Duchovný zápas v spiritualite kresťanského Východu

„ Mocný Pane, bojuj a zvíťaz ty pre nás “

**==***==**

 rozlišovanie duchov 1

 rozlišovanie duchov 2

 

 Rolišovanie duchov 3

V každej zlej myšlienke je prítomná sila jedného alebo viacerých zlých duchov.Avšak títo „duchovia sú pocetní a mnohí z nich sú velmi silní“. A preto starci Silván a Sofronio ponúkajú niekolko rád. Prvá z nich je najjednoduchšia, ale súcasne najtažšia: neprijímať myšlienky, ktoré sú zléviac ...

Podľa sv. Silvána z Athosu a sv. Sofronia boli presvedčení o tom, že prostredníctvom zlých myšlienok vchádza do nás nenápadným spôsobom sila zlého. A tak, ak zlé myšlienky a vášne nad tebou víťazia, staneš sa nádobou zlých duchov. Zlé myšlienky proti blížnemu sa stávajú akoby bombou, ktorá vyhodí do vzduchu ľudské vzťahy. „Každá zlá myšlienka, ktorá nám zíde na um, má negatívny odraz i na naše osobné vztahy....... Srdce blížneho ... vníma túto moc zla, ktorej sme podriadení. Prekliatia - zlorečenia .

Panna Mária najmocnejší exorcista - Postrach zlích duchov

Naši kněží měli jednu posedlou dívku, která přišla ke zpovědi. Zpovídal ji kněz, který se právě vrátil ze studií v Římě. A když vyslovoval formuli rozhřešení ta osoba ho tak silně udeřila, nebo spíše satan skrze ni, že se zhroutil. Padl. Potom ta osoba jakýmsi hlasem volala druhého kněze. Ten se vylekal a volal mně: Otče Leonine, přijď sem rychle. Máme tu neobyčejnou situaci.

Po tom rozhovoru ta dívka přišla, kde jsem byl já. Když jsem zahájil obřad exorcizmu, hned jsem stanovil diagnózu. Pochopil jsem, že je posedlá, že satan přes ní velmi silně působí. Požádal jsem dokonce pět zbožných farníků, aby se modlili během mého obřadu exorcizmu nad tou osobou. A zatímco jsem četl ty obvyklé, tradiční modlitby exorcizmu, satan se vysmíval. Mluvil anglicky. Ponižoval mně, posmíval se mi. A pak jsem začal modlitbu k Panně Marii.

Byl jsem vyčerpaný. Začal jsem být nervózní. Cítil jsem, že musím ukončit modlitbu, a on stále neodchází. Byl to duch sebevraždy. Začal jsem celým srdcem vzývat Pannu Marii. Tak, jak dítě volá matku. A tehdy teprve začalo pravé vřískání: ,Já nemohu dál, protože přišla Panna Maria. Já už to nevydržím, protože přišla Panna Maria. Já musím ven!

To byl jenom jeden případ a mám mnoho podobných. Za těch pět roků ve kterých je mi svěřena služba vykonávání exorcizmu, mám veliká pokušení. Měl jsem je i dříve, vím, že je budu mít i nadále, ale Bohorodička mne chrání ve svém srdci. Já už nemohu žít bez Medžugorje a bez Jeruzaléma. Každým rokem potřebuji být v Medžugorji a v Jeruzalémě. Protože to je pro mne víra. Tady mám víru, požehnání a milost.“

 Svedectvo kňaza - exorcistu - Medžugorje

O ženě, jež byla těžce soužena ďáblem a později osvobozena skrze modlitby slavné Panny Márie

 Zjavenie Svätej Brigity švedskej

 Kázanie pekelného ducha a Strach Satana z nebeskej veliteľky Panny Márie a sv. Michala

 Oslobodenie albigénskeho bludára skrze Pannu Máriu, posadnutého 15 tisícami démonmi - pretože napádal pätnásť tajomstiev sv. ruženca.

Duchovný zápas, ktorého cieľom je duchovný pokoj

Podľa niektorých majstrov kresťanskej spirituality je duchovný odpočinok možný len ako výsledok duchovného zápasu, ktorého cieľom je duchovný pokoj.

 Hľadaj pokoj a zotrvaj v ňom

Duchovný zápas môže mať vonkajšiu i vnútornú podobu. Na človeka zvonka útočia rušivé podnety, v jeho vnútri sa zasa ozývajú negatívne obrazy a zážitky.

Cieľom týchto útokov je uviesť do pohybu ľudské vášne, ktoré človeka oberú o pokoj, t.j. o vnímavosť na Boží hlas prihovárajúci sa človeku. (i telesný útok diablov )

Sv. Ignác odporúča na konci každého dňa  spytovanie svedomia

Ide o krátky moment duchovného zastavenia, ktoré má slúžiť na to, aby sme sa obzreli dozadu a pozorovali, ako bol v jednotlivých udalostiach dňa prítomný Boh.

„ Vieme, že týmčo milujú Bohavšetko slúži na dobré; tým, čo sú povolaní podľa jeho rozhodnutia. Lebo ktorých predpoznal, tých aj predurčil." (Rim 8,28)

Jakubov list - kapitola 1, 12 Blahoslavený muž, ktorý vydrží skúšku, lebo keď sa osvedčí, dostane veniec života, ktorý Boh prisľúbil tým, čo ho milujú.


Nech nik v pokušení nehovorí: "Boh ma pokúša." Veď Boha nemožno pokúšať na zlé a ani on sám nikoho nepokúša. Ale každého pokúša vlastná žiadostivosť, ktorá ho zachvacuje a zvádza. Žiadostivosť potom, keď počne, porodí hriech a keď je hriech dokonaný, splodí smrť.)

( Pozn. Satan pri pokušení ľudí má prísne obmedzenú moc aby nenarušil ích slobodnú vôľu ! ) + Pán Ježiš sv. Faustíne: Počúvaj, dcéra moja, hoci sú všetky diela, ktoré vznikajú z mojej vôle, vystavené väčším ťažkostiam, predsa rozmýšľaj, či boli niektoré z nich vysta­vené väčším ťažkostiam ako moje bezprostredné dielo - dielo vykúpenia.

Nesmieš si príliš pripúšťať k srdcu protivenstva. Svet nieje taký silný, ako sa zdá, jeho moc je prísne obmedzená. Vedz o tom, dcéra moja, že ak je duša naplnená žiarou mojej čistej lásky, vtedy všetky ťažkosti unikajú ako hmla pod lúčom slnka, boja sa takej duše zachytiť, a všetci protivníci sa boja si s ňou začínať, lebo cítia, že táto duša je silnejšia ako celý svet...

Dcéra moja, rob v celom diele milosrdenstva toľko, koľko ti poslušnosť dovoľuje, ale moje najmenšie želanie jasne predlož spovedníkovi a čo on rozhodne, od toho sa už nesmieš odkloniť, ale všetko verne splň, inak by som nemal v tebe zaľúbenie..."  Pokračovanie

 Utok démonov - sv. Magdaléna de Pazzi

 pokušenia a skúška - Boh často skúša náš charakter, vieru, poslušnosť, lásku, bezúhonnosť, oddanosť

Úlohou duchovného zápasu je teda zvíťaziť nad útokmi prichádzajúcimi zvonka i zvnútra človeka. Charakterizuje ho niekoľko rozmerov:

 Prvým z rozmerov duchovného boja je podľa duchovných autorov kresťanského Východu askéza. Je to niečo, čo sa zo životného štýlu dnešných ľudí takmer úplne vytráca. Duchovní otcovia ju však chápali ako neodlučiteľnú súčasť duchovného boja.

Nemá charakter len samoúčelného cvičenia, ale vždy sa zameriava na konkrétny cieľ. Jedným z nich je napríklad všeobecná zdržanlivosť, ktorú na začiatku pôstneho obdobia pripomínal Teodosios Kyjevský.

Postriedky duchovného zápasu

Zdôrazňoval potrebu chrániť sa nečistých myšlienok ako diabolských pokušení. Ako prostriedky v tomto boji uvádza znak kríža vzývanie svätých a Matký Božej a Ježišovu modlitbu.

Okrem toho odporúča i striedmosť v jedení, boj proti prirodzenej lenivosti (doslova hovorí o vyhnaní diabolského lenivca z nášho vnútra), povzbudzuje k neustálej bdelosti a dokonca je proti príliš dlhému spánku. Osobitne odporúča recitovanie žalmov, ktoré podľa viacerých autorov majú  silu exorcizmu.

Toto všetko sú asketické praktiky, ktoré síce môžu pôsobiť zastaralo a archaicky, ale pre náš duchovný život sú nesmierne aktuálne i dnes.

 Druhým z rozmerov duchovného boja je zachytávanie a rozlišovanie myšlienok, ktoré sa nám ponúkajú a majú vplyv na našu dušu. Niektoré z nich majú charakter návrhu alebo rôznych súvislostí. Boj v oblasti myšlienok bol vždy považovaný za jeden z najnáročnejších.

Nil Sorský odporúča niektoré z nich odťať ihneď, a proti niektorým odporúča systematicky bojovať. Bol presvedčený o jednote mysle a srdca. Zdôrazňoval starú zásadu, že život človeka je neustálym bojom, pričom bojiskom je jeho vlastné srdce. Uvedomoval si i rôzne typológie človeka, ktoré môžu byť nápomocné pri určovaní stratégie duchovného zápasu.

Ako nevyhnutné v tomto zápase uvádza, podobne, ako iní autori, modlitbu, vzývanie mena Ježiš, recitovanie žalmov, ale i myšlienku na smrť, na posledný súd, pokánie, ľútosť, odstup od prílišných svetských starostí a v neposlednom rade i fyzickú prácu.

Svätá Maria Magdaléna de´ Pazzi - a jej duchovní boj

Jako by byla vydána peklu a démonům:

vystavena jejich pohledům, jejich klamům, hrozbám a mučení od nich. Byla pokoušena nejen k nestřídmosti a nečistotě, ale také nevěřit, zoufat si a k myšlenkám na sebevraždu. Mnohé spolusestry nedokázaly mít pro taková pokušení Marie Magdalény pochopení a plné pochybností nedůvěřovaly v pravost těchto mystických prožitků.

A tak její těžce zkoušené duši zůstalo – jak jednou řekla převorce: „jen v srdci světélko dobré vůle neurážet Boha“.

Její modlitba byla jeden jediný výkřik bolesti: „Ó můj Bože, kde je sluce tvé milosti? Zdá se, že pro mne zaniklo. Tvá dobrota a láska se mi zcela vzdálily.

Jsem opuštěná jako tělo bez končetin, které si nedokáže pomoci. Jsem jako uschlý strom… Nejsem nic než propast zloby. Jsem vinna na všem zlém a na všech hříších, které byly proti Bohu spáchány, takže mnohdy nedokážu pochopit, jak mne Ježíš a lidé mohou na zemi strpět.

 Pokračovanie - Svätá Maria Magdaléna de´ Pazzi - Mystické skusenosti 

Osobitnú pozornosť venuje sv.Nil Sorský boju proti zmyselným myšlienkam

Tu okrem už spomínaných prostriedkov odporúča modlitbu, ktorej autorom je on sám, a pri ktorej má pokúšaný pozdvihnúť ruku k nebu a s pohľadom nasmerovaným k nebesiam hlasne volať: „ Mocný Pane, bojuj a zvíťaz ty pre nás.“ Matka Božia skry nás pod svoj plášť .

V tejto krátkej modlitbe je obsiahnutá zdravá pokora človeka, duša prosiaceho a vedomie toho, že na duchovné boje človek sám nestačí.

Serafín Sarovský ako účinný prostriedok duchovného zápasu označuje i sústredenie a koncentráciu. Hovorí, že „len vtedy, keď myseľ i srdce budú zjednotené v modlitbe a myšlienky skoncentrované, srdce sa zohreje duchovným teplom, z ktorého zažiari svetlo Krista, naplniac pokojom a radosťou celý svet“.

Serafín Sarovský povzbudzoval i k vnútornej samote, na nadobudnutie ktorej je potrebné eliminovať vonkajšie hlasy.

Výslovne hovorí: Samotou nadobudni pokoj srdca a zachrániš seba samého a tisíce okolo teba sa zachránia.Zdôrazňuje, že „ak sa človek usiluje o pokorné srdce a pokojnú myseľ, stáva sa príbytkom Ducha Svätého“.

Chrániť si oči a zvedavosť

Svätý František Saleský - Hriechom proti čistote je každé dobrovoľné pozeranie na nečisté veci, nečisté veci rozprávať, ... Jej oči sa podobajú očiam holubice na znak ukáznenosti v pohľadoch. ... Najmä mládež si musí chrániťčisté, jemné svedomie.

Tak cítime potrebu chrániť si nielen pery od hriechu, oči od hriešneho pohľadu, nohy a ruky od hriešneho dotyku, skutkov, ale aj svoje myšlienky. viac...

Poslušnosť je dvojaká, a to povinná a dobrovoľná. Povinnou poslušnosťou sme viazaní voči rodičom, predstaveným duchovným aj svetským. Táto poslušnosť je preto povinná, lebo Boh dal predstaveným moc, aby ju vykonávali v medziach svojho úradu a právomoci. Rada a svedomito plň rozkazy svojich predstavených.

Pán Ježiš radšej stratil život, ako by bol porušil poslušnosť

V svojej knihe Filotea - sv. František Saleský ďalej hovorí : Ak chceš ešte viac vykonať a cvičiť sa v povinnej poslušnosti, ale vo vyššej miere nasleduj nielen rozkaz, ale aj radu svojich predstavených. Ba vychádzaj v ústrety aj ich želaniam a náklonnostiam, keď ti to radí láska a opatrnosť.

Poslúchaj rada a ochotne, bez reptania, rýchlo a bez váhania, radostne a nie so zamračenou tvárou. Najmä však poslúchaj z lásky k trpiacemu Spasiteľovi, ktorý bol poslušný až na smrť kríža a podľa slov sv. Bernarda, radšej stratil život, ako by bol porušil poslušnosť.

Aby si sa naučila poslúchať predstavených rada a ochotne, buď láskavá a pozorná k seberovným. Keď ide o dovolené veci, rada splň ich želania a nebuď škriepna a tvrdohlavá. Riaď sa želaním svojich poddaných, kým nie je ono nerozumné, a nikdy nebuď prísna a panovačná voči poddaným, keď plnia svoje povinnosti.

Dobrovoľná poslušnosť je tá, ktorú nám nik neprikázal, ku ktorej sme sa sami z vlastnej vôle a dobrovoľne zaviazali. Tak napríklad si vyvolíme spovedníka, duchovného vodcu, aby sme ho potom poslúchali v otázkach vnútorného života.

Takáto poslušnosť je dobrovoľná, lebo má pôvod v našej slobodnej vôli a voľbe. Ku tejto poslušnosti sa môžeme ešte prísnejšie zaviazať zvláštnym sľubom, ako urobila svätá Matka Terézia voči svojmu spovedníkovi. Toto nie je pravidlo, ale len výnimka.

Blahoslavení poslušní, lebo takým nikdy nedá Boh poblúdiť

Všetkých svojich predstavených máme poslúchať a najmä v tých veciach, v ktorých nám majú právo rozkazovať. Tak svetskú vrchnosť máme poslúchať vo veciach verejného poriadku a štátneho zákona, cirkevnú vrchnosť zas vo veciach náboženských a duchovných, svojho zamestnávateľa a domáceho pána vo veciach domáceho poriadku.

Všetky úkony nábožnosti, ku ktorým si sa rozhodla, daj si naložiť od svojho duchovného otca.

Lepšie ich potom vykonáš a budú mať dvojakú hodnotu: Jednu, lebo sú samy v sebe dobré, druhú, lebo ich vykonáš z poslušnosti. Blahoslavení poslušní, lebo takým nikdy nedá Boh poblúdiť. Z knihy Filotea - sv. František Saleský

Pokoj srdca je podľa neho kritériom na rozlišovanie duchov

Svätý Serafín Sarovský hovorí tiež o dobrom a zlom duchu a ich rozdielnom vplyve na človeka. Zatiaľ čo dobrý duch vedie človeka k vernosti, čistote, čestnosti a vyrovnanosti, zlý duch vovádza človeka do popudlivosti, nepokoja a zloby. Podľa Serafina Sarovského je pre dnešného človeka nesmierne ťažké udržať si pokojného ducha, a preto možno dnes, na rozdiel od dávnych čias, hovoriť o väčšej naliehavosti a námahe v tejto oblasti.

Tretím z rozmerov duchovného zápasu je dobré duchovné vedenie

Ako prostriedok duchovného boja ho vidí medzi inými Pajsij Veličkovskij, známy obnovovateľ duchovného otcovstva, ktoré sa na kresťanskom východe nazýva starectvo.

Píše: „Každý by mal mať nejakého „odborníka“ v duchovnej oblasti, ktorému by otvoril svoje vnútro a jeho rady by bral tak vážne, akoby mu to hovoril samotný Pán.

 Ako Boh udeľuje vnuknutia - sv. Faustína

 O spovedníkoch - sv. Faustína

Avšak zdôrazňuje aj to, čo by malo charakterizovať duchovného vodcu, vychádzajúc pri tom z tradície gréckych cirkevných otcov. Tí definujú službu autentického duchovného otca niektorými charakteristikami, ktoré boli neskôr rozvíjané nasledovne:

Duchovní otcovia, ktorí vedú ostatných, sa majú cítiť ako otcovia v pravom zmysle slova. Nie sú len učiteľmi nejakej náuky. Duchovné otcovstvo sa odvodzuje od otcovstva Boha. Ich úlohou je preto bdieť nad duchovným rastom ľudí, ktorí sú im zverení.

 Od duchovného otca sa očakáva nielen neustále poznávanie Boha, ale i schopnosť rozumieť duši človeka a citlivo sa jej vedieť dotýkať. Majú porozumieť srdcu ľudí, ktorí sú im zverení. Niektorí duchovní otcovia mali dar kardiognózie – t.j. schopnosti čítať v ľudskom srdci.

Duchovný otec nemusí byť nevyhnutne kňazom. Spočiatku sa nerozlišovalo dostatočne medzi vyjavovaním myšlienok (exagoreiasis) a vyznaním hriechov v rámci sviatosti zmierenia.

Až neskôr, v čase Simeona Nového Teológa, na začiatku 11. storočia, sa začalo jasnejšie rozlišovať medzi vyznaním hriechov v rámci sviatosti zmierenia a medzi vyjavením myšlienok v rámci duchovného vedenia. Podstatný rozdiel medzi oboma vyjavovaniami vnútra spočíva v tom, že duchovné vedenie sa týka budúcnosti, a tak dotyčný hovorí o svojich plánoch a myšlienkach. Sviatosť zmierenia sa však týka minulosti, a teda človek vyznáva svoje hriechy pred Bohom a jeho kňazom.

 Duchovný otec musí mať dar rozlišovania (diakrisis). Spočiatku sa predpokladalo, že táto dispozícia je výlučne Božím darom.

Avšak postupne stále viac duchovných autorov na Východe nadobudlo presvedčenie, že tento dar dostanú všetci, ktorí majú čisté srdce a venujú sa čítaniu sv. otcov. čítať spisy a životy svätých

Svätá Faustína : Čistá láska neblúdi, Nikto nedokáže vycítiť nebespečenstvo z takej diaľky ako ona, vie strhavať masky a vie s kým má do činenia. Ó , ľudské duše, ako neskoro poznávate pravdu -  svätá Faustína

Duchovní otcovia by mali mať dar slova, teda schopnosť vedieť s ním správne narábať. Malo by ich charakterizovať umenie hovoriť v správnom čase a na správnom mieste, a hlavne to, že slovo nielen hovoria, ale aj žijú, t.j. sami by mali mať vlastnosti, ktoré vyžadujú od druhých.

 Kvôli účinnému duchovnému boju bolo potrebné vedomie istého záväzku. Aj ten, kto sa nechal duchovne viesť, mal isté povinnosti. Očakávala sa od neho poslušnosť a vernosť. Ak tieto dve skutočnosti chýbali, duchovné vedenie nemohlo dosiahnuť svoj cieľ.

Milí priatelia, v našom duchovnom živote nedosiahneme veľký pokrok, ak jeho súčasťou nebude duchovný zápas. Je to akoby strážna služba pri bráne nášho srdca.

Má podobu askézy, rozlišovania myšlienok, ktoré sa nám ponúkajú, a dobrého duchovného vedenia. Čerpajme z bohatstva skúseností duchovných otcov v tejto oblasti. Aj dnes sú rovnako aktuálne ako pred stáročiami.

Duchovný zápas - duchovný otec musí mať dar rozlišovania (diakrisis)

Bojiskom je vlastné srdce ...

Duchovný zápas v spiritualite krestanského Východu je téma, ktorou sme sa zaoberali v našom minulom vysielaní. Je to však oblast natolko dôležitá pre náš duchovný život, že pri tejto téme zostaneme i dnes. Duchovný zápas sa na krestanskom Východe vždy považoval za jednu z najnárocnejších duchovných činností.

Nil Sorský (1433-1508) odporúcal niektoré myšlienky, o ktorých jasne vieme že sú zlé, odtať ihneď, a proti niektorým odporúcal systematicky bojovat. Hovoril dalej, že proti daktorým zlým myšlienkam sa nepriamo ochránime intelektuálnou činnostou, koncentráciou mysle na nieco užitocné a dobré.

V niektorých prípadoch odporúcal v rámci boja proti zlým myšlienkam dokonca zadržat dych, aby sa pozornosť cloveka preniesla na pozorovanie stavu tela. Vo svojom diele Regula podčiarkol i jednotu mysle a srdca.

Zdôraznoval známu zásadu, že život človeka je neustálym bojom, pričom bojiskom je jeho vlastné srdce. Uvedomoval si i rôzne typológie človeka, ktoré môžu byt nápomocné pri určovaní stratégie duchovného zápasu. porovnaj

Pán Ježiš hovorí : Počúvajte ma všetci a pochopte! Človeka nemôže poškvrniť nič, čo vchádza doň zvonka, ale čo vychádza z človeka, to poškvrňuje človeka. Lebo znútra, z ľudského srdca, vychádzajú zlé myšlienky,smilstvá, krádeže, vraždy, cudzoložstvá chamtivosť, zlomyseľnosť, klamstvo, necudnosť, závisť rúhanie, pýcha, hlúposť. Všetky tieto zlá vychádzajú znútra a poškvrňujú človeka.“ Mk 7, 1 – 8. 14 – 15. 21 – 23

Sv. Serafín Sarovský

(1759–1833)

 

Další z duchovných autorov krestanského Východu bol Serafín Sarovský (1759–1833). čítaj životopis

Bol skutocným majstrom duchovného zápasu a duchovného rozlišovania. Zachytával jemné podnety, ktoré sa ponúkajú mysli. Bol si vedomý toho, že duch, ktorý vnuká myšlienky, je v pociatocnom štádiu tažko identifikovatelný, a preto odporúcal odmietnut všetky podnety, všetky myšlienky. Vedel totiž o zákernosti a maskovaní nepriatela, ktorý sa usiluje vstúpit do priestorov našej duše práve prostredníctvom podnetov na prvý pohlad šlachetných a dobrých.


V oblasti duchovného zápasu mali svoju dôležitost i tzv. Optinskí starci. Sú známe viaceré konkrétne mená starcov žijúcich v Optinej pustovni, kde sa do istej miery ustálila charizmatická prax duchovného otcovstva – starcestvo. Vdaka nim sa dostalo na verejnost nespocetné množstvo dobrých rád, ako rozlišovat a ako bojovat proti zlým myšlienkam. Nasledujúc tradíciu pátrov, od ktorých prebrali mnohé myšlienky, nezostali len ich bezduchými opakovatelmi, ale priniesli nové aspekty, ktoré mali aktuálny charakter a dotýkali sa súcasného cloveka.

Varsonofij z Optiny (1845-1913), ktorý považoval rozlišovanie duchov za jeden z podstatných prvkov duchovného zápasu, napísal: „Myšlienky sa neobmedzujú len na to, aby prišli a odišli. Jedna myšlienka môže znicit ludskú dušu a druhá môže spôsobit záhadný obrat v jeho živote.“

Starec Amvrosij (1812-1891) si všímal úzku súvislost medzi myšlienkami a hnutiami duše. Písal: „Ak myšlienky, ktoré sa zdajú dobré a hodnotné, prinášajú zmätok a napätie, je to jasným znakom toho, že prichádzajú od zlého a v evanjeliovej reči sa nazývajú vlkmi oblecení v ovcom rúchu. Dobré a správne myšlienky dušu upokojujú, neprinášajú znepokojenie.“

Starec Makarij (1788-1860) prišiel so známou vetou: „Kde je zmätok, tam je nepriatel našej duše. Kde je pokoj, tam je Boží duch.“
Podla neho boj proti zlým myšlienkam má mat dva podstatné aspekty:


 Nepodlahnúť prvým ponukám, ktoré človek vníma hneď po ich objavení


Odmietnuť ich Ježišovou modlitbou a utiekať sa k Matke Božej

 

Odporúcal, aby sa človek, ktorý je takto pokúšaný, príliš nezapodieval zlými myšlienkami, ktorým chce odolať. Prílišná koncentrácia na ne má casto presne opacný úcinok.Uvažovanie a analyzovanie vášnivých myšlienok ich len posilnuje.

Nepomôže ich analýza, ale ich vyznanie, lútost a osvojenie si práve opačných hnutí duše – teda tých, ktoré nemätú, nezvádzajú cloveka na zlé cesty a prinášajú pokoj.

Znepokojujúce myšlienky podla starca Makarija poukazujú na náš strach, ktorý pochádza z našej pýchy: chceme vyzerat lepšie, než akými sme v skutocnosti, a tým sa staviame do pozície pyšného farizeja v chráme, ktorého tupá spokojnost so sebou samým spôsobila, že neodišiel domov ospravedlnený, na rozdiel od pokorného mýtnika.

V každej zlej myšlienke je prítomná sila jedného alebo viacerých zlých duchov

Sv. Silván z Athosu a sv. Sofronio. Boli presvedcení o tom, že prostredníctvom zlých myšlienok vchádza do nás nenápadným spôsobom sila zlého

 Porovnaj - Hriech sa začal cezo mňa šíriťa vyvolávať nákazu u druhých - Gloria Polo

 Porovnaj - moje myšlienky v mojom skrytom vnútri.

 Porovnaj - Keď som kritizovala a špinila kňaza vrhli sa mňa démoni

Dalšími z Optinských starcov sú Silván z Athosu (1866-1938) a starec Sofronio (1896-1993). Obaja definovali rozlišovanie a zápas proti zlým myšlienkam ako vedu, ktorej podstatou je neprijímat žiadne myšlienky.

Pod pojmom „žiadne myšlienky“ mysleli všetky tie, ktoré nie sú jednoznacne nasmerované na Boha. Toto je podla nich umenie, ktoré ovláda len málo ludí. Podobné umenie sa viaže i na skutky cloveka.

Používat slová je podla nich jednoduché, ale uskutocnovat ich je velkolepé a namáhavé dielo, ktoré pozdvihuje cloveka k nebu. Boli presvedcení o tom, že na boj proti zlým myšlienkam je potrebná úprimná modlitba.

Predchádza ho. A tak opät sa tu objavuje tendencia nielen odmietnut zlé myšlienky, ale všetky nejednoznacné myšlienky. Ide o istú čistotu mysle, ktorej podstatou je uchovat nasmerovanie našej mysle na Boha. Toto je podla Silvána z Athosu a starca Sofronia úlohou zasvätenej osoby.

Boli presvedcení o tom, že prostredníctvom zlých myšlienok vchádza do nás nenápadným spôsobom sila zlého. A tak, ak zlé myšlienky a vášne nad tebou víťazia, staneš sa nádobou zlých duchov.

Pri istej príležitosti sa jeden z týchto starcov vyjadril nasledovne: Ak ti tvoja mysel našepkáva: „Ukradni“, a ty jej vyhovieš, pre túto samotnú skutocnost dáš diablovi moc nad tebou samým. Ak ti tvoja mysel našepkáva jest až do presýtenia, a ty skutocne ješ vela, i v takomto prípade prevzali diabli moc nad tebou.

A tak, ak zlé myšlienky a vášne nad tebou víťazia, staneš sa nádobou zlých duchov.

Zlé myšlienky proti blížnemu sa stávajú akoby bombou, ktorá vyhodí do vzduchu ľudské vzťahy.

„Každá zlá myšlienka, ktorá nám zíde na um, má negatívny odraz i na naše osobné vztahy. Srdce blížneho ...... vníma túto moc zla, ktorej sme podriadení.“  Prekliatia - zlorečenia

 Ako v Spovedi zvíťaziť nad hanbou

 ktoré hriechy budú odpustené ?

Zlé myšlienky proti blížnemu sa stávajú bombou, ktorá vyhodí do vzduchu ľudské vzťahy

ako si najaťzabijáka ?

zlý úmysel zabíja

porovnaj TU

Na konci života Sofronio hovorieval: „Coho sa najviac obávam v budúcnosti? Ak sa nenaučíte porazit každú zlú myšlienku, dostávate do nebezpecenstva seba i prostredie v ktorom žijete.“

V každej zlej myšlienke je prítomná sila jedného alebo viacerých zlých duchov. Avšak títo „duchovia sú pocetní a mnohí z nich sú velmi silní“. A preto starci Silván a Sofronio ponúkajú niekolko rád, ktoré sú istým zhrnutím ich duchovného bohatstva do niekolkých bodov.

Prvá z nich je najjednoduchšia, ale súcasne najtažšia: neprijímat myšlienky, ktoré sú zlé

Neustále opakujú tú istú vec, kým človeka neprivedú k hriechu

Sú presvedcení o tom, že ak sa clovek pustí do dialógu so svojimi zavádzajúcimi a zlými myšlienkami, i ked im protirecí a podarí sa mu ich oddialit, ony sa neskôr vrátia. Neustále opakujú tú istú vec, kým cloveka neprivedú k hriechu.

Ak tieto myšlienky dosiahnu prvý úspech, clovek sa nimi zaoberá, neustále ho tlacia tým istým smerom, až dosiahnu jeho zrútenie.

Druhým silným obranným spôsobom je modlitba. Ide predovšetkým o už spomínané krátke modlitby, Ježišovu modlitbu, znak kríža, gesto alebo duchovný povzdych alebo modlitbu žalmov.

 

Tretím spôsobom je vykonávanie inej činnosti, ktorá zabráni prijatiu zlých myšlienok. Odporúcajú: „Ak vás napádajú vášnivé myšlienky, chodte pracovat, stretnite sa s niekým.“

Štvrtý spôsob je podla nich najdôležitejší: pokora.„Ak vidíš, že iný duch bojuje proti tvojmu duchu, pokor sa a bitka prestane.

Ak vidíš, že iný duch bojuje proti tvojmu duchu, pokor sa a bitka prestane

Silván hovoril stále osobitným spôsobom o pokore Krista: „Clovek sa má pocas celého svojho života ucit z Kristovej pokory. Pokial sa tomuto nenaucíme, myšlienky nenechajú našu dušu v pokoji a my sa nikdy nebude schopný modliť čistým srdcom.“

Milí priatelia, duchovný zápas je rovnako aktuálne dnes, ako bol pred stárociami. Nechajme sa poucit múdrostou duchovných osobností Východu, ktorým sa podarilo hlboko vniknút do tajomstiev duše a ducha človeka.

Rozlišovanie duchov

Rozlišovanie duchov patrí k základným princípom nášho každodenne prežívaného kresťanského života.

Veď samotný kresťanský život je o otvorení sa pôsobeniu dobrého ducha, Ducha Svätého a odmietnutí všetkého, čo nás ovplyvňuje a ťahá opačným smerom.

Milí priatelia, v týchto dňoch navštevujeme cintoríny, ktoré sa stávajú miestom mnohých stretnutí. Stretávame sa tu so známymi, rodinnými príbuznými - možno nad tým istým hrobom. Stretávame sa tu akoby so svojou budúcnosťou. Nikoho totiž neobíde myšlienka na jeho vlastnú smrť. Ale intenzívne sa tu stretávame i so svojou minulosťou. V spomienkach sa vraciame k spoločne prežitým chvíľam s našími drahými zosnulými.

Pri úvahách, ktoré nám prechádzajú mysľou, nás môže priam zaraziť fenomén zdanlivej náhody, ktorý ovplyvnil životné osudy ľudí.

Bola to skutočne len náhoda - ktorá viedla k tomu, že sa zo stretnutia dvoch mladých ľudí vytvoril vzťah, ktorý viedol k manželstvu a následne i k mojej existencii ?

Bola to skutočne len náhoda - ktorá viedla k tragickým udalostiam, ktoré nám dáva tušiť pohľad na niektoré dosky náhrobných kameňov? Čo je pri malých, zdanlivo zanedbateľných rozhodnutiach, ktoré neskôr prerastú do veľkých rozmerov ? Koľko ľudí v dospelom veku alebo na sklonku života bolestne zavzdychá: Keby som sa bol vtedy inak rozhodol, nemuselo to takto dopadnúť.

Pri koreni vážnych udalostí nášho života, či už radostných alebo bolestných, je často rozlišovanie a následné rozhodovanie !

Rozlišovanie a rozhodovanie v živote človeka je nesmierne dôležitá a delikátna záležitosť, pretože sa odohráva vo vnútri, v srdci človeka, do ktorého má prístup iba človek sám a Boh.

Ale podľa majstrov duchovného života tam môže vstúpiť i zlý duch a ovplyvniť naše rozhodnutia.

Otázka existencie dobrých a zlých duchov je niektorými veriacimi ľuďmi niekedy spochybňovaná.

A predsa rozlišovanie duchov patrí k základným princípom nielen duchovných cvičení, ale i nášho každodenne prežívaného kresťanského života.

Veď samotný kresťanský život je o otvorení sa pôsobeniu dobrého ducha, Ducha Svätého a odmietnutí všetkého, čo nás ovplyvňuje a ťahá opačným smerom.

Na dobré duchovné rozlišovanie je potrebné:

Rozpoznať znaky dobrého ducha, ktorý v nás pôsobí či už priamo alebo nepriamo
Rozpoznať znaky akýchkoľvek iných síl pôsobiacich opačným smerom
Rozoznať aj prirodzené hnutia nášho srdca, ktoré, ako všetko ostatné stvorenie, sú v Božej prozreteľnosti, ale pritom nie sú priamo obsahom duchovného rozlišovania

Sv. Ignác z Loyoli - majster duchovnéhorozlišovania

Skúsme si všimnúť niektoré z pravidiel sv. Ignáca, majstra duchovného rozlišovania, ktorý venuje zvýšenú pozornosť taktike zlého ducha. Tento podľa neho útočí na človeka troma spôsobmi:

 maskuje sa za Anjela svetla

 núti k mlčanlivosti

 útočí na jeho najslabšie miesta

Sv. Ignác pri popise útokov zlého ducha používa vyjadrovací spôsob stredoveku, ale zachytáva nadčasové pravdy, ktoré sa dotýkajú každého jedného z nás i dnes. Skúsme si všimnúť jednotlivé z nich.

Prvou vlastnosťou zlého ducha, ktorý sa rád maskuje za anjela svetla

 Prvou vlastnosťou zlého ducha, ktorý sa rád maskuje za anjela svetla, je prispôsobiť sa najprv nábožnej duši.

Pokúša sa vnukať dobré a šľachetné myšlienky, zodpovedajúce zmýšľaniu statočného človeka, a potom sa pomaly usiluje zvádzať ho k svojim tajným klamstvám a ničomným úmyslom.

Prvý krok takýchto útokov zlého ducha je, že chce otupiť našu ostražitosť – prichádza ako „anjel svetla” a prináša duchovnú útechu a sväté myšlienky, píše sv. Ignác. Ak ich pokúšaný človek dostatočne skoro neodhalí, pomaly a nenápadne začnú v jeho vnútri prerastať na zlé podnety a neskôr činy.

Ako odhaliť, či myšlienky, ktoré sa zmocňujú nášho vnútra, pochádzajú od dobrého či zlého ducha? Sv. Ignác hovorí, že u tých, ktorí postupujú od dobrého k lepšiemu, dobrý anjel sa dotýka duše jemne a pokojne ako kvapky vody, ktoré vnikajú do špongie. Zlý duch sa jej však dotýka prudko a nepokojne, ako keď kvapky vody padajú na skalu

Týmto nadčasovým obrazom sv. Ignác zachytáva tajomné pôsobenie duchovných síl. Človek sa môže stávať čoraz citlivejším, pozornejším a múdrejším, až natoľko, že bude schopný odhaliť akýsi falošný tón hneď na začiatku, v prvých momentoch, kedy mu zdanlivo dobrá myšlienka zišla na um.

Odhaliť satana hneď na začiatku !

Sv. Ignác z Loyoly (1491 – 1556) Maskované, zdanlivo dobré myšlienky, ktoré patria do tejto kategórie útokov zlého ducha, neodhalí každý človek.

Potrebuje mať istú citlivosť a skúsenosti v duchovnej oblasti, podobne ako hudobník, ktorý štúdiom a skúsenosťami zvyšuje svoju hudobnú citlivosť, na základe ktorej neznesie falošné tóny v melódii či harmónii.

Sv. Ignác uvádza, že nepriateľ našej duše si počína ako falošný milenec, ktorý chce zostať skrytý a nechce, aby ho odhalili.

Sv. Ignác z Loyoly (1522 - 1523). Žil prísnym asketickým životom, „nejedol mäso a nepil víno“ a „postieval sa denne okrem nedele“. Tam pri riečke Cardoner zažil veľké osvietenie, ako o tom sám rozpráva (Rozhovory, č. 30). Zostavil rozjímanie o Kristovi-Kráľovi a o dvoch zástavách, ďalej návod na osobitné spytovanie svedomia (č. 24-31), všeobecné spytovanie (č. 32-43) a smernice na rozlišovanie smrteľného a všedného hriechu. Tu zostavil aj pravidlá na rozoznávanie duchov (č. 313-327) a úvahu o troch spôsoboch modlitby (č. 238-260)  viac ...

Diablov klam

Keď sa raz zakladateľ Spoločnosti Ježišovej, sv. Ignác z Loyoly zdržiaval pri rieke Lobregat kľačal pred Krížom ku ktorému často chodieval a bol pohrúžený do modlitby, zjavila sa pri ňom svetelná bytosť.

Avšak pretože bola v blízkosti Spasiteľovho sv. Kríža mala nepríjemný vzhľad a – na rozdiel, ako inokedy – nemala jasné farby.

Sv. Ignác si okamžite bol vedomý, že zjavenie je diablov klam !

Svätý Filip Neri a charizmy : Varuje, aby sme pri modlitbe nehľadali krásne city. Extázy a sentimentalita pre neho ešte neboli znamením božskej milosti a hovoril, že človek nikdy nelezie diablovi do pasce tak ľahko, ako keď sa snaží o takéto „bláznovstvo". Hovorieval: „ Zo sto extáz je deväťdesiatdeväť podvod."  Svätý Filip Neri a charizmy 1

Svätý Filip Neri bol sebakritický kňaz, ktorý úplne vážne prosil Boha: „Pane, never Filipovi!Keby si ma nechránil svojou milosťou, ešte dnes by som ťa zradil a dopustil sa všetkých hriechov sveta." Bol to láskou zapálený človek, ktorý žil akoby v horúčke a poznal iba jeden program: „Kto hľadá niečo iného než Ježiša Krista, nevie, čo hľadá."

 Svätý Filip Neri a charizmy 2

 Pôsobenie satana vo svete

 Citáty sv. Ignáca

 V ďalšom bode o pôsobení zlého ducha sv. Ignác uvádza, že nepriateľ našej duše si počína ako falošný milenec, ktorý chce zostať skrytý a nechce, aby ho odhalili. Preto našepkáva človeku, aby o pokušeniach a svojich tajných myšlienkach nikomu nehovoril. Diabol víťazí nad človekom, ak sa mu ho podarí presvedčiť o mlčanlivosti. Vedie človeka k uzavretosti. Ale keď svoje nejasné a zavádzajúce myšlienky pokúšaný človek vyjaví svojmu spovedníkovi alebo nejakej inej duchovnej osobe, ktorá pozná klamstvá zlého ducha, diabol rýchlo zmizne – píše sv. Ignác. Protiví sa mu totiž, keď je odhalený.

Neznesie, že začaté zlé dielo nebude môcť dokončiť, pretože jeho klamstvo bolo odhalené. Táto skutočnosť upozorňuje na nebezpečenstvo hroziace ľuďom, ktorí takmer zásadne o svojich duchovných a duševných záležitostiach s nikým nehovoria.

 V ďalšom bode tento majster duchovného rozlišovania stredovekým obrazom prirovnáva nepriateľa našej duše útokom vojska, ktoré pod vedením vojvodcu chce ovládnuť to, po čom túžil. Lebo ako vodca a veliteľ armády, píše sv. Ignác, si rozloží tábor, preskúma sily alebo plán pevnosti a zaútočí na ňu zo slabšej strany, aby sa jej zmocnil, práve tak aj nepriateľ našej duše nás obchádza zo všetkých strán a skúma všetky naše čnosti a pevnejšie stránky našej osobnosti.

Zaútočí na tie miesta, na ktorých sme najzraniteľnejší. Každý človek pozná svoju slabšiu stránku, avšak nie každý vie, že práve tieto využíva nepriateľ, aby dobyl pevnosť našej duše a tak sa zmocnil celej našej osobnosti.

Sv. Ignác ďalej upozorňuje na tri dôležité kroky, ktoré sú pre rozlišovanie duchov potrebné:

- zachytenie vlastných pocitov

- uvažovanie nad nimi

- rozhodnutie sa pre dobro a odsúdenie zla

 Prvý krok rozlišovania je zrejmý: začať si všímať, uvedomovať a vnímať vnútorné hnutia, ktoré nás ovplyvňujú. Hnutia, o ktorých hovorí Ignác, sú bežné, všetkým známe a všetci si ich uvedomujeme. Sú to napríklad: znepokojenie, smútok, strach, radosť, pokoj, túžby, myšlienky, náklonnosti, odpor. Ale len málokedy venujeme týmto hnutiam aj duchovnú pozornosť. Obyčajne ich vnímame len pocitovo a klasifikujeme ako momentálny psychický stav.

