Kedy je hnev hriešny ? Formy hnevu

KEDY JE HNEV HRIEŠNY ? ČNOSŤ ALEBO NERESŤ ?

Martin H. Padováni SVD - Kňaz a zo svojej bohatej takmer štyridsaťročnej skúsenosti klinického psycholócha a poradcu v oblasti rodinnej terapie ktorý pozná dôsledky narušených vzťahov. Výňatky z knihy - Hojenie zranených vzťahov a hojenie zranených emócií.

Dnes umiera viac manželstiev a rodín na mlčanie než na násilie. Ak neviem uznať svoj vlastný hnev, nebudem vedieť prijať hnev niekoho iného.

Hnev sa často zamieňa s konfliktom alebo násilím.To však sú synonymá. Hnev neznamená násilie. Je to iba hnev.

Ak sme vzrušení, musíme sa učiť, ako sa utíšiť, a až potom svoj hnev vhodne prejaviťTo, ako ho používame, hovorí veľa o tom, akými sa chceme stať.

Pomáha nám byť poctivými, nefalšovanými ... žiť vyrovnaným životom, dôverovať, a byť citovo dôverní.

Jednou z emócií, ktorú sme sa pravdepodobne nikdy neučili pochopiť, poprípade sa s ňou vyrovnať, je hnev. Pretože nie sme si istí, ako s ním narábať, môže veľmi často ochromiť náš vývin. Násilie je hnev bez ovládania.

 

 Pozri knihu - Hojenie zranených vzťahov a emócií

 

Úzke vzťahy vyžadujú, aby sme svoj hnev prejavovali. To, ako ho používame, hovorí veľa o tom, akými sa chceme stať.

Úzke vzťahy vyžadujú, aby sme svoj hnev prejavovali. Vhodný hnev ! Musíme si dovoliť cítiť ho, zaoberať sa ním a byť schopní prejaviť ho To je to, čo znamená byť zodpovedným za svoj život. A to je to, čo nazývame emočnou zrelosťou. A konečne, to je to, prečo je hnev čnosťou! Hnev je skutočne dôležitou stránkou nášho života. To, ako ho používame, hovorí veľa o tom, akými sa chceme stať.

 

Pomáha nám byť poctivými, nefalšovanými

Pomáha nám byť poctivými, nefalšovanými ... žiť zdravým vyrovnaným životom, dôverovať, milovať a byť citovo dôverní.

Jednou z emócií, ktorú sme sa pravdepodobne nikdy neučili pochopiť, poprípade sa s ňou vyrovnať, je hnev. Pretože nie sme si istí, ako s ním narábať, môže veľmi často ochromiť náš vývin.

Môže nás ovládať a napĺňať úzkosťou a množstvom nezdravého pocitu viny. Preto naň zvykneme hľadieť ako na niečo negatívne a snažíme sa mu vyhýbať alebo za každú cenu zabrániť jeho voľný priebeh. Pokiaľ to robíme, zostávame emočne nezrelí, brzdíme svoj rast a sami si vytvárame nepotrebné problémy. Kým sa ne­naučíme zaobchádzať správne so svojím hnevom, nestaneme sa nikdy celkom ľudskými.

 

 Hojenie zranených vzťahov

 

 

Formi hnevu

**==***==**

Hnev je pre zrelosť a pre zdravé ľudské vzťahy absolútne potrebný.

Hnev je pre zrelosť a pre zdravé ľudské vzťahy absolútne potrebný. A pretože ľudia neprejavujú svoj hnev zdravým a primeraným spôsobom, dochádza k nedorozumeniam.

Napríklad, ak ti ja niečo urobím a ty sa na mňa hneváš, ale nepovieš mi to, vysvetľujem si to tak, že so mnou súhlasíš. Neviem, že pritom prechovávaš city hnevu, že v skutočnosti so mnou nesúhlasíš. Neviem, že sa ku mne správaš nepoctivo, a to je deštruktívne. ( Ak odsúdime človeka bez poznania skutočnej pravdy jeho vnútra, prerhrešujeme voči tej osobe sa, a škodíme sebe. )

Hnev - Je to v základe dobrá emócia a nie nevyhnutne hriešna. Možno na ňu hľadieť ako na čnosť, ak ju vhodne vyjadrujeme a primerane s ňou zaobchádzame.

Hnev je dôležitým problémom každého, s ktorým som mal do činenia. Veľmi často je základnou príčinou mnohých emočných, mentálnych a telesných problémov a problémov týkajúcich sa vzťahov, pretože sa dobre nechápe a nepoužíva správne.

Často si ho neuvedomujeme, a preto prebieha nepreskúmaný a neliečený. Je to nerozriešený dôležitý problém v každom manželstve alebo rodinnom vzťahu, v ktorom sú ťažkosti. Ba objavuje sa aj v našom vzťahu k Bohu.

 

Uvediem niekoľko príkladov nezdravých foriem hnevu:

Tomáš, vzdelaný človek, sa nedávno veľmi hneval na ľudí, s ktorými žije, najmä na ľudí v jeho úrade. Nebol schopný vyrovnať sa s týmto hnevom. Bol taký zdeprimovaný, že ho bolo treba hospitalizovať. Betka, duševne veľmi skleslá osoba, sa nemohla vyrovnať so stratou svojho manžela, ktorý náhle zomrel. Nedokázala sa postaviť zoči-voči tejto skutočnosti a pripustiť, že sa skutočne hnevá, najmä na Boha.

Máme tu masového vraha zo San Diega, ktorý zastrelil 22 ľudí v McDonaldovej reštaurácii. Bol príšerne nahnevaný. Sú tu Jana a Peter, ktorých manželstvo umiera. Nestýkajú sa sexuálne, preto­že v oboch z nich je zahrabané množstvo nenávisti. Je tu dvanásť­ročná Sara, ktorá má všetky možné druhy bolestí hlavy a žalú­dočných problémov, pretože sa veľmi hnevá na svoju matku.

No jej matka to nevie, pretože Sara svoj hnev navonok neprejavuje. Joela trápia úzkosti, ktoré sa prejavujú bolesťami v hrudi; hnevá sa veľmi na svoju ženu, svojho syna a svojho šéfa, ale nevie, čo s týmto hne­vom urobiť, a tak ho potláča, pričom je celý čas popudlivý a odpor­ný k ľuďom vo svojom okolí.

 

Treba, aby sme svoj hnev cítili, aby sme sa ním zaoberali a odkrývali ho

 

Je dôležité, aby sme si vyvinuli pozitívny postoj k hnevu, ktorý môžeme pociťovať, a predovšetkým, aby sme svoj hnev uznali a dovolili si hnevať sa. Ak uznáme svoj hnev, uznáme možno aj hnev, ktorý sa prejavuje v iných. Ak prijmeme svoj hnev tak ako všetky svoje iné emócie, budeme naň hľadieť ako na ďalší aspekt našej ľudskosti.

Treba, aby sme svoj hnev cítili, aby sme sa ním zaoberali a odkrývali ho. Musíme si ho uvedomovať, nesmieme sa cítiť vinnými preto, že sa hneváme; musíme si dovoliť hnevať sa.

Treba, aby sme sa spytovali: „Na čo sa hnevám? Na koho sa hnevám?" Musíme vedieť odlíšiť „logický" hnev od„nelogického", rozumný od nerozumného.

 

Nakoniec, musíme ho vhodne prejaviť, vyjadriť ho v správnom čase, na správnom mieste a vhodným spôsobom.

Musíme vziať zodpovednosť za to, že sa hneváme a za následky svojho hnevu. Znamená to, že sa k svojmu hnevu priznáme! Netreba sa hanbiť za to, že sme nahnevaní alebo cítime hnev. Vtedy ho môžeme ovládať.

 Hojenie zranených vzťahov

 

 

Hnev Pána Ježiša

 

Zaujímavo sa pojem a skúsenosť hnevu rozoberajú v Svätom písme. V Biblii sa Boh často opisuje ako „nahnevaný".

Keď čítame žalmy, koré sú príkladmi terapeutickej modlitby, to značí skutočne voľného vylievania svojich citov, (žalmista sa modlí srdcom, nie ro­zumom), nachádzame tu plno hnevu. Žalm 38: „Ó, Hospodine, ne­trestaj ma v svojom hneve." Žalm 90:„Hynieme vskutku pre tvoj hnev a desí nás tvoje rozhorčenie."

Jeremiáš hovorí: „Neodvráti sa pálčivý hnev Hospodinov, pokiaľ nevykoná a nesplní úmysly svojho srdca." V Knihe Numeri sa Boh pri mnohých príležitostiach opisuje ako „nahnevaný na vyvolený ľud" pre jeho hriechy a neveru.

