najdôležitejšiu skutočnosť: to, čo ju zachráni od jej „nehodnosti“ a od „pekelného trestu“, nebude jej „zjednotenie s Bohom“ a obsiahnutie „pravdy“, ale ukrižovaný Ježiš – „jeho ukrižovanie pre mňa“, jeho láska. V ôsmom kroku hovorí: „Ešte som však nerozumela tomu, či väčším dobrom bolo moje oslobodenie od hriechov, z pekla a moje obrátenie a pokánie, alebo jeho ukrižovanie pre mňa“ (Ibid. str. 41). Počas celej svojej namáhavej cesty k dokonalosti hovorí o nestabilnej rovnováhe medzi láskou a bolesťou. Práve preto najradšej kontempluje ukrižovaného Krista, lebo v tejto vízii vidí dokonalú rovnováhu: na kríži je Bohočlovek v najvyššom akte utrpenia, ktorý je zároveň najvyšším aktom jeho lásky. V tretej inštrukcii naša blahoslavená nalieha na túto kontempláciu kríža a vraví: „O čo čistejšie a dokonalejšie vidíme, o to dokonalejšie a čistejšie milujeme. (...) Teda čím viac vidíme Boha a človeka Ježiša Krista, o to viac sa premieňame na neho skrze lásku. (...) To, čo som povedala o láske (...) hovorím aj o bolesti: „nakoľko duša kontempluje nevýslovnú bolesť Bohočloveka Ježiša Krista, natoľko túto bolesť pocíti a v tejto bolesti sa premení“ (Ibid. p. 190-191). Treba sa stotožniť a premeniť v láske a v utrpení ukrižovaného Krista: identifikovať sa s ním. Obrátenie Angely, ktoré sa začalo svätou spoveďou v roku 1285, dozrie až vtedy, keď sa Božie odpustenie zjaví jej duši ako nezaslúžený dar lásky Otca, prameňa lásky: „Nik sa nemôže vyhovárať – hovorí – pretože každý môže milovať Boha, a on od duše nežiada nič, len to, aby ho mala rada, pretože on ju miluje a je jej láskou“ (Ibid., str. 76).

V duchovnom napredovaní Angela prechádza od konverzie k mystickej skúsenosti, teda od toho, čo možno vyjadriť k nevyjadriteľnému, a tento prechod sa uskutočňuje prostredníctvom Kríža. „Trpiaci Bohočlovek“ sa stáva jej „učiteľom dokonalosti“. Celá jej mystická skúsenosť je teda smerovaním k dokonalej „podobnosti“ s ním, a
to prostredníctvom očisťovaní a stále hlbších a radikálnejších premieňaní. Do tohto úžasného diela sa Angela vkladá celá, dušou i telom, nevyhýba sa pokániam a strastiam – od počiatku až do konca – túžiac zomrieť uprostred všetkých bolestí, ktoré vytrpel ukrižovaný Bohočlovek, aby sa mohla úplne premeniť na neho: „Ó, Božie deti – odporúčala – premeňte sa úplne na trpiaceho Bohočloveka, ktorý vás tak miloval, že za vás zomrel najpotupnejšou a nevýslovne bolestnou smrťou, najťažším a najtrpkejším spôsobom. A
to všetko len z lásky k tebe, človeče!“ (Ibid., str. 247). Toto zjednotenie znamená tiež žiť to, čo žil Ježiš: chudobu, opovrhnutie a bolesť, pretože – ako vraví – „skrze časnú chudobu duša nájde večné bohatstvá; skrze opovrhnutie a hanbu získa česť a najväčšiu slávu; prostredníctvom nemnohého pokánia, uskutočneného so zármutkom a bolesťou, dosiahne s nekonečnou sladkosťou a útechou najvyššie Dobro, večného Boha“ (Ibid., str. 293). 

Od obrátenia k mystickej jednote s ukrižovaným Kristom, k nevyjadriteľnému. Je to vznešené putovanie, ktorého tajomstvom je neustála modlitba: „O čo viac sa budeš modliť – hovorí – o to viac budeš osvietený; o čo viac budeš osvietený, o to hlbšie a intenzívnejšie uvidíš najvyššie Dobro, dokonale dobré Bytie; čím hlbšie a intenzívnejšie ho uvidíš, o to viac ho budeš milovať; o čo viac ho budeš milovať, o to viac ťa to bude tešiť; a o čo viac ťa to bude tešiť, o to väčšmi ho budeš vnímať a staneš sa schopným ho chápať. Potom prídeš k plnosti svetla, keď pochopíš, že ho nemôžeš pojať“ (Ibid., str. 184). 

Drahí bratia a sestry, život svätej Angely začína svetskou existenciou, značne vzdialenou od Boha. Potom však stretnutie s postavou svätého Františka a napokon stretnutie s ukrižovaným Kristom prebúdza jej dušu pre vnímanie Božej prítomnosti, pre tú skutočnosť, že len s Bohom sa život stáva skutočným životom, pretože sa stáva láskou a radosťou – i keď v bolesti zavinenej hriechom. A takto sa nám prihovára svätá Angela. Dnes nám všetkým hrozí nebezpečenstvo žiť tak, akoby Boha nebolo: zdá sa byť tak vzdialený od každodenného života. Ale Boh má tisíc spôsobov, pre každého vlastný, ako sa sprítomniť v ľudskej duši a ako ukázať, že existuje – že ma pozná a že ma miluje. A svätá Angela nás chce urobiť pozornými na tieto znaky, ktorými sa Pán dotýka našej duše – pozornými na prítomnosť Boha – aby sme tak spoznali cestu s Bohom a k Bohu, v spoločenstve s ukrižovaným Kristom. Modlime sa k Pánovi, aby nás urobil pozornými na znaky jeho prítomnosti, aby nás naučil opravdivo žiť. Ďakujem. 

http://sk.radiovaticana.va