 Druhý krok rozlišovania spočíva v uvažovaní nad hnutiami ducha, v ich spoznaní a porozumení. Existujú rôzne druhy porozumenia, spoznania nášho vnútra, napr. psychologické, sociologické alebo filozofické. Sv. Ignác z Loyoli tu nemyslí na takéto porozumenia našich vnútorných hnutí (hoci i ony môžu byť užitočné). Ide mu o praktickú stránku veci, totiž spoznať smer, ktorým nás to-ktoré vnútorné hnutie vedie a jeho prípadné následky; spoznať pôvod vnútorného hnutia.

No a posledným, tretím krokom rozlišovania je zaujať jasný postoj. Po zachytení a porozumení vnútorného hnutia treba zaujať správny postoj. Prijať a plne sa otvoriť vanutiu Ducha Božieho a odmietnuť všetko, čo by nás viedlo opačným smerom.

Milí priatelia, duchovné rozlišovanie je isté majstrovstvo duchovného života a sám sv. Ignác nás vedie k tomu, aby sme mali k uvedeným pravidlám triezvy postoj. K nášmu duchovnému rastu potrebujeme sviatostný život, duchovné čítanie najlepšie životy a spisy svätých a duchovné vedenie, ale vyhneme sa mnohým rizikám, ak pokročíme v škole citlivého duchovného rozlišovania.

 Svätá Faustína - poslušnosť a duchovné vedenie

 Duchovné vedenie

 O úzkostlivom svedomí

 bl. Miriam a jej boj z diablom

 Svätá Faustína a jej boj z diablom

 Svätý Ján z Kríža - temná noc duše ( duch. neútecha )

Neustála modlitba a duchovná citlivosť

Obdobie adventu je časom očakávania príchodu Ježiša Krista. Môže byť i časom obnovy nášho duchovného života, a to prehĺbením a oživením niektorých jeho aspektov. Svätý Efrém Sýrsky, diakon zo 4. storočia, ktorý bol v roku 1920 vyhlásený za učiteľa Cirkvi, sa stal známy pre svoju hĺbku duchovného života. Podľa neho by každého kresťana malo charakterizovať niekoľko aspektov duchovného života, ktoré vedú k jeho prehĺbeniu. Hovorí o siedmich aspektoch, my si však bližšie všimnime len dva z nich.

A to: Neustálu modlitbu a Duchovnú citlivosť

Neustálu modlitbu svätý Efrém Sýrsky považuje za mimoriadny prostriedok na získanie trvalého pokoja. Literatúra, ktorá sa zaoberá touto oblasťou a pochádza z prvých storočí, môže vytvoriť dojem, že ide o isté pokračovanie tradície antických filozofií, týkajúcich sa istých praktík, ktoré vedú k nadobudnutiu pokoja. Pokoj u pohanov bol definovaný ako pokoj poriadku. U židov výraz Shalom označoval spočiatku výsledok diskusie, dialógu medzi dvoma ľuďmi - napríklad obchodníkmi, ktorí sa dohodli na cene, a teda obaja z jednania odišli v pokoji.

Neskôr však tento výraz označoval správny vzťah k Bohu, ktorý bol prvou podmienkou pokoja. Pre kresťanstvo, ktoré nadviazalo na židovskú tradíciu, bol takisto pokoj výsledkom správneho vzťahu k Bohu. Tento vzťah sa dosahuje modlitbou a ak tento má byť trvalý, je potrebné nadobudnúť stav neustálej modlitby.

Pseudo-Dionizius Areopagita rozvinul koncept modlitby mystického ticha podľa neoplatónskej línie. Táto modlitba je zdrojom mimoriadneho pokoja. „Jednoduché, absolútne a nemenné tajomstvá poznania Boha sa začínajú v tieni, ktorý osvetľuje ticho,“ povedal Pseudo-Dionizius, ktorý bol presvedčený o tom, že žiadne slovo a nijaký koncept nemôžu vyjadriť Boha.

Izák Sýrsky to vyjadril ešte inak: „Ak sa slová zastavia v tvojich ústach, ak v tvojej duši zavládne ticho a ak sa tento stav opakuje často, tak vedz, že vstupuješ do hesychie, čo je stav vnútorného ticha a pokoja.“ Hesychia bola považovaná za najistejší prostriedok k dosiahnutiu jednoty s Bohom.

Na Východe sa kresťania usilovali prežívať rôzne udalosti dňa v neustálej modlitbe. Nikdy nepochybovali o tom, že nepretržitá modlitba je nielen možná, ale je to dokonca ich povinnosť. Origenes priniesol riešenie nepretržitej modlitby, keď zjednotil modlitbu s nevyhnutnou činnosťou a činnosť s modlitbou. Toto zjednotenie našlo svoje naplnenie v slávnom hesle benediktínov Ora et labora.

Zatiaľ čo na Západe mala modlitba charakter konkrétneho úkonu, na Východe výraz katastasis označoval trvalý stav duše, ktorá je zameraná na Boha vďaka neustálemu pamätaniu na neho. Spôsob modlitby orationis status je teda ustálený stav duše človeka, ktorý je sám o sebe modlitbou. Všetko, čo sa počas dňa udeje, sa odohráva v neustálej Božej prítomnosti, ktorú si duša jasne uvedomuje. Je to síce vnútorná modlitba, ale postupne sa stáva vonkajšou - zjavnou a viditeľnou i navonok, pretože premieňa človeka na znamenie Božej prítomnosti.

Takýto ľudia neustálej modlitby, medzi ktorých patril napr. sv. František z Assisi, sa stali na Východe i na Západe nositeľmi trvalého pokoja a dnes si niektorých z nich uctievame na oltári.

Sv. Efrém Sýrsky

Druhý aspekt duchovného života, ktorý by mal charakterizovať kresťana, je duchovná citlivosť, čo znamená citový vzťah k pravdám viery.

Keď sv. Efrém Sýrsky uvažuje nad úlohou citu v našom duchovnom živote, uvádza už spomínaný výraz hesychia, čo znamená stav vnútorného pokoja a priľnutie k Bohu. Ide o akési spočinutie v jeho náručí. K tomu treba dosiahnuť istý stupeň amerimnie, čo znamená vzdať sa a zabudnúť na všetko, čo kresťana odvádza od hlbokého vzťahu k Bohu.

Sv. Ignác svojím známym pravidlom – tantum quantum neskôr obohatil túto duchovnú askézu pravidlom, že človek by sa mal natoľko pridŕžať vecí, ktoré ho obklopujú, nakoľko ho privádzajú k Bohu a natoľko sa ich vedieť vzdať, nakoľko ho od neho odvádzajú.

Sv. Efrém Sýrsky popisuje i stav akejsi duchovnej anestézie (anaisthesis), kedy človek nie je schopný, alebo nechce nadviazať vzťah s Bohom. Hovorí o zabudnutí, nezáujme alebo nechuti pre duchovné veci. Upozorňuje, že toto patrí k ôsmim pokušeniam, ktoré podľa tradície pochádzajú od Zlého.

I na túto oblasť nadväzuje sv. Ignác z Loyoly, keď popisuje stav, kedy človek nie je schopný duchovne vychutnať a precítiť niektoré pravdy viery. Ak srdce nie je schopné duchovného citu, začne byť tvrdé a nechápavé (sklerokardia).

Najhlbšie pravdy viery poznávame iba srdcom, očiam a rozumu sú zastreté.

Človek, ktorý nie je nikdy schopný takéhoto citu, ba dokonca sĺz, je podľa niektorých autorov duchovne chorý. Slzy boli podľa nich ukazovateľom hĺbky duchovného života a nezriedka sa modlili za dar sĺz.

Keď hovoríme o dare sĺz, nachádzame sa na rozhraní duchovných a duševných daností človeka. Táto hranica bola istým problémom, s ktorým sa stretávame v celých dejinách spirituality. Nie je ľahké dostatočne zodpovedať na otázku, do akej miery sú citové a psychické prežívania indikátormi duchovného stavu človeka. Určenie vzájomného vzťahu je pre duchovné rozlišovanie veľmi dôležité.

Čo mám robiť, keď necítim povolanie ?

Najmä pre duchovných otcov - spirituálov v kolégiách, ktorí neraz musia správne zareagovať napr. na otázku: „Čo mám robiť, keď necítim povolanie ? je toto rozlišovanie veľmi dôležité.

SVATA_FAUSTINA_POVOLANIE

O Božej vôli - svätý Alfonz de Liguori

Keš Boh volá : Voľba povolania - svätý Alfonz deLiguori

Porovnaj - voľba povolania do kláštora - sv. Marie Magdalény dé Pazzi

Keď Boh volá do manželstva - Zachrániš manžela od večného zatratenia

Odpoveď typu: „Keď povolanie necítiš, tak ho nemáš,“ je zaiste veľmi zjednodušená a unáhlená. Duchovný stav osoby má dopad i na jej duševnú, teda psychickú stránku a dokonca, podľa niektorých autorov, i na jej telesnú stránku.

V dejinách Cirkvi nájdeme majstrov duchovného rozlišovania, ktorí boli veľmi citliví a mali mimoriadnu pozorovaciu schopnosť. Boli schopní odhaliť duchovný stav osoby na základe gest, pohybov a jej správania. Týmto ľuďom sa prisudzoval dar kardiognosie, teda poznania srdca druhého človeka.

Tento človek nemá povolanie - Srdce nás prezradí

V istom rímskom kolégiu bol rektor, ktorý mal mimoriadne rozvinutú túto rozlišovaciu schopnosť. Keď sedával v jedálni a sledoval seminaristov, bolo vidieť, ako ich hlbokým pohľadom preniká a zachytáva skutočnosti, ktoré sa nachádzajú v hĺbke ich sŕdc.

O jednom z nich medzi svojimi najbližšími spolupracovníkmi raz povedal: „Tento človek nemá povolanie.”

Keď sa ho títo opýtali, podľa čoho môže tak vážnu vec s takou jasnosťou posudzovať, povedal: „Pozoroval som ho, ako je a pije.“ Podľa spôsobu, ako chytil pohár, ako ho priložil k ústam, ako si odkrajoval chlieb a ako konzumoval mäso, bol tento rektor schopný vypozorovať ducha, ktorý sa ukrýval v tomto človekovi.

A skutočne, dotyčný seminarista po čase sám odišiel. Je pozoruhodné, ako sa na základe nášho vonkajšieho správania dá vypozorovať, čo je v hierarchii hodnôt nášho života na prvom mieste, čo nosíme vo svojom srdci. Ak je v ňom hlboký a trvalý vzťah k Bohu, všetko naše myslenie a konanie bude ním ovplyvnené.

Srdce nás prezradí. Citové prežívanie alebo priľnutie k pravdám viery nie je jediným kritériom duchovného života, ale k jeho dôležitým elementom celkom isto patrí.

Teofan Zatvorník má teda pravdu, keď tvrdí, že „cítiť sa dobre alebo zle nie je matériou pre duchovné rozlišovanie“. Avšak ak človek počas dlhého obdobia necíti žiadnu pozitívnu rezonanciu svojho vnútra, žiadnu radosť z kresťanského života, toto signalizuje podľa Teofana Zatvorníka a iných majstrov duchovného života istú duchovnú chorobu.

Milí priatelia, my sa na príchod nášho Spasiteľa dobre pripravíme tým, že pokročíme v škole tichej a neustálej modlitby srdca, ale i tým, ak si k jednotlivým pravdám viery vytvoríme citový vzťah. Ak sa vrátime k duchovným zážitkom, ktoré hlboko zasiahli naše srdce a necháme ich v sebe nanovo zarezonovať.

O slove a mlčaní v našom duchovnom živote

Gréckemu poetovi Simonidesovi, ktorý žil v 5. storočí pred Kristom, sa pripisuje veta: „To, čo som povedal, som mnohokrát oľutoval, ale nikdy som neoľutoval to, že som mlčal. Smrť a život sú v moci jazyka, a kto ho milujeokúsi jeho ovocie - Príslovia 18, 21

Ticho, silencium má nesmiernu hodnotu pre náš duchovný život a úzko súvisí so slovami, ktoré po ňom nasledujú. O hodnote a význame ticha hovorili mnohí duchovní autori a dnes, v dobe všeobecnej inflácie slova, majú ich usmernenia mimoriadnu aktuálnosť.

Podľa nich ticho má takú hodnotu, akú majú motívy, ktoré ho inšpirujú. A tak jestvuje síce aj trestuhodné ticho, ktoré je motivované zbabelosťou, hnevom alebo nezáujmom, ale i ticho posvätné, ktoré je stretnutím a rozhovorom s Bohom. Posvätné ticho vedie k vnútornému poriadku a k hodnotným slovám. Niektoré slová môžu byť len prázdnym zvukom, nedotknú sa srdca človeka, pretože sú povrchné, nepravdivé a často zlé. Slová človeka však môžu v sebe obsahovať i niečo z váhy Božieho slova, pred ktorým mali poslucháči rešpekt pre jeho pravdivosť, závažnosť a hĺbku.

Prvou podmienkou hodnoty a váhy našich slov je vnímavé ticho

Aké sú podmienky k tomu, aby i naše slová patrili do tejto druhej kategórie? Skúsme si všimnúť tri etapy, ktoré by ich mali predchádzať. Sú to: vnímavé ticho, komunikácia bez slov a usporiadanie nášho vnútra.

 Prvou podmienkou hodnoty a váhy našich slov je vnímavé ticho

O P. Márii nám evanjelista píše

že „Mária zachovávala všetky slová vo svojom srdci a premýšľala o nich“ (porov. Lk 2, 19).

Na toto zachovávanie a premýšľanie v srdci je potrebná istá vnútorná vnímavosť. Vnímavosť voči obsahu slov alebo udalostí však vnútorné ticho neprináša automaticky. Treba sa ich učiť zachytiť. Toto zachytávanie možno prirovnať k citlivosti voči svetu hudobných zvukov.

Po istom čase štúdia hudby človek začne hudbu vnímať inak. Hudba sa pre neho stáva akoby novým jazykom, ktorý k nemu síce hovoril i predtým, lenže človek bez vypestovanej vnímavosti mu nerozumel.

V duchovnom živote je to podobne. I tu ide o vnútorné ticho ako vytvorenie priestoru pre porozumenie sebe samému. Bez mlčania človek nevytvorí podmienky na stretnutie s Bohom, ani s blížnym, ba dokonca ani so sebou samým. Tieto tri roviny dialógu navzájom úzko súvisia.

Žijeme vo svete, ktorý je preplnený hlukom. Zvykli sme si naň až tak, že ticho a mlčanie nás mnohých vyrušuje. No mlčanie je najzákladnejším predpokladom k tomu, aby sme mohli počuť a viesť vnútorný dialóg z Bohom.


Celkom prakticky, vnímavé ticho znamená nájsť si denne čas na to, aby bol človek sám so sebou a pokúsiť sa zachytiť to, čo mu našepkáva myseľ a srdce.

 Druhou etapou vnútorného ticha je komunikácia bez slov, alebo tiež vnútorný dialóg. I tu nám môže napomôcť skúsenosť z hudobnej praxe. Hrať v orchestri pod vedením dirigenta znamená sledovať jeho gestá, ktoré sú nástrojom komunikácie medzi dirigentom a hudobníkom.

Hudobná interpretácia však pozná aj iný spôsob komunikácie, ktorý má charakter spoločného cítenia a vnímania umeleckého diela. Pri takejto komunikácii stačí len pohľad dirigenta a citlivý hudobník vie, čo znamená. Z pohľadu vycíti, ako má daný úsek hudobného diela interpretovať a čo sa od neho v rámci orchestra v danom okamihu očakáva.

Podobná komunikácia jestvuje i medzi ľuďmi, ktorí sa majú radi. Vzájomná láska im umožňuje porozumieť si i bez toho, aby používali množstvo slov. Komunikujú srdcom.

Duchovní otcovia mali schopnosť kardiognozie, ktorá im umožňovala poznať priamo srdce druhého človeka i bez toho, aby ten o sebe hovoril. Podľa nich kardiognozia nie je zázračný dar, ale schopnosť, ktorú dostane každý, kto má čisté srdce a kto sa naučí mať nezištne rád.


Istá staroveká rozprava hovorí o tom, ako abba Arsenio, ktorý žil na osamelom mieste, dostal návštevu. Po krátkom privítaní zostal so svojimi hosťami v tichu. Ako sám hovorí, nebolo to preto, aby vyskúšal ich trpezlivosť, ale aby ich mohol lepšie spoznať prostredníctvom ich obyčajnej prítomnosti.

Srdce človeka odhalí všetko

Ľudia zabudnú, čo ste povedali, ľudia zabudnú, čo ste urobili, ale nikdy nezabudnú, ako sa vedľa vás cítili.

Svätá Faustína : Čistá láska neblúdi, Nikto nedokáže vycítiť nebespečenstvo z takej diaľky ako ona, vie strhavať masky a vie s kým má do činenia. Ó , ľudské duše, ako neskoro poznávate pravdu -  svätá Faustína

Podľa duchovných autorov na Východe nadobudlo presvedčenie, že tento dar dostanú všetci, ktorí majú čisté srdce a venujú sa čítaniu sv. otcov.  čítať spisy a životy svätých

Stáť jednoducho v prítomnosti človeka nám odhalí čosi z jeho osobnosti. Platí to o prítomnosti ľudí, ale podobne i o prítomnosti Boha.

Preto duchovní autori odporúčajú, aby sme sa akoby postavili pred Boha, aby sme si často uvedomovali Božiu prítomnosť. Táto skutočnosť priam fascinovala majstrov duchovného života.

Pokúšali sa vedomie Božej prítomnosti neustále v sebe obnovovať, a tak sa im podarilo v Božej prítomnosti prežívať celé dni, ba dokonca celý život.

Žili nielen s vedomím Božej prítomnosti, ale dokonca s pocitom neustálej komunikácie s ním. Duchovní autori nazývajú túto komunikáciu bez slov i mystickým tichom alebo modlitbou srdca. Vychádzajú z predpokladu, že všetko, čo bolo stvorené a čo má istú formu, mlčí, aby samotný Boh, ktorý je bez formy, mohol vstúpiť do duše človeka a tam prehovoriť.

Neale Donald Walsch povedal: „ Ľudia zabudnú, čo ste povedali, ľudia zabudnú, čo ste urobili, ale nikdy nezabudnú, ako sa vedľa vás cítili.“ Boh s nami komunikuje i cez pocit jeho prítomnosti.

V praxi táto druhá etapa znamená uvedomovať si niekoľkokrát za deň Božiu prítomnosť a snažiť sa porozumieť tomu, čo mi v podobe udalostí alebo rôznych zážitkov chce Boh povedať. Aký pocit vo mne vyvolávajú jednotlivé udalosti dňa, keď ich vnímam s vedomím Božej prítomnosti.

 Treťou etapou vnútorného ticha je nové usporiadanie našich myšlienok, nášho vnútra. Mlčanie a vnútorná komunikácia nás vedú k novým postojom. Napríklad k chápaniu skutočnosti, že ľudí a veci nepotrebujeme až do takej miery, ako sme si mysleli. Ľudí máme milovať, nie ich potrebovať.

V tichu človek pochopí, že skutočne potrebných vecí pre život nie je až tak veľa. Sv. Gregor Nysský upozornil na omyl svetských ľudí, ktorí si zamieňajú potrebné (chreia) s vášnivým prianím (tryphe) a Teofan Zatvorník vysvetľuje, ako je takýto zmätok možný z psychologického hľadiska.

Hovorí, že má základ v našich zlých návykoch. A tak vnútorné ticho vedie k usporiadaniu vecí a k schopnosti zaradiť ich do kategórií potrebných, užitočných a príjemných skutočností.

Vnútorné ticho

Vnútorné ticho je súčasťou dôležitých činností v našom živote, často kľúčových. V tichu čítame knihy, uvažujeme, reflektujeme nad svojím životom. V tichu robíme i rozhodnutia, ktoré sú poslednou fázou našich vnútorných myšlienkových pochodov. Veľké osobnosti ducha s mimoriadnou pozornosťou kultivovali svoje vnútorné ticho, lebo vedeli, že cez vnímanie, komunikáciu bez slov a cez usporiadanie myšlienok sa mení na slová a skutky, ktoré majú nenávratnú podobu.

Chceli sa jednoducho vyhnúť zlým myšlienkam, za ktorými spoznávali zlého ducha, často maskovaného v mnohotvárnych príťažlivých podobách. Preto venovali tichu mimoriadnu pozornosť.

 Hľadaj pokoj a zotrvaj v ňom

Pre každého kresťana táto tretia etapa ticha znamená konkrétne si usporiadať svoje myšlienky a celé vnútro. Hierarchicky zoradiť veci potrebné, užitočné a príjemné ako aj rozhodnutie podľa tohto usporiadania hovoriť a konať.
Na tieto tri etapy vnútorného ticha nadväzujú slová.

Silencium je teda váhou a mierou našich slov. Preto sv. Bazil kritizoval arogantné, urážlivé a bezohľadné slová adresované bratom. Vedel totiž, že im predchádza neusporiadané vnútro, v ktorom chýba vnútorné ticho a dialóg s Bohom. A vedel i o tom, že do takéhoto vnútra ľahko vstúpi nepriateľ našej duše. V bežnom živote sa stretávame so zákonom istej miery a proporcie. Je možné pozorovať ho v spôsobe bývania, obliekania, práce a odpočinku a mal by byť zachovaný i v oblasti mlčania a slov.

Ak tieto proporcie porušíme, naše slová nedosiahnu potrebnú hodnotu a takéto slová neskôr oľutujeme. Človek žijúci duchovne sa vyhýba neužitočným slovám a ľahko odhalí slová povrchné a plytké.

Sv. Bazil hovorí

Sv. Bazil hovorí, že „každé slovo, ktoré nie je nasmerované na to, čo máme uskutočniť v Pánovi, je zbytočné.

A Simeon, Nový teológ, upozorňuje, aby sme nežiadali o radu človeka, ktorý nežije duchovne a aby sme sa na človeka s prosbou o radu obrátili len vtedy, ak sme predtým už predostreli problém v Božom chráme.

Milí priatelia, skúsme si občas prekontrolovať, či našim slovám a skutkom predchádzajú aspoň čiastočne uvedené tri etapy vnútorného ticha.

Či im predchádza vnímavé ticho, komunikácia bez slov a usporiadanie nášho vnútra. Čas takto strávený sa nikdy nestratí, ale sa pretransformuje do slov, ktoré sa dotknú srdca človeka.

O asketickom živote - stratégia boja proti pekelným mocnostiam zla

O tom, čo je asketický život, by vedeli povedať mnohí športovci, umelci alebo vedeckí pracovníci. Žiadny pokrok v týchto oblastiach sa nedosiahne zadarmo. Ani v oblasti duchovných hodnôt to nie je inak.

I tu sa vyžaduje istá dávka sebazáporu, askéza. V uvedených oblastiach má askéza podobu dlhých a vytrvalých hodín tréningu, cvičenia alebo bádania. V duchovnej oblasti si askéza vyžaduje podobné úsilie a má charakter pokánia. Skúsme si preto najprv priblížiť, čo pokánie v skutočnosti je.

Robiť pokánie je podľa duchovných otcov, úlohou všetkých kresťanov, ktorí si chcú spasiť dušu a mať účasť na nebeskom kráľovstve.

 Svätý Peter z Alcantari - majster vnútorne modlitby a pokánia

 

Sv. Anton plakával každý deň nad sebou

V dejinách Cirkvi nechýbali ľudia, ktorí praktizovali tvrdé pokánie v presvedčení, že táto ich asketická činnosť súvisí s odpustením hriechov a akosi ich približuje k nebeskému kráľovstvu.

Je ťažko vysvetliteľné len prirodzene, ako pri tomto mohli pociťovať akýsi vnútorný pokoj, ba dokonca radosť.

Pokánie a askéza totiž vyjadrujú, že vo veľkom diele spásy človek nezostáva pasívny. Dostáva možnosť na ňom aktívne spolupracovať očisťujúc sa od hriechov a jeho následkov.

Pokánie je niekedy sprevádzané i opravdivou ľútosťou, a slzami, ktoré sú podľa Florenského prostriedkom k nadobudnutiu pôvodnej krásy.

Niektorí mystici prosili o dar opravdivej ľútosti, neraz sprevádzaný slzami. V životopise sv. Antona sa píše, že plakával každý deň nad sebou samým, a preto bola jeho tvár plná milosti a duchovnej krasy.  životopis 1

 životopis 2

 Svätý Peter z Alcantari - majster vnútorne modlitby a pokáni

Sv. Efrém Sýrsky, žiari neubúdajúcou krásou

Nebol nikdy zmätený, jeho duch bol v neustálom pokoji. „Tvár umytá slzami, hovorí sv. Efrém Sýrsky, žiari neubúdajúcou krásou.“

Tieto osobnosti duchovného života robili pokánie i napriek tomu, že boli presvedčené o Božom odpustení a úprimnou ľútosťou zakúsili i hlboký vnútorný pokoj. Ale prečo robiť pokánie i mimo sviatosti zmierenia, keď máme istotu, že nám Boh odpustil hriechy? Boh zostáva verný svojmu slovu a vždy odpustí; človek niekedy áno, inokedy nie.

Ale príroda nikdy neodpustí. Každý hriech zasahuje človeka hlboko i v jeho prirodzenosti a tá zostane poznačená a zranená. Preto človek potrebuje pokánie, aby sa jeho prirodzenosť vrátila k svojej pôvodnej kráse. Je zranená a znetvorená stálou výčitkou a toto je dôvod, prečo niektoré ťažké hriechy ľudia neustále pripomínajú.

Nevedia na ne zabudnúť. Pokánie je teda súčasť asketického života, ktorého cieľom je obnovenie zranenej prirodzenosti človeka a jeho duchovný rast. Dá sa praktizovať vo viacerých formách. Skúsme si všimnúť niektoré z nich.

 Svätý Efrém Sýrsky - životopis

 O ľútosti sv. Ján Vianney

Prvou formou praktizovania askézy je pôst. Pôst je natoľko rozšíreným prostriedkom pokánia, že ho možno vidieť takmer vo všetkých náboženstvách. V dejinách Cirkvi nájdeme až hrdinské podoby pôstu, ktoré pre svoju prísnosť a radikálnosť presahovali skúsenosti bežných ľudí. Ich cieľom boli jednoznačne duchovné dobrá, nie vylepšenie fyzických proporcií či posilnenie vôľových vlastností. J. Volokolamský tieto aspekty zhrnul do štyroch bodov.

Pôst podobne ako každé zriekanie a ako každé umŕtvovanie vo všeobecnosti dvíha ducha, vedie akoby na zlatých krídlach k nebu a umožňuje Duchu Svätému, aby poskytol svoje milosti.

Proroci, apoštoli i samotný Ježiš nám dali príklad, a tak pôstom máme tajomnú účasť na ich asketickom živote.

Pôst chráni čistotu nášho života a usmerňuje k hodnotám ducha.

Pôst má byť konaný v kontexte praktizovania čností. Privádza k nim a podporuje ich (najmä čnosť lásky).

Druhou formou praktizovania askézy je práca. Nejde o prácu, ktorej cieľom je len získanie majetku alebo nadobudnutie istej pozície, ale jej duchovný rozmer. Kniha Genezis nám hovorí o veľkom diele Boha, ktorým bolo stvorenie (Gen 2, 2). Duchovný rozmer práce si ustrážime vtedy, ak nestratíme zo zreteľa túto účasť na Božom stvoriteľskom diele.

Touto možnosťou, mať prácou účasť na Božom tvorení, boli niektoré osobnosti duchovného života tak fascinované, že sa namáhali oveľa viac ako iní – i keď z vytváraných dobier mali prakticky minimálny osoh. Mať účasť na „práci Boha“ – to nebolo pre niektoré osobnosti duchovného života len činnosť pre činnosť, ale boli presvedčené, že takto majú účasť a istým spôsobom pokračujú v stvoriteľskom diele Boha. A pre toto sa podľa nich oplatilo namáhať.

S touto duchovne zameranou vonkajšou prácou sa však spája i vnútorná, ktorá sa nazýva pozitívna a negatívna prax. Pozitívna prax spočíva v namáhavom a pravidelnom cvičení na získaní čností. Tu ide často o tvrdý a vytrvalý tréning, ktorý vedie k trvalým návykom. Negatívna prax je tiež rovnako namáhavá, ale jej cieľom je zamerať sa na odstraňovanie nedostatkov a zlých návykov, ktoré či človek nepozornosťou a rôznymi zanedbaniami nadobudol.

Treťou formou praktizovania askézy je duchovný boj. Duchovná tradícia prirovnáva askézu k boju proti nepriateľom duše. Predovšetkým duchovné osoby sa vždy považovali za ľudí, ktorí poznajú stratégiu boja proti duchovným mocnostiam zla. Tento zápas sa odohráva na dvoch úrovniach. Vnútornej i vonkajšej. Tou prvou je uzavreté bojisko nášho vlastného vnútra, kde sa odohráva zápas medzi čnosťami a neresťami.

Tou druhou oblasťou je vonkajší svet so svojimi nebezpečenstvami, proti ktorým je potrebné bojovať - akoby „so zbraňou v ruke“. Podľa duchovných autorov sa vo všetkých zápasoch v konečnom dôsledku jedná o boj zameraný proti Božej láske a proti modlitbe.

Eváglio hovorí, že ide o vojny materiálne i nemateriálne a podotýka, že tí, ktorí žijú v komunitách alebo v spoločenstvách, sú napádaní prostredníctvom ľudí, ktorí sú okolo nich, avšak tých, ktorí žijú sami, napáda zlý duch priamo v oblasti myšlienok.

( Pozn. Satan pri pokušení ľudí má prísne obmedzenú moc aby nenarušil ích slobodnú vôľu ! ) + Pán Ježiš sv. Faustíne: Počúvaj, dcéra moja, hoci sú všetky diela, ktoré vznikajú z mojej vôle, vystavené väčším ťažkostiam, predsa rozmýšľaj, či boli niektoré z nich vysta­vené väčším ťažkostiam ako moje bezprostredné dielo - dielo vykúpenia.

Nesmieš si príliš pripúšťať k srdcu protivenstva. Svet nieje taký silný, ako sa zdá, jeho moc je prísne obmedzená. Vedz o tom, dcéra moja, že ak je duša naplnená žiarou mojej čistej lásky, vtedy všetky ťažkosti unikajú ako hmla pod lúčom slnka, boja sa takej duše zachytiť, a všetci protivníci sa boja si s ňou začínať, lebo cítia, že táto duša je silnejšia ako celý svet...
Dcéra moja, rob v celom diele milosrdenstva toľko, koľko ti poslušnosť dovoľuje, ale moje najmenšie želanie jasne predlož spovedníkovi a čo on rozhodne, od toho sa už nesmieš odkloniť, ale všetko verne splň, inak by som nemal v tebe zaľúbenie..."  Pokračovanie

 O pokušeniach

Pozoruje tiež, že proti ľuďom žijúcim vo svete démoni bojujú prostredníctvom predmetov. Ide o viditeľný boj, ktorý sa vzťahuje viac – menej na veci. Naviazanosťou na ne sa rodia vášne.

 Prístupové cesty diabla

 Satan imitoval telefonický rozhovor

 Človeka možno zabiť tiež psychologick

Ako čeliť vášňam ?

Na to, aby sme čelili týmto vášňam slúži zdržanlivosť a zrieknutie sa naviazanosti na veci. S osobami duchovného života démoni bojujú prostredníctvom myšlienok.

Dorotej z Gazy hovorí o tom, ako sa démoni zmocňujú duše človeka a spôsobujú jej ochorenie, ktoré sa volá presadzovanie vlastnej vôle. Toto ochorenie diabol infikuje postupne.

Najprv ponúkne myšlienku. Je to len návrh, ktorý nevyzerá na prvý pohľad zle. Nepriateľ našej duše sa rád maskuje za anjela svetla a predstiera veci príťažlivým spôsobom.

Ak sa mu v nás podarí vzbudiť o ne záujem, choroba ducha postúpi a zlý duch začína víťaziť. Zvláštne, že takýto človek ani sám nevie, prečo zatúžil po realizácii ponúknutej myšlienky i keď niekedy pociťuje, že je proti jeho svedomiu.

Ak človek začne hľadať ospravedlnenie svojich zlých činov, do ktorých ho toto rozhodnutie priviedlo, to je už znakom úplného víťazstva zlého ducha. Nezriedka u týchto ľudí možno pozorovať úsilie ukryť svoje vnútro pod maskou dobra, spravodlivosti a horlivosti.

Proti takýmto útokom zlého ducha možno bojovať modlitbou, pôstom a duchovným rozlišovaním (  čítať spisy a životy svätých )

 rozlišovanie duchov 1

 rozlišovanie duchov 2

 Rolišovanie duchov 3

Zvláštne, že intenzita tohto boja závisí i od duchovnej úrovne dotyčného. Podľa Eváglia sú pokušenia o to väčšie, o čo väčší pokrok človek urobil v duchovnom živote.

A tak progres – pokrok duše sa môže posudzovať i podľa intenzity diablových útokov. Kassian dodáva, že boj je prozreteľnostný prostriedok na dosiahnutie duchovnej dokonalosti až k svedectvu lásky. Útoky proti svätým, ako boli sv. Páter Piosv. Ján Mária VianneySvätá Veronika Giuliani a ďalší sú toho jasným dôkazom.

 Životy svätých

Milí priatelia, duchovná askéza je možno menej príťažlivou súčasťou nášho duchovného rastu, ale je jeho nevyhnutnou podmienkou. O hodnote cesty sebazapierania vedia všetci, ktorí majú odvahu po nej kráčať. Skúsme na ňu nastúpiť i my a už teraz sa tešiť z ovocia, ktoré celkom isto prinesie.

Sv. Ignác odporúča na konci každého dňa spytovanie svedomia. Ide o krátky moment duchovného zastavenia, ktoré má slúžiť na to, aby sme sa obzreli dozadu a pozorovali, ako bol v jednotlivých udalostiach dňa prítomný Boh.

Spracoval : Páter Peter Dufka SJ

 
Světci k nám hovoří...
 

 

 



 
sv. Serafim Sarovský
Seraphinus Sarovski 

15. ledna, připomínka
Postavení: mnich, mystik, vizionář a prorok (ekumenický světec)
Úmrtí: 1833
Patron: komunity Blahoslavenství, založené bratrem Efrémem, a ruského lidu
Atributy: Znázorňován jako shrbený pravoslavný mnich s modlitební šňůrou.

ŽIVOTOPIS - 1

ŽIVOTOPIS - 2

Sv. Serafim Sarovský

(1759 -1833)

 

Sv. Serafím Sarovský je asi najznámejším starcom 19. storočia. Patrí medzi svätých, ktorý osloví každého kto sa pýta čo je cieľom kresťanského života a túži žiť intenzívnejšie v Duchu Svätom.

Narodil sa 19. júla l759 v meste Kursk v rodine obchodníka a pri svojom krste dostal meno Prochor. Skôr než vstúpil do kláštora podnikal zo svojím bratom rôzne obchody .

Ako trojročný prežíva stratu svojho otca. V desiatich rokoch veľmi ťažko ochorie a keď sa už lekári vzdávajú akejkoľvek nádeje prichádza k nemu vo sne Panna Mária ,ktorá mu sľubuje že príde a uzdraví ho.

O niekoľko dní neskôr sa naozaj v meste koná procesia, v ktorej je nesená aj jedna zázračná ikona Matky Božej .Procesia sa odrazu pre silnú prietrž mračien musí zastaviť práve pred domom kde býva malý Prochor zo svojou matkou. Ku kňazom s ikonou pristupuje Serafímova matka s dieťaťom a Prochor dotýkajúc sa ikony je v tej chvíli uzdravený .Uzdravenia v Cirkvi prostredníctvom ikon nie sú v jej histórií ničím neobvyklým.

Už sv. Simeon Solunský spolu s otcami siedmeho ekumenického koncilu, vraví že ikona má účasť na svätosti a sláve svojho prvoobrazu: „Božie požehnanie spočíva na zobrazení, pretože svätci boli ešte za svojho života naplnený Duchom svätým a požehnanie Ducha svätého v nich i naďalej zostáva tak ako v ich telách (relikviách) rovnako aj v ich svätých ikonách. Zvláštnosť a neobyčajnosť ikony je teda rovnaká ako zvláštnosť a neobyčajnosť Evanjelií v ktorých Boh "Múdrosť múdrych ničí a rozum rozumných marí"(lkor l,19).

Tak ako nás Evanjelium volá k životu v Kristovi ,tak nám ikona tento oslávený život sprítomňuje. Asi 18 ročný Prochor odchádza s priateľmi na púť do Kijeva kde mu jeden ctihodný starec potvrdzuje mníšske povolanie. Po príchode domov sa hneď vydáva pešo do 600 km vzdialeného Sarovského kláštora , aby začal žiť toto svoje mníšske povolanie. Počas svojho noviciátu je Prochor naplňovaný veľkou radosťou, ktorou chce nakaziť aj spolubratov.

Vravieval: "Keď Boží Duch zostúpi na človeka a zatieni ho svojou plnosťou, potom duša oplýva neopísateľnou radosťou, pretože svätý Duch naplňuje radosťou všetko, čoho sa dotkne. V tomto čase žije predovšetkým modlitbou srdca ktorej asi najtradičnejšia forma znie: "Pane Ježišu Kriste Syn živého Boha zmiluj sa nado mnou hriešnym.

"Táto modlitba je určitou duchovnou ikonou Krista ku ktorej sme pozvaný v každej chvíli pozdvihnúť svoj zrak, a vstúpiť do Jeho prítomnosti. Po ôsmich rokoch noviciátu príjma novic Prochor habit a nové meno, Serafím. Po krátkom čase je vysvätený na diakona a po 7 -mich rokoch diakonskej služby príjma kňazské svätenie.

Po 16-tich rokoch kláštorného života príjma pustovnícke povolanie. S dovolením predstaveného odchádza asi 5 km do lesa a začína tam žiť ďalších 16 rokov ako pustovník. V tejto pustine sa Serafim necháva formovať Božím slovom ,ktoré sa učí naspamäť. Každý pondelok číta evanjelium Matúša, každý utorok Marka, v stredu Lukáša, vo štvrtok Jána, v piatok Skutky apoštolov, a v sobotu apoštolské listy. Takto sa necháva úplne preniknúť Božím slovom. Jeho fyzická práca je rozdelená medzi kácanie stromov a malú zeleninovú záhradku. Podobne ako sv. František, rozpráva sa s divokými zvieratami, ktoré k nemu pokojne prichádzajú. Mnohý ľudia ho videli v spoločnosti medveďov, vlkov alebo hadov, s ktorými sa delil o svoj pokrm, a ten sa zázračne rozmnožoval.

Jedného dňa sv. Serafim pocíti v srdci povolanie, ktoré, pre nás asi zostane zahalené určitým tajomstvom. Sv. Serafím sa cíti byť povolaný stráviť v stoji tisíc nocí na jednej malej lesnej skalke a tisíc dní stráviť kľačiac na kameni ,ktorý si priniesol do svojej pustovne. Počas týchto troch rokov sv. Serafím zotrváva v ustavičnej modlitbe pokorne sa modliac Ježišovu modlitbu. Práve tento moment zachytáva ikona .

Skala na ktorej kľačí Serafim symbolizuje svätú horu Athos ,ktorá je zasvätená Presvätej Bohorodičke a ktorou pomenoval Serafim svoju malú pustovňu, aby tak vyjadril svoj vzťah k presvätej Matke.

V rukách pozdvihnutých k modlitbe drží Serafim takzv. čotky, alebo komboskíni. Pomocou farieb , foriem a línii ,pomocou symbolického realizmu sa nám odhaľuje duchovný svet človeka, ktorý sa stal chrámom Božím. Jeho vnútorný pokoj prenikajúci z jeho tváre nás poúča už nie slovami, ale osobným svedectvom ,že cieľom kresťanského života, je získanie Ducha svätého. Tento vnútorný pokoj priťahoval k svätému Serafímovy na sklonku jeho života denne zástupy ľudí. Je zaujímavé si všimnúť , že tváre ikon v každom chráme šíria rovnaké ovzdušie pokoja. Práve toto priviedlo Florentského k názoru, že cieľom askézy nie je vytvoriť osobnosť dobrú, ale krásnu, tvár, ktorá dáva svetlo svojmu okoliu.

Preto jeho nimbus nie je žiadnou alegóriou , ale symbolickým vyžarovaním reálnosti. Celá postava Serafíma jeho habit, i vlasy sú preniknuté Táborským nestvoreným svetlom. Každý z nás je sv. Serafímom pozvaný tak ako niekedy mladý Motovilov ,nechať sa preniknúť Božou slávou, a uvedomiť si svoju dôstojnosť v Kristovi. Šaty v ikone si zachovávajú svoje vlastnosti, ale znázorňujú sa tak, aby pred nami neskrývali oslávený stav svätca , ale práve naopak, aby ho zvýraznili. Posvämosť ľudského tela sa tak prejavuje aj prostredníctvom odevu. Geometrické formy svetla a čiar prestávajú byť náhodné a stávajú sa prísne rytmickými, podriadené celkovej harmónii obrazu.

Svätí v ikonách negestikulujú , ale stoja pred Bohom v posvätnej úcte. Každý ich pohyb ako aj poloha tela majú sakramentálnu ,hieratickú povahu. Obyčajne sú svätí obrátený priamo k divákovi, alebo ako sv. Serafim z poloprofilu. Táto zvláštnosť je charakteristická pre kresťanské umenie od jeho samého začiatku. Svätec sa nenachádza niekde v priestore, ale tu pred nami. Keď sa k nemu obraciame, musíme ho vidieť pred sebou, ako by sme sa sním stretli tvárou v tvár. To je zrejme príčinou toho ,prečo svätých nikdy nezobrazujú z profilu, iba zriedkavo v zložitých kompozíciách, kde sú obrátení do ich kompozičného i zmyslového centra. Profil akosi narušuje bezprostredný styk a naznačuje začiatok neprítomnosti.

Preto sa z profilu zobrazujú obvykle len ľudia, ktorí nedosiahli svätosť, napríklad Judáš pri poslednej večeri, alebo pokušiteľ v ikone narodenie Krista. Ako sme teda mohli vidieť, svet v ikone sa nepodobá svetu v jeho každodennej podobe. Všetko je v nej preniknuté Božím svetlom a preto predmety nie sú osvetlené z jednej alebo druhej strany nejakým svetelným zdrojom. Ony nevrhajú tiene, lebo tiene nie sú v Božom Kráľovstve, kde je všetko preniknuté svetlom. Každý deň sme pozvaný sv. Serafímom vstúpiť do tohoto kráľovstva svetla a získavať tak Ducha svätého ,aby sme tak získali vnútorný pokoj a tisíce vôkol nás mohli nájsť svoju spásu.