Občas sa Ježiš nahneval na zákonníkov a farizejov i svojich vlastných učeníkov a svoj hnev dal najavo. Zákonníkov a farizejov napadol: „Beda vám, zákonníci a farizeji, vy podvodníci. Slepí bláz­ni!" Je nahnevaný na nich a nezdráha sa dať im to najavo. Raz bol Ježiš natoľko znechutený a nahnevaný, že nevyberal slová, keď povedal Petrovi: „Choď mi z očí, satan!" Azda sa pri predstave na­hnevaného Ježiša necítime dobre. Bol však človek. A časťou našej ľudskej prirodzenosti je aj to, že bojujeme s hnevom.

Pán Ježiš nám bol podobný vo všetkom okrem hriechu. Veď nemáme veľkňaza, ktorý by nemohol cítiť s našimi slabosťami; veď bol podobne skúšaný vo všetkom okrem hriechu.List Hebrejom - kapitola 4

 

 

 

 

Kedy je hnev zlý, nezrelý a hriešny?

 

Kedy je hnev zlý, deštruktívny, nezrelý alebo hriešny ?

Keď hovoríme o problematickom hneve, nehovoríme o primeranom hneve, ktorý je zdravý, ale o dvoch extrémoch - nadmernom reagovaní alebo nedostatočnom reagovaní. Obidve reakcie sú nevhodné.

Keď nereagujeme dostatočne, celkom nevedome svoj hnev potláčame alebo tlmíme bez toho, že by sme to vedeli.

 

Potlačiť svoj hnev je jednou z najnebezpečnejších vecí, ktorú môžeme urobiť. Je dôležité uvedomiť si, že pokiaľ svoj hnev potláčame, správame sa nepoctivo.

Predovšetkým nie sme poctiví k sebe ani k ľuďom, s ktorými máme do činenia. Keď svoj hnev tlmíme, trocha väčšmi si ho uvedomujeme, ale rozhodneme sa zablokovať ho, zaprieť ho, nenechať ho vynoriť sa.

Zasa sme nepoctiví. „Ó, ja sa nehnevám", hovoríme, usmievame sa a pritom v duchu škrípeme zubami.

( Úprimne prejaviť hnev ( nespokojnosť ) je skutočne dôležitou stránkou nášho života. To, ako ho používame, hovorí veľa o tom, akými sa chceme stať. To, ako ho používame, hovorí veľa o tom, akými sa chceme stať. Pomáha nám byť poctivými, nefalšovanými, žiť zdravým a vibrujúcim životom, dôverovať, milovať a byť citovo dôverní.

Môžeme tiež svoj hnev „intelektualizovať" alebo racionalizovať. Ale on je tu, v nás. Toto potláčanie alebo tlmenie citov hnevu je niť, ktorou sú popretkávané mnohé emočné, mentálne i duchovné problémy a problémy vzťahov.

Keď reagujeme nadmerne, dostáva sa náš hnev mimo našej kontroly. Vyjadrujeme ho rozčúlením, zlosťou, zúrivosťou, ktoré môžu viesť k násiliu. Takúto prílišnú reakciu vidíme u človeka, kto­rý sa stále hnevá alebo je vždy rozčúlený. Správa sa odporne.

Teda nedostatočné reagovanie a nadmerné reagovanie sú dva extrémy hnevu, ktorým sa treba vyhnúť. Sú to dva spôsoby prejavu hnevu, ktoré sú deštruktívne a možno hriešne.

Bojíme sa hnevu. A pretože sa ho bojíme, potláčame ho. Bo­jíme sa reagovať nadmerne, pretože potom by nás hnev ovládal. Tak isto sa cítime vinní pre jednu či druhú formu neprimeraného hnevu, ktoré sú nezdravé. Svoj život neovládame, kým nepochopí­me, načo náš hnev je. Môžeme cítiť aj vražedný hnev, ale to nie je zlé. Zlé je naše správanie, nie naše cítenie.

--------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

 Nie každý pocit viny je výrazom pravej lútosti nad hriechmi a otvorením sa Božiemu milosrdenstvu. V Evanjeliu nachádzame dva druhy lútosti: Judášovu a Petrovu lútost. Je to pýcha, ktorá spôsobuje, že človek radšej zahynie, než by sa sklonil pred Bohom a prosil ho o milosrdenstvo.

 Pokračovanie - Petrova a Judášova lútosť

--------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

 Môj hriech sa však nedá zrušiť ani tak, že ho vyvážiím dobrím, správaním. Priznanie viny, vyznanie hriechov sa podobá aj vyjdeniu z väzenia, z väzenia svojej pýchy.

 Pokračovanie - poprosiť o odpustenie

--------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

 

 

Skrytý hnev

 

Ak sa skrytý hnev nevynesie na povrch a ak sa s ním nezačne­me zaoberať, objaví sa znovu v nejakej inej forme. Často sa objaví ako psychický, telesný alebo psychosomatický problém

Ľudia často hovoria o svojich telesných ťažkostiach - o zápale hrubého čreva, o bolestiach v hrudi, o vypadávaní vlasov, o bolestiach hlavy, o žalúdočných vredoch - ale skutočným problémom môže byť hnev, ktorý nespracovali, hnev, ktorý potlačili, stlmili, ktorému sa vyhli.

No znova sa objavuje. Je to ako fyzikálny zákon: ak niečo stlačíme nadol, vystúpi to nahor v nejakej inej forme alebo na inom mieste. Obyčajná depresia je vo väčšine prípadov dovnútra obrátený hnev. Jednou z hlavných sprievodných príčin niektorých mentálnych po­rúch, pri ktorých dochádza k prerušeniu kontaktu so životom a re­alitou, je nepriznávaný hnev alebo hnev neadresný.

Zanedbaný hnev nám škodí aj duchovne.

Cítime sa duchovne vyprahnutí alebo „na dne" pre neužitočnosť alebo nezmyselnosť života. Cítime sa vzdialení od Boha.

Keď sa svojím hnevom nezaoberáme, môže to viesť k násiliu alebo k výbuchom zúrivosti.

Často o niekom, ináč zdanlivo pokojnom, kto sa správa neobvykle, hovoríme: „Zbláznil sa." Niektorí ľudia sa veľmi ovládajú, nikdy svoj hnev neprejavia a dávajú sa za vzor. „Nikdy sa nenahnevajú".

U takýchto ľudí nachádzame obyčajne hnev a iné nerozriešené city nahromadené v ich vnútri; na povrch sa dostávajú v ich bizarnom správaní.

U týchto ľudí často môžeme nájsť znaky nespracovaného hnevu, ako sú: nadmerná reakcia na bezvýznamné podnety, výbuchy násilia, hádzanie a rozbíjanie vecí, búchanie päsťou do múru a pod.

Keď svoj hnev potláčame alebo zatláčame, dochádza k neprimeranej reakcii alebo vybuchneme, napríklad keď dieťa príde opa­kovane neskoro na večeru, hoci je to maličkosť. To, čo sme mali urobiť, bolo povedať dieťaťu, skôr než k tomuto incidentu došlo, že sme sa nahnevali a prečo sme sa nahnevali. Takto by sa náš opráv­nený hnev bol prejavil primerane.

Tento bludný kruh hnevu môže vyzerať asi takto: po výbuchu si poviete: „Akého šialenca som zo seba urobil! Už sa nebudem hnevať." A tak sa vraciate znovu k udúšaniu svojho hnevu. A po­tom späť k nadmernej reakcii. Je to deštruktívna schéma správania sa. Po týchto výbuchoch nasleduje anxieta spôsobená pocitom stra­ty sebaúcty, svojej hodnoty a pocitom viny.

 

 

 

Hnevajú sa na to, čo sa im prihodilo, možno najmä v detstve

**==***==**

 

Mnohí zločinci a ľudia s charakterovými poruchami sú v skutočnosti ľudia, ktorí sa hnevajú. Hnevajú sa na to, čo sa im prihodilo, možno najmä v detstve. Teraz si to vynahrádzajú na spoločnosti. Nikdy hnev svojho detstva neuvoľnili a sú to skutočne ľudia, ktorí ani nepripustia, že sa hnevajú, ale určite konajú v hneve.

Je dôležité rozoznávať medzi „stavom" hnevu a „nahnevanou osobou." Je normálne, ak sa nahneváme a prekonáme to, ak nás to prejde. Avšak nechceme zotrvávať v takom stave hnevu, nechceme, aby nás každý poznal ako človeka, ktorý je stále nahnevaný

Stále nahnevanú osobu ovládajú mnohé nevyriešené minulé alebo aj terajšie konflikty Takí ľudia sú stále nahnevaní pre mnohé nevyriešené problémy svojho života. Ak sa hnevom, ktorý pociťujeme, nezaoberáme, stávame sa vo svojich vzťahoch k iným protivnými, zlými, nepriateľskými. Môžeme to vidieť v problémových rodinách a neusporiadaných manželstvách.