-------------------------------

Sv. Serafim Sarovský

(1759 -1833)

 

Narodil se roku 1759 v Kursku, 450 km jižně od Moskvy. Ve dvaceti letech vstoupil do kláštera v Sarově, kde obdržel jméno Serafim. Začal žít asketicky. Kněžské svěcení přijal v r. 1793 a pak žil poustevnickým životem. Tři roky prožil v modlitbě na skále jako stylita. Byl zbit lupiči a po pětiměsíčním léčení se vrátil do samoty. Od r. 1810 žil opět v klášteře. Zprvu v samotě, později pro poskytování pomoci věřícím, kteří za ním docházeli.

Obdržel velmi mnoho milostí. Měl mimořádné mystické zážitky, vedle zjevení Panny Marie i jiných světců, dar uzdravování, dar nahlížení do duše, dar proroctví o událostech, které se vyplnily a právě vyplňují.

Oficiálně byl kanonizován ruskou pravoslavnou církví roku 1903 a proto není v římském martyrologiu. Jan Pavel II. jej však označil za rovného západním mystikům katolické církve a mezi jejími světci se v životopisech vyskytuje. Byl označen za významného ekumenického světce a jeho první památka u nás vychází na 15.ledna. Podle současných informací z koleje Russicum v Římě, se slaví jeho památka na Východě dvakrát a data jsou stanovená v Juliánském kalendáři, který je oproti našemu o dva týdny posunut. V něm památka slavená 2.1. vychází u nás na 15.1. a je u data jeho úmrtí. (Druhá jeho památka 19.7. by u nás vycházela na 1.8.)

ŽIVOTOPIS PRO MEDITACI

Mariin prorok z Východu

Pocházel z Kurska v Rusku a jeho občanské jméno bylo Prochor Mochin. Rodiče Agáta a Izidor byli zbožní obchodníci, kteří vedle svých tří dětí se starali ještě o několik sirotků. Prochorovi byly teprve tři roky, když tatínek zemřel.

V sedmi letech mamince spadl z novostavby jedné zvonice mezi kamení a stavební materiál a snad zázrakem se mu nic nestalo. Za pár let jej postihlo vážné onemocnění bez naděje na uzdravení. V té době ve snu obdržel příslib Panny Marie, že přijde a uzdraví ho. Potom, když šlo ulicí procesí s milostným obrazem "Znamení Matky Boží", zastihla je bouře a proto se poutníci s obrazem uchýlili k nim do domu. Maminka ho tehdy donesla k obrazu a on ve chvíli kdy jej políbil, byl uzdraven.

Povyrostl a pomáhal bratrovi v novém velkoobchodu domácích potřeb. Toužil však stále více po duchovním životě a brzy si vyžádal matčin souhlas ke vstupu do kláštera. Souhlasila. Na doporučení mnicha v kijevské Pečerské lávře vstoupil v roce 1779 do kláštera v Sarově, ležícího asi 500 km východně od Moskvy. V noviciátě pracoval jako dřevorubec, pekař, stolař i zvoník. Tři roky prožíval utrpení s vodnatelností, až se zhroutil a všichni se modlili za jeho život.Tenkrát k němu přišla Panna Maria v doprovodu apoštolů Petra a Jana, kterým prý řekla: "On je jedním z nás" a položením ruky na jeho čelo a dotekem jeho boku ho uzdravila.

V roce 1789 přijal mnišská svěcení, stal se jáhnem a obdržel jméno Serafim (ohnivě planoucí). Již dříve u něj byly pozorovány asketické sklony, když noci trávil v kostele s tváří u podlahy. Po kněžském svěcení v r. 1793 dostal dovolení žít jako poustevník v lesní chýši 6 km od kláštera. Zažil tam i přepadení lupičů, kteří jej zbili tak, že ho potom po pět měsíců léčili v klášteře a v důsledku zranění zůstal už trvale shrbený.

Léta od r. 1804 prožíval v ustavičné modlitbě, první tři strávil na skále jako stylita (připodobněn Simeonům V. a VI. stol., kteří trávili život na sloupu). Další tři léta prožil v naprosté mlčenlivosti. Na žádost opata Nifonta se vrátil do kláštera a dalších 15 let strávil v modlitbách při dokonalé klauzuře, v jediné cele.

Osobních setkání s Pannou Marií měl asi 12. O slavnosti jejího nanebevzetí v roce 1825 jej požádala, aby ukončil klauzuru a byl k dispozici lidem jako lékař, těšitel a rádce. Při jednom ze zjevení byl vyzván, aby po kolenou prošel příkop obklopující klášter a 150x se přitom pomodlil mariánskou modlitbu, čímž vytvořil prostor chráněný před zlým duchem. Nejspíš použil modlitební šňůru kovošini, na které se modlíval k Pánu Ježíši, protože růženec u nich nebyl praktikován. Zde je však naznačena ochranná moc jeho modlitby. Při jedné z posledních návštěv Panny Marie (25.3. 1831) měl sv. Serafim pozvanou mnišku Eupraxii Jefremovou z kláštera v Divjevu. Ta podala svědectví o setkání, při němž i ona spatřila Matku Boží, s výrazně zářící královskou korunou na hlavě.

Serafim od svých 66 let byl pro mnohé těšitelem a pomocníkem konajícím denně zázraky na těle či na duši. Vynikajíc charismaty s nekonečnou dobrotou a pokorou vedl lidi nejrůznějšího postavení. Tento duchovní a asketický učitel i zpovědník mladých mnichů zemřel kleče před svou ikonou Matky Boží zvanou "Radosti všech radostí," dle Juliánského kalendáře 2.1. a dle našeho 15.1. na počátku nového dne. V předvečer bylo slyšet, jak ve své cele zpíval velikonoční zpěvy zmrtvýchvstání.

Sv. Serafim byl pohřben r. 1833 na vlastní přání asi 10 km severozápadně od Sarova v Divjevo, kde stával ženský klášter asi se 400 řeholnicemi. Později na místě jeho kláštera vznikl uzavřený prostor s největším sovětským atomovým centrem a výrobou zbraní. Divjevo se stalo přitažlivým poutním místem a proto byly ostatky sv. Serafima přemístěny do moskevského muzea a pak uloženy jako bezcenný předmět v depozitáři muzea ateismu v Leningradě, jenž bylo zřízeno v bývalé katedrále Panny Marie Kasanské. Po převratu byly ostatky objeveny patriarchou a přes Moskvu vráceny slavnostně do Divjeva. To sv. Serafim přesně předpověděl i s tím, že až se jeho ostatky vrátí, bude národ vědět, že začíná zmrtvýchvstání Ruska.

Viděl budoucnost Ruska a jeho klíčové postavení pro mír mezi národy, na které později ve Fatimě poukázala Panna Maria. Mnohé z jeho proroctví se již vyplnilo a pro mnohé je nazýván prorokem pro naši dobu.

V jeho předpovědích bylo, že zanikne carství vyvražděním poslední carské rodiny a ruský lid bude krutě utlačován, církev zle pronásledována. Přirovnal to k babylonskému zajetí. A obojí trvalo 70 let. Od Říjnové revoluce r. 1917 do r. 1989. Předpověděl, že na začátku útisku oněmí zvon moskevského Kremlu a opět se rozezní, až nastane čas obrození. Ač to bylo tehdy nepředstavitelné, stalo se. Komunisté zakázali tím zvonem zvonit. Až o Velikonocích 1991 směl opět zaznít a dle předpovědi oznamoval, že vzcházejí pro Rusko nové červánky.

Ještě zbývá slíbené duchovní znovuzrození Ruska, které se má podle předpovědí začít uskutečňovat za našich dnů

Dodatek

Léčivý pramen v Sarově prý připomíná mariánská zjevení v Lurdech. Panna Maria Serafimovi darovala u Sarova pramen v místě, kde do té doby žádný nebyl. On ho požehnal a již za jeho života se u něj událo mnoho zázraků.

Předseda Komsomolu v Sarově a budoucí Jelcinův spolupracovník ho nechal zabetonovat. Stráže vojenského prostoru později pozorovaly shrbeného muže opakovaně procházejícího lesem. Na volání nereagoval, objevil se a zmizel, ale jednou oznámil znovuvytrysknutí sarovského pramene, který převezme požehnání starého. Na úpatí pahorku se pak vytvořilo jezírko, které se vylilo do nedaleké říčky. Vojáci nevěděli, co s tajemnou postavou, až jeden z nich ji poznal v kostele, v obrazu sv. Serafima. Původní pramen zůstal kalný a nový je křišťálově čistý, snad celoročně se stejnou teplotu. Věřící sem přicházejí i za největších mrazů.

PŘEDSEVZETÍ, MODLITBA

Ať nás dnes inspirují slova sv. Serafima Sarovského:

"Bůh je hřející oheň a rozpalující srdce i nitro. A pakliže pociťujeme ve svých srdcích chlad, vzývejme Pána, on přijde a ohřeje naše srdce dokonalou láskou, nejen k němu, ale i k bližnímu. Před jejím teplem ustoupí i chlad nešlechetného člověka."

Bože, Tys naplnil svatého Serafima Sarovského mnohým poznáním a svou láskou, která přemáhá zlobu světa. Připojil jsi ho k zástupům svatých z různých církví; na jeho přímluvu přiveď nás všechny k jednotě, aby byl jeden ovčinec a jeden pastýř. Prosíme o to skrze Krista, našeho Pána, jenž s Tebou v jednotě Ducha svatého žije a kraluje po všechny věky věků.

Amen

POZNÁMKA

(Významným světcem, ale pro kanonizaci východní církví, neuvedený v římském martyrologiu je Seraphinus Sarovski (1833). 


Přehled světců tohoto dne podle Martyrologium Romanum

Maurus, abbas (s. VI-VII.)Arnoldus Janssen (1909)Seraphinus Sarovski (1833)Romedius (ca s. VIII.)Ioannes Calybita (s. V.)Nicolaus Gross (1945); Secundina (s. inc.); Probus, ep. Reatin (ca 570); Emebertus (ca 645); Malardus (ca 650); Bonitus (ca 710); Petru s de Castronovo (1208); Iacobus Eleemosynarius (ca. s. XIII); Iacobus Eleemosynarius (ca. s. XIII); Angelus de Valido (1325); Franciscus Fernández de Capillas (1648)

Hriech môže byť iba v srdci

Myšlienky k homílii farára Jána Adamusa


Farizeji mali asi 1300 predpisov. Ježiš dobre vedel, že tieto predpisy zaťažujú človeka a sú zbytočné, lebo neznečisťuje ho to, čo doň vchádza, ale to, čo z neho vychádza.

Lebo máme dvojaké vnútro: hmotné a duchovné. A Ježiš chce zdôrazniť, že nie to, čo prechádza cez žalúdok alebo cez zmysly poškvrňuje človeka, ale to, čo prechádza cez srdce.

Lebo v srdci sa do všetkého „primieša“ naše želanie a iba ono, podľa Ježiša, vyrába a uskladňuje jedinú nečistotu, ktorá poškvrňuje človeka. Niet teda hriechu ani na ľudskom tele, ani mimo neho, ani nie je v neumytých rukách, ani v piatkovom mäse, ani v pôstnej zábave, ani v módne odhalených kolenách a výstrihoch...

Hriech môže byť iba v srdci ktoré pohŕda Bohom, cirkevným príkazom,

Hriech môže byť iba v srdci ktoré sa chce sýtiť žiadostivými pohľadmi alebo odhaľovaním tela k nim provokovať. O takom srdci hovorí prorok Ezechiel: Potom budem na vás kropiť čistú vodu, že sa očistíte; od všetkých vašich škvŕn a od všetkých vašich modiel vás očistím. A dám vám nové srdce a nového ducha vložím do vás; odstránim z vášho tela kamenné srdce a dám vám srdce z mäsa.

Nemám aj ja srdce z kameňa? Ak áno, treba ho vyoperovať a takú operáciu robí iba Boh. On nahradí kamenné srdce, ktoré je rozvetvené v celom človekovi a spôsobuje zlé myšlienky, smilstvá, krádeže, vraždy, cudzoložstvá chamtivosť, zlomyseľnosť, klamstvo, necudnosť, závisť, rúhanie, pýcha, hlúposť.

A hoci je táto operácia bolestná, stojí za to, lebo človek, ktorý si zvykol na zlo, ťažko mu odvyká, ale s Božou pomocou sa dá vyoperovať. Ak sa operácia podarí, vtedy sa medzi človekom a Bohom odohrá čosi jedinečné a fantastické, čosi, čo sa dá vyjadriť dvomi pojmami: milovať a byť milovaný. Túto operáciu nazývame sv. spoveď.

O pravej ľútosti

Sv. Ján Vianney : Opravdivá ľútosť sa musí spájať so silným predsavzatím polepšiť sa. Dôkazom takého silného rozhodnutia bude predovšetkým základná zmena života.

Vezmime si napríklad také dievča spovedá sa, že sa zháňalo za príjemnosťami sveta: za tancom, za zábavami, za zlým spoločenstvom. Ak si vykoná dobrú spoveď, tak ju tam už neuvidíte – bolo by ju treba hľadať v kostole alebo v dome rodičov. Už nie je plná prázdnoty, už nepozerá celé hodiny do zrkadla, už sa nezabáva a nešalie s mladými ľuďmi, vyhýba sa zlým knihám, nemravným scénam, všetkým plesom, tancom, neslušným obrazom a pesničkám.

Pozemské príjemnosti uznala za ničotu, v slobode ducha ich pošliapala, pričom postúpila vyššie – rada číta knihy, ktoré budú zbožnosť, pomáha doma matke, pomáha v učení svojim bratom a sestrám, poslúcha rodičov a preukazuje im úctu.

Keď jej niet doma, tak určite ju nájdete v kostole, kde ďakuje Bohu za milosť polepšenia. Na jej tvári vidno skromnosť, úprimnosť Samotným svojím výzorom povzbudzuje iných k čistote ducha.

Ako sa v duši tejto, do nedávna ľahkomyseľnej dievčiny, mohla uskutočniť taká skvelá premena?! Jednoducho – pri spovedi mala úprimnú ľútosť.

 Pokračovanie


Svätý Efrém Sýrsky

Jedným zo svedkov kresťanského chápania modlitby na začiatku 4. storočia je významný sýrsky cirkevný otec sv. Efrém Sýrsky. Viedol veľmi prísny asketický život.

Sv. Efrém sa narodil okolo r. 306 v Nisibise v Mezopotámii (dneš­ný Irak). Pochádzal z kresťanskej rodiny. Výchovu i vzdelanie pravdepodobne získal od nisibiského biskupa Jakuba, o ktorom hovorí s úctou, akú zvyčajne prejavujeme svojmu učiteľovi. Plyn­né ovládal dve reči: domácu sýrsku a grécku. Jeho spisy pre­zrádzajú aj znalosť gréckej filozofie, ktorá bola v prvých kres­ťanských storočiach veľmi rozšírená.


Kým bol ešte malý, býval veľmi prudký a vášnivý. Ako sa ne­skoršie sám vo svojich spisoch priznal, býval zurvalcom, bitká­rom, prechovával v srdci závisť aj zatvrdlivosť. Pochyboval aj o viere, najmä o Božej opatere čiže prozreteľnosti nazdávajúc sa, že všetko na svete sa deje slepou náhodou, bez Božieho zásahu. Ale jedna udalosť zo života mu rozptýlila tieto pochybnosti.


Ako mladík sa túlal po horách. Keďže sa už zvečerilo, uchýlil sa na noc k istému pastierovi. V noci napadli jeho stádo vlci, no pas­tier sa ani trochu nepokúsil brániť ovce. Preto ho jeho páni chytili a uväznili. A spolu s ním aj Efréma ako domnelého spoluvinníka. Efrém sa bránil a dokazoval svoju nevinu. Ale nič to nepomohlo. Na druhý deň sa dostali do toho istého väzenia ďalší dvaja muži, tiež nevinní. Jeden bol obžalovaný z cudzoložstva, druhý z vraždy. Po siedmich dňoch mal Efrém sen: zjavil sa mu anjel a vravel mu: „Poznaj Božiu spravodlivosť. Preskúmaj si svedomie, čo si urobil spolu so svojím spoločníkom, a uvidíš, že netrpíš nespravodlivo. Ale ani tí dvaja nie. Odhalia sa iné ich viny."
A tak sa skutočne stalo. Po dvoch mesiacoch bol súd. Pastier sa priznal k ľahkomyseľnosti, že nedostatočne strážil a bránil svoje stádo.

Efrémovi zišlo na um, že on síce nemal nijakú účasť na pastierovej vine, ale sám kedysi naháňal zo samopaše kravu, ktorá patrila chudobnému človeku a dotiaľ ju naháňal a bil, kým si nezlomila nohu a biedne nezahynula. Vtedy sa Efrém k činu nepriznal a nik z ľudí mu na to neprišiel, ale Boh o tom vedel. Ani tí dvaja neboli celkom nevinní; jeden kedysi falošne svedčil pred súdom a druhý zasa nechal kohosi zahynúť, hoci mu mo­hol pomôcť.
Táto udalosť na Efréma zaúčinkovala. Po sedemdesiatich dňoch sa konečne dostal na slobodu, ale od tej chvíle sa nemohol zbaviť myšlienky na prísny a spravodlivý Boží súd. To ho viedlo do hôr k známemu pustovníkovi a tam dlhý čas žil v najprísnejšej kajúc­nosti. Krotil svoje zlé náklonnosti, najmä prchkosť a zlomyseľnosť. Raz mu pustovník niesol obed, ale cestou spadol a rozbil hlinenú nádobu, v ktorej bolo jedlo. Efrém sa ani najmenej nerozčúlil, ale s úsmevom povedal: „Keď pokrm nechce ísť k nám, pôjdeme my k nemu." Ľahol si na zem k črepinám a jedol, čo na nich zostalo.


Vtedy sa tiež stalo, že isté ľahkomyseľné dievča zvádzalo Ef­réma na hriech. Efrém jej povedal: „Keď to mám urobiť, chcem si vyvoliť miesto, ktoré by sa mi páčilo." - „A aké miesto by to ma­lo byť? Kam spolu pôjdeme?" - „Na verejné námestie, na trho­visko." - „Aká to myšlienka! Veď by sme sa tam museli hanbiť ľudí!" - „Nesťastnica! Ľudí sa hanbíš, a hrešiť pred všadeprí­tomným Bohom by si sa nehanbila?" Tieto slová spôsobili v diev­čati obrat a polepšilo sa.


Keď v r. 367 Peržania obsadili mesto Nisibis, Efrém sa pred ni­mi utiahol na západ do Edesy v Sýrii (terajšia Urfa v juhozápad­nom Turecku). Kňazi i ľud čoskoro spoznali jeho neobyčajné schopnosti a vzácne čnosti a naliehali na neho, aby prijal kňazské svätenie. Ale Efrém sa považoval za nehodného dotýkať sa Pá­novho tela, nuž nedal sa vysvätiť za kňaza, ale iba za diakona. Ako diakon vyučoval, kázal a písal. Stal sa kazateľom, ktorému sa široko-ďaleko nik nevyrovnal. Jeho reči boli presvedčivé a strhávali poslucháčov. Bránil pravú vieru proti vtedajším bludá­rom, ariánom i apolinaristom, ktorí Pánu Ježišovi odopierali ľud­skú rozumnú dušu, ktorú vraj nahrádzalo jeho božstvo. Zápalis­to vedel hovoriť najmä o štyroch posledných veciach človeka: o smrti, súde, nebi a pekle. Keď o nich kázal, jeho slová boli ako páliaci oheň, všetci poslucháči plakali a nariekali; on sám pre plač nemohol ďalej hovoriť a ľud ho musel povzbudzovať a pro­siť, aby pokračoval v kázni.


Napísal aj exegetické výklady takmer celého Svätého písma, spisy vieroučné a mravoučné, pohrebné reči i kázne mníchom. Okrem toho zložil v sýrskej reči prekrásne cirkevné hymny, pies­ne a básne, ktoré väčšmi pôsobili na fantáziu ako učené state, da­li sa ľahšie zapamätať i spievať. Množstvom a rozmanitosťou hymnov je jedinečný v celej cirkevnej literatúre. Je to - len tak úchytkom - 87 hymnov o viere, 56 proti bludom, 77 hymnov na­zvaných Nisibisské spevy, 51 hymnov o panenstve a iných témach, 51 o Cirkvi atď Pre ne ho pomenovali „citarou Ducha Svätého".
Efrémove spisy sú vzácnym svedectvom že Cirkev v kresťan­skom staroveku učila tie isté pravdy ako dnes. Tak píše napr. o Oltárnej sviatosti: „Požívaj teda, najmilší brat, nepoškvrnené telo svojho Pána v presvedčení, že prijímaš samého Baránka Bo­žieho." K Panne Márii volal Efrém v modlitbe: „Nepoškvrnená, neporušená, presvätá Panna... ráč za mňa orodovať u svojho Sy­na, Pána Boha môjho." V Edese sa pričinil o založenie slávnej te­ologickej školy, na ktorej tiež vyučoval. Všade sa tešil veľkej úcte, ale predsa zostával vždy skromný a nenáročný.
Keď v r. 372 vypukol v meste Edese veľký hlad, opustil samo­tu, kde sa najradšej zdržiaval a kde sa pomaly pripravoval na cestu do večnosti, a ponáhľal sa do mesta starať sa o chudobných a nemocných. Ako diakon bol hlavným organizátorom pomoci postihnutým a bolo to zároveň aj akési zakľúčenie jeho životnej diakonskej služby blížnym. Na kazateľnici hrozil boháčom Božím trestom, ak budú bezcitní k potrebám ľudu a neotvoria svoje komory so zásobami; chudobným zasa kládol na srdce, aby ne­zúfali, ale dôverovali Bohu. Zadovážil mnoho postelí pre ne­mocných a obetavo ich obsluhoval vo dne v noci.


Keď ležal na smrteľnej posteli, hrnuli sa k nemu kňazi a me­šťania z celého mesta, každý chcel vidieť svätca umierať a počuť jeho posledné slová. Efrém sa pripravil na smrť zbožne. Napísal testament, v ktorom hovorí, že nemá nijaké pozemské majetky, že naposledy žehná všetkých veriacich. Žiadal, aby ho pochova­li jednoducho, bez nádhery, ako chudobného pustovníka: „Ne­spievajte pri mojom pohrebe nijaké smútočné piesne, nedopusti­te, aby sa konala pohrebná reč. Nechcem kadidelnice ani fakle, ale želám si, aby ma pochovali, ako pochovávajú chudobných. Nevkladajte moju mŕtvolu do cennejšej látky, ale vezmite ju a hoďte do hrobu ako vyvrheľa sveta. Nestavajte mi pomník - som totiž len prach..." Zomrel v Edese 9. júna 373.


Efrémove spisy boli vo veľkej úcte a obľube jeho súčasníkov, ale časom sa na neho zabudlo. Až v 18. storočí znovu objavili ich hodnotu a krásu. Pápež Benedikt XV. (1914-1922) udelil sv. Efrémovi v r. 1920 titul učiteľ Cirkvi

........................................................................................................................................................................................

Jedným zo svedkov kresťanského chápania modlitby na začiatku 4. storočia je významný sýrsky cirkevný otec sv. Efrém Sýrsky.

Viedol veľmi prísny asketický život. Vo svojich dielach prejavuje veľkú obrazotvornosť. Prejavuje sa to aj v jeho náuke o modlitbe, ktorej sa venuje v kapitole O modlitbe:

 


Modlitba – veľká zbraň, neoslabujúce útočisko, nikdy sa nemíňajúce bohatstvo, pokojný prístav, základ pokoja; modlitba je koreň, prameň a matka tisícich milostí. Ona je silou samotného Kráľovstva. Nie je nezvyčajné, že ak ten čo nosí čelenku,1 trpí horúčkou, leží na smrteľnej posteli spaľovaný ohňom a pri ňom stoja lekári, telesná stráž, sluhovia, vojvodcovia, no umenie lekárov, ani prítomnosť priateľov, ani posluhovanie členov rodiny, ani hojnosť liekov ani drahé nástroje, ani množstvo peňazí, ani nijaká iná ľudská činnosť nie je schopná poľaviť jeho chorobe. No ak príde niekto, kto má nádej k Bohu, a iba sa dotkne tela a pomodlí sa nad ním čistú modlitbu, tak všetok telesný neduh odíde. A čo nebolo schopné urobiť bohatstvo, množstvo posluhujúcich, skúsenosť a veľkosť panstva, to nezriedka urobí modlitba jedného biedneho a chudobného.
Nehovorím tu o modlitbe chladnej a plnej povrchnosti, ale o modlitbe konanej dlho, s boľavou dušou a pozorným umom. Lebo taká modlitba vystupuje do neba. Ako voda, pokiaľ tečie po rovine a pohybuje sa širokým priestorom, nedvíha sa do výšky, ale keď ruky vodohospodárov prehradia dole jej tok, obmedzená sa zastaví a zdvihne do hora rýchlejšie ako strela: tak aj ľudský rozum sa rozlieva a rozsieva, kým disponuje veľkou voľnosťou; keď ho okolnosti budú utláčať nadol, vtedy v tej prekrásnej tiesni vysiela do neba čisté a zvrúcnené modlitby. A aby si pochopil, prečo môžu byť tieto s trápením predkladané modlitby, zvlášť vypočuté, počúvaj, čo hovorí Pánovi prorok: „K Pánovi som volal vo svojom súžení a on ma vyslyšal.” (Ž 119,1)

A tak, budeme oživovať svedomie, spomienkou na hriechy vzbudzovať v duši úzkosť; vzbudzovať súženie nie preto, aby sme dušu stiesnili, ale aby sa stala dôstojnou vypočutia, aby bola triezva, pripravená a dotýkala sa samotných nebies. Nič od nás neodháňa lenivosť a povrchnosť lepšie, ako pocit bolesti a trápenia, ktoré zjednocujú rozum a vracajú ho do seba samého. Kto sa takto trápi a modlí, ten po modlitbe bude môcť prijať do svojej duše veľkú príjemnosť.
Ako zamračenie sa oblohy robí najprv vzduch ťažkým, ale keď z nej zaprší a oblaky postupne stratia nahromadené snehové vločky, vtedy sa znova všetok vzduch stáva pokojným a sviežim, tak aj duševné trápenie, pokiaľ je uzavreté vo vnútri, zatemňuje našu myseľ, ale keď sa vyprázdni cez slzy v slovách modlitby a vyjde navonok, vtedy vytvorí v duši veľký jas a ako lúč privádza do rozumu modliaceho sa myšlienku o Božej pomoci.
No aký majú niektorí chladný názor? Hovoria: „Nemám odvahu, som úplne zahanbený a nemôžem otvoriť ústa”. – To je satanský strach, zamaskovanie lenivosti; diabol chce zatarasiť dvere, ktorými môžeme vojsť k Bohu. Nemáš odvahu? No už aj to je veľká odvaha, že sa považuješ za takého, ktorý ju nemá, tak ako úplná hanba a odsúdenie je považovať sa za takého, ktorý má odvahu. Lebo, ak aj máš mnoho zásluh a nie si si vedomý, že si vykonal aspoň niečo zlé, ale považuješ sa za takého, ktorý má odvahu, pozbavil si sa všetkých plodov modlitby. A ak máš na svedomí nespočetné bremená hriechov, utvrdíš sa len v tom, že si posledný zo všetkých, budeš mať veľkú odvahu pred Bohom.
V tom nie je pokora, že sa hriešnik považuje sa hriešnika, lebo pokorné zmýšľanie je v tom, aby si si nemyslel o sebe nič veľké, keď v sebe poznávaš mnohé a veľké veci. Naozaj pokorne zmýšľa ten, kto je podobný Pavlovi a môže povedať: „Ani sám seba nesúdim, lebo nie som si ničoho vedomý, ale to ma neospravedlňuje. Pán je môj sudca.” (1 Kor 4, 3-4) a hovorí tiež: „Ježiš Kristus prišiel na svet zachrániť hriešnikov; a ja som prvý z nich” (1 Tim 1, 15). Toto je pravá pokora – byť vysokým podľa zásluh a v zmýšľaní sa umenšovať. Takto Boh podľa svojej nevysloviteľnej dobroty pripúšťa a prijíma k sebe nie iba zmierených, ale aj tých, ktorí ochotne vyznávajú svoje hriechy – aj k takým býva milosrdný a priaznivý.
Aby si spoznal, aké dobro je nepredstavovať si o sebe nič veľké, všimni si dva vozy. Zapriahni spravodlivosť a múdrosť a aj hriech s pokorným zmýšľaním a uvidíš, že voz hriechu predbehne spravodlivosť. Nie kvôli vlastnej sile hriechu, ale silou pokorného zmýšľania, ktoré je s ním spojené. A tak prvý voz zaostane nie pre nemohúcnosť spravodlivosti, ale pre ťažobu a rozmernosť múdrosti. Lebo ako pokorná myseľ pre svoju znamenitú veľkosť premáha váhu hriechu a predbieha na ceste k Bohu, tak múdrosť pre svoju veľkú hmotnosť a rozmernosť môže prevážiť ničím nezaťaženú spravodlivosť a ľahko ju stiahne nadol.
A ako dôkaz, že jeden voz je rýchlejší ako druhý, si pripomeňme farizeja a mýtnika. Farizej zapriahol spravodlivosť a vzdelanosť a hovorí: „Bože, ďakujem ti, že nie som ako ostatní ľudia: vydierači, nespravodliví, cudzoložníci alebo aj ako tento mýtnik.” (Lk 18, 11)
Správal sa, akoby pojedol všetku múdrosť sveta, vo svojej veľkej hlúposti napadol aj neďaleko stojaceho mýtnika. A čo mýtnik? Nevrátil výčitku, neohradil sa proti obvineniu, ale s vďačnosťou prijal povedané a strela nepriateľstva sa pre neho zmenila na liek a uzdravenie, výčitka na pochvalu a obvinenie na veniec. Taká nádherná je pokorná myseľ!
Toľko výhod – nebyť zranený zlorečením druhých, nezúriť pre urážky blížnych! Lebo aj z ničoho možno získať veľké a znamenité dobro – ako to bolo s mýtnikom. Prijal výčitku, zanechal hriechy a povedal: „Bože, buď milostivý mne hriešnemu. Tento odišiel domov ospravedlnený, a nie tamten.” (Lk 18, 13-14) Slová sa stali väčšími ako skutky, slovo nadobudlo prevahu nad skutkami. Jeden vystavil na obdiv spravodlivosť, pôsty a desiatky, no druhý vypovedal jedno slovo a zložil zo seba všetky hriechy. Pretože Boh nepočul iba slová, ale videl aj myseľ, s akou boli vyslovené, našiel pokorné zmýšľania a skrúšené srdce, zmiloval sa a vyjadril lásku k človeku.
Nehovorím to preto, aby sme hrešili, ale aby sme boli vďační. Lebo mýtnik, človek stojaci na pokraji omylu, pritiahol na seba takú veľkú Božiu milosť nie pokorou, ale iba vďačnosťou za dobrá; tým, že vyjavil svoj hriech, vyjavil aký je. Takúto Božiu pomoc nachádzajú aj tí, ktorí, hoci aj umreli vo veľkých a dobrých dielach, aj tak o sebe nezmýšľajú povýšene.
Preto napomínam, žiadam a úpenlivo prosím vyznávať sa pred Bohom častejšie. Nevydávam ťa na hanbu pred tebe podobnými služobníkmi, ani ťa nenútim odkrývať hriechy ľuďom.
Roztrhni si svoje svedomie pred Bohom, jemu ukáž jazvy, u neho pros lieky, ukáž sa nie tomu, čo vyčíta, ale tomu, čo uzdravuje. Lebo ak aj niečo zamlčíš, všetko pozná. A tak hovor, aby si z toho získal, hovor, aby si tu zložil hriechy, odišiel odtiaľto čistý a oslobodil sa od budúceho neznesiteľného odhalenia.
Traja sluhovia v peci kládli svoj život, aby vyznali Vládcu, a aj keď mali mnohé a veľké zásluhy, hovorili: „Teraz však nemôžeme otvoriť ústa, sme na hanbu a potupu tvojim sluhom a tým, čo ťa ctia.” (Dan 3, 33) Na čo teda otvárať ústa? Aby, hovoria oni, vyriekli práve toto: nie sme hodní otvoriť ústa, sme na hanbu a potupu tvojim sluhom a tým, čo ťa ctia – práve tým pritiahni k sebe Vládcu.
Sila modlitby hasila silu ohňa, krotila zúrivosť levov, ukončovala vojny, Zabraňovala bojom, upokojovala búrky, vyháňala diablov, otvárala nebeskú bránu, lámala putá smrti, vyháňala choroby, odrážala nebezpečenstvá, znovuvystavala rozborené mestá, zastavovala zhora zosielané údery a ľudské údely – jedným slovom všetky biedy. Chápem tu opäť modlitbu nie iba perami, ale vychádzajúcu z hĺbky rozumu.
Ako stromy, ktoré majú zapustené korene do hĺbky, aj keď sú tisíckrát šľahané vetrom, nezlomia sa a nemôžu byť vytrhnuté, pretože korene sú pevne vrastené do hlbín zeme, tak aj modlitby vysielané zo samotných hlbín duše, ako spoľahlivo zakorenené, sa zdvíhajú do výšky a žiadny nápor myšlienok ich nemôže vyvrátiť. Preto aj prorok hovorí: „Z hlbín volám k tebe, Pane.” (Ž 129, 1) Jemu sláva na veky vekov, amen.

http://www.grkat.nfo.sk/Texty/efremm.html

Κύριε Ιησού Χριστέ, Υιέ του Θεού, ελέησόν με τον αμαρτωλό
Hóspodi Iisúse Christé, Sýne Bóžij, pomíluj mjá hríšnaho.
Pane Ježišu Kriste, Synu Boží, zmiluj sa nado mnou hriešnym.

O pokušeniach

Sv. Ján Mária Vianney - Vybrané kázne

Potom Duch vyviedol Ježiša na púšť, aby ho diabol pokúšal (Mt 4, 1)

To, že si Ježiš Kristus vybral púšť ako miesto modlitby, nesmie nás udivovať – predsa pobyt na púšti nebol pre Neho ničím nemorálnym. Nie je tiež zvlášť udivujúce to, že Ho tam zaviedol Duch Svätý – predsa sprievodcom Syna Božieho nemohol byť nikto iný, ako iba Boh. Naproti tomu, čo nás udivuje, je to, že bol pokúšaný zlým duchom, že tento duch temnôt Ho dokonca dvakrát vyniesol nad zem. Keby nám to nevyrozprával inšpirovaný evanjelista, nechcelo by sa nám veriť v pravdivosť tejto udalosti. Keď sa však dlhšie nad tým zamýšľame, prestávame sa diviť a s radosťou v srdci poďakujme dobrému Spasiteľovi za to, že dovolil, aby bol pokúšaný, aby nám vyslúžil víťazstvo v ťažkých bojoch a útokoch zo strany pekla. Akí sme vďaka tomu šťastní! Od toho času môžeme víťaziť v pokušeniach, len aby sme to skutočne chceli. V dnešnej kázni vám chcem ukázať, aké pôžitky plynú pre nás z pokušení a akým spôsobom máme s pokušeniami mužne bojovať, aby sme v nebi dostali korunu slávy.

Nemusím dokazovať to, že po svete sa túlajú čerti, ktorí nás pokúšajú. Vie to každé kresťanské dieťa, ktoré sa učí katechizmus. Je tam totiž takáto otázka:Zostali všetci anjeli verní Bohu? Je tam aj odpoveď: Nie. Mnohí z nich sa proti Bohu vzbúrili a za trest boli zhodení z neba do pekla. Na ďalšiu otázku – Čo robia títo vzbúrení anjeli? – katechizmus odpovedá: Pokúšajú ľudí, lebo ich chcú zviesť na zlé. Máme na to mnoho dôkazov v Písme svätom. Diabol pokúšal prvých rodičov v pozemskom raji (Gn 3, 1). Tu prvý raz zvíťazil a toto víťazstvo ho urobilo veľmi drzým a pyšným. Diabol tiež nahovoril Kaina, aby zabil svojho brata Ábela. (Gn 4, 8). V Starom zákone čítame, že Boh sa pýta satana: Odkiaľ prichádzaš?, a ten odpovedá: Chodil som krížom-krážom po zemi (Jób 1, 7). A teda zlý duch chodí po svete a pokúša ľudí. Evanjelium hovorí, že keď sa Mária Magdaléna pokorila pred Kristom, pričom ľutovala svoje hriechy, a Spasiteľ jej odpustil, vtedy z jej tela vyšlo sedem diablov (Lk 8, 2). A znovu čítame, že zlý duch, vyhnaný z človeka, si povedal: „Vrátim sa tam, avšak vezmem so sebou ešte horších diablov“.

Treba teda bojovať a odolávať pokušeniam. Keby sme sa opýtali tých kresťanov, ktorí dnes kvília v pekle, a ktorých predurčením bolo predsa nebo – keby sme sa ich teda spýtali, prečo sa dostali do zatratenia, odpovedali by nám: „Preto, že sme podľahli pokušeniam“. A čo zaistilo večné šťastie svätým, čo spôsobilo, že kraľujú teraz v nebi? Na takúto otázku šťastní obyvatelia neba by odpovedali jednohlasne: „Pomocou Božej milosti sme sa vzopreli pokušeniam a zvíťazili sme nad diablom“.

Čo je to pokušenie? Je to nahováranie človeka zlým duchom, aby urobil to, čo Boh zakazuje, alebo aby nerobil to, čo Stvoriteľ odporúča a prikazuje. Boh chce, aby sme sa ranné i večerné modlitby modlili na kolenách a s úctou, aby sme v nedele a vo sviatky boli na svätej omši – a ak je to možné, aj na iných pobožnostiach – aby sme milovali všetkých ľudí (a teda aj nepriateľov!), aby sme sa v prikázané dni postili, aby sme sa usilovali poznať a dobre plniť povinnosti svojho stavu, aby sme ochotne z celého srdca odpúšťali urážky, aby sme sa zdržovali kliatby, zlých rečí o ľuďoch, ich osočovania, vyslovovania nemravných slov, nemravných skutkov. Ďalej žiada, aby si deti vážili svojich rodičov, a podriadení svojich predstavených. A ak aj napriek našepkávaniu zlého ducha neporušujete tieto Božie zásady, tak nepodliehate pokušeniu, ale ako ho poslúchate, tak pokušení víťazí nad vami. Dobre je počas pokušenia položiť si otázku: bol by som v hodine smrti spokojný, že som poslúchol toto pekelné našepkávanie?

Viete, prečo satan s takou zaťatosťou sa usiluje priviesť človeka k pádu? Lebo chce, aby stvorenia preukázali pohŕdanie svojmu Bohu. Aké je to šťastie, že Ježiš Kristus sa stal pre nás vzorom a príkladom vo všetkých životných situáciách. Keď, napríklad, nás stretne pohŕdanie, pozeráme na Neho, ako ide pred nami s tŕňovou korunou na hlave, ako Ho obliekajú do červeného plášťa a považujú Ho za hlupáka. Keď trpíme, môžeme nachádzať posilnenie v obraze Spasiteľa, ktorý pokrytý ranami, v strašných bolestiach zomiera na kríži. Keď nás prenasledujú zlí ľudia, nenariekajme nad tým, keď vieme, že Ježiš Kristus ide za svojich katov na smrť; keď nás prepadávajú diabolské pokušenia, neupadajme na duchu, ale pamätajme, že i nášho milovaného Spasiteľa pekelný duch dvakrát vyzdvihol nad zem. A teda vždy a všade, v každom utrpení a v každom pokušení, majme pred očami dušu Boha, ktorý ide pred nami a ktorý nám pomôže zvíťaziť.

Tieto myšlienky musia byť pre kresťana úžasnou posilou – lebo aj on určite nepodľahne pokušeniu, ak sa bude utiekať k Bohu. 

I.

Pokušenia sú natoľko užitočné, že nás poučujú o našej ničote a slabosti. Sv. Augustín nám káže ďakovať Bohu za to, že nás uchránil pred hriechom tak isto, ako za odpustenie vín, ktoré sme spáchali. To, že tak často upadáme do pasce diabla, pochádza z toho, že sme príliš istí vo svojich rozhodnutiach a sľuboch. Keď nás neťaží smútok, keď sa všetko odvíja podľa nás, vtedy veľmi dôverujeme sebe, zdá sa nám, že nás nič nemôže vyvrátiť, zabúdame na svoju ničotu a slabosť. Vtedy slávnostne prehlasujeme, že sme pripravení skôr zomrieť, ako sa poddať hriechu. Príkladom takéhoto postoja je Peter, ktorý hovorí Kristovi: Aj keby sa všetci pohoršili na Tebe, ja sa nepohorším (Mt 26, 33). A Božský Majster mu chcel ukázať, že človek sám od seba je veľmi slabý a vlastne preto, aby ho obrátil, nepoužil ani kráľov, ani kniežatá, ani vojská, iba obyčajnú upratovačku. A vtedy Peter, ktorý bol pred chvíľou ochotný zomrieť pre Ježiša, teraz hovorí, že Ho nepozná a nevie, o kom sa tu hovorí. Dokonca prisahá, že je to tak!

Môj Bože, akí sme slabí, keď nás ponecháš na seba samých!

A predsa nájdu sa tak sebaistí ľudia, že takmer závidia svätým ich pokánie a umŕtvovanie. Zdá sa im, že by mohli robiť to, čo oni. Keď čítajú o mučeníkoch, sú pripravení pre Pána Boha vytrpieť to isté ako oni. Hovoria, že utrpenia rýchlo pomíňajú, a odmena za ne trvá večne. Zatiaľ čo Boh využíva akýkoľvek prostriedok, aby nám ukázal, že sami od seba nič nemôžeme! Dovoľuje, aby sa k nám priblížil zlý duch. A ten istý kresťan, ktorý pred chvíľou chcel ísť o preteky s pustovníkmi, ktorí sa živia korienkami a trávou, začína nariekať na malú bolesť hlavy, na malé pichnutie špendlíkom. Iný zasa, ktorý bol pripravený pre Boha prelievať krv, začína mu v srdci hodovať žiarlivosť, neochota, pomsta, nechce vidieť svojho protivníka alebo s ním jedná chladne iba preto, že tamten mu spôsobil drobnú krivdu, že ho trochu ohováral, že mu čosi dobré odplatil nevďačnosťou. A tak ho to poburuje, že často nemôže spávať. A teda – ako veľmi sme slabí sami od seba, ako veľmi nemôžeme byť istí vo svojich rozhodnutiach!

Pokušenie nás teda udržiava v čnosti pokory, bráni nás pred pýchou. Sv. Filip Néry plakal a volal k Bohu: Bože môj, pomáhaj mi svojou milosťou, lebo vieš, že som hanebný zradca. Keď ma čo len na chvíľu opustíš, tak sa bojím, že Ťa zradím.

II.

Povedzte mi, kto najviac zakusuje pokušenie? Či opilci, alebo tí, čo stále preklínajú, alebo nečistí ľudia, ktorí sa váľajú vo všetkej špine? Či lakomec, ktorý sa chce každým možným spôsobom obohatiť? Nie! Týmito ľuďmi satan pohŕda – usiloval by sa ich čo najdlhšie zachovať pri živote, aby svojím príkladom mohli ešte viac duší stiahnuť do pekla. Keby napríklad ten starý nemravník zomrel skôr, keby odišiel z tohto sveta pred pätnástimi či dvadsiatimi rokmi, tak by nezviedol toľké dievčatá, nestiahol by ich do bahna špiny. Nepohoršil by tiež mladého chlapca, ktorý možno až do smrti zotrvá v hriechu. Keby satan naklonil tohto zlodeja k častým prepadom, tak by možno už dávno zahynul na šibenici a nenaučil by iných, ako kradnúť a rabovať. A toho človeka, keby satan nahováral na opilstvo bez prestávky, tak by bol už dávno zomrel na delírium. Ale že sa mu život predlžuje, tak ešte iných naviedol, aby sa vláčili po krčmách. Keby zlý duch v akejsi bitke pozbavil života toho hudobníka či tamtoho šenkára, nebolo by zatratených toľko ľudí. Sv. Augustín učí, že diabol takýchto hriešnikov veľmi neoslovuje – naopak, pohŕda nimi, akoby pľul na nich.

Kto teda zakusuje najprudšie pokušenia? Tí, ktorí najhorlivejšie pracujú na spáse svojej duše; tí, ktorí sa zriekajú zábav a pozemských príjemností. Na nich číhajú celé pekelné armády duchov!

Sv. František z Assisi žil so svojimi rehoľníkmi v malých domčekoch postavených z trstiny v šírom poli. Niektorí jeho bratia viedli život plný umŕtvovania. Raz jeden z nich videl očami duše celý pluk pekelných duchov, ktorí sa radia, ako by týchto čnostných a bohabojných bratov zviedli. A jeden z týchto zlých duchov povedal takto: „Títo rehoľníci sú vystrojení peknou čnosťou pokory. Zapierajú sa a úplne sa oddali Bohu. Majú rozvážneho predstaveného a preto ich nemôžeme premôcť. Počkajme, kým on zomrie, a vtedy tu privedieme ľudí bez povolania, ktorí zavedú medzi nimi uvoľnenie a týmto spôsobom ich premôžeme“. Keď tento brat zašiel do mesta, znovu tam videl zlého ducha, ktorý v tomto prípade, namiesto toho, aby pokúšal obyvateľov, sám a nečinne sedel pri bráne. Spýtal sa teda mních svojho Anjela strážcu, prečo sa na rehoľníkov vrhli tisíce pekelných duchov, a na zvádzanie celého mesta poslali iba jedného diabla, ktorý i tak sedí a nič nerobí? Anjel mu na to odpovedal, že ľudia vo svete nepotrebujú pokušenia, lebo sami sa topia v hriechoch, ale rehoľníci, aj napriek pasci diabla stále konajú dobré skutky.

Prvým osídlom, ktoré diabol nastavuje osobe, ktorá začína slúžiť Pánu Bohu, je obava pred ľudskou mienkou. Preto sa človek ukrýva so svojimi dobrými skutkami, hanbí sa za ne, bojí sa a hovorí si: Čo by na to povedali ľudia, keby sa dozvedeli, že som sa polepšil? A ak nemôže diabol nič urobiť pomocou obavy pred ľudskou mienkou, tak vzbudzuje v takej osobe výnimočný strach a stále upodozrievanie, že jej spovede sú zlé, že kňaz nepozná opravdivý stav duše, že jej nič nepomôže žiadne pokánie, lebo i tak bude zatratená, že je lepšie zanechať to všetko, ako žiť v stálom strachu a súžení.

Je pravda – keď človek leží v hriechoch a zlozvykoch, nepociťuje ani nebadá v sebe žiadne pokušenia. Ale keď chce zmeniť svoj život, tak sa na neho vrhá celé peklo. Počúvajte, čo hovorí sv. Augustín: Zlý duch pripomína strážcu, ktorý má vo väzení mnoho väzňov. On má pokojne kľúče vo vrecku, lebo je presvedčený, že mu väzni neujdú. – Ani diabol nenastavuje pasce hriešnikovi, ktorý nemyslí na nápravu; iba zaťahuje putá a nemárni čas na nové pokušenia. Necháva na pokoji náruživcov – ak prirodzene bezbožník môže mať pokoj – a čo najstarostlivejšie ukrýva pred nimi stav ich duše a až v hodine smrti v hrozných farbách im stavia pred oči hriechy, ktoré spáchali, aby ich týmto spôsobom priviedol k zúfalstvu. Naproti tomu celkom ináč postupuje peklo s ľuďmi, ktorí chcú rozhodne zmeniť svoj život a oddať sa výlučne službe Bohu. Augustín to dobre vedel z vlastnej skúsenosti. Dokiaľ žil nemorálne, dovtedy nevedel, , čo je to pokušenie. Bol úplne pokojný. Keď sa však odvrátil od zlého ducha, musel s ním päť rokov viesť hroznú vojnu, pričom horko plakal a robil prísne pokánie. Tu sú slová tohto veľkého Doktora Cirkvi: Metal som sa ako väzeň prikovaný reťazami. V jeden deň som víťazil, ale pozajtra som ležal zvalený na zem. Tento krvavý a urputný boj sa ťahal päť rokov. Nakoniec s Božou pomocou som úplne porazil nepriateľa.

Pozrime sa ešte na sv. Hieronym, ktorý opustil Rím, vydal sa do Svätej zeme a tam, v jaskyni, viedol kajúci život. Satan, ktorý vedel, že Hieronym svojim príkladom a bohabojným životom vytrhne z jeho pazúrov mnoho obetí, nemohol to zniesť. Používal teda strašné pokušenia, aby zvíťazil nad týmto mužom. V jednom zo svojich listov sv. Hieronym úprimne opisuje, aký ťažký boj musel vybojovať so zlým duchom. Drahý priateľ – píše – chcem sa s tebou podeliť s utrpeniami, ktoré na mňa zosiela zlý duch. V tejto rozsiahlej púšti, spálenej neznesiteľnou slnečnou horúčavou, vrhajú sa na mňa často rozkoše a príjemnosti Ríma. Vo dne v noci vylievam potoky sĺz, moja duša je plná smútku a trpkosti. Skrývam sa na najnedostupnejších miestach, bojujem s pokušeniami a oplakávam svoje hriechy. Moje telo je neforemné a pokryté ostrými lupinami. Mojím lôžkom je holá zem, a mojím pokrmom, dokonca v chorobe, korienky a voda. Aj napriek tejto prísnosti, trápia ma spomienky na špinavé, telesné rozkoše, ktorými je nakazený Rím. Môj duch ešte prebýva v tamtých spoločenstvách, v ktorých som toľkokrát urazil dobrého Boha. Na tejto púšti, uprostred ponurých skál, kde mám za spoločníkov škorpiónov a divé zvieratá, moje telo, už napoly odumreté, zakusuje nečisté žiadosti. Zlý duch si dovoľuje stavať mi pred oči špinavé príjemnosti. Zomieram od zdesenia pri samej myšlienke na pokušenie, cítim sa pokorený. Používam všetku prísnosť proti zmyslom, aby som nestratil Boha. Kľakám si na zem pred Ukrižovaným, kropím slzami toto znamenie spásy a keď už nemôžem plakať, tak beriem do rúk kamene, bijem sa nimi do pŕs, až mi neraz z úst vyráža krv, kričím o milosrdenstvo, aby sa Pán zľutoval nado mnou. Aký nešťastný je môj stav, aké veľké je moje utrpenie – a iba preto, že sa chcem vrúcne páčiť Bohu a iba Jeho milovať. Veľmi ma trápi myšlienka, žeby som mohol podľahnúť pokušeniam a uraziť Boha. Pomáhaj mi svojimi modlitbami, drahý priateľu, aby som účinne odmietal diabla, ktorý mi prisahal večnú záhubu.

Pozrite, akým skúškam vystavoval Boh svojich svätých. Pravdepodobne je zle s nami, ak sa pekelný duch na nás nevrhá – viditeľne sme jeho priateľmi. Ponecháva nás vo falošnom pokoji, dovoľuje nám spať – pod zámienkou, že nám už nič netreba, lebo sme sa pomodlili pár modlitieb, dali sme almužnu, lebo sme neurobili toľko zla ako iní. Napríklad notorického alkoholika – ktorý je akoby základom, na ktorom stoja rozličné krčmy – akosi nič netrápi. A to pyšné dievča? Spýtajme sa jej, či bojuje? S úsmevom nám určite povie, že všeobecne nemá ani poňatia, čo je to pokušenie. Takýto stav u skazených ľudí je dôkazom toho, že už dávno sú vlastníctvom satana. Zlý duch im špeciálne nepripomína dávnejší život – bojí sa, aby sa im neotvorili oči na strašnú priepasť, ktorá im hrozí. Čaká iba na moment ich smrti, aby mohol vziať svoje obete do pekla. Dobrý kresťan, ktorý sa stará o svoju spásu, všade vidí nebezpečenstvo, neraz sa bojí dokonca oči otvoriť, aby nezakúsil pokušenia, hoci sa mnoho modlí a umŕtvuje. Ale starý hriešnik, ktorý sa už dvadsať rokov váľa v špinavom bahne hriechov, naopak – on odvahu povedať, že nezakusuje pokušenia. Priateľu! Vlastne takýto stav ťa musí prenikať hrôzou. Kto má odvahu hovoriť, že nezakusuje pokušenia, ten akoby tvrdil, že diabla už niet, alebo on už úplne stratil vplyv na kresťanov. Uvediem vám slová sv. Gregora: Preto nezakusujete pokušenia, lebo zlí duchovia sú vašimi priateľmi, vodcami a pastiermi; dovoľujú vám viesť pokojný život, a až pri zomieraní vás sotia do priepasti. A sv. Augustín hovorí, že najstrašnejším pokušením je nezakusovať pokušenia, čo obyčajne prežívajú zavrhnutí, opustení Bohom a vydaní na korisť ich vášni.

Pokušenie nás teda udržiava v pokore a nakláňa k dôvere v Boha. Istého pustovníka, ktorého sužovali diabolské pokušenia, jeho predstavený sa opýtal: „Priateľu, chceš, aby som prosil Boha, aby ťa oslobodil od pokušení?“ A ten mu odpovedal: „Nie, otče môj. Nebezpečenstvo mi pripomína Božiu prítomnosť a nakláňa ma k modlitbe o milosť víťazstva“. Je pravda, že pokušenie je pokorujúcou vecou, ale ono je časom žatvy. Istý svätý muž bol dlhší čas znepokojovaný diablom a bál sa, že bude zatratený. Vtedy ho Boh potešil a dal mu poznať, že v tomto čase vnútorného nepokoja získal najviac zásluh. Treba teda ďakovať Bohu, že nám dáva príležitosť mužne bojovať a víťaziť. Pokušenia ustanú až po smrti. Zlý duch sa nikdy neunaví. Nasledujme teda radu Petra Apoštola: Buďte triezvi a bedlite, lebo váš protivník diabol, obchádza ako ručiaci lev a hľadá, koho by zožral. Vzoprite sa mu pevní vo viere! (1 Pt 5, 8).

A Ježiš Kristus nám hovorí: Modlite sa a bedlite, aby ste neprišli do pokušenia (Mt 26, 41). Žiadne storočie, žiadne postavenie či miesto nie je oslobodené od pokušení. Egypťanka Mária devätnásť rokov zápasila so zlým duchom, sv. Pavol bojoval s ním od chvíle svojho obrátenia až do konca života. Sv. Augustín prirovnáva diabla k veľkému psovi, ktorý je uviazaný, šteká a robí mnoho hluku, ale pohrýzť môže iba tých, ktorí sa k nemu veľmi priblížia. Sv. Makárius vďaka svojej veľkej pokore premohol pekelného hada, hoci ten sa neraz neho priamo hádzal, pričom nadobúdal viditeľnú podobu. Pre zlého ducha je veľmi hrozná čnosť pokory. Preto sv. Anton sa v čase pokušenia hlboko ponižoval a volal k Bohu: Bože môj, zmiluj sa nado mnou, veľkým hriešnikom. Po tejto pokornej modlitbe diabol obyčajne naraz zutekal.

Pripomínam ešte raz, že zlý duch sa vrhá obyčajne na tých, ktorí sa horlivo starajú o spásu duše. Kasián hovorí, že istý mladý pustovník, ktorý zakúsil prudké útoky zlého ducha, išiel pre radu k istému starcovi, ktorý tiež žil na púšti, ale nebol skúsený. Starec sa na neho rozkričal a začal pochybovať, či mladík má vôbec povolanie k takémuto druhu života. Mladík sa už chcel vrátiť do sveta, pričom pochyboval o spáse duše. Až nábožný opát Apolónius ho zachránil a povzbudil v boji, pričom pokarhal aj nerozvážneho starca, ktorý svoji nadávaním priviedol mladíka takmer k zúfalstvu.

Príležitosť k boju s pokušeniami máme takmer vždy, lebo často nás napádajú nečisté, závistlivé či pomstivé myšlienky. Inokedy zasa prichádzajú choroby, osočovania, krivdy, strata majetku, smrť milovaných osôb a tie nás nakláňajú k šomraniu proti Božej prozreteľnosti. A koľko sa v našom srdci prebúdza myšlienok prázdnych, samoľúbych či pyšných! Napríklad, aké je nám milé, keď sa ľudia zverujú našim modlitbám, alebo ako radi si pripomíname, čo sme urobili dobré pre iných. Prosme teda Pána Boha pri ranných modlitbách, aby sme mohli spoznať pokušenia, ktoré nás napádajú a aby sme sa im ihneď postavili na odpor.

Nasledujme svätých, ktorí tak účinne bojovali s pokušeniami. Svätý Bernard, Marinián, Tomáš Akvinský premohli dokonca najbolestnejšie nečisté pokušenia. Svätý Benedikt a František z Assisi neraz sa váľali v tŕňoch, aby porazili nečistého ducha.

Bojujeme až do samej smrti, lebo až so smrťou pominú útoky pekla. Utiekajme sa v modlitbe k Bohu – a to utiekajme sa rýchlo a s veľkou dôverou. Unikajme nebezpečným príležitostiam a majme na pamäti to, že zlí anjeli pri prvej takejto skúške stratili Boha. Buďme pokorní a pamätajme vždy na to, že iba milosť Božia nás môže uchrániť. Šťastný je ten, kto bude môcť vo chvíli smrti opakovať so sv. Pavlom, že dobre bojoval a zvíťazil a preto očakáva veniec, ktorý mu dá Boh. Amen

Citáty, ktoré povedal(a) Ignác z Loyoly:

Ak diabol zistí, že má nejaký človek jemné svedomie, snaží sa ho ešte viac zjemniť a priviesť jeho úzkostlivosť do krajnosti, aby tak nešťastne poblúdeného nakoniec odvrátil od duchovného pokroku.


Ak ťa diabol nemôže zviesť k hriechu, tak sa aspoň raduje, že ti spôsobil mrzutosť a pripravil ťa trochu o pokoj v duši.


Boh je skúsený bankár, ktorý hodnotí lásku viac podľa skutkov ako podľa slov.


Boh je štedrý. Z jeho rúk dostanem to, čo nenájdem v rukách ľudí. Keď ľudia nedajú nič, obdržím všetko od Boha.


Bohu je každá vec milá iba natoľko, nakoľko pomáha ako nástroj ku konaniu dobra v spojení s ním.


Je celkom isté, že sa Boh k nám zachová veľmi štedro, ak v nás nájde veľkodušnú a hlbokú pokoru.


Je ťažšie ovládať ducha ako trýzniť telo.


Kde je láska, tam sa dejú veľké veci, kde sa nič veľké nedeje, je to preto, lebo tam niet nijakej lásky.


Lásku treba vložiť viac do skutkov ako do slov.


Márne sa namáha a pracuje ten, kto chce naprávať mravy druhých, keď nezačne najskôr sám u seba.


Nedbalosť a nezáujem vždy strpčujú lenivému človekovi každú prácu.


Nedávaj na ľudský ohľad, ale vnútorne buď tak slobodný, aby si mohol vždy urobiť aj opak.


Nikdy nerobme alebo nepíšme nič, z čoho by mohla vzniknúť nejaká nenávisť alebo zatrpknutosť.


Nič zo stvorených vecí nemôže spôsobiť v duši takú radosť ako Duch Svätý.


Opustiť Boha pre Boha je pre dušu veľkým ziskom, žiadnou stratou.


Pozorujte s hlbokou vnútornou bolesťou, aká veľká nevedomosť o Bohu panuje vo všetkých ľudí a všade.


Pravda sa nedá nadlho umlčať. Môže sa na ňu síce útočiť, ale nemôže byť premožená.


Pravda žiari vždy svojim vlastným svetlom, zatiaľ čo lož sa zahaľuje temnotami, ale stačí, aby sa ukázala holá skutočnosť a lož je odhalená.


Pre žiadnu vec neopovrhuje svet rehoľníkmi tak, ako keď sa medzi sebou rozdeľujú na rôzne skupiny.


Skutočne len veľmi málo ľudí chápe, čo by im Boh preukázal, keby sa mu celkom odovzdali.


So zdravým telom budete môcť veľa urobiť, s chorým neviem čo budete môcť urobiť.


Spravodlivému človeku prospievajú aj tvrdé rany nepriateľov. Práve tým, že škodia, pomáhajú. Je tomu tak, ako keby dážď drahokamov spustošil vinicu a tým obohatil jej majiteľa vzácnejším pokladom.


V čase, keď diabol pokúša dušu malomyseľnými myšlienkami, treba ju povzbudiť myšlienkou na dobrá, ktoré už od Boha prijala.


Za rehoľníka nech sa pokladá ten, kto sa dokonale odpútal od sveta a opustil sám seba.


Zachovaj si vo všetkých veciach slobodu ducha. V ničom nedbaj na ľudské ohľady, ale zachovaj si ducha vnútorne slobodného, aby si stále mohol robiť aj opak toho, čo druhí. Nenechaj sa zastaviť nijakou prekážkou, aby si si ustrážil slobodu ducha.


Zmena podnebia nemení mravy. Keď neopustí nedokonalý človek sám seba, sotva sa stane lepším na inom mieste.


Čím viac niekto sleduje chyby druhých ľudí, tým menej sa stará o poznanie svojich vlastných chýb.

Svätý Anton a dieťa Ježiš

Páter Jude Winkler, OFM Conv.

 

Svätý Anton Paduánsky je veľmi obľúbený svätec, avšak málokto z nás dobre pozná jeho život. Vieme, že je patrónom, ktorého prosíme o pomoc pri hľadaní stratených vecí. Ale prečo každá socha svätého Antona drží na rukách dieťa Ježiša? Mohli by sme očakávať, že bude zobrazený, ako drží stratený zväzok kľúčov! Rovnako by nás neprekvapilo, keby sme ho videli, že drží Bibliu, pretože bol jedným z najznámejších učiteľov Svätého písma svojej doby.

Ale prečo dieťa Ježiš? Čo nám to hovorí o Antonovi? A napokon čo nám to hovorí o nás samých teraz, keď sa chystáme sláviť sviatok narodenia tohto dieťaťa na svet a do našich sŕdc? Bolo na tomto františkánskom kazateľovi niečo, čo nám môže pomôcť pevnejšie objať Ježiša?
 

Videl veľké svetlo

Pravdepodobne najzrejmejší dôvod, pre ktorý Antona zobrazujú s dieťaťom Ježišom, pramení z príhody, ktorá sa stala ku koncu jeho života. Pôstne kázne v Padove v Taliansku ho natoľko vyčerpali, že nevyhnutne potreboval čas a miesto na odpočinok. Štyridsať dní dodržiaval extrémne prísny program: asi od šiestej ráno do deviatej kázal, potom slávil svätú omšu. Hneď po nej vchádzal do spovednice a ostával tam dlho do noci. Len potom odpočíval a jedol. (Pripomínam, že eucharistický pôst pred svätou omšou sa vtedy začínal od polnoci.)

Spolubratia vyčerpaného Antona odviedli do Camposanpiera, mesta niekoľko kilometrov vzdialeného od Padovy. Ubytovali sa na majetku grófa Tisu, ktorý sa vďaka Antonovým kázňam odvrátil od neviazaného života. Z vďaky dal postaviť skromné obydlie pre bratov - vrátane besiedky pre Antona, aby nemusel ležať na vlhkej zemi.

Raz v noci, keď prechádzal popri Antonovom domčeku, uvidel silné svetlo vychádzajúce zvnútra. Zo strachu, že horí, okamžite sa vrútil do miestnosti. Miesto požiaru však videl Antona, ako stojí a drží dieťa Ježiša. Tak ako je to typické pre mystické zážitky, Anton zahanbený, že ho videli v takej dôvernosti s Ježišom, prinútil Tisu, aby mu sľúbil, že až do jeho smrti nikomu nepovie, čo videl. Tiso svoj sľub dodržal, no keď po Antonovej smrti príhodu rozpovedal, správa o tom sa rozšírila ako oheň.
 

Vstúpil do tela

Udalosť u grófa Tisu dokazuje, aké dôležité bolo dieťa Ježiš pre Antonovo prežívanie a chápanie evanjelia. A to neprekvapuje, pretože bol františkán. Veď jedným z charakteristických znakov svätého Františka bola viera, že Boh naozaj prijal naše človečenstvo tým, že prišiel na svet ako jeden z nás.

Práve preto svätý František jeden rok slávil Vianoce v Greciu tak, že pripravil živý betlehem. Preto tiež neustále meditoval nad Kristovým umučením. V týchto dvoch momentoch najjasnejšie vidieť Ježiša ako človeka. Vždy, keď František meditoval o týchto tajomstvách, prehlboval svoju lásku k Pánovi. Jeho nasledovníci túto tradíciu zachovali dodnes. Františkáni stále konajú a šíria pobožnosť pri jasličkách a pobožnosť krížovej ceste.

Anton bol pravým synom svätého Františka. Nikdy neprestal kázať o Ježišovi prichádzajúcom v tele - táto správa bola obzvlášť dôležitá pre ľudí jeho doby. V tom čase sa objavila v Taliansku a vo Francúzsku heréza, ktorá zamietala dobrá hmotného sveta. Albigenizmus - takto sa volala - iba znovu omieľal staršiu herézu nazývanú manicheizmus. Tieto herézy tvrdili, že vo vesmíre sú dve sily, jedna dobrá a druhá zlá. To, čo je duchovné, je dobré a čisté, zatiaľ čo hmotné a telesné je zlé a nečisté.

Avšak viera kresťanov je iná. Boh pri stvorení sveta znovu a znovu opakoval, že "je to dobré, je to dobré, je to veľmi dobré". Svet a všetko, čo je v ňom, je dobré, pretože Boh to tak stvoril.
 

Svet odhaľuje Božiu dobrotu

Keď Anton kázal, chválil dobrotu stvorenia vždy rôznymi spôsobmi, pričom mnoho príkladov čerpal z prírody. V jednej kázni vysvetľoval: "Strom pozostáva z piatich častí: koreňov, kmeňa, konárov, listov a ovocia... Dobrý, zdravý strom je symbolom dobrej vôle, ktorá musí tiež obsahovať päť prvkov, aby bola dobrá: korene pokory, kmeň poslušnosti, vetvy dobročinnej lásky, listy ohlasovania a sladké ovocie kontemplácie."

V inej farebnejšej analógii prirovnáva Pannu Máriu ku slonovi: Ako sa slon bojí najmenšej myšky, tak i Mária, ktorá je obrom vo svojej čnosti a moci, bojí sa najmenšieho hriechu! Tieto príklady svedčia o tom, ako Anton vysoko hodnotil a vážil si dobro sveta - lebo skutočne nám to pomáha chápať Boha. Svet nie je v protiklade k Bohu, je zjavením Božej dobroty.

Keď nám Boh poslal svojho Syna - skutočné dieťa, ktoré svätý Anton pevne objímal -, Božia dobrota sa tu na zemi ešte lepšie prejavila. Ježiš sa nevyhýbal tomuto svetu: stal sa jeho časťou. Ďalší františkánsky teológ Ján Duns Scotus povedal, že aj keby ľudstvo nikdy nezhrešilo, Ježiš by sa predsa narodil na tento svet. Tak veľmi nás miloval, že chcel mať účasť na našom človečenstve.

Tieto pravdy nám poskytujú bohatý materiál na adventné meditácie. Príprava na Vianoce neznamená, že musíme odmietnuť svoje človečenstvo. Nemusíme zavrhovať jedlo, nápoje alebo iné formy oslavy; len musíme používať dobrá tohto sveta opatrne, aby sa nestali stredobodom oslavovania. Obraz dieťaťa Ježiša v náručí svätého Antona nám hovorí, že sa máme stať podobní deťom v postoji k tomuto svetu. To nás povzbudzuje oslavovať všetko dobré okolo nás s nádhernou úctou malého dieťaťa.
 

Aká veľká pokora!

Anton podobne ako jeho spolubratia františkáni prežíval veľkú radosť zo všetkého, čo Boh zo svojej prirodzenosti poodhalil - niečo z toho zažil pri svojom stretnutí s dieťaťom Ježišom. Boh bol taký pokorný, že namiesto toho, aby vyžadoval poklonu, sám sa stal poslušným. Namiesto toho, aby vyžadoval úctu, stal sa malým ako bezmocné dieťa a chudobným. Anton použil túto udivujúcu pravdu, aby učil svojich poslucháčov, ako sa lepšie pripodobniť Bohu. Tých, ktorí sú naplnení pýchou, naliehavo prosil: "Prosím vás, zostúpte, lebo Ježiš zostúpil a pokoril sa."

Raz sa modlil: "Tesár a chudobná panna. Ó, Prvý! Ó, Posledný! Ó, Vládca anjelov! Poslušný tesárovi. Boh večnej slávy, podriaďujúci sa chudobnej panne! Počul niekedy niekto niečo také?"

Niekedy používame výčitku: "Čo si myslíš, že si Boh?" Tieto slová vnucujú názor, že sa väčšmi podobáme Bohu, keď máme moc. Vianoce nás však upozorňujú, že práve opak je pravdou. Čím sme pokornejší služobníci, tým väčšmi sa podobáme Bohu. Navyše keď prestaneme myslieť na seba a zanecháme nerealistické očakávania "perfektnej" vianočnej oslavy, budeme môcť prijať každé požehnanie a všetko, čo nám Boh chce darovať.
 

Antonova pokora

Keď toto všetko je pravda, prečo dostal Anton výsadu držať dieťa Ježiša iba ku koncu svojho života? Kázal o Kristovi a o dobrách tohto sveta po celý svoj život. Prečo Ježiš čakal tak dlho?

Súvisí to s Antonovým srdcom a jeho duchovnou cestou. Keď bol Anton mladý, vstúpil do augustiniánskej rehole vo svojom rodnom meste Lisabone. Chcel sa venovať kontemplácii, ale jeho rodina ho stále navštevovala a rušila jeho pokoj. Tak Anton požiadal, aby mohol odísť do iného augustiniánskeho kláštora v Coimbre (vtedajšom hlavnom meste Portugalska). Tu našiel pokoj, no znepokojovali a rozčarovali ho mnohé konflikty, ktoré v komunite existovali.

V tom čase sa Anton stretol so skupinou františkánov, ktorí sa vybrali kázať do Maroka. Neskôr, keď boli umučení, zúčastnil sa privítania ich telesných ostatkov. Ich príklad naňho tak veľmi zapôsobil, že sa rozhodol pridať k františkánom. Chcel odísť do Maroka a zomrieť tam ako mučeník. Ale keď ta prišiel, nemohol opustiť ani prístav, pretože dostal vysokú, vysiľujúcu horúčku - pravdepodobne ťažký záchvat malárie - a celé týždne nebol pri plnom vedomí.

Vysvetlil si to ako Božie znamenie, že sa má vrátiť domov, a nastúpil na loď, ktorá sa plavila do Portugalska. Avšak loď v búrke stratila kurz a pristála na Sicílii. Tu sa stretol s františkánmi, ktorí sa vybrali na stretnutie bratov do Assisi, a pridal sa k nim. Na konci zhromaždenia sa všetci bratia rozchádzali do svojich domovov, ale Anton už nemal domov. Všimol si to jeden z františkánskych predstavených a pozval ho, aby prijal miesto v jeho provincii, pretože potreboval kňaza, ktorý by sa staral o skupinu bratov pustovníkov. Anton sa k nim s veľkou radosťou pripojil. Konečne mal čas na kontempláciu, po ktorej vždy túžil.

No oddych dlho netrval. Bratov pozvali na vysviacku a keď kazateľ neprichádzal, Antonov predstavený mu prikázal, aby kázal čokoľvek, čo má v srdci. Jeho kázeň bola taká krásna a hlboká, že spečatila Antonov osud. Zvyšok života strávil putovaním, kázaním a vyučovaním.
 

Srdce dieťaťa

Anton by si nevybral ani jednu z týchto činností. No jeho túžba slúžiť Božej vôli bola väčšia, než jeho túžba uskutočňovať vlastné plány. A tak namiesto toho, aby pokračoval v úsilí rozvíjať svoju zbožnosť podľa vlastných predstáv, dovolil Bohu, aby mu vybral lepší podiel. Tento úkon podriadenia sa - opakovane obnovovaný v priebehu mnohých rokov - urobil ho jednoduchým a podobnejším deťom v spoliehaní sa na Božiu prozreteľnosť. Je celkom možné, že to vysvetľuje, prečo dostal výsadu prijať Ježiša ako skromné, nevinné, milujúce dieťa. Sám Anton zodpovedal tejto predstave. Dovolil Božej láske odstrániť všetky bariéry, ktoré by mu mohli prekážať, aby bol taký detský ako dieťa Ježiš, ktoré držal v náručí.

Toto je aj naším adventným cieľom. Keď rozjímame nad Ježišovou mocou a pokorou, Boh nás vyzýva, aby sme svoje srdce očistili od všetkého, čo nám bráni odovzdať sa mu. Chce, aby sme sa stali podobnými deťom, aby sme mohli prijať Ježiša s rovnakou jednoduchosťou a úprimnou odovzdanosťou ako Anton. Potom ľudia, ktorí nás uvidia - tak ako gróf Tiso videl Antona -, spoznajú, že aj my držíme Ježiša na rukách a vo svojom srdci. zdroj www.smn.sk

23. nedeľa „B“ – (Iz 35,4-7b)

    Dnešné prvé čítanie z knihy proroka Izaiáša si všíma jeden zvláštny problém duchovného života: „Malomyseľnosť". Čo je to malomyseľnosť, z čoho vzniká a kedy sa v nás objavuje? Skúsme nad tým pouvažovať! Boli sme stvorení pre Dobro a to pre Absolútne Dobro, ktorým je Boh. O Ježišovi, ktorý nám zjavuje pravého Boha počujeme v dnešnom evanjeliu: „Dobre robí všetko: aj hluchým dáva sluch aj nemým reč!“ Boh je Ten, ktorí dobré robí všetko. My ľudia, stvorení z nevedomej hmoty, sme od Neho dostali vedomie. On nás obdaril sluchom i rečou, aby sme mohli s ním i medzi sebou navzájom komunikovať. 
Malomyseľnosť je reakciou na zlo, s ktorým sa v živote stretáme. Zlo vyvoláva v nás ochablosť a strach. Niekedy môže byť prameňom našej malomyseľnosti zlo, ktoré objavujeme vo svete a inokedy zlo, ktoré nachádzame v sebe samých. Človek sa desí toho, čo všetko v sebe objavuje, aké zvrhlé sklony si nesie v sebe, aké zvieracie pudy sa chcú usadiť v našich dušiach. Toto všetko nás môže viesť k malomyseľnosti. Malomyseľnosť vzniká tam, kde človek vidí svoju zlobu, svoj hriech, ale vierou súčasne nevníma láskavý Boží pohľad, ktorý chce spasiť hriešnika. Klesáme na duchu. Už žalmista nás vyzýva: „Na Boha hľaďte a budete žiariť a tvár vám nesčervenie hanbou, úbožiak zavolal a Pán ho vyslyšal." A sv. Peter nás všetkých vyzýva: „Majte oči upreté na Ježiša, ktorý je pôvodca a zavŕšiteľ našej viery!"


    Človek prepadá malomyseľnosti, keď zabudne na Boha svojho Stvoriteľa, keď zabudne na to, že ho Boh v každej chvíli drží v existencii, lebo ho chce, pretože ho miluje. Myšlienka na Boha je Veľká myšlienka. Mohli by sme povedať, že ľudia našej doby a kresťanov z toho nevynímajúc, nepočítajú vážne s Bohom a s jeho ochotou pomôcť a splniť svoje prisľúbenia. Moderní kresťania sa viac riadia podľa názorov a návodov rôznych pochybných svetských časopisov ako podľa Božieho Slova. A tak sa postupne aj tých, ktorí sa nazývajú kresťania, zmocňujú úplne svetské postoje a myšlienky. Objavuje sa v nich malomyseľnosť ako opak viery. Aký je liek proti tomuto zlu? 


Liekom je ohlasovanie evanjelia: „Povedzte malomyseľným: „Vzchopte sa, nebojte sa! Hľa, váš Boh!“ Základná pravda, ktorú ohlasuje Božie Slovo tomuto, na rozume zatemnenému svetu je: Boh je a je Dobro. Len blázon môže povedať vo svojom srdci, „Boha niet!“ Boh je nekonečne reálnejší ako my a náš svet. Sme vyzvaní počúvať Božie Slovo, to Slovo, ktoré nám dáva nefalšovaný pohľad na Boha. Na poznanie Pravého Boha nám môže poslúžiť skúmanie osoby Ježiša Krista, ktorý je najlepšie zobrazený v kanonických knihách Písma Svätého a tiež skúsenosť s Bohom nadobudnutá v osobnej modlitbe. Niekto múdry to vyjadril takto: „Malý boh - veľké problémy, Veľký Boh, žiadne problémy". Keď máme nedostatočné poznanie Boha, potom sa bojíme a máme strach. Ale náš Boh je Veľký. Náš Boh je Pán a Stvoriteľ celého Vesmíru. Svet je plný múdrosti a rozumnosti a preto základom sveta môže byť len Múdry Duch a nie nerozumná hmota.


„Príde odveta, odplata Boha. On sám príde a spasí vás.“ Toto všetko príde. Boh sám je Pomstou i Odplatou. Je Spásou pre tých, ktorí milujú dobro a trestom pre tých, ktorí robia a chcú zlo. Boh je súčasne Odmenou i Trestom. Vo svojej podstate neprestáva byť Dobrom. Vo svojej podstate sa nemení, je Láskou a zostáva Láskou. Kto pracuje na tom, aby si osvojil jeho myslenie a postoje, teda jeho Ducha, bude sa večne tešiť z prítomnosti Nekonečnej Lásky, bude večne nazerať na Lásku Boha. Kto nesúhlasí s Božou láskou, bude večne zazerať na Božiu Dobrotu a bude nešťastný tam, kde by mohol byť nesmierne blažený, keby chcel milovať. Boh prichádza ako doktor duše i teľa, ako doktor celého človeka, psychiater všetkých duchov a duší, celého Vesmíru.
    „Vtedy roztvoria oči slepí a uši hluchých sa otvoria. Ako jeleň skákať bude chromý, jazyk nemého radosťou vykríkne. Lebo na púšti vyrazí voda, potoky na pustatine“. Moderne by sme mohli povedať, že nášho Boha nezaujíma len človek, ale aj životné prostredie, ekologické problémy našej zeme, ktoré sú ovocím našej veľkej nerozumnosti a ktoré nám dnes naháňajú strach. 


„Vyschnutá zem bude jazerom a suchá pôda prameňom vôd; na mieste, kde sa rozvaľovali šakaly, je zeleň trsti a šašiny.“ Miesta, na ktorých človeku nebolo dobre sa skrze Boží príchod zmenia na miesta príjemné a pohostinné. Mnohé tieto skutočnosti sa aspoň čiastočne a obmedzene naplnili pri prvom príchode Pána, ale až druhý príchod definitívne rozrieši biedu celého sveta.
    Často môžu viesť k malomyseľnosti rozličné súkromné zjavenia, ktoré zvestujú len Božie tresty, akoby človek nebol už dosť potrestaný svojím hriechom a vlastnou nerozumnosťou. Zabúda sa, že cirkev pozná, okrem pokušenia ku hriechu, aj pokušeniu k neprimeranému dobru, ktoré človeka vháňa do beznádeje. Duchovní otcovia hovorili, že všetko, čo je nad ľudské sily, pochádza od démonov. Nehľadajme a netúžme po ničom, čo ide nad Božie Slovo. Proti malomyseľnosti stojí viera, ktorá je z hlásania Božieho Slova. Božie Slovo pôsobí opačne, vzbudzuje v nás vieru, nádej a oživuje lásku. 

    Niekedy sa dopúšťame chyby, že duchovné veci hodnotíme podľa intenzity citového zážitku. Myslíme si: „Tam sa človek tak dobre cíti, tam musí byť Božie pôsobenie." Zatiaľ skutočnosť môže byť taká, že Božie pôsobenie v našej duši môže byť ľudský povedané vrcholne boľavé a nepríjemne a odohráva sa na miestach, kde sa vôbec nemusíme cítiť dobre, napr. v kruhu vlastnej rodiny alebo komunity a predsa nás vedie ku spáse. 

    Opačným extrémom malomyseľnosti je hriešna trúfalosť. Počítať s Božím odpustením bez snahy o obrátenie sa a pokánie. Márniť svoj čas deň čo deň vysedávaním v krčme. Zapíjať svoj problémy a nič s tým nerobiť. Úmyselná opilosť je ťažkým hriechom. Až tak ťažkým, že človek môže byť kvôli nej vylúčený z Božieho kráľovstva. Je na opačnej strane ako Láska a Zodpovednosť. Najúčinnejšie likviduje Boží obraz v človeku. Rozum sa ešte viac vedome a dobrovoľne zatemňuje, vôľa sa ešte viac nakláňa ku zlému. A ako hovorí príslovie, kde sa strom po celý život nakláňa, tam aj padne. 
    Niekoľko myšlienok proti malomyseľnosti: „Tým, čo milujú Boha, všetko slúži na dobré" (Rim 8,28). Svätá Katarína Sienská povedala tým, ktorí sa pohoršovali a revoltovali proti tomu, čo sa im prihodilo: „Všetko pochádza z lásky, všetko je podriadené spáse človeka, čo Boh robí, všetko má tento cieľ". A sv. Tomáš Morus, krátko pred svojou popravou utešoval svoju dcéru: „Nič sa nemôže stať, čo by nechcel Boh. Teda ak to On chce, čo aké zlé by sa nám to javilo, je to pre nás predsa len to najlepšie!.“

/ Pokušenie / Skúška

Téma: A neuveď nás do pokušenia... / Pokušenie / Skúška / Mt 6, 13

Existujú tri biblické pohľady na tvoj život tu na zemy. Dnes chcem hovoriť o tom prvom.
Tvoj život je skúška.


Boh často skúša náš charakter, vieru, poslušnosť, lásku, bezúhonnosť, oddanosť. Nevyskúšané
čnosti totiž nie sú čnosťami, iba teóriou. Môžeme o sebe prehlasovať, že sme trpezliví, ale pokiaľ
naozaj nepreukážeš svoju trpezlivosť, tak je to len prázdne slovo. Môžeš si povedať, že máš veľmi
dobré vzťahy so súrodencami, ale až pokial neprídeš do konfliktu s nimi a nebudeš nútený
preukázať svoju lásku a odpustenie voči nim, bude to prázdna reč.

Myslím, že tak nejak podobne zmýšľa aj Pán. Pozrime sa na Božích mužov a ženy zo Svätého Písma: Abrahám, Rút, Daniel,Adam a Eva, Dávid, Jozef... Aj títo prežívali vo svojom živote skúšky. Sme preverovaní stále. Boh sa neustále pozerá na tvoj život a čaká, ako sa zachováš: od veľkých a dôležitých vecí až po maličkosti.
V škole, v práci, v rodine, v záľubách - to všetko sú miesta, kde Boh očakáva, že budeš
žiť podľa Jeho princípov. Musíš si však uvedomiť, že skúšky nie sú pomstou od Pána. Naopak, je to Boží prostriedok ako rásť. Skrze skúšanie môžeš nesmierne rásť. Keď sa dostaneš do kritickej situácie, začneš hľadať spôsoby, ako to vyriešiť. A Boh túži po tom, aby sme používali Jeho zasľúbenia a duchovné
princípy. Keď študenti v škole dostanú písomku alebo test - prostriedok na preskúšanie ich znalostí, vyučujúci
zvyčajne rozdá zadania a potom už so študentami nepracuje. Nechá ich, nech si sami robia, nech sa sami trápia. Náš Boh taký nie je. V každej skúške, ktorú ti Pán dáva je plne s tebou. Trápi ho, keď sa trápiš. Je smutný, keď sa ti nedarí. Ťažko nesie prehru spolu s tebou.

On je Boh, ktorý povzbudzuje, napomína, usmerňuje. A je skvelé toto vedieť. Jeden druh skúšky, ktorý na nás častejšie dolieha je sucho. Duchovná púšť. Jedného rána sa zobudíš a zistíš, že Boha necítiš. Modlíš sa, vyznáš svoje hriechy, túžobne očakávaš Pána a stále nič. Dokonca mu to aj povieš, že sa cítiš sám a On - stále mlčí. Modlíš sa a máš pocit, že hovoríš do steny. No aj toto je skúška. Vždy je dobre, keď naplno zažívaš prívaly Božej lásky a máš pocit, že si priamo v nebi. Ale Boh túži vedieť, či sa modlíš len kvôli týmto pocitom alebo kvôli Nemu.