V týchto druhých prípadoch sa hnev spája často s mimo manželskými aférami. Veľké percento mimomanželských afér obsahuje nejaký prvok hnevu. Spočiatku môžu tí, ktorých sa to týka, akýkoľvek hnev poprieť. Ale pri bližšom skúmaní sa tu hnev zavše zistí.

Okrem výbuchov sa môže hnev prejaviť aj mlčaním alebo chladom.

Je to jeden z najkrutejších spôsobov ako sa vyrovnať s man­želom alebo niekým, kto vám je blízky. Emočné zneužívanie v tej­to oblasti je v manželských a rodinných vzťahoch oveľa bežnejšie než zneužívanie telesné.

A pretože ľudia neprejavujú svoj hnev zdravým a primeraným spôsobom, dochádza k nedorozumeniam.

Napríklad, ak ti ja niečo urobím a ty sa na mňa hneváš, ale nepovieš mi to, vysvetľujem si to tak, že so mnou súhlasíš. Neviem, že pritom prechovávaš city hnevu, že v skutočnosti so mnou nesúhlasíš. Neviem, že sa ku mne správaš nepoctivo, a to je deštruktívne.

Môžeme sa pozrieť na Jonesovcov, ktorí vyšli na ulicu z hlav­ného vchodu a bijú sa. Celá rodina je v tom. Prichádza polícia, aby ich od seba oddelila. A my hovoríme: „Pozri sa na Jonesovcov. Zase sú si vo vlasoch! Som rád, že nie sme ako oni."

Zaiste, Jonesovci neovládajú svoj hnev. Ale ako je to v rodine najbližších susedov? Hnevajú sa presne tak ako Jonesovci, ale svoj hnev zdržiavajú v sebe, zostáva nevyjadrený. Ktovie, s akými dlhodobými následkami! Nevieme si predstaviť, k akému množ­stvu deštruktívnosti a múk dochádza v živote ľudí, pretože svoj hnev nedávajú najavo a nevyrovnávajú sa s ním primerane! A Jonesovci môžu byť k sebe navzájom určitým spôsobom pocti- vejší než ich susedia.

 Hojenie zranených vzťahov

 

 

 

Čím intímnejší je váš vzťah, tým úprimnejší a otvorenejší by ste mali byť

 

Pre zrelé ľudské vzťahy je zdravý hnev absolútne potrebný - Ak neviem uznať svoj vlastný hnev, nebudem vedieť prijať hnev niekoho iného.

Čím in­tímnejší je váš vzťah s niekým, tým úprimnejší a otvorenejší by ste mali byť. A to niekedy znamená ukázať, že sa jeden na druhého hneváme. Bojíme sa to však urobiť. Prečo? Pretože cítime, že sa to toho druhého dotkne. Ak však máme byť k sebe navzájom poctiví, musíme sa jeden druhého „dotýkať. V zdravých vzťahoch je to samozrejmosťou.

Je však rozdiel medzi poctivosťou vhodnou a nevhodnou: „Ty nedorobenec! Prečo ideš zasa neskoro? Nemáš v hlave ani štipku rozumu!" To je poctivosť nevhodná.

To je hnev prejavovaný navonok spôsobom, ktorý zbytočne raní. Môžeme tak isto povedať: „Hnevám sa na teba, lebo tento týždeň je to už tretí raz, čo ma ne­chávaš na seba čakať." Možno sa to tej druhej osoby dotkne, ale je to prijateľné, pretože sme svoj hnev vyjadrili zdravým, neurážajú­cim spôsobom. Takémuto poctivému zraňovaniu sa v zdravých vzťahoch medzi blízkymi nemožno vyhnúť.

Často svoj hnev nechcem dať najavo, pretože sa bojím, že niekomu sa „nebudem páčiť" alebo ma „nebude mať rád." To sa u mňa hlási neistota. Alebo sa môžem obávať, že rozbijem priateľ­stvo. Akéže je to však priateľstvo? Ak nedávame otvorene najavo svoje city hnevu priateľovi, potom tak pravdepodobne hovoríme o ňom v jeho neprítomnosti alebo budeme voči nemu ľahostajní. Vzťah, ktorý by klesol na takú úroveň, radšej netreba vôbec začať.

Možno svoj hnev neukazujeme, pretože sa bojíme hnevu, kto­rý by sa obrátil späť proti nám. Ak sa bojíme hnevu iného, môže nás zastrašovať a ovládať. To nie je pre vzťah zdravé. Rodičia sa môžu báť hnevu svojich detí. Alebo jeden z manželov sa bojí reakcie hnevu toho druhého, a tak zostane ticho a „vzdá sa", aby sa vy­hol jeho hnevu. To sa odráža skôr vo vzťahu rodič - dieťa než vo vzťahu manžel - manželka. Ak neviem uznať svoj vlastný hnev, nebudem vedieť prijať hnev niekoho iného.

 

 Hojenie zranených vzťahov

 

 

Moja nevyrovanosť s vlastným hnevom sa môže prejaviť navonok neprimerane ako smiech

 

Videli ste niekedy ľudí, ktorí by sa mali hnevať a namiesto toho sa smejú? Cítia sa v nepríjemnej situácii a nevedia, ako sa s ňou vyrovnať. Tak sa nervózne zasmejú a odídu.

Uvážme: Ak sa hneváme, nesmejeme sa preto, že nevieme, ako zvládnuť situáciu? A tak isto, keď nám je nepríjemný náš vlastný hnev, znamená to, že si nedôverujeme, a to zasa značí, že si nemôžeme dôverovať vo vzťahu s inými ľuďmi. A nie sme slobodní do takej miery, do akej nás ovláda tento strach z hnevu v našom vnútri.

Často ľudia svoj hnev nedávajú najavo preto, lebo by z toho mohol vznikať konflikt. A Boh vie, konflikt nechceme! A predsa, kon­flikt je potrebný a veľmi zdravý aspekt každého ľudského vzťahu.

Dnes umiera viac manželstiev a rodín na mlčanie než na násilie. V deviatich z desiatich manželstiev či rodín, s ktorými mám do činenia, je situácia takáto: zaťaté mlčanie. Potlačený hnev. Nevyjadrená hostilita. Chlad. To všetko sú scestné, nezdravé spôsoby, ktorými sa ľudia od seba odvracajú.

Raz za dlhý čas však členovia každej rodiny začnú na seba vrieskať a vykrikovať. Je to milá zmena pokoja. Niekedy som sa musel postaviť do stredu svojej pracov­ne a zdvihnúť ruky ako policajt, ktorý riadi premávku. Ale takéto správanie rodiny pokladám za zdravšie než správanie rodiny, ktorá to všetko potláča vo svojom vnútri. V takejto situácii ľudia prinajmenšom vedia, čo si tí druhí myslia a čo cítia.

 

 

Hnev neznamená násilie - Je to iba hnev

**==***==**

Hnev sa často zamieňa s konfliktom alebo násilím.

To však sú synonymá. Hnev neznamená násilie. Je to iba hnev.

Násilie je hnev bez ovládania.

Médiá často dnes zameriavajú pozornosť na násilie v amerických rodinách. Toto sústreďovanie pozornosti môže pôsobiť proti tomu, čo chcú povedať terapeuti, že totiž pre­javenie hnevu je dôležité a zdravé a že sa máme naučiť, ako s ním zaobchádzať. Avšak pretože médiá nesledujú dôkladne, ako a prečo k tomu dochádza, a nemajú na to primerané vysvetlenia, navádzajú azda nepriamo ľudí k tomu, aby svoj hnev skrývali.

Ja si myslím, že ak sa médiá touto oblasťou správania vôbec zaoberajú, treba, aby tak robili do hĺbky a nezahmlievali problémy tým, že za­mieňajú hnev s násilím, a tak nechtiac vedú ľudí k tomu, že sa bo­ja hnevu, aby sa potom vyvarovali násilia. Primeraný hnev zapríči­ní niekedy konflikt. Avšak slušnému konfliktu sa v zdravých vzťa­hoch nemožno vyhnúť.

 

 

d

Keď svoj hnev odkryjeme inému, je konflikt alebo problém často vyriešený

 

dNiekto môže povedať: „Aký význam má povedať tomu človeku, že sa hnevám? To nepomôže." Ale pomôže!

Možno, že vec sa tým nevyrieši ihneď, priamo, ale veľmi často k vyriešeniu dôjde tým, že hnev prejavíme.

Je to vyjasnenie pozícií: každý vie, kde stojí ten druhý, správa našla adresáta, ľudia sa stávajú navzájom citlivejší.

Otec napríklad povie synovi: „Vynes smeti." Po trid­siatich minútach mu to povie znovu. Po hodine povie: „Do čerta, Janko, vynes tie smeti!" Janko vyskočí, vynáša smeti a hovorí: „Dobre, dobre! Nemusíš z toho robiť problém."

Možno to Janko dva razy predtým nepočul. Niekedy treba vnímať, že nejaká výpoveď je citovo podfarbená, že je v nej hnev. A výsledky sa dostavia.