Preto ti tie pocity na čas zoberie. Podobnú situáciu zažil aj kráľ Chizkija. Boh mu požehnal veľa
bohatstva, víťazstvo nad nepriateľmi, prosperitu... No potom, zrazu ho Boh opustil, aby ho vyskúšal
a poznal celé jeho zmýšľanie (2Krn 32, 31). Katolícky preklad hovorí, že ho opustil, aby ho
skúšal a poznal všetko, čo má v srdci. Boh ho nechcel potopiť, ani zničiť. On túžil zistiť, ako bude
reagovať kráľovo srdce.


Dobrá správa pre všetkých tých, ktorí sú skúšaní: Boh chce, aby sme tieto skúšky zvládli. Boh
túži po našom raste a po tom, aby nám tieto skúšky boli na požehnanie. Skúšanie, ktoré zažívaš,
má zmysel. Nie je to len bezhlavé trápenie sa a komplikovanie si života. Nevzdávaj to. A druhá
dobrá správa znie, že v každej skúške dáva Boh milosť na to, aby sme ju zvládli. Svätý Pavol
vo svojom liste veriacich povzbudzuje: Skúška, ktorá na vás dolieha, je iba ľudská. A Boh je verný.
On vás nedovolí skúšať nad vaše sily, ale so skúškou dá aj schopnosť, aby ste mohli vydržať
(1Kor 10, 13). Máme verného Boha!


Náš Boh je Bohom nových nádejí. Upadáme a nedarí sa nám. Avšak On je nekonečne trpezlivý
Boh a dáva nové šance. Neupadni do smútku, keď zistíš, že veci ti nejdu tak, ako by si chcel. Alebo
že prežívaš ťažký čas. Postav sa a vzdaj Bohu chválu. Je jej hoden v každý čas. Ďakuj Bohu
za to a nezabúdaj, že On stojí pri tebe.

      V spovednej praxi sa veľmi často stretávame s prípadmi, keď veriaci nedokážu vo svojom svedomí rozlíšiť, resp. určiť hranicu medzi pokušením a samotným hriechom. Tieto pokušenia z rôznych vonkajších podnetov bez rozlišovania vlastného postoja k nim mnohí pokladajú za svoje hriechy a vyznávajú sa z nich.

Lenže pokušenie samé o sebe nie je ešte naším osobným hriechom,ak ho odmietame, ak sa mu aktívne bránime, ak ho neprijímame do svojho vnútra ani rozumom, ani vôľou.

Ale stáva sa ním až vtedy, keď ku pokušeniu zaujímame pozitívny postoj, keď pod jeho priamym vplyvom sa vedome a dobrovoľne rozhodneme k myšlienkam, slovám alebo činom, ktoré sú v rozpore s Božím príkazom.


      Z tohto dôvodu bude azda dobré a užitočné, ak sa trošku zahľadíme do podstaty pokušenia, ktoré je pre každého z nás mimoriadne aktuálne, pretože sa s ním denne stretávame. V podstate existujú traja iniciátori ku skúške, ktorej sa má človek podrobiť. Boh skúša človeka, aby overil pevnosť jeho viery, nezlomnosť jeho nádeje, veľkosť jeho lásky, hĺbku jeho srdca, aby mu mohol nakoniec darovať život. Teda skúšky, ktoré dopúšťa na nás Boh, vedú k životu. Druhým iniciátorom skúšky môže byť sám človek, ktorý sa pokúša dokázať sebe aj iným, že je „ako Boh“, ale tento pokus je vyprovokovaný zvádzaním. Klasickým príkladom sú naši prarodičia v raji. Tu sa skúška stáva pokušením, pretože tu už zasahuje do deja tretia osoba – pokušiteľ a pokušenie má za cieľ smrť. Skúška dopustená Bohom teda cieli k životu, ale pokušenie rodí smrť. Skúška je darom milosti Božej, pokušenie je pozvaním ku hriechu. 
      V dejinách ľudstva Boh skúšal a bude skúšať každého človeka rôznymi spôsobmi. Práve v nej má človek ako slobodný tvor osvedčiť a dokázať, či to s Bohom myslí vážne, alebo dáva prednosť niečomu, alebo niekomu inému. V skúške poslušnosti neobstál Adam s Evou, ale obstál v nej Kristus, keď bol „poslušný až po smrť a to až po smrť na kríži“ (Flp 2, 8). V skúške viery obstál Abrahám, Mojžiš, Jozue, obstáli traja mládenci v ohnivej peci, v skúške viery obstála Panna Mária a mnohí a mnohí, ktorých spomína Sväté písmo. Jedinečnou ukážkou skúšky, ktorú Boh dopustil na človeka, bola napr. skúška Jóbovej trpezlivosti. Boh skúšal nielen jednotlivcov, ale podroboval rôznym skúškam i celý izraelský národ. A vieme, že v nich prichádzali striedavé výsledky. Najťažšie sa chápu aj prijímajú skúšky utrpením a bolesťou. Napr. utrpenie detí, nevinných ľudí, utrpenie „spravodlivého“ je vždy veľkým Božím tajomstvom. Jedno si však musíme vždy dobre uvedomiť aj v týchto prípadoch, že tieto skúšky vedú k životu. 
      A teraz sa pozrime na tie druhy skúšok, ktoré nám projektuje pokušiteľ a tie voláme pokušeniami v pravom slova zmysle, lebo tieto sú priamou inšpiráciou k hriechu. Modelovou ukážkou pokušenia bohatstva, slávy a moci, ktorého dokonalé zvládnutie nám ukazuje na púšti pokúšaný Ježiš (por. Mt 4, 1-11), je pre nás všetkých návodom na jeho riešenie. V Kristovi skúška a pokušenie sa zhodujú a sú víťazne prekonané. Ježiš v tejto skúške vydrží až do konca. Pokušenie Ježiša začalo na púšti a skončilo na kríži. Kríž je potom tou veľkou skúškou, kde Boh dáva dôkaz svojej lásky poslušnosťou a obetou svojho Syna. 
      Možno sme sa už viacerí zamysleli nad zvláštnym znením predposlednej prosby v modlitbe „Otče náš“, ktoré nám znejú takmer bohorúhavo, akoby nás Boh viedol do pokušenia. Skôr by hádam znela správnejšie – „a nedaj nám padnúť v pokušení“. Vysvetľuje to pekne svätý Jakub vo svojom liste, keď píše: „Nech nik v pokušení nehovorí: Boh ma pokúša. Veď Boha nemožno pokúšať na zlé a ani on sám nikoho nepokúša. Ale každého pokúša vlastná žiadostivosť, ktorá ho zachvacuje a zvádza. Žiadostivosť potom, keď počne, porodí hriech a keď je hriech dokonalý, splodí smrť. Nemýľte sa, bratia moji milovaní. Každý dobrý údel, každý dokonalý dar je zhora, zostupuje od Otca svetiel...“ (Jak 1, 13-17). 
      A práve tu si musíme uvedomiť, že my sme „zdola“ a všetko je pre nás pokušením, ktoré nás môže odvádzať od Boha, aby sme sami držali všetko vo svojich rukách, vo svojej moci. Ale zároveň všetko je pre nás príležitosťou, kde môžeme ukázať, že dávame prednosť Bohu, že sa poddávame a zverujeme do jeho milujúcich rúk. 
      Ak nám záverom ešte niečo treba povedať o správnom zmysle slov skúška a pokúšanie, tak si ich ozrejmíme ešte aj na živote cirkvi. Tu sa slovo skúška a pokúšanie používa striedavo so slovami – utrpenia, súženia, prenasledovania a pod. Cirkev je miestom skúšky, miestom, kde má prenasledovanie upevniť vernosť a kde kresťan vychádza zo súženia vyskúšaný („aj zlato sa v ohni čistí“!). Aj tu Boh skúša a Satan pokúša. Boh skúma srdcia a podrobuje ich skúške, ale pokušenia Boh iba dopúšťa, pretože ono prichádza od pokušiteľa. Skúška je pre jednotlivca i pre cirkev podmienkou života v Kristovi. Ona je neodmysliteľnou podmienkou zdravého rastu, kvality a svojej pevnosti. Skúška je cestou lásky, ktorou nás Boh k sebe priťahuje. Skúška je prechod k Bohu. Cirkev sa skúškami očisťuje, skvalitňuje, aby na nej neboli škvrny a vrásky ani nič podobné, ale aby bola svätá a nepoškvrnená (por. Ef 5, 27). 
      Každá skúška pochádzajúca z Božej iniciatívy je teda prejavom jeho lásky k nám, pomocou ktorej sa máme osvedčiť vo svojom pevnom rozhodnutí patriť iba Bohu a dať mu prednosť pred všetkým tým, čo nám v pokušeniach ponúka zasa jeho protivník – pokušiteľ. 
      Prosím Ťa, Pane, o silu vytrvalosti v našich životných skúškach a o tvojho Ducha k víťazstvám v pokušeniach. J. Voskár

Hľadaj pokoj a zotrvaj v ňom

Jacques PHILIPPE

 

naše hľadanie Boha je často plné nepokoja a úzkosti, miesto dôvery a pokoja. Je podstatné, aby sme pochopili, že cesta k Bohu a k požadovanej dokonalosti je oveľa účinnejšia, krajšia i pohodlnejšia, ak sa naučíme zachovávať v každej situácii hlboký pokoj v srdci. Vtedy sa srdce otvára Duchu Svätému a Pán svojou milosťou vykoná v nás oveľa viac, ako by sme mohli urobiť vlastným úsilím

všetko dobro, ktoré môžeme urobiť pochádza od Boha a jedine od neho. „ Lebo bezo mňa nemôžete urobiť NIČ.“ - povedal Ježiš. Je pre nás dôležité, aby sme boli pevne presvedčení o tejto pravde. Boh často dopustí neúspechy, skúšky..., aby táto pravda prenikla do nás nielen na úrovni rozumu, ale ako skúsenosť celej bytosti. Je nevyhnutné, aby sme sa presvedčili, že sme úplne neschopní konať dobro sami od seba.

Zásadne by sme sa nemali nútiť do množstva vecí, nech by šlo o čokoľvek, na prvý pohľad akokoľvek dobré. Skôr musíme pracovať na stave našej duše, postojoch nášho srdca – len tieto duchovné podmienky umožnia Bohu pôsobiť v nás, umožnia Božej milosti, aby nerušene účinkovala v našom živote. Jedine takto prinesieme ovocie.

Základná pravda: aby sme Božej milosti umožnili v nás pôsobiť a vykonať v nás / samozrejme v spolupráci s našou vôľou, rozumom, schopnosťami / „ VŠETKY DOBRÉ SKUTKY, KTORÉ PRIPRAVIL BOH, ABY SME ICH KONALI“ /EF 2,10/ - najdôležitejšie je nadobudnúť si vnútorný pokoj, pokoj srdca.

Pokoj, o ktorom hovoríme je evanjeliový pokoj a nemá nič spoločné s chladnou do seba zahľadenou ľahostajnosťou. Naopak, tento pokoj je logickým a nevyhnutným dôsledkom lásky, citlivosti voči bolesti blížneho a naozajstného súcitu. Jedine tento pokoj nás oslobodzuje od nás samých, zväčšuje našu citlivosť a umožňuje nám dávať sa do služieb blížnym. „ Nadobudni vnútorný pokoj a mnohí ľudia nájdu pri tebe spásu.“ - sv. Serafín Sarovský

Získanie a zachovávanie vnútorného pokoja nie je možné bez modlitby

získanie a zachovávanie vnútorného pokoja nie je možné bez modlitbydôležitá skutočnosť: život kresťana je boj, nemilosrdný zápas. Boj proti zlu, proti pokušeniu, proti hriechu, ktorý nosíme v sebe. Tento zápas je nevyhnutný, ale treba ho chápať ako mimoriadne kladnú skutočnosť. Pretože bez boja niet pokoja, bez boja niet víťazstva.

Tento boj je vlastne časom nášho očisťovania, nášho duchovného rastu, v ktorom sa učíme poznávať seba samých seba vo vlastnej slabosti a Boha v jeho nekonečnom milosrdenstve. Je to však zápas, ktorý človek bojuje s absolútnou istotou, že víťazstvo sa už dosiahlo, lebo Pán vstal z mŕtvych.

Človek už nebojuje vlastnou silou, ale silou Pána. Hlavnou zbraňou človeka je viera, úplné priľnutie k Bohu, ku Kristovi so slepou dôverou. „ Pán je moje svetlo a moja spása, koho sa mám báť?“ /Žalm 27/. Kresťan teda bojuje niekedy s prudkosťou, ale zároveň so srdcom plným pokoja. Tento pokoj mu umožňuje zápasiť Božími a nie vlastnými silami, ktoré by sa rýchlo vyčerpali

Vnútorný pokoj je nielen podmienkou duchovného boja, ale veľmi často je dokonca tým, o čo v boji ide, čo je v hre.

Diabol robí všetko možné, aby vyhnal pokoj z nášho srdca, chce vzdialiť dušu od Boha, spomaliť jej duchovný rast, lebo vie, že Boh prebýva v pokoji a práve tam, kde je pokoj, KONÁ VEĽKÉ VECI. Neraz nastáva, že robíme v boji chyby, bojujeme na pôde, kde nás diabol rafinovane zvábil, na ktorej nás môže premôcť, miesto toho, aby sme zápasili na skutočnom bojisku, kde si môžeme byť vždy istí, že s pomocou Božej milosti zvíťazíme.

To je jedno z veľkých „ tajomstiev“ duchovného boja: nezmýliť sa, vedieť napriek úskokom zlého rozlíšiť, čo je skutočným bojiskom, proti čomu máme vlastne bojovať. Pokoj je častý predmet boja. Prvý cieľ nášho duchovného boja nie je vždy víťazstvo / nad pokušeniami, slabosťami/ , ale skôr schopnosť zachovať si srdce v pokoji za každých okolností, dokonca aj v prípade porážky. Naučiť sa využívať pády, aby sme sa odrazili vyššie.. Takéto víťazstvo si máme želať a po ňom túžiť

dôvody, pre ktoré strácame pokoj sú vždy NEOPODSTATNENÉ A FALOŠNÉ. Ježiš predsa tvrdí, že nám zanecháva pokoj a my tomu veríme, lebo „ Božie dary sú neodvolateľné“, len my ich nevieme vždy prijať, pretože nám veľmi často chýba VIERA. V Ježišovi môžeme stále zotrvávať v pokoji, pretože on premohol svet

nevyhnutnou podmienkou vnútorného pokoja je dobrá vôľa – čistota srdca. Dobrá vôľa nie je dokonalosť, ale je to cesta k nej, je to rozhodnutie povedať vždy Bohu ÁNO vo veľkých aj malých veciach. Je to túžba milovať Boha, páčiť sa mu a konať jeho vôľu. Dobrá vôľa je aj dostatočnou podmienkou pokoja.

Nadovšetko a v každej veci maj dobrú vôľu, samotná dodá duši lesk a osobitnú hodnotu. „ Kto má dobrú vôľu, úprimnú túžbu osláviť ma, vzdávať mi vďaky, milovať ma a slúžiť mi, jeho túžba mu bude niekedy viac, ako iným ich dobré skutky.“ Ako je však málo tých, ktorí sa zmieria s tým, že padnú, že sú slabí, ktorým nevadí, že sa ocitli na zemi a že ich tam objavia ostatní

najistejším prostriedkom, ako stratiť pokoj je snažiť sa zabezpečiť si život výlučne ľudskou šikovnosťou, plánmi a rozhodnutiami. Do akých nepokojov a trápení sa dostáva človek, ktorý sa usiluje takto „ zachrániť“ . Človek nemá nijakú záruku, o ktorú by sa mohol bezvýhradne oprieť. Ježiš hovorí: Kto by si chcel život zachrániť, stratí ho...“. Je iba jediné riešenie – oprieť sa s bezvýhradnou dôverou o samého Boha, ako o „ Nebeského Otca, ktorý vie, čo potrebujeme .“ Ježiš hovorí: „ Nebuďte ustarostení o svoj život...o zajtrajšok, zajtrajší deň sa postará sám o seba. Každý deň má dosť svojho trápenia.

Váš nebeský Otec predsa vie, čo potrebujete. Hľadajte teda najprv Božie kráľovstvo a jeho spravodlivosť a toto všetko dostanete navyše.“ Sú to slová lásky, útechy a neobyčajnej nežnosti. Ježiš nás chce zbaviť ustarostenosti, ktorá nás zožiera a oberá o pokoj. V tom spočíva naša veľká dráma – človek prejavuje nášmu nebeskému Otcovi vrcholnú nedôveru a pritom na to nemá dôvod.

A to je veľké víťazstvo Diabla, že sa mu darí vložiť do srdca Božieho dieťaťa nedôveru voči Otcovi! A predsa všetci prichádzame na svet poznačení touto nedôverou, lebo je dedičným hriechom. Celý náš duchovný život spočíva v dlhom procese prevýchovy, ktorá má za cieľ získať stratenú dôveru skrze milosť Ducha Svätého, ktorý nás uschopní znovu povedať Bohu: Abba, Otče! V tomto úsilí sa nám stavajú do cesty 2 základné prekážky: naša ťažkosť uveriť v Prozreteľnosť a strach z utrpenia

pokiaľ sme konkrétne neokúsili, ako spoľahlivo Prozreteľnosť zabezpečuje naše základné potreby, ťažko je nám skutočne v ňu veriť a odovzdať sa jej. Je dôležité vedieť – túto Božiu podporu môžeme zakúsiť len vtedy, ak poskytneme Bohu potrebný priestor, aby sa mohol prejaviť. „ Boh dáva v takej miere, v akej od neho očakávame.“ - sv. Ján z Kríža. Mnohí jej nedajú nikdy možnosť zasiahnuť, všetko si zrátajú, všetko predvídajú, všetko sa usilujú vyriešiť, spoliehajú sa iba na seba.

Zakladatelia rehoľných spoločenstiev sú príkladom: nadobudli domy bez haliera vo vrecku, prijímali biednych a nemali ich často čím živiť. A Boh robí vtedy pre nich zázraky, prichádzajú šeky...To platí aj v duchovnej rovine. Musíme pochopiť, že je obrovský rozdiel medzi postojom srdca človeka, ktorý z obavy, že zlyhá a pre nedôveru v Boží zásah vopred všetko plánuje do detailov a nakoniec ostane v rámci svojich skutočných možností, ktoré sú veľmi obmedzené a postojom toho človeka, ktorý isteže robí, čo treba, avšak s bezvýhradnou vierou, že Boh zavŕši všetko a to vždy prekračuje prirodzené schopnosti človeka. Strach je nedostatok dôvery v Božiu starostlivosť – prozreteľnosť.

Boh dopúšťa utrpenie a bolesť dokonca aj na tých, ktorí sa mu odovzdávajú a dáva im pocítiť niekedy až bolestný nedostatok / napr. rodina Bernadety z Lúrd /. Nie je to popretie evanjelia? Nie, pretože Pán môže dopustiť, aby nám chýbali určité veci, ale nikdy nám neodníme to podstatné – svoju prítomnosť, svoj pokoj a všetko, čo je potrebné, aby sa náš život naplnil podľa jeho plánov. „ Boh nedopúšťa zbytočné utrpenie“ - v tomto nemôžeme mať nijakú istotu, môže to byť len úkon viery.

Práve k takémuto úkonu viery nás vyzýva zvesť o Ježišovom zmŕtvychvstaní, pochopená ako definitívne víťazstvo Boha nad zlom. Zlo je tajomstvo, tým vždy ostane. Zostáva vždy prítomné v živote jednotlivca i celého sveta, hoci aj nasadíme všetky sily. Jeho miesto v dejinách vykúpenia je určené Božou múdrosťou, ktorá bude pre nás vždy nepochopiteľná , bude to vždy tajomstvo. „Lebo moje myšlienky nie sú vaše myšlienky a vaše cesty nie sú mojimi cestami“ / Iz 55, 8-9/.

V určitých chvíľach života bude kresťan vyzvaný, aby veril proti všetkým okolnostiam, „ v nádeji ísť proti nádeji“. My nemôžeme pochopiť dôvod Božieho konania. Rovnako nepochopiteľné bude aj to, čo On vlastne chystá pre tých, ktorí Ho milujú. „ Ani oko nevidelo, ani ucho nepočulo, čo má Boh pripravené pre nás.“ /1 Kor 2,9/.

v čo teda spočíva naša sila voči zlu? Nie vo filozofovaní, ale v detinskej dôvere v Boha, v jeho lásku a múdrosť. „ Tým, čo milujú Boha všetko slúži na dobré“ a „ utrpenia tohto času nie sú hodny porovnávania s budúcou slávou, ktorá sa na nás má zjaviť“ / Rim 8,16 /

ako rásť v tejto absolútnej dôvere v Boha, ako ju udržiavať a živiť? Rozjímavým pohľadom na Ježiša, kríž, každá rana na jeho tele je najvyšším dôkazom jeho príliš veľkej lásky a to skutočne vlieva dôveru. Srdce sa prebudí k dôvere, len ak sa prebudí k láske, potrebujeme cítiť sladkosť a nehu Ježišovho srdca. To možno dosiahnuť iba cez návyk modliť sa srdcom. Naučme sa teda odovzdať, celkom dôverovať Bohu vo veľkých ako aj v malých veciach s prostotou malých detí.

A Boh prejaví svoju svoju nežnosť, svoju starostlivosť a vernosť niekedy až šokujúcim spôsobom. Ak sa Boh v určitých chvíľach správa k nám zdanlivo drsne, má pre nás aj nečakané nežnôstky, ktorých je schopná iba láska taká čistá a plná nehy ako je jeho. V tom je skutočná odpoveď na tajomstvo utrpenia. Ak sa znovu a znovu odovzdávam, konkrétne pocítim, že to „ skutočne funguje „, že Boh všetko obracia na moje dobro – zlo i utrpenie, bolestné situácie, dokonca i moje hriechy

aby odovzdávanie sa bolo skutočné a aby prinášalo pokoj, musí byť úplné. Musíme všetko bez výnimky zveriť do Božích rúk. Miera nášho vnútorného pokoja závisí od veľkosti odovzdania sa , teda nášho odpútania. Odovzdanie nesie so sebou aj nevyhnutné zrieknutia a práve to nám robí najväčšie ťažkosti. Ak sa odpútame od všetkého a odovzdáme to do Božích rúk, Boh nám vráti oveľa viac, stonásobne už „ v tomto čase“. „Všetky dobrá mi boli dané v okamihu, keď som sa prestal o ne uchádzať“ - sv. Ján z Kríža

Boh si žiada všetko, ale nie všetko si berie. Sv. Terezka Ježiškova:“ Totálne sa odovzdať, to je môj jediný zákon.“ Odovzdanie sa nie je prirodzené, je to milosť, ktorú si musíme vyprosiť od Boha, odovzdanie sa je ovocie Ducha Svätého a Pán neodmieta tohto Ducha nikomu, kto ho o to s vierou prosí. Žalm 23 – dôveryplné odovzdanie sa do rúk Božích – „Pán je môj pastier, nič mi nechýba.“ Písmo tvrdí, že Boh nedopustí, aby nám niečo chýbalo.

V kresťanskom živote je však bežné veľmi dômyselné pokušenie, ktoré mimoriadne brzdí duchovný pokrok. Ide práve o pokušenie nazdávať sa, že v našom postavení ( osobnom, rodinnom ) nám niečo podstatné chýba a že kvôli tomu je nám odopretá možnosť duchovne sa rozvíjať. Pričom stačí tak málo, aby sme postupovali dopredu míľovými krokmi – iný pohľad plný dôvery a nádeje, založený na istote, že nič mi nemôže chýbať. Vtedy by sa nám otvorili brány, nečakané možnosti duchovného rastu.

Často žijeme v tejto ilúzii, chceli by sme, aby sa zmenilo naše okolie, okolnosti, sme presvedčení, že vtedy by všetko išlo inak. Veľmi často je to však omyl, nie okolnosti, ale naše srdce sa musí najskôr zmeniť, očistiť od izolovanosti, smútku, nedostatku nádeje. „ Blahoslavení čistého srdca, lebo oni uvidia Boha.“

jednou z častých situácií, ktoré nás vedia zbaviť pokoja sú ťažkosti našich blízkych. Naša bolesť môže byť oprávnená, musí však zostať pokojná. Pán nás predsa nemôže opustiť. Čím viac napredujeme v kresťanskom živote, tým väčšmi rastie aj náš súcit s ľuďmi. Súcit svätcov je hlboký, ale vždy tichý, pokojný, plný dôvery.

Je plodom Ducha. Náš vlastný súcit je naopak často vzrušený a plný nepokoja. Myslíme si, že je odôvodnené úzkostlivo sa starať o niekoho, kto je v ťažkostiach, že je to znak našej lásky k tomuto človeku. To je však nesprávne. V tomto postoji sa často tají veľká láska k nám samým. Neznesieme utrpenie druhého, lebo sa bojíme, že spolu s ním budeme trpieť aj my. Naša láska je teda príliš ľudská a sebecká, chýba jej neochvejná dôvera v Boha. Jedno je isté: Boh všetkých našich blízkych miluje nekonečne viac ako my.

Želá si, aby sme dôverovali tejto láske a aby sme vedeli odovzdať do jeho rúk bytosti, ktoré sú nám drahé. Takto by sme im často pomohli oveľa účinnejšie. Mali by sme byť pre blízkych zdrojom pokoja a nádeje. Často človek prežíva svoje utrpenie lepšie, ako jeho okolie, ktoré sa znepokojuje a trápi

v každom človeku, ktorý trpí, je aj trpiaci Ježiš, preto v každom utrpení je nádej, v každom utrpení je zárodok života a vzkriesenia

často sa znepokojujeme kvôli správaniu blízkych, napr. že deti nie sú obrátené. Odpoveď je: dôvera a odovzdanosť, trpezlivosť, odpútanosť...nie nepokoj, netrpezlivosť, znechutenosť. Koľkokrát strácame pokoj, keď zisťujeme, že naše posväcovanie nenapreduje dosť rýchlo, že máme ešte príliš veľa nedostatkov. Toto nás však len zdržuje! „ Nič tak nezdržiava napredovanie v cnosti, ako priveľká náhlivosť“ – sv. František Saleský. Znakom toho, že postupujeme správne je aj to, že je v nás pokoj. Túžba, ktorá nás oberá o pokoj nepochádza od Boha

dôležitá je trpezlivosť voči blížnemu, jeho nedostatkom. Mali by sme uvažovať takto: Ak Pán ešte nezmenil tohto človeka, neodňal mu jeho nedokonalosť, znamená to, že ho prijíma takého, aký je! A trpezlivo čaká na vhodnú chvíľu. Aj my musíme byť trpezliví, táto trpezlivosť je o to dôležitejšia, že nás prepotrebne očisťuje.

Trpezlivosť voči našim vlastným chybám a nedokonalostiam:

smútok, skleslosť, malomyselnosť, nepokoj v duši, ktoré jasne pociťujeme po každej chybe nie sú správne. Naopak, musíme urobiť všetko pre to, aby sme zotrvali v pokoji. To nie je ľahostajnosť, ale naopak prostriedok k rýchlejšiemu posväcovaniu. Pretože:

1) Boh koná, ak je v duši pokoj. Vlastnými silami sa nám nepodarí oslobodiť sa od hriechu, poradí si s ním jedine Božia milosť.

2) Pánovi robí radosť takýto postoj: „ Pane, odpusť mi, zase som zhrešil. Vidíš, čoho som schopný! Ale s dôverou sa zverujem tvojmu milosrdenstvu a odpusteniu. Odovzdávam sa ti s dôverou, že jedného dňa ma načisto uzdravíš. Zatiaľ nech ma vedomie vlastnej úbohosti privedie k väčšej pokore, uvedomeniu si, že nič nemôžem vlastnými silami, ale všetko je len tvoja milosť.

3) Rozorvanosť, smútok, malomyselnosť, ktoré prichádzajú po chybách sú málokedy jednoznačné, zriedkavo ide o číru bolesť, že sme urazili Boha. Je to zmes bolesti a pýchy, sklamania, že ideálny obraz, ktorý sme o sebe mali sa odrazu roztrieštil. Naša bolesť je často bolesťou urazenej pýchy! Je to znakom, že sme sa spoliehali len na seba, na vlastné sily a nie na Boha. Keď padneme, vtedy najlepšie spoznáme, aká je naša dôvera v Boha. Ak upadneme do zmätku, zármutku, ak stratíme všetku nádej, že pokročíme v cnosti, znamená to, že sme všetku dôveru nevložili do Boha, ale do nás samých.

Vlastný pád nás učí naopak nedôverovať ešte väčšmi vlastným silám, ešte väčšmi hľadať pomoc u toho, ktorý jediný nám môže pomôcť. Pokorný človek sa nikdy nepreceňuje a opiera sa iba o samého Boha, nikdy nie je svojimi pokleskami ani prekvapený, ani zmätený, pretože svetlo pravdy mu umožňuje vidieť, že je to prirodzený výsledok jeho slabosti a nestálosti.

4) Boh môže vyťažiť dobro aj z našich chýb. Sv. Ján z Kríža:“ Láska dokáže vo mne všetko obrátiť na úžitok, dobro práve tak, ako zlo, dokáže premeniť každú vec v jej podstate.“ Zmierenie sa so svojou priemernosťou je vlastne nedostatok dôvery v Boha a v jeho schopnosť posväcovať nás. Milosrdenstvo Pánovo je také veľké, že naše chyby a poklesky využije v náš prospech! Napr. nás tým nechá rásť v pokore, iba nás naučí trochu menej dôverovať vlastným silám a trochu viac jemu. Naše hriechy sa majú stať pre nás prameňom pokory. Po akejkoľvek chybe sa vráťme ihneď s dôverou k Bohu, ba ďakujme mu za dobro, ktoré jeho milosrdenstvo bude schopné vyťažiť z tejto chyby! Treba rozlišovať skutočnú ľútosť od falošnej ľútosti.

Všetky výčitky nepochádzajú od Ducha svätého

Všetky výčitky nepochádzajú od Ducha svätého. Niektoré ma na svedomí naša pýcha alebo diabol a my sa musíme naučiť rozlišovať ich. Treba si všimnúť následky. Scupoli: „ Ak nás hryzie svedomie a rastie naša poníženosť, ak pod výčitkami svedomia konáme dobré skutky, ak v nás tieto výčitky ani trochu nezmenšujú dôveru v Božie milosrdenstvo, treba ich prijímať s vďakou ako náklonnosť nebies. Ak v nás vzbudzujú rozorvanosť, ak ubíjajú náš elán, robia nás lenivými, bojazlivými, pomalými vo vykonávaní našich povinností, verme, že sú to popudy diabla a vtedy robme všetko ako zvyčajne a jednoducho ich vôbec nepočúvajme !

Pre človeka dobrej vôle nie je ani tak závažný poklesok ako taký, ale skôr ochabnutosť, do ktorej človek následne upadá. Ak niekto padne, ale hneď sa zdvihne, nestratil veľa, skôr získal – pokoru, zážitok milosrdenstva. Kto zostáva smutný a zničený, stráca oveľa viac. Znakom duchovného pokroku nie je ani tak to, že viac nepadneme, ale skôr to, že sme schopní sa skôr pozviechať.

Keď zhrešíme, predovšetkým nesmieme nič meniť na svojich zvyklostiach v modlitbe. Práve naopak. Čím sme hriešnejší, tým väčšie právo máme priblížiť sa k tomu, ktorý povedal: „ Neprišiel som volať spravodlivých, ale hriešnikov. “

Sme poznačení dedičným hriechom, máme sklon k pýche natoľko zakorenený, že nám je veľmi ťažko urobiť nejaké dobro bez toho, že by sme ho aspoň sčasti nepripisovali svojim schopnostiam, zásluhám. Ak by Pán nedovoľoval, aby sme z času na čas spáchali nejaké zlo, ocitli by sme sa vo veľkom nebezpečenstve. Zmocnila by sa nás pýcha a zabudli by sme, že všetko dostávame od Boha zadarmo. A nič tak nebráni skutočnej láske, ako pýcha.

5) Pokoja nás často zbavuje neistota, strach z rozhodovania, obávame sa, že nebudeme plniť Pánovu vôľu, čo prináša úzkosť. Pred dôležitým rozhodnutím sa máme vyvarovať unáhlenosti a nepremyslenosti. Musíme si prosiť svetlo D.S. a milosť konať v súlade s Božou vôľou. Niekedy je potrebné obrátiť sa na duchovného vodcu. Niekedy však nedostaneme odpoveď, čo je celkom bežné, a to nás ale často oberá o pokoj. Ak neistota pretrváva, treba si povedať –„ čokoľvek urobím, bude to dobré, lebo mám úmysel robiť dobre.“ Čo považujeme za dobro, aj Boh prijíma ako dobro. Boh hľadí na úmysel, s akým začíname a podľa neho odmeňuje. Je to zásada, ktorej sa musíme pridŕžať.

Ako existuje „falošná „ pokora, ľútosť, existuje aj „falošná“ poslušnosť

Ako existuje „falošná „ pokora, ľútosť, existuje aj „falošná“ poslušnosť voči Bohu, často krát sa nadmieru sužujeme pre svoje rozhodnutia. My by sme sa radi vyhli vlastnému rozhodovaniu, ale Pán často krát od nás žiada, aby sme sa rozhodli, aj keď sme si nie celkom istí, že si vyberieme to najlepšie. Vedieť sa rozhodnúť aj bez istoty – to je postoj dôvery a odovzdania. „ Pane, zvažoval som a modlil som sa, aby som spoznal, aká je tvoja vôľa.

Ani teraz nevidím jasne, ale netrápim sa, nebudem si hodiny a hodiny lámať hlavu, rozhodnem sa pre toto, lebo po dobrom uvážení sa mi to vidí najlepšie. Všetko odovzdávam do tvojich rúk, veď dobre viem, že aj keby som sa mýlil, nenahneváš sa na mňa, pretože môj úmysel bol čistý. Ak som sa zmýlil, viem, že ty si schopný obrátiť môj omyl na dobro. Tak sa pre mňa stane zdrojom pokory a ja sa budem môcť z neho poučiť.“ A zostávam v pokoji.

Boh dobre pozná obmedzenosť nášho uvažovania, žiada od nás dobrú vôľu, čisté a priame úmysly, ale v žiadnom prípade nečaká, že budeme neomylní na že všetky naše rozhodnutia budú dokonalé. Na druhej strane by sme boli veľmi radi, keby sme sa nikdy nemýlili, no v tejto túžbe je mnoho pýchy. Boh miluje tých, čo kráčajú v slobode ducha a „ nehľadajú blchy“ v maličkostiach.

Perfekcionizmus nemá veľa spoločného so svätosťou. Ak je niekto ďaleko od Boha, zlý duch ho pokúša zlom, láka ho k veciam, ktoré sú zlé. Ak je však niekto blízko Boha, miluje ho a po ničom tak netúži, ako sa mu páčiť, poslúchať ho, diabol ho síce pokúša aj zlom, no ešte viac dobrom. Aby nás znepokojil, zneužije našu túžbu robiť dobro, ktoré by sme mali realizovať, ktoré je však teraz nad naše sily, alebo nie je tým, čo od nás žiada Boh a tým všetkým nás chce diabol obrať o energiu a pokoj.

6) Pán nás volá k dokonalosti. Jediná ozajstná dokonalosť je dokonalosť lásky. Dokonalejší podľa evanjelia nie je ten, kto sa vzorne správa, ale ten, kto väčšmi miluje. Je to ten, kto prijíma svoju slabosť, malosť, časté pády, svoju ničotu v očiach vlastných aj cudzích a priveľmi sa nad tým netrápi, lebo sa živí veľkou dôverou v Boha a vie, že táto láska je nekonečne dôležitejšia a cennejšia, ako vlastné nedokonalosti a chyby. Svätým sa staneme vtedy, keď naša neschopnosť a ničota už nebudú pre nás dôvodom na smútok a trápenie, ale príčinou pokoja a radosti.

Niekoľko rád na záver: Snažme sa toto všetko realizovať trpezlivo a vytrvalo, a najmä nestrácajme odvahu, ak sa nám to dokonale nepodarí! Hlavne nestrácajme pokoj, ak sa nám nedarí vždy zostať v pokoji tak, ako by sme si to želali! Prevýchova si vždy vyžaduje čas, ako aj veľa trpezlivosti so sebou samým. „ Trpezlivosťou dosiahneme všetko.“ – sv. Terézia z Avily.

Ďalšia zásada: Ak nie som schopný na veľké veci, neupadám do malomyseľnosti, ale robím malé skutky! Niekedy z neschopnosti robiť veľké veci, heroické činy, zanedbávame malé veci, ktoré máme na dosah, ktoré nám pomáhajú napredovať v duchovnom živote a sú prameňom mnohých radostí. Ak nás Pán pokladá za verných vo vytrvalosti, s akou vyvíjame drobné námahy v tom, čo od nás očakáva, on sám zasiahne a obdarí nás ešte väčšou milosťou.

Realizácia: ak ešte nie som schopný zachovať si pokoj v ťažkých situáciách, pokojne a bez nervozity si vykonám každodenné povinnosti, pričom sa zameriavam na prítomný okamih a nie na nasledujúci, hovorím pokojne a mierne, bez náhlivých giest a pohybov. Duša sa veľmi často prevychováva skrze telo. „ drobnosti vykonané z lásky a s cieľom zadosťučiniť Bohu mimoriadne podporujú náš rast.“ – sv. Terezka. Ak vytrváme v modlitbe a v týchto malých úkonoch, Boží pokoj uchráni naše srdcia a tento pokoj nám nik nebude môcť odňať.

Čo nám hovoria svätí o pokoji:

Juan de Bonilla: Skúsenosť vám ukáže, že pokoj, ktorý rozmnoží vo vašej duši milosrdenstvo, lásku k Bohu a k blížnemu je najpriamejšia cesta k večnému životu. Pán hovorí: „ Blahoslavení tí, ktorí šíria pokoj.“ Pán chce len to, aby ste sa zakaždým, keď sa rozrušíte, vrátili späť k rozvahe a pokoju vo vlastnom vnútri, v práci a myšlienkach rovnako ako v činoch. Nech je vaša vôľa vždy pripravená na každú možnosť. A vaše srdce nech nie je ničím spútané.

Ak vyslovíte nejakú túžbu, robte to tak, aby ste sa v prípade neúspechu ani trošku netrápili, ale aby ste si zachovali taký pokoj, ako keby ste neboli po ničom túžili. Pravá sloboda totiž spočíva v tom, že sa na nič neviažeme. A takto nespútanú chce mať vašu dušu Boh, aby v nej mohol konať veľkolepé zázraky.

Sv. František Saleský :láska prebýva len tam, kde vládne pokoj všetky myšlienky, ktoré v nás vyvolávajú duševný nepokoj a zmätok, nijako nemôžu byť od Boha, ktorý je Kniežaťom pokoja.

aj radosť treba prijať pokojne, aj ku konaniu dobra máme pristupovať pokojne, aby sme v náhlivosti neurobili zbytočné chyby. Dokonca aj pokánie treba robiť s pokojom.

robme 3 veci a dosiahneme pokoj: 1) majme vždy ten najčistejší úmysel robiť všetko na česť a slávu Boha .2) aj to málo, ktorého sme schopní robme s týmto úmyslom a podľa rád svojho duchovného vodcu. 3) starosť o zvyšok prenechajme Bohu

Boh sa uspokojuje s málom, lebo dobre vie, že my toho veľa nemáme. Boh všade tam, kde je zvrchovaným Pánom, všetko udržiava v pokoji. Jednako je len pravda, že skôr, než niekde nastolí pokoj, vyvolá tam vojnu, lebo oddeľuje srdce a dušu od rôznych citov a náklonností, čiže od prehnanej sebalásky ,samoľúbosti...Pokoj sa rodí z pokory.

Nič nás tak nenakazí ako sebaláska a vlastné preceňovanie. Keby sme si boli načistom, kto skutočne sme, akí sme úbohí, nežasli by sme nad svojím pádom, ale nad tým, že vôbec dokážeme stáť. Tým, čo milujú Boha sa všetko obráti na dobro. Ani Magdaléna by si tak neobľúbila Spasiteľa, keby jej nebol býval odpustil toľko hriechov. Hĺa, aký skvelý majster milosrdenstva: obracia naše biedy na milosť a z jedu našich neprávostí vyrába blahodarný liek pre naše duše. Ak vás Boh nechá padnúť ako sv. Pavla, ktorého zrazil na zem, chce vás tým len pozdvihnúť do svojej slávy.

bezhranične, vytrvalo a bezvýhradne treba túžiť len po Bohu dôvera v Božie riadenie: nehody v živote neočakávajte s určitou obavou, ale s nádejou, že Boh, ktorému patríte vás bude z nich priebežne vyslobodzovať. Len sa naďalej pevne držte ruky jeho Prozreteľnosti a on vám bude vždy a všade nápomocný a tam, kde nebudete vládať kráčať, On vás ponesie.

zotrvávajte v pokoji a vylúčte zo svojej predstavivosti to, čo vás môže rozrušiť a často hovorte nášmu Pánovi: Ó, Bože, ty si môj Boh a ja sa ti zverujem, buď mojou pomocou i záštitou a ničoho sa nebudem báť, lebo nielenže si so mnou, ale aj vo mne a ja v tebe. Čoho by som sa mala báť v náručí takého Otca?

svoje veci máme vykonávať starostlivo, ale bez náhlenia a ustarostenosti. Každá náhlivosť zatemňuje rozum a oberá o súdnosť, ba dokonca nám bráni v dobrom uskutočňovať diela, za ktorými sa náhlime. „ Marta, Marta, staráš sa a znepokojuješ pre mnohé veci....“ Marta bola úzkostlivo ustaraná, vo svojej horlivosti sa príliš ponáhľala, strácala pokoj a preto ju Pán pokarhal. Preto vždy všetko prijímajte v pokoji a svoje práce sa usilujte robiť jednu po druhej, tak ako prichádzajú.

na chyby a nedostatky treba hľadieť s trpezlivosťou a využiť ich na vlastné sväté poníženie. Ak to nedokážete, nedokonalosti sa len prehĺbia. Lebo nič tak neživí naše chyby a nedostatky, ako nepokoj a unáhlenosť, s akou sa ich chceme zbaviť.

aj prílišná horlivosť môže mať nedostatok – môže byť príliš prudká, nepokojná, trochu puntičkárska.

 

Sv. Terézia z Avily:

- „falošná pokora“ – všetko uvádza do zmätku a nepokoja, načisto rozvracia dušu a trýzni ju. Ak je však pokora pravá, toto úsilie a námaha rozprestrie v duši takú lahodnosť a uspokojenie, že duša túži, aby v nej mohla zotrvať navždy.

Libermann:

- najúčinnejšie prostriedky, pomocou ktorých môžeme v sebe budovať obdivuhodné Ježišovo kráľovstvo sú práve duch nepretržitej modlitby srdcom a pokoj duše...

- pred Ježišom sa môžeme hanbiť za svoju úbohosť, ale musí to byť zahanbenie plné dôvery a nehy

- nenechajte sa zlomiť alebo rozložiť, ak sa vám zdá, že ste ťarbavý a vlažný, keď ste v zajatí svojich náklonností, sebalásky a smútkov. Snažte sa len na toto všetko zabudnúť, obráťte svojho ducha k Bohu a ustavične , ale pokojne túžte po tom, žeby naložil s vami podľa svojej najsvätejšej ľubovôle. Nemajte pred očami nič iné, iba Boha a to v čistej a prostej viere

- jednou z najväčších prekážok, ktorá nám môže zahradiť cestu k dokonalosti je neskrotná túžba napredovať a vlastniť cnosti, ktoré nemáme

- nechajme konať Boha, on nepotrebuje, aby sme mu pomáhali svojím prehnaným úsilím... radšej nechajme tvoriť jeho, veď jemu sa páči pracovať s ničotou, keď sa Bohu zapáčilo stvoriť vesmír, vychádzal z prázdnoty a pozrite, aké krásne veci urobil! Zotrvávajme pred ním v pokoji a mieri a nasledujme jednoducho len pokyn, ktorý nám dáva.

- túžite napredovať na ceste k svätosti, túto túžba vzbudzuje vo vás On a On ju aj musí naplniť. Boh nám dáva vôľu i skutky. Naša úloha spočíva vo vernom nasledovaní Božieho vedenia, v súhlase, že môže v nás robiť, čo sa mu zapáči.

- buďte povoľný a tvárny v Božích rukách, to znamená zotrvávať v pokoji a úplnom uvoľnení, nikdy sa neznepokojovať a ničím nesužovať, zabudnúť na minulosť, žiť, ako keby budúcnosť ani nejestvovala, žiť pre Ježiša vo chvíli, ktorú žijeme, alebo skôr žiť, ako keby sme nemali v sebe vlastný život, ale nechať, aby sa Ježiš v nás dobre cítil, kráčať takto za každých okolností a pri každom stretnutí bez obáv a bez starostí, nikdy z vlastnej vôle nemyslieť na seba, odovzdať starosť o dušu Ježišovi....

On si ju zobral, jemu patrí, teda on sa musí o ňu starať, pretože je jeho majetkom. Ak treba, robte sa, že ste mŕtvy, kráčajúc takto v úplnej ľahkosti, odovzdaní a dôvere.

- pohľad na našu neschopnosť a ničotu by nás mal privádzať k pokoju v presvedčení, že Boh sám chce priložiť ruku k dielu, aby vykonal v nás všetky veľké veci, na ktoré nás povolal. Čím väčšie sú naše slabosti, tým viac musí vzrastať naša radosť a šťastie, pretože závislosť od Boha sa stáva nevyhnutnejšou.

Sv. Páter Pio:

pokoj je puto lásky, trvalá radosť, svätá veselosť srdca, v ktorom kraľuje Boh pokoj je cesta k dokonalost ak nás výčitky po zlyhaní privádzajú k väčšej pokore, k rýchlemu a pohotovému konaniu dobra, pričom nás neoberajú o dôveru v Boha, môžeme si byť istí, že pochádzajú od Boha. Ak nás však privádzajú do zmätku, robia nás nedôverčivými, lenivými, pomalými v dobrých skutkoch, určite pochádzajú od diabla.

Keď ublíži cirkev

    Tento názov nie je úplne presný, pretože ak nám niekto ublíži, tak nám ublíži člen alebo predstaviteľ cirkvi a nie cirkev samotná. Je to tým, že cirkev väčšinou tvoria ľudia nedokonalí a teda hriešni a kde je hriech, tam je aj riziko, že nám niekto ublíži. Nemôžeme z toho viniť Boha, pretože človek ktorý nám ublížil, svojím konaním sklamal a urazil aj Boha. Boh je v tom nevinne.


    Niektorí tvrdia, že príčinou našej bolesti je skutočnosť, že od cirkvi a jej členov očakávame niečo, čo nám nemôžu dať. S tým však nemožno súhlasiť, pretože intenzívny duchovný život by sa mal u nich prejaviť aj v bežnom živote. Od duchovných preto očakávame, že nás budú svojím životom inšpirovať a viesť k vyšším hodnotám a cieľom.

A toto očakávanie jednoducho patrí k duchovnému povolaniu.
    Myslím si, že väčšina ľudí nečaká, že ich kňaz alebo biskup bude dokonalý. Skôr očakávajú, že bude zrelý po ľudskej stránke. Teda, že bude ochotný vypočuť ich, pomôcť, alebo poradiť im a ak im náhodou ublíži, dokáže priznať svoju chybu a ospravedlniť sa.


    Napriek tomu veľa ľudí môže povedať, že im ublížil niekto z cirkvi, dokonca aj veľa kňazov a biskupov má túto skúsenosť. Čo s tým? V prvom rade treba zachovať pokoj a rozvahu. Potom treba prejaviť záujem o hľadanie riešenia, ponúknuť svoju pomoc a podporu (hlavne ak ide o aktivity vo farnosti), snažiť sa stretnúť s tou osobou a vydiskutovať si ten problém a v neposlednom rade sa za ňu modliť. Treba teda urobiť všetko pre to, aby došlo k zmene, alebo aby sa situácia vysvetlila.


    Ak sa však dlhodobo nič nezmení a spozorujeme, že začíname duchovne rezignovať, vtedy môžeme podľa Benedicta Groeschela, profesora v Seminári sv. Jozefa v New Yorku, začať navštevovať iný kostol, alebo sa nechať viesť iným kňazom. Rezignácia je neplodná, preto radšej zmeniť kostol, alebo kňaza, než rezignovať na duchovný život. Treba vyhľadávať blízkosť tých kňazov a biskupov, ktorí naozaj žijú to, čo hlásajú. Našťastie je ich ešte stále dosť...
 
    Zlo má množstvo tvári a podôb a len správne rozlišovanie, nám umožní odhaliť jeho skutočný význam a zmysel. Nemôžeme dúfať, že tento svet bude dokonalý a spravodlivý, ale môžeme veriť, že zlo neunikne spravodlivosti a že Boh vyváži zlo dobrom, ak nie v tomto živote, tak vo

Rozlišovanie duchov - Svätý Ignác z Loyoly


Vo svojej autobiografii opisuje Svätý Ignác z Loyoly svoje prvé skúsenosti s Božími vecami. Keď sa už cítil lepšie po druhej operácii svojej zlomenej nohy, žiadal od svojej švagrinej nejaké knihy na čítanie, aby si skrátil čas. Chcel čítať nejaké rytierske romány. „Ale v tom dome nenašli nijakú zo spomenutých kníh, ktoré som rád čítaval; preto mi ponúkli Vita Christi – Život Krista a knihu o živote svätých v ľudovej reči.

Čítal ich a čítal ich znova. Ignác sníval s otvorenými očami o napodobňovaní života sv. Františka a sv. Dominika. Podobne sníval aj o svojom živote v službe istej dámy. Postupne si začal všímať rozdiel medzi týmito dvoma druhmi denného snenia. Spozoroval rozdiel v ovocí, keď zanechal tieto myšlienky, raz sa cítil suchý a nespokojný, inokedy spokojný a veselý.

Postupne začal rozoznávať Božie pôsobenie vo svojom živote. Postupne sa stále viac zaoberal myšlienkami a predstavami, ktoré čerpal zo spomenutých kníh, a jeho život sa začal meniť. Nachádzal Božiu vôľu pre seba. Toto rozlišovanie duchov je absolútne kľúčové v prvom týždni Duchovných cvičení, aby boli plodné.

Ako to Ignác skúsil počas svojho pobytu v Manreze, exercitant je počas tejto etapy stále napĺňaný pocitmi radosti, pokoja, údivu, lásky, ohňa, zmätenosti, strachu, hrôzy, pocitu spojenia s Bohom, pocitom odlúčenia od Boha, napokon suchoty bez akéhokoľvek pocitu. Jednou z najdôležitejších úloh exercitátora počas cvičení je viesť exercitanta cez jeho skúsenosť k reflexii vlastných pocitov. Exercitátor pomáha exercitantovi rozlišovať, ktoré pocity sú od „Ducha Božieho“ a ktoré od „ducha diablovho“.

Bitevné pole Duchovných cvičení, pole voľby, signalizujú ľudské pocity, ktoré manifestujú konflikt túžob. Ignác predkladá zoznam pravidiel na rozlišovanie duchov, ktoré sú vhodnejšie pre prvý týždeň.

Uvedieme tu len jeden príklad: „Osobám, ktoré kráčajú z jedného ťažkého hriechu do druhého, nepriateľ zvyčajne predkladá zdanlivé rozkoše, podnecujúc ich, aby si predstavovali zmyselné radosti a rozkoše, aby lepšie vydržali a rástli vo svojich nerestiach a hriechoch.

V tých istých osobách však dobrý duch pôsobí opak: znepokojuje ich a spôsobuje im mravným súdom rozumu hryzenie svedomia. Osoby, ktoré sa horlivo usilujú očistiť sa od svojich hriechov a v službe Boha, nášho Pána, postupujú od dobrého k lepšiemu, stáva sa všetko naopak ako v prvom pravidle.

Je vskutku vlastnosťou zlého ducha hrýzť, znechucovať a klásť prekážky tým, že klamnými dôvodmi znepokojujú dušu, aby nepostupovala ďalej.“

Rozhovory pútnika : Autobiografia sv. Ignáca Loyolského, s. 33.
Porov. Rozhovory pútnika : Autobiografia sv. Ignáca Loyolského, s. 33–37.

.........................................

Skúsenosť sv. Ignáca z duch. rozlišovaním

 

Duchovné cvičenia sv. Ignáca obsahujú tzv. pravidlá rozlišovania duchov pre „prvý týždeň (313-327)“ a pre „druhý týždeň (328-336)“. Postupne v nasledujúcich príspevkoch vám priblížim jednotlivé pravidlá.

Úvodné pravidlo

[313] 1 Pravidlá na to, aby sme vycítili (spozorovali, zaznamenali) a spoznali (rozoznali, rozlíšili) rozličné hnutia (tendencie, sklony), ktoré povstávajú (sú vyvolané alebo spôsobené) v našej duši: 2 dobré, aby sme prijali; zlé, aby sme zamietli (vyhodili). Sú vhodnejšie pre Prvý týždeň

 

Pôvod pravidiel

Dve série „Pravidiel“ (313-327; 328-336) majú svoj základ v skúsenostiach Ignáca v Loyole a Manrese. „Pravidlá“ prvej série môžu byť rozdelené alebo rozvrhnuté takto:

-          východiskové podklady a znaky pre rozlíšenie rôznych (rozličných) pohybov (hnutí) – 314-317

-          správanie sa počas útechy a neútechy (318-324)

-          počínanie nepriateľa – jeho charakter a stratégia (325-327). Sv. Ignác používa slovo – diabla, satana.

Sv. Ignác tieto skutočnosti opisuje vo svojej Autobiografii (Sv. Ignác o sebe). Vyberiem niekoľko okamihov z tohto obdobia. Po operácii zranenej nohy Ignác čítal svetské knihy, rytierske romány a potom začal čítať Život Krista a knihu o živote svätých (porov. Aut 5), ktoré ho veľmi oslovili.  Zamýšľal nad vecami, ktoré čítal. Páčilo sa mu to, čo čítal. Keď však odložil duchovné čítanie, opäť sa mu vracali mnohé svetské myšlienky, na ktoré predtým zvyčajne myslieval (porov. Aut 6). Pán mu však pomáhal a spôsoboval, že po týchto myšlienkach nasledovali iné, ktoré sa zrodili z toho, čo čítal. Ignác hovorí: „Pri čítaní života nášho Pána a svätých zvyčajne som zastal a zamyslel som sa, uvažujúc sám so sebou: „Čo by sa stalo, keby som aj ja urobil to, čo urobil svätý František, alebo čo urobil svätý Dominik?“ Takto som uvažoval o mnohých veciach, ktoré sa mi zdali dobré.

Vždy som si predkladal veľké a ťažké veci; a keď som si ich takto predkladal, zdalo sa mi, že ich ľahko budem môcť vykonať. Vo svojich úvahách som si opakoval: „Svätý Dominik urobil toto, aj ja to musím urobiť. Svätý František zas toto, aj ja to musím urobiť!“ Tieto moje myšlienky trvali dlho, ale keď sa do toho zamiešali iné veci, znova sa mi vrátili už spomenuté svetácke myšlienky, v ktorých som sa takisto dlho zdržoval. Toto striedanie rozličných myšlienok trvalo dosť dlho, lebo som sa rád zdržal pri myšlienke, ktorá sa mi vracala — či to už bola myšlienka na spomenuté svetácke hrdinstvá, ktoré som túžil vykonať, alebo na tie druhé činy v Božej službe, až ma to nakoniec unavilo; preto som sa ich striasol a venoval som pozornosť iným veciam.“ (Aut 7)

Ignác v tomto procese predsa vidiel istý rozdiel, hovorí: „Keď som myslieval na svetácke veci, pociťoval som síce veľkú útechu, ale keď som ich pre únavu zanechal, cítil som sa suchý a nespokojný. No keď som myslel na to, ako pôjdem bosý do Jeruzalema a budem jedávať iba zeleninu a konať všetky prísnosti, ktoré robievali svätí, vtedy nielen že som pociťoval útechu, keď som bol pohrúžený do tých myšlienok, ale aj potom, keď som ich zanechal, ostával som spokojný a veselý.

Vtedy som si to však nevšímal, ani som sa nezastavoval,­ aby som uvažoval o tomto rozdiele, kým sa mi raz neotvorili trošku oči a nezačal som sa diviť tomuto rozdielu a premýšľať o ňom. Z vlastnej skúsenosti som totiž vedel, že z prvých myšlienok som bol smutný, z druhých zasa veselý.

Takto postupne som začal rozpoznávať rôznych duchov, ktorí mnou hýbali: ducha diablovho a ducha Božieho.“ (Aut 8 ) Rozličné hnutia, ktoré Ignác v čase zotavovania skusoval, boli pre neho dobrou školou; v nej sa naučil umeniu rozoznávať duchov. „Pravidlá“, ktoré zostavil, umiestnil na konci knižočky Duchovných cvičení (č. 314, 315, 316). Je zaujímavé z tohto pohľadu si prečítať aj ďalšie časti z Autobiografie, najmä prvé tri kapitoly, predovšetkým časti 9, 14, 19-27, 30-31, 50, 99.

V týchto kapitolách je opísaný vnútorný proces obrátenia. Ignác je v Božej škole, učí sa rozlišovať, pociťuje hnutie rôznych duchov, sužujú ho škrupule a veľké úzkosti svedomia. Pán mu však vracia vnútorný pokoj a učí ho novému spôsobu života. Ignác v tomto čase sa naučil rozoznávať útechu a neútechu a celú túto skúsenosť potom vložil do „Pravidiel pre lepšie rozlišovanie“.

Môžeme teda povedať, že 10 dlhých mesiacov pobytu alebo zdržania sa Ignáca v Manrese zmenilo v jeho živote veľa. Tento čas sa dá rozčleniť na tri obdobia:

Prvé obdobie – pokoj, v ktorom žil: „Až do tejto doby som skoro vždy ostával v tom istom duševnom stave s dosť rovnomernou radosťou, ale nemal som ešte nijaké poznanie vnútorného duchovného života…. A ostával som aj naďalej vždy rovnomerne pokojný.“ (Aut 20)

Druhé obdobie – škrupule a zápasy (Aut 19-27). V tomto období už začína Ignác hovoriť o novom živote: „I povedal som si: „Aký nový je to život, ktorý teraz začíname!“ (porov. Aut. 21).

Tretie obdobie – veľké osvietenia a vnútorné dary: „Mal som veľkú nábožnosť k Najsvätejšej Trojici, a preto som sa každodenne jasne modlieval ku každej z troch Osôb… raz sa mi s pocitom veľkej duševnej radosti predstavil v mysli spôsob, ako Boh stvoril svet. Zdalo sa mi, že som videl akúsi bielu hmotu, z ktorej vychádzali lúče a Boh robil z nej svetlo… keď som sa často a dlho modlieval, vídaval som vnútornými očami Kristovo človečenstvo; postava, ktorá sa mi zjavovala, bola akoby nejaké biele telo, ani veľmi veľké, ani veľmi malé, ale pritom som nevidel rozčlenenie údov… raz som sa vybral z nábožnosti do istého kostola, ktorý bol vzdialený od Manresy niečo vyše míle; myslím, že sa volá podľa svätého Pavla. Cesta ide vedľa rieky.

Ako som tak kráčal pohrúžený do myšlienok, sadol som si tvárou obrátený­ k rieke, ktorá tiekla dolu. Keď som tak sedel, začali sa mi otvárať oči mysle. Nie že by som bol mal azda nejaké videnie, ale pochopil som a spoznal mnoho tak z duchovného života, ako aj z viery a zo vzdelanosti, a to s takým jasným osvietením, že sa mi všetko zdalo nové. Nemožno opísať všetky podrobnosti, ktoré som vtedy pochopil, lebo ich bolo veľa…“. (porov. Aut 28-31) Zároveň v týchto bodoch môžeme vidieť dejiny mystiky sv. Ignáca.

 

(Poznámka: Pre lepšie porozumenie „Pravidiel pre rozlišovanie“ odporúčam pozorne si prečítať prvé tri kapitoly z jeho Autobiografie – sv. Ignác o sebe.zdroj: http://ignacianskaspiritualita.sk

Vznik Duchovných cvičení

Svätý Ignác z Loyoly

Svätý Ignác z Loyoly, pôvodca Duchovných cvičení vo svojom vlastnom životopise, ktorý síce nenapísal, ale iba vyrozprával portugalskému spolubratovi Luisovi Goncalvesovi, nespomína zostavenie Cvičení počas svojho pobytu v Manréze.

Ale na konci rozprávania donútený otázkou, ako zostavil Duchovné cvičenia a Konštitúcie, povedal, že Cvičenia nezostavil všetky naraz, „ale len niektoré veci, ktoré pozoroval vo svojej duši a pokladal ich za užitočné; zdalo sa mu, že by mohli byť užitočné aj iným; tak si ich teda zapisoval, napr. o spytovaní svedomia tým spôsobom s čiarkami atď.

Povedal mi - svedčí otec Goncalves - že najmä pre stať o voľbe čerpal z rozmanitosti ducha a myšlienok, ktoré mal, keď bol v Loyole a bolela ho ešte noha." (Rozhovory pútnika, č. 99.)

         Z týchto krátkych osobných údajov vyplýva, že zostavenie Cvičení bolo vývojovým procesom od jeho pobytu v Manréze do prvých rokov jeho pobytu v Ríme, t.j. od 1522 do 1541, a ovocím jeho osobnej skúsenosti.

         V genéze Cvičení možno rozlišovať štyri obdobia:

          I. Manréza (1522 - 1523). Žil prísnym asketickým životom, „nejedol mäso a nepil víno“ a „postieval sa denne okrem nedele“. Tam pri riečke Cardoner zažil veľké osvietenie, ako o tom sám rozpráva (Rozhovory, č. 30). Zostavil rozjímanie o Kristovi-Kráľovi a o dvoch zástavách, ďalej návod na osobitné spytovanie svedomia (č. 24-31), všeobecné spytovanie (č. 32-43) a smernice na rozlišovanie smrteľného a všedného hriechu. Tu zostavil aj pravidlá na rozoznávanie duchov (č. 313-327) a úvahu o troch spôsoboch modlitby (č. 238-260).

          II. Paríž (1528—1535). Nezachoval sa text Cvičení, ktorý Ignác poslal inkvizítorovi Liévinovi, pravdepodobne po latinsky. Zachoval sa však text Cvičení, ktoré sám Ignác alebo pravdepodobnejšie Favre mal poruke, keď dával cvičenia Angličanovi Johnovi Helyarovi v r. 1535. Je to najstarší text Cvičení zvaný „arquetipo“ alebo „adaptado“, už aj s „Principio y Fundamento - s vedúcou zásadou a základnou pravdou“. V tejto dobe Ignác zostavil rozjímania o troch kategóriách (č. 149-151) a o troch spôsoboch poníženosti (č. 164-168), ďalej kontempláciu na dosiahnutie lásky a niektoré poznámky (č. 3, 5, 11, 12, 13, 16, 20), dodatky (č. 73-90) a aspoň niektoré pravidlá, ako spolucítiť s Cirkvou (č. 352-365).

          III. Taliansko (1536—1539). Ignác dokončil revíziu Cvičení, ako svedčí Nadal. V tejto dobe pravdepodobne zostavil poznámky pre toho, kto dáva Cvičenia (č. l, 2, 4, 6, 10, 14, 15, 17, 18, 19). Definitívne zredigoval „Principio y Fundamento“, tajomstvá Kristovho života a koniec knihy (č. 261-312) s pravidlami ako sa správať pri jedení (č. 210-217).

          IV. Rím (1539-1541). Ignác dokončil redakciu knižočky, dodal pravidlá na rozoznávanie duchov pre druhý týždeň (č. 328-336) a pravidlá o škrupuliach (č. 345-351).zdroj : http://www.jezuiti.sk

 

Skúsenosť obrátenia a psychológia obrátenia sv. Ignáca z Loyoly

 

Po odchode z Pamplony do Loyoly Ignác prežíval celú sériu nepríjemných udalostí:

-          Náročná cesta zo zranenou nohou, ktorú mu museli znovu operovať. Ignác takmer po 30 rokoch píše vo svojej Autobiografii: „Keď som padol, obranci pevnosti sa vzdali Francúzom. Títo po zaujatí pevnosti veľmi dobre zaobchádzali so mnou raneným a správali sa voči mne zdvorilo a priateľsky. Zostal som v Pamplone ešte dvanásť alebo pätnásť dní a potom ma odniesli na nosidlách do môjho rodného kraja. Tam sa mi stav veľmi zhoršil. Z mnohých strán povolali všetkých lekárov a ránhojičov, ktorí vyhlásili, že mi nohu musia znova rozlámať a kosti sa musia dať na správne miesto. Hovorili, že kosti boli alebo prvý raz zle uložené, alebo že sa cestou nejako premiestnili. Znova sa teda začalo to mäsiarenie. Ja som však pri tomto mäsiarení, ako aj pri všetkých ostatných mučeniach, ktoré som prv pretrpel a ešte neskoršie musel podstúpiť, nepovedal nikdy ani slovo a neprejavil som iný znak bolesti, iba že som mocne zatínal päste.“ (Autobiografia 2)

-          Zhoršenie zdravotného stavu – čakanie na smrť: stratil chuť do jedla, vyspovedal sa a prijal posledné sviatosti: „Môj stav sa zhoršil. Nemohol som jesť a okrem toho sa prejavili aj iné náznaky, ktoré zvyčajne poukazujú na blížiacu sa smrť. Na sviatok sv. Jána mi radili, aby som sa vyspovedal, lebo lekári mali veľmi slabú nádej na moje uzdravenie. Prijal som teda sviatosti. V predvečer sviatku sv. Petra a Pavla lekári vyhlásili, že ak sa do polnoci nebudem cítiť lepšie, možno ma pokladať za mŕtveho.“ (Autobiografia 3)

-          Pokračovanie utrpenia. Ignác píše: „Keď sa mi kosti zrástli, jedna z nich pod kolenom ostala na druhej, takže som mal jednu nohu kratšiu; na tom mieste kosť tak veľmi vyčnievala, že to bolo škaredé na pohľad. Nemohol som to zniesť, pretože som bol rozhodnutý uplatniť sa vo svete a myslel som si, že to ma pošpatí. Preto som sa pýtal lekárov, či sa tá kosť môže skrátiť. Odpovedali mi, že sa istotne môže odrezať, ale že bolesti budú väčšie ako všetky spolu, ktoré som už pretrpel, lebo kosť je už zdravá a odstránenie výrastku potrvá určitý čas. Ja som sa však rozhodol podrobiť sa z vlastnej vôle mučeniu, hoci môj starší brat sa pri myšlienke na to priam zhrozil a povedal, že on by sa veru neodvážil podstúpiť takú bolesť. Ja som ju však podstúpil so zvyčajnou trpezlivosťou.“ (Autobiografia 4)

Posilnenie „ega“

Všetky tieto epizódy naznačujú prostriedky a spôsoby, ktoré Ignác využil, aby posilnil svoje „ego“. Išlo najmä o deformáciu nohy, ktorá nezodpovedala obrazu dobre vyzerajúceho vojaka. Jeho ochota pretrpieť množstvo chirurgických zákrokov odzrkadľuje skutočnosť až pokiaľ dominoval ideál „ega“ v jeho živote a správaní. Taktiež táto skutočnosť dovoľuje vidieť vnútornú silu Ignáca – jeho statočnosť, schopnosť trpieť ťažkosti a prijatie utrpenia, aby dosiahol cieľ, ktorý si stanovil. Ignác hovorí, že toto utrpenie trvalo mnoho dní:

„Keď bolo mäso odrezané a vyčnievajúca kosť odpílená, začal som užívať rozličné lieky, aby noha nezostala kratšia; často mi ju mazali mnohými masťami a ustavične naťahovali škripcami, čo bolo pre mňa ozajstné mučeníctvo mnoho dní.“ (Autobiografia 5) Rekonvalescencia bola veľmi dlhá a bolestivá a prinútila Ignáca k tmu, aby zostal nejaký čas pripútaný k lôžku.

Prostriedky rozptýlenia a skúsenosť obrátenia

Ignác v čase rekonvalescencia hľadal nejaké prostriedky ako využiť čas. Jedným z prostriedkov bola kniha. Žiadal knihy s rytierskou tematikou, ktoré však nemohli nájsť, preto mu ponúkli knihy s náboženskou tematikou: Život Krista a Životopisy svätých. Úvod, či prológ ku knihe o živote svätých, veľmi zaujal sv. Ignáca, zvlášť jeho fantáziu. Autor v ňom obsiahle hovoril o dosiahnutých úspechoch ľudí, ktorých nazýval „rytiermi Boha“ a o ich žiariacich a skvelých skutkoch, ktorých vplyv sa šíril po celom svete. Ignácovi sa tak nečakane začali otvárať oči, keď videl perspektívu diel týchto „Božích rytierov“. V centre týchto obdivuhodných ľudí bol Kristus Ježiš, ktorému slúžili. Toto bola pre Ignáca kľúčová fáza jeho transformácie. (Autobiografia 6-7)

Počas toho čítania sa začínajú pripájať reflexie, ktoré mu dovoľujú jasne vidieť ako sa začali kryštalizovať jeho vnútorné zápasy, ktoré si zaznačil v tzv. pravidlách o rozlišovaní. (Autobiografia 8-9) Týmito vlastnými myšlienkami sa zaoberal celé dni a diskutoval o nich so svojimi príbuznými. Zvyšok dňa sa potom venoval modlitbe a kontemplácii udalostí z evanjelia: „Ja som sa však o nič nestaral a zotrvával som vo svojom čítaní a vo svojich dobrých predsavzatiach. Všetok čas, ktorý som strávil v rozhovoroch s domácimi, sústreďoval som na Božie veci, čím som bol na úžitok ich dušiam. Tie knihy sa mi veľmi páčili, takže mi prišlo na um, aby som si vybral krátko zo života Krista a svätých niektoré podstatnejšie veci; takto som sa pustil s veľkou usilovnosťou — lebo som už začal trošku chodiť po dome — do písania knihy: Kristove slová červeným atramentom, slová Panny Márie belasým atramentom, a to na hladkom a linkovanom papieri a pekným písmom, lebo som bol veľmi dobrým pisárom. Nejaký čas som venoval písaniu a iný zas modlitbe. Najväčšou útechou, ktorú som dostal v tom čase bolo hľadieť na nebo a hviezdy. Často a dlho som to robieval, lebo pritom som pociťoval v sebe veľkú silu slúžiť nášmu Pánovi. Často a dlhý čas som myslieval na svoje predsavzatia a túžil som po úplnom vyzdravení, aby som sa mohol vydať na cestu.“ (Autobiografia 11)

Toto krátke zhrnutie je veľmi podstatné preto, aby sa jasne videla transformácia Ignáca z Loyoly, transformácia pyšného a ľúbostného šľachtica, na človeka plného túžob slúžiť Bohu a napodobňovať hrdinské skutky „Božích rytierov“: vzdialiť sa od sveta a odísť na púšť, venovať sa pôstom a modlitbám, atď.

Psychológia obrátenia

Zmysel a existencia Boha a jeho dôležitosť v osobnom živote je základom obrátenia človeka. Mnohé svedectvá sú veľmi jasné. Andrés Frossard hovorí: „Boh existuje, ja som ho stretol.“ Po tomto objavení, osoba už nemôže žiť ako predtým: Boh sa stáva ich šťastím. Myšlienka obrátenia je absolútne základom v Novom Zákone. Evanjelium podľa Marka začína slovami, ktoré sú pozvaním k obráteniu: „Naplnil sa čas a priblížilo sa Božie kráľovstvo. Kajajte sa a verte evanjeliu.“ (Mk 1, 15) Duchovné cesta teda začína vždy obrátením, teda vedomým prijatím osobného vzťahu s Bohom. Zároveň táto skúsenosť je vždy odpoveďou Bohu, ktorý volá, ktorý sa zjavuje a ktorý hovorí kuk človekovi prostredníctvom mnohých prostriedkov. Pre Ignáca to boli v prvom rade duchovné knihy.

Obrátenie je vždy transformujúcou skúsenosťou. Po psychologickej stránke je to zároveň stretnutie s hľadaním orientácie vlastného života. Je volaním k hlbokej premene vnútorného života. Je to proces – narodiť sa druhý raz.

Ignác na hrade v Loyole zakusoval prvé etapy obrátenia, ktoré mali kvalitu nečakaných osvietení alebo zjavení. Bol to však iba začiatok. Teraz však ide predovšetkým o udalosti, ktoré mali svoje miesto počas bolestnej rekonvalescencie Ignáca. Delová guľa totiž nielen rozdrvila kosti jeho nohy, ale tiež jeho ideály, ambície a sny po sláve. Týždne bolesti, pasivita a závislosť od iných boli účinnými pomôckami pri jeho obrátení. Myseľ Ignáca počas rekonvalescencia hľadala náhradu za prekazené, či zmarené ideály, ambície a hodnoty, ktoré boli fundamentom pre jeho život a dávali mu zmysel pre život. Musel sa vyrovnať najmä z fyzickou stratou. Prechádzal rôznymi silnými narcistickými protikladmi, najmä čo sa týka poriadku úcty, hodnôt, slávy, po ktorých tak veľmi túžil. Preto sa zdalo, že všetky tieto ideály, ambície a túžby skončia. Na jednej strane teda vidíme proces strácania vecí (práce, vojenskej činnosti…), na druhej strane zase proces obnovy, ktorý zachránil zvyšky rozbitého narcizmu, a ktorý vytvoril nové ideály, ktoré boli odpoveďou na jeho silné narcistické potreby.

Narcizmus Ignáca bol hlboko poškodený najmä cez traumatickú skúsenosť. Na jednej strane si žiadal návrat strateného narcizmu, na druhej strane začínal objavovať nové ideálne možnosti pre svoje „ego“. Tieto nové možnosti Ignác videl v hrdinských skutkoch svätých a v živote Krista. Tieto hrdinské činy ho veľmi fascinovali a rozdeľovali jeho predchádzajúce zvyšky narcizmu: predtým hrdinské činy pre svet, teraz pre Boha, atď. Toto sú počiatky  a základné elementy, ktoré môžeme vidieť v jeho živote, počiatky typickej skúsenosti obrátenia. V miere, v akej čítal knihy o živote svätých a o živote Krista, sa začal meniť jeho minulý život, jeho pohľad na osobné hriechy a cítil potrebu napraviť tieto veci. Cítil potrebu napodobňovať svätých prostredníctvom rôznych pokání, pôstov, ale aj tým, že chcel ísť pešo do Svätej zeme. Centrálnu udalosť obrátenia opísal Ignác takto: „Kvôli týmto svätým túžbam čoskoro som zabudol na myšlienky o minulom živote. V tom ma utvrdilo videnie, ktoré sa odohralo nasledovne.

Videl som celkom jasne obraz Panny Márie s Ježiškom

Keď som sa dlhý čas naň díval, dostal som nesmierne veľkú útechu a prenikla ma taká veľká ošklivosť nad celým mojím minulým životom a zvlášť nad telesne zmyselnými vecami, že sa mi zdalo, ako keby sa mi zotreli z duše všetky predstavy, ktoré som mal prv do nej vtlačené.

Od tej hodiny až do augusta 1553, kedy sa práve toto píše, nikdy som ani najmenším súhlasom neprivolil k telesným veciam.

Podľa tohto úsudku možno usudzovať, že to bola Božia vec, hoci ja sám by som sa neodvážil o tom čosi viac povedať, iba potvrdiť, čo bolo vyššie spomenuté. Môj brat a všetci ostatní domáci podľa zovňajška spozorovali premenu, ktorá sa odohrala v mojej duši.“ (Autobiografia 10)

Proces obrátenie v živote sv. Ignáca v Loyole nebola udalosť náhla alebo vrcholná, ale pomalý proces, ktorý začal počas rekonvalescencie a pokračoval v jaskyni v Manrese.

V roku 1522 sa Ignác uzdravil a cítil sa byť pripravený, aby začal hľadal novú formu  života, či nové duchovné šťastie. (Autobiografia 12-18)

(spracované podľa: W.W. Meissner SJ, Ignacio de Loyola. Psicológía de un santo, s. 79-102)

zdroj: http://ignacianskaspiritualita.sk/

Bez Božieho požehnania márne sú naše ľudské namáhania !

Na jedno kňazské požehnanie rúti sa veľké množstvo zlých duchov do pekiel a prichádza toľká úľava na tento svet."

+ V mene Otca i Syna i Ducha Svätého! Amen

Blahej pamäti pápež Pius XII. Sa pri jednej audiencii takto prihovoril istému novokňazovi: „Kde len budeš syn môj všade žehnaj - ustavične žehnaj. Keby si nič v živote neurobil len celý život žehnal, urobil by si pre tento svet tak veľa. Na jedno kňazské požehnanie rúti sa veľké množstvo zlých duchov do pekiel a prichádza toľká úľava na tento svet."

Zvláštne, povedal som si, aká sila je skrytá v tomto slovíčku a rozumieme mu vôbec???

Bez Božieho požehnania márne sú ľudské namáhania. / dečky v kuchyniach starých mám pri sporákoch s takýmto, alebo podobným obsahom/ už ich nevidno....keď vidíme občas ľudí ako sa hanbia prežehnať pri kríži, v kostole, to gesto nám zovšednelo, vieme prijímať požehnanie??? Vieme žehnať svojim deťom, a vôbec druhým ľuďom, veď Biblia nám hovorí:„Žehnajte a nepreklínajte, radujte sa s radujúcimi a plačte s plačúcimi...."

Ak to nerobíme, ak tomu nerozumiem, treba si to s Božou pomocou vysvetliť a naučiť sa!!!

Čo sú to požehnané vianočné, veľkonočné, sviatky?... toľkokrát to vyslovujeme, ale čo sa za tým ukrýva? Stačí niekomu poslať takýto mail, pohľadnicu, či sms, a už budú hneď požehnané??? Čo znamená, keď prezidenti štátov vo svojich prejavoch k národu opakujú slová: Nech Boh žehná našu krajinu, našu domovinu...!

A čo znamená, keď žehná pápež mestu a svetu (Urbi et Orbi), alebo jednoducho na poludnie z okna svojho vatikánskeho bytu ? Je v tom nejaký rozdiel, alebo nie ?

Keď niekde ľudia utekajú z omše, na záver ktorej dáva kňaz požehnanie a možno už majú myšlienky kdesi úplne inde....chcú prijať s vierou to požehnanie....niekedy sa ani poriadne neprežehnajú niektorí / nedotknú sa čela, srdca, ramien - resp. prežehnanie v štýle „odháňam" muchy alebo" škrabem" sa na hrudi!/...Dieťa nechodí na konci sv. omše pre krížik, ale pre požehnanie.

Krížik je len vonkajším symbolom, gestom niečoho veľmi dôležitého a silného vo vnútri, v srdci človeka!!! A toto si možno ľudia ani neuvedomujú. Preto sú veľmi užitočné katechézy charizmatického kňaza Tomislava Ibančiča, v ktorých sa každý hľadajúci môže nielen niečo dôležité naučiť, ale hlavne pre tento podstatný rozmer kresťanského života zmotivovať a rozhodnúť. Slobodne a osobne!!!

Poznám dosť veriacich ľudí z rozličných farností, ktorí neodídu od kňaza, aby si nepoprosili požehnanie a ich život je povzbudivý, pokojný a oslovujúci aj napriek krížom.

Čo je požehnanie ? /T. Ivančič z knihy Za Lepší svet/

Slovenským termínom požehnanie - žehnať - požehnávať, zodpovedajú v chorvátštine výrazy „blagoslov" a „blagosloviti" Slovo „blago" znamená bohatstvo, dobro, šťastie, spokojnosť a „sloviti" znamená hovoriť, vyriekať, vynášať zo seba.

Blagosloviti teda znamená: slovami vynášať zo seba a dávať, udeľovať blaho.
Podľa krátkeho slovníka slovenského jazyka slová „požehnanie - požehnávať - požehnať - blahorečiť" majú tieto významy:

POŽEHNANIE: 1. šťastie, dobro, Božia priazeň, 2. želanie dobra a šťastia ú v náboženskej praxi doprevádzané znakom kríža/

ŽEHNAŤ: 1. dávať požehnanie 2. blahorečiť, velebiť,

POŽEHNAŤ: 1. obdariť, zahrnúť priazňou 2. dať požehnanie, blahorečiť, vzdávať chválu, vďaku, velebiť, dobrorečiť.

Tieto a podobné ekvivalenty sa v slovenskej náboženskej terminológii používajú namiesto slov - požehnať, požehnanie, ak sa vzťahujú na Boha.

Aj latinské slovo „benedicere" / dobre hovoriť/ znamená slovami darovať dobro. Aj tu je reč o blahu, dobre, alebo vôbec o čomsi pozitívnom, čo vyriekavame o druhom človeku alebo veci. / Pozor: Dobre hovoriť neznamená pekne hovoriť. Ježiš často hovoril nepríjemné až tvrdé slová, doslova rezal do živého.

Dnes je rozšírené slovo populizmus - populista je ten, kto hovorí čo chce počuť ľud - lat. populus a tak si láka masy a ich sympatie. Teda pekne sa dá aj klamať, zavádzať, manipulovať, priviesť do nešťastia/

Podľa biblického lexikónu „žehnanie „ je vyslovovanie istých slov, alebo vykonávanie istých úkonov, aby sa niekto, alebo niečo podieľali na nadprirodzenom vplyve a obdržali spásu. Aj pri starozákonných bohoslužbách udeľovali kňazi požehnanie. Okrem požehnania osôb, dávali požehnanie aj zvieratám, rastlinám a neživým veciam.

Naša Katolícka Cirkev má v knihe obradov zvanej rituál aj osobitnú stať o požehnaniach. Dnes platný Rímsky rituál upravený II. vatikánskym koncilom vyhlásil pápež Ján Pavol II. v r. 1984.

Podľa neho Cirkev pevne verí, že požehnávanie nie je formálnym a prázdnym úkonom, ale že prináša hojné ovocie a duchovnú silu. Medzi požehnávaniami má Cirkev aj osobitné oslavné žehnania vzťahujúce sa na Boha, ktorými posväcuje rôzne životné príležitosti a povzbudzuje veriacich, aby oslavovali Boha a ďakovali mu. Pri niektorých príležitostiach ich môžu vykonávať aj laici, ak majú potrebné vlastnosti predpísané rituálom.

II. vatikánsky koncil o požehnaniach doslova povedal: „A tak liturgia sviatostí a svätenín spôsobuje, že dobre disponovaným veriacim sa posväcujú takmer všetky udalosti ich života milosťou Božou, prameniacou vo veľkonočnom tajomstve, umučenia, smrti a zmŕtvychvstania Kristovho, z ktorého čerpajú sviatosti a sväteniny všetku svoju účinnosť; a iste každé správne užívanie hmotných vecí sa dá zamerať a na posvätenie človeka a na oslavu Boha ! / SC 61 /

Požehnanie ma blahodárny, plodný a mocný účinok ako svetlo, ktoré zostupuje z neba a otupuje silu tmy. Pôsobí tak, že nahovára po vzbudzuje, dodáva odvahu a nabáda rozhodnúť sa pre dobro a zvoliť si cestu lásky. Pre toto rozhodnutie dáva súčasne svetlo a silu.

Požehnanie je ako fakľa prinesená do tmavej miestnosti, osvetľuje priestory a umožňuje zveľaďovať v nich pokoj, dobro, blaho a zdravý život.

Požehnanie je cesta do údolia hojnosti, je tečúci potom čistej pramenistej vody ! ! ! ! !

Prameňom každého požehnania je sám Boh. On je cieľom, nielen prameňom.

V požehnaní sa dáva ľuďom sám Boh, ktorý je nadovšetko. „Kristus je najväčšie Otcovo požehnanie" - hovorí sa v rímskom rituáli.

Pane, prichádzam k tebe.

Požehnaj ma svojou prítomnosťou, skôr ako začnem deň.

Daj, aby tvoje oči na okamih spočinuli na mojich očiach.

Pane dovoľ, nech poznanie tvojho priateľstva ponesiem

do svojho všedného dňa.

Pane naplň moju dušu svojou hudbou, svojou vôňou, svojou radosťou.

Pane veď ma cestou života.

Nech slnečný lúč tvojej lásky poláska poryvy mojich myšlienok.

Pane nech v dolinách môjho úsilia dozrieva moja žatva.