Keď si svoj hnev navzájom predložíme, najmä v našich užších vzťahoch, stávame sa citlivejšími.Uvedomujeme si, čo sa tomu druhému páči alebo nepáči, čo sa ho dotýka. Keď ty prejavíš svoj hnev, viem, že si dotknutý, že to berieš vážne, nemožno ťa brať naľahko.

Musím teda preskúmať svoje vlastné správanie, svoje slová a konanie.

Viem tiež, že ak sa na mňa hneváš, nie som ti ľahostajný. Vynakladáš čas a energiu, aby si mi povedal, že sa hneváš pre niečo, čo som povedal alebo urobil. To je akt záujmu, akt lásky.

A naopak, ak ti svoj hnev nechcem ukázať, môže to znamenať, že si mi ľahostajný. Nezáleží mi na tebe. Treba, aby sme si poveda­li: „Hnevám sa za to, čo si povedal alebo urobil". Netreba dlhé reči. Všetko, čo treba, je jednoducho povedať to, čo cítime. Ak toto robí­me, dozvieme sa, v čom sme rozdielni. Tým, že tieto diferencie riešime, robíme vzájomné dohody, čiže učíme sa, ako s nimi žiť. A v kontexte týchto našich rozdielností rozvíjame svoje vzťahy. Neschopnosť riešiť diferencie spôsobuje, že sa rodiny rozpadávajú.

Niekedy, keď sme nahnevaní, treba dať druhému i sebe samé­mu čas upokojiť sa. Každý z nás má iný systém upokojovania. Niektorí ľudia sa upokoja rýchlejšie než iní.

Treba, aby sme to vedeli o sebe, ale aj o druhých. Keď sme dotknutí a hneváme sa, môžeme niekomu odpustiť, ale musíme si uvedomiť, že na to, aby sme zabudli, aby sa to zahojilo, aby sme sa upokojili, potrebujeme čas, pretože city môžu pretrvávať dlho.

Hoci prejavenie hnevu voči inému môže niektorý vzťah upevniť, niekedy môže byť aj zásahom, ktorý nejaký vzťah ukončí - dokonca aj manželstvo. Niekedy si musíme uvedomiť, že vzťah možno nebol taký, aký sme si mysleli, že je, alebo azda ani vôbec nejestvoval.

Otvorene povedané, hnev je pre zdravú komunikáciu potrebný. Ľudské vzťahy bez toho nie sú možné.

Svoje chápanie, ako s hne­vom a konfliktmi zaobchádzať, si prinášame z rodiny, z ktorej pochádzame. Hnevali sa rodičia? Reagovali neprimerane? So svojím hnevom budeme zaobchádzať pravdepodobne tak, ako to robili na­ši rodičia. Je preto rozumné pouvažovať o svojom rodinnom poza­dí, preskúmať ho a pozrieť sa naň realisticky. Treba, aby sme vede­li, aké postoje k hnevu sme dostali do dedičstva. Niekedy môžeme reagovať nadmerne alebo dať sa opačnou cestou. Preto treba svoje rodinné pozadie preskúmať.
Nemáme svojich rodičov slepo napodobňovať alebo zachádzať do druhého extrému. Musíme sa pokúsiť nájsť rovnováhu. ( únik od zodpovednosti je únik pred sebou samým )

 

 

Rodičia by mali učiť deti rozlišovať medzivhodným a nevhodným hnevom a dovoliť im hnev prejaviť

 

Nikdy by ich nemali kritizovať za to, že hnev prejavia, mali by ich poučiť, ako ho majú prejaviť. „My sa nebijeme; takto sa u nás nerozpráva..." Tak sa deti začínajú učiť, že je rozdiel medzi hnevom zdravým a nezdravým. To, že niekomu dovolím, aby sa hneval, neznamená nevyhnutne, že s ním súhlasím.

dDeti majú právo hnevať sa, počuť, ako sa niekto hnevá, a potom s hnevom vhodne zaobchádzať.

Hnev je sila, ktorú môžeme použiť na dobro alebo na zlo.

Možno ho usmerniť a využiť nielen pre naše vlastné mentálne, te­lesné, emočné a duchovné zdravie a zrelosť, ale aj na to, aby boli lepšie a zdravšie aj naše osobné vzťahy. Okrem toho je dôležité uvedomiť si, že za mnohými sexuálnymi dysfunkciami v manželských vzťahoch je potlačený hnev.

Musíme sa naučiť necítiť sa nepríjemne za to, že sa hneváme

Znamená to, že si svoj hnev musíme uvedomovať a prijímať ho bez strachu alebo pocitov viny. Ba aj vtedy, keď cítime zúrivosť, aj keď cítime, že by sme niekoho roztrhali, je to iba naše cítenie.

Máme si ho dovoliť. Musíme sa naučiť necítiť sa nepríjemne za to, že sa hneváme, aj keď hnev je emóciou nepríjemnou!

Musíme si dovoliť cítiť hnev voči Bohu, voči Cirkvi, voči svojej žene, svojim deťom, svojim rodičom - mŕtvym či živým.

 

 

 

ú

 

 

Dovoliť hnevu, aby jednoducho bol

 

Ak sme vzrušení, musíme sa učiť, ako sa utíšiť, a až potom svoj hnev vhodne prejaviť. Musíme tiež vedieť zaobchádzať s hnevom v sebe a využívať na to svoju inteligenciu.

Musíme si dopriať čas na to, aby sme o svo­jom hneve uvažovali a rozmýšľali. Keď mu porozumieme, rozlíšime všetky jeho prvky: logické od nelogických, rozumné od nerozumných. Poznáme rozdiel medzi reakciou a nadmernou reakciou.

Naším cieľom, ak je to možné, je bezprostredná reakcia na náš hnev. Vzhľadom na okolnosti musíme niekedy svoju reakciu oddialiť na neskôr; potrebujeme sa upokojiť. Ak sme vzrušení, musíme sa učiť, ako sa utíšiť, a až potom svoj hnev vhodne prejaviť.

Odďaľujeme svoj hnev na neskoršie; keď na to bude vhodný čas, keď na to bude vhodné miesto a keď budeme vo vhodnej duševnej dis­pozícii. Ak sme príliš vzrušení, pomáha nám, keď svoj hnev vykričíme. Môžeme ho vykričať, keď ideme sami v aute alebo keď sa pre­chádzame. Môžeme sa najprv vyspať, takže ráno bude hnev primeranejší. Až potom môžeme ísť a porozprávať sa s osobou, ktorá nás nahnevala.

Pýtal som sa raz mladého chlapca, ako prežíva situáciu, ktorá sa vytvorila u nich doma: otec sa správal čudne. Povedal mi: „No, hnevá ma to." Pýtal som sa ho, ako sa potom cíti. A on mi povedal: „Lepšie." Našiel spôsob, ako svojmu hnevu uvoľniť cestu, a to je dobré. Získal kontrolu nad sebou a hnevom v sebe.

 

 

 

Je dôležité nezamieňať hnev .... s pocitom viny

 

Ak sa totiž cítime vinní a svoj hnev potláčame, spôsobíme, že situácia sa ešte zhorší. Môžeme sa bez pocitu viny hnevať na ľudí, ktorých máme radi. Všetci sa potrebujeme s touto ambivalenciou vyrovnať. Pokúšame sa to naučiť ako deti, ale ambivalencia pretrváva často nerozuzlená.

 

poČo ten druhý s týmto hnevom urobí, to je jeho vec. Takto sa vzťah môže upevniť

Môžeme milovať svojich rodičov, ale môžeme sa na nich aj veľmi hnevať a povedať im: „Nenávidím vás." Ale musíme sa naučiť, ako to robiť vo vzťahoch lásky, ak očakávame, že naše vzťahy lásky budú zrelé.

Keď sme nahnevaní, najmä keď zvykneme reagovať nadmerne, predebatujme vec v rozhovore s niekým iným, s niekým, kto nás chce počúvať, komu dôverujeme, kto nám rozumie.

dPotom môžeme svoj hnev prejaviť vhodne, pretože rozhovor nám pomôže pozrieť sa na svoj hnev z odstupu. Pomôže nám veci správne roztriediť.

Keď sa kontrolujem, viem svoj hnev prejaviť, vyjadriť ho vhodne a účinnými slovami. Osoba, na ktorú sa hnevám, nemusí môj prístup vždy akceptovať. Ale cieľom vyjadrovania hnevu nie je inú osobu zmeniť. Cieľom je dať jej vedieť, na čom sme a ako ju chápeme. Čo ten druhý s týmto hnevom urobí, to je jeho vec. Takto sa vzťah môže upevniť. To je spôsob, ako dosiahnuť, aby naše vzťahy boli ešte užšie a hlbšie.

 Hojenie zranených vzťahov 

Obyčajne všetci reagujeme nadmerne, najmä rodičia a učitelia. A keď to vykonáme, treba, aby sme sa za to ospravedlnili, naprí­klad, keď dieťa udrieme alebo keď mu vynadáme.

No neospravedlňujeme sa za to, že sme nahnevaní, ale povieme: „Hnevám sa, pretože si si neurobil domácu úlohu alebo neumyl riad, alebo neodložil si šaty." Nesmieme dieťaťu ukázať, že to nevadí.

Mali sme na svoj hnev skutočne príčinu. Ospravedlniť sa treba za neprimeranú reakciu, ale nie za to, že sme sa nahnevali. Dávame tým krásny prí­klad. Koľkým z nás sa takýchto lekcií v našich rodičovských do­mácnostiach, v našom prostredí alebo výchove nikdy nedostalo. Musíme očakávať, že ľudia budú nepríjemne dotknutí, keď im uká­žeme, že sa hneváme.

 

 

Môžeme sa preto cítiť zle, ale nesmieme sa cítiť vinnými

 

To je normálne. Je to obvyklá urazenosť, ktorá nasleduje po oprávnenom hneve

Môžeme sa preto cítiť zle, ale nesmieme sa cítiť vinnými.Niekedy nie je príčina nášho hnevu až taká strašná. Ak nás niekto predbehne autom v poslednej chvíli pred zmenou svetiel, nechcime za ním uháňať, aby sme mu ukázali, že sa hneváme

Môžeme povedať pár vyberaných slov len tak pre seba alebo nie­komu, kto je s nami v aute. Pre nás sú dôležití ľudia, ktorí v našich životoch niečo znamenajú.

Nesmieme pripustiť, aby náš hnev na nich prilipol a dlho pretrvával, pretože to by náš vzťah napokon zničilo. Mohli by sme si tak vypracovať deštruktívny postoj a odpor a zatrpknutosť by ho ešte prehĺbil.

Úzke vzťahy vyžadujú, aby sme svoj hnev prejavovali.Vhodný hnev!Musíme si dovoliť cítiť ho, zaoberať sa ním a byť schopní prejaviť ho.

To je to, čo znamená byť zodpovedným za svoj život. A to je to, čo nazývame emočnou zrelosťou. A konečne, to je to, prečo je hnev čnosťou! Hnev je skutočne dôležitou stránkou nášho života.

To, ako ho používame, hovorí veľa o tom, akými sa chceme stať.Pomáha nám byť poctivými, nefalšovanými, žiť zdravým a vibrujúcim životom, dôverovať, milovať a byť citovo dôverní.

 

Z knihy - hojenie zranených emócií - Martin H. Padováni SVD

----------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

Nie každý pocit viny je výrazom pravej lútosti nad hriechmi a otvorením sa Božiemu milosrdenstvu. V Evanjeliu nachádzame dva druhy lútosti: Judášovu a Petrovu lútost. Je to pýcha, ktorá spôsobuje, že človek radšej zahynie, než by sa sklonil pred Bohom a prosil ho o milosrdenstvo.

 Pokračovanie - Petrova a Judášova lútosť

 

 Boh zachránil naše manželstvo - svedectvo

 

 Poprosiť o odpustenie

 Harry poter - potraty detských duší

 

 

 

Hriech a charizmy

**==***==**

Pán často mení naše hriechy na dary. Ak svoje chárizmy objavíme vďaka svojim hriechom. Často sa stáva, že náš hriech je spojený s určitou charizmou. Keby ste prišil mnou a povedali by ste mi: „Otče, ja neviem, aké sú mi charizmy", ja by som vám povedal: „Povedz mi, aké tvoje hriechy, a ja ti poviem, aké máš charizmy." A platí to aj opačne.

Ak mi poviete: „Otče, ja nemám žiaden hriech tak ja vás vyzvem: „Tak mi povedz, aké máš charizmy. Na základe tejto informácie vám poviem, aké máte hriechy. Vidíte, aký je Pán dobrý on berie do úvahy hriechy > ale zároveň ho premieňa na dobro.

Uvedieme niekoľko príkladov, aby ste lepšie pochopili, o čom hovorím.

Svätý Peter : Keď si Ježiš vyberá dvanástich apoštolov, nevyberá si dvanástich svätcov, ale dvanástich hriešnikov. Pozrime sa na svätého Petra. Bol to veľmi namyslený muž a chcel byť vždy na prvom mieste. Stále si staval do popredia, len aby vynikol, aby bol pred inými. V písme sa o tomto Petrovom hriechu veľmi jasne hovorí. Je to hriech pýchy.

 Pokračovanie - Hriech a charizmy

 

 ČAS JE VZÁCNY - Svätý Alfonz Mária de' Liguori

 

Nie každý pocit viny je výrazom pravej lútosti nad hriechmi a otvorením sa Božiemu milosrdenstvu. V Evanjeliu nachádzame dva druhy lútosti: Judášovu a Petrovu lútost. Je to pýcha, ktorá spôsobuje, že človek radšej zahynie, než by sa sklonil pred Bohom a prosil ho o milosrdenstvo.

 Pokračovanie - Petrova a Judášova lútosť

--------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

Môj hriech sa však nedá zrušiť ani tak, že ho vyvážiím dobrím, správaním. Priznanie viny, vyznanie hriechov sa podobá aj vyjdeniu z väzenia, z väzenia svojej pýchy.

 Pokračovanie - poprosiť o odpustenie

 

 

.............................................

 

Hriech a vina

 

Hriech a vina označujú v teológii úmyselný poklesok, previnenie proti Božej vôli, pričom hriech zahrňuje čin, zatiaľ čo vina označuje vzťah k činiteľovi (má vinu). Obidvoje predpokladá poznanie a slobodné rozhodnutie. Vina má naviac aj čiste antropologický zmysel: napr. zodpovednosť za porušenie práva, porušenie platnej normy, ide o pocit viny. V Starom zákone sa ešte nerozlišuje medzi úmyselným, omylným prestúpením normy, a taktiež nie medzi hriechom a trestom alebo následkom, napr. pre národ alebo potomkov. Hriech a vinu Starý zákon vidí v súvislosti s dejinami Izraela. Hriech a vina sú priebežne chápané teologicky. Sú prestúpením proti vyvoleniu Izraela a proti Božej zmluve, i keď sa konkrétne vzťahuje na ľudí alebo veci. V židovstve sa vytvára presvedčenie, že všetci ľudia hrešia, buď zo zlého vrodeného pudu, ktorý v nich pôsobí od narodenia alebo na základe démonických mocností, ktoré ovládajú tento čas. Podľa svedectva Evanjelia aj Ježiš videl všetkých ľudí ako hriešnikov, ktorí sa musia obrátiť a či podriadiť Božej vôli.

Hriech a vina vrcholí v pýche, ktorá sa domnieva, že nepotrebuje obrátenie (Mt 23,28).

 čo je hriech ?

Podľa Pavla moc hriechu u človeka alebo podľa Jána hriech sveta sú činom slobodnej vôle. Lenže, dostať sa z hriechu a viny len činom slobodnej vôle, bez Božieho milosrdenstva a pomoci, nie je možné.


Hriech a vina sú v dejinách teológie veľmi tesne spojené s výkladom vykúpenia skrz Ježiša Krista a milosť. Zásadne sa dá povedať, že grécki cirkevní Otcovia videli hriech a vinu zachytené do ekonómie spásy, t.j. do Božieho večného plánu spásy. Ako hovorí sv.Irenej: Eva sa dala zviesť slovom padlého anjela, aby unikla Bohu a porušila Božie slovo, tak Mária prijala v slovách anjela radostnú zvesť, že bude nosiť Boha, a poslúchla Boha, dala sa prehovoriť k poslušnosti voči Bohu.

 

A tak sa Panna Mária stala zástankyňou panny Evy.

Kristus teda všetko od základu obnovil, vypovedal vojnu nášmu nepriateľovi a porazil toho, ktorý nás už na počiatku v Adamovi dostal do zajatia. Rozšliapal mu hlavu, ako je to napísané v Knihe Genezis, kde Boh povedal: "Nepriateľstvo ustanovujem medzi tebou a ženou, medzi tvojim potomstvom a jej potomstvom, ono ti rozšliape hlavu a ty mu zraníš pätu." V tom, ktorý sa mal narodiť zo ženy Panny podľa Adamovej podoby, ohlasuje sa ten, čo bude mieriť hadovi na hlavu. On je to potomstvo, o ktorom hovorí apoštol v Liste Galaťanom: "Zákon skutkov bol daný dovtedy, kým nepríde potomok, na ktorého sa vzťahuje prisľúbenie." Nepriateľ by nebol riadne porazený, keby ho nebol porazil človek narodený zo ženy. Veď skrze ženu na počiatku ovládal človeka a stal sa nepriateľom človeka.