/R. Tagore /

zdroj: http://www.niznyslavkov.sk

doporúčame článk

SĽUB ČISTOTY - SĽUB LÁSKY

Pred dvomi rokmi som mal tu v tejto hale prednášku „Vy ste Kristov list", v ktorej išlo predovšetkým o poslušnosť. Vtedy som hovoril o inštrukcii „Služba autority a poslušnosť", v ktorej sa nachádza výraz: "Zasvätený život je povolaný zviditeľniť v Cirkvi a vo svete Ježišove charakteristické črty: chudobu, poslušnosť a panenstvo". O tom poslednom by som chcel niečo povedať počas nášho tohtoročného stretnutia: O sľube čistoty.

Ako symbol použijem obraz od L. Záborského: Ľudské srdce v procese očisťovania. Tento obraz máme zavesený v našom rehoľnom dome v miestnosti slúžiacej pre spoveď a duchovné sprevádzanie. Kiež by to srdce Duch Svätý už celkom oslobodil, očistil a kiež by už celkom patrilo Pánovi...

Najbezpečnejšie pre mňa je začať s kánonickým právom: Týmto nemôžem povedať niečo príliš odvážne a nikto nemôže so mnou nesúhlasiť. V kánone 599 čítame: „Evanjeliová rada čistoty,

SVATA_FAUSTINA - O sľube čistoty

Priateľstvo medzi mužom a ženou v zasvätenom živote

  • prijatá kvôli nebeskému kráľovstvu,

  • je znakom budúceho sveta a

  • prameňom hojnejšej plodnosti v nerozdelenom srdci,

  • nesie so sebou záväzok dokonalej zdržanlivosti v celibáte."

Veľa, ak nie všetko je tu povedané a vyjadrené v zhustenej podobe. Kánonické právo hovorí teda o „evanjeliovej rade čistoty". Ján Pavol II v Apoštolskej exhortácii „Vita consecrata" má výraz „zasvätená čistota" (88). Druhý vatikánsky koncil v dekréte „Perfectae Caritatis" používa slovo „Bohu zasvätený celibát" (12). Inštrukcia „Služba autority a poslušnosť" to nazýva, ako som už povedal, „panenstvo". Každý termín zdôrazňuje iný aspekt tohto sľubu. Budem používať jednoducho slovo „čistota" alebo „zasvätená čistota". Ale treba si uvedomiť, že „čistota" nie je to isté ako celibát. Pojem „čistota" vyjadruje primeranosť a náležitosť akéhokoľvek zážitku. Je to úcta, vážnosť. Byť čistým znamená stretávať ľudí, prežívať veci, miesta, zábavu a sex spôsobom, ktorý rešpektuje, váži si a uctieva druhého človeka a nás samých. Toľko pre úvod.

Povolanie k svätosti

Či žijeme v celibáte alebo v manželstve, náš život má ten istý cieľ: Boha. Cesta, ktorá vedie k nemu sa volá „svätosť". „Usilujte sa ... o svätosť, bez ktorej nik neuvidí Pána" (Hebr 12,14). Nemáme na výber. Druhý vatikánsky koncil opäť vyhlásil to, čo Cirkev niekedy zabudla, najmä že nielen rehoľníci, ale všetci ľudia sú povolaní k svätosti. Otázka je, čo to znamená a čo to neznamená. Naším cieľom nie je stať sa svätými ako sú niektoré sochy v našich kostoloch: Vyzerajú veľmi zbožne a sladko, hlavu majú jemne naklonenú nabok, milo sa usmievajú...! Byť svätým neznamená tiež nikdy neurobiť chybu alebo hriech a taktiež to neznamená byť známy. Keď sa pozeráme do Svätého Písma, nájdeme tam, že prvá vec, ktorá bola svätá, bola židovská

sobota (Levitikus 25, 10). Čas tých 24 hodín nepatril človeku, ale Bohu. Počas soboty Židia nemohli robiť veci, ktoré bežne robili v iný deň, nemohli pracovať, mohli prejsť iba určený počet krokov. Pretože sobota nebola ich, ale patrila Pánovi, bola svätá. Svätý bol aj priestor: Jeruzalemský chrám (Exodus 19, 5-6). Aj v tomto prípade ide o niečo, o priestor, ktorý nepatril ľudom, ale iba Bohu. Preto nikto okrem veľkňaza nemohol ísť do svätyne a aj on dokonca len raz za rok. Izrael bol nazývaný ako „svätý" ľud, nie pretože by Izraeliti boli lepší než iní, ale pretože ľud patril Bohu. Byť svätý, svätá, sväté znamená patriť Bohu.

Sľubmi patriť Bohu

Našimi sľubmi patríme Bohu. Ak to je pravda a v tej miere, v akej to je pravda, sme nielen zasvätení, ale svätí! Teoreticky nám už nič nepatrí: V sľube chudoby sme sa vzdali vlastníctva vecí. V sľube poslušnosti sme vyjadrili, že už nechceme presadzovať svoju vôľu, ale vo všetkom hľadať spolu s predstavenými vôľu Božiu. V sľube čistoty sme zasvätili Pánovi naše srdce a naše telo, aby celkom patrili jemu. Teoreticky nám už nič nepatrí, ale prakticky je to už zložitejšie: Nie sme vecou, ktorá ľahko zmení majiteľa. Ako ľudia máme všelijaké túžby, patriť Bohu je iba jedna medzi mnohými inými. Pánovi môžem všetko odovzdať v sľuboch, ale predtým ako to skutočne tak bude, predtým ako bude moje telo, moje srdce, môj život patriť Pánovi, musím prejsť niektorými bojmi. V tom boji niekedy vyhráme a inokedy prehráme.

Sľub zasvätenej čistoty, sľub lásky

Sľuby sú radikálnou voľbou pre Boha: Tak ho milujeme, že chceme žiť iba pre neho, čo je možné iba vďaka tomu, že on nás ako prvý miloval. „A my, čo sme uverili, spoznali sme lásku, akú má Boh k nám" (1 Jn 4,16). Sľub zasvätenej čistoty je našou odpoveďou na jeho lásku. Mimo lásky nemá zmysel.

Pre vernosť v celibáte a v sľube zasvätenej čistote je dôležité, aby sme túto jeho lásku aj konkrétne, skutočne zažili. Bez osobného prežitia lásky na rovine pocitov je ťažké byť vernými v manželstve a takisto v zasvätenom živote. Samozrejme, že to nebude vždy ako počas medových týždňov!

Sv. Terézia s Lisieux mala taký zážitok lásky: „Ešte som len začala krížovú cestu a v tom som náhle bola pritiahnutá takou intenzívnou láskou k Bohu, že to môžem vyjadriť iba tým, že poviem, že to bolo ako vhodenie doprostred ohňa. Aký oheň a aké príjemné zároveň. Horela som láskou a cítila som, že ak to bude trvať čo i len o sekundu dlhšie, nebudem to môcť vydržať bez toho, aby som zomrela. Pochopila som, že je to skúsenosť, o ktorej rozprávali mnohí svätí. Ja som prežila túto skúsenosť iba raz a po tom som sa cítila opäť ako obyčajne vyprahnutá."

Láska vyjadrená v celibáte

V manželstve muž a žena tiež skladajú sľub lásky: „Budem ťa milovať a ctiť po všetky dni svojho života..." To, čo si navzájom sľúbili majú potom v živote uskutočniť. Nikto neočakáva, že ich láska bude už v prvý deň dokonalá, aj keď ju vtedy možno silne cítia a prežívajú. Čoskoro musia

 

potom v každodennom živote ukázať či to, čo si sľúbili, je pravdou. Po pár rokoch v manželstve jeden muž povedal: „V deň sobáša som manželku mal tak rád, že by som ju najradšej zjedol. Teraz ľutujem, že som to neurobil..." Týmto chcem iba vyjadriť to, čo dobre vieme, najmä že je veľmi ľahko niekomu povedať „milujem ťa", ale je dosť ťažké povedať „budem ťa milovať navždy", pretože „navždy" trvá dlho!

Zložiť sľuby je ľahké, iba neskôr si človek uvedomí, čo to skutočne znamenalo. Vyjadrili sme našu lásku k Pánovi tým, že sme sa zriekli partnerského života s druhým človekom. Ale dôsledky a vážnosť tejto obety si zasvätená osoba uvedomuje často iba vtedy, keď sa stretá s konkrétnym človekom, s ktorým si vie predstaviť mať rodinu. Zasvätená žena tak môže prežívať s bolesťou, že jej nebolo dopriate darovať život, mať deti. Zasvätený muž môže občas cítiť, že zrieknutie sa sexuálneho života je veľkou obetou.

Vo všetkých kultúrach je normou, že človek žije sexuálne a má rodinu. Na Cookových ostrovoch v tichom oceáne, kde je medzi obyvateľmi iba 15% katolíkov, protestantskí pastori automaticky musia odísť z úradu, keď ich manželka zomrie. Nemôžu naďalej pôsobiť. Bez sexuálneho života tam človek nie je považovaný za ucelenú osobnosť alebo za normálneho, tak ako to už bolo v čase nášho Pána u Židov.

Pán Ježiš uvádza tri výnimky manželského života:

3

— 1- „Sú ľudia neschopní manželstva, pretože sa takí narodili zo života matky,

Telesná neschopnosť riadneho manželského styku zneplatňuje manželstvo. (kán. 1084)

  1. iných takými urobili ľudia

Táto prekážka môže byť fyzicky alebo aj psychicky: Veľa ľudí je neschopných manželstva, pretože prežili nejakú traumu - ako napríklad sexuálne zneužívanie.

  1. a iní sa takými urobili sami pre nebeské kráľovstvo. (Mt 19, 10-12)

Ježiš začína tento úryvok so slovami „Nie všetci pochopia toto slovo, iba tí, ktorým je to dané." A na konci opakuje: „Kto to môže pochopiť, nech pochopí".

Na tých Cookových ostrovoch, ktoré som spomenul, je veľa ľudí presvedčených, že medzi domami katolíckych misionárov kňazov a sestier existuje tunel, ktorým sa v noci navzájom navštevujú. „Kto to môže pochopiť, nech pochopí."

Otázku, ktorú by sme si mali klásť, keď mladý človek klope na naše dvere a sa chce stať rehoľníkom je: „Prečo sa nechce oženiť, vydať?" Čo by bolo prirodzené.

Zasvätený celibát je prekročením niečoho, čo je prirodzené. Poukazuje na to, že cieľ, koniec človeka je nadprirodzený, prekračuje prirodzenosť. Zasvätený celibát je symbolom, znakom tohto transcendencie. „Keď ľudia vstanú z mŕtvych, už sa ani neženia, ani nevydávajú, ale sú ako anjeli v nebi" (Mk 12,25). „Evanjeliová rada čistoty je znakom budúceho sveta" (kán. 599). Stav panenstva nie je prirodzený ani neprirodzený, ale nadprirodzený. Toto znamená, že ho môžeme pochopiť iba vierou a môžeme ho žiť iba milosťou.1 Ježišove slová „Ľuďom je to nemožné, ale Bohu je všetko možné" sa týkajú aj života v panenstve (Mt 20,26).

Výzvy zasvätenej čistoty

1- Integrácia sexuality

Sľubom zasvätenej čistoty nenechávame svoju sexualitu pred dverami kláštora. Väčšina ľudí má aspoň v niektorých etapách života problémy v tejto oblasti. Sexualita nie je pud, inštinkt alebo jedna potreba medzi inými, akými sú napríklad jedenie, pitie, spanie. Sexualita patrí k jadru osobnosti a týka sa celého človeka, všetkých vzťahov, komunikácie a pripája telo, srdce. Každý človek má istú „kvantitu" sexuálnej energie (libido), ku ktorej patria vitalita, afektívna a tiež duchovná sila. Ide o energiu, ktorú treba spracovať, riadiť, usmerňovať a kontrolovať. S libidom treba zaobchádzať aj diplomaticky, aj prísne.

4

— Nesmieme sa na sexualitu dívať ako na nepriateľa či prekážku: Ona je súčasť nás samých, ktorú máme od Boha. Pokúšať sa oddeľovať pohlavné impulzy a pudy od nášho života nie je nápomocné: Sme povolaní rešpektovať ich a nazerať na ne ako na vyjadrenie celého nášho bytia. Niečo o nás hovoria. Integrácia znamená akceptovanie celej svojej osobnosti, všetkého, čo vo mne je. Človek, ktorý túto energiu neintegroval, má iba dve voľby, keď sa ozvú pudy a túžby: Potlačiť ich alebo ich uskutočniť.

Sú ľudia, pre ktorých sú hriešne všetky mentálne obrazy, predstavy, myšlienky, ktoré obsahujú niečo sexuálne, čiže nesmú byť („mal som nečisté myšlienky"). Sexuálna bytosť akou je človek nemôže nemať aj sexuálne predstavy, túžby, city. Ľudské potreby sú samé o sebe neutrálne: Je to náš postoj k nim, ktorý je rozhodujúci pre to, či je alebo nie je niečo etické. Hriech pažravosti neznamená, že hlad je zlý, alebo jedlo je zlé. Hriech žiadostivosti neznamená, že sexuálne túžby sú zlé alebo, že by v sexualite bolo niečo zlé. Žiadostivosť je hriechom preto, lebo využíva alebo dokonca zneužíva iných. Robí druhého človeka mentálne alebo skutočne predmetom, vecou. Lepšie než skúsiť sexuálnu predstavu alebo myšlienku potlačiť je prijať ju, keď sa v nás vynára: „Dobrý deň! Aha, to si ty! OK. Dovidenia."

Pre mnohých ľudí je autoerotizmus niečo trápne. Prežívajú ho ako veľké zlyhanie a osobnú porážku, po ktorej cítia hanbu, vinu, bezmocnosť a niekedy aj hnev voči Bohu preto, že im nepomáha: Zdá sa, že na jednej strane žiada čistotu a na druhej strane nechá človeka samého

 

bojovať s niečím, čo je silnejšie ako on. Stretnutie s Ježišom pri sv. spovedi by malo priniesť pomoc, dať novú silu, nádej, schopnosť prijímať seba samého a zároveň pomôcť ísť smerom dopredu. Ale niekedy to bohužiaľ takto nebýva. Penitent sa robí pri spovedi zraniteľným a slová kňaza, ktorý sa v tejto problematike nevyzná, mu môžu veľmi ľahko ublížiť. Keď sa spovedajúci človek cíti zahanbený, spovedník zlyhal vo svojom poslaní v ktorom má v mene Cirkvi sprítomňovať milosrdného Krista. Ježiš ani cudzoložnicu ani samaritánku nezahanbil, ale stretol sa s nimi s veľkým rešpektom. V tom, čo Cirkev učí o masturbácii môžeme počuť Ježišov hlas. Ľudia sú často milé prekvapení keď si prečítajú čísla 2352 a 1735 v Katolíckom Katechizme: je to zároveň jasná, milosrdná, chápavá reč

Štefan Turanský, bývalý provinciál Saleziánov, má vo svojej knihe „Krehkosť duchovného povolania" výstižnú kapitolu o tejto téme. Ja som napísal článok, ktorý sa nachádza na našej internetovej stránke. K tomu by som chcel dodať iba toto: Autoerotizmus je často symptómom niečo hlbšieho: stresu, úzkosti, samoty, príliš intelektuálneho života, hnevu atď. Bojovať proti symptómom nepomáha: Treba hľadať koreň problému a na tejto úrovni niečo zmeniť.

 

Tak ako v iných oblastiach, aj v morálnej oblasti sme povolaní k rastu. Podľa sv. Tomáša Akvinského morálka nie je veda, ale umenie. To znamená, že v morálnej oblasti sa nedá niečo naučiť len z kníh alebo z počutia. Matematiku alebo históriu napríklad sa môžeme učiť a potom to už vieme. V morálke je to inak: Aj keď všetko vieme ešte neznamená, že to aj vieme zvládnuť v živote. Ako umenie je potrebné sa to naučiť v praktickom živote, precvičovaním, tak ako keď sa napríklad učíme hrať na hudobnom nástroji. Čistota nie je niečo, čo by sme na začiatku mali a čo treba chrániť, aby sme ju nestratili. Je to viac, je to niečo, čo si treba získať, o čo treba niekedy aj bojovať, v čom treba rásť.

2- Správne milovať

V rehoľnom živote sme povolaní milovať viac, nie menej ako obyčajní veriaci! Tim Radcliffe, bývalý Magister (generál) Rádu Dominikánov, napísal, že „prvým hriechom proti čistote nie je sexuálny hriech, ale zlyhanie v láske, čiže neochota dosť milovať. 2 Čistota, ktorá nie je prejavom lásky, je iba mŕtvolou skutočnej čistoty. Mŕtvola psa sa podobá na psa. Môžeme sa dokonca pomýliť a myslieť si, že je to pokojne spiaci pes. Ale to nie je pes, to pes iba bol. Podobne aj niekto slobodný, ale nemilujúci, sa môže podobať na niekoho čistého, ale pritom je mŕtvy... Rozvíjanie svojej schopnosti milovať je dôležitejšie ako uzatváranie sa do ideálu čistoty" 3.

Ako rehoľníci sme povolaní stať sa osobami, ktoré sú schopné milovať skutočne, hlboko, slobodne a čisto ako Ježiš, ktorý nám bol podobný vo všetkom okrem hriechu. Aj on cítil a potreboval cítiť ľudskú lásku. On sám je vzorom ako žiť v panenstve pre Božie Kráľovstvo a pritom byť slobodný milovať, aj keď to niekedy znamená prekročiť niektoré hranice: Stretol sa napríklad sám so ženou pri studni a rozprával sa s ňou. „ Učeníci sa divili, že sa rozpráva so ženou" píše sv. Ján, pretože to bolo proti zvyku, proti norme. Alebo sa nechal dotýkať

 

hriešnicou (prostitútkou), ktorá „s plačom pristúpila zozadu k jeho nohám, začala mu slzami máčať nohy a utierala mu ich svojimi vlasmi, bozkávala mu ich a natierala voňavým olejom." (Lk 7,38). Alebo pri poslednej večeri dovolil „učeníkovi, ktorého miloval, byť celkom pri svojej hrudi" (Jn 13,23).

Nie je to ľahké byť vyrovnaným človekom a v oblasti lásky je to ešte ťažšie. Sú dve nebezpečenstvá alebo extrémy: Nemilovať a zle milovať. Čo sa týka vyjadrenia lásky existuje „minimum", „maximum" a medzi nimi „optimum" 4.

Minimum by bolo napríklad nemať priateľov a už vôbec nie z opačného pohlavia. Kvôli strachu, že každé vyjadrenie lásky, každé prejavenie nežnosti je nebezpečné a môže sa zvrhnúť, niektorí vôbec nevyjadrujú lásku. Čistota pre nich znamená byť chladnými, hanblivými, s odstupom a bez záujmu. Ale nadmernou opatrnosťou, obozretnosťou, odmietnutím každého afektívneho vyjadrenia sa sformujú tvrdé, vyschnuté bytosti, ktorým chýba nežnosť a ľudskosť. „Mať kamenné srdce by bolo ľahšie ako mať srdce z mäsa a krvi, ale v tomto prípade by sme boli mŕtvi... " 5

 

Druhý extrém, alebo maximum by bolo na emocionálnej úrovni a vo vyjadrení lásky ísť až k hranici dovoleného s otázkou: Je to už hriech alebo ešte nie...? Kto sa nachádza v tejto pozícii, rýchlo si všimne, že túžby a vášeň sa môžu stať väzením, otroctvom, pred ktorým však nechcú alebo nevládzu uniknúť6. Je to posadnutosť v ktorej zasvätená osoba stratí slobodu a prežíva vnútornú rozpoltenosť: Na jednej strane chce byť verná Kristovi a na druhej strane má v sebe pocit, že jej priateľ je všetko, čo hľadá, je odpoveď na všetky ľudské potreby.

Zasvätené osoby alebo kňazi v stave zaľúbenosti majú iba tri možnosti alebo voľby:

  1. zrieknuť sa, vzdať sa z toho vzťahu,

  2. odísť z rehole alebo z kňazstva a ísť do manželstva

  3. pokračovať na tejto ceste a žiť aj naďalej v rozpoltenosti a neslobode.

Každá jedna z tých volieb je bolestná. Kňazi alebo sestry v tej situácii často skúšajú zísť o jeden stupeň nižšie, čiže „sa rozhodnú" mať menej silné pocity... ale nefunguje to. Pocity a emócie sa nedajú takto jednoducho vypnúť. Niekto, kto sa rozhodol zostať verný svojmu sľubu zasvätenej čistoty môže potrebovať dlhý čas, až bude detoxikovaný a nájde zasa vnútornú slobodu. A k tomu je obyčajne potrebné dlhšie obdobie bez kontaktu.

Je ľahké o tom hovoriť, ale v konkrétnej životnej situácii s konkrétnym človekom, ktorého máme radi, môže byť cesta opravdivej lásky veľmi náročná. Jeden kráľ sa zamiloval do obyčajného dievčaťa z nízkej spoločenskej vrstvy a chcel ju za manželku. Ale krátko pred sobášom vážne, smrteľne ochorela. Žiadny lekár z celej ríše jej nevedel pomôcť. Napokon sa našiel jeden mudrc,

 

ktorý sa s ňou porozprával a potom kráľovi povedal: „Môže sa uzdraviť, ale cena za to bude pre Teba príliš vysoká". Kráľ povedal, že je ochotný dať za ňu všetko, dokonca celé kráľovstvo, aby len prežila. Vtedy mudrc odpovedal: „Môj kráľ, ide o to, že dievča je zaľúbené do muža zo svojej spoločenskej vrstvy. Ozdravie, ak jej dovolíš vydať sa zaňho". V takej istej bolestivej dileme sa môže tiež nachádzať zasvätená osoba. Otázka je či bude ochotná kvôli láske k Pánovi nechať odísť zo svojho života milovaného alebo milovanú alebo nie?

Naše srdce je emocionálne hladné: nie je možné iba nezištne milovať iných bez toho, aby sme aj od druhých cítili skutočnú lásku. Nie je to ľahké nájsť svoje optimum, čiže mať priateľské vzťahy, v ktorých si môžeme byť blízki a zároveň zostať slobodní. Tim Radcliffe hovorí: „Čistota nespočíva v potláčaní túžby... Boh nám zošle lásky a priateľstvá, ktoré budú súčasťou našej cesty, ktorou sa uberáme k nemu, ktorý je plnosť lásky... Ale budeme sa musieť naučiť byť čistí." K tomu dáva tri usmernenia:

 

-Skutočná láska sa začína vtedy, keď sa vyliečime z ilúzie, že druhá osoba je všetko, čo hľadáme, odpoveď na všetky naše potreby a keď sa nachádzame tvárou v tvár s reálnou osobou a nie s projekciou našich túžob. Vášeň a túžba nás môžu odvliecť do imaginárneho života, zatiaľ čo čistota nás privádza na Zem, umožňuje vidieť veci a ľudí také aké sú.

-Druhé spočíva v otvorení sa našej lásky takým spôsobom, aby sa táto nestávala našim malým súkromným svetom, v ktorom nachádzame útočisko. „Keď objavíme lásku, nesmieme ju strážiť v súkromí skrinky pre naše osobné potešenie ako fľašku whisky, uloženú v skrytosti za účelom osamelej konzumácie. O naše lásky je potrebné sa deliť s našimi priateľmi a naši priatelia s tými, ktorí majú radi nás."

-Tretie: Naša láska musí človeka oslobodzovať. „Musíme ho milovať takým spôsobom, ktorý mu dáva slobodu milovať iných viac ako nás. Toto predpokladá konať tak, aby sme sa nestali stredobodom života iných a neurobili ich závislými na nás" 7.

Duchovný život

Popredný americký psychológ (R. Sipe) zistil, že väčšina kňazov, ktorí žijú celibát verne, venuje denne najmenej jeden a pol až dve hodiny modlitbe. Modlitba a celibát sú tak veľmi úzko späté, že tento psychológ sa pri klinickom pohovore vždy najskôr spýta na modlitbu. Výskumy takisto dokazujú, že kňazi, ktorí zanechali kňazstvo pred piatym rokom od ordinácie mali oveľa menej duchovných zážitkov než tí, ktorí zostali. Čiže dôležitý element aby sme zostali verní vo zasvätenej čistote je modlitba, ale nie iba povinná modlitba, ktorú odriekavame pretože „musíme". Čo je potrebné je duchovná skúsenosť: Stretnutie so živým Bohom...

Ak je naša láska k Pánovi živšia, silnejšia a hlbšia ako každá iná láska, môžeme nielen prežiť krízy, ale po ich prekonaní byť ľudskejší, silnejší. Jeden príbeh z Gréckej mytológie nám môže pomôcť rozumieť dôležitosti nášho hlbokého spojenia s Ježišom, aby naša loďka nestroskotala.

 

Siréna bola bájna morská panna, žijúca na ostrove sirén, vábiaca svojím neodolateľným spevom námorníkov, aby ich zahubila. Odyseus sa nechal priviazať lodníkmi o lodný stožiar. Keď sa pokušenie stalo silným, chcel zmeniť cestu a ísť na ostrov, no jeho kamaráti ho ešte pevnejšie priviazali. Keď boli mimo dosahu spevu, čaro stratilo svoju účinnosť. Môžeme sa na tento príbeh básnika Homéra pozrieť ako na výzvu byť pevne spojení, naviazaní na Ježiša a tiež na potrebu pomoci spolubratom alebo spolusestrám. (Ale dúfam, že dostanem od spolubratov aj iné vyjadrenie lásky, ako len silné priviazanie o stĺp...) Pokušenie môže byť strašne silné, ale keď je človek raz už mimo dosahu, čaro zaľúbenosti zmizne.

Záver

Každý človek túži po naplnení. Je však pravdou, že naše srdce nemôže byť naplnené. Naplniť niečo predpokladá, že nádoba má dno a môže byť naplnená, ale ľudské srdce nemá dno. Môžeme byť naplnení iba vtedy, keď sa stávame kanálom: Nie sme ako nádoba, ale viac ako koryto rieky: Nad alebo cez to koryto prúdi láska, ktorá pochádza odinakiaľ, a ktorá smeruje niekam inam. 8

 

Dnes oslavujeme Božiu lásku k nám a našu lásku k nemu: On si nás vyvolil, aby sme mu už teraz patrili zvláštnym spôsobom rehoľnými sľubmi a my sme odpovedali áno. Záleží od nás, či veríme, že jeho láska k nám sa nezmenila. V pokore a dôvere by sme mali prijímať aj to, že na ceste k svätosti ešte nie sme tam, kde by sme chceli byť, ale jeho láska k nám sa kvôli tomu nezmenšila. Dnes máme aj príležitosť poďakovať Bohu za naše povolanie, tešiť sa z neho napriek tomu, že rehoľný život je náročný. Ale myslím si, že nie viac ako manželstvo.

Toto sebaobetovanie, odovzdanie seba Pánovi môžeme prežiť a prehĺbiť aj pomocou mariánskej spirituality sv. Ľudovíta Maria Grinon de Montfortu: „Totus tuus" - bolo heslo Jána Pavla II:

Panna Mária, nepoškvrnená, najsvätejšia, najčistejšia, Bohorodička

v prítomnosti celého nebeského dvora, volím si ťa dnes za svoju matku a Kráľovnú. V úplnej podriadenosti a láske zverujem a zasväcujem ti svoje telo a dušu, svoje vonkajšie i vnútorné dary, ako aj hodnotu svojich minulých, terajších i budúcich dobrých skutkov. Nechávam ti úplné právo disponovať so mnou a so všetkým, čo mi patrí bez výnimky podľa Tvojej ľubovôle,

na väčšiu Božiu slávu teraz i vo večnosti. Amen"

 

1 BOULAD Henri Chasteté et consécration, 2003, Éditions Anne Sigier, s. 10 . Ide o známeho egyptského profesora teológie, vice-prezidenta Caritas-Internationalis pre arabský svet

  1. RADCLIFFE Timothy, OP, Vowed to Mission, Letter to the Order. Rome, 1994

  2. RADCLIFFE Timothy, „Afektivita a Eucharistia" prednáška v Madride, 2004

  3. BOULAD Henri: Amour et Sexualité, 2003, Éditions Anne Sigier, s. 52. Podľa neho má dať človek sexuálnej energii čo najväčší možný priestor vyjadrenia v rámci svojej schopnosti ju kontrolovať.

  4. RADCLIFFE Timothy, tamže

  5. RADCLIFFE Timothy, tamže 7RADCLIFFE Timothy, tamže

8 BOULAD Henri Chasteté et consécration s. 4


Priateľstvo medzi mužom a ženou v zasvätenom živote

Mgr. Martina Čupová
Stiahni vo formáte .doc 

ÚVOD

Priateľstvo medzi mužom a ženou v zasvätenom životeKaždý človek nosí vo svojom srdci túžbu po láske, túžbu vytvárať vzťahy a prežívať ich. Práve táto túžba  dáva žiť, pohýna na ceste, dáva silu tvoriť a pomáha poznávať krásu a veľkosť vlastného srdca, v ktorom je ukrytá veľkosť a krása samého Boha. Láska muža a ženy prejavujúca sa v priateľstve je vyjadrením lásky Boha k človeku. Môže zasvätený muž a žena tvoriť a prežívať hlboké priateľstvo? Je to otázka, ktorú si položili už mnohí a práve táto otázka ma motivovala pre výber mojej témy. Cieľom práce s názvom Priateľstvo medzi mužom a ženou v zasvätenom živote nie je dať odpoveď na túto otázku, ale pomôcť objaviť hodnotu a dôležitosť vzťahov.

Člením ju na tri kapitoly. V prvej kapitole je načrtnutý pojem priateľstva a jeho prvky. Druhá kapitola ponúka stručný biblický pohľad na priateľstvo. Začína stvorením ako sebadarovaním Boha. Vo všetkom stvorenstve je viditeľná stopa Božieho priateľstva, zreteľnejšie sa však prejavuje na vzťahu muža a ženy. Boli stvorení, aby si pomáhali a navzájom sa dopĺňali. Vzájomná pomoc a dopĺňanie je možné aj v duchovnej rovine. V tretej kapitole je poukázané na zasvätený život ako na prežívajúci vzťah s Kristom a na dôležitosť prežívať priateľský vzťah medzi mužom a ženou pre osobný rast a napredovanie.


1. PRIATEĽSTVO

1.1. Pojem priateľstva

Jedným z výrazov ako Gréci vyjadrovali pojem lásky je „philia“ teda priateľstvo.[1] Philia znamená lásku, ktorá môže byť medzi rôznymi ľuďmi. Aristoteles radi philiu medzi čnosti. Je to druh lásky, ktorá je najmenej prirodzená zo všetkých druhov. Bez philie človek dokáže prežiť, lebo biologickú potrebu philie človek naozaj nemá. Je však otázka, ako by vyzeral život bez takejto lásky. Bol by veľmi ochudobnený a vzhľadom na duševnú a duchovnú zložku by sa to dalo nazvať živorenie.[2] Bez priateľov by nechcel žiť nikto aj keby vlastnil všetky bohatstvá.

Pytagoras charakterizuje priateľstvo ako školu života, v ktorej sa spoločne prežíva hľadanie pravdy. Sokrates upresňuje, že škola vedená k poznaniu vychováva tiež k priateľstvu. Podľa Platóna slúži erotická láska k danej osobe ako nasmerovanie k ideálu čistého dobra. Ňou začína prechod k duchovnému priateľstvu.

Cicero, keď sa znovu zaoberal aristotelovskými úvahami o priateľstve, tvrdil, že priateľstvo je úplne preniknuté čnosťou. Je to sama čnosť, ktorá dáva vzniknúť priateľstvu. Priateľstvo sa uzatvára, aby bolo pomocníkom čnosti, aby čnosť, ktorá sama nedospeje až tak vysoko dosiahla toho v spoločenstve s druhým. Toto spoločenstvo dáva ľuďom najlepší prostriedok ako spoločne kráčať k najvyššiemu cieľu.[3] Tvrdí, že priateľstvo je na zemi odvtedy, odkedy na nej jestvujú ľudia.

Sv. Tomáš nadväzuje na Aristotela a upresňuje, že priateľstvo okrem toho, že je zvláštnou čnosťou, je tiež príjemným stavom a charakterizuje vnútorný stav čnosti. Určite je potrebné žiť priateľstvo, ktoré sa necháva viesť čnosťami, ale tiež dozrieť na citovo zrelú osobnosť, ktorá je schopná prežívať príkladné a obetavé priateľstvo.[4]

 

1.2. Prvky priateľstva

Je dôležité odlíšiť priateľstvo od iných medziľudských vzťahov, ktoré sa mu podobajú. Mnohí ľudia si pletú priateľa so zvyčajným spoločníkom. Nie je to ani kamarátstvo z náhodného kontaktu. Priateľstvo je niečo oveľa hlbšie.

Prvým a dôležitým prvkom priateľstva je rovnosť. V pravom priateľstve neexistuje hierarchia,  v ktorej by bolo potrebné rozlišovať medzi tým kto dáva a kto prijíma.

Ďalším charakteristickým prvkom je nezištnosť. Chápe sa to ako nesebecký postoj. Nevyužívať priateľstvo iba na vlastné obohacovanie.[5] Čím viac objavujeme toho druhého a spoznávame ho, tým menej ho vyhľadávame pre jeho kvality, dobré vlastnosti, či preto čo robí, ale preto čím je, pre neho samého. Tak nezištnosť napomáha vzájomnému obohacovaniu.

Veľmi dôležitým znakom priateľstva je mať účasť na duševnom a duchovnom živote toho druhého. Prejavuje sa to cez vzájomný rozhovor, načúvanie, čakanie, ale aj chvíle ticha, ktoré sú prejavom hlbokého a vzájomného prijatia.[6]

Nesmie tu chýbať sloboda. Nechať tomu druhému dostatočný priestor na prejavenie jeho jedinečnosti a rešpektovať jeho jedinečnosť ako dar.

 


2. BIBLICKÝ ROZMER PRIATEĽSTVA

Stvorenie ako sebadarovanie Boha

Celé stvorenie, všetko živé povstalo k životu cez vzťah. Boh sa skrze svojho Ducha vkladá do všetkého, čo stvoril a čo tvorí a tak nám odhaľuje seba. Boh je vo svojej podstate VZŤAH. V Bohu niet samoty. Celý jeho život je vzájomné darovanie, odovzdávanie sa.

Keď pozorne čítame stránky Svätého Písma môžeme vidieť, že celá stvoriteľská činnosť je zameraná na človeka. Človek je stredobodom záujmu Boha, je stvorenie obdarené rozumom, milujúce a krásne. Už od začiatku vložil Boh do ľudských sŕdc túžbu vytvárať vzťahy a tak darovať život. Tým ho povolal, aby ďalej rozvíjal jeho dielo a prispieval k tomu, aby sa v dejinách naplnili jeho zámery.

Priateľstvo Boha s človekom sú vzorom a zdrojom každého priateľstva.

Udalosť vtelenia Slova svedčí o tom, ako veľmi Boh chce byť prítomný v ľudskej skúsenosti priateľskej lásky. Aby pozdvihol stvorenie k dôvernosti svojho priateľstva poslal k ľuďom svojho Syna.[7]

Ježiš vstupuje do dejín ako priateľ. Zanecháva nám svoje vlastné priateľstvo. Priateľstvo, v ktorom počúva a oznamuje Otcovu vôľu.[8] Ježiš dôveruje tvorivej sile lásky, ktorá je cestou a cieľom pre každú ľudskú bytosť čo hľadá a vyzrieva.

Priateľstvo Boha zasahuje vnútro milovanej bytosti pôsobením Ducha a tak otvára vnútro človeka pre priateľstvo s druhými.

Ak Boh stvoril človeka na svoj obraz, potom je schopný zjavovať sa cez ľudské vzťahy. Človek sa stáva obrazom Boha vo chvíli zdieľania, keď prežíva vzťahy.

Ako muža a ženu ich stvoril

„Vtedy Pán, Boh, utvoril z hliny zeme človeka a vdýchol do jeho nozdier dych života. Tak sa stal človek živou bytosťou.“ (Gn 2,7)

„Potom Pán, Boh, povedal: „Nie je dobre byť človeku samému. Urobím mu pomoc, ktorá mu bude podobná.“  Keď Pán, Boh utvoril z hliny všetku poľnú zver a všetko nebeské vtáctvo, priviedol ho k Adamovi, aby videl, ako by ho nazval, lebo ako ho nazve, také bude jeho meno. A nazval Adam menom všetok dobytok, všetko nebeské vtáctvo a všetku poľnú zver. Ale pomoc, ktorá by mu bola podobná, nenašiel. Tu Pán, Boh, dopustil na Adama tvrdý spánok a keď zaspal, vybral mu jedno rebro a jeho miesto zaplnil mäsom. A z rebra, ktoré vybral Adamovi, utvoril Pán, Boh, ženu a priviedol ju k Adamovi.

Vtedy Adam povedal: „Toto je teraz kosť z mojich kostí a mäso z môjho mäsa; preto sa bude volať mužena, lebo je vzatá z muža.“ (Gn 2,18-23)

Urobím mu pomoc, ktorá mu bude podobná. Človek, muž, potrebuje sebe zodpovedajúcu bytosť. Eva bola stvorená z boku Adama. Od tej chvíle Adam stále hľadá svoje rebro, lebo nebude celý.[9]

Pomoc, ktorú Eva Adamovi prináša spočíva v tom, že muž sa bude snažiť výjsť zo seba, aby našiel svoje rebro. Adam sa už nebude môcť stiahnuť do seba. Je to duchovná pomoc, v ktorej mu Eva bude pripomínať Boha – vzťah a osobu, a zabráni mu uzavrieť sa do seba. Aj Eva nachádza svoj život po boku toho, z ktorého bola vzatá. Muž a žena sa hľadajú. V tom spočíva obraz Boha. Vzťahovosť je v človeku a to ďaleko hlbšie než uzavretosť.

Eva hľadá svoje miesto po boku toho, z ktorého bola vzatá a Adam bude hľadať svoje rebro.[10] Ide o vzájomné dopĺňanie, komplementaritu, spoločenstvo a spoluprácu na budovaní zeme.

Mužskosť a ženskosť určujú ontologické danosti každej ľudskej bytosti tak, že každá z nich má v sebe čosi z tej druhej. Muž a žena sú rozdielni vnútri svojej jednoty človeka. Táto rozdielnosť sa však neuzatvára do seba pred druhým, ale je otvorená k hlbokej vzájomnosti. Muž do seba prijíma dušu (anima) čiže má v sebe nehu, starostlivosť, pozornosť a všetko čo je spojené s tajomstvom života. Žena do seba prijíma rozmery ducha (animus), aby mala vecný postoj k svetu, schopnosť logicky uvažovať.

V neľahkom udržiavaní rovnováhy medzi týmito dvoma pólmi sa vytvára profil každej ľudskej osoby a bohatstvo jej hĺbky. Ide o vzájomné darovanie ducha a duše.[11]

Takéto vzájomne darovanie ducha a duše je možne, ba priam potrebné aj v duchovnom priateľstve.

Žalmista urobil Boha otcom, urobil Boha aj matkou. Boh je otcom, pretože stvoril, pretože volá, pretože prikazuje, pretože vládne. Boh je matkou, pretože dojči, pretože sa stará, pretože živí, pretože objíma.[12]

Vlastnosti muža – otca, ženy – matky sa spájajú v jednom Bohu. Pravé priateľstvo uschopňuje dvoch ľudí, teda muža a ženu pre plodné duchovné otcovstvo a materstvo.

3. PRIATEĽSTVO MEDZI MUŽOM A ŽENOU   V ZASVÄTENOM ŽIVOTE

3.1. Zasvätený život a priateľstvo               

Stav zasväteného života sa javí ako jeden  zo spôsobov hlbšieho zasvätenia, ktoré má svoje korene v krste a úplne zasväcuje Bohu.

Veriaci v Krista si v zasvätenom živote pod vplyvom Ducha Svätého zaumieňujú bližšia nasledovať Krista, darovať sa nadovšetko milovanému Bohu a v úsilí o dosiahnutie dokonalosti lásky v službe Božiemu kráľovstvu byť v Cirkvi znamením a predzvesťou slávy budúceho sveta.[13]

Zasvätený život, aby bol vo svete znamením a predzvesťou Božieho kráľovstva musí byť prežívaný ako hlboký vzťah s Kristom.

Zasvätení aj napriek svojmu povolaniu k celibátu, či k zachovávaniu evanjeliovej rady – čistoty sa nezriekajú svojej bohatosti citov ani svojej pohlavnosti. Sú povolaní svedčiť o Bohu ako o priateľovi celý, všetkým čo dostali od Boha ako dar, teda aj svojou schopnosťou tvoriť a prežívať hlboké vzťahy. Človek nie je len znamením, ale živým obrazom Boha. Hĺbka a krása zasväteného života nevylučuje schopnosť mať rád.

Čistota sa prejavuje najmä v priateľstve. Priateľstvo pestované medzi osobami toho istého alebo rozdielneho pohlavia je veľkým dobrom pre všetkých. Vedie k duchovému spoločenstvu.[14]

Priateľstvo má mať veľký priestor v  živote zasvätenej osoby. Je to jedna z možných a dôležitých ciest k citovej radosti. Ponúka možnosť milovať osoby nie len vo všeobecnosti, ale aj konkrétnu osobu a zažiť také pocity a emócie, ktoré nemožno zakúsiť, keď milujeme vo všeobecnosti.[15]

Správne prežívané priateľstvo napomáha apoštolátu.

Keďže zasvätený život je vyjadrením vzťahu človeka s Kristom je dôležite tento vzťah neustále upevňovať a rozvíjať. Jedným z prostriedkov ako hlbšie a plnšie prezívať tento vzťah je priateľstvo.

3.2. Zasvätený muž a žena

Je možné hlboké priateľstvo medzi zasväteným mužom a ženou? Sú mnohé úvahy o tejto problematike a niektoré z nich hovoria o potrebe takého priateľstva pre osobný rast zasvätených. Z histórie poznáme veľa prípadov priateľstva  medzi mužom a ženou, ktorí dosiahli stupeň svätosti, napr. František Assisský a Klára, František Saleský a Jana de Chantal, Ján z Kríža a Terézia z Avily, tiež Hieronym a sv. Pavla.

Priateľstvo Františka a Kláry je krásnym svedectvom prekonania strachu zo sexuálnej príťažlivosti, ktorý odľudšťoval a ochudobňoval Cirkev. Toto duchovné priateľstvo si vyžadovalo veľkú čistotu srdca, ktorá pramenila z hlbokého spojenia s Kristom. je treba si uvedomiť, že na to, aby takéto priateľstvo mohlo existovať je potrebné byť na určitom stupni citovej a duchovnej vyspelosti. Je dôležité povedať, že priateľstvo medzi zasväteným mužom a ženou je dar, no zároveň aj  úloha a vyžaduje si vklad osobnej zodpovednosti za vnútorný svet toho druhého. Na priateľa je hodno hľadieť s úctou a vníma jeho jedinečnú vnútornú krásu.