 Vznešenosti Panny Marie 

 Vznešenosti Panny Marie - PDF


Hriech a vina sú nemocou vôle voči Božiemu spasiteľnému pôsobeniu. Jedine tvrdošijná nevera je smrteľný hriech, nakoľko ona sa sama s konečnou platnosťou uzatvára pôsobeniu milosti. Latinskí cirkevní Otcovia sa naproti tomu snažili zachytiť hriech a vinu právnymi normami. Hriech a vina znamenajú bezprávie voči Bohu, ktoré ničí vzťah spásy k Bohu. Tento vzťah môže byť obnovený jedine Bohom. Každé slobodné ťažké previnenie voči Bohu a jeho príkazu prináša so sebou smrť a odsúdenie. Scholastika z tohto pohľadu vypracovala rozlíšenie medzi ťažkým a všedným hriechom, to znamená medzi hriechom, ktorý odlučuje od Boha, a hriechom, ktorý spásny vzťah k Bohu ohrozuje alebo oslabuje. Pre západnú teológiu je charakteristická koncentrácia na individuálny vzťah jednotlivcov k Bohu a na stupeň viny. Na druhom Vatikánskom sneme bol zvlášť zdôraznený sociálny rozmer hriechu a viny (SC 109; LG 11; GS 25).


     V chápaní hriechu a viny dnes existujú rozdiely medzi katolíkmi, protestantmi a ortodoxnými, čo sa prejavuje v rôznej praxi pokánia. V zásade je evanjeliové učenie o hriechu ešte individualistickejšie než katolícke, nakoľko robí každého človeka zodpovedným za hriech pred Bohom. Ortodoxná teológia môže byť teda pre obidva smery podnetom, aby uvážili sociálne a svetové prepletenie ľudí v hriechu a vine.
     Dnešná skutočnosť a poznanie, že to neľudské dostáva svoju hrozivosť predovšetkým a práve v psychosociálnom spojení, ktoré sa jednak objektivizuje v nadindividuálnych štruktúrach, ktoré na druhej strane sa už dopredu štruktúrovalo v hĺbke duše, sa trochu prirýchlo mení v teologické chápanie hriechu a viny. To umožňuje nové pochopenie tajomného a démonického v nich a dovoľuje zachytiť často aj príliš ľudsky vypadajúcu neľudskosť jednotlivca v ich teologickom význame.

Lebo predovšetkým tým, že toto príliš ľudské takmer spoluutkáva sieť inidividuálneho neľudského telesného spojenia sa ukáže, že je v rozpore so spásnou vôľou voči Božej láske k luďom. Tým sa však stane jasnejším, že odpustenie a premoženie hriechu a viny je možné len v inom tesnom spojení, totiž v prakticky žitom kresťanskom spoločenstve (cirkvi), ktoré pôsobí zároveň vo svete a ho mení. Teológia hriechu sa stáva taktiež kritikou nad akýmkoľvek zvalením viny na nejakého "kozla" hriechu tak, ako aj kritikou každého druhu úteku zo zlého sveta do "iného", do individuálneho vnútra.

     Milosrdenstvo a hriech

     Evanjelium je zjavením Božieho milosrdenstva v Ježišovi Kristovi voči hriešnikom. Anjel to oznamuje Jozefovi, keď mu dáva príkaz "... Dáš mu meno Ježiš, lebo on oslobodí svoj ľud od hriechov..." (Mt 1,21). To isté platí o Eucharistii, sviatosti vykúpenia, keď Ježiš hovorí: "Toto je moja krv novej zmluvy, ktorá sa vylieva za všetkých na odpustenie hriechov" (Mt 26,28). Svätý Augustín hovorí: "Boh ktorý ťa stvoril bez teba, neospravodlivuje ťa bez teba". Aby sme mohli od neho prijať milosrdenstvo, musíme priznať svoje viny. Apoštol Ján vo svojom prvom liste píše: "Ak hovoríme, že nemáme hriech, klameme sami seba a nie je v nás pravda. Ale ak vyznávame svoje hriechy, on je verný a spravodlivý: odpustí nám hriechy a očistí nás od každej neprávosti" (1 Jn 1, 8-9 ). Svätý Pavol dodáva, keď hovorí: "Kde sa rozmonžil hriech, tam sa ešte väčšmi rozmnožila milosť" ( Rim 5,20 ). Aby však milosť mohla vykonať svoje dielo, musí odhaliť hriech, aby tak obrátila naše srdce a udelila nám "spravodlivosť pre večný život skrze Ježiša Krista, nášho Pána" ( Rim 5,21 ). Podobne ako lekár, ktorý vyšetrí ranu skôr, než ju začne liečiť, aj Boh svojím slovom a svojím Duchom vrhá živé svetlo na hriech. Pápež Ján Pavol II. v encyklike Dominum et vivificantem hovorí, že obrátenie si vyžaduje, aby bol človek presvedčený, že zhrešil; zhŕňa v sebe vnútorný úsudok svedomia. A keďže tento úsudok je potvrdením pôsobenia Ducha pravdy vnútri človeka, stáva sa zároveň novým začiatkom udelenia milosti a lásky: "Prijmite Ducha Svätého!". Tak objavujeme v tomto usvedčení o hriechu "dvojaký dar": dar pravdivosti svedomia a dar istoty o vykúpení. Duch pravdy je Tešiteľ.

     Definícia hriechu

     Hriech je previnenie proti rozumu, proti pravde a proti správnemu svedomiu. Je to priestupok proti opravdivej láske k Bohu a k blížnemu, zapríčinený zvráteným lipnutím na určitých dobrách. Zraňuje prirodzenosť človeka a narúša ľudskú solidaritu. Hriech bol definovaný ako "skutok alebo slovo alebo túžba proti večnému zákonu". Hriech je urážka Boha! "Proti tebe samému som sa prehrešil a urobil som, čo je v tvojich očiach zlé" ( Ž 51,6 ). Hriech sa stavia proti láske Boha k nám a odvracia od neho naše srdce. Podobne ako prvotný hriech je neposlušnosťou, vzburou proti Bohu, pretože človek chce byť "ako Boh" ( Gn 3,5 ), teda poznať a určiť, čo je dobro a zlo. Hriech je teda "láskou k sebe až po opovrhnutie Bohom" hovorí vo svojej De civitate Dei svätý Augustín ( 14, 28 ). Pre toto pyšné vyvyšovanie seba je hriech pravým opakom Ježišovej poslušnosti, ktorá realizovala spásu (Flp 2,6-9).

     Rozmanitosť hriechov

     Rozmanitosť hriechov je veľká. Sväté písmo uvádza viaceré zoznamy hriechov. Svätý apoštol Pavol v liste Galaťanom stavia skutky tela proti ovociu Ducha: "A skutky tela sú zjavné; je to smilstvo, nečistota, chlipnosť, modloslužba, čary, nepriateľstvá, sváry, žiarlivosť, hnevy, zvady, rozbroje, rozkoly, závisť, opilstvo, hýrenie a im podobné. O tomto vám vopred hovorím, ako som už povedal, že tí, čo robia také veci, nedosiahnu Božie kráľovstvo" (Gal 5, 19-21 ). Podobne vypočítava hriechy v liste Rimanom:... pretože si nevedeli vážiť poznanie Boha, Boh ich vydal napospas ich zvrátenému zmýšľaniu, aby robili, čo sa nepatrí, plných neprávostí, zloby, lakomstva, ničomnosti, závisti, vrážd, svárov, ľsti, zlomyseľnosti; sú klebetní, utrhačskí, nenávidia Boha, urážajú iných, sú pyšní, povyšujú sa vymýšľajú zlo, neposlúchajú rodičov, sú nerozumní, vierolomní, bezcitní a nemilosrdní (Rim 1,28-32). Ďalšiu špecifikáciu hriechov nájdeme v prvom liste Korinťanom v 6. hlave a veršoch 9 až 10: "Neviete, že nespravodliví nebudú dedičmi Božieho kráľovstva? Nemýľte sa: ani smilníci, ani modloslužobníci, ani cudzoložníci, ani chlípnici, ani súložníci mužov, ani zlodeji, ani chamtivci, ani opilci, ani utŕhači, ani lupiči nebudú dedičmi Božieho kráľovstva". Apoštol Pavol sa touto otázkou zaoberá aj v liste Kolosanom (3,5-9), a v prvom liste Timotejovi (1,9-10) taktiež v druhom liste Timotejovi v (3,2-5).
     Ako vidíme, hriechy možno rozlišovať podľa ich predmetu, ako sa to robí pri každom ľudskom čine alebo podľa čností, ktorým protirečia či už nadmierou alebo nedostatkom alebo podľa prikázaní, s ktorými sú v rozpore. Je možné ich rozdeliť aj podľa toho, či sa dotýkajú Boha, blížneho alebo samého hriešnika. Je možné ich rozdeliť aj na hriechy duchovné a telesné, alebo na hriechy spáchané myšlienkami, slovami, skutkami alebo zanedbaním dobrého. Koreň hriechu je v srdci človeka, v jeho slobodnej vôli, ako to učí Pán: "Lebo zo srdca vychádzajú zlé myšlienky, vraždy, cudzoložstvá, smilstvá, krádeže, krivé svedectvá, rúhanie. Toto poškvrňuje človeka" (Mt 15, 19-20 ).



     Veľkosť hriechu

     Hriechy je potrebné hodnotiť podľa ich veľkosti. V tradícii Cirkvi sa uplatnilo rozlišovanie medzi smrteľným a všedným hriechom, ktoré je naznačené už v Písme. Skúsenosť ľudí toto rozlišovanie potvrdzuje.



     

     Smrteľný hriech

Smrteľným hriechom sa rozumie vážne prestúpenie Božieho zákona. Smrteľný hriech ničí v srdci človeka lásku, odvracia človeka od Boha, ktorý je jeho posledným cieľom a jeho blaženosťou a to tým, že človek dáva prednosť nejakému nižšiemu dobru pred Bohom. Smrteľný hriech predpokladá súčasne tri podmienky: "Smrteľný je každý hriech, ktorého predmetom je vážna vec a okrem toho je spáchaný s plným vedomím a uváženým súhlasom. Smrteľný hriech predpokladá plné vedomie a plný súhlas. Predpokladá poznanie, že čin je hriešny, že je v rozpore s Božím zákonom. Zahŕňa v sebe aj dostatočne uvážený súhlas, aby to bola osobná voľba. Predstieraná nevedomosť a zatvrdnutosť srdca nezmenšujú, ale naopak zväčšujú dobrovoľný ráz hriechu. Smrteľný hriech je radikálna možnosť ľudskej slobody, podobne ako láska. Má za následok stratu Božej lásky a zbavuje posväcujúcej milosti čiže stavu milosti. Ak nie je napravený ľútosťou a Božím odpustením, spôsobuje vylúčenie z Božieho kráľovstva a večnú smrť v pekle, pretože naša sloboda má moc robiť definitívne, nenávratné rozhodnutia. Hoci môžeme usúdiť, že nejaký čin je sám osebe ťažkým previnením, musíme úsudok o ľuďoch ponechať Božej spravodlivosti a Božiemu milosrdenstvu.
     Čo sa rozumie vážnou vecou- materia gravis? Vážnosť veci je spresnená v Božích prikázaniach podľa Ježišovej odpovede bohatému mládencovi: "Nezabiješ! Nescudzoložíš! Nepokradneš! Nebudeš krivo svedčiť! Nebudedš podvádzať! Cti svojho otca i matku!" (Mk 10,19 ). Závažnosť hriechov môže byť väčšia alebo menšia: vražda je závažnejšia ako krádež. Je potrebné brať do úvahy aj to, aké osoby hriech postihuje: násilie páchané na príbuzných je samo sebou závažnejšie ako násilie spáchané na cudzom človekovi.
     Nedobrovoľná nevedomosť môže znížiť, ba aj zrušiť pričítateľnosť ťažkého previnenia. Ale o nikom sa nepredpokladá, že by nepoznal zásady morálneho zákona, ktoré sú vpísané do svedomia každého človeka. Citové popudy a vášne môžu takisto oslabiť dobrovoľný a slobodný ráz priestupku, podobne ako vonkajší nátlak alebo patologické poruchy. Najťažší je hriech, ktorý je spáchaný zo zlomyseľnosti a z uváženej voľby zla.

     Všedný hriech

     Všedný hriech ponecháva v človekovi lásku, hoci ju uráža a zraňuje. Všedný hriech spácha človek vtedy, keď v nezávažnej veci (materia levis) nezachová mieru predpísanú morálnym zákonom alebo keď neposlúchne morálny zákon vo vážnej veci (materia gravis), ale bez plného poznania a úplného súhlasu.
     Všedný hriech oslabuje čnosť lásky. Prezrádza nezriadenú náklonnosť k stvoreným dobrám. Prekáža duši v pokroku pri praktizovaní čností a pri konaní mravného dobra a zasluhuje časné tresty. Vedomý a dobrovoľný všedný hriech, ak ho neoľutujeme, nás pozvoľna disponuje na spáchanie smrteľného hriechu. Napriek tomu, všedný hriech neruší zmluvu s Bohom. S pomocou Božej milosti ho možno napraviť. Nepozbavuje posväcujúcej milosti, priateľstva s Bohom ani lásky, a teda ani večnej blaženosti.
     Svätý Augustín v exegéze prvého listu svätého Jána apoštola hovorí, že "kým človek žije v tele, nemôže nemať aspoň ľahké hriechy. Ale neber naľahko hriechy, ktoré voláme ľahké. Ak ich berieš naľahko, keď ich vážiš, maj strach, keď ich počítaš. Mnoho ľahkých vecí vytvára jednu veľkú vec. Mnoho kvapiek naplní rieku. Mnoho zŕn vytvára hromadu. Aká nádej teda ostáva? Predovšetkým vyznanie....".

     Rozmnoženie sa hriechu

     Hriech spôsobuje návyk na hriech; opakovanie tých istých zlých činov plodí neresť. Z toho pochádzajú zvrátené náklonnosti, ktoré zatemňujú svedomie a skresľujú hodnotenie dobra a zla. Takto má hriech tendenciu rozmnožovať sa a silnieť, ale nemôže až do základov zničiť mravný cit.
     Neresti možno zoradiť podľa čností, s ktorými sú v protiklade alebo ich možno dať do súvisu s hlavnými hriechami, ktoré určila kresťanská skúsenosť.
     Hriech je osobný čin, ale nesie zodpovednosť aj za hriechy spáchané inými, keď pri nich spolupracujeme, a to: keď na nich máme priamu a dobrovoľnú účasť, keď ich nariaďujeme, radíme, chválime alebo schvaľujeme, keď ich neoznámime alebo im nezabránime vtedy, keď sme povinní to urobiť, keď chránime tých, čo páchajú zlo. Tak hriech robí z ľudí spoluvinníkov a spôsobuje, že medzi nimi vládne žiadostivosť, násilie a nespravodlivosť. Hriechy dávajú vznik takým sociálnym situáciám a zriadeniam, ktoré sa protivia Božej dobrote. "Štruktúry hriechu" sú prejavom a následkom osobných hriechov. Navádzajú svoje obete, aby aj ony páchali zlo. V analogickom zmysle vytvárajú "sociálny hriech".

 

Sedem hlavných hriechov:

     

Neresti je možné zoradiť podľa čností, s ktorými sú v protiklade alebo je možné dať ich do súvisu s hlavnými hriechmi, ktoré určila kresťanská skúsenosť, ktorá v tomto smere nasledovala svätého Jána Kasiána a svätého Gregora Veľkého. Volajú sa hlavné preto, lebo plodia iné hriechy a iné neresti. Hlavné hriechy sú: pýcha, lakomstvo, závisť, hnev, smilstvo, obžerstvo, lenivosť alebo duchovná znechutenosť.

     

 

zdroj: http://www.trojica.sk/hriechy/hriech.html

 

 Hojenie zranených vzťahov

 Citové vzťahy a zranenia

 O ľútosti

 Hriech ako charizmy

 Spytovanie svedomia

 Hriechy proti láske k blížnemu

 Boh zachránil naše manželstvo - svedectvo

 Poprosiť o odpustenie

 čo je hriech ?

 Je aj hlúposť ako nasledok hriechu ?

--------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

Nie každý pocit viny je výrazom pravej lútosti nad hriechmi a otvorením sa Božiemu milosrdenstvu. V Evanjeliu nachádzame dva druhy lútosti: Judášovu a Petrovu lútost. Je to pýcha, ktorá spôsobuje, že človek radšej zahynie, než by sa sklonil pred Bohom a prosil ho o milosrdenstvo.

 Pokračovanie - Petrova a Judášova lútosť

--------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

Môj hriech sa však nedá zrušiť ani tak, že ho vyvážiím dobrím, správaním. Priznanie viny, vyznanie hriechov sa podobá aj vyjdeniu z väzenia, z väzenia svojej pýchy.

 Pokračovanie - poprosiť o odpustenie

--------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

 

 Hojenie zranených vzťahov

 Citové vzťahy a zranenia

 O ľútosti

 Hriech ako charizmy

 Spytovanie svedomia

 Hriechy proti láske k blížnemu

 Boh zachránil naše manželstvo - svedectvo

 Poprosiť o odpustenie

 čo je hriech ?

 Je aj hlúposť ako nasledok hriechu ?

 

 

Pán Ježiš Kristus

 

Ktorá z osôb Najsvätejšej Trojice sa stala človekom?

Človekom sa stala Druhá božská osoba –Boží Syn - Ježiš Kristus.