Takéto priateľstvo ako jeden z najkrajších darov života sa nemá nasilu vyhľadávať. Treba naň jednoducho čakať, keď Darca bude chcieť, kde bude chcieť a u koho bude chcieť. Všetko ostatné je špekulácia, dobrodružstvo, prisvojovanie alebo únik.[16]

Láska – priateľstvo má svoj zrod u Boha, rastie v Bohu, vedie k Bohu. Má pečať panenstva, neuzatvára sa do seba ani nemá postoj vlastnenia a privlastňovania. Naopak, úplne sa otvára bezvýhradnej službe.

Priateľstvo ako také nikdy nie je cieľom. Aby bolo obohacujúce, môže sa takým stať jedine v Bohu. Ak je priateľstvo pevné, vedie k Priateľstvu. Podstatou priateľstva je dotýkanie sa nekonečného v konečnom.

Pravé priateľstvo, ktoré je najschopnejšie nás naplniť je záležitosťou troch. Boha a dvoch priateľov. Ide o odhalenie priateľovej osobnosti za prítomnosti Boha. Boh tu nemá postavenie iba tretieho účastníka, ale toho kto dáva zmysel. Dvaja v Bohu.

V duchovnom priateľstve nie je možné  popierať telesnú stránku človeka. Je potrebné sa usilovať, aby muži a ženy, ktorí sa snažia o takéto priateľstvo dosiahli dostatočný stupeň tej pravosti života, keď je telo čo najväčšmi podriadené duchu. Tu je veľmi potrebná  pravosť a dôslednosť života a jeho zduchovnenosť. Zduchovnenosť chápaná v plnom zmysle slova prinavracia celkovú harmóniu. To umožňuje, aby bol svet vzťahov otvorený, tvorivý, plodný a smeroval k plnosti.[17]

Je dôležité uvedomiť si, že aj v duchovnom priateľstve je prítomný eros. Túto energiu je potrebné pretransformovať, premeniť a čím viac usmerniť z telesného zamerania k duchovným činnostiam. Nie je to možné bez osobnej obety a úprimnej modlitby. Aby to človek dokázal, musí byť šťastný vo svojom vlastnom povolaní. Ak tomu tak nie je, ide o únik alebo falošné naplnenie prázdnoty, ktorú v sebe cíti.

Povolanie k panenstvu neruší ontologický zákon pohlavnej vzájomnosti, len mu určuje iný spôsob uplatnenia vzťahu. Budovať celibátnu vernosť na popieraní skutočnosti komplementárnosti pohlaví znamená ostať spútaní trvalou neúplnosťou, ktorá sa často pretvára na strach, sexofóbiu, hrubosť, infantilizmus, rôzne mánie a neurózy. Nie je správne to ani zľahčovať tvrdením, že akákoľvek cesta k harmonickému spájaniu je pre celibát vhodná. Vyžaduje sa tu jasný, slobodný, kresťansky vyzretý a vyspelý pohľad.[18]

Stretnutie medzi mužom a ženu umožňuje vzájomne citovo vyzrievať, podporuje vzájomné poznanie a ocenenie, zjemňuje niektoré osobnostné črty a postoje a tak podporuje harmonický rozvoj osobnosti.[19]

Pravé priateľstvo nás neblokuje, neničí, neuzatvára, ale nám umožňuje byť svojim vlastným obrazom. Pomáha nám objaviť svoju vlastnú identitu, prijať ju, prehĺbiť ju, prežívať ju.

Stretnutie dvoch ľudí, teda muža a ženy neznamená premenu jedného na druhého, lež odhalenie seba samého. Odhalenie a hlbšie poznanie seba v priateľstve sa prejavuje aj na vzťahoch s ostatnými. Toto je merítkom pravosti priateľstva. Pravé priateľstvo nikdy neuzatvára dvoch ľudí voči vzťahom s ostatnými.

Ak má priateľstvo napomáhať osobnému rastu dvoch ľudí, a každého z nich prehĺbiť v jeho vlastnom povolaní, potom v priateľstve zohráva veľkú úlohu pravdivosť a dôvera.

Medzi dvoma priateľmi by mala jestvovať pravá duchovná sloboda, aby sa mohli tešiť i trpieť, stretať sa i byť od seba ďaleko, začať a pokračovať predovšetkým v tom, čo umožňuje verne žiť dar priateľstva muža a ženy v celibáte a vďaka tejto slobode sa priatelia rozhodnú znášať všetky ťažkosti očisťovania a to vnútorne i navonok. Priateľstvo aby bolo pevné a krásne musí byť očistené aj vonkajším odriekaním. Sloboda prispieva k pokojnému prežívaniu priateľstva.

Dvaja ľudia, žijúci dar priateľstva, sa na seba pozerajú čistým pohľadom, ktorý pramení z čistého srdca. To si vyžaduje neustálu bdelosť a pravdivý, hlboký modlitbový život. Do krásy priateľstva neparí vlastné uspokojenie svojich iba telesných potrieb.

Majúc na zreteli krehkosť ľudskej osoby je dôležité si uvedomovať svoju slabosť a v pokore ju predkladať Bohu. Boh požehnáva úprimnú snahu človeka i jeho slabosť a tak sa človek vo svojej slabosti stáva silným.

3.3. Zaľúbenosť

            Aj keď už bolo veľa ráz povedané, že priateľstvo napomáha rastu a dozrievaniu, môže sa stať, že pri častom stretnutí medzi mužom a ženou vznikne proces zaľúbenia. Nie je to nič zlé. V niektorých prípadoch takáto chvíľa, plná nežnosti a bohatých pocitov môže byť pozitívnou skúsenosťou, pretože umožňuje lepšie vnímať a prehodnotiť svoje životné rozhodnutia a voľby. Nie vždy je tomu tak.

Keď zasvätený muž alebo žena cíti na svojom srdci rozdelenosť a nepokoj je potrebné, aby túto svoju situáciu predstavil Bohu a sebe samému a aby sa pokorne a úprimne obrátil na rozvážne a  skúsené osoby. Môže to byť spovedník alebo duchovný vodca. Už len sama skutočnosť, že úprimne predstaví svoju situáciu, je prvým krokom k tomu, aby svoju vnútornú si situáciu riešil.[20]

Ak tomu tak nie je, zasvätený muž či žena nezodpovedne zaobchádza so svojím povolaním, ktoré je darom i keď v krehkých nádobách.

Náš citový život a evanjeliová čistota ako súčasť nášho životného projektu stojí na nohách do takej miery, do akej sa opierame o hlbokú vieru a autentickú skúsenosť s Kristom

ZÁVER

 

Priateľstvo je veľká vec. Jeho veľkosť sa nedá vyjadriť slovom. Len skúsenosť ju umožňuje spoznať. (sv. Ján Zlatoústy)

Na záver sa možno žiada odpoveď na otázku, ktorú sme si položili v úvode práce. Je teda možné priateľstvo medzi mužom a ženou v zasvätenom živote? Táto krátka úvaha nechce dať jasnú a jednoznačnú odpoveď, ktorá by mohla byť platná pre každého.

Priateľstvo u zasvätených je možné, ak tomu zasvätený muž a žena veria. Aby mohlo byť pomocou na ceste napredovania a osobného rastu, musí prameniť v Bohu a k Bohu aj smerovať. Nikdy nie je cieľom, iba prostriedkom. Tí, ktorí ho tvoria, majú mať na zreteli dobro druhého a pristupovať k nemu s úctou a v slobode. To vedie k otvorenosti a plnosti. V takom priateľstve nikdy nesmie chýbať duch obety, zriekania a hlboký modlitbový život.

Veľkým robí priateľstvo veľkosť a krása Boha, ktorá sa odráža v ľudskej duši. Tu krásu duše možno poznať a tiež darovať cez priateľský vzťah.

Priateľstvo je tajomstvo a jeho veľkosť sa nedá vyjadriť slovom. Je darom, ale aj veľkou investíciou.

zdroj - http://www.knazi.sk

Svätý Otec sa prihovoril rehoľníkom

 

Benedikt XVI. sa v Aule Pavla VI. stretol s vyššími predstavenými mužských a ženských rehoľných kongregácií, ktorí v Ríme začali svoje generálne zhromaždenie. Vo svojom príhovore zdôraznil, čo znamená byť predstaveným: „Služba predstaveného vyžaduje neustálu prítomnosť a schopnosť oživovať a pripomínať dôvody zasväteného života. Pomáhať osobám, ktoré sú vám zverené, aby s obnovenou vernosťou odpovedali na volanie Ducha.”

Podľa pápeža bol rehoľný život v posledných rokoch poznačený intenzívnejším prežívaním evanjeliového, cirkevného a apoštolského ducha. Zároveň však „sekularizovaná kultúra prenikla do myslí a sŕdc mnohých zasvätených osôb, ktoré ju pochopili ako istú formu modernizmu a spôsob, ako sa zblížiť so súčasným svetom.

Dôsledkom toho je, že popri veľkej snahe a schopnosti úplne sa darovať zasvätený život v súčasnosti pozná aj nástrahy priemernosti, meštiactva a konzumnej mentality. Pán chce slobodných, nezviazaných mužov a ženy, schopných opustiť všetko, aby ho nasledovali a iba v ňom našli všetko. Je potrebné robiť odvážne rozhodnutia na úrovni osoby a komunity“.

Svätý Otec zdôraznil, že rehoľníci majú patriť celkom Pánovi. „Aby zasvätené osoby úplne patrili Pánovi, musia prijať spôsob života v čistote. Zasvätená čistota sa nedá vysvetliť v obraze logiky dnešného sveta; je to najnelogickejší z kresťanských paradoxov a nie všetkým je dané, aby ho pochopili a žili.

Žiť v čistote znamená tiež vzdať sa potreby ukazovať sa, prijať striedmy a skromný štýl života, a prejaviť to aj výberom oblečenia, ktoré je jednoduché a je znamením chudoby prežívanej v jednote s tým, ktorý z bohatého, akým bol, sa stal chudobným, aby nás urobil bohatými svojou chudobou. Iba takýmto spôsobom môžeme bez výhrad nasledovať ukrižovaného a chudobného Krista. Musíme sa ponoriť do jeho tajomstva a naše rozhodnutia musia byť jeho rozhodnutiami poníženosti, chudoby a miernosti.“

Zdroj http://www.katolickenoviny.sk/


POUŽITÁ LITERATÚRA

 

  • TURANSKÝ Š.: Krehkosť duchovného povolania, Bratislava: Don Bosco, 2005
  • BRONDINO G., MARASCA M.: Citový život zasvätených, Bratislava: Serafín, 2004
  • RUPNIK M. I.: Adam a jeho žebro, Velehrad: Refugium, 2004
  • GROESCHEL B. J.: Augustín, Bratislava: Serafín, 2005
  • MONTES J. S.: František a Klára z Assisi, Bratislava: Serafín, 2005
  • LEWIS C. S.: Čtyři lásky, Praha: Návrat domu, 1997
  • Katechizmus katolíckej Cirkvi, Trnava: Spolok svätého Vojtecha, 1998
  • FIORES S., GOFFI T.: Slovník spirituality, Kostelní Vydří: Karmelitánske Nakladatelství, 1999
  • Sväté Písmo Nového a Starého Zákona, Rím: SÚSVCM, 199


[1] Porov. LEWIS, C. S. Čtyři lásky, Návrat domu, Praha 1997, s. 45

[2] Porov. LEWIS, C. S. Čtyřy lásky, Návrat domu, Praha 1997, s. 45

[3] Porov. FIORES, S., COFFI, T. Slovník spirituality, Karmelitánske nakladatelství, Kostelní Vydŕí 1999, s. 750

[4] Porov. FIORES, S., COFFI, T. Slovník spirituality, Karmelitánske nakladatelství, Kostelní Vydŕí 1999, s.751

[5] Porov. BRONDINO, G., MARASCA, M. Citový život zasvätených, Serafín, Bratislava 2004, s. 86

[6] Porov. BRONDINO, G., MARASCA, M. Citový život zasvätených, Serafín, Bratislava 2004, s. 88

[7] Porov. FIORES, S., COFFI, T. Slovník spirituality, Karmelitánske nakladatelství, Kostelní Vydŕí 1999, s. 751

 

[9] Porov .RUPNIK, I. M. Adam a jeho řebro ,Refugium, Velehrad –Roma 2004, s.21

[10] Porov. RUPNIK, I. M. Adam a jeho řebro, Refugium, Velehrad - Roma 2004,s.22

[11] Porov. MONTES, J .S. František a Klára z Assisi, Serafín ,Bratislava 2005,s.211

[12] Porov. GROESCHEL, B. J. Augustín, Serafín, Bratislava 2005 s.185

[13] Katechizmus Katolíckej cirkvi, Spolok svätého Vojtecha ,Trnava1998,b.916

[14] Katechizmus Katolíckej cirkvi, Spolok svätého Vojtecha, Trnava 1998,b.2347

[15]Porov. TURANSKÝ, Š. Krehkosť duchovného povolania, Don Bosco, Bratislava 2005, s.74

[16] Porov. MONTES, J .S. František a Klára z Assisi, Serafín, Bratislava 2005,s.224

[17]Porov. MONTES, J. S. František a Klára z Assisi, Serafín, Bratislava 2005, s.205

[18] Porov. MONTES, J. S. František a Klára z Assisi, Serafín, Bratislava 2005,s.212

[19] Porov. TURANSKÝ, Š. Krehkosť duchovného povolania, Don Bosco, Bratislava 2005,s.74

[20] Porov. BRONDINO, G. ,MARASKA, M .Citový život zasvätených ,Serafín, Bratislava 2004,s.103

 

O tom, jak nevěsta viděla světce mluvícího k Bohu a o ženě, jež byla těžce soužena ďáblem a později osvobozena skrze modlitby slavné Panny Marie - Zjavenie Svätej Brigity švedskej

Kniha 1 - Kapitola 16

Nevěsta viděla jednoho ze svatých, kterak hovoří k Bohu a říká: „Proč ďábel souží duši této ženy, kterou jsi vykoupil svou krví?“ Ďábel odvětil okamžitě a pravil: „Protože je po právu moje.“ I Pán řekl: „Jakým právem je tvou?“ Ďábel mu odpověděl: „Jsou dvě cesty. Jedna vede do nebe, druhá do pekla. Když uzřela tyto dvě cesty, její vědomí a rozum ji řekly, že by mohla zvolit mou cestu. A protože měla svobodu, aby si vybrala cestu své volby, myslela si, že by bylo výhodné obrátit svou vůli ke konání hříchu a vykročila po cestě mojí. 

Potom jsem ji klamal skrze tři neřesti: nenasytnost, lakotu a smyslnost. Nyní přebývám v jejím břiše a v její přirozenosti. Držím se jí pěti rukama. Jednou rukou jí zakrývám oči, aby neviděla duchovní věci. Druhou držím její ruce, aby nekonala žádné dobré skutky. Třetí rukou držím její nohy, aby nevykročila k dobru. Čtvrtou držím její mysl, aby se nestyděla hřešit. Pátou rukou držím její srdce, aby se nevrátila kajícností.“ 

Požehnaná Panna Maria potom pravila Synovi: „Můj Synu, dej, ať řekne pravdu o tom, na co se ho zeptám.“ Syn pravil: „Ty jsi moje Matka, jsi Královna Nebes, jsi Matka Milosrdenství, jsi útěchou duší v očistci, jsi radostí těch, kteří si razí cestu světem. Jsi svrchovanou Paní andělů, nejskvělejším stvořením před Bohem. Jsi také Paní nad ďáblem. Přikaž tomuto démonu ty samotná, Matko, a on ti odpoví, na co budeš chtít.“ Požehnaná Panna se potom zeptala ďábla: „Pověz, ďáble, jaký úmysl měla tato žena před vstupem do kostela?“ Ďábel jí odpověděl: „Byla odhodlána zdržovat se hříchu.“ 

A Panna Maria mu řekla: „Jakkoliv ji její předchozí záměr vedl do pekla, pověz, jakým směrem ji vede její současný úmysl zdržovat se hříchu?“ Ďábel jí řekl zdráhavě: „Úmysl zdržovat se hříchu ji vede směrem k nebi.“ Panna Maria pravila: „Protože jsi seznal, že bylo tvým právem ji odvést od cesty Svaté Církve kvůli jejím předešlým úmyslům, potom je nyní otázkou spravedlnosti, aby byla přivedena zpět k Církvi pro svůj současný záměr. Nyní ti, ďáble, položím další otázku. Řekni mi, jaký úmysl přebývá v jejím svědomí teď?“ 

Ďábel odpověděl: „Ve své mysli je velice kajícná a lituje toho, co činila, je odhodlána více nehřešit a chce se zlepšit, nakolik je schopna.“ Panna se nato otázala ďábla: „Řekl bys mi, zda můžou tři hříchy smyslnosti, nenasytnosti a chamtivosti existovat v srdci současně se třemi dobrými předpoklady pokání, zkroušenosti a záměru se napravit?“ Dábel odpověděl: „Nikoliv.“ A Požehnaná Panna pravila: „Řekl bys mi tedy, které z nich by měly ustoupit a zmizet z jejího srdce - tři ctnosti nebo tři neřesti, které, jak říkáš, nemůžou sdílet stejné místo ve stejný čas?“ Ďábel odpověděl: „Hříchy, pravím.“ 

A Panna odpověděla: „Cesta do pekla je jí tedy zavřena a cesta do nebe je jí otevřena.“ Znovu se Požehnaná Panna zeptala: „Pověz, jestliže lupič číhá přede dveřmi nevěsty, aby ji přepadl, co by měl ženich udělat?“ Ďábel odpověděl: “Je-li ženich dobrý a vznešený, měl by ji bránit a riskovat pro ni život.“ Potom Panna pravila: „Ty jsi tím proradným zlodějem. Tato duše je nevěsta ženicha, mého Syna, který ji vykoupil svou vlastní krví. Ty jsi ji zkazil a chopil se jí silou. Čili, protože je můj Syn ženichem její duše a Pánem nad tebou, musíš před ním utéct.“

VYSVĚTLENÍ

Tato žena byla nevěstkou, která se chtěla vrátit k dobrému životu, protože ji ďábel ubližoval dnem i nocí natolik, že jí viditelně vtlačil oči do hlavy a před několika svědky ji vytáhl z postele. Potom, v přítomnosti mnoha spolehlivých svědků, svatá paní Brigitta pravila zřetelně: „Ztrať se, ďáble, dost jsi toto stvoření Boží trápil.“ Poté, co to řekla, ležela žena půl hodiny s očima na podlaze, načež vstala a pravila: „Vskutku, viděla jsem ďábla v nejohavnějších tvarech, jak odchází oknem a slyšela jsem hlas, který mi říká: „Ženo, byla jsi vpravdě osvobozena.“ Od této chvíle byla tato žena osvobozena od veškeré nezřízenosti a už netrpěla nečistými myšlenkami a došla svého odpočinku skrze dobrou smrt.“

 pokračovanie

stiahni - Zjavenie Svätej Brigity švedskej

 

Z modlitieb, ktoré sa otcovia modlili za uzdravenie druhých alebo za ukončenie nejakých iných ich ťažkostí, vyzdvihneme teraz iba dve, ktoré dobre charakterizujú, akým spôsobom sa modlili egyptskí mnísi. Istý starec sa raz priznal, že sa modlieva týmito slovami: »Pane, daj, aby som ti tak slúžil, ako som kedysi slúžil satanovi, a aby som ťa tak miloval, ako som kedysi miloval hriech.« Iný abbé odporúčal túto modlitbu: »Pane, ty vieš, ako ťa môžem vlastniť. Ja som však iba zviera a neviem nič. Ty si ma priviedol do tohto poriadku spásy; spas ma,
20 Porov. St 26.

Keď si všimneme dlhšie modlitby, ktoré sa na chádzajú v alfabetickej zbierke-výrokov otcov púšte, zistíme, že tieto nie sú o nič zložitejšie než tie krátke, len ich prispôsobili na zodpo -vedajúce životné situácie. Istý askéta, ktorý mal jednoduchú vieru, pochyboval, že eucharistický chlieb je skutočne Ježišovo telo. Preto sa dvaja starci za neho modlili takto: »Pane Ježišu Kriste, zjav starcovi toto tajomstvo, aby veril a aby jeho námaha nebola márna!« Za ten čas sa pochybujúci pustovník modlil takto: »Pane, ty vieš, že nie pre zlý úmysel neverím! Aby som sa však nemýlil z nevedomosti, zjav mi to, Pane Ježišu Kriste!«19 Inokedy istý brat, ktorého sužoval démon smilstva, vyhľadal jedného slávneho starca a prosil ho, aby sa za neho modlil. Starec tak urobil, ale tento brat sa neskôr k nemu znovu vrátil a nariekal pred
19 St 189.
ním. Nato sa starec začal modliť takto: »Pane, zjav mi, čo je u tohto brata príčinou pôsobenia démona, lebo už som ťa prosil, a predsa nenašiel pokoj.« Keďbratia citovali Antonovi jeden verš z Knihy Levitikus a on k tomu nevedel pridať výklad, odišiel do púšte a volal k Bohu: »Bože, pošli ku mne Mojžiša, aby ma naučil tomuto veršu!« A začul hlas.20

Z modlitieb, ktoré sa otcovia modlili za uzdravenie druhých alebo za ukončenie nejakých iných ich ťažkostí, vyzdvihneme teraz iba dve, ktoré dobre charakterizujú, akým spôsobom sa modlili egyptskí mnísi. Istý starec sa raz priznal, že sa modlieva týmito slovami: »Pane, daj, aby som ti tak slúžil, ako som kedysi slúžil satanovi, a aby som ťa tak miloval, ako som kedysi miloval hriech.« Iný abbé odporúčal túto modlitbu: »Pane, ty vieš, ako ťa môžem vlastniť. Ja som však iba zviera a neviem nič. Ty si ma priviedol do tohto poriadku spásy, spas ma,
20 Porov. St 26.
 

----------

 


Kázánie pekelného ducha -Ako má Satan Strach z veliteľky Panny Marie a sv. Michala


Všemohoucí Bůh používá někdy zavrženého pekelného ducha k tomu, aby vydal pravdě svědectví. Tak dosvědčil Satan v illfurtském případě pravost katolické víry a učení Kristo­va. Zde zase měla kdysi tato nešťastná černoš­ská dívka dojímavé kázání o Nejsvětější Svá­tosti. Bylo přítomno několik kněží a řádových sester. Germána postavila se před hlavní oli.iř a zvolala silným, úplně změněným, cizím hla­sem:
„Zde ve svatostánku ve svaté hostii jsi přítomen Ježíš Kristus jako Bůh a člověk, s tř lem i duší, s tělem i krví. Ano, jest zde prav­divě přítomen, Bohočlověk, jeho nenávidím. Obklopuje jej mnoho andělů, kteří se mu klaní. Vidím je, vidím je, vy jich nevidíte, ale zato my. Zde, zde jsou. Ach, andělé se klanějí Ježíši, Bohu svému a Bohu vašemu, jeho nenávidíme. Klanějte se též Ježíši, jako andělé. My se mu neklaníme. Nemůžeme a nechceme se mu kla­něti, Bohu, jeho nenávidíme. - Ježíš, zde přítom­ný, má mnoho legií andělů, kteří se mu klanějí a jemu slouží. Sedí zde na trůně, vše se mu koří. Hleďte jen, hleďte, jak se mu všichni kla­nějí-jen my ne.


Ha, my máme také krále, sedícího na trůně ohnivém. Má ohnivou korunu na hlavě. Ob­klopuje ho oheň. Legie mu slouží, musí mu sloužiti, jsouce ohněm mučeni. Náš král zove se Lucifer a má svou říši a svůj trůn v pekle. Běda, běda nám! Věčně v pekle, ve věčném ohni, ve věčných mukách!"-Vyráželaze sebe bolestné výkřiky. - „V pekle je to strašlivé, je tam vedro a zima, oheň a krutá, krutá zima. Je tam strašlivý oheň a přece nej tem­nejší temnota. Přes tu temnotu se zavržení na­vzájem vidí, zavržení andělé a lidé. Panuje tam samá zášť a hádky, klení a vzájemné proklíná­ní, nenávist a trápení vždycky a vždycky, bez konce, bez naděje někdy odtud se dostati, vždy­cky trvati v tak nevýslovném trápení, po ce­lou dlouhou věčnost, běda, běda!


O, v nebi to bylo tak krásné! Boha jsme vi­děli. Nechtěli jsme sloužiti. Nyní jsme zavrže­ni, zatraceni Bohem, jeho nenávidíme. Běda! Ale to nejtěžšía nej tvrdší teprve přijde. V den soudu přijde tento Ježíš, zde v Nejsvětější Svátosti přítomný, jako všemohoucí soudce soudit lidi i anděly, nás, anděly zavržené. O, kdyby nebylo nám dostaviti se přede všemi k tomuto soudu! To bude strašlivé! Ale bude tak! Bůh, jeho nenávidíme, nás k tomu donutí.

O, jaký to den hrůzy a muky! Ježíš, Boho- člověk, všemohoucí soudce, upře na nás svůj hněvuplný pohled. Kdo jej bude moci snésti ? - Běda, běda! A což rozsudek: Odejděte zatra­cená do věčných muk, vy zavržená, pryč ode mne na věky!"
Při těchto slovech kanuly z očí posedlé dív­ky bohaté slzy a z úst dral se jí srdcervoucí nářek a zoufalé výkřiky. Všichni přítomní byli Spravedlivý až do hloubi duše rezechvěni. Pater Apolinář připojil ještě několik slov: „Ano, kdyby bylo dovoleno Satana litovati, vzbuzovalo by jeho neštěstí velkou soustrast; leč on nechce o po­kání ničeho věděti, Boha nechce ani ctíti, ani mu sloužiti a jest ve své zlobě zatvrzelý. - Jak asi hrozné jest upadnouti v ruce Boha živého.

 

Pro hříchy nečistoty a smilstva přijdou mnozí do zahynutí pekla

 

Kdo nicméně do pekla přijde, přijde tam jedině svou vinou. Jak strašné !

Posedlá opakovala častěji, že pro hříchy nečistoty a smilstva přijdou mnozí do zahynutí a že oheň pekla nelze porovnati s ohněm pozemským a muky v něm nedají se vůbec vylíčiti.

 Sex, bozky, dotyky pred manželstvom

Když Pater Erazim zamýšlel odcestovati do Říma, nevěděl o tom nikdo, vyjma bratra Me­darda, který však o věci zachovával přísné mlčení. Při odchodu řekl Pater, že cestuje do sousední misijní stanice Himmelsbergu, aby vyslechl čtvrtletní zpověď tamějších sester, což také učinil. Ale odtud cestoval dále do Durbanu, kde vstoupil na loď, která jej měla dopraviti do Itálie. Téhož večera řekla posed­lá sestrám: „O, vy hňupky, myslíte, že Pater šel do Himmelsbergu a že se zítra vrátí ? Ten se nevrátí, neboť jede ráno do Durbanu a od­tud do Evropy, do Říma; ano, cestuje do Říma."


Všechny se divily a myslely, že dívka žer­tuje. Brzo však seznaly, že mluvila pravdu. Germána hlásila pak pravidelně, kde se právě Pater zdržuje, ve Špýru, v Oelenbergu u Lut- terbachu, v Miláně, v Římě. Vše se shodova­lo na den i hodinu.
Když byla tázána, odkud tyto a ostatní taj­né věci ví, odpověděl démon:,,O, jedině Bůh, jehož nenávidím, jest vševědoucí a všudepří- tomný, nikdo jiný. Ani andělé, ani my du­chové. Ale rychlostí myšlenky možno nám octnouti se brzo tu a brzo tam, avšak nikdy nemůžeme býti na dvou místech zároveň. Je nás však mnoho legií, tolik, že by se slunce zatmelo, kdybychom měli tělo a byli lidem viditelní. Nespočetní ti duchové ve vzduchu, na zemi a na všech místech světa vidí a slyší vše, co lidé mluví, co konají a co provádějí, ano, i co si myslí. Rychlostí blesku se sejde­me a všechno si navzájem sdělíme. Jest nám též našim představeným podávati zprávy. Lu­cifer pak se dozví všechno. - Dáváť velkým rozkazy a ti zase nám."
Často opakoval: „V přítomné době (1906 - 1907) vypuštěny z pekla na svět celé zástupy nespočetných démonů. I Lucifer byl puštěn, Lucifer, náš král. Všichni se potulujeme svě­tem, abychom lidi sváděli. Pracujeme usilov­ně, podněcujíce lidi k závisti, nenávisti, ne­svornosti, k rozepřím a válkám, hříchům a ne­pravostem. Ano, pracujeme pilně, neboť čas jest již krátký; ale nyní dovolil nám Bůh, jejž nenávidíme, lidi pokoušeti a sváděti. Bez jeho vůle a dovolení nemůžeme nic činiti. O, ti hloupí lidé!" Tu přerušil svou řeč.
5 - Germána Celeová,
posedlá dívka rozuměla v záchvatech všem řečem, ve kterých jí kladeny otázky. Tak pří exorcismu odříkávala celé odstavce obřadních formulí latinsky napřed, opravovala, posmíva­la se a různé věci zesměšňovala. Pak tu a tam vyrážela ze sebe zoufalé, kosti pronikající vytí; tělo jí bubřelo a vznášela se nad zemí. Když záchvat minul, dostavila se velká sklíčenost a umdlenost.
Ďábel v ní řádící byl často velmi tlacha- vý. Se zálibou zjevoval nejtajnější provinění a hříchy přítomných, takže hluboce zahan­beni rychle odcházeli.
Označoval při takových zjeveních i čas a mí­sto, jakož i jména osob zúčastněných. O všech těch věcech nemohla se dívka způsobem při­rozeným dověděti; bylať odloučena od všeli­kého styku s cizími osobami. Když se však lidé dobře vyzpovídali, posedlá mlčela; zata­jené hříchy, však zjevovala. Tehdy mnozí u- vedli své svědomí do pořádku.
Byla-li vzývána nejsvětější jména Ježíš neb Maria, zachvátil Satana nesmírný vztek a vy­rážel ze sebe příšerná rouhání. I na těle bylo posedlé mnoho, velmi mnoho vytrpěti, až kvílela a naříkala bolestí. Jak hrozné to po­myšlení, s tělem i duší propadnouti na věky v moc Satanovu!
Prazvláštní dojem činilo, když se Germána vznášela ve vzduchu; stávalo se tak někdy v poloze vodorovné, někdy kolmé. Vodorov­ně zdvíhala se pomalu z postele, na níž ležela, vznášejíc se až do dvou metrů nad postel a spo­čívala pak vodorovně natažena, volně ve vzdu­chu. Při tom jí oděv nevisel od těla dolů, ný­brž zůstal pevně a slušně k tělu přilehlý. Po delší době se pak pomalu zase spouštěla dolů.
Někdy vystupovala kolmo do výše a to i v kostele u přítomnosti celé missijní farnosti. Vznášela se často 11/3 metru nad zemí a setr­vala v té poloze dosti dlouho, aniž se komu podařilo stáhnouti ji dolů. Nezdařilo se to ani spojeným silám sester, za pomoci ještě několi­ka černošek. Dokázalo se to teprve pokrope­ním svěcenou vodou, což se ovšem neobešlo bez jejího vrčení a vzteku. Hned poté však se zhroutila, plačíc jako děcko.

Satan ji sužoval ještě jiným způsobem. Brzo nadmula se jí značně prsa, brzo život, ale jen na krátko. Jindy opět stala se hlava nestvůrně velikou, krk nepřirozeně dlouhým, pak se opét tváře příšerně nadmuly nebo se utvořilo v o- kamžiku na krku obrovské vole, jež pak stej­ně rychle zmizelo. Tělo se často nepřirozeně zkroutilo a zkřivilo a jazykem šlehala po způ­sobu hadů.

Často pobíhalo jí také cosi jakoby na prst silný provaz pod kůží celého těla, přes ruce, ramena, krk a boky až do nohou. Při tom vy­rážela ze sebe výkřiky bolesti. I v tom se o- svědčil účinek svěcené vody a kněžského po­žehnání. Zjevy a záchvaty okamžitě přestaly.

Při záchvatech byly ze všeho nejpříšernější její žhavě se lesknoucí oči, z nichž sálal vztek, zlost, hněv, nenávist a potupa. Každého, kdo ten pohled spatřil, polilo horko a pronikalo mrazení. Přítomní měli dojem, že je pekelný duch chce pohltiti a zničiti. Mnozí se naučili opět se modliti a to s takvou zbožností a vrouc­ností, jako nikdy před tím.
6 - Germána a zpověď
Příšerný dojem působily přesné vědomosti černošské dívky o tajných věcech, zvláště o hří­ších a různých chybách návštěvníků. Několi­ka hochům a dívkám, zvláště ze školy zběhlým, vytkla veřejně hříchy při zpovědi zamlčené, takže se začali hrůzou chvěti. Pateru Erazimo­vi bylo jí často uložiti s nej větší přísností ml­čení. Potom volal zlý duch zlostně: „ Jsein kně­zem vázán; nebýti toho, řekl bych vám strašné

veci.
Ale zvlášť ostře nabrala si dva venkovské chlapce, Josefa a Františka. Oba odešli hlubo­ce dojati do kostela, aby tam kajícně vykona­li zpověď. Podobně se vedlo i dvěma ze Školy zběhlým dívkám, Kordule a Crescencii. Kor­dula se chvěla na celém těle, když jí neviditelný zjevil všechny její hanebnosti, nemohouc ani slova ze sebe vypraviti. Jisté sodálce z Him­melsbergu řekla posedlá: „Teď jsi ještě docela dobrá, ale myslíš, že tak zůstaneš? Dej si po­zor, dostaneme tě."

Ale zvlášť nápadně se chovala ke své býva­lé přítelkyni, která již dlouho nebyla u zpo­vědi. Když vešla do pokoje, vyskočila Germá­na, pojala ji za ruku a sedla si s ní společně na lavici. Mazlila se s ní a přívětivě ji hladíc řekla: „Ano, ty jsi moje! Posloucháš a plníš všecka moje přání. Jsi mojí otrokyni!" Objav­ši ji kolem krku, poklepala jí důvěrně na ra­meno se slovy: „Ano, tys mojí společnicí." Posléze jí šeptalado ucha: „Jen se nezpovídej, nezpovídej se, to je špatné."
Dotyčná odešla všecka zdrcena a pospíšila si vykonati zase dobrou zpověď.
Případ posedlosti, jenž se zde vyličuje, nepři­nesl Satanovi ani nejmenšího zevního výsled­ku. Ba naopak, nikdy nepřistupovalo v misij­
ní stanici sv. Michaele tolik dětí a dospělých k svatým svátostem, jako právě v těch dnech.
Jak strašné to poučení pro vlažné katolíky, kteří po celý rok žijí ve hříchu, odkládajíce stá­le zpověď pro ně tak nutnou, kteří se do roka spokojí jedinou velikonoční zpovědí a tu ještě konají pouze z lidských ohledů a jenom po­vrchně. O kdyby věděli, jak jest s nimi ďábel spokojen!


7 - Germánino první vysvobození

provincie Delallemu, z řádu mariánských oblátů, došla zpráva o hrozných událostech ve sv. Michaeli, ale byv zaneprázdněn nutnou cestou do Evro­py, nemohl osobně do missijní stanice přijíti a proto nařídil dne 10. září 1906 P P. Mansuetu a Erazimu vykonati na posedlé slavný exor- cismus.
Výkon obřadu ustanoven na středu dne 12. září v 7 hodin ráno. Dostavili se též rek­toři z misijních stanic Lurdu a Marienthalu, PP. Apolinář a Solemus. Germána vešla do kostela provázena třemi dívkami a několika dospělými černoškami a usedla na židli. Jak­mile začal kněz modliti se litánie ke Všem Svatým, stala se neklidnou, škubala sebou a vstáv­ši, roztrhala pokrývku hlavy.

Když byl démon tázán na své jméno, zněla odpověď: „Mélek" (hebrejské označení pro krále). Potom ještě dodal: „Jenom malou chví­li ještě a budu nucen odejiti. Vyletím oknem kruchty, ale Germána musí se mnou. Spadne- li na zem mrtvá, pak teprve sestoupím do pek­la."

Jelikož exorcista s tím nesouhlasil, začal Sa­tan strašlivě řváti a zuřiti. Došlo to tak daleko, že bylo nutno dáti dívce pouta. Její obličej byl strašně znetvořen. Nejvíce křičela, když se k ní přiblížil ostatek svatého Kříže a když byla kropena svěcenou vodou. Patrně rozu­měla všem modlitbám zaklínacím latinského rituálu a odpovídala správně na všechny la­tinské otázky. Byla zlostí téměř bez sebe, když kněz pronášel olova: „Inimicus f idei et generis humani, auctor mortis, radix malitiae." (Ne­příteli víry a pokolení lidského, původce smrti, kořeni veškeré zloby.)

Na otázky knězovy odpověděla Germána me­zi jiným: „Naším knížetem je Lucifer. Tak jako má Bůh své pluky andělů, tak má i Lucifer svá válečná vojska. Jsme rozděleni na různé hodnostní třídy. Jsou mezi námi malí a velcí."

Strach Satana z Panny Marie a ze sv. Michaele. Jeho veliké vědomosti
'V pokoji visel obraz, představující Matku Boží bez poskvrny počatou, jak klade nohu na hlavu hadovu. Kdykoliv Germána na obraz ten pohlédla, zachvátil ji zuřivý vztek, ano přímo běsnila. Snažila se obraz propíchati hře­bíky a jehlami, plvala nan a pěnila vztekem. Zloba její se vybíjela přímo v bouři: „Ta, ano, to jest ta, jež nám hlavu potřela, a to svým synem, synem člověka, Ježíšem, jehož nenávi­díme. Ha, první Evu jsme v ráji oklamali.

Chtěla býti Bohu rovna - oči se jí otevřely, ha, ha. Ano, oči se Adamovi a Evě otevřely, kle­sli jako my, byli zatraceni... Tu přišla tato druhá Eva, tato Miriam, tato Maria, nad níž nemáme moci, a stala se Matkou synia člověka, Matkou Boha, jehož nenávidíme."

Pak ukázala na hada a ďábelsky se smějíc a rukama deskajíc, volala: „Toť jeden z na­šinců, starý had, ha, ha, ha! Had jest opatrný a zchytralý. - O, jak nenávidíme Marii, jež po­třela hlavu hadovu."
Náhle se odmlčela, odešla a sedla si do kou­ta, bručíc a kňučíc a obličej si zakrývajíc. Tu a tam dostavovaly se též krise, za nichž Ger­mána byla značně mučena, takže ř vala a vyla zoufale.
Mimo Boha a Matku Boží byla posedlá též plna ďábelské zášti vůči sv. Michaeli. Mluvila- li o něm, byla její veliká zášť patrna ze slov a posunků. První boj na nebi byl dojista cosi velkolepého. Vztek Satana a jeho přívrženců jest snadno si poněkud představí ti, uváží-li se, co kdysi měli jako andělé a co ztratili. Pří­šerně působil zoufalý nářek nad věčnou ztrá­tou nekonečného štěstí a blaha a. přece zněl závěr vždy stejně: „Neklaníme se, nebudeme sloužiti."

Spravedlivý Bože, jaká to hrůza!
Když Pater Erazim zamýšlel odcestoval ti do Říma, nevěděl o tom nikdo, vyjma bratraa Me­darda, který však o věci zachovával pařísné mlčení. Při odchodu řekl Pater, že cestujje do sousední misijní stanice Himmelsbergu,, aby vyslechl čtvrtletní zpověď tamějších seester, což také učinil. Ale odtud cestoval dáile do Durbanu, kde vstoupil na loď, kteirá jej měla dopraviti do Itálie. Téhož večera řekla posed­lá sestrám: „O, vy hňupky, myslítie, že :Pater šel do Himmelsbergu a že se zítra ^vrátír? Ten se nevrátí, neboť jede ráno do Dur banu i a od­tud do Evropy, do Říma; ano, cestuje doŘíma."

Všechny se divily a myslely, že dívkaa žer­tuje. Brzo však seznaly, že mluvilla praavdu. Germána hlásila pak pravidelně, kde se právě Pater zdržuje, ve Špýru, v Oelenbergu ui Lutterbachu, v Miláně, v Řimě. Vše s

Když byla tázána, odkud tyto a ostatmí taj­né věci ví, odpověděl démon: 
O, jedině: Bůh, jehož nenávidím, jest vševědoucí a. všudiepří- tomný, nikdo jiný. Anii andělé, anii my du­chové. Ale rychlostí myšlenky mcožno nám octnouti se brzo tu a Ibrzo tam, avršak mikdy nemůžeme býti na dvou místech zsárovem.

Je nás však mnoho legií, tolik, že by se slunce zatmelo, kdybychom měli tělo a byli lidem viditelní. Nespočetní ti duchové ve vzduchu, na zemi a na všech místech světa vidí a slyší vše, co lidé mluví, co konají a co provádějí, ano, i co si myslí. Rychlostí blesku se sejde­me a všechno si navzájem sdělíme. Jest nám též našim představeným podávati zprávy. Lu­cifer pak se dozví všechno.

Dáváť velkým rozkazy a ti zase nám."
Často opakoval: „V přítomné době (1906 - 1907) vypuštěny z pekla na svět celé zástupy nespočetných démonů. I Lucifer byl puštěn, Lucifer, náš král. Všichni se potulujeme svě­tem, abychom lidi sváděli. Pracujeme usilov­ně, podněcujíce lidi k závisti, nenávisti, ne­svornosti, k rozepřím a válkám, hříchům a ne­pravostem. Ano, pracujeme pilně, neboť čas jest již krátký; ale nyní dovolil nám Bůh, jejž nenávidíme, lidi pokoušeti a sváděti. Bez jeho vůle a dovolení nemůžeme nic činiti. O, ti hloupí lidé!" Tu přerušil svou řeč.

 Pokračovanie - Diabol z Ilfurtu - skutočna udalosť

http://www.razbointrucuvant.ro/wp-content/uploads/2010/01/seraphim_woods.jpg
Inserted by url2image extension

sss

p

n

 

i

bozky