Ktorá z osôb Najsvätejšej Trojice sa vo Svätom písme označuje ako ”Slovo”?

“Slovo”, to je Druhá božská osoba – Boží Syn.

Čo znamenajú vo Svätom písme slová: Slovo sa telom stalo a prebývalo medzi nami?

Tie slová znamenajú, že Druhá božská osoba – Boží Syn, ktorý sa tiež nazýva “Slovo” vzal na seba ľudské telo a žil na zemi ako človek.

Kto je to Ježiš Kristus?

Ježiš Kristus je Druhá božská osoba, jednorodený Boží Syn, ktorý sa stal pre nás človekom. a zomrel na križi

Ježiš Kristus je Boh alebo človek?

Ježiš Kristus je pravý Boh a pravý človek.

Kde sa narodil Ježiš Kristus?

Ježiš Kristus sa narodil v meste Betleheme v Izraeli.

Kedy slávime narodenie Pána Ježiša?

Narodenie Pána Ježiša slávime na Vianoce, 25. decembra.

Čo znamená meno Ježiš?

Meno Ježiš znamená Spasiteľ (Záchranca) alebo Vykupiteľ.

Čo znamená meno Kristus?

Meno Kristus po grécky znamená Boží Pomazaný. Po hebrejsky sa to povie “Mesiáš”.

Prečo sa stal Syn Boží človekom?

Syn Boží sa stal človekom preto, aby nás slovom a príkladom učil a vykúpil.

Kto je otcom Pána Ježiša?

Otcom Pána Ježiša je Boh Otec.

Prečo nazývame Krista ”Spasiteľ”?

Pretože nám svojim utrpením, smrťou a zmŕtvychvstaním zaslúžil odpustenie hriechov a zachránil nás pre večný život v nebi.

Kto je prisľúbený a poslaný Vykupiteľ?

Prisľúbený a poslaný Vykupiteľ je Ježiš Kristus.

Kde rástol Pán Ježiš?

Pán Ježiš rástol v meste Nazaret v Izraeli.

V čom nám bol podobný Pán Ježiš?

Pán Ježiš nám bol podobný vo všetkom, okrem hriechu.

Čomu nás učí nazaretský život Pána Ježiša?

Nazaretský život Pána Ježiša nás učí poslušnosti, modlitbe a statočnej práci.

Koľko rokov mal Pán Ježiš, keď začal vyučovať?

Pán Ježiš, keď začal vyučovať, mal asi 30 rokov.

Za kým išiel Pán Ježiš, skôr ako začal vyučovať?

Pán Ježiš, skôr než začal vyučovať, šiel za Jánom Krstiteľom, aby prijal krst pokánia.

Čo učil Pán Ježiš?

Pán Ježiš učil všetko, čo máme veriť a robiť, aby sme dosiahli pozemskú a večnú blaženosť.

Kto spísal učenie a život Pána Ježiša?

Učenie a život Pána Ježiša spísali štyria evanjelisti v knihách, ktoré voláme Evanjelium.

Ako znie hlavné prikázanie?

Hlavné prikázanie znie: Milovať budeš Pána, svojho Boha, celým svojim srdcom, celou svojou dušou a celou svojou mysľou! Druhé je mu podobné: Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého!

Kedy milujeme Boha nadovšetko?

Pána Boha milujeme nadovšetko vtedy, keď ho máme radšej ako všetko na svete a keď plníme jeho vôľu.

Kedy milujeme svojho blížneho ako seba samého?

Svojho blížneho ako seba samého milujeme vtedy, keď úprimne chceme jeho dobro a v nešťastí mu pomôžeme.

Prečo robil Pán Ježiš zázraky?

Aby dokázal svoju lásku k ľuďom, aby im ukázal svoju božskú moc, a aby posilnil ich vieru.

Koho z ľudí Pán Ježiš osobitne miloval?

Pán Ježiš osobitne miloval deti.

Prečo Pán Ježiš osobitne miloval deti?

Pán Ježiš preto osobitne miloval deti, lebo čisté detské duše sú najbližšie k Božiemu kráľovstvu.

Kto boli nepriatelia Pána Ježiša?

Nepriatelia Pána Ježiša boli pyšní zákonníci, pokryteckí farizeji a žiarliví saduceji.

Na čom sa dohodli nepriatelia Pána Ježiša?

Nepriatelia Pána Ježiša sa dohodli, že ho zabijú.

Čo urobil Pán Ježiš na Poslednej večeri?

Pán Ježiš pri Poslednej večeri obetoval prvú svätú omšu. Premenil chlieb a víno na svoje Telo a Krv.

Čo sa stalo na slová Pána Ježiša: “Toto je moje telo” – “Toto je moja krv”?

Na slová Pána Ježiša: “Toto je moje telo” – “Toto je moja krv” chlieb a víno sa premenili na jeho Telo a Krv.

Prečo povedal Pán Ježiš slová: “Toto robte na moju pamiatku”?

Slová: “Toto robte na moju pamiatku” povedal Pán Ježiš preto, aby aj jeho apoštoli robili to, čo on: premieňali chlieb a víno na jeho Telo a Krv.

Kto teraz premieňa chlieb a víno na Telo a Krv Pána Ježiša?

Chlieb a víno na Telo a Krv Pána Ježiša premieňajú teraz nástupcovia apoštolov: biskupi a kňazi, keď obetujú svätú omšu.

Ako trpel za nás Pán Ježiš?

Pán Ježiš trpel za nás tak, že:

  • potil sa krvou,
  • bol bičovaný,
  • bol tŕním korunovaný,
  • niesol ťažký kríž,
  • bol ukrižovaný.

Za čo trpel a zomrel Pán Ježiš?

Pán Ježiš trpel a zomrel za všetky hriechy všetkých ľudí.

Kedy zomrel za nás Pán Ježiš?

Pán Ježiš zomrel za nás na Veľký piatok.

Kde zomrel Ježiš Kristus?

Ježiš Kristus zomrel v meste Jeruzaleme v hlavnom meste Izraela.

Čo sa stalo na tretí deň po smrti Pána Ježiša?

Na tretí deň po svojej smrti Pán Ježiš vstal z mŕtvych.

Kedy vstal Pán Ježiš z mŕtvych?

Pán Ježiš vstal z mŕtvych na Veľkonočnú nedeľu.

Prečo trpel, zomrel a vstal z mŕtvych Pán Ježiš?

Pán Ježiš trpel, zomrel a vstal z mŕtvych preto, aby nás vykúpil a spasil.

Odkiaľ vieme, že Pán Ježiš vstal z mŕtvych?

To, že Pán Ježiš vstal z mŕtvych vieme od apoštolov, ktorí ho videli, dotýkali sa ho, rozprávali sa i jedli s ním a toto dosvedčili mučeníckou smrťou.

Čo pre nás znamená smrť a zmŕtvychvstanie Pána Ježiša?

Smrť a zmŕtvychvstanie Pána Ježiša pre nás znamená to, že nebeský otec nás nekonečne miluje a po smrti nás vzkriesi k večnému životu.

Čo slávime na štyridsiaty deň po Ježišovom zmŕtvychvstaní?

Slávime to, že Pán Ježiš vystúpil na nebesia a ako Bohočlovek je účastný slávy Nebeského Otca.

Kedy sa vráti Pán Ježiš?

Pán Ježiš sa vráti na konci sveta, aby súdil všetkých ľudí.

Ako menujeme súd na konci sveta?

Súd na konci sveta menujeme posledný, všeobecný alebo súd sveta.

Čo sa stane na konci sveta?

Na konci sveta Pán Ježiš:

  • vzkriesi mŕtvych,
  • zjaví sa vo svojej sláve a bude súdiť,
  • dobrých odmení večnou blaženosťou a zlí sa dostanú do večného zatratenia,
  • viditeľný svet pretvorí na nový, ktorý bude domovom pre spasených ľudí.

Duch Svätý

Kto je Duch Svätý?

Duch Svätý je Tretia Božská osoba, pravý Boh v jednote s Otcom a Synom.

Kto zoslal na zem Ducha Svätého?

Ducha Svätého zoslal od Boha Otca Ježiš Kristus.

Kedy zostúpil na apoštolov Duch Svätý?

Na Turíce, teda 50 dní po Veľkej noci .

Prečo zoslal Pán Ježiš Ducha Svätého?

Pán Ježiš zoslal Ducha Svätého preto, aby: 1. apoštolov posilnil a urobil múdrymi, smelými hlásateľmi Ježišovej blahozvesti, 2. nás viedol a posväcoval v kresťanskom živote.

Kedy máme zvlášť prosiť Ducha Svätého o pomoc?

Ducha Svätého máme zvlášť prosiť o pomoc pred každým vážnym rozhodnutím

home

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

http://www.birdz.sk/diskusie/masturbacia-nie-je-to-hriech-/121529-tema.html